Griada

10 Koniec Poznávateľov

Neskoro v noci sa mi konečne podarilo nadviazať spojenie s Viarou.

Jej hlas bolo ledva počuť, obraz sa takmer strácal.

Nad Trozou vytvorili ionizovanú bariéru, ktorá ruší rádiové vlny, — vravela Viara. — Kruhy majú podozrenie, že medzi podmorskými mestami a niektorými obyvateľmi Trozy existuje rádiové a televízne spojenie. Z Trozy odletieť nemôžem, pretože výstupný tunel otvoria len na Elcov rozkaz. Od Džirga som sa dozvedela, že ste na Juhozápadnom ostrove. Pomôžte zabrániť zničeniu Lezy!

— Chcú zničiť Lezu? — spýtal som sa znepokojený.

Včera prijali Kruhy toto rozhodnutie. Nejaký zradca oznámil Elcovi, že Griádoidi získavajú vedomosti. Rozhodli sa zničiť Lezu ako ohnisko nebezpečia.

Živo som si predstavil milióny nič netušiacich Griádoidov a striasol som sa od úžasu. Bolo treba hneď niečo podniknúť.

— Co najskôr sa vyzveď, kde leží hlavný elektrónkový mozog energetických staníc, — žiadal som Viaru.

— To pôjde ťažko, — povedala zamyslene. — Ale pousilujem sa. Čakaj výzvu.

Vďaka Viare sme sa dozvedeli, že hlavný elektrónkový mozog leží v neprístupnej krajine na severozápade centrálneho svetadielu. Je obklopený premeneným priestorom a mocnými silovými pólami. Pochybujem, že by sa tam dalo preniknúť. Ale Uo nás ubezpečil, že „Samojlovova zóna” hravo prenikne do elektrónkového mozgu.

O niekoľok hodín si Piotr Michajlovič náhlivo strkal do vrecák mikrofilmy, zápisníky, magnetofón, elektroanalyzátory. Uo mu posunkom naznačil, že sa nemusí náhliť a že má z vrecák všetko vyhádzať. Zarazený akademik sa podrobil jeho pokynu. Potom Metagalakťan vyniesol z rakety kreslo, stôl, celú debničku s potravinami a všetko uložil na plošinku z modrého kovu, ktorú pripravili akiste ešte včera.

— Tu je plošinka, okolo ktorej sa vytvorí pásmo, — stručne vysvetlil Uo. — Sadni si do kresla, hneď zapneme prístroje.

Mocne som potriasol Samo j lo vo vi ruku a poradil som mu, aby bol opatrný. Dohovorili sme sa, že len čo sa Piotrovi Michajlovičovi podarí rozlúštiť princíp programovania elektrónkového mozgu, nadviažeme spojenie s Griádoidmi a s Viarou a dáme im signál k činnosti.

Teraz som na vlastné oči videl rozprávkovú moc Metagalakťanov nad prírodou. Uo a ja sme vošli do astroplánu. Pri hlavnom pulte manipulovali dvaja obri, ktorí sledovali červené oko generátora poľa. Generátor vyzeral ako obrovský elipsoid a zaberal celú hornú časť gule. Od ústredne ho oddeľovala dvojmetrová masívna priehradka, cez ktorú prenikal tichý vibrujúci bzukot. Na obrovskej obrazovke som jasne, ako na pár krokov, videl akademika. Sedel v kresle a zvedavo si obzeral guľu. Náhle červené oko generátora zažiarilo oslepujúcim modrým svetlom a dunivý hukot generátora prešiel do ledva počuteľného bzukotu. A v tom sa Piotr Michajlovič čudne zmenil: priestor, ktorý sa okolo neho uzatváral, zabraňoval prúdeniu svetelných lúčov. Na krátku chvíľu vyrástol akademik do veľkosti slona, potom sa zmenšil, začal sa rozplývať, až úplne zmizol z očú.

„Ako ho budeme teraz sledovať?” pomyslel som si. Uo sa usmial, ako keby uhádol moje myšlienky, a zapol tmavú obrazovku, vmontovanú do priehradky generátora. Chvíľu obrazovka matne svetielkovala, napokon sa na nej zjavili tenké modré obrysy Piotra Michajloviča a predmetov okolo neho. Obraz pôsobil takým zvláštnym dojmom, že som nevdojak Samojlova prirovnal k záhrobnej mátohe. Všimol som si, že na stolíku pred sebou má neveľkú okrúhlu obrazovku, na ktorej sa takými istými priezračnými čiarami črtala časť pultu a Uo so mnou.

Uo dal znamenie a ktorýsi obor zapol druhý prístroj. Plošinka, na ktorej sedel akademik, sa plavne zdvihla do výšky a stále rýchlejšie letela smerom na severozápad. Samojlov nám zakýval rukou.

Neodchádzal som od obrazovky ani na krok. Zmenšený modrastý obraz akademika, plošinky a pásma, ktoré ho obklopovali, sa priblížil tesne k cieľu. Súčasne pracovala aj obzorová obrazovka; Samojlova na nej nebolo vidno, ale zato sa pred nami v plnej nádhere farieb otvorila horská krajina, v ktorej bol ukrytý hlavný elektrónkový mozog — srdce celej Griády, kto ré prináša svetlo a vzduch podmorským mestám, energiu strojom v ptuinských baniach, najrafinovanejšie slasti Poznávatelom. Okolo sa týčili vysokánske horské reťaze, porastené lesmi. Striedali sa s niekoľkokilometrovými stržami, zahalenými hmlou.

A vtom sa za ostrým končiarom, ktorý sa dvíhal do desaťkilometrovej výšky, zjavila hlbokánska kotlina, obkolesená horskými stenami. Na jej dne žiarila obrovská priezračná kupola. Elektrónkový mozog! Nad kotlinou sa akosi divne vlnil vzduch.

To je priestorový oblak, — povedal Uo presvedčivo, keď pozrel naň. — Cez oblak neprejde žiaden prístroj, nikto. Je tam najvyššie napätie energie, aké Griáďania dokázali vytvoriť: miliarda kilowattov na kubický meter priestoru!

A akademik? — pozerám znepokojene na opar, víriaci nad kupolou.

Uo povedal, že Samojlov sa nemá čo báť. Teraz sa celá naša pozornosť sústredila na tmavú obrazovku. „Samojlovova zóna” nehybne visela nad vlnami premeneného priestoru. Na tmavej obrazovke vyzeral tento priestor ako rozvlnené zelenofialové more. Občas sa po ňom prehnala tmavočervená vlna — zaiste výbuch energetického maxima.

— Vytvoríme vstupný tunel, — povedal Uo a začal na pulte prepínať pákové vypínače.

„Samojlovova zóna” sa naraz zahalila do oslepujúco modrého oblaku, ktorý hneď dostal tvar kužeľa napoly ponoreného do zelenofialového mora. O chvíľu sa „zóna” pomaly zasunula do ústia hyperboloidu a… zmizla z očú. Na obrazovke sa začal zúrivý tanec príšerných vírov. Potom všetko stíchlo. Na obyčajnej obrazovke sa ako predtým vlnil lahký opar.

— Hotovo, — vydýchol si Uo. — Už je za bariérou. Znovu prepínal. Na tmavej obrazovke sa zjavila silueta Piotra Michajloviča, teraz už nie modrá ale hnedozelená. Uo mi podal ploské slúchadlá, v ktorých som začul Samojlovov slabý hlas: — Som na kupole mozgu. Voveďte plošinku ďalej. Na tmavej obrazovke sa tenkými čiarami črtala kupola centrály a „Samojlovova zóna”, ktorá sa primkla tesne k nej. Uo zasa prepol celý rad gombíkov a „zóna” vošla ako nôž do masla do hmoty kupoly. Na obyčajnej obrazovke sa na celej ploche zjavila vnútorná hala s radmi gigantických elektrónkových prístrojov, ktoré v polkruhu obklopovali obrovský pult, podobný pódiu v tvare mušle. Okolo pultu chodili služobníci. Naraz začali znepokojene pobiehať po centrále, živo gestikulovali a rozprávali sa. Na pulte, na vstupných blokoch budovy, pod strechou, zamihali stovky rôznofarebných indikátorov. Vo chvíli, keď „Somojlovova zóna” prenikala cez priestorovú bariériu do vnútra centrály, akiste všetky signalizačné prístroje zaznamenali nečakané zmeny v energetickej rovnováhe.

Avšak služobníci sa o chvílu uspokojili, lebo nezistili žiadne poruchy v práci mozgu a bariéry.

Ale vtedy sa už „zóna” zľahka spustila skoro až na pult a nehybne zostala visieť v priestore približne meter nad riadiacimi klávesmi. Bolo to ako v rozprávke: akademik vstal z kresla ako doma, popreťahoval sa, rozcvičil si opuchnuté končatiny, poprechádzal sa po neviditeľnej „klietke”, znovu si sadol za stôl a pripravil magnetofón na zapisovanie pozorovaní. Chvíľu napäto počúval rozhovor nič netušiacich služobníkov. Potom nadviazal spojenie s nami.

Hovoria, — vysielal Samojlov, — že čas poklesu energie nadíde o štyridsaťšesť cyklov (čiže o osemdesiatpäť našich hodín). V ten deň príde do centrály Jugd, aby založil ďalší článok programu. Keď aktívnosť energie dosiahne maximum, silový lúč zamieri na Lezu a zničí ju do základov. „Lezskí Griádoidi nevedia o ničom. Stihne ich zaslúžený trest! Sláva múdrym Poznávatelom!!!” — tak vravia služobníci.

Co chcete podniknúť, kým budete čakať na pokles aktívnosti? — spýtal som sa akademika.

— Musím dôkladne preštudovať zákony činnosti elektrónkového mozgu a striedanie cyklov riadenia. Skrátka, treba vystihnúť rytmus procesov. Potom budeme môcť rozuzliť celý program podlá vstupného článku, ktorý založí Jugd.

Skoro štyri dni pracoval Samojlov za stolom bez pohybu, len niekedy si trochu pospal. Pozorne sledoval prácu elektrónkového mozgu.

Nastal deň poklesu aktívnosti. Blížil sa rozhodujúci okamih. Podarí sa Piotrovi Michajlovičovi naučiť sa programovanie griádskej energie? Ak sa to podarí, osud Poznávateľov bude spečatený. „Poriadok života”, úplne nezmyslený v období vyspelej civilizácie, padne i s jeho zdegenerovanými tvorcami.

V ten deň pri východe slnka sa na kupole rozžiarili tisíce fialových a zelených svetiel; oznamovali príchod Jugda. Keď Poznávateľ vošiel do centrály, služobníci sa mu podlízavo vrhli k nohám: vedeli, že Jugd má menovať šťastlivcov, ktorí za vernú službu Poznávateľom pôjdu na polročný oddych na Ostrovy oddychu.

Jugd dal pokyn rukou a služobníci opustili sálu. Zrejme ani im nedôverovali. Akt slávnostného obradu sa začal! Jugd pristúpil k pultu a začal písať na biele tabule šifry ďalšieho článku programu. „Samojlovova zóna” visela skoro na jeho pleciach. Keby Jugd zdvihol ruku, určite by narazil na plošinku, kde stál akademikov stôl.

Piotr Michajlovič bol samé ucho a pozorne sledoval Poznávateľove manipulácie. Jeho elektroanalyzátor neprestajne rachotil pri dešifrovaní základného programu. K Jugdovi neprenikal zo „zóny” ani zvuk, ani svetlo.

Tenká vrstva premeneného priestoru spoľahlivo izolovala akademika.

Napokon sa Jugd vzpriamil. Program bol založený. A hneď sa veľké svietiace indikátory na pulte rozžiarili oslepujúcim bielym svetlom: aktívnosť energetických staníc sa rýchlo zvyšovala. Znovu vyrábali množstvo energie.

— Program som rozlúštil! — ozval sa v slúchadlách vzrušený hlas Piotra Michajloviča. — Energia je v našich rukách. Teraz môžem konať. Počkajte, počkajte… zaujímavé!

Akademik sa naklonil tesne k Jugdovej tvári. Poznávatel náhlivo zostavoval nový program.

— Ó, zázrak! — zaznel znovu v slúchadlách akademikov hlas. — Chce založiť program — rozkaz južnej časti energetických staníc, ktoré zásobujú Lezu. Nemožno čakať! Lezu zbavia svetla, vzduchu, energie. Aha! Ešte jeden rozkaz — gravitačnému generátoru: Vybuchnúť nad Lezou gravitačnú bombu! Úplná skaza!

Jugd už naťahoval ruku k vstupnému kanálu a chystal sa vložiť do mozgu vražedný rozkaz, ale vtom akademik schytil zo stola masívnu skrinku analyzátora a začal ňou tĺcť Poznávateľa po lesklej holej lebke. Na obyčajnej obrazovke bolo vidno, ako sa nad Griáďanovou hlavou z prázdna zrazu vynorila hlava a ruky Piotra Michajloviča a ťažký kovový predmet dopadol na Griáďanovu hlavu.

Jugd priškrtené vykríkol a zvalil sa na pult dolu hlavou. Piotr Michajlovič si utrel pot a silne si hrýzol pery. Prvý raz v živote spáchal vraždu!

Služobníci, ktorí podlízavo sledovali Poznávateľa cez priezračné steny, najprv nechápali, čo sa deje. Zmätene sa tisli pri dverách, zúfalo gestikulovali a naraz sa celý húf vrhol k Poznávateľovi. Jeden z nich vyskočil na pult, aby podržal za plecia Jugda, ktorý spadol hornou polovicou tela na panel, a vtom čistou náhodou strčil hlavu do „Samojlovovej zóny”; Samojlov sa ešte vždy nespamätal. Služobník vyvalil oči od údivu a strachu. Odstúpil a prekvapene zaklipkal mihalnicami: pred ním bolo zasa prázdno. Znovu vošiel do „zóny” a uvidel Piotra Michajloviča. Potom sa s hrdelným výkrikom vrhol na Samojlova. O chvíľu sa už zúrivo pasovali na plošinke. Akademik bol mocný. Jeho územčistá postava so širokými plecami bola často navrchu. Pokúšal sa chytiť služobníka za hrdlo. Na dlážku s hrmotom spadlo ťažké kreslo, ktoré zhodili z plošinky. Ostatní služobníci panicky pobiehali okolo pultu a nechápali, kam zmizol ich kamarát a odkiaľ spadlo kreslo.

Škoda čakať! Zápasníci sa mohli každú chvíľu zrútiť z plošinky a to by pre akademika znamenalo koniec. So skupinou služobníkov si neporadí.

Prosebné a zúfalo som sa obrátil k Uovi. Ten čosi rýchlo vravel svojím spoločníkom. Obri okamžite vykotúľali z astroplánu dva valcovité prístroje a otočili ich smerom na severozápad, ku griádskej centrále.

Zarachotili elektrónkové prístroje, namontované na valcoch. Boli to asi zameriavacie aparáty.

— Co je to? — spýtal som sa s nádejou.

Neodpovedali. Uo behal pri pulte, robil desiatky zložitých manipulácií. Vrhol sa k prekladovému aparátu a zakričal na akademika: — Za každú cenu vyhoď služobníka zo „zóny”! Rýchlo! Hneď zapneme prístroj, ktorý vyžaruje elektrónové lúče. Paralyzujú všetko živé do vzdialenosti desaťtisíc kilometrov! Rýchlejšie!

Piotr Michajlovič pokračoval v bitke a naraz s nadľudským vypätím síl odsotil služobníka od seba, vystihol vhodnú chvíľu a kopol ho do brucha.

Služobník nešikovne zamával rukami a padol dolu. Na obyčajnej obrazovke to vyzeralo tak, ako keby spadol z prázdna. V tej chvíli sa v priestore jasne črtali oslepujúce kontúry „Samo j lo vo vej zóny”.

— Ochranný štít proti elektrónovým lúčom pre Samojlova, — vysvetlil mi Uo význam oslepujúcich kontúr a zapol valce.

Krátko zavyli a vypustili modrastú žiaru: služobníci1, ktorí boli od nás vzdialení osemtisíc kilometrov, popadali na zem ako zasiahnutí bleskom.

Piotr Michajlovič ťažko oddychoval, pomaly sa zdvihol z plošinky, poobzeral sa okolo a zrejme čakal, že sa zjaví služobník.

— Hotovo! — zakričal naňho Uo. — Vyjdite zo „zóny”! Služobníci sú paralyzovaní.

Žiarenie energetického štítu, ktorý chránil „zónu” pred účinkom elektrónových lúčov, zhaslo a Piotr Michajlovič, ktorý ešte stále neveril, že je zachránený, opatrne vystrčil hlavu zo „zóny”. Keď uvidel nehybných služobníkov, uspokojil sa, zoskočil z plošinky a akoby sa nič nestalo, začal paralyzovaných služobníkov odťahovať k stene. Uvoľňoval si tak miesto pri pulte.

Griádska energia bola v našich rukách!

Od radosti celý bez seba som sa vrhol k Uovi, podskočil som a zavesil som sa mu na krk. Pritom som mrmlal slová vďaky. Obor ma láskavo potľapkal po chrbte.

V ten istý deň sa po podmorských mestách rozšírila otriasajúca zpráva, ktorú som im oznámil polhodiny potom, ako Piotr Michajlovič ovládol situáciu pri pulte hlavného elektrónkového mozgu.

— Drahý Džirg! Bratia Griádoidi! — vysielal som a srdce mi silne a radostne tĺklo ako vták, ktorý sa dostal na slobodu. — Nadišla rozhodná chvíľa v tisícročných dejinách Griády. Vytrhli sme Poznávatelom z rúk energetický monopol. Máte budúcnosť vo svojich rukách! Vyplávajte na hladinu Fialového oceánu! Vpred, na Trozu! Chytajte Poznávatelov, nech sú kdekoľvek!

Slobodu väzňom Zelsy a ptuinským baníkom!

Na hlavnej obrazovke sme pozorovali húfy Griádoidov, ktorí sa zhromažďovali na námestiach Lezy a v iných podmorských mestách. Dychtivo počúvali naše zprávy. Vystupovali Starší bratia, ktorí ich iste vyzývali k útoku na Trozu — pevnosť a ochranu Poznávateľov. Hromové výkriky sa rozliehali po námestiach a uliciach podmorských miest, donedávna ešte tichých.

Pochopil som, že teraz je najdôležitejšie rýchlo obsadiť Trozu. Ochromiť hniezdo Poznávateľov, zajať a zničiť Kruhy mnohotvárnosti! Potom už nebudú ostatní Poznávatelia, roztrúsení všelikade po Griáde a vo Vesmíre, žiadnym nebezpečenstvom. Sami prídu prosiť o milosť, keď ich oberieme o energiu.

— Piotr Michajlovič! Počujete ma dobre?!

Akademik na obrazovke kývol hlavou.

— Pousilujte sa ihneď vytvoriť priestorový oblak nad Trozou a hlavným griádskym kozmodrómom, aby sa ani jeden guľodisk Kruhov nedostal do Vesmíru! Ja letím do oblasti Lezy, k Džirgovi, a povediem Griádoidov na Trozu! Udržujte spojenie s Uom! Vytvorí nepriepustnú bariéru okolo hlavného elektrónkového mozgu, aby k vám nemohol preniknúť ani jeden Poznávateľ. Čakajte moje šifrované signály.

Samozrejme, keby nebolo obrov a ich techniky, všetko, čo sa odohralo za posledné dva dni, by sa nám nikdy nebolo podarilo. Uo mi dovolil používať obrovský lietajúci prístroj. Bol to prieskumný guľovitý graviplán, do ktorého sa zmestilo okolo päťsto ľudí. Metagalakťanom slúžil na lety do atmosféry preskúmavaných planét a garážoval v hangári kozmoplánu.

Graviplán, v ktorom boli piati obri a ja, preletel za hodinu päťtisíc kilometrov a nehybne zostal visieť nad oceánom v oblasti Lezy. Hladina celého oceánu bola posiata čiernymi bodkami; boli to Griádoidi. Vtom som si všimol Griádoida, ktorý zúfalo gestikuloval. Veď je to Džirg! Zosadli sme na hladinu, chytil som Džirga za ruku a vtiahol som ho do otvoreného príklopu.

— Rýchlo! — súril nás Džirg a striasol velké vodné kvapky. — Obrovská flotila elektromagnetických osobných plavidiel sa pohybuje od juhozápadu smerom k ostrovu Metagalakťanov! Myslím, že sú tam všetci griádski Poznávatelia okrem Kruhov mnohotvárnosti a vybraných Griáďanov, ktorí zostali v Troze. Viara mi pred chvíľou oznámila, že v Troze začal pracovať supersilný transformátor energie zo stredu Galaxie, nezávislý na hlavnom elektrónkovom mozgu. Ten zásobuje loďstvo, plávajúce k Ostrovu! Poznávatelia pochopili, že sa rozhoduje o ich osude a pokúsia sa za každú cenu obsadiť modrú guľu obrov. Na lesklej rovine sa pripravujú na štart guľodisky s vybranými služobníkmi. Ich cieľom je dostať sa ku hlavnému elektrónkovému mozgu, ktorý ste tak smelo obsadili. Rýchlo na Trozu! Treba zničiť transformátor energie! Hneď prídu lode, ktoré vzali naši bratia v Draze.

Nebudem opisovať všetky peripetie dvojdňového boja, ktorý sa rozpútal na obrovskom priestore od Trozy po Juhozápadný ostrov, ale rozpoviem vám o dvoch najdôležitejších bitkách Dňa oslobodenia: o boji v Troze a o gigantickom súboji dvoch síl pri brehoch Juhozápadného ostrova, ktoré obrazovky Modrej gule ľahostajne zaznamenávali.

Na šesťdesiatdva lodí, ktoré vzali Griádoidi v Draze, sa nalodilo desaťtisíc obyvateľov Lezy. O dvanásť hodín sme sa vylodili v drazskom prístave. Mesto bolo ponorené do tmy. Samojlov vypol jeho energetickú stanicu. Všetci Poznávatelia sa zbehli do Trozy, alebo odplávali s flotilou k Juhozápadnému ostrovu. Podarilo sa nám získať len dvestoštyridsať antigravitačných diskov, na ktorých sa prvá skupina hneď vydala do Trozy. Viedol ju Džirg a Ger. Preto sa musel guľovitý graviplán pousilovať: za dvadsaťtri hodín dvestoosemnásťkrát prešiel od mora k Troze a naspäí a prepravil z pobrežia na lesklú rovinu asi deväťtisíc Griádoidov.

Bola hustá hmla a dusno ako v parnom kúpeli. Džirg a ja sme márne pozerali cez matne priezračnú strechu a pokúšali sme sa určiť, nad ktorou časťou Trozy sa nachádzame; pod nami sa mihali poplašné svetlá: Poznávatelia už zrejme vedeli o našom pristátí a pripravovali sa na obranu. Tu niekde musí byť ústie vchodného tunelu. Ale ako ho otvoriť?

— Džirg, — obrátil som sa ku Griáďanovi. — Do kážeš otvoriť vchodný tunel? Alebo mám poprosiť o pomoc Uových priateľov?

Odtiaľto sa nedá otvoriť, — odvetil Džirg, — ale v Troze je Viara. Tá nám ho otvorí. Začal volať Viaru. Okolo nás všade čakali tisíce Griádoidov, hotových zvíťaziť alebo umrieť.

Na obrazovke aparátu sa zjavila Viarina tvár. Radostne sa usmievala, oči jej horúčkovité žiarili.

— Bratia, — vykríkla, — konečne ste tu! Poznávatelia sú zmätení! Čakajte, hneď vám otvorím núdzový tunel, ktorý je od vás vzdialený štyridsať kilometrov smerom na juhovýchod. Choďte rýchlo k nemu. Otvorím tunel a mechanizmus, ktorý ho zatvára, pokazím. Priatelia mi pomôžu!

Predný oddiel, vedený Džirgom a mnou, sa na diskoch pohol k juhovýchodu. O päť minút sme zbadali lievikovitý vchod, ktorý sa pomaly otváral.

Griádoidi sa spúšťali strmo dolu, na stupňovité strechy budov. Čoskoro sa všetky blízke stupne hemžili Griádoidmi, čo kričali a mávali gravitačnými „puškami”, ktoré vzali v drazských arzenáloch.

Budovy na náprotivnej strane ulice sa zdali úplne opustené, pohyblivé schody a vzdušné mosty, ktoré sa klenuli nad „arénou”, boli pusté a neosvetlené. Priezračné steny okolo mesta boli zatemnené; čierny múr kruhovité obkolesoval osvetlené skupiny budov. Spozoroval som zvláštne mihanie a zastal som. Ostatní sa tiež zastavili. Pozrel som im do tvárí. To určite svietili reflektory alebo svietniky. Najprv som sa nazdával, že toto svetielkovanie nemá s udalosťami nič spoločného, no čoskoro som zistil, že sa mýlim.

Ohromné žiariace gule, ktoré úplne pokryli stupne, priechody a vežičky budov, neobyčajne svietili, sťahovali a rozťahovali sa. Farba svetla sa čudesne menila od červenobielej až po zlovestnú čiernofialovú. Zmena farieb bola okamžitá. Toto šialené striedanie farieb nútilo človeka zažmúriť oči.

Dovtípil som sa, že je to zámerné. Budovy, stupne, priechody, ulice, húfy Griádoidov a griáďanských operatérov, ktorí sa pripojili k povstalcom, sa zmenili na mátožnú hru tieňov. V kŕčovitej svetelnej fantasmagórii vyzeralo mesto fantasticky. Veľké svetielkujúce gule a girlandy zružoveli, červeneli, modrali, mihali a zhasínali, potom znovu vzplanuli oslepujúcou fialovou farbou. A naraz svetlo celkom zhaslo.

Ponorili sme sa do nepreniknuteľnej tmy.

Nastal zmätok. Gravitačné žiariče Griádoidov nepretržite hučali.

Pracovníci obkolesili budovu Kruhov mnohotvárnosti. Ktosi ma chytil za ruku. Čísi známy hlas mi zakričal celkom pri uchu: — To som ja, Džirg! Je so mnou Viara! Vraví, že Poznávatelia, ktorí zostali v Troze, sa zhromaždili v Kruhoch mnohotvárnosti a na Energetickej centrále so samostatným riadením. Elc je pri Juhozápadnom ostrove. Jugd sa nevrátil z hlavného elektrónkového mozgu. Treba už ísť k energetickej centrále!

— Kde je vlastne centrála? Kto pozná cestu? — skríkol som.

— Ja! — začul som Viarin hlas. Silne mi stisla ruku povyše lakťa.

— Teda vpred!

Okolo sa rozlahol dupot, bolo počuť akési nezrozumiteľné výkriky, zo všeobecného hurhaja sa ozývali jednotlivé slová. Džirg dával príkazy, ostatní mu odpovedali. Celkom blízko bolo počuť Viarin hlas; čosi vysvetľovala Griádoidom.

— Služobníci Kruhov! — zakričal náhle ktosi nad mojou hlavou.

Z obrovského stupňa osemstena Kruhov bolo počuť treskot, zablýskali modrasté výbuchy. Pri ich svetle som rozoznal v tme hlúčky Griáďanov, ozbrojených takými istými zbraňami, aké som videl u Griádoidov. Čoskoro sa celé okolie naplnilo hurhajom a výbuchmi. Potom znovu akoby sa spustila čierna záclona, zavládla tma.

Vtom neďaleko mňa čosi vybuchlo. Z tmy sa vynorila svietiaca guľa a nehybne zostala visieť nad našimi hlavami. Stupne, na ktorých stáli Griádoidi, zalievala mŕtvolným belasým svetlom. Zo stupňov Kruhov mnohotvárnosti zaznel tiahly krik. Pozrel som tam a uvidel som Griáďanov v žltočervených oblekoch, ako vystupovali na budovu Kruhov po gigantických pohyblivých schodoch. Zrejme Poznávatelia dostali posilu.

Lievik vchodu neprestajne chrlil nové a nové oddiely Griádoidov, ktorí ako prstenec obkolesovali Kruhy mnohotvárnosti a zaberali všetky blízke stupne.

Zúril krutý boj a zachvátil rozľahlé priestranstvo. Kdesi v južnej časti mesta Džirgov a Viarin oddiel útočil na energetickú centrálu — ozýval sa o dtiaľ hluk a rev: bitka akiste vrcholila.

O hodinu sa prvé oddiely Griádoidov prebojovali na krajné stupne severnej fasády Kruhov. Bol som medzi nimi. Lietali a padali zbrane, predné rady hrdinov hynuli, skosené gravitačnými žiaričmi. Ich miesta zaujímali druhí. Svietiaca guTa Poznávatelov dohorela, zhasla a opäť sme sa ponorili do atramentovej tmy, do chaosu.

Táto tma zachránila nejedného útočníka. Zúfalý krik Poznávatelov bolo počuť už kdesi pod samou strechou. Zaiste žiadali novú svietiacu gulu.

Ktosi ma silno šťuchol do boka a zakričal: — To som ja, Ger, — a zatiahol ma do širokého priechodu, ktorý viedol do horných poschodí budovy. Ktosi kričal, ale nič sme nerozumeli, iba sme leteli ďalej v mohutnej lavíne rozgurážených Griádoidov. Potom nás pritisli k stene. Hore v tme sa začal velký boj.

Čosi tíško vrazilo do steny nad mojou hlavou.

Na tvrdom povrchu klenby sa objavil hviezdicovitý otvor. Ešte dva razy dopadli gravitačné strely neďaleko mňa. Ger ma schytil za ruku: — Rýchlo dolu, kým nezapália novú osvetľovaciu gulu!

Vrhli sme sa dolu po pohyblivých schodoch, do neprenikutelnej tmy, v ústrety revú a kriku bojujúcich. Zovrel ma húf útočníkov a pri svetle modravých výbuchov som rozoznal veľkú sálu — tú istú, v ktorej nás Elc odovzd ával biopsychológom.

Rozľahli sa zvučné výkriky: „Služobníci ustupujú!” Prichádzali odkiaľsi zhora. Narazil som na čosi mäkkého a začul som chrapľavý ston, ale výkriky „Vpred!” ho zahlušili. Ešte hustejšie sa rozsvecovali modrasté výbuchy. Tma sa rozstúpila a uvidel som tváre okolostojacich Griádoidov, rozhorúčené a spotené, nazlostené a sústredené, so široko otvorenými veľkými očami, v ktorých planul plameň nadšenia a blízkeho víťazstva. Vedia mňa bola práve tvár akéhosi starca. Ešte dlho potom sa mi marila vo vesmírnych priestoroch. Starec, stisnutý zo všetkých strán plecami priateľov, prestrelený gravitačným lúčom, bol mŕtvy. Ale zostal stať so široko roztvorenými očami.

Bojový hurhaj zostupoval čoraz bližšie do dolných poschodí Kruhov.

Krik a dupot už oslabol. Pod nohami som zacítil akési telo, potkol som sa a spadol som. Vzápätí som vyskočil a zamieril vpred. Gravitačné lúče prevŕtavali priestor okolo mňa, vnikali do stien a vpíjali sa do tiel.

Znezrady sa ocitol vedľa mňa mládenec s dvoma žiaričmi v rukách.

Jeden dal mne a, vyskočil na posledný stupeň, za ktorým sa už otvárala nekonečná panoráma trozskej „arény”, slabo osvetlená ďalekými guľami, ktoré viseli nad energetickou centrálou. Mládenec sa obrátil ku mne a volal ma na stupeň. Potom začal strieľať do Poznávateľov, ktorí utekali k vajcovitým aparátom na plošine Kruhov. S výkrikom „Smrť Poznávatéľom!” sa pripravil na ďalší výstrel. A naraz sa mi zazdalo, že mládencovo hrdlo sa začalo topiť. Teplý prúd sa mi lial na ruku. Žiarič v mládencových rukách znehybnel, ale ešte vždy vysielal lúče. Chvíľu Griádoid stál so slávnostne vážnou tvárou, potom sa pomaly naklonil, kolená sa mu podlomili a mŕtvy sa zvalil na zem.

Zmocnila sa ma túžba po pomste. Predbehol som zo desať Griádoidov, vrhol som sa k vajcovitým aparátom a posielal som smrtonosné lúče priamo do zástupu Poznávateľov, ktorí sa hrnuli k vchodom prístrojov.

Vtom sa celé mesto zachvelo ako pri zemetrasení a rozľahol sa hromový rachot. Zacítil som horúci vzduch z priestorov Griady. Ozval sa cvengot rozbitého polaroidu, zrútili sa steny ozrutných budov; mocná vzduchová vlna, ktorá sa pri valila z juhu, nás pritlačila k zemi.

— Džirg vyhadzuje do vzduchu vchod do energetickej centrály! — z akričal mi do ucha Ger a zubami si zaväzoval obväz okolo pleca.

O hodinu prišla bolestná zpráva od Džirga. Jeho smutná tvár sa zjavila na obrazovke môjho prístroja vo chvíli, keď poslední Poznávatelia z Kruhov skladali zbrane a Griádoidi na vajcovitých aparátoch naháňali pár utečencov, ktorí sa pokúšali uniknúť z Trozy cez výstupný tunel.

Energetická centrála je v našich rukách, — Džirg namáhavo vytláčal slová zo seba. Hrdlo mu zvierali vzlyky. — Služobníci sa pokúšali zničiť Trozu a založili do riadiaceho elektrónkového prístroja rozkaz, zostavený Poznávatelmi. Nepodarilo sa im to… V poslednom okamihu Viara prenikla do centrály a uzavrela vedenie hlavných transformátorov… Ale… je mŕtva…

Rýchlo! — zakričal som v úžase. — Rýchlo s jej telom do aparátu a letíme na Velký juhozápadný ostrov! Uo ju vzkriesi!

Teraz už Viaru nikto nevzkriesi, — ledva poču teľné povedal Džirg.

— Prečo? Obri majú zázračný prístroj na oživenie!

— Viara jednoducho neexistuje… ona… sa premenila na obláčik ionizovanej hmoty.

Akoby sa mi ťažká guľa vtlačila do hrdla. Rozplakal som sa bez ohľadu na okolostojacich.

Nad oslobodenou Trozou zažiarili svetlá energetickej centrály.

O boji pri brehoch Veľkého juhozápadného ostrova rozpovedia budúcim pokoleniam Griádoidov a Erobsov najlepšie mikrofilmy. Metagalakťania ich venovali Informatóriu novej Griády. Píšem len o tom, čo som videl na reportážnej obrazovke, keď som sa vrátil do kozmoplánu.

Kým sme sa my zhromažďovali na lesklej rovine k útoku na Trozu, Metagalakťania dokončovali posledné prípravy na skorý let do Vesmíru. Piotr Michajlovič sedel v hlavnom elektrónkovom mozgu Griády. Poslali sme mu na pomoc šiestich chápavých Griádoidov, ktorí sa učili v tajných lezských školách. Vďaka Samojlovovi, ani jeden gulodisk Poznávateľov neprenikol silovú bariéru do Vesmíru. Neskiôr všetky guľodisky obsadili povstalci.

… Signálna obrazovka Modrej gule poplašné zablikala. Uo, ktorý kontroloval synchronizáciu elektromagnetických a mezónových polí hlavného motora, spozornel. Obrazovka neprestávala blikať, zaznela zlovestná melódia, ktorá signalizovala nebezpečie. Uo hneď zapol obzorovú obrazovku a uvidel, že vody Fialového oceánu pri brehoch Juhozápadného ostrova sú posiate tisíckami lodí. Plávali zo všetkých strán ako súvislý múr. Od masy obyčajných elektromagnetických osobných lodí sa odlišovali zvláštne konštrukcie neobyčajne veľkých rozmerov — čosi ako veže alebo kupoly. Len neskôr sme sa dozvedeli o prameni obrovskej energetickej moci Poznávateľov, ktorú sústredili na Uov astroplán v poslednej bitke. Dali do činnosti všetky zásoby ekarónia, nahromadené za tisíce rokov. Na každej lodi, ktorá priplávala k brehom Juhozápadného ostrova, bol transformačný motor, ktorý z ekarónia odčerpával všetku energiu. Akademik vypočítal, že len v obrovských kupolovitých konštrukciách (ukázalo sa, že to boli silové generátory), sa sústreďovalo toľko energie, koľko vyrobili všetky energetické stanice Griády za sto rokov.

Preto teda mohli Poznávatelia uskutočniť posledný zúfalý čin — útok na metagalakťanský kozmoplán, hoci energetická sieť Griády bola v rukách Piotra Michajloviča. Správne predpokladali, že ak porazia Metagalakťanov, so vzbúrenými Griádoidmi si ľahko poradia.

Uo zvážil hroziace nebezpečenstvo a vydal rozkaz, na ktorý posádka ihneď zaujala svoje miesta. V riadiacej ústrední s m’m zostali dvaja pomocníci. Začali zavýjať vstupné relé na hlavnom riadiacom pulte: niekto naliehavo prosil, aby zapli spojovaciu obrazovku. Uó’, ktorý myslel, že sme to my, zapol obrazovku a uvidel Elcove planúce oči a niekoľko Griáďanov, členov Kruhov mnohotvárnosti.

Keď Elc uvidel Ua, duto zaryčal: Prišelci z veľkej mnohotvárnosti! To vy ste zorganizovali zločinnú vzburu proti poriadku nášho života! Dajte si pozor! Griádoidi sa už utopili v drazských pobrežných vodách! Máme k dispozícii obrovskú, vám neznámu energiu. Navrhujem vám, aby ste odovzdali guľu Kruhom mnohotvárnosti!

Iba tak si zachránite život. Zostanete na Griáde, stanete sa členmi Kruhov mnohotvárnosti! Budete odvzdávať svoje vedomosti mladému pokoleniu Poznávateľov. A pozemšťania, ktorí sú v kozmopláne, musia sa vrátiť do Oddelenia biopsychológie! V opačnom prípade zničíme váš astroplán!

Ako to chcete urobiť? — spýtal sa ironicky Uo: Kruhy čakajú na odpoveď, — povedal Elc a neodpovedal na Metagalakťanovu otázku.

Zaznel Uov hlasný smiech. Zapol sústavu automatov, ktoré napravili generátory do režimu nazhromažďovania energie poľa Sin. Žiarenie stoviek prístrojov sa zlialo do súvislého rôznofarebného prúdu. Celý astroplán sa ozýval hromovou piesňou vytváraných polí.

— Odíďte do severných vôd, — poradil Griáďanom Uo. — O pol hodiny dám do činnosti hlavné pole a nezostane po vás nič. Alebo sa chcete premeniť na mezónové žiarenie?

Poznávatelia sa zrejme spoliehali na svoje strašidelné prístroje. Prerušili rokovanie, Elc, skontroloval chronometer a ostrým hlasom vydal rozkaz.

Ohromné množstvo lodí sa hneď dalo do pohybu. Osobné lode odplávali asi päť kilometrov na bok a dopredu postúpili kupolovité plávajúce konštrukcie. Obri znepokojene sledovali ručičky prístrojov, ktoré ukazovali rast napätia v poli Sin. Maximum dosiahne až o dvadsať minút. Poznávatelia ich predbehli a zaútočili prví.

Hromové burácanie, ktoré sa ozvalo od oceánu, sa v širokých vlnách valilo ku guli; začali pracovať griádske kupoly. V desaťkilometrovej výške nad ostrovom sa s otriasajúcim revom rozžiarili štyri umelé slnká.

Príval tepelnej energie sa valil na Modrú guľu. Mimoriadne silná stena premeneného priestoru okolo astroplánu sa začala stláčať. Prístroje ľahostajne zaznamenávali súboj dvoch silových polí — griádskeho a metagalakťansk ého. Štvrť hodiny trval šialený tanec ručičiek. Treba priznať, že Poznávatelia zostrojili generátory, ktoré vytvárali silu, dovtedy nevídanú na Griáde. Boli chvíle, keď sa sila polí vyrovnávala a ochranné pole gule skoro mizlo. Keby metagalakťanský generátor bol dosiahol maximum len o pol hodiny neskôr, griádske kupoly by boli neutralizovali ochranné pole astroplánu. Ničivá vlna premeneného priestoru by sa bola rýchlo zhlukla okolo Modrej gule a Metagalakťania by boli nevyhnutne zahynuli.

Griádske umelé slnká v okamihu spálili všetko bohaté rastlinstvo ostrova. Bolo strašné pozerať neskoršie na zuholnatenú púšť, v strede ktorej sa týčil trochu sčernetý metagalakťanský astroplán. Neobyčajná hmota obalu veľmi dobre znášala teplotu milión stupňov. Mala takú nepatrnú tepelnú vodivosť, že nehladiac na strašnú vonkajšiu teplotu, teplota vnútri astroplánu neprevýšila počas boja päťdesiat stupňov.

Vody oceánu kypeli, zohriaté šikmými lúčami nízko visiacich sine.

Samotní Poznávatelia sa zachraňovali v ochladzujúcich miestnostiach lodí.

Napokon sa Uo, udychčaný od tepla pri hlavnom pulte, slávnostne vystrel: farebné oko generátora Sin ukazovalo maximum. A bolo na čase!

Ochranné pole, vytvárané rezervnými generátormi, sa už stláčalo a zostupovalo ku kozmoplánu pod tlakom griádskej energie. A vtom sa Modrá guľa otriasla jasnou melódiou zapnutého generátora Sin. Melódia ustavične rástla, silnela a prehlušila aj syčanie umelých sine a hukot griádskych kupol.

Grandiózne konštrukcie, ktoré bolo jasne vidieť na pozadí neba, sa začali naraz deformovať, rozpúšťať, roztápať. Prestrašený som pozoroval, ako sa topili aj kupoly a elektromagnetické osobné lode. Po oceáne sa niesol neľudský, srdcervúci rev — to kričali Poznávatelia, ktorí sa premieňali na mezónové žiarenie, na prach, na nič…

O tri minúty bolo po všetkom. Pripadalo mi to ako zlý sen: obrovské loďstvo, ktoré zastieralo celý obzor, ako keby ani nikdy nebolo bývalo pri brehoch! Zhasli umelé slnká zničených Poznávatelov. Uo ich neutralizoval postupným sústreďovaním zázračného generátora Sin.