Griada

10 V srdci Trozy

Prístroj zosadol na štvoruholníkovú plošinku z lesklej hmoty, pripomínajúcej plastickú hmotu. Vysvitlo, že plošinka je vlastne strechou asi osemdesiatposchodovej osemhrannej budovy. Otvoril sa príklop a my sme vyšli z prístroja. Ťažko sa dá vyjadriť slovami, čo som uzrel a pocítil. Po prvé: vzduch! Voňavý osviežujúci nektár! Taký vzduch býva v horách. Ani stopy po horúčave, ktorá zúrila nad Griádou. Bola to ideálne zostavená plynová zmes atmosferických zložiek. Trochu vyššie percento kyslíka v ich atmosfére spôsobovalo udivujúcu životnú činnosť. Cítil som sa svieži, plný sily a energie.

Z výšky našej plošiny bola vzdialenosť obzoru dvadsaťtridsať kilometrov, ak nie viac. Pred nami ležalo gigantické mesto neobyčajnej architektúry. Kolosálne stupňovité zoskupenia budov kruhovité objímali strednú časť obrovského amfiteátra, zvláštnu arénu, ktorá bola určite široká päťdesiat kilometrov. Všade na stupňoch budov žiarili krásne, majstrovské sochy. Arénu zaplňovali široké parky, ktoré sa rozprestierali na desiatkach kilometrov s vodnými nádržami, bazénmi, kaskádami umelých vodopádov, so štadiónmi a nesčíselným množstvom pohyblivých schodov, ktoré dopravovali desaťtisíce Griáďanov z budov k aréne a naspäť. Parky, bazény, sady a fontány boli aj na strechách mnohých stupňovitých budov, ktoré čneli navôkol, nad nami i pod nami.

Vo vzduchu sa všetkými smermi a v rôznej výške vznášali tisíce a tisíce Griáďanov. Veľmi som sa čudoval, ako môžu tak ľahko a voľne lietať v povetrí ani vtáci. Niektorí sa krúživými pohybmi dvíhali do výšky, prileteli k priezračnej streche mesta a dlho si odspodu prezerali našu „Urániu”, ktorá ležala asi pätnásť kilometrov od nášho osemhranu. Po celom viditeľnom „obzore”, vytvorenom ozrutnými stupňovitými budovami, sa tiahol múr. Aj tento bol celkom: priezračný, zdalo sa, že nieto nijakého „amfiteátru”, žiadnych stien, ale jednoducho na planéte stojí mesto pod fialovým nebom, obklopené zo všetkých strán parkami, lesmi a riekami. Priezračné boli aj steny väčšiny domov, takže bolo vidno rady izieb, dlhé sály, zaplnené zložitými prístrojmi a mechanizmami, prechody a pohyblivé schody, pohyblivé ulice a výťahy. A všade množstvo ľudí. Zo všetkého toho sa mi napokon až hlava krútila.

Piotr Michajlovič sa mi dotkol ruky: — Volajú nás. Pozri, koľko sa ich zhŕklo.

Naozaj, zvesť o našom prílete na Griádu sa chytro rozletela po celej Troze, takže nad našou plošinou viseli celé mračná Griáďanov, ktorí sa bez akejkoľvek námahy držali v povetrí na jednom mieste. Rovnomerný šum rozliehal sa ako hučanie mora na všetky strany: Griáďania si vymieňali názory o nás. Celé skupiny obsadili blízko položené strechy a stupne.

Každú chvíľu k nám priletovali noví Griáďania a bez okolkov vypliešťali na nás okále. Jeden z nich sa priblížil celkom ku mne. Priložil som si prsty k ústam, aby som mu dal najavo, že by som sa rád s ním porozprával, ale nepoznám griádsky jazyk. Elc, ktorý stál pri lingvistickom prekladovom stroji, hneď spozoroval môj pohyb a vysvetlil si ho akiste ako želanie jesť, lebo predo mnou sa priam spod zeme vynoril nízky stolček zo striebornej plastickej hmoty, naložený trojuholníkovými nádobami a pohármi.

Griádske jedlá boli na pohlad veľmi zvláštne. Opatrne som si vzal hnedý kúsok akéhosi želé, podniesol som si ho k ústam a zastal som.

„Teraz to zjem a bude koniec. Čo je dobré pre nich, môže byť jedom pre pozemský organizmus”, pomyslel som si v strachu. Jednako, dobre to dopadlo. Hnedý kúsok sa len tak rozplýval na jazyku. Jeho chuť sa nedala určiť, pretože pripomínal naraz tri najvyberanejšie tropické plody Zeme: banán indický, mangovník a pulasan. Ostatné jedlá boli tiež výborné. Rýchlo sme hltali jedlo z jedného taniera za druhým a vôbec sme si nevšímali vzrastajúceho šumu: Griáďanov zrejme prekvapil náš vlčí apetít. Ale ja som sa prestal ostýchať a takmer celkom som zabudol na všetko okolo, pretože som bol poriadne lačný. Nová lingvistická aparatúra, ktorú Griáďania zostavili, bola ovela zložitejšia než tá, ktorú použili pri aštropláne. Znovu sa začali pokusy dorozumieť sa. Celú hodinu som vedno s akademikom menoval rozličné predmety a pohyby Griáďanov a skupina operatérov usilovne zostavovala prekladový program. Napokon — ani som skoro očiam neveril — začali sa na obrazovke ukazovať v našom jazyku vety, ktoré mali zmysel. Griáďania za hodinu natoľko postihli podstatu našej gramatiky a základnej slovnej zásoby jazyka, že aj my sme im začali rozumieť; pravda, nie úplne, ale zhruba dosť, aby sme sa už mohli dohovoriť.

Prehovoril k nám Elc.

— Ľudia takzvanej Zeme! Vaša karanténa sa skončila. Po celý čas, čo ste boli aj so svojím kozmickým prístrojom na dne družice, intenzívne vás ožarovali lúče, ničiace baktérie. Zničili všetky vírusy a baktérie, ktoré sídlili vo vašich telách a ktoré by boli pre náš svet strašným nebezpečenstvom.

Teraz sme ochotní zoznámiť vás s veľkou civilizáciou Griády. Vyvíja sa už vyše dvadsaťtisíc rokov!

Samojlov, ktorý pozorne sledoval svetelné vety na obrazovke, sa uškrnul a obrátil sa ku, mne: Zázrak, Viktor. Ich civilizácia sa vyvíja dovedna iba dvadsaťtisíc rokov; v tej chvíli, keď sme my odleteli zo Zeme, jej teda ešte nebolo. Kým sme sa my prebíjali sem, v našej rakete ubehlo pätnásť rokov, ale na Griáde rovnako ako na Zemi tisíc ráz tolko. To znamená, že zemská civilizácia má teraz viac ako desaťtisíc storočí! Je neporovnateľne vyspelejšia ako griádská. Keď sme štartovali, predkovia týchto bytostí ešte behali nahí…

Lepšie povedané, lozili po stromoch a papekmi otlkali z nich plody, — spresnil som. — No tak sme v anabióze prespali aj našu, aj ich civilizáciu a beznádejne sme zaostali za svojimi aj cudzími. Bude nám veľmi ťažko; najmä vám.

Prečo práve mne?

Nepochopíte princípy griádskej vedy, — zabŕdol som do neho.

Zle poznáte vedecké princípy, mladý človek, — vz bĺkol Piotr Michajlovič. — Prírodné zákony sú všade rovnaké…

Prestal som sa pochybovačné usmievať, lebo som nijako nemienil uraziť slávneho akademika.

Keď sa Griáďania presvedčili, že rozumieme ich jazyku, tí, čo boli zoskupení okolo Elca, nás rovno zasypali otázkami. Ale nič z toho nebolo, pretože na obrazovke tlmočníka zjavilo sa naraz toľko viet, že z toho vyšla ozajstná gebuzina. Piotr Michajlovič začal gestikulovať, aby dal najavo, že nič nerozumieme. Elc pohybom ruky rozkázal, aby mlčali. Všimol som si, že ho Griáďania bez slova počúvali.

Co by ste chceli teraz robiť? — spýtala sa nás obrazovka (vlastne Elc).

Spať — zašomral som, lebo som sa cítil hrozne ukonaný; okrem toho chcelo sa mi spať aj od výdatného obeda. Samojlov začudovane pozrel na mňa, ale potom súhlasil.

Sprevádzaní skupinami zvedavcov začali sme sa spúšťať po nekonečných pohyblivých schodištiach dovnútra osemhrannej budovy, ktorá bola, ako sa neskoršie ukázalo, čímsi medzi griádskou Akadémiou vied a najvyšším orgánom moci. Po griádsky sa tento dom nazýval trocha čudne: „Kruhy mnohotvárnosti”.

O dve hodiny sme už; spali v izbe, ktorú nám určili. Neobyčajné dojmy nás veľmi unavili.

… Na druhý „deň” nás hneď ráno vzali do roboty vedci. Dávam slovo „deň” do úvodzoviek, pretože tu to bol čisto konvenčný pojem. Na Griáde bol stále deň. Hoci griádske slnko pravidelne vychádzalo a zapadalo, druhé teleso — stred Galaxie — večne svietilo na jednom a tom istom mieste oblohy.

Tmu vo svojich príbytkoch a v meste dosahovali Griáďania zrejme umelým spôsobom: keď sme si včera ľahli spať, jeden z nich stisol disk pri dverách a priezračné steny našej spálne zaraz sčerneli ako sadze. Nastala hlboká tma, veľmi vhodná pre spánok.

Len čo sme sa naraňajkovali, asi desať Griáďanov strmo vošlo do našej izby a pomocou „tlmočníka” nám navrhlo ísť na „vyučovanie”.

— Aké vyučovanie? — spýtal som sa. Toto slovo vo mne vždy vyvolalo nudu, pretože som túžil veľa cestovať a veľa vidieť.

Gramatiky a slovnej zásoby jazyka, — odvetil suchopárny vysoký Griáďan s hustou ohnivočervenou hrivou a s veľkými modročiernymi mandľovými očami. Po celej tvári sa mu ťahala zvláštna rozdvojená jazva.

Toto vyučovanie nevyhnutne potrebujeme, — povedal Piotr Michajlovič, keď mi na tvári zazrel grimasu nespokojnosti. — Cím skorš ie budeme vedieť zostaviť správne programy, tým rýchlejšie sa dozvieme o veciach, o ktorých sa nám možno ani nesnívalo.

Museli sme sa zopár týždňov potiť nad zostavením najjednoduchších programov prekladu z griádskeho jazyka do nášho.

Kým Samojlovovi to išlo pomerne ľahko, pre mňa to bolo hotové tabu. Učil nás vráskavý starý Griáďan neurčitého veku; nepochybujem, že mal dvesto alebo tristo rokov.

Raz nás zaviedli do ústrednej sály Kruhov mnohotvárnosti, kde sedelo najmenej tisíc Griáďanov v podivných trojrohých čiapkach z modrej umelej hmoty. Znovu sme zaujali miesta pred obrazovkami veľkých lingvistických prístrojov. Boli ešte zložitejšie než tie, čo sme používali na plošine v deň nášho príletu. Vliekli sa dlhé hodiny, preplnené otázkami o Zemi, o jej spoločenskom zriadení, o rozvoji vedy a techniky. Väčšinou odpovedal Piotr Michajlovič. Hneď našiel spoločný jazyk s vedcami, a keďže sa dostal ku svojim obľúbeným témam, pustil sa do nezrozumiteľného rozhovoru o vlastnostiach časopriestoru.

Akademik sa rozohnil, začal vyskakovať zo stoličky, vzrušene gestikuloval a podchvíľou si naprával „teleskopy”. Ja som radšej mlčal a so záujmom som pozoroval obyvateľov tohto sveta. Strohé, ľahostajné tváre, spokojné pózy, krátke úryvkovité vety, zvučiace kovovým tónom….

Griáďania boli absurdne rozvážni „suchári”. Za celé hodiny som ani raz nezbadal, že by niektorý z nich urobil zbytočný pohyb, gesto, alebo vyjadril čosi, čo by sa ponášalo na cit. Z celého zhromaždenia viala nevýslovné slávnostná nuda.

— Ako sa vám podarilo zastaviť náš astroplán v priestore a odvliecť ho na družicu? — spýtal sa akademik Elca, ktorý nás počas celej besedy priam prevŕtaval pohladom a o čomsi uvzato rozmýšľal.

Keď tento neprívetivý starec začul otázku, dlho rozmýšľal a v duchu o čomsi uvažoval. Potom prehovoril úryvkovitými vetami, ktoré padali ako údery kladiva: Obrovská koncentrácia ťažkej energie… premena štruktúry priestranstva v obmedzenom úseku… vznik silového oblaku… Obmeňovaním rýchlosti a sily rozpadu mezohmoty sme preniesli váš astroplán na družicu.

Môžeme navštevovať náš astroplán? — zamiešal som sa do rozh ovoru ja, lebo som zistil, že „Uránia” už nie je na streche Trozy.

Elc pozrel letmo na mňa a povedal: Prístroj je v múzeu Kruhov mnohotvárnosti.

V múzeu? — skríkli sme obaja naraz.

V hlave mi horúčkovito vírili myšlienky, získané z fantastických románov: o večnom zajatí, o rozumných, mysliacich, ale nezmyselne krutých bytostiach druhých svetov, o tom, že sa budem musieť navždy rozlúčiť s nádejou, že znovu uvidím Zem…

— Nemáte právo rozhodovať o cudzom aštropláne! — zakričal som zúrivo.

Elc sa ani nepohol, iba jeho oči zasvietili zrazu tak strašne chladno, akoby žili na absolútnej nule teploty.

No nebojácne som pozrel do jeho hlbokých modrých očí, hoci mi to bolo nepríjemné. V týchto cudzích, nezemských očiach zračili sa akési neznáme, no vôbec nie dobroprajné alebo dobromyseľné myšlienky.

Piotr Michajlovič obrátil reč na inú tému, aby zahladil nepríjemný dojem ostrého vystúpenia: Môžeme ľudstvu Zeme oznámiť dajakým spôsobom náš pobyt na Griáde?

Oznámiť? — opakoval Elc, ktorý si ma ešte stále prenikavo premeriaval. — Pravdaže môžete. Lenže… Aký to má zmysel?

Pocítil som, ako sa Piotr Michajlovič nasrdil: Vy nechcete poslať oznámenie?

Nie v tom je problém, — usmial sa Griáďan mŕtvolné. — Všeplanetárny vysielač elektromagnetickej energie odošle signál hocikedy. Ale ty si vravel, že Zem je vzdialená deväťtisícdvesto parsekov a to znamená, že vaše oznámenie dostanú až o tridsaťtisíc rokov. Má to význam poslať takéto oznámenie?

Teda tak… — Piotr Michajlovič sa sklamano pošúchal medzi očami. — Predpokladal som, že vašej vede sa podarilo prekonať „hranicu svetla” a dosiahnuť rýchlosť vysielania väčšiu než je rýchlosť svetla.

Co nazývaš rýchlosťou svetla?

Samojlov dlho a zložito vysvetľoval Griáďanovi náš pojem o svetelnej rýchlosti. Elc sa znovu usmial: — Nesprávne vyjadruješ zmysel tejto vlastnosti hmotyAko to, že nesprávne? — povedal akademik tónom urazeného seb avedomia.

Naša svetelná rýchlosť — to je iba stredný význam druhej veličiny, ktorá sa nazýva rýchlosťou šírenia vzájomného pôsobenia vo všeobecnom mezónovom poli.[3] Táto rýchlosť kolíše v určitých hraniciach; jednou z takýchto hraníc je rýchlosť šírenia ťažkej energie.

— Také čosi! Počuješ? — obrátil sa ku mne natešený Piotr Michajlovič.

— Ich názor sa takmer zhoduje s teóriou príťažlivosti, ktorú sme rozpracovali v Akadémii…!

Počúval som Elca s ohromným záujmom, lebo každé Griáďanovo slovo o všeobecnom mezónovom poli bolo pre mňa objavom. A určite aj pre Piotra Michajloviča.

Teda ešte neviete vysielať zprávy väčšou rýchlosťou, ako je svetelná? — spýtal sa Samojlov ešte raz.

Nie, ešte nevieme. Hoci… mohli by sme sa naučiť takému vysielaniu od…

Elc náhle zmĺkol, akoby si uvedomil, že povedal priveľa. Vo vzduchu viselo tajomstvo, ktoré nám nechceli prezradiť. Samozrejme, v tej chvíli som tomu nevenoval nijakú zvláštnu pozornosť, ale vynorilo sa mi to v pamäti neskoršie, keď sme sa stretli s Metagalakťanmi.