Griada

8 Planéta X

Zdalo sa mi, že je to obyčajný spánok. Teraz vstanem, otvorím dvere, oblok a do izby vletí chladný ranný vánok. Potom som si uvedomil, že oblok nemôžem otvoriť, lebo ho vôbec nieto, pochopil som, že ma zobudilo časové relé a znamená to, že prešli roky a roky, čo som sa ponoril do anabiózy. Ozaj, kdeže sme?

Ledva som sa dočkal cyklu prebúdzania, hodil som na seba šaty a bežal som do kabíny. Na obrazovkách, takmer pri nás, na dosah ruky, oslepuj úco žiaril stred Galaxie. Nebeská sféra bola husto posiata jasnými veľkými hviezdami.

— Kdeže je naša žltá? — spýtal som sa Piotra Michajloviča, ktorý bol zrejme už dávno v kabíne.

— Rovno pred nami. A len na pol mesiaca cesty. Hľadač s istotou namieril na žltobielu hviezdičku.

Svietila jasnejšie než ostatné a vyzerala už ako malý disk. V silnom teleskope by sa už iste dal rozoznať jej povrch.

— Kde je teraz Slnko?

— Ani ho nehľadaj. Niekde na odľahlom okraji Galaxie. My sme už v jej strede, akoby v hlavnom meste. Čože nás je teraz po nejakých okrajových miestach…!

Gravimeter si monotónne húdol svoju melódiu. Rýchlomer ukazoval päťtisíc kilometrov za sekundu. Tu sa veru nedalo ísť rýchlejšie! Všade naokolo sú mocné gravitačné polia a namiesto žltej hviezdy, ktorú hľadáme, môžeme natrafiť na hociktorú inú. Ktovie, či je na tunajších planétach život?

A čo ak organický život v tejto časti Vesmíru existuje len na dvochtroch malých ostrovčekoch okolo zastrčeného Slnka?

Zveril som sa s pochybnosťami Piotrovi Michajlovičovi.

Nezmysel, — povedal s presvedčením. — Ak je Vesmír nekonečný v priestorq a čase, nekonečné je i množstvo obývaných svetov, i keď ich rozďelujú bilióny parsekov!

Ale veď v hviezdnych sústavách najbližších k Slnku sa nenašli rozumné bytosti, hoci ich astronauti úpome hľadali za posledných dvesto rokov!

Samojlov sa na chvíľu zamyslel.

To vôbec neprotirečí filozofii dialektického materializmu, — povedal. — Naozaj v okolí Slnka sa nenašli rozumné bytosti, hoci bola objavená bohatá oblasť organického života v ekosfére[2]Šíria, šesťdesiatej prvej hviezdy Labute a alfy Centaura… No kto povedal, že rozumné bytosti, najdokonalejší výkvet hmoty, by mali jestvovať práve v obežnicových sústavách, najbližších k Slnku?

To nik netvrdí, — súhlasil som. — Podľa všetkého budú astronauti zo Zeme len veľmi zriedka stretávať rozumné bytosti, aj keď prehľadajú celú oblasť Slnka’ v okruhu tisíc parsekov. 2e by sme ich tu, v strede Galaxie, nestretli? A nasledujúce ľudské pokolenia budú musieť letieť bilióny parsekov, aby mohli konečne uzrieť svojich rozumných spolubratov.

Pochybujem. To je to isté, ako hľadať na Zemi starovekú civilizáciu kdesi v Antarktíde, a nie v povodiach veľkých riek teplého a mierneho klimatického pásma.

Predpokladám, že galaktickí obyvatelia sú na nepomerne vyššom stupni vývoja než my, či nie?

Vôbec nie! — živo odporoval Samojlov. — Vôbec nie sme pre naši ch predpokladaných galaktických spolubratov chudobnými príbuznými. Vezmime si len napríklad takúto „Urániu”… No nepochybne budeme sa mať od nich čomu podučiť.

— A podobajú sa pozemšťanom? Nebudú to dajaké medúzy alebo chrobákovité obludy?

Pri tejto myšlienke som nevládal premôcť odpor.

Myslíš, že vysoká organizácia živej hmoty je zlučiteľná s takou stavbou tela? Jednoducho si prečítal kopu fantastických románov a odtiaľ máš tieto predstavy. Najskôr to budú bytosti podobné nám, možno aj dokonalejšie.

— Prečo dokonalejšie? — Musím sa priznať, že som si nevedel pre dstaviť nič harmonickejšieho a krajšieho ako ľudské telo a posledné Samojlovove slová otriasli týmto mojím náhľadom.

Pretože Zem nie je práve najvhodnejšia pre všestranný rozvoj rozumu, ako povedal dávnoveký astronóm Flammarion.

Akosi tomu nerozumiem, — povedal som.

To sa dá ľahko vysvetliť. Vtip je v tom, že vládca a koruna tvorstva — homo sapiens — stráca väčšinu svojej energie na získavanie existenčných prostriedkov. Vzhľadom na astronomickú polohu Zem nie je veľmi výhodnou planétou. Jej os je naklonená k rovine ekliptiky pod ostrým dvadsaťtri a pol stupňovým uhlom. To zapríčiňuje značné rozdiely v podnebí. A vôbec to nepôsobí priaznivo na rozvoj ľudstva.

Cítil som sa trocha dotknutý touto otázkou o našej prekrásnej Zemi.

Vždy, keď som sa, k nej vracal z potuliek po chladných, mŕtvych priestoroch Vesmíru, pociťoval som úžasné vzrušenie. Keď som sa ponoril do láskavého, teplého ovzdušia Zeme, zaliateho slnečným svetlom, a vdychoval som omamný vzduch jej krajín, vtedy som sa cítil naozaj doma.

Piotr Michajlovič sa pozrel na moju urazenú tvár a usmial sa.

— Čím sú roky dlhšie a čím menej sa odlišujú od seba ročné obdobia, tým sú podmienky pre jestvovanie zvierat a rastlín priaznivejšie, — pokra čoval tónom prednášateľa. — Ak je napríklad os otáčania planéty kolmá na rovinu dráhy — všade bude panovať jedno ročné obdobie. Na každej šírke bude jedna stála a rovnaká teplota, rovnako dlhé dni a noci. Viem si predstaviť, aká úrodná je taká planéta, aké výhody poskytuje pre hmotný a mravný život rozumných bytostí. Na takej planéte sa život prejaví v najvyšších formách, v súlade s veľmi priaznivými podmienkami prostredia.

Existuje vôbec niekde vo vesmírnych priestoroch taká planéta? Veď je to zatiaľ iba teória…

Pravdaže existuje, — s istotou tvrdil Piotr Michajlovič. — A zdá sa, že práve tu, v centrálnych oblastiach Galaxie. Možno je to práve planéta X, ktorú hľadáme.

Aké by to bolo zaujímavé, zoznámiť sa s rozumnými bytosťami! — roztúžil som sa. — Predbehli nás v rozvoji oveľa? Ľahko poznávajú okolitý svet? Všetky rozumné bytosti charakterizuje cesta rozvoja vedy? Sotva, — odvetil vedec, — Naša cesta rozvoja vedy nie je najlepšia.

Pre nás pozemšťanov je proces poznania dlhý a ťažký. Takými nás už stvorila príroda. No možno sú rozumné bytosti, ktoré majú také jemné zmysly a taký silný rozum, že postihnú zvláštnosti a zákony prírody celkom mimovoľne a naraz.

Nedôverčivo som pokrútil hlavou.

— Ktovie, či nebudú mať osem očí, alebo šesť rúk?

— Ale prečo hneď tak zhurta… zamračil sa Piotr Michajlovič. — Osta tne, som presvedčený, že nemajú päť zmyslov ako my, ale viac…

To sú už bájky! — vyhŕklo zo mňa. — Veď zá kony rozvoja prírody sú spoločné pre celý Vesmír, a preto nemôžu sa vyskytnúť nijaké fantastické zázračné deti!

— Ich existencia neprotirečí zákonom prírody, — namietal Samojlov. — Väčší počet zmyslových orgánov nesmierne rozširuje možnosti poznávania sveta. Okrem toho, ich veda sa môže rozvíjať celkom inými cestami a pritom môže správne odrážať zákony bytia, jednotné pre celý Vesmír. Napríklad matematika, základ ľudských vedomostí. Zo základných matematických axióm sme na Zemi postupne odvodili všetky pravidlá a vety aritmetiky, geometrie, algebry, trigonometrie a vyššej analýzy, počínajúc prvými Euklidovými vetami až po tenzorovú analýzu. Avšak to neznamená, že na iných planétach rozumné bytosti vybudovali presne takú istú matematiku. Nič nedokazuje, že naše spôsoby počítania sú jedine možné a že cesta, ktorú sme vo vede prešli, je jedinou správnou cestou, otvorenou rozumu. Možno že ich matematika našla iné nepredstaviteľné spôsoby…

Nevdojak som sa započúval, Piotr Michajlovič sa rozohnil, jeho hlas znel skoro slávnostne, oči sa mu jagali: akademik sa dostal k svojmu koníčkovi. Aj v mojej hlave sa začali rodiť fantastické myšlienky.

— Povedzte, — ozval som sa placho, — môžu existovať bytosti, schopné vnímať zakrivenie časopriestoru tak isto názorne a konkrétne, ako my vnímame svetlo alebo krajinu?

Samojlov uznanlivo pozrel na mňa.

— Bravó, bravó…! Začínaš premýšať. To je veľmi zaujímavá otázka! Podľa mňa môžu existovať také bytosti!

Dlho sme mlčali a rozmýšľali každý po svojom o nadhodených otázkach. Na obrazovkách záhadne svietili blízke a ďaleké svety. Na jednom z nich možno sú podivné bytosti, ktoré vnímajú pre nás ešte nepochopiteľné vlastnosti hmoty.

Ja by som sa predsa len veľmi rád pozrel do sveta večnej jari, — prerušil mlčanie Piotr Michajlovič.

— Nudný svet, — podotkol som.

Vy pravdaže potrebujete uragány, povodne, mrazy…? — uškrnul sa.

Potrebujem život. Nestačí mi iba poznávať svet. Chcem si s ním zmerať sily. Pozemská civilizácia nevznikla na rajských ostrovoch a prvobytný človek, ktorý prvý raz ulapil do rúk kyjak a prvý si zapálil oheň, aby neumrel od hladu a zimy, ten stojí pri jej kolíske… Konečne, tých šťastných nebešťanov objavujeme my a nie oni nás. Zatiaľ čo si oni voľkali pod priaznivým nebom, pozemšťan si krotil živly, brázdil oceány a kliesnil si cestu nedotknutými pevninami, prelieval krv a prinášal nesmierne obete, aby vybudoval nový svet a stal sa pánom zemskej prírody. A hľa, teraz vzlietol k stredu Galaxie.

Po tomto rozhovore ma, neviem prečo, no ešte tuhšie ťahalo na Zem, na ktorej, hoci aj nie je tou najlepšou planétou, ako tvrdí akademik, predsa len všetko zodpovedá mojim pojmom o pravde, kráse, rozume. A tam ma i čakajú…

Veľkolepá cesta sa chýlila ku koncu, no k akému? To sme nemohli vedieť. Raketa sa približovala k Samojlovovmu hviezdnemu slnku. So zatajeným dychom som zotrvával pri astrotelevízore. S rýchlosťou, zníženou na obyčajnú kozmickú — päťdesiat kilometrov za sekundu — letela „Uránia” priamo k centrálnemu telesu. Neznáme slnko, oslepuj úco jasné a horúce, svietilo na pravej obrazovke. Bolo na neuverenie podobné nášmu Slnku. Ba zdalo sa mi, že sme po veľaročnom putovaní vo Vesmíre opísali uzavretú krivku a že sa vraciame k rodným planétam. Zľava zakryla štvrť oblohy guľa neznámej planéty, svietiaca chladným svetlom.

— To je ona! — skríkol som. — Dlho očakávaná planéta X!

Samojlov sa usmieval. Planéta X bola tam, kde určil jej miesto podľa výpočtov. Bolo to víťazstvo vedcovho rozumu, triumf tenzorovej analýzy a vedeckej predvídavosti.

Vtom ma Samojlov drgol do boka.

— Ako sa zdá, tunajšie bytosti ani nešípia, že ich čoskoro objavíme.

Striebristý disk cudzej planéty zaplnil všetky obrazovky. Samojlov skrútil smerovú páčku a cez opar ovzdušia sa vynorila tvár planéty, nezvyčajne rozložené svetadiely a oceány. Modrosť oceánov zdanlivo stemnela do fialového odtieňa. Vypol som gravimeter a hľadač, lebo ich hukot nás teraz zbytočne rušil. A hľa, prístroje ukázali neočakávaný skok teploty trupu rakety: zaiste sme sa dotkli atmosféry. Plynulé som previedol astroplán na poloeliptickú dráhu a všetku pozornosť som sústredil na stabilizátor rýchlosti.

Brzdiace motory húdli upokojujúcu melódiu normálneho spomaľovacieho režimu.

Samojlov zapol automatický analyzátor plynov.

— Atmosféra je skoro taká ako na, Zemi, — oznámil natešený. — Ibaže obsahuje viac kyslíka ako na Zemi. — dvadsaťpäť a pol per centa. A dosť veľké množstvo vzácnych plynov. Napríklad argónu má asi štyri percentá, ale vodíka len pol percenta. No v podstate dá sa v tom žiť!

Čoskoro sa „Uránia” premenila na umelú družicu planéty X a začali sme planétu naširoko obletovať. Ktovie, či je obývaná? Z takej výšky sa ešte nedalo nič zbadať. Na obrazovkách sa mihali akési neurčité, rozmazané pásy. Zavše sa nám zamarili skupiny budov, ktoré mohli byť aj hromadami mŕtvych skál. Ostatne, planéta pod nohami vyzerala tak prívetivo a útulne, že človek veril v to najlepšie.

Objavenie neobývaného sveta alebo planéty, osídlenej chrobákmi, by bolo pochybnou odmenou za dlhú a nebezpečnú cestu. Verím, že tu čosi bude. Vari prvý raz za celú cestu som pocítil radostné vzrušenie galaktického bádateľa.

Musel som ukázať celú profesionálnu obratnosť, aby som správne vybral miesto nadchádzajúceho pristátia. Bolo ho treba vyrátať tak, aby sme „domorodcom”, ak tam dajakí sú, nespôsobili škodu. Na povrchu planéty sme vôbec nemienili pristáť s „Urániou”. Mali sme predsa spoľahlivú vynikajúcu miniatúrnu atómovovodíkovú raketu o váhe dvesto ton, ktorá zatiaľ odpočívala v hangári na hrote rakety. Bola určená špeciálne na pristátie na nebeských telesách. Pravda, mohli by sme pristáť na planéte i s „Urániou”.

No dostať potom do Vesmíru osemdesiattisíctonovú ozrutu, to by nebol žart.

Na vzlietnutie by sme museli spotrebovať presne polovicu všetkých zásob gravitónovej pohonnej látky. A vôbec nie je isté, či by sa nám podarilo zásoby dakde doplniť.

Vtom nám cez cestu nečuj ne preletelo eliptické teleso, ktoré sa lesklo v slnečných lúčoch. Meteor? Nie, to nemohol byť meteor: teleso malo veľmi pravidelný tvar aj jeho dráha bola iná ako u meteora.

— Videl si to! Ozaj, videl si? — povedal akademik vzrušene. — Družica…! Umelá družica. Musia ich tu byť desiatky, keď sme tak rýchlo stretli jednu z nich!

Posledné pochybnosti mizli. Sú tu rozumné bytosti! Treba zvýšiť ostražitosť: nevieme, ako nás prijmú neznámi rozumní spolubratia. Podarí sa nám zavčasu im vysvetliť cieľ našej výpravy?

Napokon pri ďalšom lete nad rovníkovou oblasťou planéty som spozoroval rovinu, vhodnú na zosadnutie.

— Tak čo… — povedal som hlasom zachrípnutým od vnútorného vzrušenia a spýtavo som pozrel na akademika. — Vyberieme sa na planétu?

Kývol hlavou, náhlivo vopchal do vreciek mikrofilmy, magnetofón, elektroanalyzátor, ba aj prenosný elektrónkový počítací stroj, velký ako cestovná kapsa.

Posledný raz sme starostlivo prekontrolovali program usmerňovania dráhy, po ktorej bude „Uránia” poslušne obiehať okolo planéty a čakať na nás. V prípade porušenia dráhy robotpilot na rozkaz privedie astroplán späť na správnu dráhu.

— Poďme, — povedal Samojlov rozhodne a urobil pár krokov k príklopu, ktorý viedol do hangára atómovovodíkovej rakety.

A vtom sa začalo čosi neuveriteľné… Astroplán zrazu začal silno spomaľovať a my sme sa prekoprcli na pult. Zarinčalo rozbité sklo prístroja: bachol som doň hlavou. Na šťastie sme boli v skafandroch! Hneď nato hrozne otriaslo celý astroplán. „Uránia” sa dva razy prevrátila okolo priečnej osi a zostala nehybne visieť v priestore, nosom obrátená k planéte. Ja som trčal vrazený medzi podpery automatického kormidla.

— Čo je? Čo sa s nami robí? — skríkol som a chytil som sa mechanických rúk automatu a podpier pultu.

Piotra Michajloviča hodilo do kúta — na šťastie na mäkké tapetované steny. Šmátral po stene rukami a pokúšal sa vstať. Jeho „teleskopy” sa váľali pri mojich nohách.

No ani tak nestratil vedec svoj nenarušiteľný pokoj a počul som, ako zamrmlal: — Zdá sa, že nás nechcú prijať.

Všetko mi plávalo a mihalo sa pred očami. Horúčkovito som hľadel na obzorové obrazovky a dúfal som, že objavím príčinu toho, čo sa s nami dialo. Ale obrazovky akoby zbesneli: chvíľu blčali všetkými dúhovými farbami, potom zasa zhasínali a ich čierne zlovestné ovaly chmúrne pôsobili na moje vedomie. Astroplán naďalej visel v priestore. Prečo však nepadá na planétu?

— Kam sa podela príťažlivosť planéty? — spytoval sa ma Samojlov dutým hlasom a krátkozrako sa díval zo svojho kúta na farebnú stupnicu gravimetra.

Na dovŕšenie všetkého nielenže sme neklesali na planétu, ale naopak, začali sme sa od nej vzďaľovať preč, do vesmírneho priestoru. Co robiť? Iba chvíľu som rozmýšľal. Potom som priskočil k hlavnému sektoru riadenia a zapol som gravitónový reaktor. Z trysky vyšľahol mohutný snop energie. No nadarmo! Motor prenikavo zahvízdal, akoby mu niečo prekážalo v práci, a astroplán sa ani o vlas nepriblížil k planéte. Opatrne som prepínal kvantový menič na čoraz väčšiu silu — a predsa „Uránia” pomaly liezla nahor!

Podobali sme sa nešikovným potápačom, ktorých voda vytláča na hladinu.

Motor bol už zapnutý naplno a ja som div nestratil vedomie od silnej vibrácie. Akademik celkom zoslabol; sedel a hlava mu ovísala na prsia.

Vtom začali obrazovky „vidieť”: zľava začal vyrastať obrovský rebrovitý disk o priemere vari dvadsiatich kilometrov — zaiste umelá družica. Č udesná sila nás neúprosne začala vliecť k disku, akoby sa vysmievala nášmu motoru, ktorý vyvrhoval miliardy kilowattov energie. Tak prešlo niekoľko hodín…

Zrazu nastalo ticho: zmĺkol hromový hukot reaktora, ktorý pracoval na najvyššie obrátky. Stál som so spustenými rukami a s úžasom som pozeral na ručičku prístroja, ktorý meral zásoby gravitónov. Ukazovala nulu! Astroplán sa opäť prevrátil. Nevedel som si predstaviť, či sa disk rútil na nás, alebo nás vlieklo k nemu.

Tu sa mi zazdalo, že nevyhnutne musí dôjsť k zrážke s diskom — a vtedy astroplán hodilo dozadu. Zrejme reaktívna sila „Uránie” dlho zadržovala úžasný energetický nápor zvonku.

Ďalšie udalosti prebiehali bez nášho pričinenia.

Astroplán opísal okolo disku zložitú krivku, zopár ráz sa ešte prevrátil, akoby ho nadhadzovali gigantické ruky, a podriaďujúc sa neznámej sile prilipol k disku. Len teraz som rozoznal, že povrch družice nie je rebrovitý, lež dokonale vyhladený a priezračný. Vnútri ako v obrovskom akváriu črtali sa dlhé priechody, kajuty, laboratóriá, zložité zariadenia, pohyblivé schodištia. Ako by som pozeral na rozkrojenú oceánsku loď…!

— Nech ťa nenapadne zapnúť motor, — chrapľavo zašepkal Samojlov, ktorý prišiel k sebe. — Sme vo veľmi silnom gravitačnom poli… Zdá sa, že chcú astroplán uložiť do kolísky.

Otvoril som ústa, aby som mu povedal, že všetko gravitónové palivo „vyletelo hore komínom” v nerovnom boji s cudzou technikou, no vtom Piotr Michajlovič vystrel ruku: — Pozri, idú nás povíjať!

Zazrel som, ako sa na spodku disku otvorili obrovské krídla: do nich by sa ľahko zmestili dva také astroplány ako náš. „Urániu” vzal disk ako hračku „pod svoje krídla”, ktoré sa potom za ňou zatvorili. Nastala nepreniknuteľná tma.