Griada

1 „Zlatý vek“ na Griáde

Prístroj pomaly zakrúžil nad východným okrajom Trozy a spustil sa na námestie pred velikánsku stupňovitú budovu, ktorú obkolesovali kilometrové stožiare paraboloidných antén. Prešiel tretí mesiac (zo zvyku rátam podľa pozemského spôsobu) odvtedy, čo sme v Troze. Celý čas sme strávili v spoločnosti dotieravých griádskych vedcov, cvičili sme sa v programovaní, odpovedali na mnoho otázok. Je to všetko zaujímavé, ale už sa mi to zunovalo. No na Samojlovovi nebadať nič. Celý deň by vedel omáľať s griádskymi onfosmi, tak sa tu nazývajú fyzici, svoju teóriu priestoručasupríťažlivosti.

Táto teória ma prenasleduje už aj vo sne. Včera sa mi napríklad prisnilo, že ma posadili do klietky plnej ostrých hrotov. Snažím sa schúliť do klbka, ale hroty sa hrozivo blížia. Vysvitlo, že to nie sú hroty, ale integrálne rovnice, z ktorých akademik „píše básne” o svojej milovanej príťažlivosti.

Ovíjajú sa okolo mňa ako boa a dusia ma. dusia… Dusím sa, chcem zakričať… Všetko mizne, ale príťažlivosť sa zväčšuje. Čo je? Okolo mňa blčia oceány oslepujúceho bieleho svetla. Kde je klietka? — Už nie sme v klietke, — smeje sa Piotr Michajlovič, ktorý sa nevedno odkiaľ zjavil a žmurká ľavým okom, — sme na povrchu bielej trpaslíčej hviezdy. Náročky som priletel sem: je tu nádherné prírodné laboratórium pre štúdium príťažlivosti. Cítiš tú gravitáciu? Milión ráz je silnejšia než na Zemi. Hrozitánská sila príťažlivosti ma pritíska k rozžeravenej pjôde a nezadržateľne ma ťahá do stredu hviezdy. Cítim, že užuž ma rozpučí na márnosť a… prebudím sa, zaliaty studeným potom.

Bez opytovania poslušne ideme za našimi „opatrovníkmi” a čoskoro sa dostávame do sférickej sály, kde celú stenu pokrývajú televízne prijímače.

V pološere som zbadal približujúceho sa Jugda. Je to jeden z Elcových pomocníkov, dvojmetrová chlapina. Vôbec sa mi nepáči. Má nepríjemné oči a veľký nos, celá jeho bronzová fyziognómia pôsobí na človeka odpudzujúcim dojmom. Som si istý, že nepozná city, čo i len trocha podobné ľudským.

Tento Griáďan je stelesnením holého rozumu. Je čudné vidieť Jugdovu chladnú, meravú tvár, pokúšajúcu sa vyjadriť prívetivosť. Pripomína skôr masku a jeho úsmev — úškľabok. Už dávno som po chopil, že Griáďania nevedia, čo je úsmev a smiech. Iba sa jednoducho pokúšajú nás napodobniť.

— Tu je hlavné televízne centrum planéty, — vysvetľuje Jugd. Teraz vás budú študovať obyvatelia Griády.

Slovo „študovať” mi nepríjemne reže uši. Zachytil som akademikov posmešný pohľad a zlostne žartujem: Pokusný králik číslo dva — bývalý pozemšťan Viktor Andrejev. Preletel tridsaťtisíc svetelných rokov len preto, aby sa tu staval na zadné labky…

Obráťte sa! — rozkazuje nám v tej chvíli Jugd a dáva znamenie operatérovi, aby prepol aparát. Stojím tvrdošijne na svojom mieste, lebo nechcem byť pre nich pajácom na motúziku. Akademik otrčil spodnú peru a zrejme ma chcel prehovárať. No Jugd pozrel na nás tak zúrivo, že mi po tele prebehol mráz. Poslušne sa teda otáčam, sadám si, vstávam, dvíham a spúšťam ruky a uťahujem si zo seba i z akademika.

— Viem si predstaviť naše hlúpo sa usmievajúce tváre na obrazovkách nespočetných televízorov na celej planéte, — vravím Samojlovovi.

— My by sme na Zemi tak isto študovali obyvateľov iného sveta. A ty by si sa prvý usiloval prezrieť ich čo najlepšie.

Piotr Michajlovič má pravdu a ja mlčím.

Po skončení „štúdia” nám navrhli, aby sme si jedným televíznym prístrojom obzerali planétu. Krok za krokom sa oboznamujeme s neobyčajným svetom na Griáde. Osobitne som si zapamätal severné pobrežie Fialového oceánu. Na obrazovke sa v nekonečnom rade tiahnú obrovské mestá pod takými istými priezračnými strechami ako nad Trozou, vyrobenými z osobitného druhu polaroidu,[4] vedecké strediská, prepychové vily, štadióny, cirkusy. Zltkastobiele budovy ustavične sa opakujúcej stupňovitej architektúry ponárajú sa do bujného tropického rastlinstva. Tak sa zdá, že pobrežie slúži na rekreáciu. Po prekrásnych ale j ách sa prechádzajú skupiny Griáďanov; na otvorených terasách, zvažujúcich sa k moru, sa ich zasa hŕba opaľuje na slnku. Zrejme chcú, aby sa ich beztak černastobronzová pokožka zafarbila ešte na tmavšie pod horúcimi lúčmi slnka a stredu Galaxie. Z času na čas uchyľujú sa títo Griáďania pod striešky; akiste ani ich organizmus neznesie nadlho neuveriteľnú páľavu. Vše počujeme zvuky akejsi zvláštnej, ale dosť rytmickej hudby. Nášmu sluchu je nezvyklá a unavuje množstvom vysokých tónov. Pobrežná krajina jasne kontrastuje s fantastickým fialovým morom, ktorého šíravy vábia človeka.

Krútim ladiace gombičky na prijímači a pobrežie mizne. Teraz sa navôkol rozprestiera nekonečná vodná hladina. Ďalej otáčam gombičky. Na obrazovke sa nečakane ukazuje neznámy svetadiel alebo veľký ostrov.

Jugd, ktorý sa práve ticho rozprával s operatérom, ako blesk sa vrhol k pultu a prudko vypol prijímač. Stačil som spozorovať iba vysoké palmovité stromy, za nimi reťaz červenkastých hôr a akýsi nezvyčajný striebornobelasý vrch.

Bol velmi vysoký a mal tvar gule.

Prudko som sa zvrtol, aby som zistil, prečo vypol prijímač. Jugd, vždy rozvážny, skoro meravý, je teraz rozrušený a jeho nepríjemné oči gánia na mňa vražedným pohľadom.

Nemožno, — vraví. Jeho hlas znie ako kov.

— Prečo? — spytujem sa prekvapene.

Griáďan mlčí, zjavne nechce odpovedať. Zrejme sme kútikom oka zočili nejaké tajomstvo. Znovu poľahky vystieram ruku k zapínaciemu gombíku a čakám, čo urobí Jugd. Samojlov ma varovne chytá za lakeť.

Nechaj, — hovorí mäkko a opatrne škúli na Jugda. — Iste to neurobil bez príčiny. Piotr Michajlovič, veď ste videli! Kolosálna hora pravidelného geometrického tvaru! A aká čistá striebornobelasá farba! Čo by to mohlo byť?

— Myslím, že sa to čoskoro dozvieme, — riekol akademik a stíšil hlas.

Jugd sa podozrievavo započúval do nášho rozhovoru, lenže nič nerozumel, nuž odišiel do vedľajšej izby. No predtým dal operatérovi akýsi rozkaz. Operatér nato celkom odpojil televízny prijímač.

Prizeráme sa operatérovi. Na prvý pohľad sa ničím neodlišuje od Griáďanov, ktorých sme stretali doteraz; no keď som sa mu prizrel bližšie, spozoroval som, že na rozdiel od Elca a Jugda, ktorí sa správajú povýšenecky a sebavedome, v operatérovom správaní sa cítiť akúsi skleslosť a v očiach mu nesvieti svetlo poznania, ktoré tak skrášľuje tváre Griáďanovj, Pozorne hľadím operatérovi do očú. No chytro sklopil zrak. Má oči ako dieťa: čisté a jasné. Zapôsobil na mňa dojmom, že vo svojom vývine nepokročil veľmi od štádia novorodeniatka.

Operatér sa odvracia k pultu a pokračuje v práci s prekvapujúcou rýchlosťou ako automat, bezchybne sa orientuje v spleti prístrojov a v detailoch zložitej rádiovej schémy. Jeho pohyby sa vidia byť nacvičené, mimovoľne. Zaiste je to výsledok veľaročnej jednotvárnej a opakujúcej sa práce.

— Priate! — vravím mu, — môžem znova zapnúť televíziu?

Operatér sa bojazlivo obzerá dookola a krúti odmietavo hlavou. S Griáďanmi sa dokážeme už pomerne dobre dorozumieť pomocou prenosných lingvistických prístrojov. Preto sa pýtam ďalej: — Prečo nesmiem?

Operatér pozerá na dvere do sály, ktorými práve odišiel Jugd, a ticho trúsi slová: Neviem, prečo… My sme ako v temnotách… Neslobodno porušovať Velký poriadok života… ináč… ľadové pustatiny Zelsy…

Co za Veľký poriadok života? — pýta sa zadivený akademik. — Aké ľadové pustatiny?

Piotr Michajlovič je iste ohromený. V jeho vedomí sa vysoká technika Griády automaticky spájala so spoločenským zriadením typu Campaneilovho Slnečného štátu.

— A aké je u vás spoločenské zriadenie?

Neviem, čo je to spoločenské zriadenie, — ľaho stajne odvetil operatér.

Kto vládne u vás? — objasňujem akademikovu otázku. — Komu patrí moc?

Vtom náhlivo vošiel do sály Elc, s ním Jugd a niekoľko ďalších Griáďanov. Akiste začuli poslednú vetu, lebo Elc sa podozrivo díval raz na, mňa, raz na operatéra. Ten sa viditeľne triasol od strachu; videl som, ako mu obelela tvár.

— Co sa ťa spytoval?

Operatér ešte väčšmi zbledol, nezmyselne mrmlal a potriasal hlavou. Co? — kovovo znie nepríjemný hlas.

Nerozumel som… neviem… Akési spoločenské zriadenie…

— Áno, áno — zamiešal som sa do reči. — Chceli sme sa spýtať, aké spoločenské zriadenie je na Griáde.

Elc dal znamenie a Jugd nechal nešťastného operatéra na pokoji.

Ten od strachu nevládal vykonať ani naučené úkony.

Griáďania si ma chladno prezerali od hlavy po päty, akoby ma videli prvý raz. Elc povedal čosi svojim spoločníkom. Zobrali operatéra a rýchlo odišli.

Ostali sme štyria: ja so Samojlovom, Elc a Jugd.

— Spoločenské zriadenie? — pýta sa starec pomaly a ešte raz, i rozmýšľa o čomsi. — Komu patrí moc?

Kývol Jugdovi a ten zapol obrazovku, na ktorej sa zjavuje veľká klenutá dvorana s prekrásnymi lóžami. Vo dvorane je najmenej tristo takých holohlavých starcov ako Elc.

— Týmtohľa! — Elc vystrčil ukazovák smerom k obrazovke.

— Vyvolenci ľudu? — pokúša sa spresniť Samojlov.

— To sú Poznávatelia, potomkovia Ochrancov vedomostí, — odvetil Elc a v hĺbke očú mu zažiarila škodoradosť.

— Vysvetlite, prosím vás, koho máte na mysli, — poprosil Piotr Micha jlovič delikátne. — Pokiaľ viem, vedci nebažia po administratívnych funkciách.

— U nás na Zemi je vláda zverená určitým ľuďom — predsta viteľom pracujúceho ľudu. Ako vidím, u vás je technická samovláda?

Teraz sa čudoval zasa Elc.

— Griáda vypĺňa rozhodnutia Poznaváteľov, — po vedal o chvíľu. — P ojem „spoločenské zriadenie” sa zachoval len vo vrstvách Informatória.

Neviem prečo, no nič nechápem…

— To je predsa celkom jednoduché, — rozmýšľa akademik usilovne nad Elcovými slovami. — Griáďanova odpoveď má hlboký zmysel. Povedzte, nemohli by sme sa pozrieť do vášho Informatória? — obrátil sa k Elcovi.

Griáďan váhal, no potom si na čosi spomenul a súhlasil s tým, aby nás pustili do Informatória.

— Ale až potom, keď vás vyšetria v Oddelení biopsychológie, — dodal a vymenil si s Jugdom veľavýznamný pohľad.

Cítim v tom akýsi podvod, ale Piotr Michajlovič nič netuší. Už zahorel túžbou byť v Informatóriu.

— A títo Griáďania sú tiež potomkami Ochrancov vedomostí? — spyt ujem sa a ukazujem na mlčanlivých operatérov, ktorí pracujú na horných balkónoch televízneho centra.

— Aj títo? — pridal sa k mojej otázke Samojlov a kývol hlavou na pri ezračnú stenu: tam, na druhom konci „arény”, sa tmolili postavy Griáďanov, ktorí montovali akési podivné zariadenie, pripomínajúce obrovského pavúka.

Elc si nás premeriava vražedným pohľadom a neodpovedá.

… Jasne cítim, ako sa nepozorovane rozplýva zázrak „zlatého veku” na Griáde, ktorý sme si sami vytvorili.

Spal som tvrdo, opojený sviežim povetrím, vôňou nevídaných kvetov a stromov, a nijako som sa nemohol prebudiť, hoci som v polospánku cítil, že mnou Samojlov trasie.

Neuveriteľnou silou vôle otváram zlepené viečka a počujem akademikov nespokojný hlas: — Nože sa prebuď konečne!

Prebral som sa úplne. Pred troma hodinami sme prišli sem, do velkého sadu, ktorý obklopuje Energetické centrum Griády. Išli sme podzemným tunelom, v ktorom sa rýchlo pohybujú rybovité stroje. Sú bez kolies, klžu sa po zvláštnych žľaboch celkom nečuj ne a veľkou rýchlosťou: sto kilometrov sme prešli za päť minút.

Energetické centrum — to je celý komplex budov. Rozmery celého centra sú bezpochyby kyklopské: priemer ústrednej sférickej budovy presahuje desať kilometrov, výška vyše päťsto metrov. Z jej stredu sa dvíha k oblohe cylindrický stĺp — vlnovod, ktorý prechádza cez strechu a má pri emerne asi kilometer.

Piotr Michajlovič si len horkoťažko vymohol Elcovo povolenie, aby mohol poslať pozemšťanom zprávy o výsledkoch nášho letu na gravitónovej rakete. Prišli sme do centra v sprievode Jugda. Navonok máme úplnú slobodu. No predsa len po pamätnom rozhovore s Elcom v televíznej ústrední sa zdalo, že Jugd mal za úlohu robiť pri nás nielen sprievodcu, ale i vyzvedača. Na smrť sa mi sprotivila jeho odpudzujúca tvár. Aj teraz sedí tento vyhúknutý Griáďan neďaleko nás a tvári sa, akoby študoval lístie na stromoch.

— Kdeže teraz môže byť naša „Uránia”? — vravím.

Iste ju rozobrali na súčiastky. Aj tak už v nej nebolo gravitónov. Čosi sa mi tu nepáči… Keby sa dalo zaraz by som sa vrátil na Zem. Vravte si, čo chcete, Zem je najlepšia zo všetkých svetov.

Piotr Michajlovič ma nepočúva, ale o čomsi tuho premýšľa. Najskôr o povahe zakrivenia štvorrozmernej mnohotvárnosti, ako griádski fyzici nazývajú okolitý svet. Akademikov pohľad sa upriamil na vlnovod, ktorý vidno v medzere prekrásnej aleje.

— Dvadsať kilometrov, ak nie viac, — odhaduje výšku vlnovodu. — Aký obrovský lúč energie možno vysielať do Vesmíru týmto kanálom! Jeho sila sa iste vyjadruje astronomickým číslom!

— Tristosedemdesiatdva biliónov kilowattov, — ozve sa znezrady Jugdov hlas.

Obaja sme sa trhli od prekvapenia. Ako vidno, Griáďan má fenomenálny sluch a jednostaj nás sleduje.

Lenivo sa dívam na lahké, páperové oblaky, ktoré sa poslušne vyhýbajú vlnovodu: odráža ich silové pole obrovského napätia. Vysoko na nebi letí ako nečuj né zjavenie veľká vzducholoď, ktorá pripomína palác 2 rozprávok Tisíc a jednej noci. Zrejme sa pohybuje na základe vzájomného pôsobenia s elektromagnetickým alebo gravitačným poľom planéty.

Vtom sa nad korunami stromov zjavil Griáďan. Najprv prudko stúpal do výšky, potom sa spúšťal nadol po naklonenej rovine a zostal visieť v priestore, takmer nad našimi hlavami.

Dobre vyhútané! — vravím nadšeno. — No nechápem, kde má prístroj na lietanie? Na prsiach mu vidno čosi ako tanier či disk. Ako pracuje ten prístroj?

Nie je to nič nadprirodzeného, — povedal Piotr Michajlovič pohŕdavo.

— Ci si už zabudol na pozemský elektrograviplán, ktorý ti pomohol zoznámiť sa s Lidou? Aj tu sa využívajú bežné zákony elektrogravitácie.

Jugd dal „vtákovi” akési nezrozumiteľné znamenie a ten odletel preč. No aj tak som si stihol všimnúť veľkých fialových očú tohto tvora, i jeho pomerne príjemnú tvár. Podistým to bude griádska žena. Ešte trocha zakrúžila nad sadom a spustila sa do palmovej húštiny neďaleko nás.

— Je načase, aby sme šli, — pripomenul Jugd a hľadel na vlnovod, zahalený korunovitým elektrickým výbojom. — Skoro sa začnú vysielať zpr ávy.

Zrazu vyšla spoza ohybu aleje vysoká, pekná dievčina. Blížila sa k nám rýchlo, pružným, volným krokom. Aj Jugdova tvrdá tvár zjasnela. Zdá sa, že ich spájajú príbuzenské vzťahy.

— Viara, — povedala Griáďanka ľahostajne a podišla celkom blízko.

Má čistý a zvučný hlas. Ako keď padajú na kov strieborné mince a ich zvuk sa mieša s odrazeným zvukom ocele. Prezeral som si ju s veľkým záujmom. Neopakovateľná svojráznosť jej tváre vzbudila vo mne zvláštny, protirečivý dojem. Oranžové vlasy s jasnožltým odtieňom veľmi dobre harmonizovali s fialovými očami. Široké oblúky čiernomodrého obočia podčiarkovali nezvyčajnú čistotu vysokého čela a tmavočervenú rumeň líc, ktorá presvitá cez svetlobronzovú pleť. Zobákovitý nos, ktorý sa tak ostro vyníma u Jugda a u druhých Griáďanov, je u nej skoro pekný. Má pre naše oči nezvyklý podbradok a dlhý, ohybný krk.

Potichu si vymenila pár slov s Jugdom, potom kráčala pred nami.

Cez neobyčajne ľahkú, priam vzdušnú látku šiat sa pri najmenšom pohybe jasne črtali krásne, pevné línie jej tela.

— Len stovky miliónov rokov zložitého a ťažkého vývoja nespočetných živých bytostí umožnili takúto dokonalosť foriem, — počujem známy prednášateľský hlas.

To Piotr Michajlovič, ako vždy, robil uzávery o danom predmete poznávania. Nebol som spokojný: estetický dojem vo vedeckých formuláciách zaraz bledne.

O dvadsať minút sme prišli k hlavnému oblúku Centra, ozdobenému záhadnou sochou. Velikánska trojmetrová socha, ktorá ani trochu nepripomína Griáďana, drží vo vystretej ruke zvláštny predmet — akýsi čudný model.

Zduchovnelú tvár sochy s nezabudnuteľnými, mimoriadne krásnymi črtami ožiaruje dobrý a múdry úsmev.

Čudesná bytosť. Typ tváre je celkom cudzí griádskemu, — podotkol Samojlov, zaujatý sochou.

Ibaže nechápem, aký predmet to drží v dlani. Akési sedlo…

— Podlá môjho je to model Vesmíru.

A už sme boli vo vestibule. Naše kroky sa duto ozývali pod vysokou klenbou. Steny vestibulu boli pokryté výraznými maľbami, ktoré zobrazovali dobytie Vesmíru Griáďanmi. Videli sme podivné rakety, namierené k hviezdam, astronautov, vystupujúcich na planéty, ktoré pripomínajú raz Danteho peklo, raz rajské záhrady. Medzi ohavnými stromami trčia strašidelné papule zvierat. Griáďania iste poznali dajaké nové metódy plošnej maľby: predmety na obrazoch mali hlbku a ľudia a zvieratá sa zdali natoľko živými, že som nevdojak vystrel ruku, aby som sa presvedčil, či ma neklamú zmysly a… narazil som na studený kameň steny.

Samojlov sa rozosmial. Keď Viara a Jugd začuli jeho smiech, taký nezvyklý v tomto svete, prudko sa zvrtli a znepokojene na nás pozreli.

Prechádzali sme cez dlhé sály, naplnené tichou hudbou: to zneli melódie tisícich rozmanitých prístrojov, ktoré som vôbec nepoznal. Aj Piotr Michajlovič sa očividne snažil aspoň približne určiť ich účel.

Ťažko pochopiť myslenie, ktoré nás predbehlo o tisíc rokov, — vraví zamyslene, akoby sa ospravedlňoval. — Sme teraz ako neandertálci, ktorí sa dostali do dvadsiateho tretieho storočia…

— Z ktorého sme prileteli sem, — zakončil som jeho myšlienku. — No ja ešte vždy dúfam, že pochopím princípy riadenia griádskych astroplánov a odletím na inú planétu ich sústavy.

Napokon sme prišli do polkruhovitej haly, v strede s neveľkým pultom. Tu nás čakali griádski vedci na čele s Elcom.

— Hneď zapnú Vesmír. Pokúste sa vyslať zprávy… — trhano hádže slová kamsi ponad naše hlavy.

Povrch klenby osvecuje bledá oranžovozelená žiara.

Vprostriedku pultu sa jasne rozžiaril kruh. Kdesi nad nami (alebo je to pod nami?) počuť rachotivé hučanie.

— Hovorte sem, do tohto kruhu na pulte.

Piotr Michajlovič sa obozretne priblížil k veľkému kruhu z matného kovu, na ktorom blikajú také isté oranžovozelené odblesky ako na klenbe.

— Zem! Zem! — akademikovi sa od vzrušenia trasie hlas. — Počuješ nás? — Samojlov silno smrká. — Vroku dvetisíc dvesto šesťdesiat sme my — pilot Andrej e v a fyzik Samojlov — štartovali z Hlavného mesačného kozmodrómu k stredu Galaxie.

Ak možno veriť prístrojom, podarilo sa nám prevýšiť rýchlosť svetla a dosiahnuť rýchlosť, ktorá sa rovná hornej hranici fluktuácie elektromagnetického poľa vo vzduchoprázdne. V dôsledku dosial nevysvetlených úchyliek sme stratili orientáciu. Raketa sa vyšmykla spod kontroly automatov. „Uránia” prešla guľovité zhluky a vyletela do dvestošesdesiattisíc parsekov nad rovinu hviezdneho kolesa Galaxie. Ocitli sme sa v medzigalaktickom priestore.

Elc pozorne počúval slová vysielania a zrovnával ich s obrazovkou lingvistického prístroja.

— Keď sa nám podarilo znížiť rýchlosť na šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu, znovu sme vypočítali dráhu letu k stredu Galaxie. Potom sa „Uránia” obrátila naspäť, vyvinula rýchlosť len o jednu stotinu kilometra za sekundu menšiu než rýchlosť svetla a za šesť rokov letu (podľa nášho systému rátania) dosiahla centrálne zhustenie našej hviezdnej sústavy. Planéta X je objavená…

Akademikov hlas znel pri týchto slovách slávnostne: — Objavili sme tu spoločnosť rozumných bytostí, ktorá si vytvorila vlastnú civilizáciu, technicky vyššiu než civilizácia na Zemi v dvadsiatom treťom storočí. Usilujeme sa spoznať najdôležitejšie výdobytky Griáďanov.

Oznamujem galaktické súradnice planéty: plus nula celá dva stupne severnej galaktickej šírky, mínus štyri…

Tu Elc v okamihu vystrel ruku k pultu a trhnutím vypol prívod energie. Oranžovozelené vlny, ktoré behali v kruhu, zmizli.

Samojlov nechápavo pozrel na Elca a jeho zrak sa stretol s chladným nepriateľským pohľadom. Nastalo napäté ticho.

— Žiadam, aby ste mi dali možnosť ukončiť vysielanie, — dožaduje sa Piotr Michajlovič.

— Vysielanie je skončené! — znie kovový hlas prekladacieho prístroja.

Nevdojak som vykročil k Elcovi, ale zastal som, lebo som zbadal výstražný pohyb Viary.

Elc odhodil prekladací prístroj a bez slova išiel k východu. Celkom pri dverách dal krátky rozkaz. Jugd, Viara a všetci ostatní sa strhli a rýchlo vyšli za ním. Zostali sme sami.

Operatéri ďalej nerušene pracovali pri pulte a pri indikátorových štítoch, akoby sa ich celá vec vôbec nedotýkala.

Prešlo zopár trápnych minút.

Prečo mi nedovolili dokončiť vysielanie zpráv? Nevidím príčinu… — A Samojlov v rozpakoch pomykal plecami.

Ale veď je všetko jasné ako deň, — vravím. — Co je na tom nepochopiteľného? Elc prerušil vysielanie práve vo chvíli, keď ste vysielali súradnice Griády Griáďania naisto chcú, aby pozemšťania už nikdy nenašli ich svet.

Nie nadarmo sa vás Elc tak podrobne vypytoval na spoločenské zriadenie pozemšťanov a na samosprávu pracujúcich.

— Zdá sa, že ani oni nemajú vykorisťovateľskú spoločnosť, — namietol Piotr Michajlovič.

— To sa len tak zdá. Ešte veľa vecí nepoznáme. Dvere ostro štrkli.

Vrátil sa Jugd s dvoma Griáďanmi. Zazdalo sa mi, že sa v Jugdových očiach blyští neskrývaná škodoradosť.

— Počkajte v sade, — povedal, — kým neoznámia rozhodnutie Kruhov mnohotvárnosti.

Aj tak prídu naše zprávy na Zem až za tridsaťtisíc rokov, — smutno povedal akademik, keď sme znovu vyšli do sadu. — A je vôbec ná dej na odpoveď? Nieto nádeje. Hádam iba keby sme si ľahli na šesťdesiattisíc rokov do anabiózy. Griáďania zrejme majú anabiózne zariadenia, a dokonalejšie ako my.

Naisto nás položia do anabiózy! — zachvátilo ma nepochopiteľné podráždenie. Srdce mi poplašné bilo, akoby tušilo niečo nedobrého. — Le pšie bude pokúsiť sa dostať do Vesmíru než čakať na odpoveď.

— Na čom? — uškrnul sa Samojlov ironicky.

— Musíme sa zmocniť griádskeho astroplánu, — vravím nástojčivo.

— A už si ho videl? Vieš riadiť raketu, zostrojenú pravdepodobne podľa celkom iných princípov?

Zozadu sa ozvali náhlivé kroky. Dohonila nás trocha zadychčaná Viara. Vyzerala znepokojená. Ako vidno, aj u žien na Griáde prejavujú sa city živšie než u mužov.

Nechápavo hladím na Griáďanku. V rukách drží dva neveľké lesklé disky. Práve taký disk mala aj ona na prsiach, keď lietala nad sadom.

— Pozemšťania musia vedieť…— vravel náhlivo jej prekladací prístroj. — Najprv pokusy s učením. Potom operácia na oddelení biopsychológie. O tom hovoril Jugd. Priniesla som vám disky…

Rýchlymi, no presnými pohybmi nám pripevnila na prsia antigravitačné prístroje a ukázala, ako sa zapínajú.

Stisol som gombičku a… vyletel som asi na tridsať metrov do výšky. Potom som sa obrátil a zostal visieť v nemožnej polohe nad ich hlavami, s naširoko roztiahnutými rukami, akoby som sa chcel zachytiť v povetrí.

Piotr Michajlovič sa rehlil. Viara nalákané pozrela z neho na mňa.

— Blahoželám k podarenému debutu! — kričí zdola Samojlov. — Zabudol si zapnúť regulátor rovnováhy! Prepni čiernu páčku!

Po niekoľkých načisto nezmyselných pohyboch vo vzduchu som úplne popletený nešikovne pristál.

Strach vo Viariných očiach vystriedali posmešné ohníky, no navonok bola celkom pokojná a vážna. Ako som si všimol, Griáďanku akosi osobitne zaujímala moja osoba. Niekedy som zachytil na sebe jej pozorný, skúmavý pohľad.

Skoro sme zabudli na jej poplašné, nám nepochopiteľné slová. Aby som pravdu povedal, ani som si ich veľmi nevšimol. Akési Oddelenie biopsychológie. Samojlov bude iste s radosťou študovať biopsychológiu alebo hociakú inú „lógiu”. Ale ja sa pousilujem prehliadnuť si život na Griáde, vyznať sa v jej nepochopiteľnom spoločenskom poriadku, zoznámim sa bližšie s obyvateľmi tejto plenéty.

Myšlienky mi pretrhol poplašný hlas Viary.

— Musíte odísť odtiaľto… Majte sa na pozore pred biopsychológmi…

Kamže? A prečo? — čudoval sa Samojlov. — Ne vidím nijakú príčinu, pre ktorú by sme sa mali znepokojovať? A ako ujdeme? Na povrchu je pekelné teplo a náš organizmus nie je naň zvyknutý.

Čoskoro nastane Obdobie hmiel a búrok. Horúčavy pominú. Leťte na Velký juhozápadný ostrov Fialového oceánu.

A čo tam? — Jej slová ma razom zaujali. — Druhý štát?

Griáďanka neodpovedala a jej pohľad sa uprel na frontón Energetického centra. Nevdojak som tiež pozrel tým smerom. Na pozadí sýtofialového neba až nadprirodzene jasne vystupovala socha záhadnej bytosti. Akosi prebúdzala v srdci nejasné želanie, volala kamsi do diaľky… Možno do nekonečných priestorov Vesmíru. Alebo k nedosiahnuteľným vrcholom absolútneho poznania, o ktorých sníva Samojlov? Hádanka okolo sochy ma čoraz väčšmi začínala znepokojovať.

— Kto jej to? Je to váš predok? Alebo je odtiaľ, z Veľkého juhozápadného ostrova? — zaplavujem Griáďanku otázkami.

Viara váha, akoby sa chystala odpovedať, no zarovno sa čohosi aj obáva.

— Nie, to nie je predok Griáďanov… to je… Spoza zákruty aleje sa neočakávane vynoril Jugd s tromi mocnými Griáďanmi. Mlčky sa priblížili a pohybmi nám rozkázali ísť vpred. Viara so sklonenou hlavou odišla do budovy. V tej chvíli som si nebadane vopchal do vrecka disk, čo som od nej dostal.

— Do Trozy, — zaznelo znovu známe slovo.