Griada

4 Deti oceánu

Fialový živel nás obklopuje zo všetkých strán. Čím hlbšie sa ponárame, tým je voda modrejšia. Na chvíľu tmavne. Sme v hĺbke Tisícpäťsto metrov. Nečakane sa začne rozlievať modrasté šeré svetlo. Spúšťame sa ešte o štyri kilometre nižšie. Súmrak trocha hustne a nadobúda zelený nádych. Okolo lode sa prechádzajú celé kŕdle podivných morských zverov.

Napokon sme mäkko prisadli na dno oceánu. Navôkol sa rozprestiera rovina, porastená nevídanými vodnými rastlinami. Vyzerajú velmi čudesne v neobvyklom zelenom svetle. Teraz začínam chápať, prečo nazývajú tieto miesta Súmračnými planinami. Vládne tu príjemný modrozelený šerosvit. Ale voda je neuveriteľne priezračná! Priezračnej šia ako destilovaná voda z pozemskej lekárne. V okruhu tristo metrov zreteľne do najmenších podrobností vidím rastlinstvo na dne.

Ale skadiaľ sa berie tu v dvanásťkilometrovej hĺbke toto modrasté svetlo? Veď v oceánskych hĺbkach na Zemi vládne večná tma. Alebo je toto osvetlenie dielom rúk rozumných bytostí?

Džirg mi posunkom ukazuje, že musíme plávať na juhovýchod a spýtavo na mňa pozerá. Prvý raz som si všimol, že má živé sivofialové oči, plné umu a odvahy. Bol som ohromený. Ani u jedného Poznávateľa, ba u žiadneho Griáďana, ktorého som doteraz stretol, som nevidel takéto „ľudské” oči. Znamená to, že nie je Poznáva teľ? Potom iste patrí k podmorským Griáďanom?

— Dobre, — vravím mu. — Plnou parou vpred!

Džirg zapol osvetlenie a okolo našej lode sa rozsypali celé snopy svetla. A okolie zrazu ožilo: na všetky strany sa šialeno ženú zvláštne ryby.

Keby som sa pokúsil opísať ich, znamenalo by to podať vám celkom skreslené, bledé predstavy o oceánskych živočíchoch Griády. Niektoré ryby trochu pripomínajú zemské tuniaky, makrely alebo ostrieže. Na dne ležia ploské ryby veľké ako poriadna veľryba a lenivo pohybujú plutvárni. Väčšina morských živočíchov, ktoré plávajú okolo lode, sa vôbec nepodobá na zemské. Vtom sa z húšťavy fialovomodrých rastlín vynorila obrovská humrovitá obluda, veľká ako slon, a uprela chladné trojuholníkové oči na loď. Potom sa obrovské článkovité klepetá obludy stiahli a znezrady sa rýchlo vrhla na nás.

Rozľahol sa dutý úder, mimovoľne som skríkol od strachu i odporu a odskočil som od priezračnej steny. Obluda stisla loď vo svojich klepetách ako nemluvniatko a začala ju triasť a hojdať. Celý sa chvejem a pozerám na jej rozpleštenú papuľu, na ktorej horia dve nezvyčajné trojuholníkové oči, plné nekonečnej zloby.

Džirg hľadel na mňa zboku, usmieval sa a vysvetľoval.

— To je hlbinný dravec akugor. Prepol čosi na pulte. Loď sa začala obaľovať do oslepujúceho modrého jasu, od ktorého sa človeku marí v očiach. Obluda, preniknutá modrými bleskami, sa kŕčovito stiahla, vypustila loď z objatia a ozlomkrky upaľovala do podmorských húšťav.

Potom sa loď začala meniť na svojrázny hydromobil. Vyrásth jej krídla — plutvy. A už letíme po podmorskom pralese, nečujne rozrážame podivné porasty vodných rastlín. Obrovské tuponosé ryby sa panicky rozbiehajú pred nami. Niektoré bezhlavo tlčú do priezračných stien kabíny a zaraz i odskakujú nabok. Na jednej zákrute sme nabehli na velikánske zviera, z ktorého sa vykľulo čosi podobné nášmu rakovi. Hydromobil sa mocne zachvel.

Osvetlenie onedlho zhaslo. Už ho nebolo treba. Modrozelený súmrak sa zmenil na mäkké oranžovozlaté svetlo, ktoré sa jednostaj zosilňovalo. Odkiaľ bolo to svetlo?

Náhle sa džungla rozostúpila. Kam zrak dovidí, rozkladajú sa pred nami obrobené nivy. Pravidelné rady červenkavomodrých rastlín sa tiahnú do hmlistej diaľky, kde vidno svetlá.

Po nivách kráča veľké kovové elektrónkové zariadenie, vysoké ako dvojposchodový dom. Trochu mi pripomína pozemský kombajn na zber zemiakov. Zaiste je to diaľkové riadený automat. Ale nie, ukázalo sa, že tam pracujú dva tiene, ktoré akiste dirigujú pohyby stroja. Okolo kombajna sa krúti nekonečný pás transportéra, na ktorý neprestajne padajú vodné rastliny, odťaté nožovitým mechanizmom. Prúd vodných rastlín mizne v útrobách stroja. Hotové výrobky postupujú do zásobníkov, pripnutých za kombajnom.

V dialke vidno ešte zopár takých istých kombajnov a iných strojov.

Naľavo od nás, celkom nad dnom, po poliach chodia, či lepšie povedané plávajú podmorskí Griáďania. Starostlivo prezerajú vodné rastliny.

Akiste to budú agronómovia.

More svetiel sa rozlieva stále širšie. Pred nami sa otvorila nezabudnuteľná panoráma: rozľahlé podmorské mesto, prikryté rozmernou izolačnou kupolou. Cez krištáľovo čistú hmotu ochranných stien jasne vidno podobné stupňovité budovy ako v Troze. Je to neobyčajne zvláštne, vidieť uprostred morských živlov jasne osvetlené ulice, bulváry, námestia, na pozadí ktorých sa podchvíľou mihajú ryby a rozličné hlbokomorské tvory.

Ochranná kupola sa vypínala do niekoľkokilometrovej diaľky a čnela do výšky dvoch kilometrov. Na čom sa drží táto kupola? Aha, tu sú desiatky, ba možno stovky tenučkých stĺpov. Pozerám spýtavo na Džirga a ukazujem mu krehké, nespoľahlivé podpery.

— Stĺpy sú z mezónovej hmoty, — odvetil mi nakrátko a začal postupne spomaľovať beh hydromobila.

Už sme skoro dosiahli múry mesta. Čoraz častejšie stretávame Griáďanov. S veľkým záujmom si prezerám podmorských obyvateľov. Odlišujú sa od Poznávateľov predĺženým driekom, mocne vyvinutou hruďou a ramenami. Je to, prirodzene, výsledok prispôsobovania sa k podmienkam podmorského života. Griádoidi majú priezračné skafandre, na chrbte čosi ako batoh s malým reaktívnym výfukom, ktorý vystrekuje prúdy vody. Pohybujú sa vo vode veľkou rýchlosťou a predbiehajú aj ryby. Aj Griádoidi majú zobákovité nosy a veľké oči. No vcelku vyzerajú oveľa sympatickejší než Poznáva telia.

Džirg vedie hydromobil k oblúku, ktorý vystupuje zo steny, a zapína televízor. Na obrazovke sa zjavila tvár dispečera. Chvíľu sa rozprávajú. Potom sa nezvučne otvára obrovský príklop tunelovej komory. Hydromobil plavne vošiel do komory a príklop sa zatvoril. Príklop zapadá do drážok tak hermeticky, že sa nedá povedať, kde je stena komory a kde drážky príklopu.

Konečne opäť počujem zvuky: svet ticha zostal za stenami. Stlačený vzduch ohlušujúco syčí a vytláča vodu z komory. O pár minút sme v celkom suchej miestnosti.

— Sme na mieste, — vraví Džirg.

Vystupujem z hydromobilu s istými obavami. Povetrie je čisté a ostré, lebo cítiť v ňom akúsi zvláštnu vôňu, pripomínajúcu ozón.

Vítajú nás dvaja urastení Griádoidi. Je tu teplo a sú skoro nahí, ak nepokladáme za odev trojuholníkovú zásteru z akejsi lesklej látky. Majú vyvinuté svalstvo, ale v tvári sú nezdravo bledozelení. Áno… Umelé podnebie, hoci aj ideálne vytvorené, predsa len nemôže nahradiť prirodzenú klímu, nasýtenú životodarnými lúčmi slnečného svetla.

Griádoidi, ktorí nás vítajú, sú veľmi mladí. Majú rýchle a energické pohyby. Dvíhajú ruky na pozdrav a usmievajú sa na Džirga. Ukazuje sa, že ani zďaleka nie sú takí „suchári”, ako ich bratia na povrchu.

V ich očiach nachádzam ten detský výraz, ktorý majú v pohľade trozskí operatéri. Ich tváre žiaria umom. Deti oceána si ma veľmi pozorne prezerajú a zrejme nevedia pochopiť, aké stvorenie to vidia pred sebou.

Džirg im stručne rozpráva o mne. Griádoidi sa priateľsky usmievajú a úsmev sprevádzajú hrdelnými výkrikmi.

Džirg sa nežne dotkol môjho pleca.

— Idem nahor, — vraví.

— Kam nahor, — pýtam sa nechápavo.

— Nahor, — opakuje Džirg. — Do kontrolnej oblasti Fialového oceánu.

Veď Poznávatelia mi nakázali dávať pozor, aby Griádoidi neopúšťali podmorské mesto. Farby večnej prírody na Griáde nie sú pre nich.

A namosúrené si pozeral pod nohy.

A prečo nie sú pre nich?

Tak to bolo vždy, ako sa pamätám. Taký je Harmonický poriadok života. Zostavili ho Poznávatelia pred šesťtisícimi rokmi. Griádoidi musia pracovať, ale nesmú túžiť za slnečnou Griádou. Jej obraz by v nich vzbudzoval iba ľútosť nad nedosiahnuteľným.

— Je to neľudský poriadok života, — vravím mu. Džirg dlho premýšľa nad touto poznámkou a potom sa ticho rozvraví: Moja matka patrila ku Griádoidom. Možno preto som sa stal moreplavcom. Od detstva ma to ťahalo k Fialovému oceánu. Potom otec — bol Poznávate! — dal dopraviť moju matku naspäť ku Griádoidom. Viac som ju nevidel. Vzdelaním som Poznávate! ale dušou Griádoid! Nenávidím Harmonický poriadok života! Zdegenerovaný systém! Moji bratia Griádoidi sa stali jeho obeťami. Ale raz ho zničíme! Aj Viara, moja sestra, sníva o dni, keď sa rozpadne nezmyselná stavba Harmonického poriadku!

Aký je v tom teda háčik? Treba sa len zjednotiť a začať boj za premenu života na Griáde.

Džirg pokrútil hlavou.

— Teraz je to nemožné…

Prečo? Ci Griádoidi, ktorí vystavali obrovské podmorské mestá, nedokážu rozbiť monopol Poznávatelov?

Zadržiava ich hrozba energetického hladu! V tom je ten háčik! A podmorské mestá a priemyselné strediská nevybudovali Griádoidi. Postavili ich automaty a samohybné mechanizmy, riadené elektrónkovými prístrojmi, a to ešte pred päťtisíc rokmi. Griádoidi prišli ta až neskoršie.

— Odkiaľ?

Sú potomkami ostrovanov, ktorých postupne vytisli z ostrovov a súostroví a zahnali ich na dno oceánu. Co mohli robiť? Roztrúsení po veľkých vodných priestranstvách, sotvaže prekonali prvotnú strojovú civilizáciu. Preto sa nemohli postaviť na odpor Poznávateľom s ich elektrónkovou technikou a mezónovou energiou. No roky prejdú a Griádoidi dosiahnu takú úroveň rozvoja ako Poznávatelia! Moji bratia sa usilovne učia, aby sa zbavili večnej hrozby energetického hladu. Vláda nad energiou — v tom je sila Poznávat eľov…!

A je medzi Poznávateľmi veľa takých ako ty a Viara? Vy by ste mohli urýchliť proces poznávania u Griádoidov, nie?

Veď to aj robíme. No je nás ešte málo. Riadenie energie, čiže programy elektrónkových prístrojov, ktoré riadia energetické stanice a generátory mezónovej energie, pozná iba úzky kruh Poznávateľov — techno kratov, ako ich ty nazývaš. Zostava týchto programov sa dedí z pokolenia! na pokolenie.

Ale raz bude i tomu koniec!

Chápali sme jeden druhého a dlho sme mlčali. Potom som podal Džirgovi ruku: Ďakujem ti za všetko, priateľ. Dúfam, že sa ešte stretneme.

Samozrejme, — odvetil Džirg a zachlopil príklop hydromobila.

Griádoidi mi posunkami ukazujú, že treba odísť z komory. Chvíľu pozorujem, ako voda napĺňa komoru. Hydromobil sa ľahko pohol z miesta a čoskoro sa stratil v diaľavách oceánu.

Cas akoby sa bol zastavil. Koľko dní som už tu? Obklopuje ma čulý život. Griádoidi sú v ustavičnom pohybe. Neprestajne pracujú. Nechápem, kedy oddychujú. Koľko hodín denne spia? Zaiste nie viac ako dvetri hodiny.

Spomínam si, že to nie je nič divného; na Zemi ešte v čase nášho odletu začali používať elektrický spánok: na hlavu sa pripevnili zvláštne elektrické prístroje a elektrické vlnenie určitej frekvencie pôsobilo na vnútorné nervové bunky v mozgovej kôre. Toto vlnenie obnovovalo práceschopnosť tak za trištyri hodiny, kým pri prirodzenom spánku treba najmenej sedem hodín, aby si mozgové bunky náležité oddýchli.

Toto podmorské mesto — Griádoidi ho nazývajú Leza — je vlastne gigantické priemyselnoelektronické stredisko. Pomocou najzložitejších technologických pochodov sa tu vyrábajú stovky a tisíce cenných látok. Všetko sa tu robí bez pomoci ľudských rúk: postupy sú úplne automatizované.

Značnú časť mesta zaberá kombinát na získavanie kovov z morskej vody.

Kolosálne pumpy vháňajú milióny kubických metrov vody k celému lesu hríbovitých ionitových filtrov. Voda prejde filtrami a postupuje do vežových bakteriálnych filtrov, kde trilióny baktérií „vyciciavajú” z nej chemické prvky, rozpustené v morskej vode.

Baktérie postupne zachytávajú všetky kovy. Potom gravitačné potrubie prepravuje filtre, nasýtené baktériami kovu, do indukčných vákuových pecí, ktoré pracujú pomocou slnečnej energie, dodávanej z povrchu Griády.

Roztopené kovy kryštalizujú v ultrazvukových komorách a tam aj tvrdnú.

Celá výroba prebieha automaticky: riadia ju dvaja operatéri z Elektrónkového mozgu Lezy.

Griádoidi mi poskytli úplnú slobodu. Neúnavne pozorujem ich život.

Na každom kroku sa stretávam so zázrakmi. Raz som sa dostal do Televízneho centra a vidím: pred obrazovkou sleduje Griádoid postavy v modrastých oblekoch (pohybujú sa v strede obrazovky). Postavy sa hmýria v zúrivom mihotaní ružovkastých prúdov. Husté zelenomodré svetlo mi nedovoľuje, aby som si prezrel výhonky zlovestných čiernožltých vodných rastlín. Na pulte nasrdeno hučí velký počítač rádioaktívnych častíc. Ukazuje neuveriteľnú silu žiarenia — sto miliónov rôntgenov!

— Je ďaleko odtiaľto ohnisko žiarenia? — pýtam sa znepokojený.

Co ak sú Griádoidi odolní voči rádioaktívnemu žiareniu? A ja som možno práve v tejto chvíli dostal smrteľnú dávku?

Griádoid zapol obrovskú mapu morského dna. Tisíce kilometrov od Lezy horí na mape zelené svetielko. Okolo neho je označená hĺbka: pätnásť kilometrov. Teda preliačina! Je poldruha ráz hlbšia než známa Mariánska preliačina v Tichom oceáne. Nuž teda sa nemusím znepokojovať: žiarenie je priďaleko na to, aby som sa ho musel obávať. Dobre, ale ako tam pracujú bytosti, ktoré som videl na obrazovke?

Spýtal som sa Griádoida, prečo žiarenie nepôsobí na pracujúcich.

— Tých stvorili Poznávatelia… Neboja sa rádioaktívneho žiarenia. Nič necítia…

Prekladový prístroj, ktorý mi dal Džirg, kovovým hlasom rozpráva prekvapujúce veci: ukázalo sa, že modrasté postavy — to sú frobsy, umelé bytosti, vytvorené v oddelení biopsychológie. Frobsy sa podrobujú rádiovým rozkazom Elektrónkového mozgu, ktorý riadi Griádoid pri pulte, a dolujú v najhlbšej oceánskej preliačine najvzácnejšie prvky. Griádoid nepozná vlastnosti týchto prvkov, no naisto sú to veľmi cenné hmoty, lebo frobsy prenášajú priezračné valce s vyťaženým oslepujúco žltým prvkom priamo na povrch oceána, 13 193 kde ich preberajú Poznávatelia a dopravujú ich do Trozy. Neskôr som sa od Samojlova dozvedel, že žltá hmota je prvok ekarónium, ktorý na Zemi nejestvuje. Je to vraj nesmierny prírodný akumulátor energie. Keď ho umiestnia v kozmickom priestore, dychtivo pohlcuje všetky druhy energie v okruhu milión kilometrov. Keď ho potom zohrejú na sto stupňov, ekarónium ľubovolnou rýchlosťou vylučuje zo seba získanú energiu. Griáďania ho používajú pre kozmické guľovité disky a na zmenu štruktúry časopriestoru.

Postupne začínam chápať život Griádoidov. Sú to veľmi milí ľudia!

Majú srdce, sú prívetiví, dobrosrdeční, správajú sa ku mne veľmi priateľsky, hoci nijako nevedia pochopiť, kde som sa vzal na Griáde. Veď pre nich nejestvuje Vesmír a iné svety. Nevedia nič, okrem riadenia automatov, obsluhovania mechanizmov a strojov. Zato však vedia pestovať čudesné vodné rastliny, z ktorých sa pripravuje ich obyčajná strava, veľmi chutná a kalorická. Doteraz si spomínam na paštéty, pripravené z morských rastlín, ktoré sa len tak rozplývali na jazyku.

Deti oceánu žijú vo veľkých halách, osvetlených jasným svetlom.

Stravujú sa vo velikánskych spoločných jedálňach, úplne zautomatizovaných. Prípravy jedál a ostatných výrobných odvetví, zúčastňujú sa Griádoidi iba pasívne. Kontrolujú riadiace pulty. Programy pre elektrónkových kuchárov zostavili Poznávatelia pred mnohými storočiami na základe vedecky vypracovaných dávok.

Griádoidi majú neobyčajne vyvinutý zmysel pre kolektív a priateľstvo a sú ochotní priniesť akúkoľvek obeť. Pamätám sa na prípad, ktorý ma načisto ohromil.

Bolo to takto. Veľmi veľa času som trávil pri veľkej obrazovke televízora, ktorý bol v ústrednom dispečerskom uzle Lezy. Pracujú tu stovky operatérov, ktorí riadia pohyby vodných kombajnov v nepriechodných vodných húštinách. Elektrónkové obludy sa nenáhlivo a v určitom poriadku zahrýzajú do húšťavy nachovočervených vodných rastlín; kade prejdú, tam sa vytvoria prieseky rovné ako šíp. Cez priezračné steny potrubí vidno, ako sa masa spracovaných vodných rastlín valí do zásobníkov. Keď sa zásobník naplní až po okraj, automaticky sa odpojí. Potom ho dialkovo riadený hydrovoz zatiahne k ústrednej vstupnej komore Lezy. Ako som sa neskoršie dozvedel, červená masa vodných rastlín slúžila ako surovina na prípravu zvláštneho elixíru života, ktorý predlžoval život Poznávateľov až na tristo rokov.

A tu raz, keď sa pri ústrednej vstupnej komore nakopilo asi desať hydrovozov, priezračné steny sa roztvorili a prepustili stroje do prvej osušujúcej komory. Náhle zaznel výkrik: — Pozor! Akugor…! — Z oceánu sa vynorila odpudzujúca papuľa strašného dravca. Griádoidi, ktorí obsluhovali stroje, stihli sa skryť v pancierových kabínach hydrovozov. Doteraz zostalo tajomstvom, ako sa sem dostal tento hlbinný netvor, ktorý sa zvyčajne zdržuje ďaleko od mesta. Asi ho náhodou prehliadla televízna strážna služba.

Keď obrovský dravec nenašiel nablízku nič pod zuby, zamieril k pultu, kde bezradne behal dispečer, riadiaci prácu čerpadiel a mechanizmov.

Ďalej sa všetko odohralo bleskové. Ohromné klepeto schmatlo dispečera vo chvíli, keď sa pokúšal zapnúť stlačený vzduch, ktorý by vedno s vodou vytisol akugora z komory. No či už v náhlivosti alebo omylom zapol mechanizmy, ktoré otvárajú vnútorné dvere. Oceánska voda, stlačená pod tlakom niekoľko tisíc atmosfér, sa s hromovým burácaním vovalila do sály na premenu energie a ničila všetko, čo jej prišlo do cesty.

Vedľa mňa sa ozval výkrik úžasu: to skríkla operatérka. Pochopil som, že hrozí strašné nebezpečenstvo. O pár minút sa voda dostane k hlavným generátorom a vtedy nastane katastrofa: zhasne osvetlenie, zastanú atmosférické prístroje a Ležania sa do jedného podusia.

Akugor prežúval dispečera a nijako sa od pultu nebral. Vtom vyskočil z najbližšieho hydrovozu Griádoid a vrhol sa k pultu. Dravec sa strhol.

Ešte chvíla — a bol by odvážlivca prehryzol napoly, ale v ústrety oblude, rovno jej do klepiet, zamierili štyria druhí pracovníci. Netrvalo ani minútu a dravec radradom roztrhal všetkých štyroch odvážlivcov. No toto zdržanie dovolilo prvému Griáďanovi zapnúť stlačený vzduch. Mohutný tlak v okamihu vyhodil akugora i s vodou von zo sály. No zároveň vytislo do oceánu aj Griádoida. Posledné, čo som ešte zazrel, bola ozrutná dravcova papuľa, v ktorej zmizol hrdinský záchranca mesta…

Vari pol hodiny sa nik okolo mňa ani nepohol, nepreriekol slova. Bolo počuť, iba vzdychy operatérok.

Zanedlho som si našiel priateľa. Volali ho Ger. Bol to vysoký, pekný chlap, s veľkými hlbokými očami, ktorý stále dychtivo poznával okolitý svet.

Stretol som sa s ním pri Elektrónkovom mozgu, ako riadil činnosť frobsov pri spracovaní ekarónia. Rýchlo sme si našli prijateľnú formu vzájomného dorozumenia sa a čoskoro sme sa už voľne rozprávali o najrozličnejších veciach.

Ger si ma neobyčajne obľúbil a neodchádzal odo mňa ani na krok, ak práve nemusel byť pri pulte. Bol som tomu veľmi rád; pozornejšieho sprievodcu som si ani nemohol želať.

Raz ma Ger priviedol ku skupine svojich priateľov. Zaoberali sa osobitnou prácou: spevavo vyslovovali hlásky a slová griádskeho jazyka, ktoré jeden z nich písal na žltú stenu.

Ger mi podal takéto vysvetlenie: — Moji bratia tuná preberajú Cyklus základných vedomostí. Táto miestnosť — to je najnižší stupeň poznania. Ako vidíš, učia sa griádsku abecedu. O päť rokov skončia vyučovanie a prejdú do Vyššieho stupňa cyklu, ktorý je v susednej sále. Vo Vyššom stupni som videl obraz, ktorý ma naplnil radosťou a nádejou. Griádoidi, ktorí tu študovali, už dobre ovládali matematiku — bola pr ibližne na úrovni našich stredných škôl. Riešili najjednoduchšie príklady a mohli zostrojiť jednoduché mechanizmy. A napokon, neveľká skupina dosiahla prekvapujúce úspechy — robili pokusy s uvoľnením energie hmoty. Boli to zárodky budúceho rozkvetu novej, skutočnej civilizácie, ktorá zničí monopol na vysoké vedomosti, čo majú Poznávatelia.

Dávno sa pustili Griádoidi do veľkého diela poznávania? — spýtal som sa.

Pred dvestoštrnástimi rokmi. Iniciátormi za osvojenie si griádskej vedy boli Džirg a Viara. Mali prístup k infarmatóriám a mohli nám potajomky odovzdať školské mikrofilmy. Potom zostrojili elektrónkový čítajúci prístroj a učili prvých Griádoidov, ktorí teraz zasa učia svojich bratov.

A Poznávatelia doposiaľ nič netušia?

Ani vo sne. Za posledné tisícročie všetky riadiace a kontrolné funkcie zverili automatom a pologriádoidom; oni sami sa stali zajatcami Ostrovov oddychu. Ľahký, hlúpy život, rojčenie v opare opojného plynu ich neodvratne oslabuje! Kruhy mnoho tvárnosti na čele s Elcom už päťsto rokov márne bojujú proti degenerácii. Keby nebolo pologriádoidov, služobníkov, ktorí sedia v hlavných energetických centrálach, dávno sme už mohli zlomiť moc Poznávateľov. Ale pologriádoidi, aby sa mohli dostať medzi vyvolencov na Ostrovy oddychu, sú schopní zahubiť milióny pracovníkov tak, že nedajú energiu tým, ktorí porušia Harmonický poriadok života. No prv či neskôr ovládneme energiu! Tisícročná harmónia, ktorá sa už dávno stala prežitkom, bude zničená! Griáda uvidí jasné svetlo Slobody. Vybudujeme takú spoločnosť, kde budú všetci tvorivo pracovať a radovať sa zo života.

A Ger zdvihol zaťatú päsť nad hlavu. Tvár mu horela oduševnením a rozhodnosťou. Na chvíľu som zabudol, že predo mnou stojí reprezentant sveta, nepredstaviteľne vzdialeného! od Zeme.

Zdalo sa mi, že je jedným z neznámych bojovníkov za nový svet, na ktorých je taká bohatá história našej planéty a ktorí po stáročia budovali Vládu oslobodenej práce.

Prvý raz som si jasne uvedomil veľkú podobnosť historickospoločenského vývoja rozumných spolubratov v celom nekonečnom Vesmíre. Pochopil som, že ani časový odstup a úpadok, ani spoločenská stagnácia, podobná griádskej, nemôže zastaviť vzostupný vývoj spoločnosti.

Rozumné bytosti nevyhnutne spejú k najvyššiemu stupňu spoločenského zriadenia, k takej alebo onakej forme samosprávnej asociácie pracujúcich — jedine zodpovedajúcej životu!

Podal som Gerovi ruku: — Som s vami… — Vďaka, priateľ, — odvetil Griádoid prosto. — Džirg nám rozprával o tebe.

Náhle mi prišla na um užitočná vec: — Môžem tvojim bratom odovzdať svoje vedomosti z astronavigácie.

Zídu sa vám, až príde vaša hodina a zamierite do vesmírnych priestorov.

Miesto odpovede ma Ger láskavo pohladkal po pleci: toto gesto znamenalo u morských pracovníkov najvyšší stupeň prejavu vďačnosti.

Celé dva týždne som bez prestania „deň” čo „deň” diktoval do lievikovitého otvoru lingvistického prístroja všetko, čo som vedel o astronautike.

Rozprával som im o veľkom pozemšťanovi Ciolkovskom, ktorého rozum objavil ľudstvu reaktívny motor — jediný stroj, schopný vyletieť do Vesmíru; o krajine Lenina, najväčšieho pozemšťana, o krajine, ktorá prvá začala útok na Vesmír na prahu obdobia všesvetového oslobodenia. Hovoril som im o ovládnutí celého priestoru okolo Slnka, o veľkom víťazstve ľudského rozumu, ktorý sa naučil úplne premieňať hmotu na svetlo, o prvých medzihviezdnych letoch, ktoré začali Obdobie poznania Vesmíru. Rozprával som im o svojom priateľovi Samojlovovi, ktorý našiel spôsob premeny hmoty na gravitóny. Energia ich rozpadu nám umožnila preklenúť priestor a čas a nájsť Griádu v nekonečných hlbinách Galaxie.

Dúfam, že moje skromné vedomosti a skúsenosti prinesú Griádoidom aspoň dáky úžitok v ich boji za nový svetlý svet.

V Leze som prvý raz pozoroval v praxi „prácu” Služby tisícročnej harmónie, o ktorej sa mi so smiechom a s pobúrením nakrátko zmienil Piotr Michajlovič vo Vysokom stupni poznania. Len čo sa skončil obed, vyšli sme s Gerom na Námestie starších bratov. Pri jednom stĺpe, ktorý podopieral kupolu mesta, som si všimol zhromaždenie Griádoidov. Zaiste si aj oni vyšli na popoludňajšiu prechádzku. Keď som prišiel bližšie, videl som, že Griádoidi pozerajú na čierny hríbovitý prístroj, vmontovaný do stĺpa vo výške troch či štyroch metrov.

Čože je to za prístroj? — spýtal som sa Gera. Môj priateľ sa sarka sticky uškrnul: Je to prístroj na zlepšenie trávenia. Vtom sa z aparátu ozval ostrý hlas: — Pozor! Pozor! Počúvajte! Hovorí Služba tisícročnej harmónie!

Už sa to začína, — podotkol Ger a veselo pozrel na mňa.

Co sa začína? — bol som zvedavý.

Zaraz uvidíš…

Z aparátu zaznela pochmúrna slávnostná hudba.

— Symfónia… trpiaceho brata Poznávateľa, — vysvetlil mi Ger, ktorý sa dusil od smiechu.

Nič som ešte nechápal, popletený neodôvodnenou Gerovou veselosťou. Pri posledných neobyčajne vysokých hudobných tónoch sa znovu ozval z aparátu kovový hlas: — Bratia Griádoidi! Pozdravujú vás bratia Poznávatelia, ktorí bez reptania nesú ťažké bremeno získavania a uplatnenia vedomostí o Veľkej mnohotvárnosti…

Griádoidi ironicky pozreli na seba. Kdetu bolo počuť pridusený smiech.

S rastúcim údivom som počúval vysielanie Služby tisícročnej harmónie (teraz som si hmlisto spomenul na obsah „textu”, o ktorom vravel Samojlov).

— Zlatý vek… — namáhal sa kybernetický hlásateľ. — Griádoidi sú preto na Súmračných planinách, lebo tam odjakživa žili. Je to ich prirodzené prostredie. Na povrchu Griády nemôžu žiť, ochoreli by a umierali.

Zo všetkých strán sa ozval neskrývaný smiech. Griádoidi začali hlásateľovi napovedať nasledujúce vety. Zrejme vedeli už tieto relácie naspamäť.

— Bratia! Myslite vždy na svojich druhov v práci — Poznávatelov, ktorí sa dusia od nadmernej rozumovej námahy! — pokračoval hlásateľ.

Hurónsky smiech sa niesol po Námestí starších bratov. V jeho vrave celkom zanikol hlas propagandistu Tisícročnej harmónie. Márne som sa namáhal zachytiť koniec vysielania.

— Bodaj ich…! — povedal Ger a ešte vždy sa smial. — Oddýchneme si pred vyučovaním.

Napokon sa utíšil, utrel si slzy, ktoré mu vyhŕkli od smiechu, a vysvetľoval mi, akoby sa bol previnil: — Každý raz počuješ to isté, nuž sa veru ťažko zdržíš smiechu.

Náhle sa zachmúril a vážne pokračoval: Hrozne sa nám to už zunovalo…! Štyri razy za deň so závideniahodnou presnosťou zapína Služba tisícročnej harmónie aparáty a vysiela ďalší cyklus „ideologického” spracovávania Griádoidov. Nijako sa nevládzeme zbaviť týchto jalových rečí! Keby sme vypli čo i len jeden prístroj, automaticky sa preruší dodávka energie do Lezy.

Akýže význam majú tieto vysielania? — čudujem sa. — Veď sú to rozprávočky pre malé deti. Alebo vás naozaj pokladajú za úplných hlupákov?

Pravdaže! V tom je celá tragédia! Úbohí bratia Poznávatelia! Už prešlo druhé tisícročie, čo zabudli zmeniť text relácie a zverili „veľké dielo Tisícročnej harmónie” robotom. Predtým aspoň viedli toto vysielanie biopsychológovia, ale už aj tí zleniveli… Úbohé roboty a automaty dostali nové ťažké bremä.

A či Poznávatelia nikdy neprídu preskúmať váš tunajší život? Nechcú sa presvedčiť, ako na vás pôsobí propaganda Tisícročnej harmónie?

Ajle kdeže! — mávol Ger rukou. — Vo svojom seb avedomí pozerajú na Griádoidov očami dávnych predkov — Ochrancov vedomostí. V ich č asoch boli naši bratia naozaj až na dne nevedomosti. No teraz, po tritisíc rokoch, sme už naskrze inakší. Veď si sám videl. Okrem toho Poznávatelia dôverujú obrazovkám televízorov, ktorými pozorujú náš život. To je veľmi múdre! Na miestach, kde sú namontované televízne prístroje Poznávateľov, máme vždy v službe skupiny „hlupákov”. Tí sa pretekajú v umení vytvárať pred Poznávateľmi ilúziu nevedomosti a divosti, ktorá je našou ochranou.

Ale zavše prídu Poznávatelia do Lezy, či nie?

— Nie, — odvetil Ger. — Boja sa Súmračných planín. Posledný raz boli u nás Poznávatelia pred päťdesiatimi rokmi. Akoby náročky, jedného Poznávateľa zožral akugor, ktorého na nich šikovno nahnal Starší brat. Odvtedy ich sem nedostaneš! Celkom sa spoliehajú na strážnych Poznávatelov a pologriádoidov, ako napríklad na Džirga.

S porozumením sme sa na seba usmiali.

V nasledujúcich dňoch som sa presvedčil, že Ger mal pravdu. Nech by som bol býval hocikde, všade ma prenasledoval ostrý hlas Tisícročnej harmónie. Hríbovité amplióny Služby trčali naozaj na tých naj nečakanej ší ch miestach — na stenách plavidlových komôr, na rímsach budov, na stĺpoch z mezónovej hmoty, v sálach oddychu i v jedálňach, na hydrovozoch i v atmosferických prístrojoch.

— Prečo som však doteraz nepočul vysielanie? — čudoval som sa. — Veď teraz nemám od nich nikde pokoja. — Moju nechápavosť čoskoro o dstránil Ger; povedal mi, že som prišiel do Lezy práve vtedy, keď Služba tisícročnej harmónie urobila prestávku; bolo treba previnúť magnetofónové pásy, lebo sa skončil ročný cyklus textov vysielania.

— Teraz zasa neprestanú po celý rok, — „potešil” ma Ger.

Raz, keď sme s Gerom usilovne študovali princípy premeny energie mezónovej hmoty, zapísané na mikrofilmoch, ktoré priviezol Džirg, do izby vbehol neznámy pracovník a čosi pošepkal Gerovi. Ten hneď vstal a spýtal sa ma: Chceš ísť s nami na Súdružskú schôdzu? Na nej Starší bratia skladajú účty z činnosti za posledné dva kruhy (kruh sa rovná dva a pol pozemským mesiacom).

— Prirodzene! — zvolal som.

Vošli sme do pohyblivého tunela a po polhodinovej ceste sme prišli na obrovské námestie, kde sa zhromaždilo prinajmenej milión Griádoidov. V strede námestia stálo čosi ako kovové pódium. Sedeli tam sivovlasí pracovníci vo zvláštnych čiernozelených oblekoch a ticho sa zhovárali. Pochopil som, že sú to Starší bratia. Vtom jeden z nich vstal a dvihol ruku. Pridusená vrava, ktorá pripomínala vzdialený hukot morského príboja, razom zmĺkla. Keď Starší brat prehovoril, jeho hlas znel hromovo. Zrejme sa tu zvuky zosilňovali osobitnými akustickými prístrojmi.

— Poznávatelia sa nazdávali, že budem verným strážcom Harmonického poriadku života v Leze, — zaznel mocný hlas Staršieho brata. — Ale ja som sa snažil konať tak, aby moji bratia menej pociťovali jeho nezmyselnosť. Ani jeden pracovník Lezy netrpel nedostatkom stravy a neprišiel o oddych. Prebudenie, čas jedenia, hodiny práce a oddychu, odchod na spánok, všetko sa dodržiavalo s presnosťou guny (ako som sa neskôr dozvedel, jedna guna sa rovnala desiatim sekundám). Teraz pracujem na systéme nového poriadku života, ktorý nastolia naši potomkovia v slobodnej Griáde!

Keď Griádoid skončil reč, strhol si z hlavy akúsi prilbu a kľakol si na jedno koleno. Celým zjavom dával najavo, že si váži vôľu spoločnosti a podrobuje sa jej. Nasledoval rad otázok, na ktoré odpovedal jasne a zreteľne.

Ležania akiste boli spokojní s činnosťou tohto Staršieho brata. Sivovlasý pracovník dôstojne vstal a za súhlasného hluku zaujal predošlé miesto na pódiu.

Medzi poslednými podával zprávu nevysoký Griádoid s hlboko zasadenými očami; vychádzal z nich akýsi nepokoj. Ako som zistil, mal na starosti rozdeľovanie hmotných statkov medzi pracovníkov Východných súmračných planín, kde boli najťažšie pracovné podmienky, čo vyžadovalo dokonalú nestrannosť a podrobnú evidenciu práce každého Griádoida. Jeho reč odznela za všeobecného mlčania. Ale keď si podľa tradície pokľakol a čakal na otázky, na pódium vystúpili desiatky pracovníkov Východných súmračných planín. Čosi hnevlivo hovorili a ukazovali prstami na zohnutého Griádoida. Pravdepodobne obviňovali nehodného Staršieho brata z nesvedomitosti pri plnení celonárodných povinností. Miliónové zhromaždenie zlostne zahučalo ani obrovský podráždený úľ. Čím viac žalobcov sa zjavovalo, tým nižšie klesala hlava Griádoida.

Zrazu rázne vstal, vyzliekol si čiernozelený oblek a prilbu, položil všetko k nohám Starších bratov a so zvesenou hlavou zmizol v južnej priepustnej komore.

— Kam pôjde teraz? — vyklzlo mi nevdojak z úst. Ger sledoval odchádzajúceho prívetivým pohľadom.

Potom odpovedal jasným hlasom:

— Tento Starší brat nie je stratený… Zamieril k Južnému priepustu a to znamená, že sa rozhodol odísť do podmorského strediska, ktoré sa rozkladá pod ľadovými pustatinami Zelsy. Tam naši druhovia z Južných súmračných planín usilovne pripravujú oslobodenie väzňov zo Zelsy. Celý sa oddá oslobodzovaniu, aby aspoň sčasti odčinil vinu.

Ger sa na okamih zamyslel a potom pokračoval hlasom, z ktorého zaznievalo pohŕdanie: — No stáva sa, že sa previnilec nepolepší; stane sa zradcom, oddaným pomocníkom biopsychológov — a tí ho na znak zvláštnej milosti urobia dozorcom nad robotníkmi Zelsy. Ale odpadlíkom sa dostane spravodlivej odplaty!