Chvíle veľkej neistoty

OULU V SAMOSTATNEJ AKCII — POKUS SO SVETELNOU SIGNALIZÁCIOU — CUDZINCI MLČIA — PORADA KOZMONAUTOV


Oulu Nikéria, keď si vypočul hlásenie z materskej lode, že dráhu asteroidu prekríži neznáme teleso, pokojne pokračoval v práci. Z malej vykladacej plošiny dopravoval dielce tyčí vystužujúce obrovský lievik antičasticovej pasce.

Zrazu mu zaľahlo v ušiach zavýjanie sirény, ktoré sa ozvalo zo slúchadiel. Tón ostro stúpal, takmer bolestivo doliehal na bubienky, potom prešiel do nízkeho tónu.

Siréna najvyššieho nebezpečenstva! — blyslo mu hlavou. Hoci strach nebol jeho sprievodcom, havarijné zavýjanie pôsobiace predtuchou katastrofy a vedomie, že Sagitta je na palube ohrozenej materskej lode, ho trocha zmrazili. Zarazil sa uprostred chôdze — v slúchadle počul kohosi ustráchané si vzdychnúť.

Keď sa kolísavý zvuk sirény napokon zmenil na mobilizujúci trvalý tón, napätie povolilo. Pustil z ruky ďielec lievikového stožiara; niekoľko okamihov dielec zavisol v polohe, v ktorej ho Oulu pustil. Len potom vplyvom nepatrnej gravitácie asteroidu pomaly klesol.

Dlhými skokmi sa Nikéria hnal — ak sa to v daných podmienkach dalo takto nazvať — k pristávacej plošinke, kde stála jeho jednomiestna raketa. Bolo treba dostať sa čo najrýchlejšie do kabíny, aby mohol s raketou vyraziť. V hre boli životy všetkých!

Ešte ani nebol pri plošinke, keď zo slúchadiel začul Frankenov hlas. Uvedomoval si tri rozhodujúce slová: cudzia loď — mlčí — zostaňte…

Teda neštartovať. Na ďalší skok sa už neodrazil. Oprel sa o skalnú stenu neďaleko plošinky a načúval. Hovoril veliteľ.

Keď sa pominul prvý šok z poplachovej sirény, Oulu si plne uvedomil, že to, čo práve počul, je priam neuveriteľné: neznáme bytosti na palube medzihviezdneho korábu! Podľa veliteľovho príkazu malo sa pokračovať v stavbe rádiomajáka. Rátalo sa teda s možnosťou, že materskú loď zničia… Všetko bolo akési zmätené, neprehľadné.

Znovu sa odrazil k stavenisku rádiomajáka. Rýchlo musí pomôcť pri jeho dokončení. Ako naprotiveň zastavila ho „asteroidová noc“. Zažal baterku a pokračoval v skokoch, ktoré pripomínali let na lyžiach.

Z vesmíru sa zrazu zablyslo. Bola to oslepujúca žiara, ktorá osvetlila asteroidovú horu akýmsi neskutočným svetlom.

Rýchlo sa vtrepal do skalnej pukliny. Musel ďávať veľký pozor, aby sa mu skafander nepoškodil na ostrejšej hrane. Keby z neho unikol vzduch a teplo, stihla by ho rýchla smrť vo vzduchoprázdne a chlade.

Záblesk bol krátky. Určite atómová žiara! — pomyslel si. Ktovie, či materská loď ešte existuje? V každom okamihu môže povrch asteroidu zasiahnuť strašná páľava z explózie…

Ešte hlbšie sa vtlačil do výklenku. Možno sa takto aspoň čiastočne ochráni pred ohnivou vlnou a rádioaktívnym žiarením.

Kto koho zničil? — vírilo mu hlavou. Žeby cudzie bytosti boli barbari? Nie, tomu nemohol uveriť.

V tej chvíli sa ozval zo slúchadiel veliteľov hlas. Oulovi sa nesmierne uľavilo: materská loď existuje! Lenže to, čo oznamoval Kerulen, ho naďalej znepokojovalo.

Ako sa dozvedel, neznáma kozmická loď pribrzdila a teraz letela preď čelom asteroiďu. Záblesk teďa pochádzal z jej pohonných agregátov. Oulu si uvedomoval, že sa musí čo najskôr dostať k svojej rakete a odstrániť ju z nebezpečnej blízkosti majáka. Neznáme bytosti mohli by ho považovať za úkryt ničivej zbrane.

Teraz sa neodvážil zažať baterku, aby neohrozil ostat — ných. V úplnej tme sa len s najväčšou námahou pohyboval tým smerom, kde mala stáť jeho raketa. Konečne zbadal pred sebou tri metre vysokú siluetu, ktorá sa ledva črtala na hviezdnatom pozadí. Celkom ľahko ju zdvihol nad hlavu, hoci v normálnych gravitačných podmienkach vážila takmer tonu.

Ešte pred začiatkom dvadsaťminútového súmračného asteroidového dňa došuchtal sa s raketou k dvom balvanom, vysokým asi dva metre a dostatočne vzdialeným od rádiomajáka. Medzi ne postavil raketu.

Keď sa o niekoľko minút na zakrivenom obzore asteroidu opäť vynoril malý kotúčik Slnka, vzdialeného vyše pol miliardy kilometrov, a jeho zoslabnuté lúče sporo ožiarili okolie, Oulu už sedel v kabíne a čakal na ďalšie príkazy z materskej lode. V rakete sa cítil oveľa bezpečnejší. Najviac ho upokojovalo vedomie, že môže v prípade potreby s raketou manévrovať.

Uvažoval o rozpornosti posledných rozkazov. Vari všetci potratili hlavy? Najprv prikazujú urýchlene dokončiť stavbu rádiomajáka — potom zasa zakazujú. Najprv vyhľaďať ochranný kryt majáka — potom zasa nevyhľadať, urýchlene sa vzdialiť čo najďalej… Všetko je akési zmätené!

V slúchaďlách miniatúrneho rozhlasového zariaďenia, ktoré ich spájalo nielen s materskou loďou, ale aj meďzi sebou, počúval jednotlivé rozhovory.

„Haló, Kjóto!!?… Už si sa s prieskumnou raketou dostal do jaskyne?“ vypytoval sa Rádž. Inžinier elektroniky sa utiahol na malú čistinu, asi sto metrov od nedokončeného lievika antičasticovej pasce. Dvadsaťminútový asteroidový deň ho zastihol na tomto mieste. Stál bez pohnutia, aby na seba neupútal pozornosť cudzích kozmonautov.

„Jasné! Už päť minút dučím v úplnej tme ako sova vo veži a zbieram sily. Dostať Kolibríka cez vchod do vnútra bola riadna fuška! Len ďúfam, že sa potom s ním aj vyterigám,“ oďpovedal pilot ľahkovážnym tónom, aby zaplašil tiesnivú neistotu.

„Akože? Vari stoja preď jaskyňou bytosti vé?“ oplatil mu Rádž.

„Pravdaže! Fujazdili za mnou, keď ma videli zaliezať aj s raketou do tmavej diery…“

„Čo — naozaj? Bŕŕŕ…“

„Zrejme nemáš chuť stretnúť sa s jednookými a desaťrukými čudami, však?“

„Čoby nie! Už priam dychtím zastať pred nimi a osloviť ich. Tak čo je, odkundesi?!.. Hádam nezačnú hneď pľuť oheň…“

„Ktovie! Možno ťa budú pokladať za jedovatý hmyz,“ žartoval ďalej Kjóto.

Rádž mimovoľne vzhliadol k čiernej oblohe. Zrazu mal pocit, že stojí na tejto malej čistine ako na tácni viditeľnej zo všetkých strán. Až teraz naňho nepríjemne zapôsobila skutočnosť, že kým bol terén okolo neho zaliaty matným slnečným osvitom, obloha nad ním visela ako nepreniknuteľný temný príkrov. Ešte pred polhodinou bol by predpokladal, že si už dávno zvykol na túto vesmírnu abnormalitu — súčasné spolujestvovanie dňa aj noci.

Počul hlas Filítry Gomovej. Aj ona volala pilota prieskumnej rakety; s ním totiž priletela na asteroid. Musela sa dostať k jaskyni, aby bola včas na mieste, keby im prikázali odletieť.

„Kjóto, nájdem ťa v tej tmavej jaskyni?“

„Asi ťažko, moja milá chemička. Ja tu predvádzam akrobatické lety, taká veľká je jaskyňa… Filitra?“

„Áno, Kjóto?“

„Daj sa nejako spoznať, až budeš pred vchodom. Ináč by sóm ťa mohol pokladať za bytosť vé!“

„Mne, chlapče, nie je do žartovania! Len keby sme sa konečne dozvedeli, čo sa skutočne robí…“

Filitra bola schúlená v skalnej štrbine neďaleko „cukrových homolí“, ktoré nedávno sama objavila. Pred seba si rozložila mapu zhotovenú elektronickým rozmnožovacom z podkladov, ktoré pred začiatkom akcie dodali prieskumníci. V najbližšej dvadsaťminútovej noci musí sa dostať k jaskyni. Najradšej by bola vyhľadala Henryho, ale na to teraz nemohla pomýšľať. Príkazom chvíle bolo ďostať sa späť k rakete, ktorou priletela. Usilovala sa zapamätať si z mapy niektoré oporné body, aby v nadchádzajúcej temnote, keď bude asteroid odvrátený od Slnka, mohla sa ako-tak orientovať, ale takmer si zúfala. Čím častejšie obracala mapu v rukách, tým väčšmi bola dezorientovaná. Keby tu bol Henry! Určite by ju bezpečne doviedol k jaskyni. V kabíne rakety by sa cítila podstatne istejšia než tu, pod temným príkrovom vesmíru, v ktorom krúžia neznáme bytosti…

Po chvíli začul Oulu ďalší rozhovor. Profesor Mirsanov a Henry Lorcester sa spolu ticho zhovárali. Obaja stáli nehybne pri skalnej vyvýšenine v blízkosti pristávacej plošiny. Dokonca ich mohol viďieť.

„Ktovie, či táto neznáma loď nezničila rádiomaják,“ povedal Henry.

„Nie, nemyslím, určite nie,“ odvetil profesor. „Pochybujem, že by inteligentné bytosti, ktoré prekonali vzdialenosť mnohých svetelných rokov, boli schopné ničiť výtvory civilizácie. Keby boli agresívni, už dávno by sa stali obeťou seba samých. Iba ten, kto žije a tvorí v mieri, iba mierumilovná civilizácia je schopná pretrvať veky. Ak sú na kozmickej lodi živé bytosti, som presvedčený, že sa nemáme čoho obávať.“

„Lenže potom sa nepotrebujeme skrývať pred nimi…“ dodal Henry.

„Celkom správne,“ povedal profesor. „No i tak musíme byť opatrní. Neznáme bytosti by nás mohli nebezpečne ohrozovať, aj keby to nemali v úmysle. Možno majú infračervený zrakový orgán. Od fialovej po červenú vlnovú dĺžku kmitov vnímame elektromagnetické kmitanie ako teplo, cudzinci možno majú oči, ktoré vnímajú infračervené žiarenie ako svetlo. Keby v takomto prípade zamierili na nás silné infračervené reflektory, mohlo by to pre nás znamenať smrť upálením.“

Profesor chvíľu mlčal a potom ešte dodal:

„Osobne však neverím, že ide o medzihviezdny koráb.“

Henry chcel ešte čosi povedať, keď začul v slúchadlách tlmený vzlyk. Či to nebol’Filitrin hlas?

Hoci im veliteľ prikázal, aby na seba neupútali pozornosť, Henry sa bez váhania odrazil a vyskočil. Odrazil sa však prudšie a vzniesol sa do veľkej výšky.

„Filitra,“ zvolal vzrušene do mikrofónu, „kde si?“

„Tu, pri cukrových homoliach…“ prišla nesmelá odpoveď. Jej previnilá ustráchanosť zapôsobila v týchto dramatických okolnostiach, uprostred prízračného sveta asteroidu, takmer idylicky, ako závan pozemského života.

Henry sa rozhliadol. Aha, tam sú homole! Jeho nepredpokladané vysoký skok a pomalý zostup mu umožnili dokonalý pohľad na celé okolie. Jediným pohybom uviedol do činnosti reaktívnu pištoľ a o chvíľu bol na mieste. Zmenou výstrelu pištole pribrzdil let a zľahka dosadol na povrch. Keď sa ďostal k chemičke pomedzi výčnelky, priehľadnou kuklou zbadal jej ustráchanú tvár a oči div nie plné sĺz. Bezradným gestom ukazovala na mapu. „Neviem nájsť cestu k jaskyni,“ povedala žalostne. Jej úprimná bezradnosť Henryho dojala. Zišlo mu na um, že pustý a temný vesmír nie je pre Filitru práve najvhodnejším postredím. Bola odborníčkou v oblasti chémie, ale súčasne až priveľmi ženou. Pri súčasnej vyspelosti kozmonautiky a jej rozvoji prijímali na kozmické lode dobrovoľnícky aj z radov žien, vzhľaďom na ich odbornú kvalifikáciu a vedecké zameranie. Ženy boli na palubách kozmických lodí takým bežným javom ako v minulom tisícročí letušky na palubách dopravných lietadiel. Pravda, ich funkcia bola odlišná. Tak, ako všetci čakatelia kozmonautiky, aj ony prechádzali výcvikom v osobitných strediskách. Lenže nik nevie presne odhadnúť, ako budú reagovať pri dlhodobom pobyte vo vesmíre. A to sa nijako netýkalo iba žien. Psychické depresie a pocit neistoty postihovali aj mužov.

Henry podal Filitre ruku a spolu šli k jaskyni, do ktorej Jokohata vtiahol Kolibríka.

„Čo sa to robí?“ ozval sa v slúchadlách Rádž Rajpúr. „Vidím zelené a červené svetelné signály!“

Oulu Nikéria, seďiaci v kabíne jeďnomiestnej rakety, pozrel nahor. Naozaj: z istého miesta v pravidelných intervaloch blikalo zelené a červené svetlo.

„Ja zasa nevidím nič — okrem opaku svetla,“ zamiešal sa do rozhovoru Kjóto v žartovnom tóne.

„Táraj!“ okríkol ho Rádž. „Tak vylez z tej svojej tmavej kutice a pozri si to…“

Po chvíli sa znovu ozval v slúchadlách Kjótov hlas: „Zdá sa, že ich excelencie bytosti vé sa konečne zobudili. Ale im to trvalo! Nakoniec to budú dajakí medzihviezdni sedmospáči, alebo nebodaj trpia na spavú chorobu. No ako sa naša mucha tse-tse dostala z Afriky na ich planétu? Aha, teraz na nás žmurkajú raz zeleným, raz červeným, či vlastne infračerveným okom — však, profesor?“ Oslovený chcel mladého suveréna, ktorému v jeho optimistickej sebaistote vesmír pripadal ako kozmická aréna, trocha ironicky schladiť, keď sa ozvala materská loď:

„Súdruhovia, komodor flotily prikazuje, bez ohľadu na nebezpečenstvo, vziať všetkých členov posádky späť na palubu…“

Bol to hlas veliteľa Kerulena a príkaz platil pre členov posádky, ktorí pracovali na Adónise.

Oulu bol čoraz väčšmi napätý. Jedna z viet sa mu osobitne zavŕtala do mozgu: „Jeden sa musí pokúsiť odštartovať…“ Ak jeden, prečo nie práve ja? — pomyslel si. Áno, pokúsi sa o to! Srdce sa mu prudšie rozbúšilo. Tento kategorický príkaz, ktorý si dal sám sebe, ovládol jeho myslenie. Ako to pred chvíľou povedal profesor? Inteligentné bytosti neničia, inteligentné tvory nezabíjajú…

Bol pevne rozhodnutý.

„Pochádzajú signály z našej lode, či z cudzej?… Haló, veliteľ, počujete ma?…“

„Áno, Oulu, počujem dobre,“ ozval sa Kerulen. „Signály dávame my. Sagitta sa pokúša jednoduchou násobilkou nadviazať kontakt s cudzincami.“

„Štartujem, veliteľ!“ riekol Oulu prosto.

Všetci to počuli.

Sagitte sa mimovoľne zovrelo srdce. Jej Oulu sa rozhodol riskovať v záujme všetkých. V roztržitosti zabudla vypnúť zelený reflektor. Iba meravo hľadela na veľkú obrazovku.

Na povrchu asteroidu, v zúženom obraze kamery zacielenej na stavenisko, sa čosi pohlo. Bola to Oulova jednomiestna raketa. Pomaly stúpala sledovaná očami všetkých. Možno sa práve rozhodovalo o ich osude.

Sagitta zrazu strpia. Oulova raketa má poruchu! Stúpala a klesala, akoby jej pravidelne vynechával pohon. Potom sa dokonca rozhojdala z boka na bok.

Až po chvíli pochopila, že Oulu s raketou kľučkuje, aby neposkytoval nehybný terč, ale súčasne nápadnejším manévrovaním sústreďuje na seba pozornosť. Zrejme chce konečne vyprovokovať neznáme bytosti, aby sa prejavili. Neistota trvala už pridlho.

Múdry a odvážny! — pomyslel si Kerulen a s ním takmer všetci, čo ho so zatajeným dychom sledovali.

Loď V ani teraz nereagovala. MÍkvo sa ďalej šinula priestorom pred asteroidovou horou.

„Cudzinci nechávajú Oula na pokoji!“ uľahčené si vydýchol Kerulen pred mikrofónom, takže jeho radostné konštatovanie počuli na palube aj na Adónise.

Od radarového a radistického pultu sa v tej chvíli ozvalo bzučanie automatiky a praskavý šum diaľkového príjmu. Hlásila sa veliteľská základňa na Marse!

/Veliteľ stíhačov volá SA-408! Voláme štyristoosmičku. Hneď odvolajte mužstvo z asteroidu! Potom zastavte akúkoľvek rádiotechnickú prevádzku! Vyčkajte prílet štvrtej flotily. Preskúmajte neznámy objekt. Koniec hlásenia.“

O chvíľu prišlo druhé hlásenie zo základne na Marse:

„VSA všetkým flotilám stíhačov!.. Nariaďujem absolútne rádiotechnické ticho v ekliptickom priestore 14-4! Mars opakuje: absolútne rádiotechnické ticho…“

Obidva rádiogramy boli zarážajúce. Nik si nevedel vysvetliť ich zmysel — okrem Para Bacosa, ktorý už od prvých chvíľ dramatického vývoja udalostí mal istú hypotézu. Rozkaz VSA ho teraz utvrdil v presvedčení, že jeho domnienka je správna. Napriek tomu nechával si ju ešte pre seba, aby nevyvolával predčasný záver a nezasahoval do rozhodovania veliteľa.

Kerulen zvažoval situáciu. Zákaz základne na Marse znamenal prerušenie spojenia s flotilou — na tú mohli len vyše štyridsať hodín trpezlivo čakať. Čo však bolo ešte horšie: od tejto chvíle nesmeli sa spojiť ani s členmi posádky na Adónise! Čo len mohlo byť na príčine takého rozkazu hlavného veliteľa? Absolútne ticho… Vari im hrozilo bezprostredné nebezpečenstvo? Či priama obhliadka neznámej kozmickej lode neznamená nijaké riziko…

Oulova raketa sa takmer ihravo vznášala nad povrchom asteroidu. Až teraz sa spamätala Sagitta a vypla zelený reflektor.

Čierny matematik bol rozhodnutý urobiť všetko, aby konečne vyprovokoval mlčanlivé bytosti v záhadnej kozmickej lodi. Skúšal najrozmanitejšie manévre. Zrazu sa zháčil: SA-408 vytrvale signalizoval zelenú. Malo to azda znamenať, aby sa najkratšou cestou vrátil na materskú loď? Prečo s ním nenadviažu rádiové spoj enie? Prečo teraz zhasla aj zelená? V hlave sa mu rojili myšlienky, na ktoré nenachádzal odpoveď. Čo sa to vlastne robí?!

Začala sa ho zmocňovať pochybnosť, či rozhodnutie veliteľa bolo správne, čo, pripúšťal, nebola dobrá myšlienka pre začiatok pobytu v kozme.

„Haló SA-408! Prečo vypínate svetelnú signalizáciu? Čo robí loď V? A čo sa to vlastne robí?!..“

Neprichádzala nijaká odpoveď. Rýchlo preletel zrakom všetky kontrolné prístroje rozhlasového zariadenia. Boli v úplnom poriadku.

„Haló, volám SA-408!“ opakoval výzvu. „Volám veliteľa Kerulena. Prečo neodpovedáte? Ničomu nerozumiein. Nemám nijakú odpoveď! Haló…“

Všimol si, že zelené a červené svetlo znovu začalo blikať, teraz už oveľa bližšie.

Sagitta sa preľakla, keď začula Oulov hlas. Pravdaže: nemohol vedieť, že veliteľ stíhačov asteroidov na Marse nariadil absolútne rádiotechnické ticho. Základňa na Marse vysielala na celkom inej vlnovej dĺžke, ktorú prijímali len na materskej lodi.

Zrazu si uvedomila, že zabudla na svetelné signály. Usilovne znovu striedavo zapínala obidva reflektory: raz červená, raz zelená — dva razy červená, dva razy zelená… Kerulen váhal. Hoci zákaz platí, musí predsa dajako upovedomiť svojich ľudí na Adónise! Je tam väčšia časť posádky a musia dostať príkaz.

„Haló, tu Kerulen. Musím byť stručný. Oulu,urýchlene na loď! Kolibrík takisto nech sa ihneď vráti na palubu! Ostatné jednomiestne rakety postupne jedna za druhou. Pozor, pozor! Od tejto chvíle, na príkaz hlavného veliteľa.

„Platí zákaz používania rádiového spojenia — absolútne rádiotechnické ticho! Koniec hlásenia.“

Keď sa Kerulen vzpriamil od mikrofónu, stál za ním Paro Bacos. Naznačoval, že by mu chcel čosi dôležité oznámiť. Kerulen sa k nemu nahol a atómový fyzik mu dosť dlho a dôrazne pošepky čosi vysvetľoval. Veliteľ naňho úkosom niekoľkokrát prekvapene pozrel. Niektorým členom posádky, ktorí stáli bližšie, sa zdalo, že začuli slovo „transurán“. No Kerulenovä tvár sa očividne rozjasňovala a napätosť sa z nej stratila. Zdalo sa však, že zosmutnela. Aj Paro Bacos, hoci sa mu očividne uľavilo, keď povedal svoju domnienku, bol mimoriadne vážny.

Obaja opustili riadiacu centrálu a ponáhľali sakvýpustnej komore číslo štyri, aby vyčkali Oulov návrat. Sagitta neodolala a bez súhlasu sa náhlila za nimi. Veliteľ akoby si to nevšímal. Chápal, ako jej je.

Jednomiestna raketa, s ktorou Oulu tak dlho predvádzal akrobatické manévre nad asteroidom, medzitým doletela k materskej lodi a vtiahla sa do výpustnej komory. Oulu vystúpil z rakety a prešiel do pretlakovej komory, aby si mohol vyzliecť skafander. Práve uvoľňoval hermetický uzáver kukly, keď ďo miestnosti vošiel veliteľ v sprievode atómového fyzika. Za nimi sa vynorila Sagitta, ktorej očividne spadol kameň zo srdca, keď zbadala Oula.

Veliteľ prikročil k matematikovi, objal ho, hoci bol ešte v hrubom skafandri, a mocne mu potriasol ruku:

„Výborne, Oulu! Tvojím riskantným manévrom sme sa presvedčili, že návrat ostatných členov posádky z Adónisa na materskú loď nebude riskantný.“

Spoločne sa vrátili ďo riaďiacej centrály, kďe členovia posádky napäto sledovali veľkú obrazovku. Len čo vošli do centrály Kerulen, Oulu, Sagitta a Bacos, spoza nočnej strany asteroidu vynorila sa Jokohatova prieskumná raketa. Jej zaďná dýza nakrátko vystrelila ohnivý prúd plynov a raketa sa rýchlo blížila k lodi.

Zakrátko po štarte Kolibríka ukázal sa na televíznom obraze malý svetlý bod, ktorý takisto stúpal od povrchu Adónisa. V krátkych intervaloch za ním sa vyrojiľdruhý, tretí, štvrtý…

O chvíľu sa od asteroidu k materskej lodi tiahla akási šnúra svetelných perál. Boli to jeďnomiestne rakety, ktoré v rýchlom sleďe za sebou štartovali z malej plošiny rovno za červenými a zelenými signálmi materskej loďe. Tá sa neprestajne pokúšala nadviazať spojenie s loďou V.

Veliteľ a profesor Mirsanov zvolali ďo spoločenskej haly všetkých členov posáďky. Chceli ich ešte raz a ďôklaďnejšie oboznámiť s uďalosťami posleďných ďvoch hoďín. Spoločne sa mali poraďiť a spoločne rozhodnúť o tom, ako buďú postupovať, aby sa im konečne poďarilo odhaliť záhadu neznámej kozmickej lode.

Pohodlne rozsadení na mäkkých laviciach, v kreslách, daktorí na hrubom mäkkom koberci, s napätím očakávali priebeh schôďze. Norbert Franken, ako bývalo jeho zvykom, stál so skríženými rukami, opretý o biely ozďobný stĺp. Sagitta tentoraz nebola pri ňom, ale seďela s Oulom opoďiaľ v zátiší s okrasnými kvetmi.

Tlmená vrava ustala, keď veliteľ pohybom ruky naznačil, že sa poraďa začína.

„Priatelia! Dostali sme sa ďo nečakanej situácie. Pred dvoma hodinami radar iďentifikoval neznámy objekt, ktorý letel k nám veľkou rýchlosťou. Na veľké prekvapenie mal poďobú písmena V. Po vyslaní spínacieho impulzu ďiaľkového ovláďania na neznámom objekte krátko zapracoval pohonný agregát a pribrzďil tesne preď Aďónisom. Teraz letí v tejto pozícii súbežnou rýchlosťou. Musíme sa rozhodnúť, či sa stiahneme z tohto priestoru a vyčkáme prílet celej flotily, alebo sa pokúsime vlastnými silami odhaliť tajomstvo lode. Môžeme teda voliť medzi opatrnosťou a smelým samostatným konaním.“

Kerulen pokračoval a preďostrel ďve záklaďné hypotézy o pôvode loďe V, ako ju nazval Norbert Franken. Poďľa jeďnej iďe o meďzihviezďny koráb z inej slnečnej sústavy s posádkou inteligentných bytostí, ktoré, žiaľ, z nepochopiteľných príčin zachovávajú absolútne mlčanie. Ak by to mala byť skutočnosť, posádka SA-408, napriek všetkej neistote, prežíva historické chvíle a bezpochyby slávne vojde do dejín kozmonautiky, ale aj celej histórie ľudstva. Mala by neuveriteľné šťastie — stretne sa prvá v dejinách s cudzími bytosťami, s poslami iných vesmírnych končín! Pravda, to by súčasne znamenalo obrovskú zodpovednosť v tejto epochálnej udalosti.

No ani druhú domnienku nemožno spakruky zavrhnúť. Podľa nej ide o pozemskú kozmickú loď, ktorá sa v dôsledku neznámej havárie poškodila, pričom obe časti sú ešte navzájom spojené. V tomto prípade boli by oneskorenými svedkami katastrofy, ktorá sa odohrala pred rokmi, možno desaťročiami.

Kerulen oznámil, že o prvej domnienke bude podrobnejšie referovať radista Franken, kým druhú verziu objasní fyzik Bacos. Franken odstúpil od bieleho stĺpa a bez dlhých príprav začal uvádzať dôvody:

Ľudstvo a veda sú už niekoľko desaťročí pevne presvedčené, že skôr či neskôr nadviažu kontakt s inteligentnými bytosťami iných svetov. Vo vesmíre existujú miliardy sínc s nespočetnými planétami — nepohostinnými, s jedovatým ovzduším, so spaľujúcimi teplotami, so žeravým či naopak, mrazivým povrchom. Medzi nimi sú bezpochyby mnohé planéty, na ktorých existujú podmienky vhodné pre život, ba možno lepšie než na našej Zemi, čiže planéty so živými tvormi a takou nádherou, o akej ľudstvo nemá ani len potuchy.

Keď človek po dlhých stáročiach zápasov a krvavých obetí napokon prekonal barbarstvo vo vlastných radoch, moc peňazí a chamtivosť, krutovládne sklony jednotlivcov i celých skupín, dravý egoizmus, zneužívanie vedy a obludné vojny, vybojoval si tým aj právo na vesmírne bratstvo so vzdialenými civilizáciami. Keby ľudstvo nebolo prekonalo toto barbarstvo, bolo by zahubilo samo seba.

Už od konca minulého tisícročia učenci všetkých kontinentov pomocou obrovských a čoraz dokonalejších rádio — teleskopov pokúšajú sa dešifrovať záhadné písmo vesmíru, posolstvá vzdialených civilizácií. Doteraz sa to nepodarilo; ani príroda ani vesmír nevydávajú poľahky svoje tajomstvá.

Nik nemôže predpovedať, či človek bude stáť zoči-voči cudzím bytostiam skôr, než rozlúšti galaktické písmo, „vesmírny jazyk“, alebo najprv ovládne medzihviezdnu komunikáciu a len oveľa neskôr nájde cestu k priamemu styku.

Norbert pred zhromaždenými členmi posádky až teraz prvý raz oznámil, že už niekoľko mesiacov v dvadsaťhodinových intervaloch zachytáva na špeciálnom prijímači čosi ako ozvenu zameriavacieho signálu flotily, ku ktorému sa na záver pridružuje tajomná signálová melódia s dosiaľ nepočutou tónovou moduláciou. Predpokladá, že vysokorozvinutá civilizácia v iných končinách vesmíru spoznala v pozemšťanoch mladších bratov. Vzdialené bytosti zrejme museli zistiť, že v blízkosti žltej hviezdy, Slnka, v hlbinách hviezdneho zoskupenia, ktoré my nazývame Mliečnou cestou a oni možno Hmlovinou Nádeje, na jednej z planét existujú podmienky vhodné pre vznik a rozvoj života. Začínajú nás učiť ich rádiokozmickému jazyku. Rozlúštiť túto ich galaktickú reč nebude ľahké — asi tak, ako najpoprednejším učencom trvalo dlhé desaťročie, kým rozlúštili obrazové písmo starých pozemských kultúr.

Radista stíhača asteroidov štyristoosem v ďalšom dôvodil, že neznámy objekt, ktorý sa znenazdania objavil a zatiaľ neodpovedá na nijaké signály, nám dostupné, by mohol byť priamym poslom takejto vzdialenej civilizácie.

Jednako ho správanie cudzích bytostí veľmi prekvapuje. Dávno museli zistiť, že v dráhe ich letu sú objekty inteligentných bytostí. Doterajšie správanie sa mu zdá dosť nepochopiteľné, dokonca bezohľadné. Bolo by krutým sklamaním, keby zistili, že ide o poslov agresívnej civilizácie, ktorá neprináša posolstvo vesmírneho bratstva, lež nepriateľstva. Takisto je však možné, že cudzinci, nepoznajúc našu signalizáciu a jej význam, zaujali vyčkávaciu pozíciu. Možno sú v podobnej situácii ako my — my čakáme na ich reakciu, oni na našu. Nik sa neodvažuje priblížiť k tomu druhému.

Franken ďalej usudzoval, že by sa nemali oddávať ilúzii „veľkého okamihu dejín“, ale predovšetkým sa postarať o istotu a bezpečnosť posádky. Pokladá priam za nepriateľský postoj neznámej kozmickej lode, že sa priblížila k ich materskej lodi tak blízko, ako by ju chcela prepadnúť. Pozoruhodná môže byť aj súvislosť s poškodeným rádiomajákom na Adónise. Takmer nepochopiteľné je jej vytrvalé mlčanie napriek všetkým pokusom o dorozumenie. Jediným prejavom existencie týchto cudzincov je pribrzdenie kozmického plavidla, ktorým sa dostali do súsledného letu pred asteroidom. Neobvyklý je aj rozkaz hlavného veliteľa stíhačov zastaviť všetky rádiokomunikácie. Cudzinci zrejme nemajú možnosť odpočúvať nás, dozvedieť sa, čo zamýšľame. Na všetky tieto otázky a súvislosti musia nájsť čo najskôr rozumnú odpoveď.

„Keďže však nevieme,“ dôvodil Franken v závere, „koho máme pred sebou v neznámej kozmickej lodi, musíme postupovať mimoriadne opatrne!“

Napokon navrhol, aby vyčkali príchod flotily, z bezpečnej vzdialenosti pozorovali záhadné vesmírne plavidlo a po prílete celej rojnice stíhačov spoločne zvážili, ako budú postupovať.

Radísta skončil pomerne rozsiahly výklad svojej domnienky a sadol si do kresla očividne vzrušený logikou možností, ktoré sám načrtol.

Kým dostal slovo Paro Bacos, navigátor ešte raz prečítal záznam všetkých rádiogramov, ktoré si vymenili s veliteľskou loďou flotily a hlavnou základňou stíhačov na Marse. Všetci mali teda ešte raz možnosť urobiť si súvislú predstavu o vývine udalostí.

Paro Bacos poskytol členom posádky dostatok času na dôkladné zváženie domnienky Norberta Frankena o pôvode neznámej kozmickej lodi, ale aj obsahu rádiogramov. Po hodnej chvíli vstal a vystúpil pred zhromaždených. Rukami sa oprel p stoličku. V hale zavládlo hlboké ticho. „Predovšetkým chcem povedať, že som nesmierne rád, keď tu vidím všetkých spolupracovníkov — najmä tých, čo ešte pred hodinou pracovali na asteroide. Prílet neznámeho kozmického plavidla veľmi spochybnil možnosť ich návratu. My, čo sme zostali na palube materskej lode, vážne sme sa obávali o ich osud.“

Potom prešiel na vlastnú tému. Sám by si vraj želal, aby mal Norbert pravdu. Bola by to fantastická udalosť, keby ľudstvo konečne našlo vo vesmíre seberovné mysliace bytosti, ba dokonca bytosti vyššej inteligencie, ktoré už dokázali opustiť hranice doterajšieho životného priestoru. Bolo by neuveriteľným šťastím, keby práve oni ako prví ľudia mohli podať ruky poslom z vesmíru, triumfálne ich sprevádzať na Zem…

Žiaľ, dôvodil Bacos, niektoré známe skutočnosti ponúkajú aj iné závery. Podľa neho neznáma loď je miestom posleďného odpočinku skupiny ľudí zo Zeme, ktorí kedysi tak ako oni vzlietli do vesmíru, aby odhaľovali jeho tajomstvá. Krutá náhoďa, ktorými vesmír nešetrí, alebo vlastná chyba či neopatrnosť spôsobili haváriu, za aké sa platí životmi.

Atómový fyzik sa na chvíľu oďmlčal, akoby dával voľný priechod pocitom,“ ktoré v ňom vyvolali vlastné slová o tragickom osude kozmonautov.

V spoločenskej hale bolo nezvyčajné ticho. Hoci nebolo dokázané, ktorá z oboch verzií by mohla byť pravdivá, všetci zrazu cítili, že skôr Bacosova.

Rádž Rajpúr, inžinier elektroniky, reagoval po svojom, vedený akýmsi neomylným inštinktom. Pomaly, slávnostne vstal a podľa dávnej obyčaje svojej indickej domoviny prekrížil si na hrudi ruky a zľahka sa poklonil. Všetci sa mimovoľne zdvihli a zachovali minútu pietneho ticha.

Bacos, trocha prekvapený spontánnou reakciou prítomných, chvíľu váhal, kým sá znovu ujal slova.

„Priatelia, som hlboko ďojatý vašou reakciou. Jednako zákon logiky si vyžaduje, aby som dokončil a zdôvodnil svoju domnienku.“

Poďľa neho neobvyklý tvar lode vznikol tým, že v polovici trupu v najtesnejšom dotyku preletelo dajaké teleso, možno väčší meteoroid, a loď sa nalomila. Keby sa teleso nebolo o loď iba obtrelo, ale naplno ju zasiahlo, bola by sa bezpochyby celkom rozdrúzgala, jej jednotlivé časti a úlomky účinkom strašného nárazu dávno by sa zotrvačným pohybom roztratili vo vesmíre.

Usudzuje, že meteoroid, ktorý spôsobil haváriu, jeden zo stíhačov flotily zničil pred niekoľkými týždňami. Bolo to tej noci, keď dostali rozkaz od komodora vrátiť sa a vybudovať nový rádiomaják na Adónise. Bacos sa priznal, že mal vtedy dozor a pozoroval likvidovanie akéhosi meteoroidu susedným stíhačom. V rádiograme, ktorý raďista stíhača vyslal veliteľskej lodi, bola pozoruhodná zmienka, že pri optickej analýze plynov, vzniknutých po zničení telesa, zistili sa stopy transuránu — plutónia. Z toho možno usudzovať, že keď meteoroiď preď rokmi alebo desaťročiami tesným preletom nalomil pozemskú kozmickú loď, častice hmoty jej atómového reaktora zachytili sa na jeho povrchu. Len tak si možno vysvetliť, že zvyškové plyny zo zničeného meteoroidu obsahovali plutónium, ktoré sa vo voľnej prírode nevyskytuje. Podľa toho mali teda pred sebou poškodenú kozmickú loď.

Isteže, výskyt transuránu na meteoroide nebol ešte dostačujúcim dôkazom, že nejde o medzihviezdny koráb. Preto urobil čosi, čo mohlo mať neblahé následky pre posádku SA-408. Vo chvíli najbližšieho preletu neznámej lode vyslal zo smerovej antény spínací impulz diaľkového ovládania, ktorým sa aktivizujú na diaľku atómové pohonné agregáty kozmických lodí. Uvažoval, že ak ide o medzihviezdny koráb, nebude na impulz reagovať. Ak by to však bola kozmická loď zo Zeme, atómový pohon sa môže spustiť.

Loď V zareagovala. Zo zadnej časti jednej polovice zažiaril plameň pohonného agregátu. Reaktívna sila pôsobila proti smeru letu a pribrzdila kozmickú loď tak, že sa dostala pred asteroid. Jeho domnienka o pozemskom pôvode neznámej lode sa potvrdila.

Bacos priznával, že istotu o pôvode neznámeho objektu podstúpil za veľkého rizika, za ktoré by ho veliteľ stíhačov mohol navždy odvolať z vesmírnej služby. Nebezpečenstvo spočívalo v tom, že atómové agregáty mohli reagovať spontánne a že za istých okolností mohla nastať reťazová reakcia. Našťastie sa nič také nestalo. Na ospravedlnenie svojho konania uviedol, že zrejme aj pri najďokonalejšej technike potrebujú ľuďia v istých situáciách riskovať. Vyhlásil, že je ochotný podstúpiť trest, ak to uznajú za vhodné.

Keďže rádioimpulzy mohli by bez prekážky vnikať ďo útrob havarovanej loďe a aktivizovať niektoré prevádzky — schopné zariadenia, hlavný veliteľ z bezpečnostných dôvodov nariadil absolútne rádiotechnické ticho pre ich oblasť.

„Podľa mňa,“ končil Bacos svoj výklad, „našou úlohou bude vyslať jedného alebo dvoch mužov na zničenú loď. Funkčné spoje preváďzkyschopných agregátov treba odpojiť alebo násilne prerušiť. Jediné nebezpečenstvo, ktoré hrozí z havarovanej lode, je možnosť samovoľnej alebo niečím podnietenej explozívnej reakcie atómového paliva. Len čo budeme môcť základni na Marse oznámiť, že pohonné agregáty neznámej kozmickej lode sú definitívne vyradené z činnosti, hlavný veliteľ určite hneď zruší zákaz absolútneho rádiotechnického ticha v našom priestore.

Na záver vás chcem požiadať, aby ste ma poverili dosť nebezpečnou úlohou, o ktorej som už hovoril. Bol by to do istej miery trest za predošlé riskantné konanie.“

No posádka stíhača spontánne odmietla Bacosovo sebaobvinenie. Kerulen síce pripustil, že Bacos konal proti predpisom, no primerane situácii, ktorá svojou neujasnenosťou mohla spôsobiť aj nebezpečnejšie riziká.

O slovo sa prihlásil Oulu Nikéria. Podľa jeho názoru Bacosova domnienka je vlastne už dokázaná. Ňou sa celkom logicky ozrejmuje doterajšie nepochopiteľné mlčanie neznámej kozmickej lode. Keby na jej palube boli živé bytosti, nevie si predstaviť, nech by už ich motívy a spôsob uvažovania boli akokoľvek oďlišné od ľudských,

žeby sa dajakým spôsobom neprejavili. Napokon sa prihováral za to, aby vrak neznámej lode, či už je mimozemského alebo pozemského pôvodu, bez meškania preskúmali. Po toľkom napätí a neistote musia mať konečne jasno.

Profesor Mirsanov, ktorý sa takisto prihlásil o slovo, dal za pravdu Bacosovej domnienke aj Ôulovmu zdôvodneniu.

„Tak či onak,“ povedal v závere, „prehliadka neznámej lode nám poskytne priame dôkazy, ba možno nám sprostredkuje významné poznatky a objavy. No aj keď to nebude medzihviezdne plavidlo, chcel by som práve pri tejto príležitosti pripomenúť, že chvíľa stretnutia s inými obyvateľmi vesmíru raz určite nadíde! Speje k tomu celý vývoj civilizácie.“

Odporúčal Norbertovi, aby naďalej vytrvale sledoval záhadné signály a pracoval na ich rozšifrovaní.

Po profesorovi sa ešte ujal slova Kerulen. Na jeho odporúčanie všetci rozhodli, že na prieskum neznámej lode vyšlú Kjóta Jokohatu a Para Bacosa.

Ihneď po schôdzi začali sa pripravovať.

Загрузка...