Griada

3 Srdce zostane na Zemi

Od tých čias, čo Všesvetové spoje oznámili celej Planéte chystaný let do stredu Galaxie, Samojlova a mňa neustále obklopovali skupiny zvedavcov, ktorí nam rovno pod nosom šťukali fotoaparátmi. Moja tvár nemizla z televíznych obrazoviek. Inokedy ma zasa zastavovali na ulici neznámi ludia, srdečne ma pozdravovali, tisli mi ruku. Niektorí mi dobrodušne závideli.

No nik nevedel, ako mi bolo ťažko po tieto dni. Viac ako nastávajúca galaktická cesta ma trápila otázka: čo poviem Lide? V hĺbke duše som si uvedomoval, že som nekonal celkom priateľsky, keď som nečakane odišiel do Akadémie príťažlivosti. Nuž ale nevedel som, či sa moja cesta skončí úspešne.

Už je piaty deň odvtedy, čo som sa vrátil z Kozmocentra a trýzni vo som myslel na rozlúčku. K Lide som sa bál ísť, lebo by som sa nedokázal s ňou rozlúčiť. Len čo som začal rozmýšľať o stretnutí, opúšťala ma všetka odvaha.

Ako rozriešiť tento mučivý problém, ktorý stojí pred kozmonautmi od tých dôb, čo sa začali prvé medzihviezdne lety? Životné skúsenosti, ktoré sa nahromadili za uplynulé storočia medzihviezdnych letov, ukazovali iba dve rozumné východiská: alebo sa obaja stanú astronautmi, alebo astronaut nemôže vstupovať do života pozemského dievčaťa. Zhodou okolností som sa ocitol v beznádejnej situácii. Musí táto milá dievčina trpieť? Celé noci som prebdel v mučivom premýšľaní, trápil som sa a robil si výčitky.

Akademik, zaujatý úplne letom, nič nešípil. Môj utrápený výzor pokladal za sústredenosť, mlčanlivosť a skromnosť.

— Uvedom si len, aké máme šťastie, — hovoril a skoro nežne hľadel na mňa. — Uvidíš to, čo nevideli ani najslávnejší astronauti Zeme.

Stretnutie, ktorého, som sa tak bál, prišlo celkom nečakane, ako to často býva: skoro som vrazil do Lidy pod oblúkom Domu astronautov — tak nečakane vyšla spoza stĺpa pred hlavným vchodom.

— Lida… — vzdychol som a zamlkol.

Čakal som slzy, výčitky, prosebné pohľady. Ako zle som poznal svoju priateľku!

Lida sa prívetivo usmiala a akoby sa nič nestalo, chytila ma pod pazuchu. Nehnevala sa.

— Buď zdravý, Viktor… Co si stratil reč?

— Lida… — ozval som sa znovu.

— Netreba, — zastavila ma mäkko. — Viem, čo chceš povedať.

— Lida! — vykríkol som. — Aj ty…

— Áno, som hrdá na teba, — rýchlo dokončila, hoci ja som sa chystal povedať čosi celkom inšie.

Bol som zmätený, cítil som sa ako sentimentálny hlupák.

— Ale…

— Prečo komplikuješ veci? — vyčítala mi Lida. — Ci nechápem? — Lá skavo sa dotkla mojej ruky. — Let do stredu Galaxie je hoden najväčších obetí…Opakujem… som hrdá! Je to pre teba veľká česť!

Díval som sa na ňu široko otvorenými očami, akoby som ju videl prvý raz. Musel som vyzerať veľmi hlúpo, lebo Lida sa rozosmiala. No jej smiech sa mi už nezdal takým úprimným.

— Nebudeme o tom viac hovoriť. Poďme radšej do Parku mladosti. — Ukázala rukou, kde bohato rástli brezy, lipy, javory. Zelenú stenu stromov rozsekávali ako šípy štartovacie stĺpy, pri ktorých sa rozkladali kozmodrómy detských vychádzkových rakiet a graviplánov.

Posledné dni, strávené s Lidou, som si uchoval v pamäti ako tie najradostnejšie spomienky. Podľa tichého dohovoru sme viac nespomínali blížiacu sa galaktickú cestu. Jednoducho sme brali od života všetko, čo nám mohol dať, a ruka; v ruke sme plávali hučiacou riekou života a hrdo sme hľadeli na kvitnúce brehy Krajiny splnených nádejí.

Potajomky som sa neprestával nadchýnať Lidinou vytrvalosťou a pokojnosťou. Bola ozajstnou dcérou Nového sveta, Ženou s veľkým písmenom. Skoro nenávistné som si spomínal na svoje hamletovské vyznanie.

Lida bola silnejšia ako ja! No je možné, že zveličujem? Možno aj v jej duši sa vzdúva more protichodných citov — aj ona smúti, trápi sa? Ktovie? Všetky moje pokusy preniknúť do jej duše sa rozbíjali o brnenie prívetivosti, závideniahodného sebaovládania a akéhosi hlbokého pokoja.

Len raz zaznela v Lidiných slovách slabá narážka na bolesť, ktorú jej spôsobila zpráva o našej rozlúčke.

— Čoskoro opustím Kozmocentrum, — povedala pomaly. — Tu mi všetko… — zarazila sa a zamĺkla. Potom zakončila pevným hlasom: — Už dávno ma zaujíma Merkúr.

Pochopil som jej nevyslovenú myšlienku. Nezostane v Kozmocentre, kde by jej všetko pripomínalo dni nášho šťastia. — Ale prečo práve Merkúr? — divil som sa.

— Preto, lebo tam nemajú dosť rádiooperatérov, — vysvetlila mi pokojne. Po jej chvíľkovej slabosti nebolo ani stopy. — Fotoelementový energetický uzol na dennej strane Merkúra stavajú tisícky robotov a kybernetických mechanizmov. Na ich riadenie treba operatérov v staniciach diaľkového rádiového riadenia.

Prišiel mi na um môj prvý let na Merkúr, pristátie v Pohraničnom pásme, ktoré rozdeľuje dennú a nočnú stranu Merkúra, a striaslo ma. Pred očami sa mi vybavili nezvyčajné kraje tejto Slnkom začarovanej planéty.

Ciernofialové nebo, na ktorom jasne planie ohromný chlpatý disk nikdy nezapadajúceho Slnka; ubíjajúci pohľad na rieky a jazerá roztopeného cínu; horiace čierne roviny; tma ľadových pustatín na nočnej strane; doliny a náhorné plošiny, zasypané vrstvou zamrznutých plynov.

— Len nie na Merkúr! — zvolal som rýchlo. — Boj s prírodou zakliatej planéty je len pre chlapov…

Lida nahnevano pozrela na mňa, akoby ma odsudzovala za podceňovanie síl a schopností ženskej polovice ľudského rodu.

— Poznám príčinu tvojej hanebnej zaostalosti, — povedala posmešne.

— Strávil si veľa času vo Vesmíre… a nepostrehol si nové prúdy v živote spoločnosti.

Začali sme sa hrozne škriepiť. Dlho som ubezpečoval Lidu, že ľady na zemských póloch, kde na plné obrátky montovali termojadrové slnká, alebo priestranstvá Grónska, ktorého ľadový pancier bol už spolovice roztopený — to všetko je pre ňu nemenej veľkolepé pole pôsobnosti ako fotoelementová stavba na Merkúre.

Nakoniec so mnou súhlasila.

Dni leteli jeden za druhým. Akoby sme s Lidou len včera boli vošli do Parku mladosti… Úprimne som sa začudoval, keď som zistil, že do odletu na Mesiac zostáva už len niečo vyše týždňa.

Neskôr, keď sme dlho blúdili v strede Galaxie a neľútostný Vesmír akoby nás chcel rozdrviť, vždy som pociťoval veľkú mravnú oporu v spomienkach na Lidu. Rozpamätával som, sa na jeden z posledných večerov.

Sedeli sme v podivnej besiedke, prilepenej k vysokému brehu nad riekou. Volga, strieborná od mesačného svitu, sa s tichým šumom valila na juh, do Veľkého mora. Kdesi dolu sa ozýval smiech a špliechanie milovníkov nočného kúpania. Občas prechádzali po rieke jasne osvetlené dopravné hydroplány, ktoré sa skoro nečujne kĺzali na ponorných krídlach.

Lida upreto pozerala do diaľav, akoby očami hľadala niečo v súmraku na zavolžskej strane. Mlčanie pevne spájalo naše srdcia a duše.

— Chcela by som sa rozplynúť v nekonečne, — pre hovorila nečakane. — Premeniť sa na astrálnu substanciu, večne sledovať „Urániu”. Nechcela by som sa pretvoriť do nehmotného stavu, ale tak, aby ste cítili moju prítomnosť… nezabúdali na svoju vlasť na Zemi.

Ešte nijaký kozmonaut nezabudol na svoju vlasť ani na najlepších svetoch Vesmíru, — namietal som. — Necháva na Zemi to najdrahšie…

— Nezabudni… — nedokončila vetu, ale ja som všetko pochopil z jej nekonečne milujúceho pohladu.

Mlčky som ju objal a pobozkal.

Krátko pred odchodom na Mesiac, kde nás čakala „Uránia”, poriadala Najvyššia rada pre ovládnutie Vesmíru rozlúčkový večer v Kozmocentre.

Velikánska sála s guľatou kupolou, stoly s ľahkými nápojmi, jedlami a kvetmi; tisíce rozrušených tvárí, priatelia, s ktorými sa rozlúčiš navždy; hudba a deti nám prišli podľa dávnej obyčaje zaželať šťastný návrat.

Úvodné reči odzneli v našej neprítomnosti: my s Lidou sme nestačili prísť na začiatok, namáhavo sme sa pretískali cez zástupy ľudí, ktorí naplnili Námestie astronautov. Pred televíznou obrazovkou, veľkou ako stena budovy, stáli tisíce kozmonautov, ktorí sa nedostali do sály.

Nakoniec sme sa pretisli ku vchodu do sály Rady a zaujali sme miesta.

A bol práve najvyšší čas! Hovoril akademik Samojlov.

— Sme šťastní! — začal, a ja som nevdojak vystrel plecia. — Ano, sme šťastní, že práve nám sa podarilo… — Tu sa zháčil, lebo si akiste uvedomil, že toho šťastia je naozaj veľa. — Sme radi, že ako prví ľudia poletíme tam, kde sa ľudstvu otvoria nové obzory poznania. Ešte Ciolkovskij povedal…

Predpokladal som, že akademik nevie prednášať slávnostné prejavy, a uľahčené som si vydýchol, keď začal odpovedať na lístky. Prvý, skrkvaný do gulky, prudko zletel z galérie, kde sedeli mladí poslucháči Akadémie astronautiky. Samojlov roztvoril list, prečítal a víťazoslávne zdvihol prst.

Vecná otázka, — povedal. — Vidno, že ju dal môj študent. (Protestné výkriky zhora.) Prečo do stredu Galaxie a nie bližšie? Totiž planetárne sústavy v tých oblastiach sú omnoho staršie ako naša a predpokladáme, že práve tam nájdeme nielen organický život, ale aj staré civilizácie. Nie náhodou sme si vytýčili aj konkrétny ciel: žltú hviezdu, úplne podobnú nášmu Slnku, aj so systémom planét. Určite sa tam nájde aspoň jedna planéta, podobná našej Zemi.

Akými zásadami ste sa riadili pri výbere vášho astr onavigátora?

Povedal to neistý chlapčenský bas (zrejme prvoročiak z Akadémie astronautiky). — Áno, áno! — súhlasilo veľa hlasov zhora. Riadite! Kozmocentra, ktorý sedel napravo odo mňa, sa nadvihol na stoličke, odkašlal si a zazvonil zvončekom.

— Dovoľte, odpoviem, — nedal sa Samojlov a upokojivo ukázal rukou na mňa. — Imponuje mi, že Vi ktor Andrejev je vysoký a nebudem sa musieť po celé dlhé roky pozerať naň zhora.

Chlapčenský bas sa však nedal odbiť: To nie je odpoveď…! Všetci chcú letieť!

Áno, áno! Aj my sme vysokí!

— Co sa dá robiť, — akademik rozhodil rukami. Je príjemné vidieť vaše nadšenie a zároveň je to smutne. Všetkých vziať nemôžeme! Môj spolucestujúci má este jednu nespornú výhodu: je mladý… (Výkrik z galérie: Aj ja som mladý!) To vidno, hneď odvetil Samojlov za všeobecného smiechu.

— Je mladý, ale pritom už nalietal trilión kilometrov.

Napokon udelili slovo mne. Nevyšiel som na katedru, aby som nepokazil dojem, ktorý urobila akademikova reč, ale postavil som sa pri stole do pózy, ktorá sa mi zdala najprirodzenejšou. A tu som nevdojak zdvihol ruku a zopakoval som akademikovo gesto: — Sme šťastní…

Z galérie zaznel ironický potlesk. Už bolo neskoro sa opravovať, a preto som so zúfalou odvahou pokračoval: Ano, áno… Som hrdý na dôveru, ktorú mi preukázali. Uvidíte, že nesklamem.

My to neuvidíme, — poznamenal čísi hlas. — Keď sa vy vrátite, my už dávno nebudeme medzi živými.

Viktor mal na mysli ľudstvo ako celok, — zasiahol profesor.

Najradšej by som sa bol prepadol pod zem. Utešovalo ma len to, že pri mne bola Lida.

Napriek neúspešným rečníckym replikám akademika aj mňa vyniesli na Námestie astronautov ako starovekých víťazov a podávali si nás z rúk do rúk. Ľudia, ktorí stáli na námestí, nás búrlivo privítali.

Mňa dobreže nerozpučili poslucháči Akadémie astronautiky. Lida sa mi stratila v zástupe; darmo som sa obzeral na všetky strany.

Na námestí bolo toľko ľudí, že sme sa s Lidou nemohli nájsť do tých čias, kým sa kozmonauti nazačali rozchádzať. Vysvitlo, že Lida stála tri kroky odo mňa.

Konečne sme našli aj akademika. Pozorne sa podíval na Lidu i na mňa a vtom sa zamračil — myslím, že som uhádol, prečo.

— To je… Lida, — začal som, no zháčil som sa a neodvážil som sa pokračovať.

Piotr Michajlovič jej dlho tisol ruku. Akiste všetko pochopil. Samojlov sa s nami pár minút rozprával a po chvíli sa pobral preč. Odvolával sa na neodkladné záležitosti v Rade.

Na druhý deň ma akademik zavolal videofónom zo sekcie medzihviezdnych problémov. Tvár mal zachmúrenú.

— Dávno ste spolu? — ohúril ma hneď.

— Dávno, — zabľabotal som. — Myslíte Lidu?

— Samozrejme, že nie stred Galaxie! — z ničoho nič vybuchol Piotr Michajlovič. — Prečo si mi o nej skjôr nepovedal? — Sklonil som hlavu. Čo som mu mohol odpovedať?

Mlčanie sa ťahalo celú večnosť. Piotr Michajlovič o čomsi premýšlal, občas pozrel na mňa a zlostne hýbal obočím.

— Keby bolo možné vziať ju na cestu, — zádumčivo riekol akademik.

— A prečo to nie je možné? — odvážil som sa ko nečne prehovoriť. — Veď sa ženy zúčastňujú na kozmických letoch už vyše pol storočia.

— Nie, to nepôjde, — pokrčil plecami. — Nedovo lia… bez zvláštnej prípravy, bez profesionálnych návykov. Ja som si ledva pre seba vymohol povolenie Rady pracujúcich. No predsa, čo by sa dalo robiť?

Piotr Michajlovič zabudol na mňa a rýchlymi krokmi zamieril k východu. So smútkom i nádejou v očiach som sledoval jeho široký chrbát.

Obrazovka videofónu pomaly zhasla.

Častejšie než treba, som pozeral na zelený ciferník. Jeho obrovský kruh s čiernymi číslicami a červenými ručičkami sa jasne črtal na bledoazúrovej oblohe. Do štartu dopravnej rakety,ZemMesiac” chýbalo štyridsaťtri minút. A Lida tu ešte nebola. Vari už nepríde? Zdá sa, že mala pravdu, keď včera rázne odmietla zúčastniť sa na dnešnom štarte: „Bolo by to vefmi ťažké!” Nedozerné pole Zavolžského kozmodrómu zaplnili zástupy vyprevádzajúcich. Zo všetkých krajov sa schádzali vedci, astronauti, inžinieri, konštruktéri medzihviezdnych rakiet, dopisovatelia Všesvetových spojov aj prostí nadšenci ovládnutia Vesmíru. Mnohí z prítomných poletia hneď za nami, aby na Hlavnom mesačnom kozmodróme pozorovali štart prvej gravitónovej rakety. Všesvetová vedeckotechnická rada dovolila taký hromadný let na Mesiac len vzhľadom na výnimočnosť blížiacej sa udalosti: veď to bol prvý let k stredu Galaxie na nevídanej rakete, schopnej vyvinúť nadsvetelnú rýchlosť. Čakal nás let do takej nesmiernej diaľky, v porovnaní s ktorou všetky doterajšie medzihviezdne výpravy boli iba pohodlnou prechádzkou za mesto.

Posledný raz som sa zahľadel do rozvlnenej diaľavy na západe — tam, kde sa valili vody pokoleniami ospevovanej Volgy, rieky môjho detstva.

A vtom sa mi srdce prudko rozbúchalo: v tejto diaľke sa zjavila tmavá bodka a navidomoči sa menila na auto. To je ona!… Zabudol som na všetko na svete a utekal som naproti Lide.

A znova som videl jej oči. Moja túžba po lete bola preč. Rozprávkový astroplán, ktorý nás čakal kdesi v Mori dažďov, vybledol, scvrkol sa, rozplynul sa vo vzduchu.

— Lida… ako dobre, že si predsa len prišla! Mlčala a nespúšťala oči z ciferníka svetových hodín na oblohe.

Chytili sme sa za ruky. Nemohol som povedať ani slova; ani čo by som bol skamenel. Či môžu slová — dohovorené znaky — vyjadriť všetko to, čo sme vtedy cítili?

— Nič neľutuj… drahý, — tíško, trhano prehovorila Lida. Ešte pevnejšie som jej stisol ruku. Predsa len prišla! Díval som sa do jej milých očí. Určite sa premáhala, ako len mohla. Navonok bola pokojná ako predtým, jej hlas znel pevne a isto, ale pohľad hovoril jasnejšie ako všetky slová.

— Povedz niečo, — riekla ticho.

— Buď šťastná… vždy… — chcel som povedať na rozlúčku niečo významného a dôležitého pre nás oboch, ale keď som pozrel na svetové hodiny, užasol som: do štartu chýbalo ledva päť minút!

Pri nás nebolo nikoho okrem strážnikov. Z mesačnej rakety vyzeral Piotr Michajlovič a prudko gestikuloval; volal ma na miesto. Rozbehol som sa ozlomkrky cez kozmodróm a nepúšťal som Lidinu ruku. Od prudkého behu sme sa zadychčali a nemohli sme vypovedať ani slova. Pri rakete nás zastavil službukonajúci a zastal Lide cestu. Výstražné zaznela štartová siréna. Tu priblížila Lida svoju tvár k mojej: — Do videnia… Môj drahý…

„Prečo,Do videnia’, keď,Zbohom’?” začudoval som sa. „Veď už nebude medzi živými, keď sa vrátime.” No ďalej som už oi ničom nerozmýšľal a pritisol som ústa na jej teplú dlaň.

Náhlivo k nám pristúpil riaditeľ Kozmocentra a zľahka sa dotkol môjho pleca.

— Je čas, Viktor! Hneď zaznie tretí signál. Zbohom! — a silno ma objal.

Automatický príklop zacvakol a zavrel sa za mnou. Všetko sa skončilo…

Akademik ma čakal vo vstupnej miestnosti. Na tvári sa mu zračila nespokojnosť.

— Si nepresný! — povedal krátko. — Ešte minúta a musel by som, sám letieť na Mesiac…

Prudko ma zatiahol ku kreslu na prekonávanie preťaženia, lebo už tretí a posledný raz silne zahučala štartová siréna.

Chcel som akademikovi odpovedať, ale v rádiotelefóne zaznel pilotov hlas: Ste pripravení?

Áno, áno, — náhlivo odvetil Samojlov.

Pripravený! — skríkol som.

Zem sa zatriasla a padala dolu. Na obrazovke stereotelevízora dostala čoskoro výraznú gulovú formu, no nie vypuklú, ale vydutú. Všetky predmety na nej dostali nejasné a rozplývavé obrysy. Zároveň som kútikom oka pozoroval obrazovku inverznej premietačky, ktorá premieňala impulzy mohutných rádiolokátorov pozemských riadiacich staníc. Na obrazovke bolo vidieť našu mesačnú raketu; ako striebrobelasý blesk sklzla po podvečernej zemskej oblohe. Teraz ju vidno už len ako hmlistú hviezdičku: jej plášť sa rozžeravil trením o vzduch.

O niekoľko minút hviezdička pohasla. Astroplán vyletel za hranice atmosféry, začal rýchlo chladnúť a hasnúť.

Rovnomerne hučal atómový reaktívny motor na tekuté palivo. V jeho hučaní postupne prevládali stále mocnejšie basové tóny; akoby slávil víťazstvo nad odvekou silou zemskej príťažlivosti. Olovená ťažoba mi zaľahla na plecia, vtisla ma do kresla. Nevládzem ani dýchať, ani rukou pohnúť.

Opatrne som pozrel na Samojlova. Akademik pololežal v susednom kresle a pozoroval ma privretými očami. Jeho nadutá tvár sa mi zdala smiešna.

Snažil som sa, nakoľko to len bolo možné, zaujať potrebné (obranné, ako hovoria astronauti) položenie a konečne som sa mohol nadýchať. O dve minúty preťaženie zmizlo: raketa letela teraz zotrvačnosťou a dosiahla prvú kozmickú rýchlosť.

— Robíte prenáhlené závery, — poznamenal som, pokračujúc v rozhovore, prerušenom štartom rakety z kozmodromu. — Ani som sa nestačil s Lidou rozlúčiť, ako sa patrí.

Akademik rozhodným gestom zamietol moje dôvody a spustil siahodlhú tirádu, z ktorej som porozumel len tolko, že on, Samojlov, by ma nikdy nebol vzal na let, keby sa bol v pravý čas dozvedel, že zanechávam na Zemi také čarovné dievča. Chcel som znova čosi namietať, ale on nahnevane vykríkol: — Ber sa do pilotovej kabíny! Čakajú ťa!

SkTučený som sa pobral do pilotovej kabíny: podlá tradície som bol povinný pomáhať viesť raketu až na mesačný kozmodróm. Pilot, čiernovlasý mladý Ind s orlím pohľadom, mi priateľsky kývol rukou a ukázal očami na vedľajšie kreslo. Začal som mechanicky dávať pozor na presnosť zhody rádiosignálov sprievodnej stanice s údajmi riadiacich prístrojov. Hoci moje pominuteľné telo letelo rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu k Mesiacu, srdce, myšlienky, city sa vracali na kozmodróm, k úpätiu štartovacej rampy.

Tam zostala Lida. Zavrel som oči a videl som ju — pokojnú, zmu žilú, s núteným úsmevom na tvári a so zahmleným pohľadom.

Tak mi zostala aj v pamäti.