Griada

3 Ostrovy oddychu

Na desiaty deň ma vyhlásili za slabomyseľného. Žltomodrí sa zhromaždili do krúžku, ľahostajne pokyvovali hlavami do taktu slov vodcu, červenookého Liuga, ktorý ma toľko trápil: denne štrnásť hodín vtĺkal mi do hlavy „vedomosti”, ktoré som skoro absolútne nevnímal. S odporom si spomínam na mušľovíté elektrónkové prístroje, ktoré ma „učili”. Musím sa priznať, že žltomodrí zostrojili zázračné prístroje: priam majstrovsky vyvolávali ozvenu biologických prúdov v mojom mozgu s kmitaním biologických prúdov v ich mozgu. Mnohé z prednášanej látky by som pochopil. No raz darmo: keďže sa silili, ja som sa podľa zákona protirečenia zaťato vzpieral ich vôli.

Po porade mi červenooký Liug chladno povedal: No teda, polodivoch… Tvoj mozog nie je dosť rozvinutý. Ešte jeden pokus a odovzdáme ťa biopsychológom Vysokého stupňa poznania.

Tam je i tvoj druh. Možno on ti pomôže pochopiť našu vedu.

To je správne riešenie! Pravdaže, musím ísť na Vysoký stupeň! — vykríkol som radostne a vrhol som sa k Liugovi, aby som mu stisol chladnú ruku.

Avšak Liug nepochopil môj výbuch vďačnosti, ľahostajne sa odvrátil a vydal príslušný rozkaz. Posadili ma do výťahu a po dvoch či troch minútach čiernobieleho mihotania sa stien už som oblápal akademika. Ale Samojlov ma celkom smiešne zahnal od seba a znovu sa pohrúžil do prezerania hŕby mikrofilmov, ktoré ležali pred ním. Je náruživo zaujatý svojimi vecami.

Trocha som sa urazil… Akademik teda neprejavil pri našom stretnutí nijakú búrlivú radosť. Akosi sa aj zmenil. V jeho pohľade už nieto predošlej láskavosti. Lepšie povedané, je ako duchom neprítomný. Griádske vedy ho naskrze pohltili. Aj teraz, päť minút po našom stretnutí, už na mňa zabudol, lebo automatický knihovník mu práve podal ďalšiu dávku „zapamätávajúcich” kryštálov.

Pre mňa znovu nastalo vyčerpávajúce „učenie” racionálnymi metódami. Bolo to ešte horšie ako u červenookého Liuga. Okrem rezonancie biologických prúdov, od ktorej človeku div hlavu nerozpučí, Griáďan s nezvyčajnou jazvou na vtáčej tvári pôsobil na moje nervy osobitným prístrojom.

Mal som dosť príjemný pocit: akoby do mňa nalievali bodrosť a chuť do práce. No i tak skoro nič nechápem. Griádske astroplány a astronavigáciu by som študoval s radosťou. Pochopil som však, že nijaké superprístroje nedonútia človeka vnímať, čo ho nezaujíma.

Piotr Michajlovič naproti tomu dychtivo hlce griádsku vedu. Nepozná únavu. Je čertovsky pracovitý!

Začínam vážne premýšľať o tom, ako by som sa dostal z tejto novej „školy”. Dnes som náhodou vypočul rozhevor dvoch biopsychológov o podmorských Griádoidoch. Zaiste sú to pracovníci podmorských miest, o ktorých sa letmo zmienil akademik. Ale kdeže sú? Ako ich nájsť? Opatrne začínam rozhovor s akademikom.

— Piotr Michajlovič, ešte sa vám nezunovala táto škola? Nebolo by od veci urobiť si výlet po Griáde?

Akademik sa odtŕha od mikrofilmov a pozerá na mňa prekvapený.

— Akéže výlety? — namieta nahnevane. — Treba sa popo náhľať. Ani dva životy by nestačili na to, aby človek spoznal čo i len desatinu…

— Nazdávam sa, že to nie je našou zásluhou, — proti rečím. — Akým právom robia s nami pokusy? Odleťme na Zem!

— Na čom? — schládza ma akademik.

— Na griádskorn aštropláne! Treba nájsť Griádoidov a požiadať ich o pomoc.

Piotr Michajlovič vyčítavo pokyvuje hlavou.

— Treba čakať. Myslíš, že ja sa nechcem vrátiť na Zem! Načo by som ináč trpel ich pokusy? Pre pokrok pozemskej vedy budem pracovať vo dne v noci! Griáďania majú veci, ku ktorým pozemšťania dospejú až o milión rokov.

A musíme mať na zreteli, že k podmorským Griáďanom sa tak ľahko nedostaneme. Veď aj ich existenciu držia naši vládcovia v prísnej tajnosti. Dozvedel som sa o nich iba vďaka nedbalosti biopsychológov. Podmorskí Griáďania sú spoľahlivo izolovaní. Nemajú prístup do krytých kruhovitých miest. A trozskí operatéri, to sú len doplnky strojov, tí nič nechcú. Po ničom netúžia, ba ani si nedokážu uvedomiť svoje postavenie. Neviem prečo sú takí; možno, že miesto patričných mozgových centier majú v hlave zamontované mikroprijímače a vysielačky. Kapitalisti na Zemi tiež kedysi snívali o tom, aby mohli na robotníkoch vykonať také operácie, ktoré by ich zbavili vôle a premenili ich na mlčanlivých otrokov. Na pomoc operatérov sa nemôžeme spoliehať. Sú bezmocní ako novonarodeniatka. A podmorskí pracujúci kedysi dovolili, aby ich zbavili prístupu k vyšším vedomostiam; teraz jedia, čo si navarili.

Mlčím, zarazený tým, čo som počul. A hneď som sa začal ináč dívať na oranžovo a žltomodrých. Zišli mi na um Elcove a Jugdove ľadové oči. V duši sa mi začala dvíhať vlna hnevu a rozhorčenia. Ako môže niekto tak neľudsky olúpiť celý národ o radosť z tvorivého života?

Dnes večer sa Samojlovovi podarilo presvedčiť človeka s jazvou, že kvôli úplnému úspechu pokusov treba, aby nás oboznámil s niektorými stránkami griádskeho života.

— Zajtra nám ukážu „racionálny systém” vyučovania v griádskych školách, — povedal mi akademik. — Uvidíme, uvidíme… Možno ťa to zaujíma väčšmi než veda červenookého Liuga.

A už sme v učebni, kde vládne úplné ticho. Za nízkymi stolčekmi sedia tisíce chlapcov. Myslím, že nemajú viac ako päťšesť rokov. Na pódiu pred veľkou čiernou obrazovkou stojí učiteľ. Do taktu s jeho monotónnnym hlasom vznikajú na obrazovkách slová a znaky. Piotr Michajlovič dlho pozerá na znaky a zrazu sa ozve začudovano: Ale… veď on vysvetľuje deťom analýzu nekonečne malých veličín, ktorá sa u nás začína učiť až na vysokej škole! Co potom prednášajú na griádskych vysokých školách?

V druhom období poznávania začína sa učiť matematika časopriestoru. Potom nasleduje náuka o vnímaní štvorrozmernosti a o zakrivení Veľkej mnohotvárnosti, — ozval sa človek s jazvou, ktorý nás neprestajne sprevádza, pričom pokračuje v „pokusoch” pomocou prenosného biogenerátora.

— Druhý stupeň poznania pripravuje Griáďanov pre prácu v spoločnosti Poznávatelov.

Vnímanie štvorrozmernosti a zakrivenie časopriestoru? Vy to viete pochopiť? 0, to si musím zapísať!

A Samojlov vyťahuje z vrecka nepostrádateľný magnetofón.

Melodicky zvučí gong, ktorý oznamuje prestávku.

Čakám, že sa teraz ozve mnohohlasný detský krik, že malí Griáďania pobežia ozlomkrky na dvor. No miesto toho deti ako na rozkaz ticho vstávajú a bez jediného hláska prechádzajú do susednej miestnosti. Nazrel som ta. Je to športová hala. Školáci s ľahostajnými tvárami robia rozličné cviky: jeden rovnomerne skŕča a vystiera nohy, druhý ruky, tretí si cvičí krk, štvrtý — brušné svaly. Potom sa chlapci rozdelia na skupiny a začnú rovnako pravidelne a metodicky prehadzovať biele valce (zrejme lopty).

Oviala ma smrteľná nuda. Živé športové cvičenia robili s rozčuľujúcou ľahostajnosťou, bez akéhokoľvek nadšenia a zápalu. Akoby to ani neboli ľudia, lež iba bezduché roboty.

Potom sme navštívili griádsku vysokú školu, ktorú oni nazývajú Druhým stupňom poznania, kde je vyučovacia látka velmi zložitá. Človek s jazvou nás zaviedol na katedru matematiky a fyziky. (Griádske termíny prekladám do materčiny.) Keď sme vošli, suchý vysoký starec so striebornoranžovými vlasmi prísne skúšal griádskeho šuhaja. Na študijnej obrazovke sa zúrivo mihali podivné vzory, špirály a obrazy. Mládenec kŕčovito, s napätou pozornosťou sledoval fantazmagórie farieb, čiar a znakov.

— To sú prvé kroky v umení vnímania jednotného časopriestoru, — objasnil nám krátko Griáďan s jazvou. Obrazovka na chvíľu zhasla a mládenec rozprával o tom, čo videl. Z času na čas pedagóg zapínal biostimulátor, aby posilnil študentov mozog. Piotr Michajlovič bol samé oko a ucho. Teraz naisto zabudol na celý svet; horúčkovité šepkal čosi do magnetofónu. Nečudo, veď bola reč o jeho obľúbenom predmete!

Pre mňa bol pojem časopriestoru ako jednotnej mnohotvárnosti čírym matematickým výmyslom, ktorý nehovoril nič rozumu ani srdcu, hoci mi Samojlov za dlhé roky letu k stredu Galaxie usporiadal celý rad prednášok o tejto dôležitej oblasti ľudského poznania.

— Vidíš, — vravel mi vtedy a charakteristickým pohybom si trel čelo. — V ľudskom mozgu akiste chýba závit, ktorý by celistvo vnímal časopriestor.

No ktovie, či nie je na príčine nízky rozvoj nášho myslenia?

Myslím, že Riehmann, Gauss, Einstein, Minkovskij a ešte zopár vedcov si vedeli jasne predstaviť jednotu času a priestoru. Písali, že si treba len okamžite uvedomiť celú následnosť udalostí. Ako to máme chápať? Napríklad veľkí šachisti si vo chvíli uvedomia celý priebeh hry, vnútorným pohľadom hneď postrehnú všetky priestorové i časové následky všetkých možných krokov, odvodených od počiatočného, so všetkými ich odrazmi na šachovnici. No aj tento príklad iba vzdialene pripomína schému vnímania časopriestoru, ktorá je neporovnateľne zložitejšia.

Okamžite si uvedomiť zákony i príčiny, riadiace hmotné procesy v danom momente, odraziť ich správne v logickom stupni poznania a zároveň predpokladať ich vývoj v najhlbšej budúcnosti — to znamená vnímať čas opriestor a príťažlivosť, čo dáva človeku neobmedzenú moc nad prírodou.

Toto všetko mi chodilo po ume. Ani som nezbadal, kedy pedagóg prestal šuhaja učiť a na obrazovke vyvolal obrázky niekolkoposchodových formúl a rovníc. Samojlov ešte väčšmi ožil. Akademik i napriek odlišným spôsobom matematického vyjadrovania zákonov na Zemi a na Griáde inštinktívne postihol zmysel griádskych rovníc. Ponáhlal sa k pedagógovi a začal sa s ním náruživo prieť. Sprvoti Griáďan iba neúčastnené kýval hlavou, no potom mu Samojlov akiste zadrel do živého: na obrazovke sa znovu zamihali znaky, spôsobujúce nudu. Do rozhovoru sa zamiešal aj človek s jazvou.

Dosť! To nie je pre mňa. Odohnal som všetok strach a obavy a rozhodol som sa konať na vlastnú päsť. Využil som to, že na mňa zabudli, tichučko som vykĺzol z posluchárne a ocitol som sa na širokej chodbe, zaliatej mátožným svetlom neviditeľných lámp. V diaľke sa cez množstvo priezračných stien nejasne črtala obrovská budova Kruhov mnohotvárnosti. „Nech sa deje, čo chce!” povedal som si, chytro som prešiel cez chodbu a energicky som zahol do prvej bočnej chodby. A zaraz som sa dostal do slepej uličky, lepšie povedané: do veľkého výklenku v stene. Bola tu takmer úplná tma.

Keď som sa rozhľadel, bezmála som vykríkol: vo výklenku bola modrastá priezračná guľa! Dnu v nej stálo kreslo a neveľký pult s dvoma radmi rôznofarebných gombičiek. „Lietajúci prístroj,” zaradoval som sa a prikročil som bližšie. Na guli, na strane obrátenej ku stene, bolo vidno čierny disk. Opatrne som ho otočil: v strednej časti sa otvoril doteraz neviditeľný príklop. Vošiel som dnu, sadol som si do kresla a začal som sa obzerať. Ledva počuteľné bzučal nad radmi gombičiek prístroj a záhadne tam žmurkalo červenkasté svetlo. „Je to bezpochyby lietajúci prístroj,” hútal som. „No ako s ním vyletím z budovy?” Vtom sa zhora začalo liať jasné svetlo. Zdvihol som hlavu a zazrel som obrovský kužeľovitý lievik smerujúci nahor. Pri pohľade na kúsok tmavofialovej oblohy nad hrdlom lievika sa mi rozbúchalo srdce. To bola sloboda! Pochopil som, že som čírou náhodou objavil priechod do vonkajšieho sveta, za hranice Trozy.

Občas sa vysoko hore mihali nejasné siluety a križovali cez moje zorné pole. Zrejme som sa dostal do tunela vo chvíli, keď ho otvorili pre spojenie s druhými mestami Griády.

Iba na sekundu som zaváhal. Potom som opatrne stisol gombičku v dolnom rade — hnedú so žltým pá sikom. Nasledoval silný otras. Zažmúril som oči, ale keď som ich otvoril, zistil som, že sa nestalo nič nezvyčajného, ak neberieme do úvahy to, že sa prístroj otriasol tak mocne, akoby bol živý.

Pohľadom som opäť prebehol po radoch riadiacich gombičiek a vtom som sa zastavil pri dolnom ľavom gombíku s fialovým pásikom. „Obloha,” blyslo mi hlavou a mimovoľne som stisol gombík. Prístroj nad pultom sa hneď hlasno rozbzučal. Aparát nadskočil. Obklopila ma úplná tma. No hneď nato ma priam oslepila záplava svetla. Znovu som zavrel oči a vtiahol som hlavu medzi plecia. A vtedy som s úžasom zbadal, že rýchlo stúpam do výšky nad známou lesklou rovinou.

„Teda tak sa veci majú,” pomyslel som si v radostnom pomykove.

„No ako sa riadi tento prístroj?” Pult sa vôbec neponášal na riadiaci panel „vajca”, na ktorom som sa kedysi pokúšal uletieť žltočerveným. Nerozhodne som stlačil podaktoré gombičky, lebo som sa bál nového podfuku. Potom som stisol gombičku so sivým pásikom — guľa silno zabrzdila a ja som si mocne udrel hlavu o prednú stenu. Zelená gombička zasa popchla prístroj dopredu ako závodného koňa. Výsledkom tohto pokusu bol silný úder do zátylka od vysokého operadla kresla.

Začal som teda narábať gombičkami opatrnejšie. Trocha som porozmýšľal a prišiel som na to, že všetky gombičky dolného radu napravo od bieleho znižujú rýchlosť letu, tie naľavo ju zvyšujú. Teraz mi zostal ešte horný rad. Ľavá krajná gombička usmerňovala guľu doprava, susedná gombička nahor, pravá krajná gombička nadol. Ukázalo sa, že riadenie prístroja nie je zložité. Vydýchol som si voľnejšie a obzrel som sa. Co som zazrel, ma naľakalo. Troza mizla za obzorom a okolo mňa, podo mnou i nado mnou ticho letelo množstvo takých istých gúľ. V súvislom prúde leteli jedným smerom na juh. Kam letia? Čože je to za tajomné hromadné sťahovanie? Skúsim sa pripojiť k nim.

Slnko už takmer zapadlo a stred Galaxie sa ešte jasnejšie rozžiaril.

Na obzore sa zjavil hustý oranžovofialový závoj hmly; približoval sa a bol stále priezračnejší. A znovu som videl nekonečný Fialový oceán, pobrežie, posiate stupňovitými pavilónmi, počul som burácanie vysokánskeho príboja.

Pri pobrežnej čiare griádske gule prudko klesali takmer na hrebeň vín a leteli v tom istom súvislom prúde smerom na otvorené more. Začal som sa cítiť medzi nimi osamotený. V slúchadlách bolo počuť tisícorakú vravu — to sa rozprávali medzi sebou bytosti, sediace v guľách. Striebristé hlasy Griáďaniek dali sa ľahko rozoznať od tvrdých, kovových mužských hlasov. Mňa si nik nevšímal; akiste ma pokladali za jedného z nich.

Jeden prístroj preletel tak nízko, že som jasne rozpoznal Griáďana s chladno sa lesknúcimi očami, ktorý rozprával čosi staršej Griáďanke. Celkom náhodou pozrel na mňa, zmĺkol a od údivu otvoril vtáčie ústa.

O takej bytosti, ako som ja, sa mu iste nikdy ani nesnívalo. Chcel si ma lepšie pozrieť, no vtom ho zaclonila druhá guľa, ktorá sa vopchala medzi nás. Cez stenu tejto novej gule hľadeli na mňa známe oči. Viara!

Tak som sa jej potešil, že som začal živo gestikulovať a vykrikovať pozdravné slová a pritom som zabudol, že ma nepočuje. No Viara si už aj pripevnila lingvistický aparát a konečne som sa s ňou mohol dorozumieť.

— Kdeže sa valí tento prúd? — spýtal som sa.

Miesto odpovede usmernila svoju guľu nahor. Nasledoval som ju.

Vystúpili sme vari do tristometrovej výšky.

— Vidíš? — začul som jej čistý hlas. — To sú Ostrovy oddychu.

Vpredu sa priam z mora vynorili ostrovy, pokryté bujným rastlinstvom. Začínal som chápať, kde sa Griáďania tak náhlia.

Po niekoľkých minútach letu spustili sme sa na lúku posiatu nevídanými tropickými kvetmi. V ľahunkom vánku sa lenivo knísali červenkastozelené koruny obrovských stromov, ktoré pripomínali okolíkaté palmy. V medzerách medzi kmeňmi bolo vidno oceán, ktorý sa trblietal v lúčoch galaktického svetla, ako 1pustý breh, obrúbený penou príboja.

Gule s Griáďanmi sypali sa zhora ani hrach. Po pristátí Griáďania opúšťali aparáty a ponáhľali sa ďalej na ostrov.

Prečo si tu a nie v Troze? — Začul som oneskorenú Viarinu otázku.

Pustil ma človek s jazvou, — zacigánil som a s prehnanou pozorno sťou som sa díval na vtáčika, ktorý mi pripomínal miniatúrnu labuť. Bezstarostne si spieval a poletoval v korune najbližšieho stromu. Viara mi spýtavo pozrela do očú, i pochopil som: vie, že to nie je pravda.

— Pozemšťan porušil Harmonický poriadok života, — povedala ticho Griáďanka. — Elc a Jugd ťa pošlú na ľadové pustatiny Zelsy. Musíš odletieť na Veľký juhozápadný ostrov.

Zasa ten Veľký juhozápadný ostrov! Konečne sa dozviem tajomstvo tohto ostrova! Nástojčivo sa vypytujem Viary, no ona mi odpovedá záhadnými slovami: Prišli z Veľkej mnohotvárnosti…

Kto?

— Modrá guľa… Nič nechápem.

Viara ide popredu, rozhŕňa husté kríky. Nečakane vychádzame na kraj veľkého parku. Pred nami sa otvorila široká alej, vysadená kriakmi. Ich voňavé kvety sa podobali modrým ružiam. Všade sa mihajú postavy Griáďanov a Griáďaniek, počuť tiché hlasy. A na pozadí toho všetkého sa ozývajú zvláštne melodické zvuky, ktoré prichádzajú odkiaľsi zvrchu. Semtam čnejú podivuhodné ľahké budovy — istotne zábavné alebo športové podniky.

O pár krokov ďalej sme narazili na skupinu mlčiacich Griáďanov.

Tesne obstúpili neveľké ihrisko, pripomínajúce športovú arénu. Niekdľko desiatok obnažených tmavobronzových postáv akoby sa pretekalo v skoku.

Pri zvukoch ťahavej melódie neviditeľného nástroja urobia vždy štyripäť rýchlych krokov a jeden za druhým ako vtáci preletujú ponad priečne brvno.

Skoky do výšky sú fantastické: tri a pol alebo štyri metre!

Obďaleč druhá skupina tak isto mlčky a po poriadku skáče do diaľky.

Neviditeľný organ ťahavo vzdychá, jeho zvuk vyvoláva tieseň, ale akoby posilňoval športovcov a nútil ich robiť štrnásťmetrové skoky.

Ešte nikdy som nevidel takéto zápolenie. Nieto tu ani športovej odvahy, ani bodrých, veselých tvárí, ani jediného živého úsmevu! Diváci i športovci sú rovnako ľahostajní, flegmatickí a mlčanliví. Nevdojak si spomínam na pozemské štadióny, kypiace životom, najmä na Veľký olypmijský štadión v dňoch otvorenia Všesvetovej spartakiády: more veselosti, mladého nadšenia, piesní, smiechu! Nie, tu je to akési naskrze inkašie.

Ani som nezbadal, kde zmizla Viara, a teraz som rozmýšľal, ako ju nájsť. Zamieril som k budove s priezračnou kupolou v nádeji, že ju tam nájdem. Opatrne obchádzam skupinu Poznávatelov, zaujatých čímsi, podobným gymnastike: stisnutí vo zvláštnych prístrojoch a vystuženiach s prekvapujúcou vytrvalosťou cvičia jednu a tú istú zostavu pri rovnomerne znejúcom zvuku, ktorý vychádza z čiernej truhličky, pripevnenej na vysokom podstavci. Prevládajúcim cvikom sú konvulzívne pohyby rúk a nôh so súčasným otáčaním hlavy takmer o stoosemdesiat stupňov! Nevdojak som zastal, udivený týmto pohľadom. Pochmúrna, plačlivá melódia očarúva človeka, i prichytil som sa pri tom, že sa pokúšam urobiť nezmyselný cvik.

Vchádzam do budovy s priezračnou kupolou. Sála je napchatá do posledného miesta. Poznávatelia v sústredných radoch obklopujú striebristý podstavec. Nie je mi zatiaľ jasné, načo sa tu zhromaždili. Vtom sa začala ozývať ťahavá, uspávajúca hudba. Poznávatelia sa s prižmúrenými očami začali kývať do taktu hudby. Na podstavec vystúpil vysoký Griáďan s jemnou zduchovnelou tvárou a vystrel ruky dopredu. Uspávajúcu hudbu vystriedali rezké a čisté zvuky. Celých desať minút sa márne namáham zachytiť melódiu: nebola to hudba v našom pozemskom poňatí — hudba, ktorá dáva ľuďom v ysoký estetický zážitok, lež bola to obyčajná zostava určitých zvukových kmitov, ktorých frekvencia sa vše znižovala a vše zasa zvyšovala až po sotva zachytiteľné tóny, ktoré dosahovali ku prahu počuteľnosti ľudského sluchu. S obavami pociťujem, že aj moje mozgové a sluchové centrum sa začína podrobovať tomuto zvukovému kmitaniu. Už vo mne zúri záplava zvukov, ktorá akoby mi chcela roztrhnúť ušné bubienky.

Nevydržal som, zapchal som si uši a zažmúril oči. Všetko stíchlo.

Pozorujem Poznávateľov: blažené sa kníšu, sledujú „speváka” na podstavci, ktorý vydáva prenikavé tenké zvuky. Pochytil ma strach a rýchlo som vybehol zo sály.

Tak teda toto má byť umenie supervysokej civilizácie, ako tvrdí Samo j lov! Ako sa zdá, Poznávatelia vyklieštili živú dušu nielen tým, čo pracujú v mestách, na dne morí, vo Vesmíre… Aj seba zbavili radostí skutočného plodného života. Veď to, čo som videl, to veru nebolo umenie! Miesto peknej, veľmi príjemnej hudby, prameňa duchovného pôžitku, iba akási sústava zvukového kmitania, ktoré pôsobí na mozgové centrá, miesto športu a zušľachťovania tela, zautomatizovaná zostava nezmyselných cvikov. Všetko hovorilo o akomsi racionalistickom systéme, ktorý kedysi možno mal zmysel: uchrániť Poznávateľov, ktorí boli celé stáročia zaujatí namáhavou duševnou prácou, od degenerácie a nebezpečenstva nadmerného rozvoja mozgu.

Podľa môjho názoru bol však teraz tento systém na nepoznanie spotvorený.

… V zamyslení som ani nespozoroval, ako som prišiel k pobrežnej terase. V bohatej tropickej zeleni stáli pavilóny a besiedky, z ktorých vychádzal akýsi nejasný cvengot a známe vzdychavé tóny „hudby”. Podišiel 12 177 som celkom blízko k jednému pavilónu, rukami som rozhrnul súvislú stenu zelene, ktorá padala zo strechy, a opatrne som nazrel dovnútra. Nečakaný pohlad mnou otriasol do hĺbky duše. V hustom šere, ktoré vytvárali steny zo zelene rastlín, stála v strede pavilónu kužeľovitá nádoba — lepšie povedané nebola to ani nádoba, lež tisíce trubkovitých nádob, spojených vedno tak, že tvorili akýsi prečudesný fantastický strom. Od hŕby rúrok oddeľovali sa jednotlivé dlhé ohybné ramená, niektoré z nich spúšťali sa k hlavám Poznávatelov, ktorí ležali v rozmanitých polohách pod „stromom”. Iní liezli po stĺpoch, a keď sa dostali do najvzdialenejších kútov pavilónu, zliezli dolu.

Tento čudesný strom vylučoval akési mihavé čarovné svetlo. Najprv sa mi zdalo, že rúrkami preteká svetielkujúca tekutina, no keď som sa prizrel lepšie, zistil som, že nimi prúdi plyn. Z času na čas vystrekli ako z fontány odkiaľsi zdola modrasté potôčky plynu, hrali všetkými dúhovými farbami a okamžite dosiahli konce rúrok, takže vyzerali ako kytice kvetov. Poznávatelia napäto čakali na chvíľu, keď sa plyn začal vyparovať z kytíc a žiadostivo ho vdychovali. Plyn účinkoval na nich celkom zvláštne: telá sa im kŕčovito zvíjali, zrak nezmyselne blúdil kadekde a na nezmenené ľahostajných tvárach bolo vidieť neopísateľnú rozkoš. Cvengot, ktorý som začul ešte pri terasách, pochádzal zo sklenených trubiek a kytíc, ktoré pri rýchlych pohyboch tela narážali na seba. Kŕčovité pohyby Poznávatelov neboli ani zďaleka nepravidelné, ako sa mi sprvu zdalo. Podriaďovali sa rytmu vzdychavej hudby.

Opojná sladkastá vôňa plynu prišla už iste aj ku mne. V duchu som si hneď predstavil, ako sa kŕčovito zvíjam na dlážke ako Griáďania. Náhle sa ma však zmocnil odpor ku „kultúrnej vymoženosti” rozumných spolubratov. S veľkým vypätím síl som sa prinútil odskočiť od pavilónu, lebo sa mi poľahky začala krútiť hlava pod účinkom plynu.

„Tak tcto je tá vysoká kultúra”, rozmýšľal som a v zadumaní som zostupoval úzkou alejou, vytvorenou poprepletanými korunami akýchsi divných rastlín. „A vytvorili ju bytosti, ktoré sú na vrchole vedy a techniky! Kde je chyba? Kde sú pramene tohto obludného spotvorenia?” Prvý raz som ľutoval, že som zbytočne márnil čas, ktorý som podľa Samojlovovho príkladu mohol využiť na hlbšie štúdium dejín griádskej spoločnosti.

Odrazu sa alej skončila: prišiel som na breh Fialového oceánu a sadol som si. Pustá pláž sa strašidelné belela. Drobný striebristý piesok mi v mäkkých a teplých pramienkoch tiekol pomedzi prsty. Voda pri pobreží bola husto posiata plavidlami rozličných tvarov a veľkostí. Sú to zaiste zábavné lode, lebo sa z nich ozývala známa uspávajúca hudba a charakteristický cvengot plynových prístrojov.

Nastala zvláštna noc — podivná noc cudzieho sveta. Prvý raz počas nášho pobytu na Griáde pohaslo svetlo dvoch večných telies: slnko ako zvyčajne zašlo a stred Galaxie zavalili ťažké mračná — zrejme blízka pred zvesť obdobia hmiel a búrok. Zvyšky jasnej oblohy sú husto posypané veľkými žiarivými hviezdami.

Čerstvý vietor zdvihol veľké vlnobitie. Griádsky oceán sa hneval. Vysoké čiernofialové vlny valili sa v radoch od juhovýchodu a s hukotom sa vrhali na mierny breh. Syčiaca a zurčiaca voda pribehla až k mojim nohám, hoci som sedel od čiary príboja zo sto metrov. Burácajúci príval ozrutánsky veľkej vlny otriasol celým pobrežím. Hneď vzápätí som začul zozadu tiché volanie, a keď som sa obzrel, zazrel som Viaru: stála v tieni najbližšieho stromu. V jej postave i postoji sa tajilo akési napätie a nepokoj. Náhlil som sa k nej. Griáďanka zaiste bežala, keď ma Madala, lebo sťažka oddychovala.

Hľadajú pozemšťana, — povedala trhano. — Pri šli služobníci Kruhov mnohotvárnosti. Poslal ich Elc. Povedali mi: „Pozemšťana pošlú do ľadových pustatín Zelsy, na južnú pologuľu Griády.” Za čo? — uškrnul som sa. — Nijako si neviem Zelsu predstaviť. Tam sú všetci, čo porušili Harmonický poriadok života. Pracujú pri elektrónkových strojoch… a sami sú ako stroje.

A to už ako? — nechápem.

Pred vyhnanstvom do Zelsy im biopsychológovia namontujú do mozgu maličké elektrónkové prístroje. Vyhnanci už o ničom nerozmýšľajú, len robia.

Celé vnútro sa mi otriaslo živelným odporom a rýchlo som sa spýtal: Čo mám urobiť? Griáďanka ukázala na more: Zaraz príde Džirg.

Zapla prenosný rádiotelevízor. Na miniatúrnej obrazovke sa zjavila tvár Griáďana stredných rokov, ktorý oddane pozeral na Viaru. Ona mu čosi náhlivo vravela; Griáďan poslušne sklonil hlavu.

Keď vypla prístroj, pozorne sa zahľadela na oceán. Vtom sa na hornom konci aleje na pozadí oblohy zjavili mohutné siluety.

— Služobníci Kruhov mnohotvárnosti, — podotkla pokojne Viara, hoci jej oči vyjadrovali veľkú obavu, Chytila ma za ruku a chytro ma začala ťahať k mólu, ktoré vidno v diaľke. Pár minút napäto čakáme. Napokon sa vynoril z morskej čierňavy dlhý ligotavý trup rybovitej lode. Bola celá priesvitná; vidno vnútorné miestnosti kajuty a oddelenia. Ale motor nevidím. Možno ho ani niet. Na palube nieto nijakých nadstavieb okrem guľovitej kabíny vpredu.

Navrchu však predsa trčí stožiar s dáždnikovitou anténou. Okolo antény svetielkuje belasé svetlo.

Loď zľahka priplávala do prístavu a k našim nohám nečuj ne dopadol automatický mostík. Z prednej kabíny vychádza Griáďan, s ktorým sa Viara pred chvíľou zhovárala cez rádiotelevízor.

Počuť ťažký dupot služobníkov, pobiehajúcich po aleji. Zaiste ma hľadajú po pavilónoch.

Čoskoro ich kroky utíchli.

— Služobníci bežali do televíznej ústredne, — vraví Viara, keď chvíľu počúvala vzďaľujúce sa kroky. — Ak pozemšťan zostane na ostrove, ľahko ho nájdu pomocou elektrónkového hľadača. Chytro, chytro na Súmračné planiny!

— Kamže? — spytujem sa zadivený.

— K bratom na Súmračné planiny, — opakuje Viara.

— Aj ty ideš s nami?

Griáďanka záporne krúti hlavou a potíska ma k mostíku: — Chytrejšie!

Podržal som jej ruku vo svojej a pozorne som sa zahľadel do jej fialových očú: — Dobre, ale prečo sa tak staráš o osud pozemšťana? Veď aj ty si z triedy Poznávateľov?

Griáďanka dosť dlho mlčí, zrejme vniká do zmyslu mojej otázky. Potom mi stisla ruku tak, až mi dych zaseklo. Oči jej čudno žiaria.

— Človek Zeme! Máš nedokonalý rozum, ale si… ako tí, čo prišli z Veľkej mnohotvárnosti…

Zrazu ma pritiahla k sebe. Dlho mlčím od prekvapenia. Tento nečakaný prejav svojráznych citov Griáďanky ma zastihol nepripraveného. Z hĺbky mojej bytosti sa dvíha pridusený odpor. V krvi sa ozval hlas nespočetných pokolení pozemských predkov, ktorý vyvoláva biologický odpor k bytostiam celkom iného rodu.

Prudko som sa odtiahol od Viary a prešiel som na palubu lode. No ona pozerá za mnou tak zvláštne… V jej očiach akoby sa odzrkadľovala nevypovedaná bolesť.

Potom Griáďanka dvihla ruku na pozdrav, povedala Džirgovi tri krátke slová a rýchlo zamierila dovnútra ostrova.

Vďačne pozerám za ňou a rozmýšľam o príčinách, ktoré nútili túto Griáďanku, aby ma chránila. Potom sa mi myšlienky prenášajú do nekonečnej diaľky, k milovanej Zemi! Ako dávno som tam nebol! Ani sa mi veriť nechce, že Zem ešte jestvuje! Milá Zem! Vznášaš sa ešte v bezhraničnom Vesmíre po veľkej galaktickej ceste? Spomínam si na Lidu. Keby som ju mohol zazrieť aspoň kútikom oka! Srdce mi zaliala teplá vlna.

Džirg ma opatrne podrmal za plece a posunkom ma zavolal do kabíny. V kabíne je ticho a útulne. Štvorcový pult sa mihoce svetielkami. Hukot oceánu takmer nepočuť — tlmia ho zvukotesné priečky. Džirg si sadol za pult a otáča nahor žltý kruhový výsek. Až ma myklo od náhleho prekvapenia, lebo naša kabína sa nečujne spustila dolu, takmer do jednej roviny s palubou. Ešte jedno skrútenie výseče a dáždnikovitá anténa s tichým šumom zmizla dnu v lodi. Na palube zostal iba elektromagnetický vlnový prijímač, podobný hríbu. Dovtípil som sa, že loď poháňa elektromagnetická energia.

Oválna strana kabíny je priezračná ako krištáľ. Cez ňu veľmi dobre vidno, ako v diaľke miznú brehy Ostrovov oddychu. Pomaly miznú za obzorom i svetlá zábavných lodí.

Prijímač energie upokojujúco vrčí. Asi pol hodiny plávame na severozápad. Loď ako obrovitý vták vzlieta na hrebene vln. Ale aká zvláštnosť!

Hoci sa po oceáne valia obrovské vlny, kolísanie skoro vôbec necítiť. Keď sa vodné hory priblížia na stodvesto metrov k lodi, začnú slabnúť, sú takmer nehybné a poľahky opadávajú.

— Prečo necítiť kolísanie? — prekvapeno sa spytujem Džirga.

— Ťažká energia, — odpovedá stručne Griáďan a ukazuje na čierne lievikovité trubky, pripevnené dolu na bokoch lode. Sú to určite velmi silné gravitónové žiariče, ktoré zosilňujú príťažlivosť vo veľkom okruhu okolo lode.

Keď som sa pozrel na krivky, ktoré sa mihali v ovale smerovej obrazovky, Džirg sa obrátil ku mne:

— Súmračné planiny sú pod nami. Ponárame sa. Prsty mu vrtko začali behať po riadiacich klávesoch.

Loď sa navidomoči mení. Naša kabína sa ešte väčšmi spúšťa do lode, ale boky lezú nahor a pevne sa zomkýnajú nad hlavou. Loď sa už úplne podobá na rybu. Hríbovitý prijímač energie na korme dáva lodi výzor veľryby.