Stíhače asteroidov

Slávnosť kamennej doby

V určenú hodinu chodby a priechody kozmickej lode sa zaplnili čudne odetými postavami, ktoré sa zakrádali k „jaskyni“ — hale etiky, tá sa dnes mala zmeniť na útočisko človeka doby kamennej. Väčšina postáv mala na sebe imitácie zvieracích koží.

Aj Henry Lorcester vyšiel z obytnej kabíny. Nerozhodne ostal stáť pri Filitriných dverách. Má zaklopať a sprevádzať ju do spoločenskej haly? Už po príchode na loď si všimol, že sa voči nemu správala nadmerne zdržanlivo. Keby bol lepším znalcom ženskej psychiky, bol by si uvedomil, že skutočné sympatie sa často začínajú práve nápadnou zdržanlivosťou.

Chvíľu ešte váhal, ale napokon energicky zaklopal.

Dvere sa otvorili až neočakávane rýchlo. Filitra sa takisto práve chystala opustiť kabínu. Keď zazrela Henryho, srdce jej mimovoľne zabúšilo prudšie, ale nechcela dať na sebe nič znať. V duchu si však uvedomovala, že je celkom bezradná, a to ju hnevalo. Jej občasná plachosť a bezradnosť v mnohých veciach ju už dávnejšie prenasledovali. Nahovárala si, že na obyvateľku tretieho tisícročia, a navyše kozmonautku, sa to akosi nepatrí. No boli to prejavy jej citovej bezprostrednosti a úprimnosti.

„Filitra,“ prihovoril sa jej s nádychom neistoty v hlase, „ak by vám to neprekážalo, mohli by sme ísť na slávnosť spolu…“

Trocha sa zapýrila, ale ochotne prikývla. Chvíľu stáli mlčky proti sebe. Pokúsila sa neuhnúť pred jeho pohľadom a znovu nadobudnúť istotu.

Na pleciach mala sponkou zopnuté dve kožušiny farby losa, ktoré v páse pridržiavalo nahrubo spletené kožené lano. Na bokoch, kde syntetická kožušinová pokrývka nebola zopnutá, výrazne presvitala priliehavá jahodovo-červená kombinéza z takzvanej vlnokapiláry. Čierne vlasy jemnými vlnami lemovali jej zlatohnedú tvár. Dokonalá postava práve v tomto ledabolom pravekom oblečení pôsobila oslňujúco.

„Dnes mi pripadáte drobnejšia,“ povedal Henry, potláčajúc rozpaky z pohľadu na jej krásu. Z prvého stretnutia si ju hneď zapamätal ako krásnu mulatku vyššej postavy.

Iba sa usmiala a ukázala na nohy. Čierne mokasíny, ktoré skôr pripomínali hrubšie ponožky, syntetická napodobenina kože čierneho leoparda, zahaľovali chodidlá až po členky.

Celkom nehlučne vystúpili po schodíkoch vedúcich na hlavnú chodbu. Henry niesol v ruke napodobeninu kamennej sekery. Nebol si istý, či aj ostatní sa takto zamaskujú. Preto najprv zastal pri schodoch. Filitra vyčkávala za ním.

Opatrne sa vyklonil a pozrel za roh. Ale v okamihu sa strhol nazad. Rovno pred ním naňho gánilo dvoje temných očí! Ozval sa pridusený smiech.

Dodal si odvahy a vystúpil zo zákrytu. Oproti nemu sa vyrútila druhá postava v huňatých kožiach a zatlačila ho späť k schodom. Filitra ledva potlačila výkrik preľaknutia. Druhá postava si priložila prst k ústam.

Lorcester sa pozornejšie zahľadel do tváre „človeka z kamennej doby“. Pod rozstrapatenou šticou parochne, v divoko pomaľovanej tvári a kožušinovom odeve spoznal radistu. Norbert mal ešte cez plece prehodenú veličiznú bakuľu z plastickej hmoty.

Henry si vydýchol. Filitra a on teda neboli jediní, čo sa takto vystrojili.

Nebolo času na vzájomné čudovanie a pozdravovanie. Na chodbe sa ozvali ďalšie kroky. Franken vykukol spoza steny. Potom ukazovákom privolal mladého Angličana a Filitru.

Videli pravekého človeka, ako predklonený uháňa po chodbe. V jednej ruke sa mu hompáľal drevený oštep. Z bočného priechodu sa vynorila druhá postava, takisto vyzbrojená kopijou. Obe postavy sa stretli a vydali zo seba akési hrdelné zvuky, pripomínajúce chrochtáme — zrejme to mal byť pozdrav. Ozembuchovia z doby kameňa sa skúmavo obchádzali a potom sa so smiechom ťapli po pleciach. Boli navidomoči spokojní s maskovaním. Vzpriamení a dôstojní odchádzali na miesto pravekého stretnutia.

„Vystrašíme ich!“ zašuškal Norbert. Lorcester nadšene prikývol. Filitra spýtavo a nerozhodne hľadela na oboch.

Dali hlavy dokopy. Franken čosi šeptom vysvetľoval. Potom sa opatrne zakrádali bočnou chodbou, aby im nadišli. Za zákrutou, kade tí dvaja museli prejsť, postavili sa rovno naprostred chodby. V pravý okamih, na Norbertovo znamenie, všetci traja hurónsky zrevali. Strašidelný krik, prenikajúci až do špiku kostí, rozľahol sa celou loďou. Prebehol z jedného konca chodby na druhý a vracal sa prerývanou ozvenou.

Akoby pod účinkom elektrického šoku neznámi „kamenní ľudia“ sa strhli nazad. Bol to veliteľ Kerulen a profesor Mirsanov, podistým najváženejší členovia posádky stíhača asteroidov. S tým, pravda, naši traja výmyselníci z kamennej doby nerátali. Záver pravekého škrekotu im zaviazol v hrdle a previnilo pozerali jeden na druhého.

Kerulen ich nenechal dlho v pomykove. Nebol urazený, naopak, situácia ho veľmi rozveselila. Priamo ich posmelil: „Len pokračujte — dobrý nápad!“ A na dotvrdenie priateľsky na nich žmurkol.

Nič lepšie si nemohli želať. Znovu zo všetkých síl zrevali, až sa to nieslo po celej lodi…

Dvere viacerých kabín sa rozleteli. Strašidelný výkrik vyplašil zvedavcov, ale boli aj takí, čo mysleli na horšie: či sa nebodaj dačo nestalo.

Reakcia posádky na hlasový výkon Frankenovej trojice vnukla Kerulenovi nápad. Vyzval prítomných, aby šli od dverí k dverám a vydurili oneskorencov.

Malá skupina sa dala na pochod. Pred každou kabínou poriadne rámusili, búchali na dvere. Vychádzajúcich „neandertálcov“ vítali búrlivými ováciami. Skupina sa rýchle rozrástla na celý zástup, ktorý sa hrmotne valil k spoločenskej hale.

Celá kozmonautská spoločnosť, seriózni učenci a chladli technici, bola akoby vymenená. Všade bujaré tváre ochota žartovať. Temný vesmír za stenami lode bol zabudnutý. A možno práve jeho existencia v podvedomí všetkých vyvolávala onú nefalšovanú radosť z kolektívnej Iružnosti. Ňou mohli nadlho prekonávať kozmickú izoláciu v uzatvorenom svete rakety.

S najväčším hurhajom privítali Jokohatu, takrečeno irdinu dňa. Jeho kozmický kyj ak bol aj teraz stredobodom jozornosti — jediná naozaj pravá a prírodná rekvizita /ečernej slávnosti.

Napodobňujúc dávne rituály, položili meteoroid na vantúš ako vzácny klenot. Jokohata na čele sprievodu slávnostne ho niesol pred sebou do „jaskyne“.

Vo všeobecnej haravare Henry a Filitra sa od seba odlúčili. Filitra si po chvíli zmyslela, že znovu nájde svojho spoločníka, a prešmykla sa zástupom k nemu. Bok po boku rošli do haly.

Všetci boli prekvapení. Spoločenská miestnosť sa podstatne zmenila. Ôsmi členovia posádky predviedli kus sriginálnej práce, aby vyzerala ako obydlie jaskynného človeka. Pravda, napriek ich dômyselnému zamaskovaniu aola to predsa len moderná jaskyňa.

Uprostred miestnosti blčali plamene umelej vatry — Povala a steny pôsobili dojmom zadymenej sivej skaly. Na úektorých miestach boli nakreslené typické kontúry pravekých zvierat. Celú pošmúrnu romantiku jaskyne osvetľovalo tlmené elektrické osvetlenie.

Upravovatelia jaskyne sa vedome zriekli „dekorácie“ roztrúsených plastických napodobenín kostí a lebiek zabitých zvierat. To by sa priečilo estetickému cíteniu ľudí íozmickej éry. Umiestili však do priestoru niekoľko napodobenín balvanov aj drobnejších kameňov. Kreslá, stoličky, stoly a ozdobné rastliny odstránili. Na stenách boli voľne rozvešané syntetické kože a kožušiny.

Hoci kamufláž prostredia bola takmer dokonalá, jednako pripravené poháre, čaše, taniere, fľaše s vínom neklamné pripomínali súčasnosť. Ani lákavá vôňa mäsa, ktoré sa opekalo na ražni, nemohla zastrieť vysokú úroveň civilizácie — mäso opekali infračervené a vysokofrekvenčné žiariče. Tichá hudba, príjemná teplota klimatizovaného ovzdušia, no predovšetkým štíhle a vysoké postavy kozmonautov, ich nápadne inteligentné tváre — to všetko bolo neklamným svedectvom nového tisícročia, veku ozajstného humanizmu, ku ktorému sa ľudstvo dlho a ťažko prebíjalo.

Títo moderní ľudia, malá vzorka civilizácie uzatvorená v umelom svete kozmickej lode, mali napriek tomu veľa spoločného s dávnymi predkami. Tak ako oni využívali obdivuhodnú zručnosť svojich rúk, zázračnú činnqsť mozgu a silu ohňa, tentoraz už atómového. Tak ako pravekí ľudia, aj oni boli skupinou, malou „hordou“ spätou na život a na smrť, ktorá sa musela presadzovať proti vesmírnym silám a zákonom. Aj oni sa poctivo delili o všetko: o prácu, úlohy, nebezpečenstvo, radosť i smútok.

Slávnosť kamennej doby sa začala. Najprv dostali meno; prijali názov „rod hviezdnych lietavíc“. Henry pridal vtipný prejav tcho druhu, aké boli zvykom na jeho lodi mladej generácie. Potom každého rad-radom umelou sekerou pasoval na člena rodu. Napokon všetci museli zložiť „skúšku odvahy“ — zjesť poriadny kus mäsa alebo preskočiť vatru.

Henry mal výbornú náladu, ktorú podnecovala aj skutočnosť, že Filitra sa držala po jeho boku. Chytil ju za ruku a viedol k vatre. Spoločne sa rozbehli a vydareným skokom sa preniesli ponad ohnisko. Pravda, nechýbali ani komické skoky, ktoré vyvolávali salvy smiechu. Na záver úvodného obradu vysvätili Jokohatov vesmírny kyjak na rodový symbol spoločenstva lietavíc.

Začala sa veľká hostina. Mäso na ražni bolo chutne grilované. Jaskynní praľudia povyťahovali nože a vidlice, odrezávali si z pochúťky podľa ľubovôle. Aby ilúzia pravekej slávnosti bola čo najdokonalejšia, brali si mäso holými rukami a ujedali si z neho. Všetko hojne zapíjala vínom a s pôžitkom konzumovali čerstvé ovocie.

Po hostine, bez akejkoľvek prípravy, radista Franken a veliteľ Kerulen predviedli poľovačku na jaskynného medveďa a zápas s ním. Veliteľ sa vyzbrojil Jokohatovým kyjakom a Franken mal svoju bakuľu. Obaja sa prejavili ako majstri pantomímy, za čo zožali búrlivý potlesk.

Meteoroid znova putoval dookola. Nik sa nemusel obávať chytiť ho holou rukou; už niekoľko hodín vesmírny kameň mal normálnu teplotu. Ako pravekí ľudia, nad ktorými ešte vládli všemocné prírodné sily, obdivovali ho a súčasne sa ho báli s posvätnou úctou primitívov. Tak či onak, držali v ruke kus vesmírnej hmoty, ktorá pri neočakávanom stretnutí mohla ohroziť celú posádku.

Filitra, keď sa ešte raz dotkla vesmírneho kyjaka, unavená zo slávnostnej haravary, vystrela sa na kožu pri stene. Pocítila slastnú únavu v celom tele a jej zrak zamyslene blúdil po vysoko klenutej povale.

Bolo správne, že sa dnes večer pridružila len k jednému z členov posádky? Bolo prípustné, tu ďaleko vo vesmíre, upreďnostňovať len jedného a preukazovať mu viacej sympatie a priateľstva než ostatným? A či vôbec Henry stál o túto priazeň?… Musela si však priznať, že jeho blízkosť v nej vyvolávala príjemné pocity. Spolu jedli a pili, tancovali, spievali. Voči nej, najmladšej členke posádky, a voči Sagitte, jediným ženám, všetci sa usilovali byť kamarátski. Počas dlhých mesiacov, ktoré mali stráviť vo vesmíre, zájomné vzťahy boli rozhodujúcejšie ako pri pobyte na Zemi. Ale prečo potláčať výraznejšie city voči jednému z nich? Toto právo a či citovú skutočnosť nemôže zmeniť mi supertechnický kozmický vek.

Predmet jej úvah, Henry, medzitým pozoroval jaskynné kresby. Keď sa dostatočne vynadíval, rozhliadol sa po hale a popri živo diskutujúcich skupinkách zamieril rovno k nej.

V tom okamihu začala slabnúť gravitácia umelo vytvorená v kozmickej lodi. Bol to čudný pocit bezmocnosti. Dlážka akoby unikala spopod nôh, nebolo „hore“ ani „dolu“.

Jokohata zareagoval prvý. Rýchle schmatol meteoroid, aby sa nepotuloval priestorom. Druhou rukou sa zavčasu chytil obruby klimatizačného a ventilačného otvoru. Pravda, musel pustiť vínový pohár; jeho obsah, ako v spomalenom filme, smeroval mu rovno do tváre — špľachom ju celú zamokril a rozprsknutý do nespočetných kvapiek vznášal sa ďalej priestorom.

Kerulenova prvá myšlienka platila riadiacej centrále. Predpokladal, že službukonajúci pracovník, ktorý má na starosti riadenie letu, je na mieste. Znamenalo teda vynechanie pôsobenia gravitácie skutočné nebezpečenstvo? Napäto počúval, no poplašný signál z pilotronu sa neozýval.

Filitra práve chcela vstať, keď ju neznáma sila vymrštila do výšky. Energia potrebná pri vstávaní z ležadlá zapôsobila ako katapultovanie. Henry ju ešte včas zachytil za nohy, čo ju zachránilo pred tvrdým nárazom na stenu povaly. Navzájom sa držiac, krútili sa v priestore ako pri akrobatickom výstupe a niekoľkokrát narazili na steny.

Na dovŕšenie situácie zhaslo aj svetlo. Všade vládla nepreniknuteľná tma.

„Ešte to!“ pomyslel si Kerulen, pridržiavajúc sa dverovej kľučky. Usúdil, že hneď treba rozhodne konať, keď sa z palubného rozhlasu ozval hlas službukonajúceho z riadiacej centrály:

„Upokojte sa, nehrozí nijaké nebezpečenstvo! Bol to iba Párov žart — zdá sa, že priveľa pil.“

Svetlo sa znovu zažalo a o chvíľu všetci zacítili, že aj gravitácia začína pôsobiť. Ľudia a veci sa znovu začali usádzať na dlážke…

Veliteľ v prvých okamihoch nevedel, či sa má nahnevať na trúfalý žart, alebo sa smiať nad pochabosťou ináč seriózneho, spoľahlivého a skúseného atómového fyzika. Ak dá priechod prvým pocitom, bude to mať pre Bacosa vážne disciplinárne následky.

Pozrel okolo seba. Franken sa práve prechádzal po povale. Profesor Mirsanov, ktorému sa odev prevliekol cez hlavu, bezradne šermoval rukami, krútil sa okolo vlastnej osi a trmácal sa od jednej steny k druhej. Oulu a Sagitta kŕčovito objímali ozdobný stĺp. Henry a Filitra robili akrobatické salta a dojímavo sa držali za ruky. Rádž Rajpúr sa nezmyselne pridržiaval prázdnej fľaše. To všetko boli scény akoby vystrihnuté z kozmickej grotesky.

Pohľad bol taký komický, že Kerulen sa voľky-nevoľky musel rozosmiať. Pripojili sa aj ostatní. Žart Para Bacosa bol síce trocha prituhý, ale napokon prevládlo upokojujúce vedomie, že nehrozí naozajstné nebezpečenstvo.

Neporiadok, ktorý pred chvíľou vznikol, spoločne rýchlo odstránili. Roztrúsené predmety a riady dali zase na miesto. Iba steny, veci a ľudia boli zmáčaní od vína, ktoré, hoci v tekutom stave, „poletovalo“ v bezváhovom stave priestorom.

Keď sa uškŕňajúci Paro Bacos znovu objavil v hale, privítal ho síce piskot a poriadne ho vybúchali, ale všetci mu odpustili. Za trest musel desať ráz preskočiť vatru a vykrikovať pritom: „Som šašo z doby kamennej!“ Rád splnil uložený trest, ktorým znovu rozveselil celú spoločnosť. Napokon prehnaný žart s gravitáciou a svetlom tak či onak originálne spestril dnešný večer.

Slávnosť nerušene pokračovala ďalej tancom, pri ktorom jediné dve ženy šli z rúk do rúk. Ich protesty, že sa utancuju na smrť, boli daromné. Na oplátku, vo chvíľach tanečného oddychu, improvizovaný mužský zbor zaspieval ich obľúbené piesne. A navyše jednotlivci pridali čosi z národných studníc ľudového spevu. Najväčší úspech mali Rajpúrove indické ľúbostné piesne, ktoré predniesol s ozajstnou bravúrou profesionálneho speváka. Iba jeden z prítomných nijako sa nevedel prispôsobiť veselej neviazanosti. Bol to Salamma el Durhám. Posledná udalosť, keď za radarového poplachu ostal vo svojej kabíne, vyvolala všeobecnú nevôľu. Napriek tomu nik sa o príhode nezmieňoval, nik mu ani v najmenšom nedal najavo, že by bol vari nevítaným hosťom na slávnosti. Naopak, všetci sa usilovali byť voči nemu priateľskí.

Sám cítil, že čosi nie je v poriadku. Bol jediným mlčanlivým účastníkom hodovania „rodu hviezdnych lieta vi c“. Okolo neho ustavičná vrava, smiech, ale on akoby načúval do prázdna. Bol by najradšej dávno odišiel do kabíny, ale nechcel vzbudzovať pozornosť. Dlho sedel bez pohnutia a hľadel do dlážky. V istej chvíli, keď mimovoľne pozdvihol zrak, neočakávane sa stretol s párom skúmavých očí, ktoré ho zrejme už dlhšie pozorovali. V tom pohľade bolo veľa nevyslovených otázok.

Napokon sa preďsa oďhodlal a predčasne opustil slávnosť. Podarilo sa mu to takmer nebadane. Potreboval byť sám, zlomiť v sebe akúsi apatiu, ktorá ho hnala do úzkych. Čierna prázdnota vesmíru, ktorá aj teraz nečujne plynula za stenami rozbujarenej lode, oberala ho o družnosť aj o spánok.

V kabíne sa rezignovane vystrel na ležadle a uľavil si strápeným povzdychom. Keby tak mohol zaspať, čo najdlhšie spať! Pomáhal si predstavami z chlapčenských rokov. Vynorila sa mu idylická predstava palmového hája pri jeho rodisku, chladiaci vánok podvečera po rozpálenom dni, zunivé ticho doliehajúce z púšte…

Milosrdný spánok ho konečne vyslobodil do ríše zabudnutia.

Po neskutočne dlhom čase, hoci to bolo len po niekoľkých hodinách, vedomie sa pomaly vracalo na povrch adelého sebapociťovania. Za mihalnicami oťaženými ešte nepokojným spánkom, vynáral sa pred ním na hranici snov a vedomia čarovný obraz sviežeho rána s vysokým stĺporadím zelených papradín, čiahajúcich k slnkom ožiarenej žltolilavej oblohe. Mal predtuchu čohosi dobrého, kýsi neznámy hlas sa mu ticho prihováral. Bol to ženský ilas. Gamala, priateľka z detstva? Na prahu vedomia neodvážil sa ani pohnúť, aby vidinu nezaplašil. Ten zamatový hlas — bol to sen, či skutočnosť? Neotváral oči, hoci už jasne cítil, že prekročil prah medzi spánkom a bdelosťou. Usiloval sa vnímať zmysel slov. Zrazu si uvedomil, že hlas spoznáva — bol to hlas ich lekárky…

Sagitta po skončení slávnosti predsa len nadhodila otázku Salammovho správania sa pred niekoľkými bližšími členmi posádky. Usúdila, že je načase, aby ako lekárka zasiahla. Spolu s Kerulenom, svojím bratom, a Oulom Nikériom došli k záveru, že Salammu zrejme postihla depresia z kozmického osamotenia. Muži boli toho názoru, že postihnutého treba ešte niekoľko dní bedlivejšie pozorovať.

Ona sa však rozhodla hneď konať. Pozorovala Salammu dosť dlho. Súčasťou jej lekárskeho poslania bola aj psychoterapia. Určila diagnózu a rozhodla sa aj pre liečebnú metódu. Použije, áno, použije rozprávku!

Kráčala po dlhej hlavnej chodbe zamyslená, až zastala pred jeho dverami. Stlačila gombík, dvere sa nehlučne otvorili a súčasne sa zažalo svetlo. Salamma ležal oblečený priekom cez posteľ, tvárou nadol. Sklonila sa nad ním a zistila, že spí. Bolo to dobré znamenie.

Stímila osvetlenie, pritiahla si kreslo a chvíľu sedelabez pohnutia. Vyzeralo to, akoby v miestnosti nikoho nebolo. Starostlivo pozorovala reakcie spiaceho. Tichým hlasom povedala niekoľko bežných úvah o dnešnej slávnosti. Bola to podistým komická samovrava, ale jej cieľom bolo cez sluchový orgán podnietiť mozgové centrá.

Asi po desiatich minútach zbadala, že spáč sa pomaly zobúdza. Keď si bola istá, že môže vnímať slová, prešla na rozprávku. Bol to príbeh o troch čarodejníkoch a kyklopovi.

„Boli raz traja veľkí čarodejníci. Bývali za vysokými horami v troch sklenených dvoranách. Prvý, najmúdrejší, nosil vždy biely odev. Býval v najmenšej dvorane. Druhý mal na sebe čierne nohavice a od pása bol holý. Jeho dvorana bola trikrát väčšia. Bol z nich najsilnejší a najzručnejší; podľa múdrych nápadov prvého dokázal zhoto — viť čarodejnícke pomôcky zo skál a nerastov. Tretí čarodejník, postavou najvyšší, bol spomedzi nich najdôležitejší — preto mal na sebe vždy modrý odev. Obýval najväčšiu dvoranu, ktorá bola tristotridsaťtri ráz väčšia ako dvorana prvého čarodejníka.

Jedného dňa sa rozhodli, že si zhotovia čarodejný stroj, ktorý ich odbremení od každodenného čarovania, čo im zaberalo veľa času, a potom im chýbal pri odhaľovaní veľkých tajov kúzelníctva.

Prvý z nich si sadol a dumal nad neľahkou úlohou.

Napokon vzal do ruky malú čarodejnú ceruzu a na mnohé lístky bieleho papiera napísal veľa kúzelníckych hesiel a formuliek. Potom sa chopil veľkej kúzelníckej palice pristúpil k veľkému listu ešte belšieho papiera. Ledva zašermoval svojou veľkou taktovkou, už sa zjavovali tajomné kruhy, čiary a krivky pretkané mnohými číslicami. Pri tejto práci čarodejník často vrhol pohľad na zelené lesy i na ešte vyššie končiare, pokryté snehom a ľadom, ktoré zďaleka strážili údolie troch čarodejníkov. Vždy keď bol veľký hárok papiera popísaný tajomnými znakmi a kresbami, spoza mrakov vykuklo slnko. Pozrelo si výtvory bieleho čarodejníka a tu i tam pridalo ešte zlatý krúžok, čiaru, číslo.

Keď prvý čaroďejník skončil svoju prácu, prišiel druhý, ten s obnaženou hrudou. Vzal všetky papiere a podľa nákresov a formuliek vo svojej ďvorane ďal sa stavať čarodejný stroj. Sklenou dlážkou podchvíľou sa zapozeral do tmavých hlbín zeme, aby vybral najvhodnejšiu skalu či nerast. Namáhavo ich vykopával zo zemských útrob a zhotovoval z nich menšie aj väčšie dielce, z ktorých potom zostavil stroj. Jeho hlavným pomocníkom bol oheň. Skrotil ho tak, že v jednom kúte dvorany poslušne syčal a vysoké plamene praskali. Na tristotridsiaty tretí deň svoju prácu skončil a čarodejný stroj prikryl veľkou plachtou.

Nakoniec prišiel tretí čarodejník, najväčší a nadôležitejší, v belasých šatách. Dopravil mohutný stroj do svojej obrovskej dvorany. Keď plachta skĺzla na zem, stál tu gigantický oceľový obor. Tretí čarodejník, stláčajúc hlav — nú páku, hlasno vyriekol zaklínaciu formulku: ›Cir-ku-bal va-ku-zon!‹

Obor-automat sa začal prebúdzať. Dvojica žiaroviek, očú, sa rozžiarila červeno, na jeho čele sa začali chvieť rúčky meracích prístrojov. Na zelenkavých obrazovkách sa začali hadiť oscilografické vlnovky. Tiché bzučanie postupne narastalo na burácajúci lomoz a rachot. Nervovými vláknami kyklopa blýskavo prelietavali povelové signály. Do svalov začala prúdiť mohutná energia, kanálmi žíl vodopády oleja. Vnútornosti začali stravovať hory zeminy, nerastov a uhlia. Oceľové zubiská za strašného škrípania drvili a prežúvali bezpočetné množstvo kovových tyčí.

Hlavný čarodejník v modrom obchádzal giganta. Starostlivo sledoval jeho činnosť. Tu i tam pritiahol skrutku, ochladzoval prihorúce miesta, odstraňoval zápchy v rúrových spojoch, stláčal páky a gombíky. Podchvíľou zamrmlal dajakú formulku. Keď bol so všetkým spokojný, zanechal horúčkovito pracujúceho kyklopa v obrovskej dvorane a odišiel za ostatnými čarodejníkmi, aby sa odteraz venovali iba veľkému čarodejníctvu. Kedy-tedy sa však prišiel pozrieť do obrovskej dvorany, aby preskúmal pulz samočinne pracujúcej ozruty.

Obor pracoval dlhé dni a roky. Vytvoril veľa užitočných vecí. Po práci mohli sa čarodejníci denne obliekať do nových šiat. Na stoloch mali nadostač jedla a pitia. Obor vyrábal aj prístroje, pomocou ktorých videli a počuli nesmierne ďaleko, stroje, ktoré ich mohli rýchlo dopraviť nad zemou, pod zemou, na vode i pod vodou: mohli letieť do cudzích krajín, ba aj na nesmierne ďaleké hviezdy.

Čarodejníci však zostarli a nijaké zaklínadlo nemohlo odvrátiť blížiacu sa smrť. Bolo im nesmierne ľúto, že ich kúzelné formulky a zázračné zariadenia upadnú do zabudnutia a nebudú už nikomu slúžiť. Prizvali teda ľudí, aby ich naučili čarodejníctvu. Ľudia chodili v zástupoch a dychtivo sa učili. Iba tajomného obra zatiaľ nesmeli vidieť. „V.

Onedlho zomrel najmocnejší čarodejník. Riadenie kyklopa najviac opotrebovalo jeho sily. Neuplynul dlhý čas a vyprevadili na cintorín aj druhého. O niekoľko ďalších dní ani tretí už nebol medzi živými. Vo svojej poslednej hodinke odovzdal ľuďom kľúč od tristotridsaťtrikrát väčšej dvorany, kde vo dne v noci hrmotal a pracoval obor.

Keď na druhý deň ľudia vkročili do dvorany najväčšieho čarodejníka, schvátila ich hrôza a údiv. V šerosvite obrovskej haly rachotila a svetielkovala pred nimi gigantická ozruta, ktorú mali odteraz ovládať. Niektorí z panického strachu chceli obra zničiť. Zabránili im v tom tí, ktorí v oblude videli boha, ale aj tí, pre ktorých bola iba odporným pažravým veľjašterom. Bola im odporná, ale báli sa jej. Bez milosti zaťala svoje oceľové zubiská do tých, čo sa k nej neopatrne priblížili.

Ľudia sa upokojili a zistili, že ak nechajú kyklopa na pokoji, vyrobí hromadu vecí od výmyslu sveta. Postupne sa stal z obra poslušný sluha a z pažravého jaštera dobromyseľný slon. Ľuďom sa podarilo obra ovládnuť a prispôsobiť ho svojim potrebám.

Ešte dlho po smrti troch čarodejníkov ľudia nosili biele pracovné plášte na pamiatku prvého z nich — ako symbol čarovných formuliek, ktoré sa naučili a nimi začali ovládať obra-prírodu. A keďže ľudstvo je nesmrteľné, silou svojho umu aj citom srdca dokázalo napokon prekonať rozpory, chamtivosť, ľudskú márnivosť, odvrátilo vlastnú záhubu, ktorá im hrozila za zneužitie odhalených tajomstiev prírodných síl. Ľudstvo dokázalo vyčariť mnohé nové zázračné formulky a vytvorilo ešte dokonalejších obrov, ktorí spĺňali jeho najnáročnejšie želania…

Aj ty, Salamma, si človek. Aj ty dokážeš čarovať. Pracuj a čaruj. Pracuj s nami, čo chceme odhaliť veľké tajomstvá vesmíru.“

Sagitta sa odmlčala. Pacient urobil akýsi neurčitý pohyb rukou. V nijakom prípade nechcela polospiaceho násilne vytrhnúť zo spánku. Vstala a potichu vyšla z kabíny. V najbližších dňoch sa ukáže, či symbolika rozprávky prenikla do podvedomia kozmonauta, ktorého tiesnila mora.

Salamma si spočiatku neuvedomoval skrytý význam jej slov. Bezprostredne naňho pôsobila iba jej prítomnosť, pocit, že vie, čo sa v ňom odohráva. Jej hlas, ktorý zamatovo hladkal jeho ubolené zmysly.

Až neskôr, dosť dlho po oďchode Sagitty, uvedomoval si hlbší zmysel rozprávky o ľuďoch čarodejníkoch, ktorí nadobudli takmer neobmedzenú moc, ak pracovali usilovne a družne.

Raz, keď už prekonal tiesnivý pocit apatie a prázdnoty, spýtal sa lekárky, či okrem nej vie ešte dakto o nočnej návšteve. Obával sa skrytého posmechu, že ho liečila rozprávkou ako malé dieťa.

„Nie, nikto,“ povedala a úprimne mu hľadela do očí. „Okrem Oulu Nikériu. Ale on je akoby súčasťou mňa.“

Jej úprimnosť a priamosť ho presvedčili. Napokon práve mu prezradila osobné tajomstvo o sebe a čiernom matematikovi. 83