Griada

6 Za hranicou nedosiahnuteľného

Rýchlosť sa približovala k rýchlosti svetla. Akademik ma zobudil, aby mi zvestoval túto novinu. Tvár mu žiarila. Obrátil som sa k stene a priberal som sa znovu zaspať. Môj mozog, ešte opantaný spánkom, si vôbec neuvedomil význam tejto zprávy. „Načo ma budí?” pomyslel som si v polosne.

„Nemusím sa nikde ponáhľať.” — Hej, Viktor…! Kozmonaut — objaviteľ! Vôbec nepoznávam niekdajšieho nadšenca! Nezaujíma ťa, ako vyzerá svet pri nadsvetelnej rýchlosti?

Na veľa som sa prebudil, vstal som a vystieral som sa. Len čo som si pretrel oči, razom som zabudol na ustatosť. Hlavná obrazovka a všetky ostatné projektory boli zapnuté. Hviezdna obloha hrala všetkými dúhovými farbami. Nikdy predtým som nevidel taký čarovný obraz. Začal sa prejavovať Dopplerov efekt — zmena dĺžky svetelných vín, prichodiacich od hviezd, pri nadsvetelnej rýchlosti relatívneho pohybu. Natoľko sme sa priblížili k prahu rýchlosti svetla, že hviezdy doslovne pred našimi zrakmi menili farbu. Hviezdy, ku ktorým sme leteli, akoby skracovali vlnovú dĺžku žiarenia. Najprv belaseli, modrali, potom žiarili zlovestným tmavofialovým svetlom a celkom hasli, lebo ich žiarenie sa premiesfovalo do ultrafialovej oblasti spektra, pre nás neviditeľnej. Z nekonečnej diaľavy sa miesto „zhasnutých” hviezd zjavovali celé myriády hviezd iných; ktoré prechádzali tou istou škálou farieb. A tak to šlo do nekonečna.

Hviezdy, od ktorých sa „Uránia” vzďaľovala, vytvárali zasa iný obraz: ich farba sa menila smerom k červenému okraju spektra.: Dlhé hodiny som pozoroval, ako sa naše Slnko — nepatrná žltá hviezda v ľavom rohu obrazovky — po stupne mení na oranžovú, červenú, purpurovú a potom tmavovišňovú hviezdu; napokon zhaslo, pretože začalo svietiť neviditeľným infračerveným svetlom.

Samojlov si párkrát zakúsol do pery. Dobre som už poznal tento jeho zvyk; bola to známka silného vzrušenia. Nie div! Prvý raz v živote mal pred očami nie v predstavách, lež v skutočnosti pravý obraz Vesmíru. Kde len pozrieš, všade sa trasú, mihocú a hrajú všetkými dúhovými farbami nebeské telesá.

Pri tomto veľkolepom osvetlení sme sa poriadne naobedovali (alebo naraňajkovali, ak chcete. Zvyčajný pozemský denný režim dňa nemal pre nás nijakého zmyslu.). Elektrónkový mechanický kuchár pripravil oveľa chutnejšie jedlo ako hlavný kuchár v Grandhoteli v Kozmocentre.

Kozmoplán doslovne hltal priestor. Teraz sme leteli po veľkej galaktickej ceste, naplnenej medzihviezdnou hmlovinou. Galaktickou cestou nazývali pozemskí astronauti dráhu, po ktorej sa pohybuje väčšina hviezd, teda aj naše Slnko, okolo stredu Galaxie, pričom obehne raz za dvestomiliónov rokov. Dávno sme opustili oblasť Slnka, ktoré sa tmolilo po tejto dráhe kdesi vzadu. Jeho rýchlosť — dvestosedemdesiat kilometrov za sekundu — je smiešne čo i len porovnať s našou, keďže my sme sa priblížili tesne k prahu svetelnej rýchlosti, k „einsteinovskému” prahu, ako skepticky poznamenal Samojlov. Zrejme narážal na to, že jemu prvému je dovolené prekročiť tento prah.

Mňa priam očarúvala ručička automatického ukazovateľa rýchlosti.

Chvela sa zradne pri samom písmene „S” — „Svetelná rýchlosť”. Prejde, alebo neprejde…? Ani akademik sa už neusiloval vyzerať pokojne. Neviem po koľký raz zapínal automat, ktorý ustavične opakoval ľahostajným, neľudským hlasom jednu a tú istú rýchlosť pohybu: „Dvestodeväťdesiatdeväťtisíc sedemstodeväťdesiatpäť a jedna desatina kilometra za sekundu…” — Len si predstav, — šepkal nervózne akademik. — Na Zemi, ktorú sme opustili, plynie čas tisícdvesto ráz rýchlejšie ako v našom astropláne!

To znamená, že polhodina, ktorú sme strávili pri jedle, sa rovná dvadsiatim piatim pozemským dňom. Takmer mesiac! Zrejme sa budeme musieť poponáhľať s takýmito životnými maličkosťami. Človek má divný pocit, keď si pomyslí, že ak si zdriemne na štyri dni v anabióznej vani, prespí pätnásť rokov dejín Zeme.

Kozmické osvetlenie začalo hasnúť. Vzadu zhasli všetky červené, purpurové a višňové nebeské telesá. Ani jednej hviezdy, ani jedného záblesku a svetelného lúča! Číra tma! Ďaleko vpredu, v nepredstaviteľnej diaľke, slabo svietili infračervené hviezdy, ktoré sme videli len vďaka Dopplerovmu efektu. Iba hviezdy, ktoré ležali „Uránii” na ceste, z času na čas vzblkli modrým plameňom, aby potom hneď sčerveneli a tak isto zmizli v temrave hviezdnej noci. Okolo astroplánu vyčíňalo rádioaktívne žiarenie, tisíc ráz nebezpečnejšie než najmocnejšie kozmické lúče. Vonkajšie palubné ionizačné sčítače ukazovali na svojich stupniciach maximálnu silu žiarenia a zvukové indikátory, ktoré mali vývody na riadiacom paneli, neprestajne trestali. Ziarenie vznikalo v dôsledku toho, že astroplán, ktorý sa rútil dopredu temer svetelnou rýchlosťou, neprestajne narážal na častice hviezdnej hmloviny. No i tak sme sa nemuseli ničoho báť. Desať metrov hrubá clona, umiestená medzi neutronitovým pancierom a vnútorným obalom rakety, nás spoľahlivo a bezpečne chránila pred rádiovými lúčmi. Oveľa strašnejšie by teraz bolo hociktoré z mnohých polí príťažlivosti. Zakrivenie priamočiarej dráhy „Uránie”, ktoré je nevyhnutné pri lete v poli príťažlivosti, by zväčšovalo váhu astroplánu a všetkého, čo sa na ňom nachodí, až desaťtisíc ráz! Tu by nepomohol nijaký antigravitačný skafander.

— Nemáme v ceste žiadne vyhasnuté hviezdy alebo plynovoprachové hmloviny, globuly? — spýtal som sa Samojlova.

— Ktohovie, ktovie, — pokrčil plecami.

Zrejme sme obaja mysleli na to isté a napäto sme počúvali poplašnú pieseň gravimetra, zázračného prístroja, ktorý zacíti pole príťažlivosti už vo veľkej diaľke od astroplánu. Gravimeter je elektronickou schémou spojený s robotom, ktorý riadi brzdiace zariadenia. Zvyčajne pokojná melódia gravimetra sa zvyšovala — a srdcia nám zamierali strachom. No sila príťažlivosti sa ukázala malá, a preto sa strach zasa stratil.

No ručička rýchlomeru sa nám ďalej posmievala. Kŕčovite sa držala skoro až na samej čiarke, označujúcej rýchlosť svetla. Diali sa zvláštne veci: akcelerograf stále ukazoval, že zrýchlenie sa rovná jednému kilometru za sekundu, no rýchlosť sa nezväčšovala.

„Dvestodeväťdesiatdeväťtisíc sedemstodeväťdesiatpäť a jedna desatina kilometra za sekundu,” opakoval automat, akoby sa nám chcel posmievať.

— Natoľko sme sa už priblížili k prahu rýchlosti svetla, — vysvetľoval mi Samojlov, — že každou se kundou rýchlosť astroplánu vzrastá o stále menšiu, ak nie o nekonečnú malú veličinu. To vyvoláva kmitanie ručičky rýchlomera, pretože nie je odstupňovaný na také malé prírastky rýchlosti, ako sú tieto.

Ostatne aj sám som prišiel na príčiny zvláštneho úkazu. To trvalo!

Zrýchlenie je veľké — jeden kilometer za sekundu. Naše pozemské skúsenosti, logika a zdravý rozum si zjavne nevedeli rady., Odovzdal som robotovi program takmer na úplný režim gravitónovéhoj rozpadu. Hoci predtým motor pracoval nečujne, teraz vydával tenký melodický zvuk. Tento zvuk stále mocnel a prechádzal do bzukotu. Na obrazovke zadného periskopu sa rozlialo ružovofialové žiarenie: začal svetielkovať chladný prúd energie, vychádzajúci z trysiek.

Prešli dve hodiny. Zradná ručička nie a nie pokročiť na červenú čiarku. Vtedy Samojlov rozhodne hodil rukou a povedal:. t Pusti to naplno! Máme dosť veľké zásoby!

Dal som robotovi patričný príkaz. Gravitónový motor zreval. Jeho rev sa neodbytne pchal do uší aj cez hrubé ochranné clony a zvukotesné priehrady.

Obrazovky astrotelevízora neukazovali nič, bola úplná tma, akoby všetky vesmírne telesá boli dávno vyhasli. A vtom sa ručička začala mikroskopickými pohybmi posúvať k označeniu „S”. Teraz som už vedel, že každý taký nekonečne malý pohyb k svetelnej rýchlosti stojí ohromné množstvo energie, ktoré sa rovná biliónom kilowattov na jednu tonu váhy rakety. Ručička akoby prirástla k ľavému kraju červenej čiarky. Ale…! Akademik i ja sme sa nadvihli v kreslách, hoci najmúdrejšie by sme boli urobili, keby sme sa v nich boli vystreli a pre každý prípad zaujali ochrannú polohu. Bolo naskrze neisté, či sa za takýchto, okolností môžeme spoliehať na naše antigravitačné obleky.

— Už to je! — skríkol Samojlov. Usmieval sa a spokojne si šúchal ruky. — Po stáročia snívali o tejto chvíli fyzici na Zemi. Skoda, že s nami teraz nie je Einstein!

Zatiaľ však akoby sa nedialo nič zvláštneho: naša hmota nevzrastala do nekonečných rozmerov, s priestorom sa tiež nič nedialo. Pozrel som na Samojlova, on zasa na mňa. Zdalo sa, že vedec je sklamaný. Potajomky som si zahryzol do jazyka — bolelo to. Nahmatal som Si pulz: bol trocha rýchlejší než zvyčajne, no to sa dalo vysvetliť vzrušením.

— Hodiny! Čo je s nimi? — vykríkol zrazu Samojlov.

S univerzálnymi hodinami, ktoré merali tok času v aštropláne aj na Zemi, sa navidomoči dialo čosi nevídaného: ak by sme im mali veriť,\ tak na Zemi ubehlo tisíc rokov a v aštropláne iba minúta. Potom hodinová ručička začala klesať na začiatok stupnice a čas na Zemi išiel dozadu. Potriasol som hlavou, aby som sa presvedčil, či nespím.

Všetky prístroje akoby sa boli razom načisto zbláznili. Ručička akcelerografu sa naraz zavrtela s takou rýchlosťou, že celkom zmizla z očí a nebolo možné určiť, ktorým smerom sa krúti. V ovale Hľadača dráhy sa zúrivo metala silueta rakety. Melódia gravimetra prešla ž C dur tóniny do akéhosi divokého chrčania. Elektronický regulátor prístroja rovnováhy bubnoval ako guľomet, prerušovaný cvakotavým treskotom. Vo chvíli sa príjemná symfónia astronavigačných prístrojov zmenila na kakofóniu trhajúcu uši.

Vypol som prilbové slúchadlá, lebo som sa bál, že ohluchnem.

Vtom prebehla trupom rakety obrovská vlna mučivého otrasu. Všetko okolo nás: steny, stoly, divány, časti zariadenia, predmety dennej potreby — všetko sa odrazu tak rozozvučalo, že prehlušilo falošnú melódiu prístrojov.

Astroplán sa začal hegať.

— Co sa deje? — vykríkol som Samojlovovi rovno do tváre.

Neodpovedal a zapol mechanizmus, zdvíhajúci masívne štíty z okrúhlych okien. Odskočil som, oslepený fantastickým divadlom: miesto predchádzajúcej nepriehľadnej tmy vliala sa do astroplánu celá záplava osie pujúceho svetla. Obloha plápolala tisíckami dúhových pásov, špirál a gúľ. Z hlbín priestranstva leteli priamo k nám, akoby k jedinému stredu, húfy planúcich chlpatých sine a šialene sa krútiacich Galaxií. Zdalo sa, že sa celý Vesmír scvrkol na neveľkú guľu alebo kužeľ a po jeho vnútornej strane sme my robili rýchle špirály. Na chvíľu sa mi zamarilo, že sa so mnou rozkrútilo ruské kolo pod kupolou akéhosi úžasného cirkusu, kde sa. všetko: svetlá lustrov, pestrofarebné odevy divákov, lesk skiel ďalekohľadov, jasnožltý piesok arény s červenými plášťami šašov, náhlivo pohodenými na zem, menilo rýchlosťou blesku. Mal som pocit, že sa tento kaleidoskopický chaos farieb valil na mňa preto, aby ma zmliaždil.

Náhle som zacítil, že slabnem a hlava mi bezvládne ovisla. V ťažkej hlave sa preháňali neusporiadané myšlienky.

— Jestvujeme, či nie? — chcel som sa spýtať Samojlova, no namiesto slov vydral sa mi z úst iba nezrozumiteľný bľabot. Posledné, čo som stačil pochopiť, bola akademikova ruka, slabo šmátrajúca po havarijnom tlačidle gombičky, ktorou sa zapínali brzdiace zariadenia…

Prebral som sa v salóne na posteli. Bolo ticho. V ústach som zacítil príjemnú horkastú chuť prípravku „VG”. Samojlov nebol v salóne. — Žijete? — zakričal som naňho.

— Tak čo, kamarát? — ozval sa z laboratória. — Prebral si sa? Vieš, čo sa prihodilo? — vravel živo a vošiel do salóna, ako keby sa nič nebolo stalo.

— Pri priblížení ku gravitónovej rýchlosti (všimol som si tohto nového termínu) sa začal rozpad hmoty na gravitóny — práve to, čo sa po celý čas odohráva v motore našej rakety. Pokúšal som sa hneď si overiť tieto nové údaje i matematicky. Môžeš si byť istý, že sme otvorili novú stránku vo vede.

A lenlen že sme to ako priekopníci vedy nezaplatili životom, — uškrnul som sa slabo.

Stálo to za to! Veru stálo, braček! Veda si žiada obete! Nie je tak? — a znovu si pokojne pošúchal ruky.

Ale kto by bol o tomto objave povedal ľuďom? — pripomenul som mu.

— Ach ozaj… máš pravdu. Samojlov zaraz zvážnel.

Len teraz som si jasne spomenul na všetko, čo som videl, keď som strácal vedomie, a vážne som sa začal obávať o akademika.

Ste veľmi bledý. Je vám zle? — spýtal som sa.

Hlúposti! A ty sa ako cítiš? Skúsil som vstať, no nevládal som. Nebola to ani tak svalová slabosť, ale skôr nevysvetliteľná apatia, neschopnosť sústrediť silu vôle na mechanické pohyby svalov. Povedal som to Samojlovovi. Pokýval mi hlavou.

— To sa dalo čakať. Nervové tkanivo je veľmi citlivé i voči najmenším zmenám, všakže? Stačí rozpad nepatrnej časti a…

Zmĺkol, sadol si do kresla a dlaňou si pretrel tvár.

— A vy? Ako je vám? — spýtal som sa znovu.

— Zrejme mám viac nervovej hmoty, silnejší mozog. No neznepokojuj sa, — usmial sa akademik povzbudivo. — Tvoj organizmus určite rýchlejšie!

podlieha vonkajším zmenám, no dokáže sa rovnako rýchlo zotaviť. Môj zostarnutý organizmus ťažko vyviesť z rovnováhy, ale zato sa ťažšie zotavuje.

— Musíte si lahnúť, — žiadal som ho.

— Ešte vydržím, — namietol tónom, nepripúšťajúcim odpor. — Radšej sa ty skôr zotav. — A ťažkým, ne istým krokom sa pobral do riadiacej ústredne.

Po Samojlovovom odchode som sa opätovne pokúsil vstať. Ale nešlo to ľahko. Sústredil som pozornosť na to, že musím spustiť na dlážku najprv pravú nohu a potom ľavú. Musel som vyvinúť nadľudské úsilie na to, aby som spustil na dlážku obe nohy. Prešlo dosť času, kým sa mi podarilo sadnúť si. Napokon som pozbieral poslednú silu, dvihol som sa a pridržiavajúc sa stien, pohol som sa za Samojlovom.

V navigátorskej kabíne bolo všetko po starom. Ovál hľadača sa spokojne trblietal. Ručička rýchlomeru stála naľavo od červenej čiarky. Akcelerograf ukazoval záporné zrýchlenie, čiže spomalenie letu. Náš šialený let zastavil havarijný robot. Robot počúvol akademikovu ruku, ktorá stisla gombík, a zapol brzdiace zariadenie. Teraz letela „Uránia” iba vlastnou zotrvačnosťou. Len potom, keď UEMK spresnil program brzdenia, som spozoroval, že Samojlov ledva stojí na nohách.

— Poďme si ľahnúť do anabióznych vaní, — povedal slabo. Jeho ustaté oči sa horúčkovito leskli cez sklá silných okuliarov. — Kým rýchlosť „Ur ánie” klesne na danú veličinu, treba si poriadne oddýchnuť.

Horkoťažko som otvoril oči. Modrá signálna žiarovka relé slabo svietila. Ciferník ukazoval, že prešlo osemnásť dní miestneho času. Anabiózna tekutina žblnkavo tiekla nazad do konzervačného rezervoára. V tele som cítil príjemnú bolesť pri návrate k obvyklému spôsobu života. Vedomie začalo pracovať jasne a zreteľne. Chytro som skončil prebúdzanie sa a odišiel som do kabíny. Slabulinko bzučali silové polia kvantového meniča. Keď som sa presvedčil, že astronavigačné prístroje pracujú normálne, zahĺbil som sa do štúdia dráhy na orientačnej obrazovke. Pocit akejsi nepravidelnosti v ich polohe ma trochu znepokojil.

Vtom sa mi za chrbtom nečujne zjavil Samojlov. Tiež sa už prebudil a bol ustarostený. Aj on zrejme pocítil, že čosi nie je v poriadku.

— Už si vstal? — usmial sa a hneď prešiel na pracovný tón. — Na našej dráhe sa mi čosi nepáči.

Znepokojene pozrel na prehľadné obzorné obrazovky, na ktorých jasne svietili neznáme hviezdy, potom sa ustarosteno zahľadel na mapu Galaxie pod siluetou rakety — hľadača. — Treba určiť polohu.

Prístroj znel akosi hlucho a čelo rakety ukazovalo do… ničoho. Pozreli sme sa na seba. Akademikova tvár sa predĺžila.

— Podľa vás, — spýtal som sa preľakane, — podľa vás, kde sme asi teraz?

— Teba som sa chcel na to spýtať? Kde chceš, hoci aj v susednom Vesmíre!

— Nežartujte…

— Žiaľ, nežartujem. Keď sme prekročili prah svetelnej rýchlosti, pravdepodobne sme celkom odbočili z vopred vyrátanej dráhy do stredu Galaxie.

Treba čo najskôr určiť našu polohu v priestore a znova dať program elektrónkovému počítaciemu stroju.

Celú hodinu sme neúnavne porovnávali premietnutú mapu Galaxie, ale nič sme nemohli zistiť: na oblohe nebolo orientačných hviezd! Ej veru, nebolo!

Odrazu Samojlov ticho zahvizdol.

— Už to mám…! Vieš, kde sme teraz? V medzigalaktickom priestore!

— To nie je možné! — Vrhol som sa k pultu a zapol som naraz všetky obrazovky a projektory a odkryl som okrúhle obloky.

Naskytol sa nám úžasný pohľad: boli sme uprostred obrovskej temnej dutej gule. Kde sa podelo nespočetné množstvo hviezdnych svetielok?

Videl som iba tmu a čierňavu. Kdesi ďaleko, v nepredstaviteľnej diaľke — alebo sa mi to iba zdalo? — ledva ledva presvitali belavé alebo zlatisté škvrnky.

Až po dlhom premýšľaní som si uvedomil, že každá z týchto škvŕn predstavuje Galaxiu, Mliečnu cestu, čiže ohromný hviezdny ostrov, ktorý obsahuje miliardy a desiatky miliárd sine. Žasol som. Kde je naša Galaxia?

— Na ktorej strane ju hľadať?

Prosebné som pozrel na Samojlova.

— Pozri sa tam, — povedal a ukázal na ľavé zadné okno.

V priepastnej hlbine priestoru sa jasne črtala obrovská rozkrútená špirála, z ktorej prúdmi vytekalo hviezdne mlieko. V istej vzdialenosti od špirály svietili ako rám jasné sférické oblaky — guľovité hviezdne zhluky.

— To je naša Galaxia! — skríkol som radostne.

Dlho sme pozerali ta, kde sa miliardy hviezd zhusťovali a tvorili jedno mračno. To bol stred Galaxie. A kdesi tam bola planéta X, ktorú sme mali hľadať.

— Sme prví ľudia, ktorým sa dostalo veľkého šťastia vidieť Galaxiu z vesmírneho priestoru, — povedal Samojlov hrdo. — Urobíme čo najviac sn ímok a starostlivo ich schováme; astronómovia na Zemi nám za to vďačne postavia pomník zo zlata. A ponáhľal sa do fotolaboratória. O chvíľu som videl, ako vedec namieril široký teleobjektív, ktorý vyzeral ako kráter sopky, na ďalekú Galaxiu.

— Dobre, ale koľko svetelných rokov je k nej? — zakričal som cez dvere.

— Hneď uvidíme…

Chvíľu bolo počuť iba treskot elektrónkového inte grátora. Keď Samojlov skončil výpočty, vybehol z laboratória a naklonil sa nad hviezdnu mapu.

— Co sa stalo? Co je? — spýtal som sa nechápavo.

Tie nepochopiteľné búrky priestoru, ktoré sa zjavili pri nadsvetelnej rýchlosti, nás zahnali čert vie kde, — povedal duto. — Zdá sa, že naša raketa vyletela nad úroveň hviezdneho kolesa Galaxie viac ako na dvestotisíc par šekov. Z toho vyplýva, že k jej stredu je nie menej ako milión svetelných rokov, čiže tristosedemtisíc parsekov!

— Čiže tridsať ráz ďalej, ako v ten deň, keď sme štartovali z Mesiaca, — dokončil som rovnakým tónom.

Samojlov si ustarostené pošúchal čelo.

Zavládlo nevľúdne ticho. Zachvátil ma tajomný strach pred velikánskou vzdialenosťou. Tristosedemtisíc parsekov! Ak by sme leteli rýchlosťou obyčajných fotónových rakiet, potrebovali by sme na to dvestoštyritisíc rokov! Vďačne som pozrel na Samojlova, lebo mi zišlo na um, že práve jemu a jeho spolupracovníkom z Akadémie príťažlivosti vďačí ľudstvo za zázračný stroj časopriestoru. Ten nebude prekonávať túto vzdialenosť dvetisíc storočí…

Dvadsaťštyri dní sme míňali drahocenné gravitónové palivo, aby sme likvidovali svetelnú rýchlosť skoro na nulu a aby sme mohli obrátiť „Urániu” naspäť k hviezdam, k svetlu, k životu — ku Galaxii. Nenudili sme sa, pretože sme po celý čas starostlivo zostavovali program pre elektrónkový počítací stroj. Museli sme čakať ešte dva mesiace, kým stroj vypočítal dráhu spiatočnej cesty, chod motora a iné údaje.

A znovu začal pracovať hlavný motor. Za osemdesiatdva hodín vyvinula „Uránia” rýchlosť iba o jednu stotinu kilometra za sekundu menšiu než rýchlosť svetla. Robot s dokonalou opatrnosťou previedol raketu na let zotrvačnosťou.

— No čože… — uľahčené si vydýchol akademik. — Teraz dosť rýchlo poletíme do stredu Galaxie. Automaty pracujú dokonale. Vzdialenosť jedného milióna svetelných rokov preletí astroplán za dvanásť rokov.

Ešte raz sme prekontrolovali prácu prístrojov a ponorili sme sa do anabióznych vaní.