Griada

8 Vládcovia Vesmíru

Prešiel asi mesiac podľa nášho merania času a postupne sme sa dozvedeli o Metagalakťanoch mnohé veci.

Vlasťou Metagalakťanov bola veľmi stará planetárna sústava s bielomodrým ústredným telesom spektrálnej triedy „A”,[5] okolo ktorého obiehalo desať obežníc,

Keď sme sa pozerali na meniace sa obrazy na obrazovkách, sledovali sme ako v transformátore času lisíce rokov trvajúcu cestu vývoja ďalekej spoločnosti. Mnohé sme nechápali. Metagalakťania zašli veľmi ďaleko na vývojovej ceste. No jednako spoločný smer civilizácie, vývin spoločenských zriadení, vyvolávali v nás myšlienku, že dejiny rozumných bytostí a ich spoločností vo Vesmíre sa musí riadiť všeobecnými a jednotnými zákonmi vývoja.

Spoločenské zriadenie Metagalakťanov bolo vrcholom sociálneho usporiadania — ďaleký, veľmi vysoký stupeň komunistickej spoločnosti. Vedľa neho vyzerala komunistická spoločnosť Zeme XXIII. storočia ako mladý rastúci výhonok popri mohutnom, večne zelenom a stále rastúcom strome.

Metagalakťania si v priebehu miliónov rokov vypracovali prostý a harmonický spôsob života, miernosť v jedení, obliekaní a zábavách, krátky dokonalý oddych na spôsob svojrázneho elektrospánku a biologického žiarenia, rovnomerné striedanie duševnej a telesnej práce, bohatý súhrn najrozličnejších druhov tvorivej činnosti u každého človeka — príznak vysokého vývinu schopností komunistického pracovníka.

V priebehu mnohých miliónov rokov trvania civilizácie Metagalakťania všetky planéty bielomodrého slnka si prispôsobili pre život alebo priemyselnú výrobu. Na dvoch planétach, ležiacich blízko slnka, vybudovali energetické stanice. Premieňali slnečnú energiu a vysielali ju na druhé planéty, ktoré sa zmenili na kvitnúce záhrady. Neuveriteľne vysoký rozvoj výroby a vedy, skoro úplná moc nad prírodou na začiatku sedemdesiateho miliónstoročia položili pevný základ nekonečnému rozvoju metagalakťanskej spoločnosti. Gigantické laboratórium poznania, chrám kultúry a umenia — ta ký dojem zanechali vo mne obrazy metagalakťanského života v planetárnej sústave nekonečne vzdialeného bielomodrého slnka.

Zbytočne som sa spočiatku obával, že je to taký istý. chladne rozvážny svet bezcitných Poznávateľov ako na Griáde. Keď som uvidel parky a štadióny, zaliate svetlom prirodzených i umelých sine, a zaplnené veselými obyvateľmi, kypiacimi životom a energiou, ich tance a hry, keď som počul vystúpenia umelcov na masových koncertoch, ovanulo ma čosi známe, milé, blízke…

Zvlášť mi utkvel v pamäti jeden koncert. Poriadal sa na širokej prírodnej terase v hornatej krajine. Nádherné horské chrbáty, sfarbené do oranžová rastlinstvom, ktoré ich pokrývalo, obklopovali veľkú kotlinu, pretvorenú na park s kvetinovými záhonmi. Na koncerte bolo aspoň milión divákov.

Začala sa slávnosť, nad kotlinou sa rozprskovali ohňostroje a vysoko na zlatej oblohe žiarili tri oslepujúce znaky. Obor nám vysvetlil ich význam: oslavovali sedemdesiatpäťmiliónte výročie civilizácie!

Kruhovité rady striebristých kresiel obkolesovali pódium. Za búrlivého potlesku sa na ňom zjavil oduševnený spevák. Len čo nastalo ticho, zovšadiaľ zaznela hudba. Naozaj nezemská hudba! Až dovtedy som bol presvedčený, že niet nad pozemskú hudbu. Ale táto melódia prekonávala všetko, čo som doteraz počul.

Jemne a verne odrážala city, nežne a radostne rozbúšila moje srdce. Dotýkala sa najskrytejších strún duše a vyvolávala vlny radostnej túžby po živote. Bol to nedosiahnuteľný vrchol umenia. Neodolal som čaru hudby a nevdojak som zavrel oči a úplne som sa oddal pôžitku. A tu sa do melódie vlial spevákov hlas — hlas dva tri razy silnejší ako hlasy našich pozemských spevákov, širší o niekoľko oktáv.

Vtom som zbadal, že nič nepočujem, hoci som zreteľne videl, že spevák neprestal spievať. Niekedy som zachytil len jednotlivé neuveriteľne vysoké tóny. Ustavične sa zvyšovali a odrazu mizli. Nakoniec som sa dovtípil: keď spevák spieval vysoké tóny, zvukové kmitočty prevyšovali možnosti ľudského sluchu.

A znovu sa melódia liala širokými vlnami v hraniciach počuteľnosti.

Zdalo sa mi, že Metagalakťan spieval o budúcnosti… Ale určite som nemohol celkom pochopiť celú krásu ich umenia. Srdce ma rozbolelo nepochopiteľnou, dovtedy neznámou bolesťou. Nikdy nebudem môcť pochopiť vnútorný svet Metagalakťanov, taký výnimočný svojím bohatstvom a mnohostrannosťou. Myseľ sa mučivo metala, pokúšajúc sa preniknúť do nedostupného, cudzieho, svojrázneho a zdanlivo nadprirodzeného sveta. Kiež by som žil ešte zo desaťtisíc rokov!

… Moc Metagalakťanov nad prírodou bola temer rozprávková. Dokonalá znalosť gravitónovej formy pohybu hmoty im dovoľovala robiť zázraky. Videl som na obrazovkách výsek z dejín ovládnutia šiestej krajnej planéty, určenej na rozmiestnenie nadbytočného obyvateľstva materskej planéty.

Pred ovládnutím to bol neobyčajne chmúrny svet, ktorý skľučoval a stiesňoval myseľ bezútešnosťou povrchu. Kam len oko dovidí, všade sú nahromadené horské pásma, zlovestné čierne skaly a sutiny, ktoré akoby skameneli v nemom úžase nad krutosťou Vesmíru, ktorý je taký nepriateľský voči životu. Medzi vrchmi a na rovinách ležala hrubá vrstva zelenkastého snehu, od ktorého sa slabulinko odrážalo svetlo ďalekého ústredného slnka.

Jeho jasný modrastý disk vyzeral zo šiestej planéty ako medený päták. Trblietavá snehová pokrývka — to sú vlastne ťažké atmosferické p lyny, ktoré sa skondenzovali v podmienkach medziplanetárneho chladu: čpavok, metán a iné látky.

Ale už sem prišiel Metagalakťan. Nespočetné armády kožmoplánov všetkých tvarov a rozmerov obkľúčili planétu. Celé húfy fantastických elektrónkových automatov, riadených na diaľku, vybudovali okolo horských hrebeňov planéty stovky kupolovitých konštrukcií. Automatickí baníci prerazili pod skalami a horami tisíce tunelov. Uvidel som zázrak, o ktorom by sa mi predtým ani nesnívalo: na prijímače kupolovitých stavieb zamierili všetku silu energetických staníc vnútorných planét. Kupoly zahučali, vinuli sa po nich zelenomodré blesky.

— Generátory antiprífažlivosti, — zašepkal Piotr Michajlovič. A vtom sa obrovské horské chrbty začali kolísať, pomaly sa odtŕhali od povrchu planéty, ako pierka unášané vetrom. Značnú časť horstiev vyhodili do hviezdneho priestoru ako nepotrebné haraburdie a odvliekli k slnku, aby zhoreli v jeho ohnivých oceánoch ako triesky. Ostatné horské masívy boli rozmiestnené tak, aby zaistili pravidelné prúdenie vetrov budúcej umelej atmosféry planéty. Tie isté generátory antipríťažlivosti, ktoré teraz pracovali opačne, vytvorili okolo planéty také silné pole príťažlivosti, aké treba na udržanie umelej atmosféry, vytvorenej z plynov, nevyhnutných k životu.

Začala sa nová etapa oživovania mŕtveho sveta. Chemické zariadenia a generátory niekoľko desaťročí prerábali hmotu zmrznutej čpavkovometánovej atmosféry a hornín na kyslík, dusík, kysličník uhličitý, neón, argón a druhé zložky umelej atmosféry. Súčasne druhé skupiny prístrojov vyrábali vodu, vytvárali velké nádrže a celé moria. Umelé slnká vyvážili nedostatok svetelnej energie z prirodzeného slnka. Za neobyčajne krátky čas biogenerátory vysadili rastlinstvo. Jeho rast velmi urýchľovalo ionizačné žiarenie, antigravitácia a mikroroztoky osobitných biogénnych stimulátorov.

A tak mohutný um metagalakťanského pracovníka uskutočnil neuskutočniteľnú rozprávku: mŕtva hmota planéty, ktorá miliardy rokov spala, ožila, začala dýchať, vzkypela životnými šťavami. Mechanizmy usmernili aj pohyby vzduchových prúdov. Za polstoročie práce bola šiesta planéta pripravená pre život dvojaž trojmiliardovej spoločnosti.

— K takejto prekrásnej budúcnosti a rozprávkovej moci nad prírodou prídeme aj my! — oduševnene povedal akademik.

Jedna zaujímavosť čoskoro upútala našu pozornosť: keď Uo (tak sa volal obor, vodca Metagalakťanov) ukazoval zázračné obrázky zo života svojej vzdialenej vlasti, všimli sme si veľký rozdiel medzi vzrastom tamtých bytostí a tunajších obrovitých astronautov.

— Prečo ste poldruhakrát väčší ako vaši krajania? — spýtal sa ho Piotr Michajlovič. — Alebo hádam patríte k osobitnej rase?

Uo, ktorý s nepochopiteľným smútkom pozoroval výjavy na obrazovkách, pomaly povedal: — Ano, skoro ste uhádli… Sme osobitná rasa. Pochádzame z predkov obyčajných obyvateľov A vr, ktorí sa stali dobyvateľmi a badateľnú nekonečného Vesmíru. Zasvätil život výskumu Vesmíru a veľa tisícročí neboli vo vlasti. My sme ich potomkovia.

Keď zbadal údiv na našich tvárach, ponáhľal sa s vysvetlením: Pred niekoľkými tisícročiami naši predkovia zostrojili umelú planétu a vybrali sa na nej do Vesmíru. Na planéte bolo všetko, čo treba pre život niekoľkomiliónovej spoločnosti: dokonalý kolobeh látok, umelé ovzdušie, mestá, parky, farmy a závody. Jednako však kvôli pohodlnému životu bolo umelé gravitačné pole planéty niekoľko ráz slabšie ako príťažlivosť Avru.

Celé pokolenia žili v slabšom poli príťažlivosti a tak sa hromadili nebadateľné zmeny v organizmoch. A tu je výsledok — v ykryštalizovala sa rasa astronautov, obrov, ktorí už nemohli žiť v silnom gravitačnom poli materskej planéty bez osobitných opatrení. Napokon sa im umelá planéta stala druhou vlasťou. My a naši otcovia sme už nikdy neboli na planéte Avr. S vlasťou sme sa stýkali len pomocou rádiotelevíznych aparátov.

A kde je teraz váš „vesmírny kozmoplán”? — spýtal sa akademik.

Ďaleko, tam, — mávol Uo rukou smerom k pohybujúcim sa obrazom.

— Planétakozmoplán sa teraz nachádza na okraji nášho Vesmíru… A my sme mladíci, ktorí skladajú skúšku.

Akú skúšku?! — vykríkli sme so Samojlovom odrazu.

Miesto odpovede Uo pretočil ladiace gombíky. Pred nami plynuli obrazy, ktoré nám čoto vysvetlili. Celú plochu obrazovky zabral neuveriteľne zreteľný, živý a pestrý obraz umelej planéty, o ktorej vravel Uo. Celá žiarila svetlami a bola zostrojená v tvare eliptického paraboloidu (ako štamperlík bez stopky) a nie vo forme gule alebo pologule, ako sme očakávali. Reaktívne motory fantastických rozmerov, upevnené vo vrchole paraboloidu, dovoľovali planéte pohybovať sa nepredstaviteľnou rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla.

— Koľko energie treba, aby celá planéta dosiahla nadsvetelnú rýchlosť? Z akých prameňov ju získavate? — mrmlal Samojlov ako pomätený a horúčkovito reguloval svoj verný magnetofón. — To si treba zapísať, uschovať.

Z času na čas sa od planéty odtŕhali gigantické guľovité astroplány, podobné tomu, v ktorom sme práve boli. Astroplány ešte chvíľu zostali v zornom poli a potom sa rozplynuli v priestore.

— Prečo sa astroplány akosi roztápajú vo Vesmíre? — vypytoval som sa Piotra Michajloviča, ale ten ma zahriakol a s rozžiarenými očami počúval Uove krátke vysvetlenie k jednotlivým obrazom.

Zjavil sa obraz hlavného mesta umelej planéty a velikánskeho námestia, plného krásnych Metagalakťanov. Na stĺpe uprostred námestia spočíval modrý guľovitý astroplán. Vidíme, ako skupina mladíkov na čele s Uom vystupuje do astroplánu.

— Odchádzame do Vesmíru, — vysvetľuje Uo, — aby sme urobili skúšku na bádateľov. Keď naši mládenci dospejú, otcovia ich vypravia do Vesmíru, aby si cibrili intelekt v nekonečnom procese poznávania Vesmíru, a najmä preto, aby hľadali cesty k úplne iným časopriestorom, jestvovanie ktorých potvrdzujú všetky výskumy našej vedy.

Z obrazoviek zaznela čarovná hudba, ktorá postupne prešla do zvláštnej nepokojnej symfónie. Jasné, ľahké tóny sa striedajú s chmúrnymi, smutnými akordmi. Hneď nato vzlieta do nadoblačnej výšky celá kaskáda víťazných tónov, aby vzápätí klesla do ledva počuteľnej smutnej piesne. O čom spievala a za čím smútila táto hudba? Ci sa metagalakťanská hudba nepokúšala vyjadriť odveký smútok rozumu, ktorý sa zmieta zavretý v hmotnej škrupine? Snaha dostať sa do nedozerného priestoru úplného poznania, dosiahnuť nedostupne výšky absolútnej pravdy a ísť ešte vyššie — to vyja drovali plačlivé tóny; preto guľovitý astroplán pomaly stúpal do vesmírneho priestoru. V tónoch znela aj túžba rozumnej bytosti po nesmrteľnosti — odv eký sen a márna nádej spútanej hmoty.

Za zvukov symfónie dostávali Uove slová, ktoré vravel ťahavým spevavým hlasom, zvláštny význam: — To, čo vy nazývate vesmírom alebo časopriestorom, pre nás už prestalo byť záhadou. Milióny rokov skúmame hmotu v jej najrozličnejších prejavoch. Nekonečný Vesmír nám odhalil množstvo foriem jestvovania hmoty mimo toho fyzického systému, v ktorom jestvuje vaše bytie a ktorý obsahuje javy vášho vedomia. Štruktúru časopriestoru vo vašej Metagalaxii určuje gravitačná forma pohybujúcej sa hmoty. Ale naši bratia boli v takých častiach Vesmíru, kde sú kvalitatívne iné formy pohybu hmoty, kvalitatívne iný časopriestor. Gravitačné pole ako vlastnosť hmoty je tak isto obmedzené, relatívne vo svojej existencii, ako hociktoré iné vlastnosti a formy hmoty.

Gravitačná forma pohybujúcej sa hmoty nie je absolútna, večná, univerzálna, nezávislá od kvalitatívnych meradiel. Chcem tým povedať, že v našej časti Vesmíru, ktorá je od vás oddelená vzdialenosťou dvestosedemdesiat miliárd svetelných rokov, platí iná forma vzájomného pôsobenia telies, nie gravitácia. Aj náš časopriestor sa odlišuje od vášho. Cas, v ktorom žijeme a vyvíjame sa my — to je kvalitatívne iný čas ako váš fyzický čas, určovaný príťažlivosťou. Preskúmali sme rytmus času na Griáde a presvedčili sme sa, že čas vo vašej Galaxii plynie niekoľkodesať ráz rýchlejšie ako v našom svete. Podľa vášho času sme prežili na Griáde šesťsto rokov, ale v skutočnosti naše organizmy zostarli len o šestnásť rokov nášho času. Vyhýbame sa tomu, aby sme museli na dlhší čas odísť od nášho astroplánu: pole vzájom neho pôsobenia, ktoré sme vytvorili okolo neho, nám zaisťuje naše plynutie času. Len čo odídeme z tohto póla, hneď začíname katastrofálne starnúť. Kým som vás čakal na brehu lagúny, stratil som šesť mesiacov života. Aj vy teraz žijete v inom čase a za vaším zaostávate o celé roky.

Akademik i ja sme sedeli ako zakliati, tak nás ohromilo to, čo sme počuli. Metagalaxia, z ktorej prileteli giganti — to je tá kvalitatívne nová čas opriestorová štruktúra. Jej existenciu fyzici a filozofi Zeme len tušili.

Akademik bol úžasne vzrušený. Veď je to jeho najmilšia téma! Niečo si horúčkovité písal do zápisníka, napísané hneď podčiarkoval, neprestajne prepínal magnetofón, náhlivo sa prehŕňal vo zväzkoch griádskych mikrofilmov s najnovšími vedeckými objavmi Poznávatelov. Z čela mu cícerkom stekal pot.

Uo pokračoval spevavým hlasom: — No čím viac sme vnikali do vlastností hmoty, tým jasnejšie sme si uvedomovali, že poznanie a veda sú nevyčerpateľné a nekonečné. Čím viac a hlbšie človek pozná, tým širšie obzory Nepoznaného sa roztvárajú, tým viac vrcholov poznania zostane nedobytých… Ale v tom sa vlastne skrýva krása a zmysel bytia — urobiť ešte jeden krok na ceste do nekonečna. Pýtate sa, prečo sa obrysy guľovitého astroplánu, ktorý spočiatku tak zreteľne vidno na pozadí hviezdnej oblohy, rozplýva? Preto, lebo pozorujete let astroplánu, ktorý prekonáva časopriestor vám neznámym spôsobom. Nepohlcuje priestor ako svetelný lúč, ale letí v úplne inom rytme. Časopriestor je zakrivený a má prerývanú štruktúru, čiže materiálny svet, tvorí nerozložiteľnú jednotu atómov priestoru a atómov času. Toto zrejme viete aj vy. Ale neviete, že vo Vesmíre možno „vyvŕtať” tunely, kanály s vynaložením obrovského množstva energie za nepatrné časové úseky. Keď vstúpite do takého tunelu, alebo presnejšie — do úzkeho pásma premeneného časopriestoru, kozmoplán sa začína pohybovať po najkratších cestách Vesmíru. Pohybuje sa, ako vy vravíte, rýchlosťou svetla. Ale za normálneho stavu hmoty pohyb rýchlosťou svetla nie je možný. Najväčším výdobytkom našej vedy je to, že dokážeme meniť elektrónovú stavbu hmoty. Počas letu v tuneli niet ani kozmoplánu, ani nás. Najjemnejšie a najpresnejšie procesy, ktoré vieme vyvolávať, premieňajú kozmoplán i nás samých na rozriedený elektromezónový oblak. Tento dočasný stav predstavuje vysoko organizovaný, samočinne regulovaný a chrániaci spätný proces. Ale beda tým, ktorí sa dopustia najmenšej chyby pri programovaní elektrónkových počítacích a analytických prístrojov! Nikdy sa nevrátia do pôvodného stavu v podobe mikroorganizmov. Večne sa budú vznášať v priestore ako elektromezónový oblak. V dávnej minulosti sa nám také prípady stávali; kozmoplány vošli do časopriestorového tunelu a… nikdy sa nevrátili. Teraz sa už vieme podobného nebezpečenstva vyvarovať.

Vzdialenosť medzi našimi metagalaxiami, teda dvesto sedemdesiat miliárd svetelných rokov, preletel náš kozmoplán za dvadsať vašich rokov jedine vďaka elektromezónovej forme pohybu.

„Stovky miliárd svetelných rokov… za dvadsať pozemských rokov!” Hoci mi tento fakt nijako nešiel do hlavy, predsa som si s hrdosťou spomenul, že Piotr Michajlovič v rozhovoroch počas letu na Griádu vyslovil myšlienky, ktoré vzdialene pripomínali Metagalakťanove. — Neviem, — vravel, — kdľko tisícov alebo miliónov rokov poznávania budú potrebovať Tudia na to, aby sa naučili prekonávať hocijakú vzdialenosť za ľubovoľný časový úsek.

Ale určite sa to naučia. Aj 26í) gravitónová raketa je ešte len barbarský, primitívny spôsob, ako sa prebíjať cez Vesmír. Človek sa až potom stane skutočným synom Vesmíru, keď prenikne do samej podstaty zákonov časopriestoru a naučí sa využívať ich v plnej miere. Iba tušiť môžeme, že cesta k tomu vedie cez ovládnutie energie nepomeme vyššieho stupňa, ako je gravitónová — energie, ktorá sa skrýva v ešte menších časticiach hmoty, než sú jadrové a gravitónové častice. A pritom pohyb nebude prebiehať po dráhe svetelného lúča, ale po iných, dosial neznámych, no istotne jestvujúcich dráhach. Možno existujú také priamky, kanály, ktoré spájajú jednotlivé body zakriveného časopriestoru!

Obrazovky nám rozpovedali celú cestu posádky, ktorú viedol Uo. Keď sa guľovitý kozmoplán zdvihol zo štartovacieho stlpa, rozplynul sa v opare pohybu po časopriestorovom tuneli. Nejaký čas bolo vidieť na obrazovkách len čiernu medzigalaktickú prázdnotu. Potom sa kozmoplán zjavil na pozadí dobre známeho obrazu Vesmíru. Jasne sa črtá medzi hviezdami Malého Magellanovho oblaku, obežnice našej Galaxie. Dva zábery ukazujú let kozmoplánu cez Malý Magellanov oblak. Teraz Metagalakťania pristávajú na povrchu planéty, obiehajúcej okolo dvoj hviezdy — zeleného a bieleho slnka.

Planéta je posiata podivnými formami života. Človek ani nevie, či sú to rastliny, alebo živočíchy. Metagalakťania v jasnomodrých skafandroch vychádzajú na povrch tohto sveta a starostlivo pozorujú výtvory cudzieho života, berú si vzorky, ukážky. Potom sa vracajú do kozmoplánu a pokračujú v ceste.

A vtom sa prihodilo čosi nepredvídané, čo vždy striehne na bádateľov Vesmíru. Napriek najjemnejším prístrojom a dokonalému systému orientácie vo Vesmíre sa guľovitý kozmoplán náhodou dostal do gravitačnej oblasti neznámeho, mimoriadne hustého zhluku hmoty. Pole príťažlivosti tohto kozmického telesa sto milión ráz prevyšovalo príťažlivosť Zeme! Úžasná príťažlivosť uzavrela priestor okolo hviezdy a svetelné lúče nemohli vyviaznuť zo sférickej pasce. Preto bola hviezda úplne neviditeľná. Na jej povrchu by som nevážil deväťdesiat kilogramov, ale deväť miliónov ton!

Obrazovky ľahostajne zaznamenali, ako sa kozmoplán, ktorý letel takmer rýchlosťou svetla, zrazu zachvel. Začali zavýjať signálne strážne prístroje, rozžiarili sa tisíce rôznofarebných ukazovateľov. Automaty začali horúčkovito meniť rytmus pohybu. Obri zhrozene pozerali na gravimeter, ktorý ukazoval, ako príšerne vzrastá príťažlivosť.

Začali zúfalý boj s nepredstaviteľnou silou príťažlivosti superťažkej hviezdy. Ozrutná silueta kozmoplánu sa zahalila do mihotavých vírov energetického ochranného štítu. Hlavný motor, ktorý vyrábal energiu mezónového poľa, zlyhával od preťaženia…

Boli chvíle, keď si Metagalakťania mysleli, že už zahynú: úžasná sila príťažlivosti porušila neobyčajne jemnú aparatúru elektrónkových automatov a energetický štít, ktorý chránil kozmoplán pred pádom na hviezdu, zmizol.

Motor sa odmlčal.

Vtedy sa obri odhodlali na zúfalé riešenie: „vyvŕtať” v časopriestore momentálny tunel s vynaložením temer všetkých zásob pohonnej látky.

Len tak vyviazli z nebezpečnej oblasti Vesmíru.

Oslepujúci čiernofialový záblesk zalial všetky obrazovky. Nevdojak sme zažmúrili oči, a keď sme ich znovu otvorili — nebolo ani kozmoplánu, ani hviezdy. Len letiaci opar elektromezónového oblaku sa chvel na obrazovkách. Mohutná životná sila umožnila Metagalakťanom vydržať skúšku, spôsobenú náhlym prechodom z mocnej príťažlivosti do nehmotného elektromezónového stavu. A tak polomŕtvi astronauti dostihli stred našej Galaxie.

S poslednými zvyškami energie zosadli na prvej planéte, ktorá sa im natrafila. Bola to náhodou Griáda.

— Tak sme sa dostali sem, — povedal Uo a tieň zármutku sa usadil na jeho výraznej tvári. — Náš kozmoplán bol vyradený. A poslať zprávu do vlasti sme nemohli, pretože by na to nebola stačila ani všetka energia Griády.

Šesťsto rokov stojí náš kozmoplán na planine Juhozápadného ostrova; po celý čas opravujeme poruchy, lebo sa pokazil celý systém elektronickej automatizácie, narušila sa zladenosť elektromagnetických a mezónových polí, pokazil sa hlavný transformátor energie mezónového poľa na elektromagnetické kvanty. Opravy už čoskoro skončíme. Päťsto rokov vášho času sme hromadili potrebné zásoby pohonných látok. Využili sme na to griádske slnko a jadro Galaxie. Náš nedobrovoľný pobyt na Griáde sa chýli ku koncu.

Zakrátko, celkom zakrátko zamierime do nekonečných priestorov Vesmíru.

Uo zanietene zdvihol ruku k hviezdam, ktoré prívetivo žmurkali vo výšave. V tej chvíli mi pripadal bezmála ako poloboh, vládca času a priestoru. A vskutku ním bol.

Raz, keď sme sa s Uom živo zhovárali o princípoch pohybu metagalakťanského kozmoplánu vo Vesmíre, do ústredne vbehol ktorýsi z obrov a rýchlo povedal niekoľko spevavých viet. Uo prešiel k pultu a rázne otočil zelený gombík. Okrúhla obrazovka sa rozsvietila. Uvideli sme na nej obrovskú elektromagnetickú loď, ktorá plávala po Fialovom oceáne. Na jej palube stála skupina Poznávatelov vedená Jugdom. Loď mierila k Veľkému juhozápadnému ostrovu.

— Známe tváre, — povedal som a obrátil som sa k Piotrovi Michajlovičovi. — Chýbajú len biopsychológovia. Zaujímalo by ma, prečo sa ustávali až sem? Ktovie, či nehľadajú pokusných králikov, aby mohli pokračovať v hlúpych pokusoch.

Loď sa priblížila tesne k ostrovu. To je zvláštne, kde je silová bariéra okolo ostrova, o ktorej hovoril Džirg? Spýtavo som pozrel na Ua. Metagalakťan s opovržlivým úsmevom pozoroval Poznávateľov, ktorí opatrne vchádzali do lagúny.

— Chcete ich pripustiť ku guli? — spýtal sa akademik.

Uo kývol hlavou a ešte širšie sa usmial. Len čo loď zastavila, Griáďania na diskoch vzlietli z paluby ako kŕdle vtákov. Vpredu letel Jugd. Poznávatelia stúpali stále vyššie po doline a naraz sa prudko zdvihli do výšky, aby preleteli cez horský chrbát, ktorý oddeľoval planinu od pobrežia.

Vo chvíli, keď Poznávatelia dosiahli hrebeň, Uo zapol obrovský valcovitý aparát, pripevnený na stĺpoch pod klenbou. Ozvalo sa tiché bzučanie.

Celý kozmoplán sa chvel a otriasal. Griáďania sa už chystali spustiť na planinu, keď vtom nehybne ustrnuli vo vzduchu. Jasne som videl Jugdovu znetvorenú tvár. Márne zväčšoval gra vi tónový prúd svojho disku. Miesto toho, aby leteli dopredu, sa smiešne metali a postupne mizli na druhej strane hrebeňa. Uo s úsmevom oslaboval napätie poľa ai Griáďania sa znovu ukázali spoza horského hrebeňa. Vtedy ich znovu odhodilo dozadu. Čo to bolo?

Príťažlivosť, či iná forma energetického poľa?

Jugdova skupina sa po krátkom boji vzdala. Poznávatelia sa zhromaždili do kruhu na brehu zálivu a začali sa radiť. Potom Jugd preletel na elektromagnetickú loď a prešiel do kabíny televízneho riadenia. O sekundu sa rozžiarila na našom pulte bočná obrazovka a zjavila sa Jugdova zamračená tvár. Očami našiel Ua a začal sucho a rovnomerne hovoriť bezcitným, nič nevyjadrujúcim hlasom. Ponáhľal som sa naladiť prístroj, ale na nešťastie nič som nerozumel. Jugd hovoril akýmsi neznámym, veľmi ostrým a mľaskavým jazykom, ktorému Uo na náš veľký údiv rozumel. Pozorne počúval Griáďana a jeho tvár znovu hrala všetkými odtieňmi citov. Najprv som si nevšimol, že nehľadí na Jugda, ale na bežiaci pás pod obrazovkou, kde vznikali a mizli znaky. Zaiste to bol preklad Griáďanových slov do jazyka Metagalakťanov.

— Hľa, vynára sa príležitosť normálne sa pozhovárať s hosťom z Metagalaxie, — ožil akademik. — Griáďania a Metagalakťania si zrejme vypracovali umelý jazyk, ktorý im dovoľuje dorozumievať sa pomocou elektrónkových lingvistických prístrojov.

Jugd ukázal na nás, ale Uo záporne pokrútil hlavou. Poznávatelov hlas znel stále nástojčivejšie. Môj lingvistický prístroj predsa len čiastočne zachycoval zmysel jednotlivých viet umelého jazyka.

— Vráť nám ľudí Zeme, — žiadal Jugd. — My sme ich objavili. Musíme na nich dokončiť pokus podobnosti, vyjasniť všeobecné zákony rozvoja myslenia u rozličných bytostí.

Piotr Michajlovič až sčervenel od rozhorčenia, keď začul výraz „dokončiť pokus podobnosti”. Jeho hrdý um sa tiež rozhorčil.

Uo odmietol požiadavku Poznávatelov. Na Jugdovej tvári sa zjavilo čosi podobné zlosti.

— Kruhy mnohotvárnosti z toho vyvodia patričné dôsledky… — vravel, no Uo rozhodne vypol obrazovku.

Jugdova rozhorčená tvár zmizla.