Griada

5 Odchádzame do Nekonečna

Nadišiel veľký deň.

Horúčkovité som pozeral na chronometer, ktorý visel v hale Mesačného kozmodrómu. Je práve jedenásť hodín desať minút. O päťdesiat minút — štart. Hala je nabitá ľuďmi. Oneskorenci sa uchytili na plošinkách, schodištiach, ba aj na oporných pilieroch.

Všetko sme už mali za sebou: nekonečné pozdravy, želania, rady, tisíce otázok, na ktoré sa nedá odpovedať. Rozlúčková reč Anatolija Kulika, mladíka s ryšavou šticou, vedúceho zváračov tenučkých neutronitových fólií, znela: — Vezmite si, súdruhovia astronauti, astroplán! Je urobený, ako sa patrí — podľa projektu akademika Samojlova. Leťte hoci aj do druhej Metagalaxie alebo do Antisveta. Stroj vás nesklame! Skoda, že letíte len dvaja…

Bude vám samým ťažko. Vezmite ma, neoľutujete… nesklamem vás! — Hala sa smeje, tlieska. — Tu je čestné uznanie Všesvetovej vedecko technickej rady… Vezmite ma! No keď sa nedá, nedá sa! Ale budeme vždy s vami! Pošlite zprávu zo stredu Galaxie!

… Slávnostne znie hymna Oslobodeného sveta. Posledné stisky rúk, posledné slová.

— Zbohom, priatelia… Šťastnú cestu!

Väčšina odprevádzajúcich zišla do hlbín podmesačného mesta, aby tam pred televíznymi obrazovkami sledovala historický štart. Ani živá duša by sa nezachránila na povrchu Mesiaca, keď začne pracovať náš gravitónový reflektor: vysokovýkonné žiarenie ťažkých elektromagnetických častíc by v okamihu spopolnilo človeka a reaktívny prúd neslýchanej sily by ho rozmliaždil.

A už sme zostali sami so svojím astroplánom. Ďaleké hviezdy chladne žiaria na čiernej oblohe.

S rachotom sa zatvára ťažký príklop. Hneď som zapol astrotelevízor a inverznú premietačku. Parabolické kalichy rádioteleskopov sú otočené na našu stranu, ako keby pozorne načúvali. Ich úlohou je utvoriť v priestore úzke pásmo usmernených rádiovln, po ktorom sa bude pohybovať „Uránia” na prvom úseku odletu z Mesiaca. Po zapnutí gravitónového reflektora budú iste zničené pôsobením reaktívneho lúča.

Nad dispečerskou vežou zažiarila veľká červená guľa — signál k štartu. Zároveň sa na obrazovke zjavila tvár hlavného dispečera.

— Štart!

Astroplán sa zachvel. Ako hromobitie zarachotili vysokovýkonné motory rozbehových vozíkov. Hovoriaci automat začal monotónnym kovovým hlasom odčítavať zrýchlenie: — Dvadsať metrov za sekundu o sekundu… tridsať… osemdesiat…

Zavýjanie štartovacích motorov dosiahlo najvyššiu hranicu a zrazu prestalo. Veľmi zreteľne sme videli, ako rozbehové vozíky padajú z okraja výstupnej časti štartovacej dráhy, robia kotrmelce a jeden cez druhý padajú do hlbokých priepastí a priesmykov južného svahu Apenín. Svoju úlohu vykonali. Ako víchor sa mihli pod nami kotliny mesačných kráterov a každou sekundou sa rýchle zmenšovali.

Znovu sa zjavila dispečerova tvár.

— Prepája sa! — zakričal. To znamená, že treba zapnúť gravitónový reflektor. — Zbohom, priatelia! Šťastnú cestu!

Až teraz som pocítil veľkosť chvíle. Prvá gravitónová raketa odchádza do Nekonečna. Takto sa asi vzrušovali prví astronauti pred dvesto rokmi.

V. pamäti sa mi vynára Ústredný kozmodróm Titana, najväčšej družice Saturna, kolosálny obelisk, ktorý strmo čnie do modrej oblohy Saturnovho mesiaca, a na ňom zlaté písmená, ktoré skúpo a stručne oznamujú všetkým budúcim pokoleniam: „V roku dvetisíc šesťdesiat odtiaľto štartovala k alfe Centaura medzihviezdna výprava,Ciolkovskij’ — prvá v dejinách ľudstva.” A ďalej nasledujú slávne mená prvých kozmonautov, z ktorých si pamätám len jedno: Ivan Russov.

Opatrne som potiahol páku k sebe a ručička akcelerografa sa vychýlila vpravo. V tej chvíli ma vtlačilo do kresla, zastavilo dych, po tvári mi prebehol mŕtvolný chlad. Krv sa mi nahrnula k zátylku, pery mi vo chvíli vyschli. Boli to dobre známe fyziologické príznaky pri preťažení.

— Deväťdesiat metrov za sekundu o sekundu… stodvadsať metrov… — ľahostajne odpočítaval automat.

Samojlov sa trpiteľsky mračil: bolo mu zaiste ťažšie ako mne. Predsa len som si už zvykol na preťaženie. Ale Samojlov, ako mi bolo známe, sa zúčastnil len na dvoch či troch letoch k planétam za Uránom.

— Ako je teraz tam, na Mesiaci? — obrátil som sa onedlho k akademikovi.

Piotr Michajlovič sa záhadne uškrnul a začal nariaďovať inverznú premietačku. Na obdĺžnikovej obrazovke sa zjavila gula Mesiaca, obalená prachovým, svetielkujúcim oblakom.

— Čo je to za hmlu okolo Mesiaca? — čudoval som sa.

Vedec sa zamyslel a neisto povedal: — Zdá sa, že víchor, spôsobený „Urániou”, rozpútal na Mesiaci prachové búrky.

Ukázalo sa, že mal pravdu. O nejaký čas nás našiel Pamírsky pozemský rádiouzol. Mladý operatér rádiouzla vzrušene oznamoval po svetovej rádiosieti: „Na severnej pologuli Mesiaca sa dejú nevídané veci: zúria búrky nesmiernej sily! Zdeformoval sa celý chrbát Apenín! Časť mesačných kráterov je zničená. Z podmesačného mesta nám oznámili, že celá planéta sa otriasa; vyzerá to, akoby sa Mesiac mal užuž rozpadnúť. Z dulkovského observatória nám práve teraz oznámili: zaznamenali znateľné vychýlenie Mesiaca z jeho obežnej dráhy. Na Zemi sa rozpútala neobyčajne silná magnetická búrka. Po Svetovom oceáne prebehla vlna vysoká desať metrov!

Obete ani škody na šťastie neboli…” — V Akadémii príťažlivosti nevedeli presne určiť dôsledky štartu „Uránie”, — poznamenal ticho Samojlov, keď si vypočul vysielanie Pamírskeho rádiouzla. — Uvolnili sa neuveriteľne mohutné sily… Teraz je jasné, že štarty ďalších gravitónových rakiet treba uskutočniť ďalej od sústavy Zem— Mesiac, v žiadnom prípade nie bližšie ako na družiciach Saturna.

Nepociťovali sme obvyklú vibráciu astroplánu, ktorú sme poznali na fotónových raketách. Gravitónový motor pracoval nečujne. Ani plápolajúce protuberancie svetla, typické pre fotónové rakety, ani ohlušujúci rachot iónových astroplánov. V reaktore sa s prekvapujúcou presnosťou rozpadávali gravitóny a vydávali obrovské množstvo energie. V kvantovom meniči sa vnútrogravitónová energia menila na mocné elektromagnetické žiarenie vysokej frekvencie. Silné magnetické polia usmerňovali žiarenie na paraboloid gravitónového projektora a ten ich ako vysokovýkonné zväzky lúčov odrážal do priestoru. Z trysky „Uránie” prúdil neviditeľný reaktívny lúč, ktorý tvoril pohonnú silu milión ton. Mohli by sme vychýliť z dráhy ktorúkoľvek družicu Jupitera, Saturna alebo Uránu, menšiu ako Mesiac, napríklad Mimas, Dianu, Oberon alebo Nereidu, keby sme z nich štartovali.

Dráha nášho letu sa zatiaľ zhodovala s obvyklými cestami kozmoplánov. Zdalo sa, že jasné nehybné oči hviezd nás pozorne sledujú z obrazovky astrotelevízora. Mesiac, lesknúci sa ako strieborný podnos s pupákmi kráterov, zaberal najprv polovicu obrazovky a teraz sa pomaly posúval doprava. Stále jasnejšie sa na ňom črtali ostré tiene hôr a ich okraje sa zdali byť vyštrbené. Napokon Mesiac zmizol. Rýchlosti stále pribúdalo. V svetielkujúcom ovale dráhy sa trepotala malá silueta astroplánu a mapa oblohy nad ním sa posúvala k Marsu.

Cas odletu bol vypočítaný tak, aby sme dráhu Marsu presekli blízko neho. Pri nepredstaviteľnej sile gravitónového motora sme sa nemuseli báť príťažlivosti Marsu, no v Najvyššej rade pre ovládnutie Vesmíru chceli, aby marťanská vedeckovýskumná stanica pozorovala a posledný raz odfotografovala astroplán v pohybe skôr, než unikne do medzihviezdnej diaľavy.

Mars postupne zapĺňal celú obrazovku. Pustá, úbohá planéta s úbohým rastlinstvom! Asi pred dvoma rokmi som tu prežil len jeden mesiac a div som nezhynul od nudy. Sivofialové a modrasté lišajníky a trpasličie stromy na brehoch „kanálov”… Vedci dávnych čias by boli nimi veľmi sklamaní.

Neodchádzam od obrazovky. Tu sú chýrečné „kanály” Marsu! Pozeral som na ne, akoby som prechádzal po známych miestach! Koľko starostí narobili kedysi vedcom! Koľko papieru popísali dnes už neznámi autori fantastických románov! Ľudí v dávnych epochách najviac miatlo to, že „kanály” boli rozmiestené v poludníkovom smere, ktorý je najpriaznivejší pre odtekanie vôd zo snehových čiapok pólov. Keďže v tých časoch vedeli spájať len korytá blízkych riek a preraziť neveľké prieplavy, ponížili ľudský rod a červenú planétu osídlili múdrejšími bytosťami s hlavami väčšími ako telo a s tykadlovitými končatinami. A do podobných Marťaniek sa zaľubovali ich hrdinovia. Bŕŕŕ…! Spomenul som si na Lidu, na jej pekné ruky, malé silné zápästia.

Zápalistým srdciam našich predkov boli milšie tie najnepravdepodobnejšie hypotézy ako normálne rozumové závery. O koľko jednoduchšie bolo si predstaviť, že ak sú kanály rozmiestnené v zhode s dvadsaťštyrihodinovým otáčaním Marsa, potom ich vybudovala samotná príroda — najprostejší a najmúdrejší čarodejník.

Zo zamyslenia ma vyrušili ostré, opakujúce sa signály: spolupracovníci marťanskej stanice nám posielali pozdravy na rozlúčku. Rýchlo som otočil zaostrovaciu 5 S páku. Rysy planéty na obrazovke zmizli a namiesto nich sa objavila tvár mladého človeka s ryšavými fúzikmi. Hneď som ho spoznal: bol to spolužiak z Akadémie astronautiky, Voloďa Skvirov, výborný šachista a veľký výmyselník. Z hocijakej turistickej prechádzky (ešte ako študent) sa vracal naplnený príbehmi o zápase s medveďom alebo o tom, ako chytal za chvost leoparda vo východných Sajanskýeh horách, alebo o previsnutých skalách, bezodných priepastiach a poľovníckych chodníčkoch. Odkiaľ bral takéto veci na našej prebádanej milej Zemi, neviem!

Teraz sa usmieval a rozhadzoval rukami, ako keby sme sa stretli na ulici.

Aké nové výmysly privezie z Marsu? Komu ich bude teraz rozprávať? Zacnelo sa mi. Nikdy viac sa s ním nestretnem a možno, že sa viac ani nevrátim na našu malú, útulnú Zem.

— Zbohom, Voloďa! — zakričal som.

— Zbohom, priateľ! — odpovedal ako ozvena.

Po prvý raz som videl, ako jeho úprimnú tvár zatiahli chmáry smútku.

Za Marsom sa dráha „Uránie” prudko ohýbala: vyšli sme nad rovinu ekliptiky, aby sme sa vyhli nepríjemnému pásmu asteroidov a nežiadúcim stretnutiam s týmito kozmickými granátmi. Mohutná sila ustavične zrýchľovala pohyb „Uránie”. Zapol som rýchlomer.

— Deväťdesiattisíc kilometrov za sekundu, — oznámil automat monotónnym hlasom.

Zdá sa, že Piotr Michajlovič píše denník! Zistil som to len včera, keď som náhodou naďabil na akademikov roztvorený zápisník, ktorý zabudol v knižnici medzi knihami. Môj pohľad sa nevdojak zastavil na rovných riadkoch: „… Mars zostal ďaleko za nami. Jeho vypuklá misa sa na obrazovkách astrotelevízora rýchlo zmenšovala a navidomoči sa menila na čajovú mištičku. O päť minút nebol Mars väčší ako kopejka. Viktor sedí pri navigátorskom pulte a sústredene pozerá na akcelerograf. Navigátor sa mi stále viac a viac páči. Výber partnera na najväčší z letov bol správny.

— Pozrite, ako zrýchľujeme! zvolal Viktor. — Každú sekundu zvyšujeme rýchlosť o jeden kilometer za sekundu. Ešte nikdy som nenaberal rýchlosť takým tempom!

Vidno, že je nadšený výbornými vlastnosťami gravitónového astroplánu, pričom nie je nováčikom v medzihviezdnych letoch.

— Stonásobne preťaženie, — poznamenal som. — Teraz každý z nás váži sedemosem ton!

Viktor s úctou poťahoval gombíky svojho antigravitačného obleku.

Oblek si veru zasluhoval úctu: ľahko neutralizoval pôsobenie zrýchlenia, pri ktorom by nás bola vlastná váha už dávno rozpučila.

Ústav antigravitácie pätnásť rokov rozpracovával a zdokonaľoval jeho konštrukciu.

— Ako pracuje? — opýtal sa Viktor.

Páči sa mi jeho zvedavosť a, snažím sa mu čo možno najjednoduchšie vysvetliť zásady činnosti aparátov, ktoré sú zostrojené na základe najzložitejších teórií modernej fyziky.

Antigravitačný oblek — to je niečo ako zázračná clona, ktorá nás chráni pred účinkami príťažlivosti. Ale to nie sú žiadne zázraky: do obyčajného kozmického skafandru sú vmontované gravitónová žiariče, ktoré premieňajú elektrickú energiu na energiu antigravitácie a neutralizujú preťaženie.

To je znamenité! — vykríkol navigátor. — V týchto skafandroch možno letieť pri akomkoľvek zrýchlení! Ja som praktik a viem, čo znamená zrýchlenie… Raz sa astroplán afrického Kozmocentra, ktorý poslali na ďalekú výskumnú cestu, dostal do poľa príťažlivosti hviezdy Coipera. Jej príťažlivosť je štyri milióny ráz silnejšia ako zemská. V boji s jej príťažlivosťou astroplán spotreboval všetky rezervné zásoby energie a aj časť základných zásob. A základné zásoby boli predsa potrebné pre rozlet astroplánu na spiatočnú cestu. Energia, ktorá zostala, im dovolila vyvinúť pri rozlete len deväťdesiatpäťtisíc kilometrov za sekundu, pretože ich kreslá proti preťaženiu nedovoľovali vyvinúť rýchlosť väčšiu ako šesť,ži’. Viktor na chvíľu zamlkol a ticho dokončil: Leteli k Slnku presne tisíc rokov, a nedožili sa konca cesty. Veď nemali ani anabiózne vane. Keby boli mohli naberať rýchlosť takým tempom ako my, boli by sa zachránili.

Často pozorujem navigátora pri práci, kochám sa jeho smelou tvárou, vysokou silnou postavou, prekvapujúco rýchlymi reakciami. Aj teraz jeho oči nadšene žiaria: preňho je iste mnohohlasná pieseň astronavigačných prístrojov otvorenou knihou. Náhle spozornel: rádiolokátor— robot vydal ostrý poplašný zvuk. Astroplánu hrozila zrážka s veľkým meteoritom. Robot zachytil rádioimpulz, odrazený od meteoritu, a okamžite vypočítal zamierenie a zapol predné lúčové delo. Delo,vystrelilo’ do meteoritu mocný zväzok elektricky nabitých molekúl. Trochu sa vychýlila zo svojej dráhy,Uránia’, trochu meteorit, a ich dráhy sa rozišli.

Ku koncu prvého dňa sme minuli Jupiter, Saturn, Urán, Neptún. Astroplán dosiahol hranicu slnečnej sústavy. Vpredu ležia nedozerné medzihviezne diaľavy, terra incognita… Naša rodná slnečná sústava, kolíska ľudstva, zostala za nami. Mlčky sme očami sprevádzali zelenkavý disk Pluta — poslednej planéty slnečnej rodiny. Na okamih sa zjavili na obrazovke Magellanove oblaky — brána Vesmíru. Viktor skontroloval podľa týchto obežníc našej Galaxie polohu a kurz,Uránie’.

Zrazu zažiarila obrazovka astrotelevízora a na nej sa zjavila prísna tvár neznámeho človeka. Dlho hladel na môjho navigátora, potom sa jeho pery roztiahli v skúpom úsmeve.

— To je Nikolaj Glybov, — obrátil sa; s vysvetlením Viktor. — Riadite!

Kozmodrómu medzihviezdnych rakiet na Plute, postrach všetkých rušitelov kozmického cestovného; poriadku.

V navigátorovom hlase znela úcta k preslávenému pracovníkovi Vesmíru.

Glybov zdvihol nad hlavu zopäté ruky a my sme začuli jeho vzrušený hlas: — Šťastnú plavbu, bratia! Pozdravujú vás všetci astronauti Sústavy!

Želáme vám mnoho vedeckých úspechov a šťastný návrat!

,Uránia’ letí stále ďalej do medzihviezdnych priestorov. V kabíne vládne pološero, prerezávané blikaním indikátorových žiaroviek a mihaním hviezd na bočných obrazovkách.

Viktor mi ustavične nedá pokoja. V tomto človeku sa tají nevyčerpateľná zásoba bystrej vnímavosti, podnikavosti a energie. Má jej až nadbytok.

Myslím si, že práve taký má byť profesionálny astronaut, ktorý videl to, čo väčšine pozemšťanov zostane neprístupné: neznáme planetárne sústavy, život ktorých sa ani trochu neponáša na pozemský, neobyčajné skupenstvá hmoty a premeny energie, obdivuhodné farebné slnká a hviezdne katastrofy.

…Hoci nie je vedcomteoretikóm, jeho um, ktorý sa povzniesol nad obmedzené pozemské predstavy, pohlcuje nekonečnú múdrosť Vesmíru. Presvedčil som sa, že je dostatočne vzdelaný v základných odvetviach vedy a poznania, a je to pochopiteľné: dlhotrvajúce medzihviezdne lety nútili astronautov premeniť astroplány na svojrázne lietajúce univerzity, na ktorých sa učili všetko, aby sa nezbláznili z unavujúcej jednotvárnosti medzihviezdnych letov.

Aj teraz mi chodí Viktor za pätami a prekáža mi pri rozbore údajov prístrojov, ktoré zaznamenávajú parametre gravitónového rozpadu.

— Rýchlosť dosiahla stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu, — líškavo mi hovorí za chrbtom. — O tridsať a pol hodiny dosiahneme prah rýchlos ti svetla.

Chápem jeho naivný pokus upútať moju pozornosť.

To je celkom možné, — odvetil som spokojne a chcem uniknúť pred ním v oddelení UEMK.

Počkajte, Piotr Michajlovič, — opatrne ma chytá za plece silnými prstami. — Už dávno som sa vás chcel spýtať na mnohé veci, ale boli ste stále zaneprázdnený…

— Dobre, — vzdal som sa, pritisnutý k stene.

— Doteraz sa nadchýnam gravitónovou raketou, — pokračoval. — Je to ako rozprávka. — Čože je tu rozprávkového? Skoro všetko… Hoci aj možnosť dosiahnuť nadsvetelnú rýchlosť.

Samozrejme, to je neobyčajné. Pravdu povediac, sám nie som celkom presvedčený, či zvíťazíme nad rýchlosťou svetla. Podľa teórie vraj áno, no kým sa pokusy neoveria v praxi, vedec musí pochybovať.

Dobre teda. Chcem sa opäť vrátiť k starému rozhovoru… Pamätáte sa, v Akadémii príťažlivosti? Dajme tomu, že sme prevýšili rýchlosť svetla.

Čo sa stane s hmotou astroplánu, s priestorom, s časom? Veď starý Einstein jasne dokázal, že pri svetelnej rýchlosti hmota sa nekonečne zväčšuje, priestor sa scvrkáva na nulu a čas sa zastavuje. Nepotečie potom čas naspäť?

Jeho tvár vyjadrovala začudovanie nad veľkými otázkami vedy, ktoré — bohužiaľ — neboli ani mne celkom jasné.

— Uvidíme, ako to bude v skutočnosti, — odpovedal som opatrne. — Zatial je moje presvedčenie založené na bezpečne zistenom fakte, na tom, že rýchlosť gravitónov je väčšia ako rýchlosť svetla. Produkty vnútrogravitónového rozpadu sa pohybujú tiež nadsvetelnou rýchlosťou, čiže reaktívna sila,Uránie’ by jej mala dovoliť prekonať rýchlosť svetla.

— Akým spôsobom sa dosahuje v pohonnom systéme rakety nadsvetelný pohyb hmoty? — pokračoval Viktor v otázkach.

— Dosť jednoducho. Ako vieš, „Uránia” je vlastne v skutočnosti ohromná lietajúca rúra, ktorá má na prednej časti namontovanú kupolu s naším salónom, kabínou, anabióznymi vaňami, s neveľkým skleníkom, v ktorom sa uskutočňuje kolobeh hmoty, a skladom materiálov. Na čo je rúra, ktorá prechádza celým trupom? Pamätáš sa na dávne reaktívne motory s priamym tokom vzduchu? Nasávali do seba prúdiaci vzduch, ten nadobudol veľký tlak, potom sa doň vstreklo palivo a nasledoval výbuch, ktorý vytvoril reaktívny plynový prúd. Vzduchoreaktívny motor akoby preháňal vzduch cez seba. Aj naša raketa je do určitej miery zostrojená podobne. Ale u nás sa preháňa cez rúru, medzihviezdne prostredie: prach, častice, atómy vodíka, hélia, vápnika. Pri nadsvetelnej rýchlosti spôsobujú v našej rúre jadrové reakcie, ktoré sa stávajú doplnkovým prameňom energie pre našu raketu.

Ako vidíš, táto úplne bezplatná energia, prakticky nevyčerpateľná, sa skrýva v samotnom priestore. Ale hlavnú úlohu hrá, samozrejme, pohyb ťažkých kvantov, uvoľnených rozpadom gravitónov. Gravitónový reaktor sa nachádza v strednej časti trupu, hneď za skladmi pohonných látok. V štyridsiatich ôsmich vlnovodoch prúdia do neho gravitóny a dvoma kanálmi na dne sa vstrekuje katalyzátor — kapačastice. Neuveriteľne prudko, ale nie nekontrolovane, sa uvolňuje vnútrogravitónová energia. Najpresnejšie automaty regulujú reakciu prostredníctvom elektromagnetických polí obrovského napätia; pritom sa tieto polia vytvárajú tiež pomocou tej istej energie vnútrogravitónového rozpadu. V poliach sa usmerňujú produkty rozpadu do kvantového meniča, kde sa vytvárajú ťažké kvanty. Po špirálovitých tuneloch v zadnej časti astroplánu gravitóny smerujú do ohniska gravitónového reflektora a tento ich vrhá do priestoru. V okolí reflektorového ohniska sa začínajú aj jadrové reakcie medzihviezdnych častíc, ktoré vleteli do astroplánu. Vzniká nový mohutný výbuch energie a reaktívny prúd vyšľahne z trysky nadsvetelnou rýchlosťou.

— A čím ste zmerali rýchlosť prúdenia?

Táto otázka ma zahnala do slepej uličky. V skutočnosti sú to iba teoretické poučky. No kde sú prístroje na meranie nadsvetelnej rýchlosti prúdenia?… Niet ich… V zemských podmienkach nemožno zostrojiť taký prístroj, pretože v akomkoľvek elektrickom alebo elektromagnetickom meracom prístroji reťazové signály sa prenášajú rýchlosťou svetla, no v žiadnom prípade nie rýchlejšie.

So záujmom som pozrel na Viktora. Vysvitlo, že nie je taký diletant, ako sa mi zo začiatku zdalo.” Akademik sa zahniezdil, zacmukal ústami ako dieťa a obrátil sa na druhý bok. Rýchlo som zatvoril zápisník a položil ho na miesto. Podľa môjho názoru sa Piotr Michajlovič až priveľmi o mne rozpísal!

Prešlo sedem dní odvtedy, čo sme sa rozlúčili s Nikolajpm Glybovom. Akademik vysedáva v salóne a čaruje nad knihami a mikrofilmami, pričom z času na čas šomre. Ešte som nezistil, čo znamená toto šomranie.

Niekedy sú to zrejme rozpaky nad matematickým paradoxom, ale častejšie nadšenie, ak nie vytrženie nad žonglérskymi uzávermi nejakého fyzikateoretika.

Práca nie je skoro žiadna: elektrónkové automaty a roboty s dokonalou presnosťou vedú kozmoplán po dráhe.

Pohodlne som sa vyvalil do kresla a zažmúril som oči.