Stíhače asteroidov

Galaktické sekundy

Kozmoradista Franken sedel v riadiacej centrále sám. Bolo krátko pred polnocou a loď automaticky riadil pilotron. Práve študoval zložitú tabuľku galaktických časov, ktorú mal rozloženú pred sebou na riadiacom pulte. Jeho zrak kĺzal pozdĺž jednotlivých riadkov a dlhých kolónok časových údajov.

Podľa pozemských meradiel galaktická sekunda trvá 9 dní a 12 hodín, galaktická hodina 9,1 roka, galaktický deň 218,4 roka, galaktický rok 230 miliónov rokov.

Isteže, boli to len relatívne čísla. Opierali sa o časomieru obehu slnečnej sústavy okolo stredu našej galaxie — Mliečnej cesty. Slnečná sústava potrebuje celých dvestotridsať miliónov rokov na jedno obehnutie stredu galaxie, obrovskej hviezdnej špirály pozostávajúcej z miliárd sínc a planét. Vedci predpokladajú, že slnečná sústava — Slnko, Zem a osem ostatných planét — doteraz asi pätnásť ráz obehla okolo stredu Galaxie. Podľa toho zemeguľa prežívala šestnásty galaktický rok.

To všetko boli enormné časové pojmy. Čo vlastne znamená taká galaktická sekunda, tých deväť a pol pozemských dní? Pri takých časových dimenziách ľudský život uplynie doslova za okamih. A jednako: aké obdivuhodné veci dokázal človek za niekoľko galaktických sekúnd!

Frankenovi by bolo dobre padlo filozofovať o týchto súvislostiach, ale zvyšovalo málo času. Rúčka centrálnych palubných hodín, ktorá svedomito odrátavala čas podľa pozemských meradiel, blížila sa k polnoci. Plynul aj galaktický čas na galaktických hodinách. Za jedinú sekundu opäť ubehlo vyše deväť pozemských dní. Presne o polnoci aj rúčka galaktických hodín poskočí o jeden dielik.

Pre Frankena tento okamih vždy znamenal čosi veľkolepé. Neopísateľný pocit: Ja, človek, vo vesmírnych pojmoch malá podenka, opäť som prežil galaktickú sekundu…!

Lenže skok sekundovej rúčky znamenal preňho aj povinnosť odvysielať zameriavací signál. Bol to stály tón prerušovaný v presných intervaloch. Všetky lode kozmickej flotily vždy pätnásť minút vysielali tento znak. Na Marse a na Zemi ho zachytávali a vyhodnocovali osobitné stanice. Presne o hodinu celá flotila signál opakovala. Zameriavacie centrály na Marse a na Zemi vždy po deväť a pol dni kontrolovali pozíciu raketovej rojnice v operačnom priestore medzi Marsom a Jupiterom. Dôvodov na vysielanie zameriavacieho signálu bolo niekoľko.

Podľa výsledkov signálového merania predovšetkým sa korigovali smerové antény veliteľskej základne na Marse. Tým sa zaručovalo, že kozmická rozhlasová pošta, relácie o vede, informáciách a zábave budú sa vysielať presne tým smerom, v ktorom práve bola flotila. Okrem toho mohli sa smerovo zacieliť výstražné rádiogramy o zistených kométach alebo o iných, ešte vzdialených zdrojoch kozmických nebezpečenstiev. Vzájomné spojenie vo veľkej miere teda slúžilo bezpečnosti kozmonautov.

Súčasné vysielanie zameriavacieho signálu všetkými loďami umožňovalo zisťovať aj priestorové rozloženie rojnice a pozíciu každého stíhača osobitne. Tieto údaje potreboval hlavný veliteľ základne na Marse, aby mohol koordinovať nasadenie nielen celých flotíl, ale aj jednotlivých lodí.

Norbert nastavil predpísanú frekvenciu. Posledné sekundy si odratúval: „Štyri — tri — dve — jedna — nula…“

V tom okamihu sekundová rúčka galaktických hodín poskočila o dielik dopredu. Aj hodiny zemského času, nastavené na nultý poludník v Greenwichi, ukazovali presne polnoc. Franken urýchlene stlačil gombík, ktorým uviedol do činnosti vysielač zameriavacieho signálu.

Pozorne načúval zvukom z prijímača. V rovnakom okamihu začala vysielať aj veliteľská loď. Bez toho, aby sledoval porovnávaciu prístrojovú automatiku, dobre vycvičeným sluchom kontroloval obe vysielania; jeho signár lové intervaly sa o zlomok omeškávali. Upravil nepatrný časový rozdiel. Zvukový záznam signálov, vysielaný z magnetofónového pása, bol teraz zosynchronizovaný s veliteľskou loďou. Ostávalo už len sledovať riadny priebeh celej štvrťhodinovej relácie.

Presne o nula pätnásť po polnoci záznam ustal. Franken mohol vypnúť všetky ráďiové zariadenia, ale vypol len vysielač. Rozhodol sa, že až do nasledujúcej relácie, ktorá sa mala opakovať o jednej hodine, bude si krátiť čas odpočúvaním rozličných vlnových rozsahov. Preňho, čo sa už v mládeneckých rokoch náruživo venoval rádioamatérstvu, bolo vždy mimoriadne zaujímavé odpočúvať vysielacie pásma.

Urobil si pohodlie. Povolil trocha zdrhovadlo bezpečnostnej kombinézy pri krku a pohodlne si vystrel nohy poď pultom.

Kdesi veľmi ďaleko slabo cipkali signály z výstražného ráďiomajáka — vystríhali kozmické lode pred asteroidom, na ktorom bol umiestený maják.

Ozvali sa cvrlikavé tóny. Boli to typické signály kozmickej rádiopošty. Jednotlivé písmenové znaky tejto korešpondencie boli časové zhustené ďo niekoľkých zlomkov sekúnd, takrečeno ďo mikrobodky, aká sa pred dávnymi desaťročiami používala v rádiotelegrafii alebo v špionážnej činnosti. Nasledovali tak rýchlo za sebou, že ľudské ucho ich vnímalo ako nepretržitý sled cvrlikavých tónov. Franken zapol dekóďer, ďešifrovač, ktorý impulzy zaznamenávané na elektromagnetickú pásku podľa potreby znovu rozložil na normálny časový priebeh, spomalil na normálnu rýchlosť a reproďukoval ako bežnú hovorovú reč. Vysielanie, ktoré zachytil, bolo určené výskumnej koz — mickej lodi operujúcej v priestore Jupitera. Loď mala pozorovať Jupiterove mesiace osem, deväť, jeďenásť a zisťovať, prečo obiehajú v opačnom smere než ostatných osem mesiacov tejto najväčšej planéty slnečnej sústavy. Záhaďa obehu Jupiterových mesiacov bola ďodnes neobjasnená.

Franken vymazal elektromagnetický záznam kozmickej korešpondencie a prešiel na inú frekvenciu. Zachytil výsledky meraní automatického rádioobservatória, ktoré z planéty Merkúr, obiehajúcej najbližšie k Slnku, pozorovalo gigantický žeravý streď našej sústavy. Údaje boli určené špecializovanému výskumnému ústavu na Zemi a obsahovali čerstvo namerané hoďnoty erupcií a mohutných protuberancií, výbuchov žeravej plynnej hmoty na povrchu Slnka hlboko zasahujúcich ďo okolitého vesmíru. Franken bol prekvapený, pretože v týchto končinách, ďaleko za ďráhou Marsu, takéto vysielanie zvyčajne nebolo možno zachytiť. Zrejme šlo tentoraz o osobitný prípaď elektromagnetickej reflexie, oďrazu vín, pri ktorom časť vysielaných signálov zemský povrch oďrazil späť ďo vesmíru, v tomto prípade ďo oblasti, kďe operovala štvrtá kozmická flotila.

Raďista ďumal, že až pri takýchto rozhlasových potulkách si človek uveďomuje, ako živo je vo vesmíre. Fyzicky nie najvyspelejší živočích, homo sapiens, silou svojho intelektu rozjasňoval vesmírne temnoty…

Zachytil spravoďajskú reláciu Zeme pre všetkých kozmonautov. Práve sa dozvedel, že Rada pre svetové stavby sa rozhodla vybuďovať v Beringovej úžine novú transkontinentálnu priehraďu so spojovacou cestou. Stará priehraďa z rokov 1982–1989 už nestačila na rastúcu premávku meďzi obidvoma veľkými kontinentmi — Euráziou a Amerikou.

Toto hlásenie Franken vlastne už poznal, zachytil ho v spravodajskej relácii pred dvanástimi hoďinami. Pretáčal stupnicu laďenia do iného pásma.

„Zachytil som meteoroid. Je veľký ako futbalová lopta, iba nie taký okrúhly. Vraciam sa…“ Dozaista to bol hlas pilota prieskumnej rakety susedného stíhača. Zrejme ho vyslali do priestoru, aby ulovil meteoroid zistený radarom. Často sa stávalo, že meteoroidy neničili laserovými lúčmi, ale ich zachytávali a privážali na materské lode, kde sa skúmalo ich zloženie a prípadný pôvod.

Franken sa zrazu zháčil. Práve pretáčal stupnicu v okolí frekvencie dvetisíc desať megahertzov, keď začul známy signál, ibaže veľmi slabý. Časté úniky, fadingy, takmer do nepočuteľnosti, znemožňovali identifikáciu. Signály zneli ako zameriavacie. Že by si niektorý zo stíhačov pomýlil čas? Pozrel na hodinky. Do relácie zameriavacích signálov, ktorá sa pravidelne opakovala, chýbalo ešte dvadsať minút. Túto možnosť musel vylúčiť už aj preto, že ledva počuteľné signály sa ozývali na celkom inej frekvencii.

Pokúsil sa signály zosilniť. Namiesto toho celkom zmĺkli. Možno to bola reflexná ozvena vlastného predošlého zameriavacieho vysielania. Ale prečo potom ho zachytil na celkom odlišnej vlnovej dĺžke? Že by vo vesmíre existovalo čosi ako samovoľná premena frekvencií, akási elektromagnetická mutácia? Nie, o tom na vysokej rádiotechnickej škole nikdy nepočul. Bolo predsa vylúčené, aby takýto jav už dávno nezistili špecializované ústavy kozmickej rádiotechniky.

Tak či onak, nenachádzal nijakú rozumnú odpoveď na náhodný objav. Po opakovanom vysielaní zameriavacích signálov znovu prejde na problematickú frekvenciu. Možno sa mu tentoraz poďarí presnejšie overiť záhaďné ráďio-echá.

Až teraz prekvapene zisťoval, že pri rádiotechnickej potulke vesmírom čas rýchlo ubehol: bolo tesne pred jednou hoďinou v noci, teda najvyšší čas pripraviť sa na opakovacie signály.

Aj tentoraz mal nepatrné oneskorenie za veliteľskou loďou, ktoré sa však opäť dalo zosynchronizovať. Netrpezlivo vyčkával koniec štvrťhodinovej relácie, aby mohol rýchlo prejsť na frekvenciu dvetisíc desať megahertzov.

Doslova magicky ho začala priťahovať záhada neznámych signálov.

Len čo sa skončil elektronický záznam opakovaných signálov pre veliteľskú základňu na Marse, preladil príjem na uvedenú frekvenciu. Aby ho nevyrušovali ani najmenšie pazvuky z okolia, nasadil si citlivé slúchadlá.

Neozývalo sa nič okrem typického ostrého šumu a drobného praskotu diaľkového príjmu. Zosilnil výkon prijímača, ale ani to nepomohlo. Uvažoval, či sa menlivá frekvencia pásmové trocha neposunula. Preto začal pretáčať ladenie v okolí 2008–2009 a potom 2011–2012 megahertzov. Nič sa neozývalo.

Po dvadsiatich minútach márneho prelaďovania a načúvania vzďal sa ďalšieho úsilia. Vypol rádiové zariadenie, ale zaumienil si, že po najbližšej galaktickej sekunde, teda o deväť a pol dňa, medzi hlavným a opakovacím vysielaním zameriavacích signálov znovu bude odpočúvať frekvenciu ďvetisíc desať megahertzov.

Hoci sa jeho úloha už skončila, zadumaný ostal sedieť za riadiacim pultom. Veľký otáznik záhadného rádioecha mu neschádzal z umu. Už sa ho nezbaví, kým celej veci nepríde na koreň. Bol takmer ochotný veriť, že mal len akési sluchové halucinácie.

„Dačo nie je v poriadku?“ začul za sebou hlas akoby zďaleka.

„Prečo?“ odtušil mechanicky a otočil sa za hlasom.

Bol to Salamma el Durhám, inžinier pohonných agregátov, ktorý mal po ňom prevziať dozor nad letom stíhača.

„Zameriavačka sa dávno skončila a ty tu ešte vysedávaš so slúchadlami na ušiach — v tom predsa musí byť dajaký háčik, či nie?“ nadhodil Salamma nenútene.

Franken sa lepšie prizrel Arabovej tvári. Prečo sa tak strnulo usmieva?

„Ach tak,“ dopovedal Franken. „Nie, všetko je v poriadku. Iba som preskúšaval prijímač a na to sú nočné hodiny najvhodnejšie.“

Vypomohol si malým klamstvom. Pokým nebude mať vo veci jasno, záhadná frekvencia sa nesmie stať predmetom všeobecnej pozornosti, ani nijakých dohadov. Až teraz si uvedomil, že celý čas bol v riadiacej centrále sám.

„Ak sa nemýlim,“ obrátil sa na el Durháma, „ty máš teraz dozor nad letom?“

„Naozaj sa nemýliš. Alebo sa tomu čuduješ?“ odpovedal Salamma s akousi agresivitou v hlase.

„Čudujem sa, že prichádzaš až teraz. Celý čas som ťa nikde nevidel — a to nie je v poriadku!“

„Čo nevravíš!“ odvrkol Salamma. „Bol si tu predsa ty, a to hádam stačí, či nie? A okrem toho je tu ešte pilotron, ktorý aj sám riadi loď. Tak potom čo…!“

Franken sa zháčil. Ľahostajnosť a zádrapčivý tón spolupracovníka čosi veštili. Nebol by si pomyslel, že na ich lodi by mohol byť niekto s takouto predstavou o povinnostiach. Zveriť tridsaťsedem kozmonautov slepej automatike pilotronu! Čo by sa mohlo stať neskôr, keď už na začiatku jeden z členov posádky, navyše v takej funkcii, má čudné názory?

Radistovi zrazu preblyslo hlavou, že u Salammu možno prepukla niektorá z kozmických chorôb, že ide o osobitný psychický stav, o letargiu z vesmírnej odlúčenosti. Nemal by sa o tom zmieniť veliteľovi? Túto myšlienku však rýchlo zavrhol. Mohlo by to vyzerať ako školácke žalobníctvo. Nanajvýš sa o tom zmieni Sagitte. Rozhodne bude treba Salammu dlhšie pozorovať.

Stroho pozdravil a vyšiel z centrály. Na okamih ho zadržala myšlienka, že by nemal nechávať el Durháma samého, ba mal by zaňho prevziať službu. Ale už sa nevracal.

O štvrtej hodine vstúpil do riadiacej centrály matematik Oulu Nikéria, aby prevzal dozor. Salamma mu odovzdal službu s poznámkou, že v uplynulých hodinách sa nič nedialo a všetko je v úplnom poriadku. Potom si rýchlo vyzliekol pohotovostnú kombinézu a vyšiel z miestnosti, aby dohnal zameškaný spánok. Nikéria za ním mimovoľne pozrel. Všimol si, že inžinier má akýsi čudný pohľad.

Začal malou obchôdzkou po centrále. Prekontroloval činnosť pilotronu a polohu lode. Všetko bolo naozaj v poriadku, kurz lode bezchybný.

Presunul pozornosť na radarové obrazovky. Po chvíli zistil, že sa mu zrak rýchlo unavuje, lebo na rovnomerne oscilujúcich plôškach sa nič nedialo; nijaký záchytný bod.

Okolo piatej na jednej z obrazoviek nastala zmena: objavil sa matný bod. Takmer súčasne zažiarilo červené signálne svetlo, upozorňujúce na objekt v dosahu radaru.

Nikéria, ktorého pozornosť takmer uspala bezvýrazná plocha radarových obrazoviek, sa strhol. Priam vyskočil od radosti: neznáme teleso mohol byť iba meteoroid!

Rýchlo uvažoval, či má vyhlásiť poplach. Nie, to by mohlo byť unáhlené; musí si najprv overiť súvislosti. A začal vyhodnocovať údaje prístrojov. Podľa merača vzdialenosti mal na prípadný poplach ešte niekoľko minút nazvyš.

Zišlo mu na um, že radar je vskutku znamenitá vec. V duchu blahorečil jeho objaviteľom z konca minulého tisícročia a spomenul si na akúsi napínavú knihu, v ktorej sa opisovalo, akú úlohu zohral tento epochálny vynález v leteckej bitke o Anglicko počas vojny, ktorú história nazvala druhou svetovou.

Keby bol meteoroid v nebezpečnej vzdialenosti, keby sa vysokou rýchlosťou rútil priamo na nich, automatický pilot bol by už pred chvíľou samočinne vyhlásil poplach a začal by sám manévrovať s kozmickou loďou. Radarové zariadenie však vystríhalo iba červeným svetlom, pretože meteoroid letel odťažito od kurzu štyristoosmičky.

Radarový merač vzdialenosti udával teraz asi dvetisíc kilometrov. Podľa kombinatorických výpočtov meteoroid musel preťať ich dráhu už pred niekoľkými hodinami. Pomaly sa vzďaľoval po trase takmer súbežnej s dráhou kozmickej lode, teda neznamenal nijaké nebezpečenstvo. Keby bol vo väčšej vzdialenosti, veliteľ by asi nesúhlasil so stíhaním.

Vesmírny objekt letel rýchlosťou pätnásť kilometrov za sekundu, kým loď sa pohybovala na rýchlostnej hranici šestnástich kilometrov. Z toho vyplývalo, že zhruba za štyridsať minút ho dostihnú. Postačí odchýliť sa od roviny ekliptiky o dvanásť stupňov a od kruhovej dráhy o sedem stupňov — a budú mať meteoroid presne v zameriavači laserového dela.

To všetko Nikéria zistil, prerátal a uvážil v priebehu dvoch minút. Ešte ostávalo štyridsaťpäť. O veľkosti, tvare a zložení objektu radarové zisťovače zatiaľ nepodávali informácie.

Za normálnych okolností by stačilo zobudiť štyrocli mužov pohotovostnej služby a upovedomiť veliteľa. Lenže tentoraz to bolo čosi iné: na prvom stretnutí s meteoroidom sa predsa musia všetci zúčastniť! Vedel si predstaviť, ako by ho mnohí hrešili, keby takýto objav nechal prejsť pomimo.

Douvažoval a energickým pohybom stlačil gombík radarového poplachu…

Vo všetkých obytných kabínach a priestoroch lode zaznelo ostré a prenikavé cenganie. Niektorí spáči boli raz-dva na nohách, iní sa len spamätávali, kým siahli za pripravenými bezpečnostnými kombinézami.

Presunutím dvoch páčok Nikéria oznámil automatike pilotronu nový kurz. Zariadenie okamžite reagovalo.

Len čo doznelo alarmujúce cenganie, ozvali sa tri silné údery gongu, ktoré privolávali pohotovostnú službu do riadiacej centrály. Hneď za tým nasleďovalo vysokotónové cenganie, ktoré ohlasovalo manéver. Celá loď bola teraz plná vzruchu a pohybu. Za jej stenami však vláďla nepreniknuteľná tma a absolútne ticho — akoby sa vo vnútri mohutnej rakety nič nedialo.

Ostávalo štyridsaťtri minút. Pomocou videotelefónu, akéhosi zrakového-zvukového telefónu na spojenie s jednotlivými kabínami, Nikéria nadviazal kontakt s veliteľom. Jeho hlas prezrádzal radostné vzrušenie, keď mu oznamoval:

„Súdruh veliteľ, máme prvý meteoroid! Pilotronuž riadi loď určeným smerom. O štyridsaťdva minút sme pri ňom. Dovolil som si vyhlásiť poplach pre celú posádku.“

Kerulen si práve doťahoval uzáver na kombinéze. S úsmevom prikývol matematikovi, ktorého tvár žiarila z obrazovky videotelefónu.

„Ďakujem,“ povedal Kerulen, nezakrývajúc radostné vzrušenie. „Palubným rozhlasom podajte stručnú informáciu posádke. Hneď prídem do centrály.“

Všetky priestory lode sa tlmeno ozývali rýchlymi krokmi. Všetci chceli byť čo najskôr na svojich miestach. Muži z pohotovostnej služby sa doslova vrútili do veliteľskej miestnosti a zaujali svoje miesta.

„Priatelia,“ ozývalo sa z palubného rozhlasu, „radar identifikoval náš prvý meteoroid! Teraz je vo vzdialenosti asi tisíc osemsto kilometrov. O štyridsať minút budeme na jeho úrovni letu. Dúfam spolu s vami, že to bude úspešný úvod k ďalšej sérii!“

Oulov hlas bol slávnostne vzrušený, keď oznamoval spolupracovníkom veľkú novinu, na ktorú tak ďlho čakali. Nemohol sa zbaviť predstavy, ako Jokohata vyskakuje na rovné nohy — bola to predsa jeho prvá samostatná príležitosť ukázať, ako sa vie zvŕtať so svojím Kolibríkom.

Iba Salamma el Durhám sa akýsi nesvoj zdvihol z postele. Od chvíle, čo opustil centrálu, nenachádzal spánok. Zadriemal len pred desiatimi minútami. Keď Nikéria skončil hlásenie, ktoré vyburcovalo celú posádku, Salamma celý namosúrený vypol osvetlenie a znovu sa natiahol.

„Taký cirkus!“ zamrmlal. „Kvôli tomu budia všetkých! Po dozornej službe ešte radarový poplach a stíhanie… Lenže bezo mňa, poplašenci…“

O dve minúty, keď už takmer zaspával, ozval sa z palubného rozhlasu sám veliteľ:

„Všetci môžu opustiť svoje pracoviská a prísť ďo riadiacej cenťrály. Celá posádka bude spoločne sledovať prvé stíhanie meteoroidu.“

Salamma energicky vypol aj palubný rozhlas, aby ho nebodaj ešte raz nevyrušili zo spánku, po ktorom tak zúfalo túžil. Cítil, že chce všetko prespať, na všetko zabud — núť. Všetko ho podivne tiesnilo a súčasne mu bolo ľahostajné. Meteoroid ho vonkoncom nezaujímal — chcel spať, čo najdlhšie spať.

Keď sa všetci zhromaždili v riadiacej centrále, Kerulen pokynom ruky privolal k sebe pilota prieskumnej rakety. Rozprával sa s ním a niečo mu prikazoval. Jokohata ochotne a s rastúcim oduševnením prikyvoval; potom náhlivo opustil miestnosť preplnenú vzrušenými kozmonautmi. Všetci, okrem Salammu, bez váhania prijali Kerulenovu výzvu.

Veliteľovo miesto bolo za pilotronom. Tyristorovým regulátorom stlmil nepriame osvetlenie a zapol veľkú obrazovku.

V niekoľkých sekundách pred zrakmi ďivákov kozmickej televízie rozvinula sa tmavá scenéria časti galaxie. Medzi množstvom hviezdnych bodov a ostrovčekmi chladne svetielkujúcich hmlovín nebolo ľahké objaviť nepatrné teliesko meteoroidu.

Kerulen vypol televíznu kameru a ponechal na obrazovke iba proj ekciu z radaru. Hviezdna panoráma sa vytratila, obrazovka stemnela — zostal na nej iba malý svetelný reflex, odraz meteoroidu.

Do centrály práve vošla doktorka kozmického lekárstva, Frankenova sestra Sagitta. Tvár jej žiarila, keď sa hlasno prihovorila všetkým:

„Nakoniec som mala pravďu, hoci som vlastne chcela iba podpichnúť Kjótovu nedočkavosť. Vtedy ste sa tomu hurónsky smiali — pamätáte sa ešte?“ Nikto nechápal, na čo doktorka naráža. „Ostatní o tom nevedia?“ spýtala sa.

„Áno, máš pravdu,“ spomenul si Paro Bacos. „Bolo to pred niekoľkými dňami, práve sme prileteli do tejto oblasti. Dohadovali sme sa o pravdepodobnosti prvého stretnutia s meteoroidom.“

Zamiešala sa aj Filitra Gomová:

„Áno, a ja som vtedy tvrdila, že budeme čakať celé mesiace. Kjóto tipoval niekoľko týždňov a Sagitta niekoľko ďní, ba možno aj najbližšie chvíle…“

„No, nevídali! Aj slepá kura občas nájde zrno,“ podpichoval Norbert. Sagitta mu žartovne pohrozila prstom.

Uprostred vzrušenej vravy celej posádky — Salammovu neprítomosť zbadali až neskoršie — Kerulen si vyžiadal ticho.»

„Pokladám za správne, aby sme náš prvý meteoroid nezničili laserovým delom. Poveril som Jokohatu, aby vyštartoval s Kolibríkom a meteoroid vzal na palubu. Myslím, že všetkých poteší, ak nášho p/vonájdeného bodete môcť vlastnoručne ohmatať. Ponecháme si ho na pamiatku.“

Ozvenou jeho slov boli prejavy všeobecného súhlasu.

„Ešte tridsať minút,“ zahlásil Franken lakonicky od radistického a radarového pultu. Všetci sa napäto zahľadeli na obrazovku, ale zatiaľ sa nič nedialo.

„Tam!“ zvolala zrazu Filitra a vyskočila zo sedadla, Potom sa zháčila — neskoro si uvedomila svoju unáhliagäť. Všetci sa bavili nad jej vzrušením pri odhalení meteoroidu. Rýchlo si znovu sadla, aby nevzbudzovala pozornosť.

Spoza pravého okraja obrazovky sa vysúval svetelný reflex. Bola to prieskumná raketa, ktorá naberala kurz k stíhanému objektu. Radarový odraz samotného meteoroidu, ešte stále ledva badateľný, visel pri ľavom okraji obrazovky.

„Ešte devätnásť minút,“ oznamoval Franken.

Filitra ukradomky pozrela na Henryho Lorcestera. Nezosmiešnila sa pred ním?

Radarový poplach a hlásenia z palubného rozhlasu ju prudko vytrhli zo spánku. Keď začula, o čo iďe, pochytili ju staré obavy. Jednako dúfala, že konečne sa presvedčí o zbytočnosti svojich obáv. Meteoroidy boli pre ňu dávnym strašiakom z neznámych končín vesmíru. Hoci ona, chemička, mala skúmať ich zloženie, súčasne od nich očakávala zdroj neočakávaných prekvapení. Tak ako mnohí ľudia mala teda aj ona svoju „alergiu“. 59.

Stíhač sa nerútil priamo na vesmírny úlomok. Letel súbežne s ním a Kolibríkom vo vzdialenosti tristo kilometrov.

Radar nepretržito vysielal pred seba neviditeľné tykadlá ultrakrátkych vín. Narážali na povrch malej rakety i meteoroidu, pričom časť sa odrazom vracala k smerovej anténe. Prijímač ich zosilňoval a vo forme elektronických impulzov prenášal na obrazovku.

Jasná škvrna Kolibríka sa teraz rýchlo presúvala k meteoroidu. Keď ho takmer dostihla, zastala. Hoci optická hra dvoch svetelných bodov neposkytovala nijaké vzrušujúce detaily, všetci sústredene hľadeli na veľkú obrazovku. Bolo zrejmé, že tam, v tristokilometrovej vzdialenosti, pilot rakety pozoruje svoj budúci úlovok.

„Haló, Kolibrík, haló, Kjóto! Spoznávate už meteoroid?“ spytoval sa Kerulen.

„Tu Kolibrík!“ ovzalo sa v reproduktoroch. „Vidím meteoroid jasne a zreteľne na svojom radare. Teraz je vo vzdialenosti piatich kilometrov. Silne som pribrzdil a pomaly sa k nemu zozadu približujem.“

Aj materská kozmická loď musela spomaliť let, aby sa prispôsobila rýchlosti prieskumnej rakety a zotrvávala v súbežnej polohe s ňou. Kerulen dal pokyny pilotronu. Predné brzdiace dýzy začali zľahka pracovať. Celý brzdiaci manéver prebehol veľmi plynulé, takmer nebadane. Členovia posádky ledva pocítili nepatrnú odstredivú silu.

Prešli ďalšie minúty, kým sa znovu ohlásil Jokohata:

„Som od objektu iba niekoľko sto metrov. Zapájam svetlomet. Meteoroid ešte prostým okom nerozoznávam. Zato reflex je teraz zreteľný a ostrý. Ak sa nemýlim, meteoroid má tvar kyjaka a nepatrne rotuje okolo pozdĺžnej osi. Ohlásim sa znovu, až budem mať to vesmírne kamenisko u seba v kabíne!“

„Dobre,“ ozval sa Kerulen pokojne. Bolo však vidieť, že si robí isté starosti o mladého horkokrvného pilota rakety, ktorý bol napokon prvý raz v takejto samostatnej akcii.

„Buďte opatrný, Kjóto,“ upozorňoval ho veliteľ. „Hlavne dbajte, aby sa vám to kamenisko, ako vravíte, náhodou i nevteperilo do dýzy! Najlepšie bude, ak s ním poletíte súbežne vo vzdialenosti štyridsať až päťdesiat metrov. Zosynchronizujte presne rýchlosť, vystúpte z rakety a pomocou fľaše so stlačeným vzduchom alebo reaktívnej pištole sá k nemu priblížte — jednoducho si toho chlapíka vlastnoručne chyťte. A ešte čosi veľmi dôležité: v nijakom prípade nezabudnite sa predtým pripútať k trupu rakety!“

„Okey, šéf! Zakerovať rovnobežne, zosúladiť rýchlosti vyredikať sa otvorom, prilanovať sa ku Kolibríkovi a meteoroid vlastnoručne šmajznúť božstvám vesmírnym,“ humorne zopakoval Kerulenove pokyny pilot rakety. Bol očividne očarený svojím prvým dobrodružstvom a vo výbornej nálade.

Určité napätie v riadiacej centrále sa teraz vybíjalo v žartoch na adresu Kjótovho vesmírneho kyjaka.

„Ak je to také kyjačisko, ako vraví,“ podhodil Franken, „potom možno niekde nablízku obsmŕda aj chlpatý džentlmen z doby kamennej. Bakuľa mu od prekvapenia vypadla z ruky, keď zbadal našu vyparádenú štyristoosmičku, a teraz ju hľadá…“

Radista rozpútal celú sériu prostopašných nápadov a poznámok, ku ktorej sa ochotne pripojil aj veliteľ, dávajúc priechod skvelej nálade, ktorá teraz vládla v riadiacej centrále.

„Až sa Kolibrík vráti,“ smial sa veliteľ, „možno z neho vystúpi dajaký strapatý chlpáč z doby kamennej vo zvieracích kožiach — s pomenším Kjótom pod pazuchou…“

Filitra Gomová s hlasným a srdečným smiechom dodala:

„Ozaj: japonský neandertálec! To by bolo senzi…“

P.otom sa znovu zháčila. V ostatnom čase, najmä odvtedy, čo bol na palube Henry Lorcester, často sa jej to stávalo. Mala pocit neistoty, či nepovedala dačo nevhodné. Uľavilo sa jej, keď videla, že ostatní bez zábran žartujú ďalej.

Súhvezdie s latinským názvom Ursa maior, známe ako Veľký voz. Zhruba päťnásobným predĺžením zadných dvoch hviezd nachádzame Polárku. (Pozn. prekl.) „Vôbec nedovolíme Kjótovi vystúpiť,“ pridal sa aj atómový fyzik Paro Bacos. „Bude musieť urobiť čelom vzad a tým svojím kyjakom školiť veľkú medvedicu!“

„Radšej nie!“ zvolal navigátor s predstieraným zúfalstvom. „Ako sa budem potom orientovať v tme, ako nájdem sever?!“ Svoje pridávala aj lekárka:

„Ak sa meteoroid naozaj ponáša na kyjak, navrhujem, aby sme dnes večer na počesť prvého úlovku usporiadali jaskynnú slávnosť kamennej doby.“

Všetci s nadšením prijali návrh. Bola to originálna myšlienka, ktorá každého hneď zapálila. Možnosti zábavy a rozptýlenia boli na kozmickej loďi predsa len obmedzené a stereotypné. Jaskynná slávnosť bude vítaným spestrením programu.

Začali sa horlivé debaty o podrobnostiach chystanej slávnosti. Iba veliteľ v týchto chvíľach vecne uvažoval o meteoroide a Jokohatovi. Predpokladal, že pilot má už určite úlovok v kabíne.

Znovu prepojil televíznu kameru na obrazovku. Uprostred jemne nadýchnutého závoja hviezdnych f litrov a matných hmlovín visela ako svetlica prieskumná raketa. Zdalo sa, že na obraze všetko zamrelo — nič sa nehýbalo. Ale Kerulenov odhad bol správny. O pol minúty za raketou vyšľahol dlhý tenký pásik ionizovaných plynov z pohonných agregátov. Svetlica prieskummej rakety sa dala do pohybu.

Hlásil sa aj Jokohata:

„Tu Kolibrík! Meteoroid je na palube. Skutočne vyzerá ako malý kyjak, ibaže nie je taký vyhladený a obchytaný. Je drsný, čierny, pretkaný žilkami kremeňa. Ináč všetko v poriadku, vraciam sa na loď.“

Do akcie vstúpil Franken. Vyslal voďiaci rádiosignál a nepretržite vysielal Jokohatovi pokyny na pristavanie.

„Poďme všetci,“ zvolal Paro Bacos, „spoločne privítame nášho Japonca!“

Nemusel ich dva razy vyzývať. Okrem Nikériu, ktorý mal dozor, a Frankena, ktorý usmerňoval Kolibríka, všetci sa vyhrnuli z riadiacej centrály. V predsieni katapultovacej komory museli vyčkať, kým raketa pristane. S menším oneskorením vošiel napokon do siene aj navigátor.

„Zrejme som posledný?“ opáčil.

„Áno. Zdá sa, že okrem Oula a Norberta sú tu všetci,“ odpovedala Filitra.

Axel Kerulen sa skúmavo obzeral. „El Durhám je tu?“ Jeho otázka závisia medzi prítomnými. Nik sa nehlásil.

„Spomínam si, že som ho nevidela ani v centrále,“ doložila Sagitta Frankenová.

„Ach áno,“ povedal veliteľ, „dnes v noci mal dozor…“

„Možno preto nepočul radarový poplach, asi dospáva.“ Filitra sa ho pokúsila ospravedlniť.

Navigátor na ňu priateľsky pozrel, ale rázne odmietol akékoľvek ospravedlnenie:

„Dozor v centrále mal aj Franken. Napokon dozor je jedna vec — a poplach druhá. Ak je raz vyhlásený poplach, ktorý ťažko nepočuť, všetci musia byť na svojich miestach! Durhámovo správanie, najmä ak nepoznáme príčinu, je nezodpovedné. Akoby sa už teraz staval bokom od kolektívu.“

Paro Bacos v duchu súhlasil s navigátorom, ale nechcel, aby sa spor ostro vyhrotil proti Salammovi. Napokon nik nepoznal okolnosti; robiť predčasné závery by nebolo kolegiálne, najmä teraz.

„Myslím si,“ povedal Bacos pokojne, „že Salamma je v akomsi útlme. Tak či onak, treba si overiť príčinu…“

Debatu o Salammovi prerušil mierny otras. O chvíľu bolo počuť tlmený hukot a sykot, keď čerpadlá začali vháňať vzduch do pristávacej komory.

Asi po dvoch minútach sa hermeticky uzavreté dvere otvorili a posádka sa nahrnula do miestnosti. Kjóto sa práve usilovne pretláčal vstupným otvorom rakety. Uvedomoval si, že všetci chcú čo najskôr vidieť meteoroid.

Posledným rozmachom sa vyhupol z kabíny a bez meškania odistil tesnenie kozmickej kukly. Potom siahol do priestrannej kapsy na hrudnej časti skafandra. Triumfálne zastal na pristávacej rampe a držal meteoroid vysoko nad hlavou. S trofejou v rukách pripomínal olympionika na stupni víťazov.

Meteoroid skutočne vyzeral ako malý kyjak. Ale čo sa to s ním dialo? Rovno pred očami všetkých menil farbu, až napokon celkom obelel. Príčina bola v tom, že na jeho podchladenom povrchu sa usadili vodné pary z ovzdušia pristávacej komory a v okamihu sa premenili na ľadové kryštáliky.

Niekoľkí zo zástupu načiahli k nemu ruky, aby ho vlastnoručne ohmatali. Jokohata ho však podal Sagitte. Lekárka bola uveličená a bez váhania sa dotkla bludného vesmírneho kameňa. No vzápätí preľaknuto vykríkla a prudko odtiahla ruku.

„Veď je ukrutne horúci!“ zvolala načisto zmätená a usilovne mávala rukou, aby chladením zmiernila bolesť popáleniny.

Jokohata sa od srdca smial:

„Omyl, Sagitta. Nie je horúci, lež chladný ako ľad, ba superľadový! Tvoje zmysly ťa oklamali.“

Prekvapenej Sagitte, ktorá točila pravou rukou ako vrtuľou, sa teraz všetci smiali. Musela sa smiať s nimi. Kjóto ju poriadne dobehol! Mala sa mať na pozore, keď jej tak preochotne podstrčil vesmírny kameň. Ako lekárka, pravdaže, dobre vedela, že nervové podnety, prenášajúce do mozgu teplotné pocity, pri „ľadovo studenom“ pocite reagujú rovnako ako pri„horúcom“. Pri náhlom prekvapení si to neuvedomila. V duchu sa zastrájala, že aj ona čosi raz vymyslí na Jokohatu!

Jokohata sa mohol pokojne dotýkať meteoroidu. Rukavice kozmického skafandra ho dokonale izolovali proti vysokým teplotám aj proti kozmickému chladu.

„O hodinu, najviac o dve,“ vysvetľoval Paro Bacos, „kyjak sa prispôsobí našej takrečeno izbovej teplote, prosto aklimatizuje sa.“

Jokohata zoskočil z rampy a teraz už celkom zblízka radradom ukazoval meteoroid okolostojacim. Vesmírny kameň, vlastne správnejšie nikloželezina, podľa chemického zloženia, ľadovatel teraz ešte rýchlejšie, pretože sa na ňom vyzrážal dych mnohých ľudí. Biela vrstva ľadových kryštálikov bola hrubá už dva až tri milimetre.

Filitra ľutovala, že sa s meteoroidom nateraz nedá nič robiť. Najradšej by ho bola zaniesla rovno do laboratória, aby preskúmala jeho chemické zloženie. Odľahlo jej, jej inštinktívny strach z vesmírnych bludárov opadával, keď videla, ako jeden z nich celkom vecne putuje dookola. Ešte pred niekoľkými desiatkami minút poslepiačky trielil kozmickou rýchlosťou po svojej odvekej trase medzi Marsom a Jupiterom, možno celé milióny rokov okolo neho nič sa nedialo; pozoroval na jednej strane vzdialený kotúč mohutného Jupitera, na druhej kotúčiky Marsu a Zeme, za nimi oslabnutý svit žeravého Slnka — a zrazu inteligentné bytosti z toho najmenšieho kotúčika, ledva na dohľad, zastavili jeho nekonečné putovanie vesmírom. Teraz bol v aklimatizovanom ovzduší umelého sveta kozmickej lode, preňho zatiaľ príliš horúcom… prirodzene, aj fyzik Bacos očividne koketoval s kozmickým kameňom. Aj on by si ho bol rád čo najskôr odniesol do svojho laboratória a dal sa skúmať jeho hmotnosť a rádioaktivitu. Dlhé stáročia učenci márne túžili po takejto možnosti. Meteoroidy, ktoré nezhoreli pri prelete zemskou atmosférou, vo väčšine sa buď nebadane zaryli do zeme, alebo, ak ich ľudia už našli, povrchová štruktúra bola zmenená nesmierne vysokými teplotami, ktoré vznikali trením o vzduch.

„Nuž ako: ostávame pri pôvodnej dohode?“ ohlásil sa veliteľ, aby ukončil improvizované stretnutie v katapultovacej komore.

Reakcia prítomných bola jednoznačná: isteže, dnes večer naisto usporiadajú slávnosť kamennej doby!