Griada

4 Uránia

Raketa sa blížila k Mesiacu. Naladil som aparát na mesačný rádiouzol: vysielal slávnostnú hudbu, zrejme na našu počesť. Neskôr som si prečítal črtu dopisovateľa Všesvetových spojov o našom prílete: „Váš dopisovateľ Sergej Nazarov sa nachádza v dispečerskej veži Hlavného mesačného kozmodrómu. Toto miesto mi láskavo ponúkol hlavný dispečer. Znamenité televízne prístroje ma robia skutočne všadeprítomným.

Teraz sa prenesiem do,podmesačného’ mesta.” — Práve prilietajú! — oznámil službukonajúci dispečer Hlavného mesačného kozmodrómu a vbehol do sály, kde sa zhromaždilo okolo sto ľudí, oblečených do ťažkých bielych skafandrov s priezračnými prilbami.

Všetci vyskočili z miest a zamierili k výťahom. O niekoľko minút sa sála vyprázdnila. Výťahy vyviezli čakajúcich z podzemného (lepšie povedané z podmesačného) mesta na povrch Mora dažďov. Boli to inžinieri, technici, pracovníci osobitnej komisie Všesvetovej vedeckotechnickej rady — zoraďovači, inšpektori a kontrolóri, ktorí pripravovali gravitónovú raketu „Urániu” na let.

Celého polroka punktičkársky, s neuveriteľnou dôkladnosťou preverovali, oťukávali, prehmatávali lúčami zložitý systém rakety — po posledný kontakt, po posledný tranzistor. Teraz netrpezlivo očakávajú príchod odvážnych astronautov zo Zeme.

Mesačná krajina vždy ohromuje človeka… Kam len oko dovidí, rozprestiera sa pustá holá rovina Mora dažďov — „mora” bez najnepatrnejších príznakov vlahy. Dno „mora” tvoria tmavé horniny. Na juhovýchode sa týčia čierne masívy Mesačných Karpát so žiariacimi končiarmi najvyšších štítov.

Od juhozápadu, západu a juhu obkolesujú rovinu Apeníny, Kaukaz, Alpy a vytvárajú akési hradné valy. Presne na severe bolo vidno reťaz miernych pahorkov Archimedovho krátera. Len veže rádioteleskopov, postavené na končiari Picovho štítu, a mnohé pomocné zariadenia kozmodrómu vnášali zvláštny nesúlad do krajiny mesačného sveta.

Nad nami sa rozprestiera tmavočierna obloha s oslepujúco jasným Slnkom a veľkými nehybnými hviezdami. Neuveriteľne ostré tiene, ktoré vrhá nerovný mesačný povrch, ešte podčiarkujú mŕtvu pustotu krajiny. Je práve spln Zeme a na západnej časti oblohy visí obrovská žiariaca zemeguľa, ktorá zalieva okolie modrastým svetlom. Disk Zeme skoro nehybne visí na mesačnej oblohe na tom istom mieste. Za ním sa pomaly klžu hviezdy.

Keď človek dlhšiu dobu pozoruje rovinu, uvidí, ako sa z času na čas zdvihne nečujný stĺp prachu a kamenia: to padol na pôdu meteor. Chýba tu plynulý obal atmosféry, ktorý spoľahlivo chráni Zem pred dopadom meteorov.

Oblúk gigantickej štartovacej estakády mieri horným koncom na Archimedov kráter. Zelenkavý plášť gravitónového astroplánu záhadne presvitá cez jemné pletivo konštrukcií. Okolo neho pracujú ešte ľudia, ktorí dokončujú posledné predštartové práce.

Pri pancierových kopulách kozmického prístavu sa zhromaždili skoro všetci obyvatelia podmesačného mesta. Každú chvíľu pozerajú na severovýchod, odkiaľ má priletieť prvá raketa „Zem — Mesiac” s členmi po sádky „Uránie”.

— Kedy odštartuje Uránia?

Ty to nevieš?! Co si spadol zo Zeme? Veď to včera večer oznamoval mestský rozhlas.

Prečo by som spadol, a ešte k tomu zo zeme, — urazil sa Leňa Giľ azetdinov, zoraďovač elektrónkových motorov, ktorý nepochopil žart. — Bol som práve v astropláne. Zistilo sa, že elektrónkový regulátor rovnováhy robí šarapatu, nuž som sa s ním babral dlho do noci.

Giľazetdinov úzkymi čiernymi očami nepriateľsky pozrel na Antolija Kulika, kontrolóra jadrového zvárania.

— Prepáč, nevedel som to. Štart bude osemnásteho mája o dvanástej na poludnie.

Chvíľu mlčali.

— A ty tu už dávno pracuješ?

Girazetdinov čakal nový žart, nedjôverčivo pozrel na Kulika a spýtal sa: Noi a čo?

— Ale, priatélko, veď sa neurážaj!

— Poldruha roka. A ty?

— Ja som tu už piaty rok… Veru! — Kulik zaľúbene pozerá na smaragdovo-zelený trup astroplánu. — Naskytla sa mi príležitosť pracovať na tejto hračke. Vieš, čo je to jadrové zváranie neutronitových švíkov?

— Viem. — Giľazetdinov sa ironicky uškrnul. — Nie je to nič zvláštneho.

Akademik Samojlov poletí do stredu Galaxie a vôbec sa nechvasce…

— Ale majú niektorí ľudia šťastie! — vraví závistlivo Kulik. — Letel by si s nimi?

— Ze či!

— Najkratšia cesta to práve nie je, — poznamenal za ich chrbtom ktosi, kto sa zrejme chcel zamiešať do rozhovoru.

No vtom na dispečerskej veži zažiaril zelený signál. Skoro súčasne sa ozvalo zvolanie: — To sú oni!

Všetci ako na povel otočili hlavy k severovýchodu. Na čiernom bezodnom nebi oslepujúco žiarila bodka, ktorá sa každou sekundou zväčšovala a navidomoči sa menila na chvostnatú kométu. Je stále bližšie a bližšie…

Zreteľne už vidno striebristý trup rakety. Otočila sa tryskou k Mesiacu a začala brzdiť. Mesačný svet je svetom ticha. Preto je zvláštne vidieť, ako sa v úplnom tichu otriasa trup rakety a pomaly sa spúšťa po ohnivom stĺpe reaktívneho prúdu.

Čoskoro na tej istej strane nebeskej klenby vzplanulo ešte niekoľko podobných hviezdičiek. Do konca dňa vládol na kozmodróme neobyčajný ruch: každú polhodinu pristávali rakety s ďalšou skupinou odprevádzajúcich.

Búrlivé more ľudských hláv v priezračných prilbách až po okraj zaplnilo priestranstvo pred budovou kozmického prístavu.

Stretnutie s gravitónovým astroplánom ma hneď akosi uspokojilo.

Dôkladne som sa s ním začal oboznamovať už na druhý deň po našom prílete na Hlavný mesačný kozmodróm. Ozrutná štartovacia estakáda ohromila moju fantáziu: bola dlhá dvanásť kilometrov a výstupný oblúk sa končil až v osemkilometrovej výške, opretý o najvyšší končiar Apenín. Tristometrový trup „Uránie”, ktorý pripomínal skamenelého rybojaštera, spočíval na tridsiatich šiestich rozjazdových vozíkoch. Obyčajné atómové reaktívne motory na tekuté palivo dajú vozíkom na konci rozbehu rýchlosť troch kilometrov za sekundu. Takáta rýchlosť stačí na vzlietnutie „Uránie” z Mesiaca. Potom začne pracovať gravitónový reflektor astroplánu., V porovnoní s kolosmi fotónových rakiet, na ktorých som predtým lietal, sa „Uránia” zdá byť bábätkom. No vedel som už, že toto bábätko je ťažšie ako pradávne pancierové lode. Osemdesiatdvatisíc ton váži táto krásna konštrukcia. Pri pomerne neveľkých rozmeroch rakety sa mi jej váha zdala neuveriteľne veľkou.

Akademik Samojlov zahnal moje rozpaky: — Takú obrovskú váhu rakety spôsobil neutronit. Veď si už o ňom počul: neutronit zaujíma v Mendelejevovej tabuľke osobitné miesto. Neutronitové atómy obsahujú len neutróny a iné elektricky neutrálne častice. Neutronit je po každej stránke zázračný prvok. Neutronit — to je akoby stĺp, ktorý rozdeľuje svet obyčajnej hmoty a svet antihmoty, plushmoty a mínushmoty.

Má fantastické vlastnosti. Je príšerne ťažký: jeden kubický centimeter neutronitu váži štyri tony! Je to najtvrdšia, najpevnejšia, najtrvanlivejšia hmota vo Vesmíre. Pre ňu nie sú nebezpečné hviezdne teploty, pretože sa topí len pri dvanástich miliónoch stupňov tepla. V neutronitovom skafandri by sa dalo žiť na Slnku! Neutronitové brnenie astroplánu znesie aj nárazy veľkých meteorov, neprepúšťa ani najmocnejšie kozmické žiarenie.

— To je úžasné! Dúfam, že naše skafandre sú z neutronitu?

— Žiaľ nie, — odvetil akademik. — Za posledných desať rokov celý atómový priemysel Východnej pologule pri najväčšom vypätí síl stačil vyrobiť len sedemnásťtisíc kubických centimetrov neutronitu, pretože jeho výroba je neobyčajne zložitá a potrebuje vela energie. Vyrobené množstvo ledva stačilo na stavbu „Uránie”. Dúfajme, že keď sa vrátime, neutronit sa nebude vyrábať ťažšie ako titan.

— Sedemnásťtisíc kubických centimetrov neutronitu — to sú približne dve vedrá, samozrejme, ak by ho bolo možno naliať do vedra. Stačilo toto množstvo na obal trupu rakety? — zapochyboval som.

Úplne stačilo! Ba ešte i zostalo na pokrytie povrchu gravitónového reaktora, kvantového transformátora a tryskového kanála. Veď hrúbka neutronitového obalu „Uránie” je neuveriteľne malá: stotina milimetra.

Letmo som si v duchu vypočítal: keď jeden kubický centimeter neutronitu váži štyri tony, potom „dve vedrá” — šesťdesiatštyritisíc ton. To je váha dvoch veľkých oceánskych lodí, vtesnaná do tenučkého povlaku, ktorý pokrýva raketu.

Zásoby gravitónového paliva vážili okolo osemnásťtisíc ton. Mechanizmy, prístroje, drobnosti a kostra rakety vážili len sto ton, lebo boli zhotovené zo superľahkých a pritom supertvrdých zliatin. — Podľa výpočtov Akadémie príťažlivosti, — povedal Samojlov, — z ásoby gravitónového paliva stačia na desaťnásobný rozbeh rakety po svetelnú rýchlosť a na opätovné brzdenie na rýchlosť päťdesiat kilometrov za sekundu. Fotónová raketa by musela byť dlhá od Moskvy po New York, aby mohla nahradiť našu „Urániu”.

— Tak môžeme na nej letieť hoci na kraj Vesmíru! — zvolal som.

— Aj ďalej! — zažartoval akademik.

Mesiac, určený na oboznámenie sa s,Urániou”, prebehol, ani sme sa nenazdali ako. Akademik prežil celý tento mesiac na nekonečných vedeckých poradách, na ktorých prejednával s vedcami, astronómami, konštruktérmi a inžiniermi podrobnosti letu do stredu Galaxie, program zrýchlení a spomalení, spôsoby orientácie a hľadania spiatočnej cesty k Slnku. Stále ho obkolesovali matematici a programovací, ktorí prevádzali vedecké rozhodnutia do strohých čísel programových rozkazov pre elektrónkové prístroje a roboty. Ja som študoval vnútorné vybavenie astroplánu, riadiace prístroje a funkcie robotov. V tejto zázračnej rakete bolo všetko také. neobyčajné a zaujímavé, že som už za ničím nebanoval. Zapáčil sa mi najmä neveľký útulný salónik, ktorý slúžil zároveň za jedáleň i spálňu. Jedna stena salónu pripomínala včelí plást: v hlbokých úzkych bunkách, prikrytých priezračnými príchlopkami z umelej hmoty, bola osobitná výživná pôda pre mikroskopické vodné rastliny. Vodné rastliny predstavovali umele vypestovaný druh chlorely — vodnej rastliny, schopnej neobyčajne živo fotosyntezovať. Chlorela i pri svojich mikroskopických rozmeroch tvorila povlak, ktorý sa maximálnou plochou stýkal s okolitou výživnou pôdou. Pohlcovala teda veľké množstvo kysličníka uhličitého a vylučovala vo veľkých množstvách volný kyslík. Okrem toho sa tieto vodné rastliny mohli v najhoršom prípade použiť ako strava.

Protiľahlá stena, tiež s bunkami, slúžila ako informatórium: v stovkách zásuviek boli uložené mikrofilmy, na ktorých boli zachytené najvýznamnejšie výdobytky súčasnej ľudskej kultúry, vedy a techniky. Stačilo vložiť mikrofilmy do premietacieho prístroja a na plátne sa zjavili texty vedeckých kníh, obrazy prístrojov so sprievodným zvukovým komentárom, farebné obrazy veľkých maliarov, umelecké filmy alebo koncerty vynikajúcich umelcov.

Zdola zo steny sa vyťahovali dve skladacie postele. V strede salóna stál okrúhly stôl s kreslami. Dvere vpravo viedli do laboratória, úplne zaprataného prístrojmi, nástrojmi a rôznym zariadením. Do stien salónu boli zamontované portréty veľkých vedcov, ktorých objavy pomohli ľudstvu ovládnuť Vesmír. Medzi nimi bol Lobačevskij, Lorentz, Ciolkovskij, Einstein. Vtom som si spomenul, že mám malý portrét Lidy, a rozhodol som sa, že ho zavesím v laboratóriu.

Dvere vľavo viedli do anabióznej miestnosti. V nej boli dve anabiózne vane. V starých typoch anabióznych vaní sa používal obyčajný prechladený fyziologický roztok s dosť nepresným dávkovaním žiarenia. To nedovoľovalo byť v nej dlhšie ako päť rokov bez obnovenia roztoku. V našich vaniach sa používal osobitný anabiózny roztok, ktorý obsahoval ťažký vodík.

Životodarné vlastnosti ťažkého vodíka poznali už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia, ale iba celkom nedávno sa ľudia naučili presne dávkovať jeho mikroroztoky. Ťažký vodík akoby „konzervoval” ľudský organizmus na tom stupni, v ktorom sa práve nachádza. Keď „prespíme” v takejto vani päťdesiat — sto rokov, zostarneme najviac o tri— štyri roky. Osobitné žiarenie, ktoré prežaruje vane, vyvoláva rezonanciu kmitania atómov ťažkého vodíka a mikročastíc tela. Tým zabezpečuje uchovanie všetkých funkcií organizmu.

Časové relé spojené s rádiovými hodinami bude podlá potreby zapínať prebúdzací aparát astronauta, ležiaceho v anabióznej vani.

Pri predchádzajúcich krátkodobých letoch som sa nedostal do styku so zariadením takého typu a spýtal som sa akademika: — Pracuje časové relé spoľahlivo? Preberie nás zo stavu „večného spánku”?

— Myslím, že hej, — odvetil Samojlov krátko. Pokýval som nedôverčivo hlavou. Inžinierelektrofyziológ, ktorý nás sprevádzal, sa rozosmial: — Všetko je vyskúšané, — upokojil ma. — Môžete to skúsiť na sebe hoci aj hneď.

Pokračovali sme v prehliadke. Bližšie k prednej časti rakety bola najdôležitejšia miestnosť rakety — neveľká riadiaca centrála, presnejšie navigačná kabína s rozmerným riadiacim pultom, veľkým ako koncertný klavír, a so širokou obrazovkou astrotelevízora. Namiesto obyčajných okrúhlych okienok tu boli radarové a infračervené lokátory.

„Toto je moje budúce pracovisko,” pomyslel som si a s uspokojením som prezeral prístroje. Strednú časť pultu zaberal hľadač dráhy — elektró nkový prístroj spojený s počítacím strojom. Mal neveľkú obrazovku, na ktorej elektrónkový lúč počas letu rakety ustavične kreslí dráhu letu — vypočítanú i skutočnú. Dráhy sa automaticky premietajú na pohyblivú hviezdnu mapu.

Pokiaľ sa dráhy zhodujú, prístroj monotónne bzučí. No len čo sa dráhy rozídu, hľadač hneď vydá poplašný signál a automaticky zapne elektrónkový prístroj, ktorý v okamihu vypočíta opravu a dá rozkaz robotu, riadiacemu motor.

Celú pravú stranu kabíny zaberal UEMK — univer zálny elektrónkový mozog pre kozmoplány. Jeho panel žiaril množstvom rôznofarebných indikátorových žiaroviek.

Akademik Samojlov, na začiatku prehliadky lakonicky a džentlmenský suchý, očividne zvľúdnel, keď ma astroplán nadchol. Podišiel ku mne, potľapkal ma po pleci a pochvalne riekol: — To by bolo asi všetko… Idem k dispečerovi. Treba schváliť posledné podrobnosti zajtrajšieho štartu. Zostaň tu, ak chceš. Aspoň ešte raz preskúšaš činnosť automatu, vytvárajúceho mikropodnebie. Zvykaj si na astroplán… mysli si, že si už na ceste.

No aj bez jeho rád som vedel, že si treba zvykať. O pokusnom lete gravitónovej rakety bez ľudí, ktorý bol plánovaný predtým, nemohlo byť ani reči; bola by to fantasticky drahá zábava! Z rozhovoru atómových inžinierov, ktorý som náhodou počul včera, som sa dozvedel, že kvôli tomu, aby mohli postaviť „Urániu” a „narobiť”, ako sa vyjadrili, dvadsaťštyritisíc ton gravitónov, museli veľmi obmedziť výstavbu piatich nových družíc Zeme a všetkých medzihviezdnych rakiet, ktoré začali stavať na Titane, družici Saturna. Na čas museli prerušiť „vykurovanie” polárnych oblastí termojadrovými slnkami.

Gravitónová zásoba rakety a neutronit stáli omnoho viac ako vojnové náklady na posledné svetové vojny v histórii ľudstva v 20. storočí.

Posledný deň som vôbec nevychádzal z astroplánu, znova a znova som sa cvičil riadiť sústavu automatov, dozeral som na rozmiesťovanie a upevňovanie nákladu, preskúšal som mechanizmy. V túto noc pred štartom, keď sa za mnou zavrel masívny príklop, dlho som nemohol zaspať. Zdalo sa, že slnečná sústava zostala ďaleko vzadu, neuveriteľne ďaleko. Ako keby ani nejestvovala. Minúty sa vliekli ako večnosť. Ležal som a rozmýšľal: „Vari sa na celé desaťročia zavriem do tejto letiacej hrobky!… Nech mi v anabióze utečú ako okamihy. A Lorentzovo spomalenie? Keď sa vrátime, aj tak nenájdem nažive ani priateľov, ani Lidu — nikoho z rovesníkov. Budem dožívať svoje roky v zoologickej záhrade neviem koľkého tisícročia ako rybo jašter, ktorý vstal z mŕtvych? Alebo sa vrátim na Zem k ozajstným ategosaurom a ichtyosaurom? Zaujímavé, ako v takom prípade vydržím milióny rokov v očakávaní našej civilizácie?

Chvíľami som si povýšenecky predstavoval, ako sa vrátim, nie k predpotopným jašterom, ale k prvobytným ľuďom, ktorí ma istotne budú pokladať za boha. A je možné, že bohovia minulosti boli práve kozmonautmi druhých svetov, ktorí predbehli čas? Napríklad Osiris s jeho vtáčou tvárou?

Ktovie, či kedysi nepriletel na Zem z neznámej mimogalaktickej planéty?

Ťažko som zaspával, aby som vo sne znovu prežíval nezmysly.