Griada

7 Obri

Čln sa zastavil uprostred utešeného oválneho zálivu, ktorý mal v priemere asi tri kilometre. Nepreniknuteľné tropické húštiny, poprepletané hustými lianami, na všetkých stranách siahali až k hladine. Velikánske kvety, veľké ani koleso, zádumčivo hľadeli do zálivu a ronili kvapky rosy.

Všade vládlo hlboké ticho. Rovno na sever sa otvárala široká dolina, uprostred nej stála tajomná guľa a zacláňala štvrtinu oblohy. Márne som napínal zrak, nikde som nevidel ani človiečika. A zrazu sa mi srdce rozbúchalo až kdesi v sluchách. Spoza mocného kmeňa vyšiel na breh zálivu vysoký človek v jasnobelasom priehľadnom skafandri. Človek meral najmenej tri metre. Mal bohatierske plecia a dokonale vyvinuté svalstvo. Breh bol vzdialený asi päťdesiat metrov a dobre som rozoznal rysy jeho tváre. Prisahal by som, že je to tá istá tvár, ktorá sa ukázala na obzorovej obrazovke počas uragánu.

Obzrel som sa. Džirgova tvár vyjadrovala úžas.

— To je hosť z Veľkej mnohotvárnosti. Pred päťsto rokmi pomohli predkom dnešných Poznávateľov vybudovať Energocentrum. Na pamiatku toho zanechali znak — sochu nad vchodom. Ale posledných tristo rokov n ejavili známky života; výpravy Poznávateľov k Juhozápadnému ostrovu, podnikané za posledných päťdesiat rokov, sa nič nedozvedeli. Posledný raz tam plával Jugd s Viarou. Rozprávala, že už videli modrú guľu na obzore, ale bližšie ako na dvadsať kilometrov sa k ostrovu nemohli priblížiť. Akási silová bariéra odrážala ich lode na západ, hoci Jugd zapol všetky mezónové generátory, aby neutralizoval bariéru.

„Znamená to, že nie je Griáďan? A kto je to teda? Aká rozumná bytosť? Odkiaľ priletela?” umáral som sa v dohadoch.

Obor v skafandri („Prečo je v skafandri?” pomyslel som si) sa uprene na nás díval a záhadne sa usmieval. Nečakane zdvihol mohutnú ručisko a… zavolal nás k sebe. Zvláštne, že som nepociťoval žiaden strach a povedal som Džirgovi, ktorého nič nemohlo vyviesť z rovnováhy: — Poďme sa s ním zoznámiť!

No jednako sme nemali na čom plávať. Búrka nám rozbila čln a lietajúce disky sa pokazili počas uragánu: boli to veľmi jemné prístroje. Boh porúchané a dokrivené; nechal som ich vtedy nezaistené v kabíne, otrasený akademikovou smrťou.

— Ako zídeme na breh? — spýtal som sa Džirga. Obrovi sa zjavne zunovalo čakať. Vo chvíli, keď som sa chystal skočiť do vody, aby som priplával k brehu, obor sa plavne odlepil od zeme, zdvihol sa do vzduchu a letel k lodi, pričom zostal v obvyklej zvislej polohe ^ Nestačili sme sa ani spamätať a už bol na palube.

Čo mu len povedať? A akým jazykom?

— Nemôžeme zísť na breh, — povedal som napokon na ospravedlnenie. — Máme rozbité všetky prístroje.

Obor mlčal: očividne nepochopil moje slová (vlastne slová lingvistického aparátu). Ale posunkami nám ukázal, že musíme letieť k horám, spoza ktorých vyčnievala striebristomodrá gula.

— Na čom poletíme? — spýtal som sa ho posunkami.

Vtedy obor natiahol ruku, chytil ma za pás a ukazoval mi, že ma ľahko udrží pri lete v rovnováhe. Pochopil som ho, ale začal som zúfalo gestikulovať a snažil som sa mu vysvetliť, že nie sme dvaja, ale traja. Potom som sa rozbehol do kajuty a horkoťažko som vyniesol akademika na palubu.

Z neobyčajne výraznej obrovej tváre som hneď vyčítal, že zoberie aj akademika. Neotáľal a hneď opatrne vzal Samojlova.

Ľahko ho preniesol na breh, znovu sa vrátil a spokojne sa usmieval.

Tvár rozumného spolubrata bola nezabudnuteľná: celá žiarila ohňom, pohybom, zmenou! Črty tváre boli síce veľké, ale zato vytepané dlátom neznámych pokolení do nepredstaviteľnej dokonalosti. Najmenšie odtienky citov a myšlienok sa odrážali na jeho tvári ako bystrý prúd.

Obor znovu netrpezlivo ukázal, že treba letieť. Obrátil som sa k Džirgovi: — Leťme teda! Cítim, že nás čaká čosi neobyčajné. Ale na môj údiv Džirg odmietol opustiť loď.

— Musím sa vrátiť do Drazy, — povedal ľútostivo. — Veľmi rád by som videl neobyčajné veci, ale čakajú ma Griádoidi. Máme pred sebou ešte mnoho bojov! Zbohom…! Udržuj s nami spojenie predošlým signálom. Možno, že teraz sa obrátim o pomoc ja k tebe. Tvoj priateľ (ukázal na akademika) bude žiť!

Srdečne som objal hrdinského syna Griády.

Obor nás s dobrým úsmevom pozoroval.

— Odchádza na more, — povedal som obrovi. — Pustíš ho zo zálivu?

Žiadna odpoveď, hoci sa mi zazdalo, že záhadný človek priaznivo prijal moju prosbu. Zaujímavé, možno ani nemá rečové orgány! Vo Vesmíre sú možné všelijaké čudá.

Nahmatal som vo vrecku rádioprijímač. Presvedčil som sa, či funguje, pristúpil som k obrovi, dôverčivo som naňho pozrel a povedal som mu: — Som pripravený!

Chytil som sa ho za ruku. Obor sa ešte väčšmi usmial a vtom sa zodvihol a preletel na breh. Ledva som stačil zakričať: — Do videnia, Džirg! Pozdravujem Gera a všetkých vašich!

Loď sa prudko otočila a pomaly vyplávala zo zálivu smerom na východ. Džirg mi kýval.

Ostal som sám so záhadným obrom. Pozeral teraz na sever, smerom k moru, a na jeho tvári sa mihli odtiene neznámych myšlienok. O čom rozmýšľal?

Ukázalo sa, že obor vie rozprávať. Povedal do mikrofónu v prilbe niekoľko krátkych viet, láskavo pozrel na mňa a posunkami ma vyzval, aby som čakal. Sadol som si do trávy, ale obor sa začal veľkými krokmi prechádzať; zrejme niekoho očakával. Spoza hrebeňa hory sa ukázala tmavá bodka. Stále sa zväčšovala, rýchle sa približovala k nám a navidomoči sa menila na takého istého obra. Ten, čo priletel, mi priateľsky zamával rukou a hneď opatrne vzal akademika na ruky a ľahko sa vzniesol do oblakov ako rozprávkový džin.

Mňa vzal môj známy.

O chvíľu sme sa vznášali nad okolitými horami. Kŕčovite som sa držal obrovej ruky a zavrel som oči. Potom som pozrel dolu — až sa mi dych zastavil.

Obri zamierili k modrej guli. Dolina, nad ktorou sme leteli, sa náhle zúžila. Tiekol cez ňu bystrý modrofialový potok. Zrejme pramenil v horách, ktoré sa stupňovité dvíhali pred nami. Vystúpili sme do výšky, pomaly sme preleteli cez horský chrbát vo výške šesť či sedem kilometrov. Začalo sa mi ťažko dýchať: vzduch bol značne zriedený. A stále sa pred nami týčila guľa, ktorá prevyšovala aj najvyššie končiare.

Zrazu sa za pohorím rozprestrela nekonečná rovina, ktorá sa tiahla až po obzor. Guľa stála skoro uprostred roviny či náhornej plošiny. Po piatich minútach letu sme sa lahodne spustili k úpätiu gule. Uvidel som pootvorený príklop vchodu. Zmizli posledné pochybnosti: bol to kozmoplán, praotec alebo potomok guľodiskov, na ktorých lietali Griáďania. Nikdy doteraz som nemyslel, že kozmoplán môže byť taký gigantický. Guľovitá stena strmo stúpala hore. Bola vysoká dobrých šesť — osem kilomet rov. A je to bezchybná, ideálna, geometricky pravidelná guľa. Akú vysokú techniku museli mať tí, ktorí ju postavili.

Jeden obor zdvihol ruku. Z východu vykĺzol automatický rebríkovitý mostík a za ním vyskočil bohatier v takom istom modrom skafandri, ako mali moji sprievodcovia. Posunkom mi naznačili, aby som vyšiel ku vchodu a mlčky som liezol hore. Obri s akademikom na rukách stúpali za mnou.

Keď som vstúpil dnu, ocitol som sa v prázdnej kockovitej miestnosti.

Bola to vonkajšia spojovacia komora. Obor stisol neviditeľný gombík a steny sa za nami nečujne zavreli. Zato vpredu sa otvorila nová chodbička. To sa opakovalo dvakrát. Vo výklenkoch poslednej chodbičky viseli jasnomodré priezračné skafandre. Dotkol som sa ich. Ani porovnať sa nedali s našimi masívnymi pancierovými oblekmi, ktoré zostali v „Uránii”.

Dlhý čas sme išli po chodbe, ktorá sa špirálovite vinula v dolnej časti gule. Steny chodby vydávali rozptýlené svetlo, ktoré bolo také silné ako slnečné. Napokon sa chodba skončila a ocitli sme sa vo velkej guľovitej sále.

Obri opatrne položili akademika na lôžko a obrátili sa ku mne. Zapol som lingvistický prístroj a spýtal som sa: — Co budete robiť s mojím priateľom? Neodpovedali a ďalej hľadeli na mňa. Potom jeden vydal zo seba nezrozumiteľný spevavý výkrik. Zo všetkých strán sa zjavili takí istí obri a mlčky ma obstúpili. Ani hlások nenarušil ticho, ktoré zavládlo. Toto záhadné mlčanie ma začalo tiesniť.

— Čo je to za konštrukcia? Prečo mlčíte? — vykríkol som, lebo som už nemohol vydržať.

Desiatky uznanlivých, pozorných očí sa obrátilo na mňa, ako by sa ma na niečo spytovali. Môj sprievodca (podľa všetkého ich vodca) znovu čosi povedal a obri opatrne vyzliekli Samojlova zo skafandra.

— Čo chcete s ním robiť? — vrhol som sa k akademikovi. Bál som sa, že aj oni začnú robiť nejaké pokusy s mojím mŕtvym priateľom ako biopsychológovia. Jeden z obrov ma žartovne zastavil. V jeho svaloch som pocítil rozprávkovú silu.

Celý naplašený pokorne som sa pobral za nimi. Akademika som nespúšťal z očú.

V jednej stene sa otvorili dvere, ktoré viedli do štvorhrannej kabíny.

V kabíne stál záhadný prístroj, pripomínajúci anabióznu vaňu. K veľkému valcu z neznámej hmoty, asi umelej, viedli desiatky ba možno aj stovky lesklých trubiek. Okolo valca boli prístroje. Pripomínali elektrónkové delá alebo biologické žiariče. Celá konštrukcia bola zvrchu osvetlená akýmsi nezvyčajným prenikavým svetlom z podivných svietnikov, zrejme generátorov žiarivej energie.

Jeden z obrov stlačil páku. Casť valca sa otvorila. Akademika vložili dnu a valec sa znovu zavrel. A už znela z prístrojov mocná víťazná melódia.

Rovnomerne začali hučať biologické žiariče, na riadiacom pulte zablikali rady rôznofarebných žiaroviek. A — zázrak! Alebo to bola iba halucinácia? — uvidel som, ako akademikova tvár začala ružovieť. Bolo to neuveriteľné. Ale akademik postupne ožíval.

Už otvoril oči, pohol rukou, a naraz vstal a prekvapene sa poobzeral.

Istotne mu nijak nešlo do hlavy, kde je a čo sa s ním deje. Obri s láskavým úsmevom pozerali na neho. Ktorýsi stisol gombík, valec sa roztvoril. Piotr Michajlovič, ktorý nič nechápal a začudovane si prezeral nezvyčajné prostredie, neisto vyšiel z prístroja. Nevydržal som a vrhol som sa naňho s otvorenou náručou.

Piotr Michajlovič! Veď ste boli mŕtvy! Zabitý! Čože? Zabitý? — čudoval sa Samojlov a opatrne sa ohmatával. — Áno… Ale veď som živý?!

Áno, ste živý! Vlastne boli ste mŕtvy… Ale žijete!

Samojlov pokrčil plecami. Tu som si uvedomil, že nič nechápe a v krátkosti som vedcovi rozpovedal, čo sme prežili. Samojlov sa nezaprel.

Hneď začal útočiť na obrov.

— Nie sme Griáďania, my sme z inej planéty, ktorá sa nachádza na kraji Galaxie. Tu sme len odnedávna, niekoľko mesiacov. A teraz hovorte o sebe vy. Kto ste? Odkiaľ ste prileteli?

Opäť záhadné mlčanie. Nikto vedcovi neodpovedal. Zarazene na mňa pozrel: Azda sú nemí?

Ale nie, počul som niekoľko viet, ktoré povedal ten so zlatým trojuholníkom na hrudi. On nás sem dopravil.

Obri sa často obracali k sebe tvárami, ako to robia pozemšťania pri živom rozhovore. Potom obor so zlatým trojuholníkom sa na mňa uprene zahľadel. Pocítil som slabú bolesť v hlave — ba vlastne akýsi nepochopiteľný tlak na mozog. Ako keby ma niekto neprestajne bodal malými tupými ihličkami do hlavy a snažil sa preniknúť k mozgovým centrám. Začalo mi byť nevoľno.

— Piotr Michajlovič, cítite niečo? Ako hypnóza.

— Myslím, že viem, čo je vo veci, — povedal pomaly Samojlov. Mal zvláštny výzor: zdvihol ruku k tvári a snažil sa zachytiť čosi unikajúce. Sústredene hľadel na dlážku. — Silné biokmit y rozochvievajú aj moje mozgové bunky. Pokúšajú sa nás spýtať…

— Nič sa nás nepýtajú, — namietal som nastrašené. — Mlčia ako predtým!

— Aký si len ned ô vtipný! — zvolal Piotr Michajlovič. — Čítajú si navzájom myšlienky a nie sú odkázaní na nedokonalý spôsob dorozumievania pomocou hlasu.

— Ako sa teda s nimi dohovoríme?

Piotr Michajlovič začal zúfalo gestikulovať, obrátil sa k obrovi, ukázal na svoj jazyk, potom na hlavu; chcel im tak naznačiť, že my sa dorozumievame len pomocou jazyka.

Obor sa uškrnul, chytil nás za ruky ako malé deti; prešiel s nami cez sférickú sálu a doviedol nás k dutej obrazovke v strede polkruhu, ktorý tvorili veľké kreslá. Keď sme si sadli, úplne sme sa v nich stratili.

Sférická sála bola pravdepodobne riadiacou ústredňou kozmoplánu.

Jej rozmery boli ohromujúce: protiľahlá stena bola od nás vzdialená na tristo metrov, ak nie viac, a klenba mizla kdesi hore. Steny ústredne slabo svetielkovali. Ako sme sa neskôr dozvedeli, boli to obzorové a zaznamenávacie obrazovky. Za nami stálo bizarné zariadenie, ktoré pripomínalo živú bytosť, s množstvom rozličných ukazovateľov, prístrojov, lesklých diskov, klávesov a gombíkov. Možno to bol elektrónkový mozog kozmoplánu. Popri stenách sa tiahli rady veľmi zložitých počítacích prístrojov. Väčšinu prístrojov v ústrední som nepoznal a z ničoho sa nedalo usúdiť, na čo sú. Vpravo od elektronkového mozgu stál rozmerný riadiaci pult s radom vyvýšených kresiel pre operatérov. Až sa mi v očiach marilo od aparátov a obrazoviek rôznych tvarov, primontovaných k pultu.

Zostal s nami len jeden obor — náš prvý známy. Ostatní sa myšlie nkami dohovorili, vzniesli sa hore ku kupole a zmizli tam v otvoroch, ktoré zrejme viedli k hnaciemu mechanizmu kozmoplánu. Čoskoro bolo odtiaľ počuť rytmické zvuky, hukot motorov, škrípanie a basový šum. „Určite niečo opravujú,” pomyslel som si.

Obor vyladil podivuhodne vdutú obrazovku, ktorá sa úplne odlišovala od ostatných, pripevnil si na hlavu lesklú sieťovú prilbu, od ktorej viedla k panelu obrazovky hustá sieť drôtov, a posunkami nás požiadal, aby sme si nasadili také isté prilby. Potom spýtavo pozrel na nás. Predpokladal som, že ladil prekladový prístroj. Zreteľne, oddeľujúc jednotlivé slová, som sa spýtal na to, čo sa mi zdalo zázračným čarom: — Ako ste dokázali vrátiť môjmu priateľovi život? No obor opäť záporne pokrútil hlavou a ukázal na obrazovku, ktorá svietila popolavostrieborným svetlom. A vtom sa na obrazovke zjavili obrazy udalostí, ktoré sme prežili v poslednom čase: útek z Trozy, plavba na elektromagnetickej lodi s Džirgom, uragán, príchod k Veľkému juhozápadnému ostrovu, stretnutie s obrom na brehu a let z pobrežia ku guli.

— To je neuveriteľné! — zvolal Samojlov. — Na obrazovke sa odrážajú obrove myšlienky a spomienky. Skrýva sa v nej prazvláštny prístroj: prijímač a transformátor biovln, prúdiacich z mozgu. To, o čom za našich čias na Zemi len hmlisto snívali!

Obor znovu na nás spýtavo pozrel: — Rozprávajme myšlienkami o sebe, — navrhol som akademikovi. — Pozrite, ja si teraz spomínam na odlet „Uránie”.

A naozaj, na obrazovke sa zjavil Hlavný mesačný kozmodróm, obrovská silueta „Uránie”, zástupy pozemšťanov v ťažkopádnych kozmických skafandroch. Potom ľudia zmizli a „Uránia” vzlietla do Vesmíru, zahalená do strašidelných vírov spätnej sily. Ale čo sa stalo: ledva intenzita spomínania oslabla, obrazy začali blednúť a rozplývať sa. Pochopil som, že musím myslieť jasne a logicky, nerozptyľovať sa, lebo vznikla takáto motanica: na pozadí letiacej „Uránie” sa z ničoho nič zjavila Lidina postava alebo tvár.

Samojlov sa nespokojne zamračil: — Nerozptyľuj sa, Viktor, nerozptyľuj sa. Teraz budem rozprávať ja.

Pozorne sa zahľadel na obrazovku. A hneď sa na nej črtala zemeguľa, potom náčrt Slnečnej sústavy, postavenie Slnka v Galaxii — skrátka celá prednáška na astronomickú tému. Potom sa po obrazovke začali mihať celé rady tenzorových rovníc, znamenitá Einsteinova formula E = M02, Lorentzove premeny, napokon rad otáznikov nad formulou „rýchlosť svetla rovná sa konštante”. Svoju myšlienkovú reč zakončil akademik touto formulou a skoro prosebné pozeral už nie na obrazovku, ale na obra.

— Prečo je to tak? — zvolal zápalisto. — Prečo je vo Vesmíre rýchlosť svetla stálou veličinou? Táto myšlienka mi nedá pokoja! Dozviem sa niekedy príčinu nemennosti a ohraničenosti rýchlosti svetla? A ako si mám názorne predstaviť zakrivenie časopriestoru?

Obor sa hlboko zamyslel a pozoroval tok Samojlovových myšlienok na „obrazovke pamäti”. Jeho tvár žila a dýchala súčasne s týmito myšlienkami. Bolo cítiť, že velké prírodovedecké otázky, ktoré trápili akademika, sú pre obra otvorenou knihou. Ale ako nám ich vysvetliť? Asi preto sa zamyslel. Ešte vari polhodinj’ „rozprával”‘ Samojlov o Zemi, o jej spoločenskom živote, o pozemskej vede a technike dvadsiateho tretieho storočia. Na obrazovke ožívali dejiny Zeme, život a všedný deň ľudí, úroveň technického rozvoja v jednotlivých epochách, výdobytky človeka v zápase s prírodou.

Na obrovej tvári sa odrážali stovky rozličných citov. Mimoriadne nadšenie vyvolali u obra obrazy pozemských dejín: boj človeka s prírodou na úsvite civilizácie, velké spoločenské a revolučné hnutia, bojová náplň roľníckych povstaní a proletárskych revolúcií, výpravy moreplavcov a cestovateľov, víťazstvo nad silami hmoty a vtrhnutie do vesmírnych priestranstiev.

Dalo sa predpokladať, že vnútorný duch a rytmus pozemského života, ktorý sa tak výrazne odlišuje od neživej, nudne pravidelnej griádskej civilizácie, najviac zodpovedal povahe obrov z neznámeho sveta.

Keď akademik „dohovoril”, obor prudko vstal, priateľsky sa usmial a ukázal na bioobrazovku. Na popolavom pozadí sa ukázal rozmazaný kotúč Zeme. Akademik urobil nový pohyb, akoby chcel niečo v mozgu zadržať, potom si uľahčené vydýchol a povedal: — Ci chceme teraz uvidieť našu planétu? Ó, samozrejme!

Obor nás objal okolo pliec a odviedol do špirálovitého tunela. Dlho sme sa prepletali bočnými chodbami, kým sme sa dostali do neveľkej sály, v ktorej celú jednu stenu zaberala velikánska obrazovka. Od nej viedla celá spleť vlnovodov. Keď som pozrel hore, uvidel som slabo svetielkujúcu klenbu.

Odrazu nastala úplná tma. Vtom klenba zažiarila hviezdami. Zmeravel som od nadšenia. Hviezd stále pribúdalo. Zhustli a zmenili sa na súvislý svietiaci roj. Zjavili sa obrysy špirálového útvaru — naša Galaxia.

Samojlov neodtŕhal oči od povrchu klenby. Galaxia: sa zväčšovala, jej rozmery rástli. Klenbu zapínali mocné: špirálovito ramená, ktoré sa doslova pred očami rozpadali na drobučké zrnká — hviezdy.

Obor stále točil ladiace gombíky na paneli pod obrazovkou a sledoval fantastickú hru hviezdnych rojov. Špirály bledli a hasli. A vtom sa zjavili tisícročiami zmenené, ale predsa dobre známe súhvezdia.

— Pozrite, Piotr Michajlovič! Tu je Orión, Plejády, a tamto Kassiopea, Centaurus, Pegas! Veď je to naša zemská obloha! Na klenbe zostalo len súhvezdie Panny; ak pozeráme na našu slnečnú sústavu z hlbky Vesmíru, Slnko sa nachádza v tomto súhvezdí. Súhvezdie rástlo, akoby sa rýchlo približovalo k pozorovateľom. Ostatné hviezdy bledli a mizli smerom hore, doprava i doľava. Znezrady klenba zhasla; zato však v strede obrazovky sa ukázala jasná žltá hviezda a okolo nej deväť hviezdičiek, ktoré o chvíľu narástli do veľkosti detskej lopty.

Bola to naša slnečná sústava!

A už celú obrazovku zaplnil kotúč milovanej planéty. Obklopoval ju oblak malých mesiacov.

— Hm… Keď sme leteli preč, umelých družíc bolo dvadsaťšesť, — poznamenal Samojlov. — Teraz sú ich stovky.

Obor nás posunkami vyzval, aby sme si stali k pultu a sami si ladili časový teleskop. Ukázal nám, ako sa reguluje ostrosť, jasnosť a veľkosť obrazu.

Opatrne som otočil mierkový gombík doprava. Hneď zmizol obraz zemskej atmosféry, ktorý zakrýval obrysy svetadielov. Jasne bolo vidieť euroázijský kontinent, ktorý sa čoskoro rozstúpil na všetky strany. Ukázali sa rodné ruské šíravy.

Ale čo sa to porobilo? Nepoznával som miesta, známe od detstva.

Kam sa podeli rozlahlé mestá, priemyselné strediská, továrenské kolosy, sieť diaľkového elektrického vedenia a železníc? Všade sa rozprestieral oceán rastlinstva, zelenali sa koruny mohutných vavrínov, kvitli oleandre; vejárovité palmy prívetivo pokyvovali širokými listami, ani čo by posielali pozdrav tým, ktorí sa preniesli cez čas a priestor a teraz si prezerajú milovanú planétu zo strašnej diaľavy dosahujúcej kvadrilióny kilometrov. Ale prečo v strednom pásme Ruska kvitnú tropické kvety a stromy? Ci nebodaj uplynulo celé geologické odbdobie? Veď pri Moskve a Leningrade bolo tropické podnebie len v mezozoiku!

Márne som sa pokúšal nájsť Zavolžské kozmocentrum, na ktoré som si toľko spomínal. Pozorne som blúdil pohľadom po niekdajších zavolžských stepiach. Nenachádzal som tam nič, čo by sa ponášalo na kozmodróm — všade sa rozprestiera nedozerné more subtropického a tropického rastlinstva. Spomedzi kvitnúcich záhrad a hájov vyčnievali skupiny krásnych budov zo striebristej hmoty. Leskli sa strechy z polaroidného skla. Bolo vidieť aj skupiny pekných ľudí v snehobielych alebo pestrofarebných šatách.

Odrazu sa na obrazovke vynoril pomník. Stĺp bol z blýskavej bielej zliatiny a smelo sa týčil do výšky. Tvar stĺpu pripomínal čosi známe. Zahľadel som sa naň, rýchlo som krútil gombíkmi a div som neskríkol od úžasu. Bol to… náš gravitónový astroplán. Spočíval na pristávacej trojnožke. Zachvátil ma zvláštny pocit, keď som na stĺpe zbadal dva veľké ovaly a v nich.’. svoj a akademikov portrét; boli namaľované enkaustikou, večným farbivom.

Pod portrétmi svietili zlaté písmená: „V treťom tisícročí nového letopočtu odštartovali odtiaľto títo ľudia, ktorí prví vyskúšali gravitónovú raketu a odvážil sa na cestu do stredu Galaxie. Ale nevrátili sa ani teraz, na začiatku prvého tisícročia druhého milióna rokov ľudskej histórie. Večná sláva hrdinom vedy!” Milión rokov… Dych sa mi zatajil. A čo je s Lidou? Kde je?

Bezvládne som spusJl ruky, ohromený bezodnou časovou priepasťou. Cas! Jeho nezastaviteľný prúd, nepodliehajúci nijakým silám, mi uniesol všetko drahé: priateľov a druhov, s ktorými som brázdil Vesmír, prostredie tretieho tisícročia, na ktoré som si zvykol. Pocítil som, že mi zradne zvlhli oči.

Neuniesol neľútostný prúd času aj Lidu?

Teraz zase Samojlov, ktorý pokojne odtisol moju ruku, otočil zázračný kanál neznámeho prístroja na severozápad od pomníka. Pochopil som, že hľadá hlavné mesto východnej pologule. Ale aj to zmizlo. Na mieste, kde kedysi kypel veľkomestský život, sa rozprestierali rozsiahle kvetinové záhrady. Na vŕšku v mori kvetov sa týčila monumentálna niekoľkokilometrová budova. Na priečelí boli velikánskymi písmenami napísané len dve slová. Nijako som ich nemohol rozlúštiť: bol to akýsi neznámy jazyk. Akademik zaostril obraz ako sa len dalo. A vtedy sa pod novým nápisom, zrejme v reči druhého miliónročia, nejasne, ledva viditeľne ukázali staré známe písmená: — „Pan… te… ón nesmrteľnosti”, — rozlúštil nápis akademik.

Podvedomý cit ma prinútil, aby som odstrčil Samojlova od prístroja.

Sám som chytil ladiaci gombík.

— Nechajte ma… sám sa… — šeptal som trhaným hlasom.

Panteón sa rozplynul, roztopil. Jasne, skoro hmatateľne bolo vidieť priestrannú sálu s radmi anabióznych vaní. Na pulte každej vane bol primontovaný portrét „spiaceho”. Z fotografií na niňa prísne pozerali neznámi pozemšťania. A tu prišiel okamih, po ktorom som tak vrúcne túžil celý milión rokov!

Vo svetlom vnútrajšku anabióznej vane číslo dvesto osemdesiatdva som uvidel milú, blízku, známu Lidinu tvár, jej zlaté vlasy, pevne stisnuté pery.

Uprene som hľadel na jej tvár a zhrozený som si uvedomil, že Lidin „spánok” trvá už vyše milión rokov. Tisíc tisícročí alebo desaťtisíc storočí!

Dočká sa dňa, keď vytočím na pulte šifru známu len mne a Samojlovovi a vzkriesim ju tak k životu? Lenže, ako sa vrátime na Zem? Veď „Uránia”, nateraz neužitočný exponát v niektorom trozskom múzeu, nemá nijakých zásob gravitónovej pohonnej hmoty…

Na pulte blikalo ružové svetlo rádioaktívneho časového relé. Na schránke prístroja bol vyrytý latinský znak neptúnia. Doba jeho rozpadu je dva a štvrť milióna rokov. Teda Lida bude spať ešte vyše milióna rokov.

— Musíme sa vrátiť na Zem! A čo najskôr! Zunovalo sa mi obdivovať studený „zlatý vek” Griáďanov. Treba hľadať spjosob, ako sa dostaneme do Vesmíru!

Ale Piotr Michajlovič mi prísne odvrkol: — Vrátiť sa stihneme hocikedy. A istotne sa vrátime! Musí predsa niekto rozpovedať ďalekým potomkom o neobyčajnej ceste do stredu Galaxie. Nevrátime sa skôr, kým sa nezoznámime aspoň s princípmi civilizácie obrov, najväčšej civilizácie, aká kedy jestvovala. Zhodou okolností sa pred nami roztvárajú ešte závratnej šie oblasti poznania. Moja teória časopriestoru si vyžaduje novú dôkladnú revíziu. Verím, že za pomoci obrov sa mi podarí nájsť jednoduchú formulu na vyjadrenie tenzora.

Piotr Michajlovič pevne sedel na obľúbenom koníčkovi.

Kým obri pracovali hore, nadviazal som s akademikom rozhovor o záhadnom plemene rozumných bytostí.

V Informatóriu Poznávateľov naozaj nie sú žiadne zmienky o obroch? — spýtal som sa Piotra Michajloviča.

Predstav si, že nie! Nie som sa nedozvedel ani o pôvode sochy v Energetickom centre. Služobníci a operatéri nevedia vôbec nič. Ich rádiofikovaný mozog zostal na úrovni dojčenského. A Poznávatelia mlčia. Hneď od začiatku bolo jasné, že čosi úporné taja. Odkedy sú tu obri? A aký majú vzťah ku Griáďanom? Socha, samotné Energocentrum a aj Viarine útržkovité slová ma priviedli k presvedčeniu, že kedysi obri spolupracovali s Poznávateľmi, ale potom sa odrazu uzavreli na Veľkom juhozápadnom ostrove. Tu čosi nie je v poriadku.

Ale ako sa dohovoríme s obrami? Zvláštne, že nerozumejú ani náš jazyk, ani jazyk Griáďanov. Prečo asi, Piotr Michajlovič?

Musia rozumieť všetko a som si istý, že o nás už dávno vedia. Myslíš, že z uragánu sme vyviazli náhodou?

Prečo potom neodpovedajú na otázky?

Mám dojem, že príčina je takáto: ich jazyk je natoľko zložitý a nepodobný nášmu a griádskemu, že je im ťažko vyjadriť myšlienky jazykom, ktorý sa im zdá byť jazykom divochov alebo dojčat.

Po dlhej neprítomnosti sa obor znovu vrátil k nám a s priateľským úsmevom sa posadil oproti.

— Pozri, — povedal Piotr Michajlovič, — teraz mu dáme rad otázok.

Musí ich pochopiť a nejako na ne reagovať.

A Samojlov sa obrátil k obrovi:

— Povedzte nám konečne, kto ste? Z ktorej časti Galaxie ste prileteli na Griádu?

Obor vypočul Samojlova, rázne podišiel k hlavnému pultu a s nepostihnuteľnou rýchlosťou začal zapínať prístroje; potom sa točil pri rade elektrónkových strojov. Náhle zhaslo svetlo, ktoré sa lialo zo všetkých strán. Zato sa jasne rozžiarili stenové obrazovky ústredne. Zároveň sa rozozvučala tichá hudba prístrojov a aparátov. Objavili sa neobyčajné, čudesné obrazy.

Obor nám začal vysvetľovať, kde je jeho vlasť. Ukázalo sa, že všetko, čo sa v minulosti dialo v kozmopláne alebo mimo neho, sa ako zázrakom zachovalo na obrazovkách, ktoré boli vlastne rozprestrenou sieťou pamäťových elektrónkových zariadení. Najprv sa na stenách kozmoplánu zjavila neznáma Galaxia, asi trikrát väčšia ako naša. Nemala už špirálové odnože; bola to veľmi stará eliptická Galaxia, na akú sa o milióny rokov zmení aj naša hviezdna sústava.

Vtom sa mi zasekol dych: objavila sa panoráma neobyčajne krásneho sveta. Pod oslepujúcimi lúčami bielomodrého slnka plieskali vlny jasnooranžového mora; po zlatistých pláňach majestátne tiekli pomalé rieky; iskrili sa vodopády, ktoré sa rútili dolu z priezračných jasnožltých balvanov. Nevídané purpurovooranžové rastlinstvo radostne šumelo; na pozadí priezračnej zlatej oblohy bolo vidno vzdušné konštrukcie, oblúky, mosty a veže z oslepujúco modrej hmoty. Všade žiarili, iskrili a v myriadach slnečných iskier sa rozsypali obrovské fontány, ktoré raz vystrekujú vodu do oblakov, raz sa krútia vo fantastických pramienkoch, inokedy zasa rozstrekujú sa v miliónoch trepotavých, akoby živých kvapiek.

Nikdy nezabudnem na tento čarovný obraz: jasne oranžový oceán, splývajúci so sýtozlatým nebom, azúrové mestá, úchvatne čistý a priezračný vzduch, tmavoopálový opar na obzore!

— Kde je tento svet? — vykríkol Piotr Michajlovič, nie menej ohromený ako ja.

Obor sa zhovievavo usmial a začal nám ukazovať, kde leží jeho vlasť. Pohotové načrtol na bioobrazovke udivujúco presnú schému našej Metagalaxie. Jej približné kontúry pozemšťania s velkými ťažkosťami odhalili až po niekoľko sto rokoch astronomických porovnaní. Šípkou nám ukázal jej priemer — štyridsať osem miliárd svetelných rokov. Potom zmenšil našu Galaxiu na veľkosť čajovej mištičky a silou myšlienky nakreslil na druhej časti bioobrazovky hviezdny ostrov bizarnej kužeľovitej podoby a medzi obidvoma sústavami urobil priamku s označením vzdialenosti.

— Dvesto sedemdesiat miliárd svetelných rokov! Osemdesiattri miliárd parsekov! — zvolal akademik. Na tvári sa mu zračil dobroprajný úžas. — Tak vy ste z druhého Vesmíru?! Z druhej Metagalaxie?!

Na potvrdenie týchto slov obrova myšlienka nakreslila na obrazovke jeden z ostrovov neznámej Metagalaxie — tú istú eliptickú Galaxiu, ktorá sa objavila na začiatku — napísala pod ňu názov — tri zvláštne zna ky— a šípkou ukázala na jednu hviezdu v strede.

— Druhá Metagalaxia… Stovky miliárd svetelných rokov, — šepkal akademik. — Ako len prekonali takú vzdialenosť? To je nepochopiteľné!