Griada

5 Erobsovia

Všetkému je koniec! Elektrónkový hľadač biopsychológov ma predsa len objavil v húštinách Súmračných planín. Prešlo asi pol hodiny odvtedy, čo ma priviedli na Ústrednú radu Starších bratov. Všetci nevľúdne mlčia. Ger netají svoj zármutok. Obrovská obrazovka teleprístroja Vonkajších spojov začína zelenkasto svetielkovať. Mimovoľne som sa strhol: Elcove a Jugdove ľadové oči sa uprene pozerajú na mňa; za nimi vidieť ľahostajné tváre biopsychológov, ktorým na ničom nezáleží, pre ktorých nejestvuje nič okrem predmetov ich výskumov. Jeden z takých predmetov, teda ja, im ubzikol.

Treba ho nájsť a priviesť naspäť, aby mohli dokončiť plánovaný pokus — a to je všetko.

— Okamžite dopraviť pozemšťana do biopsychologického oddelenia, — zaznel Elcov piskľavý hlas. — Kto mu pomohol dostať sa do Lezy?

Prenikavo si prezrel Starších bratov. Potom sa jeho pohľad zastavil na mne. Nesklonil som hlavu, ale v mysli sa mi vynorili pochmúrne pustatiny Zelsy, robotníci s operovaným mozgom, riadení rádiom. Starší bratia sa neozývajú. Zrazu Ger vystúpil dopredu a smelo vykríkol chladnému Elcovi rovno do tváre: — Pozemšťana nevydáme! Rozhodol sa, že navždy zostane s nami!

Elc sa pohŕdavo uškrnul a kývol Jugdovi.

— Co to vravíš?! — posmešne zvolal Jugd. — Vari si zabudol, že váš život závisí od jediného nášho pohybu? Energetické stanice a generátory, zásobujúce Lezu energiou a svetlom, sú v našich rukách!

Jugd sa prudko obrátil k pultu za ich chrbtami a otočil vypínač. Čierna neprehľadná tma zaliala všetko naokolo.

Márne som hľadel do priestoru cez priezračné steny Rady bratov. Rozprávkový jas Lezy zmizol. Len kdesi v diaľke na obzore blikoce zelenkavá žiara oceánu a ešte jasnejšie sa vyníma osvetlená obrazovka, na ktorej vidieť bezcitné tváre Poznávateľov. Biopsychológovia ladia prístroje; akiste sa chystajú zaznamenávať naše myšlienky a zážitky. O päť minút som začal lapať vzduch: zrejme prestalo pracovať klimatizačné zariadenie.

Starší bratia mlčia. Ger v bezmocnej zúrivosti škrípe zubami a nenávistné pozerá na Poznávatelov; veľké kvapky potu stekajú po tvárach Griádoidov. Zdiaľky doletujú výkriky dusiacich sa robotníkov.

— Dosť! — vrhám sa k obrazovke. — Veď oni za nič nemôžu! Čo to robíte? Prídem k vám!

Od nedostatku čerstvého vzduchu som na chvíľu stratil vedomie, a keď som otvoril oči, stoja okolo mňa Starší bratia. Ležal som na dlážke, prikrytý akýmisi odevmi; tváre Poznávateľov zmizli, jasné svetlá znovu svietili.

Gerove smutné oči nehybne spočívali na mne. Starší bratia si jasne uvedomili dočasnú bezmocnosť a neschopnosť čeliť moci Poznávatelov.

O pol hodiny zablikali na frontóne ústrednej priepustnej komory zelené svetielka. Ktosi zavítal do Lezy z povrchu oceána. Pravdepodobne prišiel po mňa. Tuho stískam ruky starším bratom a Gerovi.

— Zbohom, priatelia, — hovorím s námahou. — Nerobte si kvôli mne starosti. Učte sa!

Zástup Griádoidov ma odprevádza do priepustnej komory a ešte dlho mi kýva. Postupne prechádzam z jednej komory do druhej. Pumpy, odčerpávajúce vodu, pravidelne vzdychajú.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som zazrel známy hydromobil, z ktorého vystúpil namosúrený Džirg.

Prišiel som po teba, — hovorí namiesto pozdravu a zamračene ladí palubný prijímač energie.

Ešte dvestopäťdesiat kruhov! Až o päťdesiat rokov! — zvolal zúfalo.

— A čo sa potom stane? — spytujem sa.

Toľko času budú potrebovať moji druhovia — Griádoidi, kým si osvoja elektronickú techniku a energiu mezónovej hmoty. Len potom zanikne monopol Poznávateľov.

A ako ste určili túto dobu?

Vypočítal ju tvoj priateľ, ktorý zostal u biopsychológov. Požiadal som Viaru, aby ho vyhľadala v Troze. Ochotne súhlasil s tým, aby zostavil pre Griádoidov zhustený program poznania. Viara ťa pozdravuje.

— Akademik Samojlov! — zaradoval som sa. — Ešte stále je v Informatóriu? Spojili ste sa s ním?

Džirg prikývol a pozval ma do hydromobilu. Natešený rozmýšľam o stretnutí s Piotrom Michajlovičom. Koľko novostí mu budem môcť rozpovedať. Istotne sa zahĺbil do štúdia griádskej vedy a zabudol na celý svet. A mne je bez neho otupno…

A opäť som v guľovitej kabíne pred štvorhrannou obrazovkou obzoru. Príklop hydromobilu sa uzatvára, priepustnú komoru rýchlo zapĺňa voda.

Plavidlo uháňa po jedinečných Súmračných planinách a ja zatiaľ smutno pozerám dozadu — rozprávková Leza sa postupne rozplýva v mo rských priestranstvách.

Mlčky sme vystúpili na povrch oceánu. O polhodinu sa náš hydromobil opäť premenil na elektromagnetický čln a jemne sa kolíše na fialovomodrej hladine. Cez otvorené okrúhle okienka preniká rozpálený vzduch.

Slnko, stojace v zenite, sa takmer topí v žiare centrálnogalaktického oblaku. Pekelná horúčava začína prenikať do kabíny. Džirg mi podáva chladiaci skafander, ktorý si náhlivo obliekam.

Počúvam tiché hučanie elektromagnetického prijímača a pokúšam sa uhádnuť svoj ďalší osud… Istotne ma dopravia do Zelsy. Ako ináč? A prečo Džirg mlčí? Ale čo môže nakoniec robiť… Nečakane čln zostal stáť.

Džirg vyšiel na palubu a volá ma k sebe. Jeho tvár vyjadruje rozhodnosť.

Ukazuje do diaľky — tam, kde zreteľne vystupujú obrysy stupňovitých ho rských velikánov.

— Prístav Draza, — vysvetľuje Džirg. — Doňho som ťa mal dopraviť.

Čaká tam Liug.

Liug! Celkom som zabudol, že existuje. Hneď som si spomenul na Liugove studené červené oči a jeho „racionálny” učebný systém. — Lenže ja nechcem, aby sa pozemšťan znovu dostal do rúk biopsychológov, — pokračoval Džirg. — Ak ťa pustím len tak… odvezú ma do Zelsy.

Ale okabátime Poznávateľov! V člne je výbušná nálož. Stačí stisnúť tento gombík a o desať minút čln vybuchne a potopí sa. Ja sa „zachránim” antigravitačným diskom, priletím do Drazy a poviem Liugovi, že si nejako vyhodil čln do vzduchu, skočil do vody, priplával k brehu a schoval si sa v pobrežných húštinách. Ja som ťa nemohol zadržať, lebo som sa ledva sám zachránil.

A podal mi rezervný antigravitačný disk.

— Džirg! — na viac som sa nezmohol, len som opakoval: — Priateľ môj… priateľ môj…

Skry sa čo naj ďalej a udržuj so mnou spojenie. Tu máš teleprístroj, ktorý ti posiela Viara. S jeho pomocou možno udržať spojenie do vzdialenosti desaťtisíc kilometrov. Tieto prístroje sú výsadou nemnohých Poznávateľov.

Ozvem sa ti len na takúto šifru.

Vytočil na tlačítkovom ciferníku prístroja volaciu šifru a kázal mi, aby som ju niekoľko ráz opakoval.

— Radím ti, aby si odletel na Veľký juhozápadný ostrov. Tam sú prišelci z Veľkej mnohotvárnosti. Zjavili sa na Griáde, keď som ešte ani na svete nebol. Neviem prečo, ale Poznávatelia sa tejto oblasti oceánu vyhýbajú.

Avšak Viara tvrdí, že pozemšťania sa ich nemusia obávať.

— Ďakujem ti, Džirg, — odvetil som vzrušene. — A čo bude s tebou?

— Všetko bude v poriadku, — utišoval ma. — Dajú mi nový čln a znovu odídem na kontrolný úsek Fialového oceánu.

Budovy Drazy sa ustavične približujú. Už sme od brehu dohromady len pol kilometra.

— Teraz! — zavelil Džirg, potľapkal ma po pleci, mäkko sa vzniesol do vzduchu a zamieril k Draze. — Neotáľaj! — zakričal zhora.

Stisol som gombík výbušného zariadenia a špirálovite som vyletel k zmrákajúcej sa oblohe. Vo chvíli, keď som dosiahol breh, na opustenom člne zahrmel výbuch. Silná vzdušná vlna ma mocne ovalila, zatočila a odniesla ma dolu, rovno do korún akýchsi pichľavých griádskych stromov, ktoré rástli pozdĺž celého pobrežia. Ledva som stačil prepnúť páčku disku na najvyššiu rýchlosť. Konáre mi bolestivo dodriapali stehno a pomaly som začal stúpať do výšky. Pozrel som na more, ale opustené plavidlo na hladine už nebolo; Džirg sa zmenil na nepatrnú čiernu bodku.

Chvíľu som premýšľal o svojom položení. Mysľou mi prebehli udalosti posledných týždňov.

Kam sa pustiť teraz? Pamäť mi hneď ochotne našepkáva: „Guľovité disky!” Ešte v Informatóriu som o nich neraz počul od Samojlova. Akademik si vysoko cenil úspechy Griáďanov v prekonávaní kozmických vzdialeností.

„Guľodisk”, vravieval, „je dokonalý časopriestorový stroj.” Ale kde ich hľadať? Napäl som myseľ a usilovne som sa rozpomínal na mapu Griády. Ale okrem všeobecných obrysov sa mi v hlave nevynorili žiadne podrobnosti mapy.

V duchu som si vynadal a opäť som sa začal prehŕňať v skladoch vedomostí. Napokon som sa rozpamätal: akademik ukazuje na zelenú škvrnu v južnej časti Ústredného svetadielu a s úsmevom mi vraví: „Tu je kozmodróm guľodiskov, o ktorých snívaš.” Náhlivo prezerám miniatúrnu mapu, ktorú mi podaroval Džirg. Aha!

Tu je Troza, leží na západnom okraji pevniny. Teda kozmodróm bude na juhovýchode.

Nebudem spomínať, ako som celé dva dni blúdil nad južnou časťou Ústredného svetadielu a lenlen že som nezomrel od hladu. Zachránili ma plody, chuťou pripomínajúce dyne, ktoré som trhal v zušlachťovaných lesoch Griády. Na tretí deň už zďaleka som videl, ako na juhu v pravidelných časových intervaloch vzletujú rakety a zanechávajú za sebou na oblohe svetielkujúcu stopu.

A už je tu kozmodróm. Jeho nekonečné priestranstvo pokrývajú obrovské konštrukcie, pristávacie kolonády, rozbehové dráhy, mrežovité veže.

Po celom priestranstve stoja čudné elipsoidy. Na východ odo mňa s rovnakou závideniahodnou presnosťou vzlietali rybovité kozmické rakety. Objavovali sa náhle spoza dlhokánskej sklenenej stavby a hneď prudko stúpali do výšky. Keď som sa bližšie prizrel, neušlo mi, že sa dlhá stavba veľmi podobá pozemským elektromagnetickým delám, ktoré vystreľujú do Vesmíru nákladné rakety bez ľudí. Márne som hľadal znamenité guľodisky. Neviem prečo, ale predstavoval som si ich ako gule, prikryté „tanierom” alebo „diskom”. Ale v mojom zornom poli som nenašiel nič podobného. „Možno tieto sploštené elipsoidy sú guľodisky,” pomyslel som si a ticho som pristál neďaleko jedného.

Bolo dosť tma, lebo slnko zašlo a stred Galaxie opäť zastreli husté mraky.. Mohol som sa nepozorovane priblížiť tesne k elipsoidu. Predo mnou sa matne črtala päťdesiatmetrová ozruta, pokrytá lesklým zelenkavým kovom. Po povrchu elipsoidu prechádzal hrebeň, ktorý pripomínal prijímače rovnováhy, aké bývajú na pozemských astroplánoch. Pochopil som, že toto je guľodisk.

V dolnej časti gulodisku som objavil privretý príklop, z ktorého vychádzalo slabé svetlo. Rýchlo som sa poobzeral. Nablízku ani živej duše.

Pravdepodobne všetky práce, spojené so štartovaním a pristavaním rakiet, vykonávali elektrónkové automaty. Iba raz okolo mňa preletel Griáďan a lenlen že do mňa nezavadil nohami. Šikovne sa spustil na zem pred príklopom a zmizol dnu. Zmocnilo sa ma neprekonateľné pokušenie. Čo by sa stalo, keby som vnikol do guľodisku. Hej, ale kam sa chystá letieť? Na blízku planétu, či do druhej Galaxie?

Opatrne som sa prikradol k príklopu a nazrel som dnu: nevidel som nikoho. Dnu som zbadal tri ďalšie odchýlené príklopy a za posledným — st upienky rebríka vedúce hore. Nečujne som vstúpil do rakety, prešiel som cez dve hermetické komory, vystúpil som hore po rebríku a ocitol som sa na dlhej chodbe. Počúval som hlasné údery svojho srdca, zakrádal som sa po chodbe a rozmýšľal: „Keby som tak teraz narazil na astronauta a hanebne by ma vyhodili. To by bol ešte ten lepší prípad. Alebo by ma dopravili na biopsychologické oddelenie.” Odrazu ktosi vzadu, pri príklope, zahrmotal železom. Nemal som kedy rozmýšľať. Vrhol som sa do prvých dverí, na ktoré som natrafil, zachytil som sa nohou o prah a doluznačky som padol na kopu mäkkých odevov.

Vysvitlo, že sú to skafandre. Griáďan, ktorý vošiel do astroplánu, ma na šťastie nezbadal, lebo celkom pokojne prešiel okolo dverí ďalej po chodbe.

Vstal som a započúval som sa: v aštropláne sa rozliehal vysoký spevavý zvuk — akiste signál k pohotovosti alebo k štartu. V nasledujúcej chvíli zavládlo mučivé ticho. Hneď nato sa gulodisk naplnil strašným hukotom. Čo to môže byť? Zapli pohonný systém astroplánu alebo spevavý zvuk pochádza od magnetických polí? Tak či onak, zreteľne som cítil, že gulodisk sa pohybuje, lebo preťaženie ma vtlačilo do mäkkej hŕby skafandrov.

Ešte počas niekdajších medzihviezdnych letov som sa v praxi naučil určovať hodnotu zrýchlenia rakety. Prišlo mi to vhod aj teraz. Vo chvíli štartu sa zrýchlenie rovnalo približne štyrom „ži”, ale potom začalo každú sekundu hrozivo stúpať. „O ch vílu ma rozmliaždi nadmerné preťaženie,” prebehlo mi mysľou… Nedovtípil som sa, že Griáďania sa pravdepodobne dávno poistili proti účinkom zrýchlenia. Už som bezmála strácal vedomie, keď sa na stene môjho útočišťa nečakane rozsvietila obrazovka vnútornej siete rakety.

Veliteľ elipsoidu zrejme vykonával obvyklú prehliadku miestností. Stihol som spozorovať ozajstný údiv na Griáďanovej ľahostajnej tvári. Zrýchlenie neuveriteľne vzrastalo; podvedome som sa prevrátil na chrbát a zaujal som najvýhodnejšiu polohu — nohami k nosu astroplá nu. Potom sa mi uľavilo: Griáďan pravdepodobne výpal motor. Zrýchlenie prudko pokleslo. A o pár sekúnd na chodbe zadupotali kroky a do kabíny vtrhli dvaja Griáďania. Mlčky ma chytili popod pazuchy a behom ma niesli po chodbe.

A už som v riadiacej ústrední, stiahnutý akýmsi oblekom. Pravdepodobne je to oblek proti účinkom preťaženia, lebo sa cítim skvele, hoci elipsoid znovu prudko zvyšuje rýchlosť. Starší Griáďan s prekvapujúco jasnou ohnivočervenou šticou si uprene prezerá nevolaného hosťa. Podľa všetkého je to veliteľ astroplánu.

— Odpusťte, — hovorím prosebným hlasom. — Dávno som sa chcel zoznámiť s vašimi kozmoplánmi. Pravda, do elipsoidu som prenikol svojvoľne…

Vtom som si uvedomil, že Griáďan mi nerozumie: nemá prekladací prístroj. A skutočne, Griáďan si ma i naďalej chladne prezeral. Vtedy som sa rozhodol použiť jazyk posunkov a predmetov. Ale všetko to bolo zbytočné, pretože astronaut vytiahol z vrecka lingvistický prístroj. Bolo to zrejme obvyklé príslušenstvo griádskych astronautov na ich cestách Vesmírom.

— Si pozemšťan? — spýtal sa ma.

Nemalo zmyslu zapierať, lebo Griáďan ani nečakal na odpoveď, len zapol astrotelevízor, na obrazovke ktorého som uvidel Jugdovu odpudzujúcu tvár. Monotónnym hlasom vravel do éteru: — Všetkým Poznáva telom Západnej pologule! Pozor! Pozor! Rušiteľ Harmonického poriadku Griády, prišelec zo Zeme, ušiel služobníkom Kruhov mnohotvárnosti! Každý, kto pozemšťana vypátra, je povinný ho chytiť a dopraviť do Trozy. Pozor! Pozor! Príkaz Kruhov mnohotvárnosti!

Veliteľ elipsoidu vypol astrotelevízor a prehovoril chladne: Škoda, že nemôžem prerušiť let na Ptuin a splniť príkaz Kruhov. Budem to musieť urobiť na spiatočnej ceste.

— Mal som šťastie, — doložil som mierne. — A čo je vlastne Ptuin? Umelá družica Griády?

— Nie, najbližšia vonkajšia planéta.

— Obývaná?

Griáďan sa na mňa pozorne zahľadel, chvíľu mlčal a odvetil:

— Pracujú tam závody na výrobu mezónovej hmoty.

— Obsluhujú ich automaty?

Griáďan neodpovedal. Dovtípil som sa, že ďalej sa nemám čo vypytovať.

Teda nezostanem dlho na slobode. Netreba však vešať hlavu. Cas letí nebadane. So záujmom si prezerám astroplán. Okrem veliteľa je na palube päťčlenná posádka. Ako som si ich tak všímal, prišiel som k uzáveru, že to nie sú Poznávatelia, ale najskôr tvory podobné trozským operatérom.

Moje dohady sa zakrátko potvrdili. Veliteľ odišiel do svojej kajuty: obrovský elekrónkový prístroj viedol raketu podľa presne vypočítaného programu a nepotreboval pilotovu pomoc. Odrazu z kajuty zaznelo dobre známe zvonenie fliaš s omamným plynom. Keď som o chvíľu nazrel k veliteľovi, uvidel som ho, ako sa zvíja v blaženom vytržení. Ten istý výjav ako na Ostrovoch oddychu.

— Aj vy ste Poznávatelia? — spytujem sa jedného z astronautov.

Nechápavo krúti hlavou a bojazlivo sa obzerá na prichýlené dvere veliteľovej kajuty. Zatvoril som dvere a podal som mu lingvistický aparát, ktorý Poznávate! zabudol na pulte. Ale nevedel s ním zachádzať. Pomohol som mu.

— Vie niekto z vás okrem Poznávatela riadiť astroplán? — spýtal som sa astronauta.

Záporne pokrútil hlavou.

— Prečo?

— Neviem, — lahostajne odvetil astronaut.

A čo vieš robiť?

Griáďan pristúpil k pultu na druhom konci kabíny, postupne stláča gombíky a ukazuje na obrazovkách všetky uzly a agregáty astroplánu. Dovtípil som sa, že má na starosti pozorovať stav súčastí astroplánu. Zrejme na všetkých dôležitých miestach boli namontované piezokryštalické snímače, ktoré spdlahlivo signalizovali každú poruchu. A kde bývate? — vypytoval som sa ďalej.

— Ptuin, — stručne odvetil astronaut.

Teda mám pred sebou nový druh pracovníkov — oby vateľov planéty Ptuin. Zatiaľ čo jedných zahnali Poznávatelia na morské dno, údelom druhých bola práca vo Vesmíre, na planéte, ktorá možno ani nie je súca pre život.

O niekoľko hodín Aid (tak sa Poznáva teľ volal) „vytrezvel” a so zamračenou tvárou si sadol za pult. Rozhodol som sa využiť príležitosť a zoširoka som sa začal vypytovať na konštrukciu astroplánu. Aid odpovedal neochotne, ale presne a výrazne. Akiste nevidel v mojej zvedavosti nič zvláštneho.

Princíp činnosti motora som pochopil dosť nejasne, lebo v technickej terminológii Griáďanov bolo mnoho neznámych výrazov. Pokiaľ som pochopil, elipsoid bol dokonale zautomatizovaný. Všetky riadiace a kontrolné funkcie vyplňovali elektroanalytické a matematické prístroje. Podľa princípu činnosti to bola gravitačná raketa, podobná našej „Uránii”, ale neporovnateľne dokonalejšia. Hlavný rozdiel spočíval v iných zdrojoch gravitačnej energie: guľodisk získaval energiu z mezónovej hmoty — nevyčerpateľného zdroja energie. Griádske guľodisky boli značne menšie než „Uránia”. Keby som ich mal porovnávať, povedal by som, že elipsoid je člnom a „Uránia” oceánskym parníkom. My sme leteli astroplánom, ktorý bol dlhý najviac ak 50 metrov (po veľkej osi elipsoidu). Medzihviezdne a medzigalaktické guľodisky boli podľa Aldových slov niekoľko desať ráz väčšie a tvarové sa blížili guli.

Ale aj medzigalaktický guľodisk bol niekoľko ráz menší než „Uránia”! Neveľké rozmery griádskych astroplánov vyplývali z obrovskej energetickej kapacity mezónovej hmoty. Viac než polovicu plánov zaberal motor — obdivuhodne zladený systém, ktorý menil energiu mezónovej hmoty na gravitačné alebo elektromagnetické žiarenie.

Vzdialenosť medzi planétami, ktorá sa rovnala tristo štyridsiatim miliónom kilometrov, prekonal elipsoid za tridsaťdva hodín, teda letel priemernou rýchlosťou tristo kilometrov za sekundu. Motor pracoval celou cestou; v dôsledku toho sa udržovala v aštropláne normálna príťažlivosť. Ukázalo sa, že riadenie zautomatizovaného astroplánu je pomerne jednoduché, takže ku koncu cesty by som už aj ja sám dokázal elipsoid viesť.

Približovali sme sa k Ptuinu. „Prečo nezapne horizontálne obrazovky?” uvažoval som a odrazu som sa stal svedkom úkazu, ktorý ma vždy privádzal do úžasu: steny astroplánu sa stali priehradnými. Zdanlivo sme ostali visieť v priestore. Presne pred nosom astroplánu žiaril v nebeskej priepasti obrovský ligotavý disk planéty. Velitel a jeho dvaja pomocníci vykonávali pri pulte čudné rytmické pohyby a prepínali rady gombíkov a pák.

Astroplánom sa rozliehala mnohohlasná symfónia, chvíľu silnela, chvíľu utíchala.

— Čo znamená toto bzučanie? — spýtal som sa Alda.

— Uvádzam astroplán do režimu energetických vibrácií, ktoré vznikajú okolo rovníka planéty. Rovníkový pás energetických vibrácií vytvárajú generátorové prijímače a meniče energie, vyžarovanej jadrom Galaxie. Tieto vibračné búrky ustavične zásobujú energiou závody na výrobu mezónovej hmoty. Na výrobu jediného kilogramu tejto látky treba obrovské množstvo energie — dvesto biliónov kilowattov. Jej prameň je nevyčerpateľný. Energia jadra Galaxie stačí na miliardy rokov, — doložil.

Mnohohlasná nepríjemná melódia stále silnela. Vlieval sa do nej mocný prúd nových zvonivých a čoraz vyšších zvukov. Po tele sa mi rozliala zvláštna sladkosť, vzbudzujúca strach. Zdalo sa mi, že nepotrvá dlho a začnem sa v tejto narastajúcej melódii roztápať. Na chvíľu sa do celého tela nahrnula olovená ťažoba, ale vzápätí zmizla.

Melódia stíchla tak náhle, ako sa začala. Ľahký náraz — a elipsoid nehlučne zosadol na rovnú plošinu.

— Už sme tu? — čudoval som sa. — Tak rýchlo? Aid prikývol.

Nikto nás nevítal. Poobzeral som sa. Až k obzoru sa tiahli ozrutné hríbovité stavby, stupňovité budovy a veže, nad ktorými planuli zelené blesky. Boli to zrejme zariadenia, ktoré zbierali a rozdeľovali energiu a odvádzali do závodov. Hríbovité stavby boli medzi sebou pospájané hustou sieťou hrubých potrubí. Pozrel som hore a uvidel som čiernu oblohu s veľkými nehybnými hviezdami: teda planéta nemá atmosféru; preto tu jadro Galaxie žiarilo oslepujúcim jasom, ktorý zatieňoval slnko.

Navliekli sme si skafandre, prešli sme cez tri hermetické komory a vyšli sme z rakety.

— Musíme vziať odtiaľto ďalšiu zásobu mezónovej hmoty, — povedal mi Aid prísne. — Ale ty nás počkáš u dispečera. — A ukázal na polkruhovitý obrnený hríb, vzdialený od nás päťsto metrov. — Nesnaž sa ujsť. Tu sa ti to nepodarí. Mezónovú hmotu preberieme a naložíme za päť hodín.

Príťažlivosť bola na tejto planéte značne slabšia ako na Griáde. Preto som sa ľahko pohyboval v griádskom skafandri. Podišli sme k dverám dispečingu. Aid stlačil na stene gombík a dvere sa hneď samočinne otvorili.

V priechodovej komore sme vyzliekli skafandre a vstúpili sme do dlhej, priestrannej haly. Na okamih sa mi zazdalo, že som sa znovu dostal na Ostrovy oddychu, pretože som zacítil omamný vzduch morských priestorov, vôňu tropických kvetov. V dispečerskej miestnosti bolo prekvapujúco verne napodobnené podnebie ďalekých Ostrovov oddychu.

V priestrannej hale boli dohromady len traja Poznávatelia, ktorí sa s chladnou vážnosťou prechádzali pozdĺž čudesných prístrojov. Na obrazovkách prístrojov sa mihali, blýskali a iskrili stovky chvejúcich sa, pulzujúcich kriviek.

Ozrutný projektor uprostred miestnosti sa pravidelne rozsvecoval a ukazoval, ako prebiehajú jednotlivé cykly výroby mezónovej látky.

Aid prehodil pár slov s Poznávatelmi, ukázal na mňa a vyšiel z miestnosti.

Pristúpil som k jednému z Poznávatelov, ukázal som na budovy, ktoré bolo vidieť za vysokým úzkym oknom, a spýtal som sa: — A na to všetko stačíte vy traja?

Poznávate! si ma dlho prezeral; zrejme rozmýšľal, čo odpovedať.

Potom širokým gestom ukázal na informačné obrazovky, ktoré sa v tej chvíli rozžiarili. Uvidel som nekonečné podzemné tunely, po ktorých chodili robotníci s nezdravými zemitými tvárami. Oči im svietili ako fakle v prízračnej purpurovej hmle. Hmla zrejme pochádzala zo škodlivých výparov hornín.

— Kto je to? Hádam len nie Griáďania? — žasol som nevdojak.

— Nie, — povýšenecky odvetil Poznávate!.

Z tónu jeho reči som vycítil, že moje slová urazili jeho samoíúbosť.

— Poznávatelia nehromadili po celé tisícročia vedomosti nato, aby sami pracovali v hlbinných náleziskách mezónovej suroviny. Na to máme Erobsov.

Dozvedel som sa, že v podzemí planéty, v hĺbkach od tristo do osemsto kilometrov, sa rozkladajú celé mestá, kde žijú vesmírni robotníci — Erobsovia. Ako sa dostali na planétu? Pochádzajú z tých istých ostrovanov, potomkovia ktorých obrábajú Súmračné planiny? Premáhal som hnev, ktorý ma dusil, a pozeral som sa na vesmírnych príbuzných Griádoidov, pracujúcich pri obrovských mechanizmoch. Zahalení purpurovými oblakmi prachu, krok za krokom sa zahrýzali do hornín v bezprostrednej blízkosti ťažkého jadra planéty. Dobývali surovinu pre výrobu mezónovej látky.

Potom sa predo mnou vynorili ulice podzemných miest, uvidel som vesmírnych robotníkov pri práci, pri oddychu, vo volnom čase; matne blikali osvetľovacie lampy, pravidelne pulzoval prístroj na obnovu ovzdušia a z času na čas chrlil na povrch planéty škodlivé plyny. Hoci tu boli oveľa ťažšie životné podmienky ako na dne Fialového oceánu, márne som hľadal na tvárach Erobsov výraz otrockej pokory. Všade som videl smelé, rozhodné tváre, rozumné pohľady ako u Griádoidov.

Obrátil som sa k samoľúbemu a ľahostajnému Poznávateľovi, ktorý lenivo pozeral na obrazovky a chcelo sa mi zakričať do jeho ľadovej tváre: „Barbari! Treba vás zničiť ako škodlivú pieseň na tele tisícročnej civilizácie!” Teda zasa ideme do Trozy. Čo ma asi čaká? Aid dozerá na nakladanie posledných balíkov mezónovej hmoty cez hlavný nákladný príklop astroplánu.

Jeden taký „balíček” váži pol milióna kilogramov; nakladá ho vysokovýkonný antigravitačný transportér. Som v riadiacej ústrední. Astronautioperatéri ľahostajne sedia na svojich miestach. Pravedepobne ani netušia, že som poslom ďalekého sveta, kde by Poznávatelia nemohli existovať.

Zrazu mi prišla na um zúfalá myšlienka: pribuchnúť príklop a ujsť.

Ruka sa mi načiahla po automate zatvárajúcom príklop. Ale zdravý rozum mi hneď napovedal, že by som mohol zahynúť v ľadových pustinách Vesmíru. Veď ani neviem, ako zostavili programy elektrónkových prístrojov, riadiacich raketu; nedokázal by som vypočítať nepredstaviteľne ďalekú cestu k Slnečnej sústave!

Okrem toho, v astroplánoch nie sú anabiózne vane — zomrel by som prv, než by som sa dostal na perifériu Galaxie. A nakoniec, čo je najdôležitejšie — dokázal by tento astr oplán vyvinúť nadsvetelnú rýchlosť? Pravdepodobne nie. Keby to tak bol medzigalaktický astroplán! Nie, ani vtedy by som nemohol odletieť: veď Piotr Michajlovič zostal v Troze! Dobre, vrátim sa do Trozy. Nemôže byť ani reči o tom, aby sme sa podrobili dobrovoľne hnusnej operatívnej výmene mozgových centier a aby sme sa potom dali dopraviť do preslávnej Zelsy.

Odrazu som sa mykol, lebo sa ozval ostrý zvuk zatváraného príklopu. Bol to, pravdaže, Aid! Operatéri sa náhlili na miesta. Poznávate! zapol štartový signál. Antigravitačný transportér sa pomaly vzďaloval nabok. Ešte chvíľka a astroplán sa za rachotu energetického spätného nárazu odtrháva od povrchu Ptuina.

Zbohom, priatelia z podzemných miest Ptuina! Verím, že vám čoskoro vyjde slnko slobody!