Stíhače asteroidov

Neznáme teleso tvaru „V“

Niekoľko hodín po začatí prác na Adónise stalo sa čosi neočakávané. Nový rádiomaják bol už takmer hotový a spolovice aj pasca na antičastice.

Norbert Franken mal práve službu v riadiacej centrále. Na lodi ostalo len niekoľko potrebných členov posádky zabezpečujúcich jej prevádzku. Ostatní boli nasadení pri dopravných, montážnych alebo vedeckovýskumných prácach.

S radistom bola v riadiacej centrále aj jeho sestra Sagitta. Sústredene sledovala ruch na stavenisku, ktoré televízna kamera priblížila takmer na dosah ruky. Na asteroide bol aj Oulu Nikéria, ku ktorému ju viazalo čoraz silnejšie citové puto. V uplynulých dňoch aj ona sa zúčastňovala na spoločných prácach. Veliteľ im so žičlivým porozumením, ktoré však starostlivo skrýval, akoby „náhodou“ prideľoval spoločné práce. No dnes, pred niekoľkými hodinami, ktorýsi z montérov mal ľahšiu haváriu: dýchací prístroj sa pokazil a spôsobil mu otravu kyslíkom — predávkovaním. Sagitta musela zostať na palube a starať sa o pacienta. Keď sa j eho stav zlepšil, zašla do centrály, aby chvíľami pozorovala priebeh prác na kozmickom telese. Márne sa pokúšala rozoznať Oulovu postavu — v kozmických skafandroch vyzerali všetci rovnako.

Na Adónise práve do polovice vytiahli glajchu na lieviku a vykladali materiál z prieskumnej rakety, ktorá priviezla miniatúrne elektronické zariadenia nového rádiomajáka. Montéri antičasticovej pasce spájali rúrkové skladacie tyče stožiarov pre kovový úplet lievika, v ktorom elektrický prúd vytvára magnetické pole. Asi osemsto metrov od staveniska profesor Mirsanov a niekoľkí jeho spolupracovníci merali na malej plošine kozmické žiarenie.

Obraz usilovnej činnosti, sprevádzanej hopkajúcimi postavami, vždy na dvadsať minút zmizol v zákryte tmy, keď nastala asteroidová noc spôsobená rotáciou telesa. No aj na nočnej strane práce nepretržite pokračovali: stavenisko bolo „vo dne v noci“ zaliate ostrým svetlom reflektorov. Kedykoľvek sa asteroid otočil okolo osi a obrátil sa k materskej kozmickej lodi staveniskom, pracovisko bolo jasne ožiarené reflektormi. Z odstupu to vyzeralo, akoby inteligentné bytosti osvetlili na malej planéte nočný život čudne hopkajúceho hmyzu. Kto prekročil hranice tohto osvetleného javiska, hneď ho bez stopy pohltila hustá tma.

Uplynulo dyaďsať minút a osvetlené pracovisko sa opäť vynorilo. Slnečné lúče s oslabenou intenzitou dopadali sem z vesmírnej vzdialenosti. V centrále materskej lode zasa mohli pozorovať skackajúce „živočíchy“ a ich nemotorné pohyby v hrubých skafandroch…

Neočakávane sa rozozvučalo ostré poplašné cenganie.

Zrazu sa radista odvrátil od obrazovky a neveriacky zapichol pohľad do radarového záznamníka, v ktorom sa automaticky registrovali kódom všetky priebežné zistenia, teda aj tie, ktoré boli mimo bezprostrednej pozornosti dozoru nad letom.

Príčinou radistovho znepokojenia bola jasná škvrna, ctorá sa vynorila na kontrolnej obrazovke. Vysúvala sa spoza asteroidu. Záznamník prezrádzal, že radar zachytil teleso už asi pred hodinou vo vzdialenosti osemnásťtisíc silometrov. Potom sa dostalo do zákrytu za asteroidovú íoru a tým zmizlo z dohľadu. Až teraz sa znovu vynorilo, íle bolo povážlivo blízko. Letelo približne rovnakým smerom ako dvojica stíhač-asteroid a približovalo sa rýchlosťou päť kilometrov za sekundu. Jeho momentálna vzdialenosť od stíhača bola štyritisícdvesto kilometrov.

Franken zachoval rozvahu. Vyrátal, že neznáme teleso asi o štrnásť minút prekríži letovú dráhu Adónisa. Rozhodol sa, že hneď upozorní kozmonautov na nebezpečenstvo. Sklonil sa nad mikrofón a hlásil:

„Pozor, pozor! Hlásenie všetkým pracovným skupinám! O necelú štvrťhodinu, presnejšie o trinásť a pol minúty, preletí naším priestorom neznáme teleso, pravdepodobne veľký meteoroid. Nebezpečenstvo zrážky momentálne nehrozí. Jednako odporúčame vyhľadať ochranu pod krytom rádiomajáka alebo pri antičasticovej pasci. Koniec hlásenia.“

Všetky kozmické skafandre mali prijímacie a vysielacie zariadenia nepatrnej veľkosti, vyrobené z integrovaných obvodov. Výstrahu počuli nielen na Adónise, ale súčasne ju prenášal aj rozhlas na palube materskej lode. Všetci členovia posádky stíhača asteroidov, či na stavenisku alebo na palube materskej lode, boli teda informovaní o situácii.

Tí, čo v riadiacej centrále sledovali veľkú obrazovku, videli, ako vzápätí po výzve niekoľko skackajúcich skafandrov mieri pod ochranné kryty. Aj montéri na stavbe lievika zliezli dolu. Mnohí však vôbec nereagovali na výzvu a pokračovali v práci.

Sagitta nebola babský strachopud, no tentoraz sa nemohla ubrániť úzkostným predtuchám. Aj Oulu bol na asteroide. Vedela, že stretnutie s meteoroidom mimo paluby lode je podstatne nebezpečnejšie. Keby sa v prípade nevyhnutnosti pokúsili zničiť meteoroid delom alebo atómovou náložou, mohlo by to byť za určitých okolností osudné pre kozmonautov pracujúcich na Adónise.

Akoby hľadala povzbudenie, pokúšala sa vyčítať dačo z výrazu Norbertovej tváre. Ale ani on nedokázal utajiť rastúce obavy z neutešeného vývoja situácie. Nezvyčajná svetelnosť reflexu na obrazovke radaru a čudný, doteraz presne nerozoznateľný tvar neznámeho telesa vyrývali mu hlboké vrásky na čele. Cítil, že mu náhla zmena situácie ochromuje myseľ, takže sa nevedel rozhodnúť.

Teleso postupne nadobúdalo jasnejšie tvary. Frankena to udivilo a ohromilo. Nebodai má halucinácie?… Udalosti nasledovali jedna za druhou.

Výstražný signál z pilotronu ohlasoval nový manéver stíhača. Mierne preťaženie podlomilo Sagitte nohy v kolenách a zložilo ju do kresla.

Asteroid sa stratil zo zorného poľa televíznej kamery. Na obrazovku sa začala presúvať hviezdna panoráma. Sagitta si ani poriadne neuvedomila zrýchlenie lode, keď ju zdse opačná sila vytláčala z kresla. Po predošlom zrýchlení loď zrazu pribrzdila. Asteroid sa znovu objavil na obrazovke, ibaže tentoraz vzdialenejší a menší.

Len čo sa Norbert znovu postavil pevne na nohy, zhodil zo seba posledné zvyšky nerozhodnosti. Jasne si uvedomoval, že od jeho rozhodnutia a konania v mnohom závisí ďalší vývin udalostí. Bolo treba energicky zasiahnuť.

Vrhol sa najprv k delu, aby ho automatika neuviedla do činnosti. Potom prebehol k pilotronu, stisol tlačidlo a trikrát jasne zaznel gong. Vedel, že privolá do centrály pohotovostnú službu. Niekoľkými skokmi sa znovu ocitol pri raďistickom a raďarovom pulte.

Čo sa vlastne ďialo, čo bolo príčinou Frankenovho horúčkovitého konania?

Elektronický mozog loďe preď niekoľkými okamihmi ohlásil, že cudzie teleso, ktoré sa dlho skrývalo za Adónisom a teraz sa nebezpečne priblížilo, pretne jeho dráhu vo vzdialenosti asi ôsmich kilometrov. Aby sa kozmická loď vyhla stretnutiu v takej nebezpečnej blízkosti, pilotron ju samočinne napravil na inú pozíciu. Potom opäť prispôsobil jej rýchlosť Adónisu.

Franken až v týchto okamihoch pochopil, že sa k nim približuje neznáma kozmická loď! Priam mu vyrazilo dych: cudzia loď mala podobu písmena „V“. Kozmické lode, ktoré sa doteraz konštruovali na Zemi, nikdy nemali takýto tvar!

Teraz sa už zdalo, že neznáma kozmická loď smeruje rovno na asteroiď a vôbec nespomaľuje rýchlosť. Vo vzduchu visela hrozná havária!

Frankenovi práve teraz, keď mal hlavu ako v horúčke nad vývojom situácie, podľa zákona schválnosti preblysla mozgom myšlienka — spomenul si na tajomné rádioechá záhadu ktorých sa pokúšal už niekoľko mesiacov márne rozšifrovať. Že by bola nejaká súvislosť medzi týmu0 signálmi a neznámou loďou, ktorá sa tak hrozivo príbližovala? Že by to bola loď s nepriateľskými úmyslami?

Napriek tomu zablokoval všetky ničiace zariadenia. Zbrane mali prehovoriť až vtedy, keď nebude mať najmenšiu pochybnosť o ich úmysle. Lenže ako nadobudnúť istotu v priebehu niekoľkých minút, ktoré ešte zvyšovali do okamihu, keď sa skrížia dráhy obidvoch kozmických lodí?

Ostávalo jediné — signalizovať! Rádiom, svetlom. Rozhodol sa najprv pre rádiosignál. Pevne veril, že na palube neznámej lode sú ľudia, pozemšťania.

„Tu stíhač asteroidov štyristoosem, tu stíhač asteroidov štvrtej kozmickej flotily Vesmírnej bezpečnostnej služby! Dajte sa spoznať, vyšlite poznávacie znaky! Hneď znížte rýchlosť, vystúpte vyššie aspoň o päť stupňov! Haló, tu stíhač štyristoosem! Voláme neznámu kozmickú loď…“

Nesmierne si želal, aby loď v týchto okamihoch konečne prerušila mlčanie, aby to bola pozemská loď. Lenže objekt tvaru „V“ mlčal, hrozivo mlčal.

Franken usúďil, že možno treba zmeniť obsah signalizácie. Morila ho strašná predstava: v čase, keď ľudstvo už dávno prekonalo vojny a agresie, možno sa vytvorila tajná organizácia dobroďruhov, ktorých vari nudil život v mieri… Ale čo ak je to medzihviezdny koráb z cudzích svetov? Takto si ľudstvo prvé stretnutie dvoch civilizácií nepredstavovalo. Od stáročí túžobne čakalo na tento okamih, ktorý by konečne dosvedčil, že nie je vo vesmíre samo. Že by predsa len mali pravdu autori dávnych fantastických románov, ktorí tvrdili, že stretnutie dvoch vesmírnych civilizácií nebude priateľské?

„Haló, voláme neznámu loď! Sme mierumilovná kozmická loď zo Zeme v blízkosti asteroiďu Aďónis. Naším poslaním je chrániť bezpečnosť kozmických letov. Dajte sa spoznať! Voláme cuďzie bytosti v lodi tvaru V: ›Kto ste? Nenúťte nás mlčaním, aby museli prehovoriť ničiace zbra — ne! Nechceme nepriateľstvo. Nebezpečenstvo hrozí všetkým — vám aj nám!“‚

Norbertov hlas vzrušením a rozčúlením takmer zachrípol. Na čele sa mu perlil stuďený pot. Ruky skackali po pulte z jedného tlačidla na druhé. Zapájal nové a nové frekvencie, nové modulácie. Skúšal všetky možnosti vysielača.

Tajuplná loď však úporné mlčala a hrozivo sa približovala.

Franken sa zrazu dlaňou udrel do čela. Ja hlupák! Ak v neznámej lodi nie sú obyvatelia Zeme, je predsa nezmyselné dorozumievať sa s nimi ľudskou rečou!

V okamihu prešiel na morseovku a vysielal jednoduché císla. Azda sa dorozumie s neznámymi bytosťami abstraktným jazykom matematiky. Ani tento pokus nemal odozvu.

Franken bol v koncoch so svojimi možnosťami. Mechanicky ešte zaradil do vysielania jeden z elektromagnetických záznamov záhadných signálov, ktoré sa každých deväť dní ozývali z neznámych končín vesmíru. V ich závere bol onen podivný melodický rébus, ktorý jednej noci šokoval jeho aj Sagittu. Možno neznáma kozmická loď „V“, ako ju začal stručne nazývať, je pôvodcom týchto signálov. Ak by to tak bolo, musela by sa konečne ozvať. Ráďiosignály jej vlastnej reči, ktoré teraz vysielal stíhač asteroiďov štyristoosem, musia byť preďsa rozhoďujúcim podnetom, aby nadviazala kontakt!

Neznáma loď nereagovala ani na toto posolstvo. Mlčala a neuhýbala z nebezpečného kurzu.

Medzitým do centrály pribehol veliteľ a muži z pohotovostnej služby. Kerulenovi sa stalo to, čo ostatným: ledva vpadol do dverí, zháčil sa. Mal dojem, že za radarovým a radistickým pultom je akýsi šialenec. V tomto dojme ho utvrdzoval aj Sagittin zhrozený výraz; nehybne sedela v kresle, celá ochromená. Spoznala zvukový rébus, ktorý jej Norbert preď niekoľkými týždňami púšťal zo záznamu. Bolo pre ňu šokujúce znovu počuť záhadnú melódiu práve v týchto chvíľach.

Kerulen videl, ako sa Franken horúčkovito skláňa nad mikrofóny. Rozčuchrané vlasy mu padali do čela. To, čo vyvolával do éteru, pripadalo veliteľovi spočiatku ako zmätené mrmlanie. Na jeho bledej tvári iskrili len prižmúrené oči. Hlas sa mu chvel a ruky nervózne skackali po riadiacom pulte.

Po niekoľkých sekundách Kerulen pochopil, že radista sa zúfalo pokúša nadviazať spojenie s blížiacou sa kozmickou loďou, ktorá sa nechce ďať identifikovať. Nemohol ešte vedieť, prečo Franken pokladá neznámu loď za medzihviezďne plavidlo s cudzími bytosťami.

Aj muži z pohotovostnej služby začali chápať, že Frankena nepochytil záchvat šialenstva. Hoci jeho tvár bola nezvyčajne bledá, zachovával si rozvahu a sústredenosť. Jeho prižmúrené oči vyžarovali energiu a rozhodnosť. pohyby rúk sa im už nezdali kŕčovité, ale skôr rýchle a úsporné.

Kerulen prepol radar na centrálnu obrazovku. Záhadný objekt bol čoraz väčší a zreteľnejší. Hrotitý tvar „V“ sa črtal ostrejšie. Pripomínal v prostriedku prelomenú ceruzu.

Keď sa neznáma loď priblížila na vzďialenosť deväťsto kilometrov, čiže, vyjadrené časovo, na vzdialenosť troch rninút, a vôbec nereagovala na nepretržité rádiové volanie a dorozumievacie pokusy, Franken sa vzdal ďalšieho úsilia. Jeho ruka rezignovane skĺzla po riadiacom pulte a vypla všetky frekvencie. Vo veliteľskej kabíne nastalo ticho.

S hlbokým povzdychom zapol doteraz nepoužitú frekvenciu: vlnový rozsah veľmi krátkych vín, ktoré spájali kozmickú loď s členmi posádky na asteroide. Okamih ešte váhal, ale potom energicky siahol na krikľavočervené tlačidlo…

Ozval sa prenikavý stúpajúci a klesajúci tón sirény, ktorý priam naháňal zimomriavky po chrbte. Bol to najvyšší stupeň poplachu, signál najvyššieho ohrozenia. Pre posádku to znamenalo, že velenie lode vidí približovať sa nebezpečenstvo, pri ktorom zlyhávajú technické prostriedky alebo nemôže použiť obranné zariadenia.

Táto siréna sa ešte nikdy neozývala na palube stíhača štyristoosem. Jej prenikavý alarmujúci zvuk zaplavil celú loď. Zaznieval nielen z palubných reproduktorov, ale aj pod kuklami mužov, ktorí pracovali na Adónise.

Po trojnásobnom vzostupe a poklese tónu zvuk sirény prešiel do neobvyklej trvalej modulácie. Bola to tónová kombinácia zostavená na základe psychologických výskumov. Každý, kto počul tento tón, zmobilizoval podvedome svoje schopnosti a sily.

Siréna sa náhle odmlčala.

„Kozmonauti,“ ozvalo sa z palubného rozhlasu a pod priehľadnými kuklami mužov na Adónise, „hovorí k vám radista Franken. Kozmická loď neznámeho pôvodu je v nálete na nás. Neodpovedá na naše dotazy a neuhýba z nebezpečného kurzu. Nevieme, či preletí pomimo, alebo prejaví nepriateľské úmysly. Má neobvyklú podobu písmena vé. O dve minúty bude na našej úrovni letu. Zostaňte na Adónise! V nijakom prípade neštartujte nazad!“

Kým radista vystríhal svojich druhov pred nebezpečenstvom a oboznámil ich aj s jeho podstatou, veliteľ vydával príkazy mužom v riadiacej centrále. Frankenovo hlásenie poskytlo všetkým stručný, ale jasný obraz o situácii. Muži zaujali svoje miesta pri jednotlivých pultoch. Boli pripravení na všetko.

Riadenie lode v havarijnej situácii nemohli prenechať automatickému pilotovi. Ak sú v neznámej lodi skutočne mysliace bytosti z inej sústavy, mohol by pilotron mechanickým výkladom okolností spôsobiť nenapraviteľné škody. Napriek dokonalej automatike a pohotovej elektronike chýbala mu tvorivá úvaha, akej bol schopný iba mysliaci tvor. Konanie stroja mohlo by v jedinom okamihu na celé tisícročia zničiť túžby a nádej e, ktoré ľudstvo vkladalo do vysnívaného stretnutia s inteligentnými bytosťami z iných končín vesmíru.

Kerulen doplnil Frankenovo hlásenie pre mužov pracujúcich na asteroide:

„Priatelia! Nasledujúce minúty sú plné neistoty. Musíme rátať so všetkým. Keby naša loď bola zničená, musíte sa pokúsiť pomocou nového rádiomajáka privolať niektorý stíhač flotily. Preto prikazujem: Napriek hroziacemu nebezpečenstvu urýchlene dokončite montáž rádiomajáka! Prieskumnej rakete a všetkým jednomiestnym raketám predbežne zakazujem štartovať! Koniec hlásenia.“

Kerulen, hoci by bol chcel práve v tejto chvíli povedať svojim ľuďom na asteroide viac, musel byť stručný. Každá sekunda bola vzácna.

Veliteľ stíhača asteroidov štyristoosem musel vybojovať sám so sebou krátky zápas. Zmietali ním najprotichodnejšie pocity a úvahy. Či smie, ak neznámy koráb napadne ich loď alebo jeho mužov na asteroiďe, použiť ďelo? Je to možné, že by v neznámom objekte „V“ boli živé bytosti? Bolo by vôbec mysliteľné, aby takéto bytosti, ktoré kozmonautiku ovládali lepšie než ľudia — veď ďokázali opustiť hranice vlastnej planetárnej sústavy — boli schopné ohroziť ich?…

Rozhodol sa. Ak zaútočia, má právo postaviť sa na oďpor. Prikázal Pároví Bacosovi, aby vystriedal Frankena pri radistickom a radarovom pulte a pokračoval v pokusoch o nadviazanie spojenia s neznámou loďou. Franken mal zaujať miesto za riadiacim panelom laserového dela. Šlo o neobvyklé rozdelenie úloh. Za normálnych okolností bolo by to práve naopak.

Kerulen došiel k záveru, že laserová zbraň bude u Frankena tentoraz v lepších rukách. V dramatických minútach neočakávaného objavu sa radista osvedčil a okrem toho o cudzom objekte vedel momentálne viac než ostatní; akiste aj lepšie a pružnejšie odhadne konanie cudzincov. Strašná ničivá sila dela sa mala použiť v najkrajnejšom prípade. Veliteľ v týchto chvíľach nemohol tušiť, že atómový fyzik Paro Bacos je v úvahách bližšie pravde než Franken alebo on sám. Tajomná loď „V“ bola už celkom blízko. Nezmenšenou rýchlosťou sa rútila k nim. V najbližších chvíľach prekríži dráhu asteroidu. Preletí loď pomimo, alebo sa čosi stane?

Bola to teraz kozmická obmena starodávnej hamletovskej otázky.

V týchto napätých sekundách nik si nevšímal Para Bacosa. Atómový fyzik celkom neočakávane, hnaný akýmsi nedefinovateľným pocitom nevyhnutnosti, stisol jedno z tlačidiel. Zo smerovej antény preletel k neznámej lodi krátky, ale silný impulz. Bol to jeden z impulzov iiaľkového ovládania, ktorými pilotrony kozmických lodí uvádzali do činnosti atómový pohon agregátov.

V nasleďujúcom okamihu všetkým, čo boli v riaďiacej centrále, ale aj mužom na Adónise zatajil sa dych.

Z jedného konca lode „V“ vyšľahol oslňujúci atómový záblesk. Reaktívna sila pôsobiaca proti smeru letu pribrzila loď práve vo chvíli, keď pretínala letovú dráhu pred asteroidom, a loď zostala v tejto pozícii. Trvalo to iba niekoľko sekúnd a atómový záblesk znovu pohasol. Neznáma loď letela teraz niekoľko kilometrov pred asteroidom po približne rovnakej dráhe.

Franken prižmúril oči. Od okamihu, keď cudzinci z vesmíru dali o sebe vedieť atómovým zábleskom, nespúšťal objekt z radarového zameriavača helikonu. Prst mal ustavične na spúšti. Kto bude rýchlejší a prvý uvoľní ničiacu silu laserových lúčov, ostane nažive, preblyslo mu mysľou. Potom sa zháčil: Akože — chcel by si zničiť živé bytosti?! Odtiahol prst zo spúšte. Ak zničí cudzincov, možno sa už nikdy nedozvie tajomstvo neznámych signálov. V týchto okolnostiach prišla mu táto myšlienka dosť paradoxne. A čo ak cudzinci nepoznajú nijaké ohľady a zničia celú posádku stíhača práve pre jeho váhanie?

Celá situácia je neriešiteľná, pomyslel si Franken. Jeho prst sa znovu priblížil k tlačidlu laserového dela. Jedna myšlienka naháňala druhú. Cítil sa ako v horúčke.

Aj Kerulen napäto uvažoval. Teraz už nebolo pochybností, stretli sa s návštevníkmi z neznámych končín vesmíru! Ostávala rozhodujúca otázka: sú to dobrosrdečné alebo zlomyseľné tvory?

Stíhač musí za každú cenu odlákať pozornosť neznámej lode od ľudí pracujúcich na asteroide. Ale ako?

Kerulen sa rozhodol, že ich najprv upovedomí o nebezpečenstve. Potom sa spojí s komodorom flotily a napokon podá hlásenie o situácii veliteľskej základni na Marse. Bol najvyšší čas.

„Kamaráti, priatelia!“ prehovoril do mikrofónu. „Cudzia kozmická loď pribrzdila. Vystríhajte sa nerozmyslených akcií. Neupútavajte na seba pozornosť neznámych bytostí. Práce na rádiomajáku a na lieviku antičasticovej pasce hneď zastavte! Čo najrýchlejšie opusťte ochranný kryt. Možno si cudzinci myslia, že ich tieto stavby ohrozujú, a vidia v nich nástroje ničenia. Prieskumnú raketu ukryte v jaskyni. Tieto opatrenia urobte za tmy, teda na odvrátenej strane, aby nevyvolali prípadné podozrenie na lodi. Pokúsime sa odlákať ich od vás. Nestrácajte rozvahu!“

Flotila stíhačov, ktorá sa mala znovu stretnúť so štyristo-osmičkou pri 440. slnokruhu, bola v danej chvíli vzdialená najviac pätnásť miliónov kilometrov. Na okamžitú pomoc to bola priveľká vzdialenosť. Ale možno bude mať význam aj dlhodobejšia pomoc pred cudzincami, ak sa nerozhodnú zaútočiť ihneď. Ich technická vystrojenosť im zatiaľ nebola známa. Dalo sa však predpokladať, že ich vedomosti o prírodných zákonoch a ovládanie prírodných síl sú pokročilejšie než u ľudí. Flotila by mohla dosiahnuť priestor SA-408 asi o štyridsať hodín. Lenže čo všetko sa stane do toho času?

Kerulen vyzval Para Bacosa, aby nadviazal spojenie s veliteľskou loďou. Atómový fyzik vyzeral mimoriadne rozrušený. Kerulen tomu nevenoval osobitnú pozornosť. Bolo predsa pochopiteľné, že za týchto okolností takmer každý bol v určitom nervovom vypätí. Bacos vysielal:

„Tu SA-408! Veliteľ kozmickej lode komodorovi: Neznáma kozmická loď v našej blízkosti. Loď má podobu písmena V. Na pokusy o nadviazanie spojenia nereaguje. Časť našej posádky je zamestnaná na asteroide Adónis. Musíme rátať s nepriateľským konaním cudzincov. V nevyhnutnom prípade použijeme kozmické delo. Potrebujeme vašu pomoc. Pokúsime sa dostať mužov z Adónisu späť na palubu. Koniec hlásenia.“

Kerulen potom požiadal Bacosa, aby zacielil smerovú anténu na Mars, nastavil dvojnásobný vysielací výkon a podal správu veliteľovi na hlavnej základni.

Atómový fyzik presne vykonal jeho pokyny. Hoci bol naoko pokojnejší a pracoval sústredenejšie, Kerulen si teraz všimol jeho zmučenú tvár. Zrejme prežíval silnejšie nervové zaťaženie než ostatní.

„SA-408 volá základňu! Voláme VSA! Vynorila sa pri nás neznáma kozmická loď tvaru písmena V! Zastala pri Aďónise, na ktorom pracuje prevažná časť posáďky. Pokusy o dorozumenie bezvýsledné. Žiadame inštrukcie.“ Kerulen si uvedomoval, že rádiogram potrebuje pätnásť minút, kým doletí na Mars. Na odpoveď si teďa musia počkať minimálne pol hodiny. Do toho času neostáva iné, než pozorovať neznámu loď. Ak aj hneď neodpovedia z hlavnej základne, každú chvíľu musí prísť odpoveď komodora flotily.

Od radistického pultu skutočne sa ozval charakteristický praskot a syčanie diaľkového príjmu. Veliteľská loď sa hlásila:

„Tu veliteľská loď flotily SA-401! Hlásenie komodora veliteľovi SA-408: Pokračujte v pokusoch o nadviazanie spojenia rádiovými a svetelnými prostriedkami. Vysielajte výlučne jednoduché čísla. Takzvanú kozmickú loď v nijakom prípade nenapadnite! Zakazujem použiť helikon, dokonca ani vtedy, keby hrozilo meteoroidové nebezpečenstvo! Pokúste sa mužov z Adónisu po jednom prijať späť na palubu. Len čo bude posáďka kompletná, začnite ustupovať. Celá flotila sa obracia a štartuje k vám. Doletíme asi o štyriďsaťďva hodín. Potom sa spoločne pokúsime dorozumieť s neznámym objektom, prípadne podnikneme akciu na identifikáciu úďajného meďzihviezďneho korábu. Koniec hlásenia.“

Komodorov rádiogram priviedol Kerulena ďo istých rozpakov. Na jednej strane veliteľ flotily odporúčal pokračovať v dorozumievacích pokusoch s neznámou loďou, na druhej strane vyjadroval pochybnosti, že by mohlo ísť o medzihviezdne plavidlo s bytosťami z iných končín vesmíru. Jeho formulácie ako „takzvaná loď V“ a „úďajný medzihviezdny koráb“ tomu nasvedčovali.

Norbert Franken, ktorý len pred niekoľkými minútami zaujal miesto pri zameriavači, bez slova zablokoval laserové delo a znechutený vstal. Ako len môže dať veliteľská loď taký príkaz! Od tejto chvíle sú vyďaní cuďzincom napospas.

Podľa príkazu veliteľa flotily Paro Bacos začal vysielať jednoduché číselné znaky. Jeden vysoký tón, dva nízke tóny, dva rovná sa dva.

Sagitta, ktorá sa v týchto chvíľach takisto zdržiavala v centrále, dostala za úlohu dať do prevádzky dva silné reflektory — jeden zelený, jeden červený. Pomocou nich mala takisto vysielať jednoduché signály.

Na trupe lode sa vysunuli obrovské reflektory.

Sagitta bola rada, že môže vyvíjať dajakú činnosť. Meravá nehybnosť a nervové napätie ju ubíjali. Horlivo sa pustila do pridelenej úlohy. Ak sú v neznámej lodi mysliace bytosti, musia porozumieť svetelným signálom alebo pochopiť, že majú do činenia so seberovnými, s logicky mysliacimi bytosťami.

Obidva reflektory sa rozžarovali a zhasínali. Raz zelený, raz červený, dva razy zelený, dva razy červený…

Kerulen sa znovu spojil s mužmi na Adónise.

„Súdruhovia! Komodor flotily vydal príkaz, aby sme bez ohľadu na nebezpečenstvo všetkých postupne vzali späť na palubu. Je však možné, že neznáma kozmická loď nepripustí váš návrat. Musíme teda urobiť pokus. Jeden z vás musí odštartovať s jednomiestnou raketou. Pochopiteľne bude to najväčšie riziko — prvú pozornosť sústredí na seba. Musí to teda byť dobrovoľník. Komodor zamieril s celou flotilou k nám. Priletia asi o štyridsaťdva hodín. Naša loď dostala príkaz, aby sa až do príletu flotily vzdialila od Adónisa, len čo sa skončí váš návrat. Napokon sa máme vzdialiť aj od cudzej kozmickej lode. Kto má odvahu štartovať prvý?“