Stíhače asteroidov

Pasca na antičastice

Stíhač už dva mesiace prečesával priestor na najvysunutejšej pozícii štvrtej flotily. Po prvých úspechoch — Jokohatovom meteoroide a zničení celého roja — prišli ďalšie. Počet odstrelov už dosahoval úctyhodné číslo. Pravda, treba povedať, že v najprednejšej pozícii rojnice posádka štyristoosmičky mala na to oveľa častejšie príležitosť než ostatné lode. Ostré poplašné cenganie patrilo už medzi štandardné situácie.

Oveľa ťažšie bolo objaviť asteroidy, hoci hlavnou úlohou stíhačov bolo práve zisťovať tieto vesmírne objekty. Pre laserové delo boli priveľké. Mali ich opatriť iba rádiomajákmi vysielajúcimi výstražné signály. V tomto smere posádka štyristoosmičky ešte nemala šťastie.

Zato Mirsanovovi a Lorcesterovi sa darilo vo výskume antičastíc. Po vytrvalých pokusoch v laboratóriu prišli na riešenie, ako tieto častice zachytávať priamo z vesmíru. Vypracovali projekt pasce. Stavba by si vyžadovala len niekoľko dní, ale zatiaľ chýbal vhodný objekt, napríklad väčší meteoroid, prípadne asteroid alebo planetoid. Obaja v týchto chvíľach netušili, že príležitosť na ich veľkolepý pokus, prvý tohto druhu v dejinách atómovej fyziky, naskytne sa im nečakane skoro.

Jedného dňa mal poruchu jeden z radarov. Ložisko otočnej antény sa zadrelo, anténa sa nemohla otáčať a bola usmernená do jedného smeru.

— Poruchu zbadali o niekoľko minút. Traja členovia posádky, ktorí ju mali opraviť, chystali sa opustiť palubu. Uplynulo asi dvadsať minút — obliecť si kozmické skafan — 101 dre bolo dosť namáhavé, no nesmeli zabudnúť ani na náhradné súčiastky a opravárske nástroje.

„Montéri“ sa práve chystali vystúpiť do kozmu pretlakovou komorou, keď ich službukonajúci pracovník, ktorý mal dozor nad letom, ešte zadržal. Na kontrolnej obrazovke, prijímajúcej signál zo zaseknutej antény, zjavil sa obraz objektu. Službukonajúci pracovník obratom oznámil Kerulenovi, že vo vzdialenosti asi deväť miliónov kilometrov pred nimi, teda v priestore päťstodvadsiateho deviateho slnokruhu, práve zistil väčšie teleso.

Hlásenie zastihlo veliteľa v laboratóriu antičastíc, kde mu Mirsanov a Lorcester vysvetľovali princíp ich pasce. Správu, ktorá ich tu zastihla, pokladali za sľubnú. „Prichádza ako na zavolanie,“ povedal Mirsanov. „Ibaže je trochu priďaleko,“ upozornil Lorcester. Obaja upreli pohľad na Kerulena — iba on mohol rozhodnúť.

Veliteľ chvíľu uvažoval, striedavo hľadel na oboch nadšencov a potom oznámil:

„Je to dosť ďaleko, ale pokúsime sa o to! Upovedomte Nikériu! Nech vyráta vhodnú priesečnicu oboch dráh. Zblízka sa prizrieme tomuto objektu!“ Potom sa ohlásil službukonajúcemu a doložil: „Pomôžte matematikovi a zistite podmienky letu. Potom môžete anténu opraviť. Po oprave hneď zamerajte objekt a pokračujte v pozorovaní!“ Pomocou formaxu príprava podkladov netrvala dlho. Ukázalo sa, že objekt môžu dostihnúť o päť až šesť ďní. Jeho dráha a rýchlosť boli výhodné. Len nedávno dosiahol objekt najvzdialenejší bod ekliptiky okolo Slnka a teraz je na zostupnej ceste. Loď by mala odbočiť z kruhovej dráhy a mierne zvýšenou rýchlosťou zamieriť k vyrátanému bodu stretnutia. Ak dostihnú objekt, môžu ho sprevádzať asi desať dní, pričom sa znovu vrátia do blízkosti vlastného slnokruhu.

Údaje boli priaznivé. Kerulen nadviazal spojenie s veliteľskou loďou flotily a oznámil komodorovi úmysel. Komodor bez dlhých prieťahov súhlasil. Veď išlo o jedno z najvýznamnejších bádateľských podujatí. Mirsanov a Lorcester boli nadšení. O päť až šesť dní budú na mieste. Mali teda dosť času zhotoviť jednotlivé dielce, ktoré sa na mieste zmontujú, za predpokladu, že objavené vesmírne teleso bude vhodné pre ich originálny pokus.

Keď vesmírni „montéri“ odstránili poruchu na radarovej anténe a vrátili sa na palubu, Kerulen začal riadiť raketu. Stíhač vybočil z rojnice a zamieril zvýšenou rýchlosťou k vyrátanému bodu, kde sa mal stretnúť s neznámym objektom.

V uplynulých týždňoch Norbert Franken využil každú príležitosť, aby prišiel na stopu záhadného rádiosignálu, ktorý zachytil pri prvom spoločnom zameriavacom vysielaní celej flotily. Nepremeškal ani jeďnu galaktickú sekundu; medzi oboma intervalmi zameriavacích signálov aj po nich neúnavne sledoval frekvenciu 2010 megahertzov. No ani raz nemal úspech. Rozhoďol sa, že buďe sledovať frekvenciu každú hodinu.

Po štyroch dňoch nového časového rozvrhu, keď už bol takmer presvedčený, že signály nikdy viac nezachytí, priam vyskočil od radistického pultu: ozvali sa po druhý raz! Čoskoro zistil aj opakovací interval: vracali sa vždy po dvadsiatich hodinách. To už bol solídny základ pre ďalšie sleďovanie.

Hlavný problém bol v tom, že prijímač kozmickej lode nebol konštruovaný na takýto „superdiaľkový“ príjem. Franken sa rozhodol, že si postaví vlastný prijímač s maximálnym zosilnením a vysokoúčinným potláčaním šumu. Skonštruoval ho len na užšie frekvenčné pásmo okolo 2000 až 2020 megahertzov. Ba využil kmitacie vlastnosti atómov niektorých prvkov, čím dosiahol extrémnu rozlišovaciu schopnosť.

Najbližší opakovací signál mohol očakávať v skoré predpoludnie, čo, pravda, bol len relatívny časový pojem. Za stenami kozmickej lode, za kruhovým priezorom Frankenovej kabíny po dajakom predpoludní nebolo ani vidu ani slychu. Vládla tam od vekov najčernejšia tma. No i 11 v samotnej lodi bola vytvorená skutočná ilúzia predpoludnia. Umelé nepriame osvetlenie sa intenzitou aj „farbou“ takmer neodlišovalo od predpoludňajšieho slnečného svetla na Zemi a významne pomáhalo potláčať depresívne nálady členov posádky z vesmírnej temnoty a osamelosti. Osvetľovacia automatika regulovala intenzitu svetla tak, že zodpovedalo priebehu dňa na domácej planéte. Kto v tejto chvíli prechádzal chodbami a priestormi lode, mohol mať takmer dokonalú ilúziu, že aj „vonku“ je jasné letné ráno v ľahkom opare. Aj teplotné podmienky na lodi boli prispôsobené pozemským. V ranných hodinách všade podúval svieži vánok a vládol príjemný chlad. Iba postupne teplota stúpala na znesiteľnú mieru poludňajšej horúčavy.

Franken kráčal hlavnou chodbou, ktorú ešte previeval ranný svieži vánok. Ponáhľal sa do riadiacej centrály v povznesenej nálade. Dnes mal vyskúšať svoj špeciálny prijímač. Nedočkavo si sadol za radistický pult. Aparát mal pripravený na malom príručnom stolíku.

Stlačil páčku batériového napájania. V slúchadlách sa ozvali typické zvuky diaľkového príjmu: drobný praskot a vesmírny šum, ktorého pôvod bol kdesi v nekonečných priestoroch, v explodujúcich hviezdach, v energetických premenách pulzujúcich sínc, v plynných mrakoch a hmlovinách.

Postupne nastavil prijímač tak, že potlačil všetky nežiadúce vplyvy. V citlivých slúchadlách zavládlo nezvyčajné ticho, ktoré akoby rezonovalo samé v sebe. Bolo to čosi ako nazrieť a načúvať pri veľmi hlbokej studni, ktorá pohlcovala ešte aj zvuky kvapiek padajúcich z mokvajúcich stien do hlbokého dna.

Prešlo niekoľko dlhých minút. Franken napäto počúval. Žeby sa signály zasa nadlho odmlčali? Nie, pomyslel si, to by bola zlá odmena za moje úsilie, to by bol povestný zákon schválnosti, ako ho človek už od vekov vláči za sebou…

Konečne! Jasne a zreteľne počul nesmierne vzdialený signál, ktorý už toľké týždne zamestnával jeho fantáziu. Zrejme našiel jedno z tých vzácnych „okien vo vesmíre“, čosi ako tunel, ktorým sa mohli nerušene šíriťrádiovlny na obrovské vzdialenosti. Prijímač vlastnej konštrukcie fungoval bezchybne!

Hoci bol profesionálnym rádiotechnikom, jedným z najlepších v celej štvrtej kozmickej flotile, pociťoval ozajstné vzrušenie a uspokojenie rádioamatéra, ktorému sa pokus vydaril. A navyše: čo ešte by si mohol želať takýto nadšenec, ak nie to, že môže konať pokusy v nekonečných hlbinách vesmíru!

Teraz bolo najdôležitejšie zistiť zdroj signálov. To znelo na prvý pohľad jednoducho, ale skutočný obsah týchto slov bol zložitejší, než by si vedel neradista predstaviť. Ani na najdokonalejších prijímačoch, tobôž v takýchto podmienkach, nedal sa absolútne odstrániť takzvaný fadingobčasné úniky signálu. Na jeho aparatúre tento jav bol neporovnateľne slabší. Mal teda istotu, že v rozhodujúcich chvíľach, keď sa budú ozývať tajomné rádioechá, nestratí ich celkom z dosluchu.

Intenzívne uvažoval, ako zistiť, z ktorých končín vesmíru signály prichádzajú. Mal dojem, že ich priestorový a smerový rozptyl je mimoriadne široký. Pokusy so smerovými anténami a rádiogoniometrické merania z viacerých bodov mohli priniesť určité výsledky, ale nepredpokladal, že rozhodujúce. Automatické antény prehľadávali fakticky len oblasť Mliečnej cesty a tento priestorový záber nepostačoval.

Pre istotu si značil údaje a hodnoty, ktoré mu už teraz dávali niektoré prístroje. Dôkladné vyhodnotenia aj ďalších údajov a ich porovnávanie s tabuľkami podľa rozličných systémov a logických kombinácií možno ho neskoršie privedú na správnu stopu. Dnes zrejme nepokročí ďalej.

Práve sa chystal vypnúť prijímač, lebo sa ozývali opakovacie záverečné signály, keď náhle spozornel. Tóny neustali, iba sa zmenili na akúsi neuveriteľnú zvukovú kadenciu. sa zmenilo na úžas. Tóny ticho plynuli zo slúchadiel ako hudba z iného sveta. Franken za svojho pôsobenia zažil najpestrejšiu paletu signálov a zvukových kombinácií, ale toto bolo čosi celkom nové, neuveriteľné!

Neznáme signály ako šnúra drobných perál nadväzovali na seba. Elektromagnetický záznam, ktorý sa od prvej chvíle príjmu vždy automaticky zapínal, všetko registroval.

Kozmoradista bol hlboko vzrušený. Mal dojem, že tieto signály znamenajú čosi mimoriadne. Zatajil dych, aby mu nič neuniklo. Ale neznáme signály náhle ustali. Vyčkával, všetky prístroje nechal zapojené, no signály sa už neozývali. Bolo zrejmé, že najbližšiu reláciu možno očakávať až o dvadsať hodín.

Pohrúžený do myšlienok vrátil sa do svojej kabíny. Záznam si vzal so sebou. Bez meškania ho vložil do reprodukčného zariadenia a nasadil si slúchadlá, aby v úplnom tichu znovu vychutnal neočakávaný objav.

Znovu a znovu si ho prehrával. Spočiatku boli preňho úplným rébusom. Doliehali na jeho zmysly ako morský príval, v ktorom niet záchytného bodu. Sluch si však pomaly privykal na cudzie tóny. No odhaliť ich význam a spojitosť bolo v tejto chvíli nad jeho možnosti. Napokon nevedel, odkiaľ signály prišli a prečo sa ich melodika v závere tak mení.

Márne sa pokúšal identifikovať aspoň niektorý zo signálových prvkov, odhaliť dajakú logiku v ich nadväzovaní. Začal si robiť systematické poznámky. Možno sa neskôr pokúsi rozlúštiť ich skrytý zmysel pomocou kybernetického dešifrovača. Jedno však už zistil: neznámy rádiogram, ak čímsi takým vôbec bol, tvorili ustavične sa opakujúce skupiny tónov. Čím dlhšie ich počúval, tým jednoduchšie sa mu videla podstata ich melodičnosti. Ich obsahové posolstvo, pravda, bolo preňho stále skryté za siedmimi zámkami.

Ustavične sa opakujúce skupiny tónov dodávali celému záznamu rytmický charakter. Ich melodika bola čarovná, no súčasne akoby ani nebola výplodom ľudí. Čo teda znamenajú tieto signály? Ešte stále nepripúšťal ohromujúcu myšlienku, že by mohlo ísť o posolstvo inteligentných bytostí z cudzích svetov! Ak by mal byť ich objaviteľom práve on, nevedel si predstaviť veľkolepejšie vyvrcholenie životných ambícií…

Čo keď sú to predsa len signály zo Zeme — možno z kozmických staníc, možno je to dajaký experiment. Z toho by vyplýval prvoradý objav, že vo vesmírnych priestoroch existuje čosi ako samovoľná zmena frekvencie, dokonca zmena samotných signálov!

Zrazu mal inštinktívny pocit, že ktosi je v miestnosti a pozoruje ho. Prudko sa otočil. Jeho nepokojný pohľad zachytil obrys ženskej postavy na tlmene osvetlenom pozadí. Uľahčené si vydýchol — bola to Sagitta, jeho sestra. „Prepáč, ak som ťa vyľakala. Už tu sedím dobrých desať minút. Bol si taký zahĺbený do práce, že si nezbadal môj príchod. Čo ti je? Sedíš nehybne za stolom, slúchadlá na ušiach, zrak upretý do neznáma…“

Norbert bez odpovede pristúpil k nej, takmer nasilu ju priviedol k stolíku a vtisol do kresla. Potom jej nasadil slúchadlá a znovu — koľký raz už! — pustil záznam. Odstúpil nabok a zvedavo pozoroval výraz jej tváre.

Už po krátkej chvíli prejavovala neskrývaný údiv, ktorý sa napokon zmenil na úzkosť a hrôzu. Trocha sa predklonila a počúvala napätejšie. Pri pobyte na Zemi brat ju neraz zasväcoval do taj o v rádiotechniky, poznala veľa z jej problematiky. Keď sa záznam skončil, striasla sa, akoby chcela zo seba zhodiť nočnú moru. Chvíľu nechápavo hľadela na brata.

Norbert jej sňal slúchadlá. Trpezlivo vyčkával, kým sa spamätá a vyjadrí svoju mienku.

„Ničomu som nerozumela — celkom nepochopiteľné!“ povedala takmer stiesnene. „Je to vari nový druh hudby? Ak áno, tak absolútne odlišný od všetkého, čo tu doteraz bolo. Som v pomykove, či tú melódiu označiť za zraňujúcu, alebo naopak za čarokrásnu… Čo to vlastne je?!“

„Hudba nie. Vlastne sú to rádiosignály. Lenže neviem aké a odkiaľ! Už dva mesiace hľadám vysvetlenie…“

Na chvíľu sa odmlčal, nad čímsi hútal a potom pokračoval:

„Možno sú to naše vlastné zameriavacie signály, ktoré vracia akási ozvena — lenže na celkom inej frekvencii! Pravda, uvažoval som už aj o takzvaných harmonických, frekvenčných násobkových ozvukoch, známych už zo začiatkov rádiotechniky veľmi krátkych vín. Lenže prečo potom aj tá modulácia tónov. Okrem toho harmonické násobky našich zameriavacích signálov nesúhlasia s frekvenciou dvetisíc nula desať megahertzov, na ktorej sa signály ozývajú. Možno nejaké elektromagnetické spôsobujú frekvenčnú aj tónovú premenu signálov. Ale pýtam sa: kto vysiela tieto záhadné signály? Nenachádzam odpoveď, hoci na všetko vo svete materiálnych javov existuje, musí existovať odpoveď!“

V miestnosti nastala dlhšia odmlka, taká typická pre vzájomný vzťah oboch súrodencov. Až o chvíľu sa ozvala Sagitta:

„A prečo sa s tým moríš sám? Ťažko nájdeš odpoveď, ak budeš izolovane dumať v tejto tichej komôrke. Prečo sa neopýtaš ostatných na ich názor?. Veď je tu celý rad vynikajúcich odborníkov!“

„Uvažuješ síce logicky, ale rádiotechnické výskumy nepatria do nášho bádateľského programu a odborníci, ktorých spomínaš, sú úzko zameraní na svoj odbor. Napríklad Mirsanov a Lorcester majú svoje antičastice, Filitra chemické vzorce, Paro sa ustavične núra v malom svete atómov. Myslím si, že náhodná výmena názorov mi veľmi nepomôže. Okrem toho mohol by som byť niekomu na smiech. Samovoľná zmena frekvencie aj modulácie tónov? — To sú táračky, povedia. Toľko vedia o rádiotechnike akiste aj oni.“

Norbert sa odmlčal a Sagitta ho nechcela poúčať. Ale po chvíli predsa len nadhodila:

„Jednako by si nemal, braček, podceňovať ostatných. Možno práve preto, že nie sú takí zavŕtaní do problému, mohli by ťa inšpirovať dajakým originálnym nápadom.“

„Nie, nie som toho názoru,“ odmietal ju Norbert netrpezlivo. V duchu si však musel priznať, že tajomstvo signálov chce predsa len vyriešiť sám. Bola to ctižiadosť vášnivého rádiotechnika. Aby prerušil debatu o neznámych signáloch, zmenil tému:

„Vlastne som ešte neobedoval. Zájdeš so mnou do jedálne?“

Mlčky prikývla a obaja opustili kabínu.

V nasledujúcich hodinách sa malo rozhodnúť, či môžu vyskúšať pascu na antičastice. Kozmická loď sa vytrvale blížila k spomínanému objektu. Mirsanov, Lorcester a Kerulen už dlhý čas neopúšťali riadiacu centrálu. Nepretržito sledovali obrazovku.

Veliteľ, Salamma a navigátor sa priblížili loďou až na vzdialenosť asi dvoch kilometrov. A jednako televízna kamera, hoci jej svetelná citlivosť bola veľmi veľká, ani na takú vzdialenosť nemohla podrobne rozlíšiť všetky podrobnosti. Slnečné svetlo, ktoré prichádzalo do týchto končín podstatne zoslabené, bolo nedostačujúce.

Stíhač sa prispôsobil rýchlosti meteoroidu. Automatické riadenie prevzal pilotron, ktorý starostlivo udržiaval presný odstup. Kerulen rozhodol, že k telesu vystrelia umelé magnéziové slnko.

Všetci, čo boli v týchto chvíľach v centrále, pozorne sledovali ústrednú obrazovku, na ktorej sa temne črtalo veľké teleso meteoroidu.

Po niekoľkých minútach v diaľke zažiarilo ostré biele svetlo. Umelé magnéziové slnko sa zapálilo a pomaly horelo. Jasné svetlo osvecovalo meteoroid a všetky detaily boli dobre viditeľné.

Vesmírny pútnik mal tvar predĺženej, nie veľmi hrubej Platne, ktorá ledva badateľne rotovala okolo pozdĺžnej. Obe ploché strany sa zdali osi. Vala okolo pozdĺžnej osi. Ploché strany sa zdali pomerne rovné. Iba okraje tohto vsl’kého úlomku niekdajšej planéty mali ostrejšie hroty a výčnelky. Kerulen zmenou ohniskovej vzdialenosti predĺžil dohľad kamery tak, aby boli viditeľné väčšie podrobnosti. Na jednej z plochých strán telesa tiahla sa akási tenká pozdĺžna trhlina.

Magnéziové slnko doháralo. Osvetlenie rýchlo slablo, až napokon celkom zhaslo. Keď sa oči prítomných prispôsobili zmene intenzity svetla, na obrazovke bol opäť iba matný obrys.

Medzitým Nikéria pomocou formaxu zhodnocoval optické merania. Ani Franken pri rádiolokátore nezaháľal. Obaja si potom porovnali hodnoty. Konečne radista podal hlásenie, na ktoré profesor Mirsanov a jeho asistent netrpezlivo čakali:

„Ide o veľký meteoroid tvaru skalnej platne. Dĺžka objektu štyristodesať metrov, šírka dvestotridsaťsedem, hrúbka dvadsať až tridsať metrov. Hmotnosť asi desať miliónov ton.“

„To znamená,“ usudzoval Kerulen, „že obrovský meteoroid, ktorý by sme už mohli označiť takmer za asteroid, bude vhodný na pascu, či nie?“

Mirsanov uvažoval, kým odpovedal na veliteľovu otázku:

„Áno, zdá sa, že platňa je dostatočne dlhá a rovná. No aj tak sa nezaobídeme bez priamej obhliadky terénu. Potrebujeme vopred jasne zistiť miesto, na ktoré treba dopraviť materiál.“

Kerulen dal bez váhania súhlas na prieskumný let oboch bádateľov. Vybehli rovno z centrály a v jednej z pretlakových kabín sa usilovali čo najrýchlejšie vtesnať do masívnych skafandrov. Nepoužili Jokohatovu viacmiestnu prieskumnú raketu, ale jednomiestne malé rakety podobné okrúhlej mise s priehľadným krytom. Tieto kozmické člnky sa nekatapultovali reaktívnou náložou, ale sa takrečeno,vytláčali“ z trupu lode — obrátením smeru pôsobenia gravitačného poľa.

Vo vzdialenosti niekoľko sto metrov od materskej lode obaja učenci zapli malé dýzy a rýchlo sa vzďaľovali k matne osvetlenému meteoroidu.

Mirsanov sa priblížil asi na dvadsať metrov od telesa, kým Lorcester až na päť metrov a postupne ho celé obchádzal. Obaja podrobne skúmali povrch, a tak v malých kabínach jednomiestnych rakiet vznikali kresby a náčrty miest vhodných na umiestenie antičasticovej pasce.

Najprv preskúmali stranu obrátenú k Slnku. Aby si zachovali širší rozhľad a neskresľovali povrch meteoroidu bodovým osvetlením, uspokojovali sa so slnečným osvitom, hoci vo vzdialenosti pol miliardy kilometrov jeho intenzita bola desaťnásobne slabšia než na zemskom povrchu. Iba chvíľami zapínali palubné reflektory, aby podrobnejšie preskúmali niektoré miesta.

Lorcester, ktorý bol bližšie k meteoroidu, mal výhodnejšiu pozíciu, ale súčasne aj nebezpečnejšiu. Musel dávať ustavične pozor, aby nezavadil o niektorý ostrý výčnelok, najmä pri okrajových hranách, ktoré boli vysoké až dvanásť metrov. Mal dojem, že tancuje pri akejsi skalnej stene, pričom nijako nemôže prísť na to, kde je vrchol a kde je úpätie.

„Povrch zdá sa byť pomerne hladký a rovný, iba miestami sú priehlbinky o veľkosti päste až taniera,“ hlásil Mirsanovovi.

Pri podrobnejšom skúmaní jedného miesta, kade sa tiahla už spomínaná pozdĺžna trhlina, priblížil sa s kozmickým člnom až na pol metra k povrchu meteoroidu. Potom vysunul automatické manipulátory; boli to vlastne akési umelé ruky. Na koncoch mali príchytky podobné prstom, ktoré dokázali manipulovať nielen s väčšími predmetmi a nástrojmi, ale zvládli aj jemnejšie práce. Manipulátory boli riadené bioprúdmi. Pilot mal na zápästiach pripevnené kontaktné obrúčky, ktoré snímali z rúk nervové a svalové impulzy. Pomocou zosilňovacieho zariadenia bioprúdové impulzy sa menili na elektronické pokyny pre mechaniku umelých rúk, ktoré potom napodobňovali pohyby pilota v kabíne.

Lorcester sa jedným manipulátorom pevne zavŕtal do povrchu kamennej platne, aby mal stabilitu a pevnú pozíciu. Druhým manipulátorom, jedným z jeho prstov, vybaveným na konci diamantovým hrotom, ohmatával trhlinu. Zistil, že trhlina je hlboká len jeden centimeter, platňa teda bola jednoliata, nemuseli sa obávať jej prípadného rozlomu v priebehu pokusu. Vylúpol z jej povrchu niekoľko vzoriek, aby na palube materskej lode preskúmali ich chemické zloženie.

Aj Mirsanov sa venoval podobným prieskumom. Po dvoch hodinách obaja usúdili, že majú dostatočné informácie o povrchu meteoroidu. Profesor hlásil veliteľovi:

„Zistili sme, že teleso je vhodné na umiestenie nášho zariadenia. Vraciame sa na palubu s presnými nákresmi.“

Filitra Gomová ich čakala pri dverách dekompresnej komory a odobrala im vzorky hmoty meteoroidu. V laboratóriu zistila, že sa skladá prevažne z kremíka so silnou prísadou železa. Okrem toho obsahovali aj chróm, horčík, hliník a niektoré ďalšie chemické prvky v stopových množstvách.

Svoj plán mohli začať uskutočňovať.

Kozmická loď sa priblížila až na vzdialenosť niekoľko sto metrov k veľkému meteoroidu. Ako prvých vyslali „montážnikov“, ktorí upevnili na meteoroide dopravné lano. Po ňom, kus po kuse, posielali z výpustných komôr lode jednotlivé dielce. V bezváhovom stave lano malo funkciu dopravného pása pridržiavajúceho montážne dielce, ktoré by inakšie odplávali do okolitého vesmíru.

Montážnici v jednomiestnych raketách pracovali pri ebe na jednom mieste platne. Pomocou manipulátorov zručne skladali jednotlivé diely antičasticovej pasce do konečnej podoby. Súčasne zabudovali aj napájacie zdroje — polovodičové batérie a citlivé termočlánky, ktoré získavali energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou meteoroidu.

Sedemnásť hodín od vzbíknutia prvého magnéziového slnka ešte raz na celú minútu zažiarilo druhé. Tvorcovia preverovali dokončené dielo.

Na mohutnej kamennej doske sa týčil tristo metrov široký lievik z tenkej kovovej sieťoviny. Iba niekoľko stožiarov prútovej konštrukcie držalo celú obrovskú stavbu; v bezváhovom stave neboli vystavené nijakému zaťa — ženiu. Lievik bol širokým koncom obrátený do vesmíru a v dolnej časti sa zužoval do akéhosi tunela, ktorý sa končil v betónovej kocke. Bolo to vlastne jadro celej konštrukcie, samotná antičasticová pasca. Na protiľahlých stranách kamennej dosky boli kužeľové kryty napájacích zdrojov.

Magnéziové slnko zhaslo a kozmická tma znova zahalila meteoroid aj s obrovským lievikom.

Profesor Mirsanov iba teraz mal čas objasniť posádke, na akom princípe pasca funguje. Aby bol výklad názornejší, použil elektronickú tabuľu, na ktorej sa každá čiara, vyznačená kovovou hrotkou, tzv. svetelným perom, hneď prejavila svetelne. Druhou stranou hrotky bolo možno svetelné čiary „zrušiť“ alebo stlačením gombíka celú „kresbu“ vymazať.

Princíp pasce odkopírovali z prírody. Isté drobné vodné živočíchy z rodu viacbunečných majú takéto lieviky, do ktorých si vháňajú vodu. Spolu s vodou dostáva sa do ich tela aj mikroskopická potrava. Využívajúc supravodivosť určitých kovov v podmienkach kozmického chladu blízkeho hodnotám tzv. absolútnej nuly, čiže asi dvestosedemdesiattri stupňov Celzia pod nulou, obaja učenci napájali jemnú sieťovinu lievika intenzívnymi prúdmi, ktoré vytvárali okolo nej magnetické pole. Siločiary tohto poľa mali vťahovať do lievika a potom do zúženého tunela elektricky nabité elementárne častice z okolitého vesmíru. Častice kozmického prachu boli by pre magnetické pole už priveľké a do pasce by sa nedostali. Do betónovej kocky teda prenikajú iba elementárne častice. Osobitné zariadenie, časticový separátor, oddeľuje normálne častice od antičastíc. Pre pokus nezaujímavé normálne častice sa bočným otvorom vypudzujú do vesmíru. Antičastice postupujú do vákuovej komôrky, kde ich silné mikromagnetické pole udržiava vo vznášavom bezdotykovom stave. V nijakom prípade sa nesmú zraziť s normálnym atómom, čiže nesmú sa dostať do styku ani so stenami komory, ani s atómami okolitej plynnej hmoty — to by znamenalo, že okamžite zaniknú. Po tomto výklade profesor takmer slávnostne pristúpil k radistickému pultu a signálom diaľkového ovládania aviedol do prevádzky celé zariadenie na meteoroidnej alatni.

„Priatelia,“ povedal na záver, „o dvadsaťštyri hodín aascu na krátky čas vypneme, aby sme sa presvedčili prvých výsledkoch pokusu. Predpokladám, lepšie povelané, veľmi dúfam, že potom už budeme mať nejaké častice.“

Členovia posádky sa netajili obdivom nad dômyselnou konštrukciou a zo srdca želali obom učencom, aby v ich 3asci uviazlo čo najviac antičastíc, akéhosi zrkadlového Jroťajška pozitívnych častíc.

Na druhý deň Mirsanov a Lorcester znovu odleteli na íeteoroid. S búšiacim srdcom, poistení bezpečnostným lanom pripraveným k jednomiestnym raketám nedočkavo sa náhlili k betónovej kocke. Využívali pritom magnetické topánky priťahované k meteoroidu jeho veľkým obsahom železa.

Vstupným otvorom vošli do malej stavby rozdelenej na niekoľko tesných komôrok. Iba do jednej mohli ľudia vstúpiť; v ostatných predpokladali silné rádioaktívne žiarenie.

Obaja takmer súčasne pozreli na hlavné počítadlo častíc. Žiarilo na ňom viacmiestne číslo! Hoci boli v nemotorných kozmických oblekoch, priam chlapčenský búrlivo si padli do náručia. Objatie bolo také spontánne, že ich priehľadné kukly tvrdo na seba narazili.

Lorcester sa zrazu odtrhol od Mirsanova a vstupným otvorom na betónovej kocke vystrčil hlavu v kukle, aby rádiové vlny voľnejšie unikali do priestoru. Potom vzrušene zvolal do mikrofónu vo veľkosti náprstka:

„Pokus sa vydaril! Máme registrované bilióny antičastíc!..“

Chvíľu vyčkával na odozvu.

„Srdečne a úprimne blahoželáme,“ doletel veliteľov hlas z materskej lode. „Nesmierne sa tešíme spolu s vami!“

Lorcester vtiahol hlavu späť do betónovej kocky. Počítač teda vskutku zaregistroval bilióny nárazov a vstupov antičastíc! S takýmto výsledkom ani nerátali. Pravda, tie bilióny častíc dovedna nepredstavovali ani celý miligram hmoty, ale pre vedecké účely to bol obrovský úspech. O niekoľko hodín sa správa z paluby stíhača asteroidov štyristoosem retranslačným zariadením z hlavnej základne na Marse rozletí po celej zemeguli, do všetkých kultúrnych okruhov zjednoteného ľudstva.

Obaja učenci, nesmierne šťastní a spokojní, vracali sa na loď.