Griada

11 Zbohom, Griáda!

Nadišiel radostný a zároveň smutný deň: lúčime sa s Griádou.

Na úpätí Modrej gule sa vlní ludské more. Spolu s Uom a obrami stojím na visutej plošinke kozmoplánu a plnými plúcami vdychujem vietor, ktorý prináša vôňu ďalekých ostrovov Fialového oceánu. Vedia mňa stojí zamračený Džirg, Peter Michajlovič starostlivo preberá v rukách posledné mikrofilm.

Pol roka prešlo odvtedy, čo sme útočili na Trozu. Poznávatelia, ktorí sa rozutekali po celej Griáde, sa už dávno všetci vzdali. Skončila sa pekelná práca v ptuinských baniach a na ľadových pustatinách Zelsy: automaty a elektrónkové mechanizmy budú pracovať miesto doterajších väzňov, Griádoidov a Erobsov, ktorých oslobodili pre tvorivý radostný život.

Pol roka sme odovzdávali oslobodeným pracovníkom svoje vedomosti a skúsenosti. Mnohému sme ich nemohli naučiť — Poznávatelia ich hlboko uvrhli do nevedomosti. Ale základy už boli položené. Zvlášť veľa pracoval Piotr Michajlovič. Tri mesiace strávil v hlavnom elektrónkovom mozgu Griády, kde otvorili pre Griádoidov ozajstnú univerzitu. Naučil ich riadiť energiu. Vyšlo najavo, že programy, ktoré vkladali Poznávatelia do elektrónkového mozgu, boli smiešne jednoduché: tisícročný monopol Poznávateľov sa držal len na nevedomosti pracovníkov.

A už odchádzame. Desaťtisíce Griáďanov sa sem poschádzali zo všetkých kútov oslobodenej planéty. Až po obzor sa vlní more hláv a vyzerá to, akoby kozmoplán spočíval na ich pleciach.

Piotr Michajlovič sa nezmenil ani v tento slávnostný deň. Zhromaždil skupinu Griádoidov a zápalisto im vysvetľoval zásady jednoduchého programovania elektrónkových prístrojov. Ledva som ho stačil odtiahnuť k príklopu, ktorý sa užuž mal zatvoriť.

Silno sme sa objali s Džirgom a dlho sme si pozerali do očú; medzi nami stál jasný tieň jeho sestry.

— Zbohom, brat, — zašepkal ticho Džirg. — Nezabudni na Novú Griádu.

…. Už posledné lode a poslední Griádoidi na diskoch zmizli za obzorom. Uo hladí na hodinky.

— Nadišiel čas, — hovorí a ide k pultu. Prístroje spievajú víťaznú pieseň. Stále vyšší a vyšší je zvuk štartovacích motorov. Všetky obrazovky sú zapnuté. Vidíme, ako sa ďaleký oceán čerí od prúdu spätnej energie. Úplne nečuj ne a plavne sa Modrá guľa, veľká ako poriadny asteroid, odlepila od povrchu Griády, kde stála šesťsto rokov. Zrýchlenie vôbec necítiť — to je čosi inšie ako na fotónových raketách, kde čertovské preťaženie možno vydržať len pomocou špeciálnych ochranných zariadení.

Nemôžeme sa naposledy pokochať ani ohromujúcou oblohou Griády, ani Fialovým oceánom. Stále ešte trvá obdobie hmiel a búrok: nebo je zatiahnuté nepreniknuteľnými mračnami, oceán má farbu olova a rastlinstvo je šedočervené, fádne a neprívetivo. Ale to nie je zlé. Hmly a búrky prejdú a život na Griáde rozkvitne všetkými farbami!

A už sme v horných vrstvách atmosféry. Pred nami sa zjavil zvyčajný, milióny rokov známy obraz Vesmíru. Na ľavej obrazovke visí chladná biela guľa — Griáda. Ustato si prikladám ruku na čelo.

Piotr Michajlovič hľadí na mňa a chápavo sa usmieva. Na spánku má tmavú okrúhlu škvrnu — dôsledok gravitónovej strely.

Uo, náš dobrý priateľ, usilovne pracuje pri pulte. Nalaďuje kozmoplán na krížnikový poriadok. Smer — tretie špirálové rameno Galaxie, rodná Slnečná sústava, Zem, na ktorej sme neboli stáročia.

— Pripraviť sa k elektromezónovej forme letu, — rozkazuje Uo. Naozaj to nie je rozprávka? Sme prví ľudia, ktorí budú prekonávať časopriestor úplne novým spôsobom, ako ozajstní vládcovia Vesmíru!

Piotr Michajlovič horúčkovito nastavuje magnetofón, analyzátory, prevracia celé hŕby mikrofilmov: zrejme sa chystá zachytiť všetko, čo sa bude s nami diať.

— Netreba, — mávol naňho Uo. — Aj tak nebudeš nič vidieť a vnímať.

Či elektróny a mezóny cítia?

Ako to mám chápať? — čuduje sa Samojlov.

Spoľahni sa na naše prístroje…

Na bočnej stene sa roztvorili dvere do kabíny. Lesknú sa neznámymi kovmi a prístrojmi. Uo nás posunkom vyzýva, aby sme zaujali dve prostredné kabíny. Robí posledné pohyby na pulte: zaiste prepína kozmoplán na režim automatického riadenia a organizovania pochodov. Mocne hudie hlavný motor, melódia prístrojov mu kontruje. Pieseň elektromezónového generátora rastie. Na obrazovkách sa už dávno prelievajú svetelné efekty Dopplerovho posúvania spektrálnych čiar.

Vchádzam do kabíny a ponáram sa do mierne nakloneného kresla, stavaného pre Metagalakťanov. Uo starostlivo spúšťa na kreslo akýsi zvon z mliečnej zlatistej hmoty. Zasvietilo jemné modré svetlo, rozžali sa aparáty na protiľahlej stene. Uo ešte raz kontroloval synchrónnosť prístrojov a upokojujúco mi kýva hlavou. Zavreli sa ťažké dvere a prešlo niekoľko únavných minút. Tichá pieseň polí, ktorá prenikala cez hrubé steny, prechádza do mohutnej symfónie, ako keby neznámy vládca Rozum slávil víťazstvo nad odvekými, človeku nepriateľskými silami Vesmíru. Symfónia stále mocnie, rozrastá sa do hĺbky i do šírky. A už otriasa celým astroplánom. Začínajú v nej prevládať stále vyššie tóny. Stále tenšie, vyššie, jemnejšie. Cítim, ako mi telo zachvacuje nevysvetliteľná únava, neopísateľná ľahkosť a zároveň ťažoba.

Postupne hasne moje vedomie, rozplývam sa v nejestvovaní.

… Odkiaľsi sa linie tichá pieseň rodiaceho sa života, ledva ju počuť, skoro ju ani necítiť. Vedomie pracuje veľmi zvláštne, akoby v pomalých nárazoch. Prejdú dvetri myšlienky, potom nastane medzera, myšlienky sa zastavia. A znovu. Spolu so silnejúcou piesňou mocnie aj moje vedomie.

Horkoťažko otváram oči, s námahou si uvedomujem, že som v kabíne kozmoplánu. Prístroje pokojne hudú. Pokúšam sa vstať, ale nemôžem. Cítim sa slabý ako novonarodeniatko. Oddychujem asi polhodinu. Každou minútou mi pribúda síl. Roztvorili sa dvere a vidím usmievavú Uovu tvár. Dvíha priezračný voz a vedie ma do sály ústredne. Nohy sa mi podlamujú. Obzerám si Ua, ale ten vyzerá znamenite. Je to prirodzené: elektromezónový stav je pre ich organizmy celkom bežný.

Zjavil sa Piotr Michajlovič a smiešne prižmuruje krátkozraké oči: jeho „teleskopy” sa bohvie prečo nevzkriesili. Rozplynuli sa v elektromezónovom nejestvovaní. Daromné sa hrabe vo vreckách. Zrejme sa bude musieť až po najbližšiu lekáreň na zemeguli bez okuliarov zaobísť.

Teda vyšli sme z „tunela Sin” na kraji Slnečnej sústavy? Naše nebo! — vykríkol som, len čo som pozrel na obrazovky.

Za uplynulý milión rokov sa postavenie hviezd značne zmenilo, ale predo mnou ležala nová, starostlivo vypočítaná mapa zmenených súhvezdí.

Piotr Michajlovič sa úporné díva na obrazovky, potom pristupuje tesne k nim a tiež sa radostne usmieva Chladne, ale milo sa trblietajú hviezdy Veľkého voza, Orla, Južného kríža. Pozerám na univerzálne hodiny: prešli práve dve hodiny odvtedy, čo som si ľahol do kabíny. Tridsaťtisíc svetelných rokov — za dve hodiny! Toto je skutočná vláda nad Vesmírom.

V pravom rohu obrazovky svieti zelenkastý disk. „Veď je to Pluto,” rozmýšľam, ale o chvíľu sa ma zmocňujú pochybnosti. Uo prehlbuje ohnisko obrazu a vidím kvitnúce roviny pod priezračnými strechami, lesy, obrobené polia, továrne a závody, mestá a cesty.

Veď Pluto bola ľadová púšť, úplne mŕtvy svet! — čudujem sa. — Čo je tu teraz? Nová Zem?

To bolo pred milión rokmi, keď sme tadeto leteli na „Uránii”, — prip omína mi Piotr Michajlovič. — Ale dnes si rozum človeka istotne pokoril najvzdialenejšie kúty Slnečnej sústavy a prispôsobil ich pre život.

Modrá guľa znižuje rýchlosť na päťdesiattisíc kilometrov za sekundu.

Nebojí sa meteorov, a preto si môže dovoliť takú rýchlosť vnúti Slnečnej sústavy. Počas niekoľkých hodín preplávali po obrazovkách ústredne obrovské planéty: Neptún, Urán, Saturn, Jupiter.

A je tu Mars, na ktorom sa kedysi so mnou lúčil Voloďa. Na Marse vidíme obraz takého istého kvitnúceho sadu, akým sa stal Pluto.

— Pozri! — ukazuje Piotr Michajlovič na hornú obzorovú obrazovku.

Na obrazovke čoraz väčšmi rastie modrastozelená guľa, ktorá hrá striebristými vlnami. Srdcia sa nám rozbúšili od radosti. Zem! Kolíska ľudstva! Vlasť…

Preleteli sme nezmerateľné diaľky priestoru, gigantické časové vzdialenosti, aby sme sa dotkli jej materinských pŕs a aby sme ako Anteus nabrali ďalších síl k veľkolepej ceste do druhej Metagalaxie.