Griada

9 Rozumní spolubratia

— Piotr Michajlovič, nezdá sa vám, že sme zajatí?

— Hm… zmäteno súhlasil akademik. — Tunajší obyvatelia sa ukázali byť vrtkejší, než sa dalo očakávať. A všimol si si, aké majú energetické možnosti?

Zastaviť „Urániu” v priestore! Predtým by som tomu ani za svet nebol uveril.

Dočkáme sa ešte akiste všeličoho, — povedal som zachmúrene. — Ak sa raz dostaneme z tejto kozmickej pasce, tak iba preto, aby nás dali do tunajšej zoologickej záhrady. Predstavte si: klietka číslo jedna — aka demik prvobytnej pozemskej civilizácie Piotr Michajlovič Samojlov! Ja sa budem musieť uspokojiť so susednou, menej komfortnou klietkou, vzhľadom na moje astronautické povolanie, ktoré nie je vo Vesmíre vzácnosťou.

— Vidíš veci veľmi čierno, — nevzdával sa Samoj lov. — Nikdy neuverím, že by sa taký vysoký intelekt — o ktorom svedčí úroveň ich techniky — spájal s takým barbarstvom v zaobchádzaní s rozumnými bytosťami.

— Nemusíte veriť. To na našej situácii nič nemení.

Vtom steny astroplánu spriezračneli a dnu sa nahrnulo modrasté svetlo. Rýchlo som vypol osvetlenie salóna. Nastalo pološero, no postupne sa čoraz väčšmi rozjasnievalo. Napokon steny akoby sa boli rozpustili a my sme sa našli uprostred priestrannej arény o priemere aspoň dvoch kilometrov. Až po kupolu tohto amfiteátra sa stupňovito dvíhali lóže, zaplnené bytosťami, ktoré pripomínali ľudí, oblečených do voľných oblekov čudnej, ba možno povedať, pre naše zraky nevkusnej farby. Množstvo chladných očí si nás prezeralo s urážlivou bezprostrednosťou. Bol som rozhorčený, ale hneď som sa stiahol, lebo som zbadal pohľad vysokého starca s čiernobronzovou tvárou. Jeho veľké fialovomodré oči, pichľavé, skúmavé, si ma chladne prezerali, akoby som bol dajakým chrobákom. Starcova veľká lebka, úplne holá, prekvapovala rozmermi. Tvár, oživená tenučkými vráskami, by bola celkom ľudská, keby nie zobákovitého, skoro vtáčieho nosa a neobyčajných čeľustí, ktoré sa podistým skladali len z dvoch kostí. Všetko toto bolo pre pozemšťana nezvyklé a odpudivé. No oči! Tie skrášľovali črty jeho tváre. Boli bezodné ako Vesmír, ozajstné jazerá rozumu, v ktorých svietila múdrosť pokolení, tvorcov tejto vysokej civilizácie.

S uspokojením som zistil, že vo všetkom ostatnom sú to naozaj ľudia. Jednako však „spolubratia” zachovávali zvláštny pokoj, mlčali a sedeli nehybne ako sochy.

— Skúsime sa predstaviť, — šepol mi Piotr Michajlovič.

Dôstojne sa vzpriamil a zreteľne povedal: — Sme ľudia, obyvatelia Zeme. Tak nazývame našu planétu, ktorá leží na konci tretieho špirálového ramena Galaxie.

A zapol mapu — projektor Galaxie na zadnej stene kabíny.

— Odtiaľ sme prileteli…

Vedcov prst sa pustil na cestu od kraja Galaxie k jej stredu.

Bytosti, ako sa vraví, ani okom nemihli. Ani hláskom neodpovedali.

Obrovská poslucháreň si nás aj naďalej mlčky prezerala.

— Napokon, — usúdil Samojlov, — nikto nás nedrží. Môžeme podísť bližšie a skúsiť vysvetliť niečo prstami.

Hneď som sa to rozhodol urobiť, vyšiel som z astroplánu a zamieril som k najbližším lóžam. Ale na dvatri kroky od astroplánu som bolestivo buchol hlavou do neviditeľnej steny. Čože je to za čudo? Stena bola úplne priezračná, no predsa existovala! Teraz som pochopil, že všetky obvyklé predmety okolo nás sa stali neuveriteľne priezračnými; viditeľný zostal len stred kabíny a salón so stolom a kreslami.

Veru… to nie je klietka, — roztržito zamrmlal akademik.

Co sa na nás tak uprene dívajú? — rozhorčil som sa.

Akademik pokrútil hlavou.

— Zvláštna otázka! My by sme predsa na ich mieste robili to isté, keby sme si na Zemi prezerali vesmírnych spolubratov, ktorí by sa tak nečakane zjavili. Naraz sa ukázali na kupole amfiteátra dômyselné znaky a čiary.

— Aha! — s uspokojením povedal Piotr Michajlovič. — Zdá sa, že sa chcú s nami, dorozumieť.

Zopár minút upreno pozoroval nezrozumiteľné znaky. Potom sa naširoko usmial.

Predkladajú nám akúsi matematickú rovnicu alebo formulu. Štruktúrou mi pripomína zákon o vzájomnom vzťahu hmoty a energie — univerzálny prírodný zákon.

— Len sa nedajte zahanbiť, — prosil som ho. — Dajte im niečo zložite jšie, nech sa aj oni potrápia.

Samojlov rýchlo zapol projektor: elektrický lúč na jeho pokyn napísal mimoriadne zložitú tenzorovú rovnicu.

Na odpoveď zasvietili celé rady nových znakov, tak isto nezrozumiteľných ako boli predošlé.

— Takéto spôsoby vyjadrovania nevedú nikam, — povedal zamyslene Piotr Michajlovič. — Nepochopíme ani my ich, ani oni nás… Počkaj! Radšej im napíšeme našu abecedu.

A elektronický lúč začal písať na obrazovke abecedu. Akademik zreteľne a jasným hlasom hláskoval každé písmeno.

Na kupole sa znaky tiež zmenili. Začali byť o niečo usporiadanejšie.

Zrejme to bola zasa ich abeceda. Pekná robota! Litier bolo do sto — dva razy viac než v našej abecede.

8 105 Znaky pod kupolou sa postupne zažíhali a mocný zvonivý hlas, zjavne mechanický, jasne vyslovoval hlásky. Zdalo sa, že sedíme v školských laviciach a učíme sa slabikovať.

Nato kupola zhasla, zmizli aj tváre ludí, sediacich v amfiteátri, no zato sa zreteľne zjavili obrysy známeho zariadenia astroplánu. Znovu sme ostali sami v salóne a známe steny sa zomkli okolo nás.

— Ako sa vám páči lakáto demonštrácia? — hnevlivo povedal akademik. — Homo sapiens v úlohe prváčika.

No pritom to Piotra Michajloviča vôbec nezmiatlo.

— Bol by som zvedavý, ako dosahujú úplnej priezračnosti predmetov.

Mykol som plecami.

— Poď, otvoríme príklopy a vyjdeme z astroplánu, — nečakane navrhol Samojlov.

Zapli sme obrazovky. Jednako nás privítala nepreniknuteľná tma.

Kde je amfiteáter a tie bytosti? Alebo to bola iba halucinácia?

A tak sme museli nečinne čakať na rozuzlenie udalostí. Cas sa vliekol neznesiteľne pomaly. Určite na nás zabudli. Nemohli sme zistiť ani toľko, či sa naše väzenie pohybuje, alebo či zostalo nehybne visieť v priestore.

Vtom sme pocítili ľahký náraz, akoby sa „Uránia” s čímsi zrazila. Hneď nato sa z obrazoviek vlial dnu príjemný slnečný svit. Zmeraveli sme: ukázalo sa, že „Uránia” je už na povrchu planéty. Ako sa to stolo? Pozrel som na projektor horného obzoru a videl som, že diskovitá družica pomaly zatvára krídla „kolísky”, v ktorej astroplán donedávna odpočíval. Potom družica špirálovito vyletela hore, na predošlú svoju obežnú dráhu okolo planéty.

— Človeče, len si predstav! — prekvapene povedal Samojlov. — Akú ohromnú silu treba vynaložiť, aby nás mohli volne pustiť na povrch planéty! Koľko energie treba na to, aby bolo možné udržať alebo premiestňovať ľubovoľne taký kolos, ako je družica v poli príťažlivosti planéty. To je už veru technika!

Postavili nás pred ďalšiu hádanku. Astroplán spočíval na obrovskej pustej rovine. Rovina bola prekvapujúco rovná a hladká ako zrkadlo. Vyleštený povrch matne odrážal slnečné lúče. Bolo jasné, že je to umelá rovina — najskôr kozmodróm. Ale prečo nevidno pomocné a štartovacie zariadenia, estakády, stožiare rádioteleskopov a lokátorov? A vôbec, ako to, že sa nás nebáli nechať samotných?

Zbytočne som si lámal hlavu. Zmysly medzitým vstrebávali okolitý svet. Cudzia obloha — nežne fialová, neuveriteľne hlboká a čistá — vyvolávala vo mne úplnú búrku. Posúďte sami: po desaťročia sme nevideli nič, iba temné, čierne sféry. A tu naraz lahodná, takmer pozemská obloha, úžasne pripomínajúca vlasť, domov.

Odkryli sme neutronitové príklopy všetkých okrúhlych oblokov, pritisli sme sa ku sklu a lacno sme hľadeli do diaľky. Umelá rovina siahala až za horizont, ktorý tu bol bližšie ako na Zemi; planéta bola asi menšia ako Zem.

Ďalekoďaleko, kde sa obloha dotýkala „zeme”, sa nejasne črtali akési stromy — lepšie povedané, ich bizarné koruny. Možno to bol les…

— Treba začať s prieskumom, — povedal Piotr Michajlovič. — Hoci je zloženie atmosféry priaznivé životu, ktovie, či neobsahuje nejakú pre nás jedovatú zložku. Vypustíme najprv zvieratá.

Akademik odišiel do anabiózneho oddelenia, kde v špeciálnych nádobách „snívali” v anabióze králiky, myši, ba aj šimpanz. Za pol hodiny „oživil” našu zoologickú záhradu, nakŕmil pár myší a zachovávajúc všetky pravidlá biologickej ochrany, vypustil ich von.

Pritisli sme sa k okenným sklám a pozorovali sme „rozviedčikov”.

Myši chvíľu pobiehali, potom zastali. Zaiste ich mýlila lesklá pôda roviny.

Jedna z nich dvihla papuľku hore a vážne ovoniavala vzduch.

— Teraz labkami hore — a koniec, — predpovedal som.

Ale myš utekala pod raketu, akoby sa nič nestalo. Potom sme vypustili králika a napokon aj šimpanza.

— Hľa, komu naozaj patria vavríny objaviteľov planéty X, — zažartoval Piotr Michajlovič. — Oni vstúpili na jej pôdu prví a nie my.

Šimpanz, ktorý lacno vdychoval vzduch, sa odrazu ozlomkrky rozbehol k vchodovému príklopu astroplánu a so skuvíňaním začal sa naň škriabať, akoby prosil, aby sme ho pustili dnu. — Čoho sa naľakal? — divil sa akademik. Nečakane sa odkiaľsi zhora zjavil v našom zornom poli lietajúci aparát v tvare veľkého vajca — áno, oh romného vajca s priezračnými stenami. Bolo v ňom päť bytostí, „ľudí” veľmi učeného výzoru.

Sedeli v mäkkých pohodlných kreslách okolo oválneho stola, na ktorom stáli rozličné nám neznáme prístroje. Casť vajca bola zaplnená akýmsi zariadením, ktoré v malom pripomínalo našu transformačnú stanicu vysokého napätia — zrejme to bol motor. Aparát zostal pol metra nad „zemou” nehybne visieť. Otvorili sa dvere a bytosti nenáhlivo vyšli von.

— Tu sú vládcovia, — povedal Piotr Michajlovič. — A my sme sa báli, že nás nechali napospas osudu. No i tak treba pustiť dnu tú úbohú opicu, lebo jej krik by ich mohol naľakať.

A stisol gombičku automatického otvárania príklopu. Na smrť vystrašené zviera vletelo do astroplánu ani vietor. Vopchalo sa do vzdialeného kúta a celé sa triaslo.

A takto sa priblížila všesvetovohistorická udalosť: prvý raz v ludskýdh dejinách sa teraz uskutoční stretnutie zástupcov ludstva s rozumnými spolubratmi!

Nebojácne sme vyšli z astroplánu. Sila príťažlivosti bola na tejto planéte iste slabšia než na Zemi, pretože sme sa mohli veľmi ľahko pohybovať.

„Spolubratia” prestali si obzerať „Urániu” a obrátili sa k nám.

Chvíľu vládlo všeobecné mlčanie.

— Piotr Michajlovič, tu je ten známy starký: zapamätal som si ho ešte z diskovitej družice.

Skutočne, bol to ten istý starec s fialovobelasými očami. Povedal čosi ostrým, trhaným hlasom, v ktorom ako by sa kotúľali kovové gule. Jeden z jeho spoločníkov sa hneď vrátil do aparátu, ktorým prišli, a vyniesol odtiaľ neveľkú skrinku s obrazovkou. Podľa všetkého bol starec ich vedúcim.

Zaujímavé, čo idú robiť? Co myslíte?

Veď je to jasné ako slnko. Hneď nám dajú lekcie z hovorového jazyka.

Starec zapol prinesený prístroj. Na zelenkavej obrazovke vznikli písmeny nášho jazyka, ktoré sme im oznámili ešte na družici. Potom „spolubrat” ukázal pohybmi — toto je určite univerzálny jazyk všetkých rozumných bytostí vo Vesmíre — že by chceli od nás vedieť, ako sa z písmen skladajú slová.

— Chápem, — poznamenal Samojlov. — Stačí nám pomenovať zopár predmetov, podľa niekoľkých slov si urobia predstavu o našej gramatike a môžu zostaviť program pre elektrónkový prekladový stroj z nášho jazyka do svojho.

Samojlov ukázal na seba a povedal: — Ja som človek. — Znelo to trocha smiešne.

Ja som tiež vystrel ruku a ukázal na astroplán: — Raketa. — Potom som ukázal na oblohu a povedal: — Obloha. — Ukázal som na starca a pov edal som: — Ty si neznáma bytosť. — Starec majestátne kývol hlavou na znak súhlasu. Samojlov sa rozosmial.

— Stačí, Viktor! Dones radšej náš lingvistický aparát. Čoskoro sme sa aj my vyzbrojili sériovým elektrónkovým lingvistickým prístrojom „PG8” a zvukovým analyzátorom.

Pokusy o dorozumenie sa obnovili.

Starec nadiktoval svoju abecedu. Abeceda sa skladala zo stodvanástich písmen. Trocha pripomínali naše matematické symboly a geometrické označenia. Áno! Ich jazyk bol nepomerne zložitejší ako náš. To sme zistili hneď, len čo sme skúsili zostaviť program pre prekladanie. Starec niekoľko ráz pomenoval rad predmetov, označil niektoré, zrejme tie naj prostej šie pojmy, no my sme nijako nemohli postihnúť gramatické zákonitosti ich jazyka. S prekladom nášho jazyka do svojho si „spolubratia” ľahko poradili. Ich lingvistická aparatúra bola určite oveľa dokonalejšia než naša.

— Ako sa voláš? — spýtal som sa starca.

A hneď sa na obrazovke ich prístroja zjavili vety v ich jazyku. Starec pochopil otázku a odpovedal: — Elc. — Takto zaznelo pre moje ucho jeho meno. Potom dal zasa Elc mne akúsi otázku. Zvukový analyzátor urobil takýto preklad: — Char try čis bak…

— To je nezmysel, — usúdil Piotr Michajlovič. — To znamená, že program, ktorý sme zostavili, je nanič. Budeme musieť ešte dlho vnikať do štruktúry ich jazyka. Takto sa musíme dorozumievať jednostranne.

I ocitli sme sa v položení spytujúcich sa, ktorí však nerozumejú odpovediam na svoje otázky.

— No čože, keď oni dobre rozumejú, povieme im o sebe.

A v krátkosti rozpovedal „spolubratom” o Zemi, o ľudstve, o cieli nášho príchodu na ich planétu. Počúvali pozorne. Ich tváre boli chladné, skoro neživé, ako majú necitné mramorové sochy. No jednako sme v hlbke ich očí zazreli záblesky záujmu a zadivenia.

— Pozemšťania sú vašimi priateľmi a rozumnými spolubratmi. Prileteli sme s jediným cieľom: zoznámiť sa s vašou civilizáciou, nadviazať stále styky medzi našimi svetmi, — po vedal na záver Piotr Michajlovič. — Sme ve ľmi radi, že sme tu stretli vysoko vyvinutých ľudí.

Akademik podal Elcovi ruku so želaním stisnúť si ich navzájom. Ale starec miesto toho, aby prijal podanú ruku, chytil oboma rukami Samojlova za zápästie, priblížil si ju bližšie k očiam a začal si pozorne prezerať jeho dlaň.

— U nich akiste nie je zvykom podávať si ruku, — podotkol som. — Možno, že u nich je gestom privítania pošúchať si čelo.

Elc sa započúval do mojej poznámky: veď už celkom rozumel, čo hovoríme, lebo po obrazovke neprestajne bežali rady slov. Preto si Elc po mojej poznámke začal šúchať čelo. Akademik sa rozosmial: — Nesprávne pochopil tvoju poznámku. Ako sa volá vaša planéta? — spýtal sa hneď nato Samojlov.

Začuli sme krátke slovo, ktoré znelo ako „Griáda”.

— Griáda? — spýtal som sa ešte raz. — Pekný názov. To znamená, že obyvatelia sú Griáďania.

— Co chcete s nami robiť? Kam pôjdeme teraz? Elc dal znamenie a dvaja Griáďania ukázali na aparát; očividne nás pozývali, aby sme niekam leteli. Odmietavo som pokrútil hlavou.

— Nie! Ja sa od astroplánu ani nehnem. My odídeme a oni potom rozoberú „Urániu” a po častiach ju rozvláčia do svojich múzeí!

Znovu ukázal na ich lietajúci aparát.

— Nevzpieraj sa, Viktor, — poradil mi potichu Piotr Michajlovič. — Nezabúdaj, že oni sú vládcami a my sme v ich moci. Rob, čo hovoria. Myslím, že sa „Uránii” nič nestane. Zatvoríme ju šifrovou kombináciou, veď stavitelia pamätali aj na to.

Narýchlo sme si vzali niekoľko nevyhnutne potrebných vecí, posledný raz sme pohľadom prebehli salón, ktorý sa nám bol už poriadne zunoval, ale teraz bol taký milý, vypli sme všetky prístroje a mechanizmy v kabíne, zhodili zo seba skafandre a vyšli sme von. Piotr Michajlovič vytočil na, svojej vysielačke šifrovanú kombináciu a vyslal ju v podobe rádiových impulzov.

Tieto impulzy pôsobili na elektronický automat, ktorý zatváral príklop. Teraz sa otvorí len po zopakovaní takej istej kombinácie.

Len čo sme vyšli z astroplánu, pocítili sme, že všade je neuveriteľná páľava. Doslova nás obarilo. Akademik rýchlo pozrel na náramkový teplomer a zvolal: — íha! šesťdesiatpäť stupňov tepla!

Vtip bol v tom, že prvý raz sme vyšli z astroplánu v skafandroch, v ktorých bola automaticky udržovaná stála mierna teplota, a to v akýchkoľvek klimatických podmienkach.

No nehľadiac na horúčavu, vzduch na Griáde bol nezvyčajne životodárny. Griádsky vzduch sa vlieval do pľúc ako hojivý balzam. A jednako, sotva sme urobili zopár krokov, začali sme lapať dych ako ryby na suchu.

Horúčava nás načisto omráčila.

— Naspäť do astroplánu! — zachrčal som a namáhavo som sa ovieval, stierajúc si rukami pot, ktorý mi cícerkom tiekol po tvári.

Akademikovi nebolo lepšie.

Ale Griáďania, keď videli náš žalostný stav, ponáhľali sa vtisnúť nás do vajcovitého prístroja. Zaraz nám bolo lahšie: vo vajci bolo aj pri otvorenom príklope príjemne chladno. Pracovalo tu chladiace zariadenie. No pritom sme videli, že Griáďania sa dobre cítili aj mimo vajca. Ich organizmus sa počas dlhej evolúcie iste prispôsobil k neobyčajne horúcemu rovníkovému podnebiu Griády. Vajcovitý prístroj sa lahodne dvihol asi do desaťmetrovej výšky a začal pomaly plávať na juhovýchod. Pozerali sme na všetky strany, no nevideli sme nič okrem nedozernej lesklej roviny.

— Čože je to za planéta? — nechápal Samojlov. — Zeby táto neuveriteľne hladká rovina bola prirodzeným javom?

Ako odpoveď na túto otázku vyčaril Elc na tvári čosi podobné úsmevu a ukázal prstom dolu: Troza, — povedal. Ukázal do diaľky a znovu vyslovil už známe slovo: — Griáda.

Nič nechápem, — povedal som a pozrel som dolu, kde sa matne lisla vyleštená „zem” tak ako prv.

— V diaľke čosi vidno, — riekol akademik.

Na obzore sa začali črtať akési tmavé škvrny a naraz sa lesklá rovina končila. Ešte chvíľu a uzreli sme ďalekoďaleko dolu lesy, rybníky a jednotlivé stavby. Jagavá plošina sa dostala do jednej roviny s nami, ale potom zmizla z dohľadu kamsi nahor. A vľavo od nás už aj vidíme miesto vyleštenej roviny vypuklý striebornožltý múr, ktorý bežal po oboch stranách až k obzoru.

Pozrite, Piotr Michajlovič! Cez tento múr rozoznávam akési stavby, rastliny! To je záhada…

Nie je možné! — Samojlov sa pozorne zahľadel, no na nešťastie múr sa od nás rýchlo vzďaľoval.

— To je akási obrovská stavba, vysoká asi kilometer, no nechápem, čo by to mohlo byť.

Obrátil sa k Elcovi, ukázal na múr a spýtal sa: — Co je to?

Troza, — odvetil Elc znovu krátko ako predtým, keď prstom ukazoval na „zem”.

Stavba sa nazýva Troza, — povedal mi Samoj lov a mykol plecami. — Ale to nám nič nehovorí.

Medzitým sa dolu už ukazovala pestrofarebná scenéria Griády; o chvíľu sme už sedeli ani očarení a kochali sme sa v prírode. Žiarivé biele slnko, väčšie ako zemské, svietilo neznesiteľne jasno na hlbokej fialovomodrej oblohe, v myriádach iskier sa rozbíjalo o povrch nespočetných fialových vodojemov a mohutných riek, na červenkastých listoch stromov, na podstavcoch a hrotoch čudesných budov. Spektrum žiarenia griádského slnka bolo trochu iné než zemské. Bolo akési radostnejšie. Zdalo sa, akoby celá príroda prižmurovala oči a blažené sa usmievala, naširoko otvárajúc náruč životodarnému prúdu slnečnej energie. Na obzore sa vlnil závoj jemnej fialovej hmly, pretkanej oranžovými iskrami. A kde len pozrieš, všade vidíš pestrofarebné more záhrad, parkov, lesov. No je prirodzené, že to najneobyčajnejšie v celej krajine bol hviezdny zhluk v strede Galaxie. Svietil na oblohe v podobe oslepujúceho bieleho mračna, len trochu nejasnejšieho ako slnečné svetlo. Teraz sme pochopili úžasnú horúčavu, ktorá tu vládne: aj stred Galaxie vysielal na planétu mocný prúd tepelného žiarenia.

Na šírych priestranstvách červenozelených lúk sa pásli čriedy veľmi podivných zvierat, zďaleka pripomínajúcich sčasti naše ovce, sčasti naše kozy. Ich dosť predĺžené telá, bez srstí, na kratučkých tučných nohách preháňali sa po vysokej hustej tráve. Na pomerne malej hlave mali dve veľké oči a miesto rohov po páre nízkych hrčiek.

Pod slnkom sa trblietali ^rebrovité strechy a steny krásnych budov, rozložených na veľké vzdialenosti od seba a obklopených bujným, nádherným rastlinstvom. Jednako sme nikde nespozorovali obyvateľov Griády, hoci lietajúci prístroj sa spustil na stodvesto metrov nad zem. Na severozápade sa až k oblohe vypínal ten istý svetlozlatý múr. Nad ním ležala lesklá rovina, z ktorej sme iba nedávno odleteli.

Boli sme zaujatí nezvyčajnosťou všetkého, čo sme videli, a len zriedka sme si s akademikom vymenili úryvkovitú poznámku. Asi za dve hodiny letu, vo vzdialenosti približne osemsto kilometrov od lesklej roviny, končilo sa kultúrne rastlinstvo. Prístroj letel teraz vo výške piatich kilometrov.

Na západe sa rozširoval a rástol fialový pás, nad ktorým viseli veľké kopovité oblaky.

— More! — vykríkol som a nadvihol som sa, aby som lepšie mohol vidieť vodné priestranstvo.

Dolu sa črtala pohyblivá línia príboja. Elc spustil lietajúci prístroj až tesne nad vodu.

— Ohó! — ozval sa hlas Piotra Michajloviča. — To je príbojisko!

Naozaj, vlny, ktoré sa s revom valili na mierny piesočnatý breh, boli vysoké aspoň osem metrov. Hrebene jednotlivých vln sa takmer dotýkali nášho prístroja. Neprimeraná výška príboja sa ľahko dala vysvetliť menšou silou príťažlivosti na planéte. Morská pláň, ktorá sa rozprestierala pred nami, hrala všetkými odtienkami fialovej farby. Pri čiare príboja bola voda azúrovo modrá a čím ďalej od brehu, tým mala voda sýtej šiu fialovú farbu, ktorá v diaľke prechádzala až do čiernofialovej. Na obzore bolo vidno ostrovy.

Po celej tejto krátkej ceste Griáďania neprevraveli ani slova, ba sa ani nepohli. No i tak sme za touto ľahostajnosťou stále cítili skúmajúcich, hádavých pozorovateľov, ktorí nespúšťajú z nás zraky.

Napokon Elc uvážil, že nás už dostatočne oboznámil s Griádou zhora a dal znamenie na spiatočnú cestu. Prístroj letel strmo nahor. Za tri minúty sme sa zdvihli do výšky dvadsiatich kilometrov a veľkou rýchlosťou sme leteli na severozápad. Slnko sa klonilo k západu, no nemali sme pocit nastávajúceho večera, ktorý mávame na Zemi: stred Galaxie, ktorý tu hral úlohu nikdy nezapadajúceho slnka, zbavoval Griádu čara nášho súmraku, — Pochybujem, že by tu dakedy bola noc… — za hundral Piotr Michajlovič a spýtavo pozrel na Elca.

Čoskoro sa pod nami zjavila podivuhodná a nevídaná stavba. Pozrel som do prenosného stereoteleskopu, ktorý som vzal z astroplánu, a horkoťažko som spoznal lesklú rovinu, na ktorej sme pristáli pred niekoľkými hodinami. Vyšlo najavo, že to nie je rovina, ale…

Veď je to strecha akéhosi nepredstaviteľne veľkého amfiteátra!

— Strecha, ktorá by mohla prikryť celú oblasť, — spresnil Samojlov.

Pred očami sme mali veľkolepú stavbu, ktorej kontúry sa strácali za obzorom. Predstavte si amfiteáter o priemere niekoľkosto kilometrov, ktorému slúžila za strechu lesklá rovina. Vysokánsky bieložltý múr, ktorý nás prekvapil ešte predtým, bol vlastne iba časťou kruhového múru tohto amfiteátra o výške pol druha kilometra.

— To je ich mesto, — povedal s istotou Samojlov. — Možno, že hlavné mesto.

— Vidíte, na streche leží čosi podobné ohromnému červíkovi, — prerušil som Piotra Michajloviča. — To je naša „Uránia”.

Vtom prístroj začal padať ani kameň rovno na lesklú rovinu. Približovala sa s neuveriteľnou rýchlosťou. Nevdojak sme sa chytili za ruky, pretože sme predpokladali, že sa aparát rozbije a že sa všetci zabijeme. V poslednej chvíli sa na streche nečakane otvoril kuželovitý tunel, do ktorého sme vleteli. Keď som pozrel hore, videl som, že hrdlo tunela sa zase zatvorilo. A ešte jeden objav: strecha nad mestom bola celkom priezračná.

Nad hlavou nám ako predtým svietil stred Galaxie a blčali červenozlatým svetlom šikmé lúče griádskeho slnka, ktoré sa chýlilo k západu.