Griada

9 Radosť z poznania

Čoskoro sme s Uovou pomocou zostavili dočasný program pre lingvistické prístroje a mohli sme sa s nimi volne rozprávať. Uo hovoril do prístroja umelým jazykom a potom celá batéria elektrónkových prístrojov prekladala do griádskeho jazyka, ktorý už naše prístroje ľahko preložili. Len čo sa nám to podarilo, rozprúdila sa živá beseda o vzájomných vzťahoch Metagalakťanov a Poznávateľov.

— Prečo niet v griádskom Informatóriu o vás žiadnej zmienky? — spýtal sa Piotr Michajlovič. — Veď taká udalosť sa nemôže nedostať do dejín.

Tým skôr, že ste tu podľa griádskeho času šesťsto rokov. To je zvláštne!

Uo ticho odvetil: — Zvláštne a nepochopiteľné veci sa začali ešte vtedy, keď sme sa pred šesťsto rokmi priblížili ku Griáde. Keď strážne lokátory griádskych umelých družíc oznámili do Trozy neobyčajnú zvesť o príchode kozmoplánu z hlbín priestoru, Poznávateľov ovládlo neopísateľné vzrušenie. Prvý raz v dejinách ich civilizácie sa na oblohe Griády zjavil cudzí astroplán. Bola to udalosť, ktorá mohla ohroziť ich „ideálne zladený” život.

Uo ukázal na vlny Fialového oceánu a na hviezdy (znamená to, že vie o existencii Griádoidov a Erobsov?).

— Okrem toho, — pokračoval, — Poznávatelia sa naľakali: veď nekontrolovaný vpád cudzieho, neznámeho života na planétu vyvolá medzi nimi strašné epidémie, ako sa to v dejinách Vesmíru už neraz stalo pri neopatrnom stretnutí rozumných foriem života. Samozrejme, nemohli vedieť, že my sme z nášho sveta dávno vyhnali všetko, čo môže spôsobiť choroby alebo vyvolať epidémie.

Kruhy mnohotvárnosti, ako oni volajú najvyšší riadiaci orgán, urobili všetko, aby nám znemožnili pristáť na Griáde. No ani mocné elektromagnetické bariéry, vytvorené energetickými stanicami umelých mesiacov, ani žiarenie obrovskej sily, ktoré vysielali v ústrety astroplánu, nás nemohli donútiť zmeniť smer. Griáďania istotne so strachom pozorovali, ako ľahko prešiel gigantický guľovitý astroplán cez všetky bariéry, vtrhol do horných vrstiev atmosféry a rozžiaril sa oslepujúcim oranžovozeleným svetlom.

Keď sa náš astroplán spustil na planinu Juhozápadného ostrova, vybrali sa sem div nie všetci Poznávatelia východnej pologule Griády. Priestory Fialového oceánu boli posiate tisícami lodí, preplnených Griáďanmi.

Mrákavy Poznávateľov celé týždne viseli nad Juhozápadným ostrovom, často aj slnko zatienili. Kruhom mnohotvárnosti sa len ťažko podarilo zlikvidovať tento zmätok. Keďže väčšina Poznávatelov v náhlosti na zásoby jedla ani nepomyslela, mnohí z nich lenlen že nepomreli od vyčerpania. Museli zapnúť uspávajúce ionizátory. Zvláštne hliadky potom zbierali spiacich Poznávatelov a rozvážali ich domov.

Jednako bezprostredné stretnutie bolo pomerne priateľské, i keď sme sa rozhodli nepustiť hocikoho do astroplánu, lebo sme sa obávali všetečnosti Poznávateľov, ktorí mohli zlomiť dajakú nenahraditeľnú súčiastku zariadenia.

Keď sme pristáli a prezreli astroplán, zistili sme, že potrebuje vážne opravy. Zásoby pohonných hmôt sme úplne vyčerpali na boj so superhviezdou a na let v časopriestorovom tuneli. Bez pomoci Poznávatelov by sme neboli mohli odstrániť poruchy. Oni sa zase vynasnažili osvojiť si aspoň časť našich technických vymožeností. Na tomto základe sa vytvorila vzájomná spolupráca. Griáďania nám dali materiál a stroje na opravu astroplánu, pomohli nám zostrojiť energetické stanice, ktoré premieňali slnečnú energiu a energiu jadra Galaxie. Pomocou týchto staníc zhromažďujeme zásoby pohonných hmôt. My sme zasa vypočítali a vyprojektovali pre Poznávateľov Energocentrum, ktoré je schopné meniť štruktúru časopriestoru okolo planéty. Naučili sme ich stavať guľodisky, ktoré sa pohybujú pomocou energie, čerpanej z okolitého priestoru. Poznávatelia si dokázali osvojiť časť našich vedeckotechnických vedomostí.

Spolupráca trvala asi dvesto rokov. Pri vyčerpávajúcej práci na opravách astroplánu sme nemali kedy vniknúť do spoločenského života Griády a úprimne sme mysleli, že Poznávatelia sú pokrokovým obyvateľstvom planéty, ktorá dosiahla dosť vysoký stupeň civilizácie, tým skôr, že nás mýlili ohurujúce relácie Služby tisícročnej harmónie. Ale raz sme náhodou objavili stopy ukrutného a hanebného systému: podmorskú prácu Griádoidov, násilne uvrhnutých do Súmračných planín, neľudské operácie mozgu na neposlušných Griáďanoch, maskované vykorisťovanie v ptuinskych podzemných mestách. Mysleli sme, že vedomosti a objavy, ktoré sme odovzdali Poznávateľom, budú slúžiť dobru všetkých obyvateľov Griády bez výnimky. Ani na um nám neprišlo, že by to mohlo byť aj ináč.

Keď sme sa spytovali Poznávateľov na život Griády, klamali nás. Ale čoskoro sme opravili elektrónkové a televízne prístroje, ktoré nám umožnili vidieť a počuť ľubovoľné miesto na planéte. Usvedčili sme Poznávateľov z klamstva. Odmietli zmeniť systém Harmonického poriadku života; spolupráca sa prerušila.

V tom čase boli naše energetické zásoby natoľko velké, že sme bez námahy mohli premeniť Poznávatelov na mezónový oblak. No jednako sme to nemohli urobiť: ako ukázalo štúdium spoločenského zriadenia Griády, vznikol tu taký rafinovaný systém vlády, že nemožno porušiť ani jedno jeho ohnivko. Najhoršie je to, že zásobovanie celej planéty energiou je v rukách dvadsiatich alebo tridsiatich Poznávatelov.

— Ako sa mohlo stať, že vývoj spoločnosti na Griáde urobil ošklivú odchýlku? Prečo sa masy pracujúcich v dobe elektroniky a mezónovej energie ocitli v rukách hŕstky Poznávatelov? — spýtal som sa Metagalakťana.

Uo sa hlboko zamyslel.

— Hej, — preriekol. — S touto udivujúcou odchýlkou sme sa stretli po prvý raz. Naši bratia poznajú desiatky planét, obývaných rozumnými bytosťami, a všade, kde veda a technika dosiahli podobnú úroveň ako na Griáde, zákonite kvitne Spoločnosť slobody a práce, Vláda rozumu a krásy. Prečo je to na Griáde ináč? Dlho sme nad tým premýšlali. Keďže Poznávatelia tak dôkladne zničili všetky zápisy, mikrofilmy a celuly, ktoré rozprávali o minulosti spoločnosti, je veľmi ťažko utvoriť si pravidelný obraz postupnej monopolizácie vedomostí hŕstkou technokratov. Poznávatelia sa pousilovali vytrieť z pamäti pokolení posledné spomienky na triedny boj minulých storočí, na právo pracujúcich na slobodný život, na kultúrne a vedecké poklady. Je zrejmé, že Poznávatelia, poučení skúsenosťami stáročného triedneho boja, vedeli pred niekoľkými tisícročiami pomaly, opatrne a nebadane spracovať vedomie más pomocou rozsiahlej ideologickej mašinérie — kina, televízie, rádia, tlače, pomocou výdobytkov biofyziky, biológie a psychológie, pričom spájali ideologický nátlak s uspokojovaním naliehavých materiálnych potrieb pracujúcich. Služba tisícročnej harmónie je už len zdegenerovaným potomkom kedysi dobre premyslenej ideologickej mašinérie.

Proces „spracovania” más nepochybne trval tisícročia. Od určitej doby začali Poznávatelia dôsledne zužovať kruh ľudí, ktorí si osvojili najvyššie vedomosti. Napokon pomocou vyspelých kybernetických vynálezov a elektronickej automatizácie strhli na seba moc nad všetkou energiou planéty.

— V tom je celý problém! — prerušil som Metagalakťana. — Obyvatelia podmorských miest musia čo najskôr vytrhnúť z rúk Poznávateľov energiu a vystúpiť zo Súmračných planín na povrch Griády!

— Ale ako dlho sa ešte musia prebíjať k výšinám poznania! — smutne poznamenal Piotr Michajlovič. — Aspoň pol storočia sa musia ešte učiť, aby ovládli energiu planéty.

— Pred tisíc rokmi, — pokračoval Uo, — pred kovia dnešných energetických monopolistov vytvorili dokonalú energetickú sieť, zostavili matematické programyrozkazy pre Hlavný elektrónkový mozog, ktorý riadi energetickú sieť, ale najdôležitejšie vstupné údaje programov uschovali vo svojich mozgoch. Tieto údaje sa odovzdávajú z pokolenia na pokolenie medzi úzkym kruhom monopolistov, ktorí dávno ustrnuli na tej úrovni civilizácie, ktorú dosiahli ich dávni predkovia. Všetci monopolisti sú členmi Kruhov mnohotvárnosti. Ostatní Poznávatelia nepoznajú tajomstvo programov, ale ovládajú súhrn vedomostí, nevyhnutných na uvedomelé riadenie elektrónkovej techniky.

Dodávanie energie je vybudované tak, že sa musí pravidelne programovať. Jeden zo zasvätených Griáďanov v Deň poklesu energie zakladá do Hlavného elektrónkového mozgu ďalší článok programu.

Keby sme zničili všetkých energetických monopolistov, o nejaký čas by sa zastavili energetické stanice, pretože nebude mať kto vložiť do Hlavného elektrónkového mozgu ďalší článok programu. Vtedy život na Griáde zastane a v prvom rade zahynú milióny podmorských pracovníkov, väzni zo Zelsy a ptuinskí baníci!

A keby sme nečakane napadli Kruhy mnohotvárnosti, zavreli monopolistov a donútili ich vydať tajomstvo programovania? — navrhol som.

— To je vylúčené! — zamiešal sa akademik. — Od Viary som sa dozvedel, že každý monopolista má prístroj, ktorým môže na dialku zastaviť činnosť Hlavného elektrónkového mozgu. V hlavnej ústrední sedia služobníci, ktorí slepo splnia hocijaký rozkaz Poznávatelov. Monopolisti sa pred ničím nezastavia. Len čo zacítia, že ich tisícročnému panstvu hrozí koniec, dajú služobníkom rozkaz vypnúť elektrónkový mozog.

Ale veď potom zahynú aj monopolisti? — namietal som. Nič takého sa nestane. Na lesklej rovine, v južnej časti, stoja vždy pripravené gigantické guľodisky so zásobami mezónovej hmoty. Keď Poznávatelia vypnú energetickú sieť, ujdú do Vesmíru, počkajú, toľko rokov, koľko bude treba, kým nepomrú všetci povstalci. Potom sa vrátia na Griádu a začnú všetko odznova. Nové pracujúce obyvateľstvo vytvoria z tých istých operatérov a služobníkov, ktorých vezmú so sebou.

— Tak čo robiť?! — vykríkol som zúfalo a obrátil som sa k Uovi. — Ani vy s vašou vysokou technikou, nedokážete pomôcť oslobodiť zotročených?!

Keby sme sa dozvedeli šifru vkladaných programov, — povedal zamyslene Uo. — Potom by sme vedeli zničiť obludný utláčateľský systém.

Rozprával som Uovi o tom, že Griádoidi sa učia, že jednotliví Poznávatelia chcú rozbiť vykorisťovateľský poriadok, ktorý brzdí ďalší vývin civilizácie. Opísal som mu úsilie Džirga, Viary a ich priateľov a spýtal som sa, či by sme nemohli niečo podniknúť spolu s nimi.

Táto myšlienka zaujala Piotra Michajloviča aj Metagalakťana.

Zdá sa, že vidím reálnu cestu, — začal akademik nerozhodne. — K eby sa dalo preniknúť do hlavného elektrónkového mozgu vo chvíli, keď ďalší monopolista bude vkladať vstupné údaje programu… Veď niekedy sa dá podľa jedného článku zrekonštruovať celá reťaz riadiacich procesov. Samozrejme, s podmienkou, že si dôkladne preštudujeme činnosť energetických staníc.

— A dá sa preniknúť do hlavnej centrály? — spýtal som sa pochybovačné. — Istotne majú nepriepustný signalizačný systém. Nech by bol odvážlivec hocijako opatrný, nemôžu ho nezbadať.

Viem, ako by sa dalo nepozorovane preniknúť do Centrály! — rozv eselil sa Uo. — Pomocou generátora sinového poľa, ktorý vytvorí neveľkú oblasť premeneného priestoru; z oblasti neprenikol ani jeden svetelný lúč! Keď bude pozemšťan v tejto oblasti, zostane neviditeľný. Spolu s oblasťou ho prenesieme do elektrónkového mozgu, kde si v pokoji preštuduje vstupný program a bude sledovať činnosť Poznávateľa.

— Výborne, — povedal Piotr Michajlovič. — Teraz nám zostáva iba v yjasniť si, kde sa nachádza Hlavný elektrónkový mozog.

— To nechajte na mňa, — zamiešal som sa medzi nich. — Spojím sa s Džirgom a Viarou. Musia vedieť, kde je centrála.

Celý večer som volal Džirga dohovorenou šifrou. Napokon obrazovka môjho rádiotelevízora slabo zasvietila. Obraz Džirgovej tváre bol taký nejasný, že som ho ledva poznal. Očividne prekážalo nejaké žiarenie.

— Som v Leze, — vysielal Džirg. — Poznávatelia sa dozvedeli o mojej svojvoľnej plavbe k Juhozápadnému ostrovu a odobrali mi právo vychádzať na hladinu oceánu. Viara je v Troze; z ničoho ju nepodozrievajú.

Pozoroval som Metagalakťanov a pokúšal som sa určiť ich vek. Vyzerali súčasne mladí aj starí. Keď behali po nespočetných prechodoch a rebríkových mostíkoch astroplánu šikovne ako akrobati, rýchlo skladali a rozoberali najzložitejšie prístroje, vtedy vyzerali ako mládenci. Ale keď som sa zahľadel do ich tvrdých čŕt a do bezodnej hlbky múdrych očí, nevoľky som sa prikláňal k názoru, že majú úctyhodný vek.

A keď som si spomenul, že leteli našich dvadsať rokov z druhej Metagalaxie a šesťsto rokov žili na Griáde, nevedel som, čo si mám myslieť.

Koľko môžu mať rokov? — spytoval som sa Piotra Michajloviča. — Vidíte, sú v najlepších rokoch. Ale podľa najskromnejších výpočtov majú aspoň sto rokov.

— Zaiste päť až desať ráz viac…, — záhadne odvetil Samojlov.

Zrejme som vyzeral veľmi ustarostené, lebo Piotr Michajlovič sa rozosmial.

— Veľmi som sa Ua na to vypytoval, — vysvetlil mi. — A vieš, čo som sa dozvedel? Znie to ako rozprávka. Záhada je v tom, že Metagalakťania sú prakticky nesmrteľní. Hej, hej!… A neprotirečí to základným prírodným zákonom. Pozemskí myslitelia a prírodovedci tvrdili, že nesmrteľnosť nie je možná. A mali pravdu. V podmienkach Zeme, v jej životnom prostredí a pri danom fungovaní bielkovinných tiel je nesmrteľnosť vylúčená. V prirodzených podmiekach sa procesy, ktoré prebiehajú v bielkovinách, bunkách a tkanivách ľudského organizmu nedajú zastaviť. Ale kto povedal, že životné pochody v bielkovinách nemožno nikde obrátiť? Príroda si jednoducho nekládla za cieľ nesmrteľnosť, no to ešte neznamená, že nesmrteľnosť je nemožná.

Metagalakťania vytvorili na svojich planétach taký dokonalý životný rytmus, dosiahli takú ideálnu stálosť vonkajšieho prostredia, že organizmus jednotlivca dosahuje u nich najvyššiu možnú hranicu života — štyristo osemdesiat rokov!

Na konci prirodzeného starnutia sa Metagalakťan podrobuje udivujúco zladenému pôsobeniu celého súhrnu zvláštnych biologických žiarení a mikroroztokov nevídaných látok a prvkov, predovšetkým ťažkého vodíka.

Takto dosahovali Metagalakťania postupný zvrat životných procesov. Jedinec znovu prežil celý cyklus života, samozrejme, len ak chcel. Navonok sa pravdaže trochu zmenil, nebol celkom totožný s predošlým organizmom.

Uo mi rozprával, že mnohí Metagalakťania, zaujatí procesom nekonečného poznávania prírody, opakovali aj tisíc cyklov, čiže prežili polmilióna rokov. Samozrejme, taký prapatriarch, metagalakťanský Ahasver, už nemal skoro nič spoločného so svojím pôvodným organizmom, ale predsa to bol on: v „potomkovi” bol ten istý mozog ako v „predkovi”. Prírodné zákony sa nenarušili: nesmrteľnosť jednotlivého organizmu, úplne totožného so sebou samým, je nemožná, ale je možná, v rade pokolení ako nesmrteľnosť mnohokrát obnoveného organizmu, ktorý sa stal trochu iným, ale zachoval si vo svojom premenenom mozgu neoceniteľnévedomosti a skúsenosti tisícročného života.

Metagalakťania sa dostali k veľkým prameňom života a smrti, samotnú smrť jednotlivca premenili na. začiatok nového života.

Čoskoro som dostal od Džirga druhú zprávu. Bola. veľmi znepokojivá. — Kruhy mnohotvárnosti náhlivo stavajú v lodeniciach Drazy akési obrovské mechanizmy, — oznámil.

— Zároveň veľká časť Poznávateľov opustila Ostrovy oddychu, lepšie povedané Kruhy mnohotvárnosti ich donútili vytrhnúť sa zo sladkého polospánku tým, že prerušili dodávku omamného plynu. Vo východnej časti oceánu sa sústredili všetky osobné lode a plávajúce energetické stanice. Elc a jeho spoločníci čosi zamýšľajú. Nad Lezou hliadkujú strážne motorové člny.

Niet nijakej možnosti vystúpiť na povrch oceánu. Spoj sa s Viarou, dám ti jej signál.

Všetko, čo som sa dozvedel, rozpovedal som akademikovi a Uovi. Z Metagalakťanových očú vyšľahol blesk. Hneď zapol celú batériu podivných prístrojov, vstavaných do výklenku.

— Čoskoro sa dozvieme, — povedal. — Myslím, že viem, o čo ide. Vývoj udalostí za posledné storočia ki tomu smeroval.

Na j aga júce j sa obrazovke projektora sa zjavila priestranná hala Kruhov mnohotvárnosti, natrieskaná do posledného miestečka. Zrejme sa konalo dajaké dôležité zasadanie. Predsedal Elc v známom fialovočervenom odeve. Čosi rýchlo hovoril, ale hlas sme nepočuli, kým Uo neotočil sektor na palube pred dvoma mušľovitými prístrojmi. Elcove slová sa k nám doniesli napriek niekoľkotisíckilometrovej vzdialenosti.

— Obri dokončili opravu záhadnej gule, — hovoril nenáhlivo. — Ich ďalšie úmysly Kruh mnohotvárnosti nepozná. Azda opustia Griádu a zbavíme sa možného ohrozenia Harmonického poriadku života. Hoci obri za celý čas pobytu na našej planéte nepodnikli ani jeden nepriateľský útok, a dokonca nám odovzdali časť svojich vedomostí, predsa len ustavične pociťujeme ich neznámu obrovskú silu. Hmlisté zprávy o mocných prišelcoch, ktorí žiadali zmenu Harmonického poriadku Griády, nepochopiteľným spôsobom prenikli medzi široké vrstvy Griádoidov a posilnili opovážlivé nádeje beztak nespokojných obyvateľov podmorských miest.

Všetci sa pamätáme, ako obri zahasili umelé slnko, ktoré sme rozžali nad Veľkým juhozápadným ostrovom, aby sme ich prinútili odovzdať nám guľu. Potom oni sami zapálili nepomerne silnejšie slnko nad južnou pologuľou Griády, aby zlepšili podnebie pre obyvateľov Zelsy. V spektre ich slnka onfosovia — naši fyzici — nenašli nijaké známe spektrálne pásy. To dokazuje, že ich slnko bralo energiu z úplne iných zdrojov ako naše. Obri ani raz nepripustili Poznávateľov k záhadnej guli a onfosovia dodnes nevedia stanoviť, akým silovým poľom ju obklopili.

Nebudeme mať pokoja do tých čias, kým na Griáde bude sila, ktorá bude prevyšovať moc Poznávateľov. Zároveň však s odchodom obrov do Vesmíru vyschne neslýchaný prameň vedomostí, ku ktorým sa nedostaneme ešte dlhé milióny kruhov. Poznávatelia sa musia zmocniť záhadnej gule a jej obyvateľov.

Nedovolíme obrom odletieť do Vesmíru! — zaburá cala po hale hromová ozvena výkriku tisícov Poznávateľov. U obrov sa skrývajú aj pozemšťania, — pokračo val Elc a posunkom utíšil poslucháčov. — Tieto večne nespokojné bytosti vyklzli z Trozy vo chvíli, keď mali biopsychológovia pristúpiť k rozhodujúcim pokusom pri štúdiu ich myslenia. Potrebujeme pozemšťanov, aby sme mohli pokračovať v pokusoch, ktoré môžu Poznávateľom priniesť veľa osohu.

Šťukol vypínač a obrazovka zhasla.

— Teda tak sa veci majú, — poznamenal Uo. — Dávno sa chystajú ulúpiť náš astroplán. Dodnes sa im to nepodarilo. Teraz sa však na čosi spoliehajú. Tým horšie pre nich.

Naše priateľstvo s Metagalakťanmi sa prehlbovalo a silnelo. Boli to pôvabní, jemní a prívetiví ľudia. Bolo nám ťažko pochopiť ich vnútorný svet, ale predsa sme jasne cítili, že srdcia majú dokorán otvorené všetkému, čo je dobré a spravodlivé, a žijú bohatým citovým životom. Aj najprudkejší človek by v styku s nimi nevdojak ukázal svoje najlepšie vlastnosti, ktoré by sa možno v inej situácii neprejavili.

Postupne sme zapadli do ich udivujúco pravidelného života. Ako sme len mohli, sme im pomáhali pri oprave prístrojov a mechanizmov zázračného „časopriestorového astroplánu”. Uo sa snažil odovzdať mi každý deň nové zrniečko vysokých vedomostí. Cítil som, ako nesmierne sa mi rozširuje môj obzor a otvára sa čudesný svet nových vecí a pojmov. S hrdosťou som myslel na čas, keď sa vrátim do vlasti; pozemskí astronauti mi budú vďační, že som im priniesol štafetu najvyšších metagalakťanských vedomostí, nové spôsoby ovládnutia Vesmíru.

Piotr Michajlovič sa na celé dni strácal v knižnici Metagalakťanov. Vo volnom čase som aj ja zaliezal do Informatória astroplánu a pokúšal som sa pochopiť teóriu časopriestorového tunela a zákony prechodu k elektromezónovej forme pohybu.

Raz sa mi dostala do ruky cievka s magnetofónovým zápisom, ktorú tam akiste akademik zabudol. Zápis bol urobený nedávno: pás vyzeral ako nový. Neudržal som sa a vložil som ho do analyzátora. Ozvala sa nadšená spoveď učenca: „V knižnici obrov som našiel veci, ktoré prekonávajú najsilnejšie túžby pozemšťanov. Aj zbežný prehľad názvov metagalakťanských záznamových pásov — ^tav ba hmoty’,Pôvod a vývoj Vesmíru’,Vyjadrenie štvorrozmernosti Vesmíru elementárnymi funkciami’,Vnímanie zakrivenia časopriestoru’,Zákony pohybu v sinovom poli’ — sľuboval nádherné stránky z veľkej knihy nekonečného poznania.

Včera som sa rozprával s Uou, vodcom Metagalakťanov. Rozhovor znamenal veľa pre pozemskú vedu. Uo prišiel do Informatória práve vo chvíli, keď som sa usiloval pochopiť podmienky prechodu zo štvorrozmerného sveta do päťrozmerného, o ktorých sa hovorilo v knihe,Viacrozmernosť fyzických priestorov vo Vesmíre’. Uo sa posadil oproti mne a po dlhom mlčaní prehovoril: Prečítal som mikrofilmy, ktoré si si odložil, a pochopil som, že na Zemi si bol vedcom, ktorý sa snažil preniknúť do podstaty toho, čo sa nazýva časopriestorom. No v tvojich vývodoch je predsa len mnoho chýb a omylov.

— Mnoho?! — zvolal som, lebo som cítil, že ranil moju autorskú ctižiadosť.

— Hej, — potvrdil Uo. — A je to prirodzené: Potre bujete milióny rokov poznávania, aby sa vám dokorán otvorili dvere do nedozerných hlbín hmoty.

Nám sa to skoro podarilo. Aj ty sa prebíjaš k výšinám poznania. Chápeme to a voláme ťa vpred. Až tam, v našej Metagalaxii, spoznáš nový časopriestor a možno spolu s nami prenikneš do iných, ešte udivujúcejších časopriestorov. Chceš?

Zmocnilo sa ma silné vzrušenie. Túžba po poznaní, ktorú sa nepodarí utíšiť do smrti, vyhasila slabé iskričky spomienok na Zem, na pozemšťanov, pre šťastie ktorých som vlastne podnikol mučivé cesty a prieskumy.

— Ci chcem poznávať večnú a nekonečnú prírodu? — zvolal som. — Pravdaže!

Metagalakťan sa uspokojené usmial.

— A tvoj priate!? Túži aj on po poznaní?

— Viktor? — spýtal som sa neisto. — Viete… on je astronaut. Jeho vášňou je astronavigácia a kozmoplány. Kvôli nim poletí na kraj Vesmíru, hoci aj na samý koniec nekonečna.

Potom sa rozhovor zvrtol na čisto vedecké témy. Keď som začal vysvetľovať svoju teóriu priestoručasupríťažlivosti, všimol som si, že Metagalakťan sa ironicky uškrnul; hovoril som práve o lete,Uránie’ nadsvetelnou rýchlosťou.

— Zjavný omyl! — prerušil ma rázne.

Na múdrej tvári Metagalakťana sa odrazil momentálny sled myšlienok. Žiariace oči, upreté do priestoru, odrážali úžasnú prácu mozgu. Metagalakťanov charakterizuje najzložitejšia logika myslenia. Na zapnutej bioobrazovke som videl, ako sa Uove myšlienky špirálovite dvíhali k vzdialeným výšinám zovšeobecňovania a abstrakcie. A vtedy som prestal všetko chápať. Uo ako najpresnejší strunový galvanometer okamžite reagoval na zmeny okolitého sveta v podobe presných formúl a zákonov. Bolo to harmonické spojenie prírody a rozumnej bytosti, v ktorom sa hmota velmi priblížila k poznaniu samej seba. Bol to ten mohutný rozum, o ktorom sníval Lapiace v knihe,Náčrt filozofie teórie pravdepodobnosti’. S veľkým smútkom som si uvedomil, že nikdy nedokážem pochopiť to, čo teraz videl Metagalakťan pred duchovným zrakom.

— Zjavný omyl, — opakoval Uo. — A chyba je v tom, že zákon vzájomného vzťahu hmoty a energie je oveľa zložitejší, ako si myslíte. Formuly vášho vedca Einsteina nie sú úplne presné. Existuje zvláštne pole odporu svetla, nedostupné vašim prístrojom, ale ktoré preniká celý viditeľný svet. Je to zvláštny stav hmoty, ktorý nazývame pole Sin. Toto pole neuveriteľne komplikuje všetky matematické rovnice, vysvetľujúce pohyb vlnových častíc.

A rýchlosť svetla v tomto poli odporu podľa vašich mier nikdy neprevyšuje tristotisíc kilometrov za sekundu.

Prečo je rýchlosť svetla hmotným telesám nedosiahnuteľná? — pokračuje v úvahách Uo. — Nielen preto, že treba vynaložiť nekonečne veľkú silu na rozbeh telesa do tejto rýchlosti. Podstata veci spočíva vo vlastnostiach podľa odporu. Len vtedy by,Uránia’ bola dosiahla nadsvetelnú rýchlosť, keby sa vám podarilo neutralizovať toto pole. Ale vy ho neviete neutralizovať a nedokážete to možno ešte desiatky miliónov rokov. O poli Sin nevedia ani Griáďania.

A vy dokážete neutralizovať pole odporu?

Aby bolo možné prekonať rýchlosť svetla, — neodpovedal Uo na moju otázku a otočil sa k obrazovke, — treba preraziť v poli odporu tunel. Na to sa spotrebuje za nekonečne krátky čas úžasná energia v presne vypočítanom rytme. Tunel, ktorý sme už raz prerazili, stále sprevádza astroplán. Treba ho len udržovať malým množstvom energie — asi sto miliárd kilowattov za minútu.

,Vraj malé množstvo energie!’ pomyslel som si.,Je to skoro toľko, koľko v XXIII. storočí vyrobila za rok volžská kaskáda!’ Potom Uo vyvolal na obrazovke celý rad matematických symbolov a začal mi vysvetľovať podstatu poľa odporu. Nebadane som si potrel spánky a čelo. Hlava mi trešťala od rozumového napätia. Zavrel som oči a div som sa nerozplakal pre bezmocnosť mozgu, pre nedokonalosť ľudského umu, ktorú si uvedomovali kedysi Einstein, Mendelejev, Lobačevskij, Engels.

Zmocnilo sa ma sklamanie a hnev: — Prečo teda prístroje,Uránie’ ukazovali nadsvetelnú rýchlosť? A prečo sme zaleteli až do medzigalaktického priestoru, na milión svetelných rokov od stredu Galaxie?

Uo sa znovu usmial: — Tak sa prejavili protirečenia medzi časopriestorom a pôsobením poľa odporu. Obrovská energia, ktorú vytvorila,Uránia’, mala za následok — podľa zákona premeny — obrovskú koncentráciu ekvivalentnej hmoty. Hmota vytvorila mocné pole príťažlivosti a to silne skrivilo priestor okolo rakety. Začala sa pohybovať po krivke najkratšej cesty v tomto priestore, čiže po geodete. Ale odpor pola Sin vyvolal poruchu prístrojov. Preto sa vám zdalo, že ste prekonali svetelnú rýchlosť. Tá istá príčina — zakrivenie dráhy rakety — vás zaviedla do druhej oblasti priestoru.

Po tomto rozhovore som pocítil hlboké sklamanie, poníženie, trpkosť… Celý život som zasvätil štúdiu vlastností priestoručasupríťažlivosti a ukázalo sa, že nič neviem a predstavujem si svet veľmi nepresne. Uvedomil som si jasnejšie ako predtým, že rozumné bytosti vo Vesmíre sa podobajú prachu v zlatom lúči, ktorý sa prediera cez okenicu. Chvíľu krúži a mizne v tme. Preto niet v živote nič vyššieho a krajšieho ako očami, hlavou, srdcom pohlcovať tento nesmrteľný prenikajúci lúč! Šťastný je ten, kto aspoň raz okúsil radosť poznania!

S ťažkým srdcom som preškrtol svoju nedokončenú teóriu priestoručasupríťažlivosti a niekoľko dní som sa bezmyšlienkovite potuloval po sálach a oddeleniach metagalakťanského astroplánu. Bolo treba vytvoriť novú teóriu na základe nevyčerpateľných vedomostí, ktoré nazhromaždili Metagalakťania. Pevne som sa rozhodol zasvätiť tomu ostatok života, aby som učenie o časopriestore doviedol do hlbky, ktorú by na Zemi ťažko dosiahli aj za milióny rokov. Kvôli tomuto učeniu, ktoré pomôže pozemšťanom, som ochotný letieť s Uom do druhej Metagalaxie…” Tu bol zápis prerušený. Po krátkom prehrabávaní našiel som ešte niekoľko pásov, ktoré akademik uložil do prázdnej zásuvky informatória a naslepo som jednu vložil. Znovu zaznel mäkký barytón Piotra Michajloviča: „Pri štúdiu veľkých výdobytkov Metagalakťanov som sa stále viac presvedčoval o všeobecnej platnosti zákonov vývoja hmoty vo všetkých kútoch Vesmíru. Na základe tejto všeobecnosti som čiastočne pochopil vysokú civilizáciu obrov. V trezoroch modrej gule som objavil tisíce metrov modrastého pásu z neznámej hmoty. V ňom akoby skameneli elektromagnetické kmity, zapísané na druhej strane Vesmíru. S Uovou pomocou som sa naučil rozvíjať zápisky na obrazovkách,zapamätávacích’ prístrojov.

Teraz vkladám do prístroja pás zo série,Vývin planét’ a na obrazovke vidno obrazy z dejín ďalekého sveta. Dozvedel som sa, že vývoj života na planéte hviezdy Avr trval neuveriteľne dlho — tridsaťpäť miliárd rokov! Päťkrát dlhšie ako na Zemi! Poldruha miliardy rokov sa túlali v pravekých oranžových lesoch Avr, šumiacich na obrazovke, predkovia dnešných Metagalakťanov, pripomínajúcich statných medveďov. Pred osemdesiatimi miliónmi rokov sa tieto cicavce odlúčili od sveta zvierat a začali sa dejiny rozumného života.

Rozmýšľal som nad nesmierne dlhou dobou rozvoja Metagalakťanov a napokon som pochopil, kde je príčina: v ich svete nebolo tej hnacej silyľadovcov, prudkej zmeny životných podmienok, ktoré donútili prvotnú opicu na Zemi chytiť kyjak a dať sa do práce. Vývoj života na planétach Avr uľahčovala a zároveň spomaľovala astronomická poloha planéty: os jej otáčania bola skoro kolmá na rovinu dráhy. Uhol sklonu bol osemdesiat deväť a pol stupňa. Tento uhol podmienil ideálne podnebie planéty. Milióny rokov nečujne preletovali nad ňou, míňali sa úplne rovnaké dni, roky. Nebolo ani tropických horúčav, ani polárneho chladu, ani zbytočného sucha alebo dažďov, ani prudkých výkyvov teploty. Večne čistá obloha, neuveriteľne stála teplota, rovnaké podnebie — to všetko sa blahodarne prejavilo na intelektuálnom vývoji Metagalakťanov, ktorí sa nikdy nemuseli zapodievať bojom s prírodnými živlami, nepriateľskými človeku.” A ešte jeden krátky zápis: „Neuveríteľné! Metagalakťania majú osem zmyslov! Okrem zraku, sluchu, čuchu, chute a hmatu majú ešte tri zmyslové orgány. Ako som pochopil, majú orgány, ktoré vnímajú ultrafialové a infračervené lúče, ultrazvuk a rôntgenové kmity! Pociťujú časopriestor tak isto ako my priestor. Metagalakťania sa zhruba približujú k pochopeniu svetov, hmota ktorých pozná okrem časopriestoru aj iné formy jestvovania. Pre mňa je to úplná záhada.

Zvláštny zmyslový orgán, cenný dar prírody, im dovoľuje počuť procesy rastu v bunkách rôznych živých organizmov.

— Procesy rastu vnímame ako určité melódie, — vysvetľoval mi Uo. — Veď aj vy máte prístroje, elektromagnetické zmenšovače frekvencie, ktoré umožňujú počuť procesy rastu. U vás sú to umelé prístroje, u nás prirodzené ústroje. Počujeme, ako rastie tráva, počujeme trenie vody v rastlinách, prácu buniek, najjemnejšie procesy v mozgu a nervoch. Preto sa môžeme rozprávať myšlienkami, bez pomoci slov, ale len medzi sebou. Pre vás je to zatiaľ nedosiahnuteľné.

Rozhovory s Uom sa stali pre mňa čarovnou povesťou o nedosiahnuteľnom. Raz ma zavolal k veľkému prístroju. Vysvitlo, že je to kvantový mikroskop a povedal: — Takto vyzerá mikrokozmos!

Obraz mikrokozmu, ktorý sa zjavil predo mnou, bol neporovnateľne zložitejší, ako si ho predstavovali pozemskí vedci. Ba ukázalo sa, že aj elektrón, najnepatrnejšia časť hmoty, je zložitou sústavou, ktorá sa skladá z chumáčovitých zhlukov energie, obklopených desiatkami meniacich sa hmotných častíc. Najmenšie z nich mali priemer 10–18 centimetra! Jedna tisícmilióntina tisícmilióntiny centimetra. A tu som si spomenul na slová veľkého mysliteľa Vladimíra I. Lenina:,Elektrón je tak isto nevyčerpateľný ako atóm.’ To však bola hranica delenia hmoty. So zatajeným dychom som pozoroval, ako sa na obrazovke prístroja točil zložitý vnútroelektrónový mikrokozmos. Premietačka akoby spomaľovala rýchly život mikrokozmu trilión miliárd ráz…” Nečakane ma ktosi silno udrel po pleci. Trhol som sa a začervenal.

Za mnou stál Samojlov.

Čo tu robíš? — spýtal sa a podozrievavo si ma prezeral. Uvidel pás vložený do analyzátora a zamračil sa: Do cudzích zápiskov neslobodno bez dovolenia nazerať.

Aby som zakryl rozpaky, zamrmlal som: — Piotr Michajlovič! Vy chcete letieť do Uovej krajiny?

Prestal mraštiť tvár a spýtal sa: — A ty by si tam nechcel letieť?

Let na časopriestorovom stroji po fantastickom „tuneli” v poli odporu do druhej Metagalaxie! Vari nie som už astronaut!? Akéže ešte pochybnosti?

— Samozrejme! — zvolal som. Ale tu sa ozvalo moje srdce.

Ale najprv by som sa chcel vrátiť do Slnečnej sústavy, aby som rozpovedal pozemšťanom o sebe, o našich objavoch…

A zobral Lidu, chceš povedať, — pokračoval akademik za mňa.

Zahanbene som sklonil hlavu.

— Veď je tam sama v Panteóne nesmrteľnosti. Ak sa nevrátime, relé času ju zobudí o jeden a štvrť milióna rokov. Ocitne sa v nepredstaviteľne vzdialenom období, medzi pozemšťanmi… aj keď krásnymi, ale bez príbuzných a známych. Bude jej ťažko! Veľmi ťažko!

Prvý raz Piotr Michajlovič nezačal žartovať.

— Máš pravdu, — povedal vážne. — Je našou povinnosťou vrátiť sa domov, do vlasti, aby sme priviezli zvesť o Griáde, o vysokej civilizácii Metagalakťanov. Tým skôr, že let na Zem znamená pre obrov asi tolko ako prechádzka za mesto.

Mocne som objal môjho drahého ochrancu a priateľa.