Stíhače asteroidov

Rádiomaják

Paro Bacos mal dozor v riadiacej centrále. Podľa zemského času bola noc, posádka vyspávala. Odpočívali aj pohonné agregáty. Kozmická loď zotrvačným letom opisovala časť kružnice pozdĺž päťstodvadsiateho slnokruhu.

Okolo jednej hodiny po polnoci sa ohlásil formax. Zažiarilo červené signálne svetielko oznamujúce poruchu.

Kabínovým rozhlasom Bacos zobudil Rádža Rajpúra. Inžinier elektroniky musel dať vec ihneď do poriadku, retože aj najmenšia porucha elektronického mozgu mohla by dať nesprávne príkazy automatickému pilotovi.

O niekoľko minút pribehol Rádž do centrály. Podľa čísla lignálneho svetla a spôsobu jeho rytmického blikania eľmi rýchlo zistil miesto poruchy. Otvoril elektronický ozog hneď vedľa panelu s tlačidlami a vošiel do vstupnej omôrky. O niekoľko minút sa jeho tvár znovu ukázala štvorcovom otvore. Kývol na Bacosa a podal mu akúsi latničku. Bol to jeden z integrovaných obvodov.

Vlásočnicové spoje platničky vyrobenej technikou tzv. veľkej integrácie, ktoré umožnili združiť desaťtisíce polovodičových súčiastok na neuveriteľne malom priestore, boli na niektorých miestach porušené nepatrnými hnedastými škvrnami. Rádž usúdil, že predošlým nedokonalým uzatvorením hermetického krytu na súčiastke sa vyzrážali vodné pary, obsiahnuté v atmosfére lode, a spôsobili chemickú reakciu, ktorá prerušila miniatúrne spojnice.

V príručnom sklade náhradných súčiastok, kde bolo všetko presne a systematicky zatriedené, Bacos vyhľadal rezervný modul a vložil ho na pôvodné miesto. Červené signálne svetielko hneď zhaslo. Elektronický mozog fungoval zasa bezchybne. Obaja kozmonauti sa ešte chvílu zhovárali a potom sa Rádž vrátil do kabíny, aby dospal zameškaný čas.

Bacos bol zasa v centrále sám. Zapojil veľkú obrazovku, aby porovnaním projekcií skontroloval kurz letu. Obraz z čelnej televíznej kamery prekryla projekcia hviezdnej mapy z diaprojektora. Obrazy sa presne zhodovali, kurz udávaný pilotronom bol teda bezchybný. Potom prepojil obrazovku na jednu z bočných kamier.

Keď mával Bacos dozor, obyčajne zapájal na ústrednú obrazovku projekciu televíznej kamery obrátenej nabok, do operačného poľa celej flotily. Aj dnes uvažoval, či uvidí v diaľke, ako stíhače z ich flotily ničia meteoroidy, ktoré sa dostali do kontrolnej oblasti.

Mal rád tieto tiché hodiny v riadiacej centrále, keď ostatní vyspávali vo svojich kabínach. Vládlo tu rozjímavé ticho sprevádzané iba tichým bzukotom formaxu.

Aj dnes pozoroval z otočného kresla veľkolepú hviezdnu panorámu. Rozjímal o tom, že pri všetkej nemennosti je vlastne vždy nová, že vžďy znovu uchvacuje svojím gigantizmom. To čierne nekonečno dokáže nekonečne upokojovať, ale aj naháňať hrôzu!..

Zdalo sa, že kozmická loď nehybne visí v prázdne. Nič neprezrádzalo, že sa vlastne rúti priestorom kozmickou rýchlosťou. Hviezdy na pozadí boli nesmierne vzdialené, takže vo vzťahu k nim loď akoby „stála na mieste“. K najbližšej z nich, Alfe, v súhvezďí Centaura, museli by preletieť štyridsaťjeden triliónov kilometrov! Svetelný lúč, letiaci rýchlosťou takmer tristotisíc kilometrov za sekundu, dostihol by ju až za štyri roky a tri mesiace.

Bacosova myseľ aj tentoraz sa mimovoľne vrátila k spomienkam na svojho najlepšieho priateľa, ktorý pred rokmi bez stopy zmizol vo vesmíre. Bol presveďčený, že posádka havarovanej loďe statočne prijala smrť ďaleko od domovskej planéty. Možno ich zastihla náhle, nič netušiacich, ale nik nemohol vylúčiť, že sa museli bezmocne prizerať nevyhnutnej katastrofe. Tu, v kozme, stačilo tak málo… Rozdrúzganá raketa, bezmocná proti príťažlivej sile ves — mírnych telies, možno sa zrútila na niektoré. Ale takisto bolo možné, že mŕtvi kozmonauti, zmrazení na kosť v havarovanej lodi, zbavenej tepla a svetla, podnes blúdia neznámymi končinami vesmíru…

Na veľkej obrazovke zažiarila v diaľke ohnivá iskierka. Bacos sa strhol z myšlienok. Iskierka sa rýchle rozrástla na guľku a napokon na ohnivý kotúč, ktorý však postupne zhasínal. Bol to nepriamy dôkaz existencie ostatných stíhačov. Jeden zrejme vypátral meteoroid a zničil ho.

Bacos preladil prijímač na frekvenciu susedného stíhača. Radista práve hlásil veliteľskej lodi flotily likvidovanie meteoroidu. Nasledovali údaje o veľkosti, tvare, hmotnosti a zložení zničeného objektu. Medzi inými boli aj údaje o spektrálnej analýze plynov zo zničeného meteoroiďu. Pri posleďnej vete Bacos zbystril pozornosť: „…zistili sa stopy transuránuplutónia.“ Počul ďobre?! To nie je možné! Zrejme hrubá chyba v pozorovaní. Veď vo vesmíre sa plutónium nacháďzalo iba v reaktoroch kozmických lodí.

Transurány boli chemické prvky, ktoré sa v prírode ako také nevyskytovali. Pred dávnymi stáročiami vytvorili ich ľudia umele vo výskumných laboratóriách. Atómoví fyzici pretromfli prírodu a vytvorili nové prvky. Nazvali ich transuránmi, pretože v Mendelejevovej tabuľke chemických prvkov podľa ich atómovej váhy sa zaraďovali až za posleďný prirodzený prvok — urán.

Plutónium obsiahnuté v likvidovanom meteoroide akosi nešlo Bacosovi z hlavy. Nakoniec dospel k záveru, že sa tam muselo dostať dajakým záhadným spôsobom zo Zeme.

Takmer mimovoľne prelaďoval prijímač, keď sa z reproduktora výrazne ozvalo:

„Tu Mars, hovorí Mars! Základňa volá veliteľskú loď štvrtej kozmickej flotily SA-401! Voláme stíhač štyristo-jeden!“

Hlavná základňa stíhačov asteroidov na Marse nečakala na potvrdenie príjmu a po krátkej odmlke začala vysielať. Na základni si uveďomili, že na vzdialenosť dvestosedemdesiat miliónov kilometrov signál kozmickej lode by po — „K operačnej oblasti štvrtej kozmickej flotily,“ pokračovala hlavná základňa, „približuje sa asteroid Adónis. O tri dni preletí dráhu flotily na jej včerajšej pozícii. Automatická kozmická stanica RX-632 pred niekoľkými týždňami pri stretnutí s asteroidom zaregistrovala, že rádiomaják nefunguje. Odveľte jeden zo stíhačov na odstránenie poruchy!“

Z Marsu ešte zahlásili priestorové súradnice asteroidu a jeho dráhu. Tým sa rádiogram skončil.

Bacos vypol frekvenciu veliteľskej základne. Takéto hlásenia neboli zriedkavé. Príčinou poruchy rádiomajáka na Adónise bol akiste zásah meteoroidu. Komodor flotily v najbližších chvíľach poverí príslušnú kozmickú loď, najbližšiu k dráhe asteroidu, aby rádiomaják opravila.

Pozrel na hodiny. O desať minút sa skončí jeho služba a vystrieda ho Sagitta Frankenová. Vypol ústrednú obrazovku a ešte raz obišiel riadiacu centrálu, aby skontroloval prístroje. Všetko bolo v poriadku. Iba kontrolná stupnica prístroja dozerajúceho na zloženie ovzdušia v lodi ukazovala, že obsah kyslíka sa zvýšil o jedno percento. Bola to celkom zanedbateľná hodnota, ale Bacos diaľkovým riadením predsa len nastavil činnosť regenerátorov tak, aby obsah kyslíka klesol na optimálnu úroveň.

Päť minút pred štvrtou vošiel do centrály čierny matematik Oulu Nikéria. Bacos nebol veľmi prekvapený. Ako dobrý znalec ľudí si všimol, že matematik a lekárka sa zblížili. V duchu sa tomu potešil. Chápal, že Oulu chce pomáhať Sagitte, keď bude mať službu.

Nikéria sa pristavil pri rozhlasovom pulte a takmer ledabolo pohodil:

„Dnes sa mi akosi nechce spať. Povedal som si, že zájdem do centrály a budem mať spolu so Sagittou dozor. Nepotrebuje moju pomoc, všetko dokonale ovláda, ale človek predsa len…“

Bacos chápavo prikývol, aby sa Oulu zbytočne nenamáhal s vysvetľovaním, a dodal:

„Sagitta bude mať určite radosť, že tu nemusí sedieť sama. Hodiny nočnej osamelosti sú zavše pre človeka veľmi otupné.“

Presne o štvrtej vstúpila do miestnosti lekárka. Bola očividne prekvapená, keď zbadala Oulu, ale súčasne ťažko skrývala, že ju to potešilo. Netušila, že by tu na ňu mohol čakať, ale súčasne ani nepredpokladala, že by tu inohol byť z dajakého iného dôvodu. Ženský inštinkt jej neklamné našepkával: Je tu kvôli tebe!

Podišla k obom mužom a nerozhodne pred nimi zastala, popri ťažko utajovanej radosti zmocnili sa jej rozpaky, čo povedať.

Paro preklenul rozpačitosť a podľa predpisu odovzdal lekárke službu. Stručne sa zmienil o udalostiach uplynulých štyroch hodín: o malej poruche na počítači, o záhadnom výskyte plutónia na meteoroide. Rádiogram z veliteľskej základne nepokladal za taký dôležitý, aby sa o ňom zmienil.

Práve sa chystal opustiť centrálu a zanechať oboch vo vytúženej samote, keď zabzučala rádioautomatika. Ktosi volal ich loď.

Sagitta rýchlymi krokmi pristúpila k radistickému pultu a zahlásila ďo mikrofónu:

„Tu SA-408 na ekliptickej pozícii päťsto, úsek tisícšty-ristodevätnásť.“

Všetci traja vyčkávali odpoveď. Bacos, pochopiteľne, zotrval v centrále. Po chvíli sa ozvalo z reproduktora:

„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: hneď zastaviť let! Previesť stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisícštyristotrinásť. Tam…“

Posledné slová sa skomolili a nakoniec zanikli v šume a praskote. Keď sa ráďiogram po úniku vrátil, bolo počuť iba niekoľko priestorových súraďníc kozmického objektu. Aj elektronický ďalekopis, ktorý automaticky zapisoval všetky hlásenia, zachytil v texte skomoleninu a napokon odmlku.

„Haló, voláme veliteľskú loď! Rádiogram v závere skomolený a neďokončený!..“ hlásila Sagitta. Oulu spamäti prerátal, že žiadosť o zopakovanie komodorovho príkazu potrebuje asi sedemdesiat sekúnd, aby doletela do veliteľskej lode vzdialenej dvadsať miliónov kilometrov. Na odpoveď treba ten istý čas. Mali na to teda vyše dvoch minút. Oulu uvažoval, že vlastne už teraz by mali upovedomiť Kerulena.

Lekárka si myslela to isté, no ešte váhala. Nebolo by lepšie informovať veliteľa potom, keď bude rádiogram kompletný? Pozrela na Oulu. Výraz jeho tváre jej pomohol rozhodnúť sa a okamžite upovedomila veliteľa.

Naklonila sa nad mikrofón kabínového rozhlasu. Keď sa Kerulen ohlásil, informovala ho o skomolenom rádiograme z veliteľskej lode. Jeho zrozumiteľná časť obsahovala príkaz vrátiť sa na pôvodnú pozíciu.

„Vyžiadala som si zopakovanie celého rádiogramu,“ doložila Sagitta.

„Ihneď prídem!“ povedal veliteľ bez dlhého uvažovania.

Oulu zasadol za ovládací panel počítača. Dal sa vypočítavať najvýhodnejšie varianty brzdiaceho a zrýchľovacieho manévru. Najzložitejší bol takzvaný nulový výpočet, výpočet nulovej rýchlosti. Kozmická loď sa nemohla len tak jeďnoducho veľkým oblúkom stočiť do opačného smeru, Jej rýchlosť sa musela zabrzdiť na nulu, potom pomocnými dýzami vhodne stočiť čelo do nového smeru a bez meškania usmerniť loď zadným pohonom do nového smeru. Muselo sa brať do úvahy, že pri zabrzdení loď sa mimovoľne odchýli od pôvodnej kruhovej dráhy a pri nulovej rýchlosti sa automaticky začne stáčať k Slnkuku gravitačnému centru celej slnečnej sústavy. Presne dávkovým zrýchľovaním v novom smere postupne sa vyrovnajú všetky odchýlky letovej pozície spôsobené manévrovaním.

Po vyše dvoch minútach, ktoré potrebovali obidve hlásenia na prekonanie dvadsaťmiliónkilometrovej vzdialenosti, rádioteleprint, kontrolný ďalekopisný zapisovač, znovu začal preklepávať zvukové signály do textovej podoby. Súbežne s ním znelo hlásenie aj z reproduktora. Najmä pri dlhších a významných hláseniach bol nevyhnutný aj písomný zápis, ktorý vykonával rádioteleprint. Zvukové hlásenie sa súčasne nahrávalo na elektromagnetickú pásku.

„Komodor veliteľovi štyristoosmičky: Hneď zastavte let! Preveďte stíhač na ekliptiku päťstoďvadsať, úsek tisíc — štyristotrinásť. Tam vyčkajte prelet asteroidu Adónis. Porucha ráďiomajáka. Preskúmajte príčinu. Ak je to potrebné, vysaďte opravársku skupinu, alebo rádiomaják znovu postavte. Vysielaciu aparatúru izolujte proti teplote až plus štyristo stupňov. Asteroid na perihéliovej obrátke preletúva v pomernej blízkosti Slnka. O desať dní vás bude flotila čakať medzi štyristoštyridsiatym a štvorstým slnokruhom. Koniec hlásenia.“

Medzitým sa v centrále objavil aj Kerulen. Vytiahol z teleprintu text rádiogramu a starostlivo ho prečítal. Chvíľu uvažoval.

„Pokiaľ ide o obrátenie lode na novú pozíciu, máme trochu viac času ako inokedy,“ usúdil. „Adónis až o tri dni preletí našu včerajšiu dráhu. Posádku teda nemusíme predčasne budiť. Obratový manéver stačí vykonať najskôr o štyri hodiny, teda po raňajkách. Dovtedy iba nepatrne zvýšime rýchlosť, čo sa neprejaví odstredivým preťažením. Sagitta, dozerajte na pilotron.“

Paro Bacos, prítomnosť ktorého momentálne nebola v riadiacej centrále potrebná, odišiel, aby si vo svojej kabíne dožičil po nočnej službe niekoľkohodinový spánok. Vo dverách ešte vrhol posledný pohľad na Nikériu, ktorý práve začínal zložitý dialóg s elektronickým mozgom. Výpočet nulovej rýchlosti, poriadna piplačka! — pomyslel si a v duchu želal Oulovi veľkú výdrž. Matematik práve zadával počítaču „tlačidlové“ otázky — počítač odpovedal diagramami, krivkami, stĺpcami čísel a haditými vlnovkami oscilujúcimi na tienidle kontrolného osciloskopu.

Kozmická loď teraz smerovala proti zvyčajnej dráhe meteoroidov, preto Franken a Rajpúr nepretržite vysielali okolo nej vlny radarom v širokom vejári. Toto obozretné opatrenie sa neskôr ukázalo veľmi užitočné.

Až teraz, pri lete„proti prúdu“, mali skutočnú predstavu o tom, ako je priestor medzi Marsom a Jupiterom zamorený „odpadom“. V priebehu sedemdesiatich hodín musel sa automatický pilot štyri razy vyhnúť kozmickým pútnikom.

Pri lete proti smeru otáčania slnečnej sústavy stíhač si nemohol dovoliť likvidovať ich, mohol len uhýbať. Na ničenie meteoroidov bola vhodná len honba za nimi, nie protiletová pozícia. Kozmická loď sa musí odzadu priblížiť k objektu na vzdialenosť, ktorá je potrebná pre najefektívnejší výkon dela. Pri lete „proti prúdu“ stačila by najmenšia chyba vo výpočte vzájomnej rýchlosti proti sebe letiacich telies, alebo vo výpočte veľkosti a zloženia meteoroidu a laserové delo by ho nestihlo zničiť do okamihu stretnutia…

Norbert Franken sedel plne sústredený za radarovým a radistickým pultom a pozoroval blížiace sa teleso. Radar zachytil asteroid už pred dvanástimi hodinami — vtedy bol ešte vo vzdialenosti vyše pol milióna kilometrov. Medzičasom sa priblížil na osemdešiattisíc kilometrov.

Priam komótne — vo vesmírnom poňatí — plával priestorom po odvekej ceste od čias katastrofy. Jeho rýchlosť trinásť kilometrov za sekundu bola v kozmických meradlách zanedbateľná, ale zato prevyšovala rýchlosť potrebnú na únik z gravitačného poľa Zeme. V inom porovnaní: za sekundu by preletel nad povrchom Zeme trinásť kilometrov, teda štyridsaťsedemtisíc kilometrov za hodinu!

Rádiomaják na asteroide mlčal. Pri terajšej vzdialenosti mali by sa už dávno ozývať jeho výstražné signály. Vo dne v noci všetky kozmické lode nepretržite vysielali na osobitnej frekvencii impulzy. Ak ich zachytil prijímač rádiomajáka a dosiahli určitú intenzitu, úmernú vzdialenosti vysielajúcej kozmickej lode, zapojila sa automatika vysielača výstražných signálov. Spravidla to bola vzdialenosť dvoch miliónov kilometrov. Signály automaticky ustali, ak bola kozmická loď mimo pásma ohrozenia. Tento systém vzájomného spojenia medzi signálmi kozmických lodí a automatikou rádiomajákov zaviedli preto, aby v čase, keď sa v danom priestore nevyskytujú prelety kozmických lodí, zbytočne sa nevyčerpávali napájacie zdroje výstražného zariadenia.

Signály majáka neboli len jednotvárnym, bezobsažným tónom. V ich modulácii boli zakódované údaje: katalógové číslo asteroidu, jeho rýchlosť letu, čas obehu okolo Slnka, perihéliový a aféliový bod obežnej ďráhy, tvar a zloženie, gravitačná príťažlivosť.

Vďaka tomuto systému velitelia kozmických lodí boli včas pripravení na stretnutie s mikroplanétou. Avšak aj pilotrony boli schopné samostatne reagovať na signály rádiomajákov. Pomocou radaru zistili pozíciu a smer letu telesa a automaticky riadili loď tak, aby sa vyhla zrážke.

Systém rádiomajákov zaviedli len pred štyridsiatimi rokmi. Ak niektorý zo stíhačov objavil doteraz neregistrovaný asteroid alebo planetoid, umiestil na ňom rádiomaják a podal o tom hlásenie veliteľskej základni. Z predpokladaného počtu asi tridsaťtisíc takýchto telies, ktoré krúžili v slnečnej sústave, doteraz okolo osemtisíc vybavili automatickými výstražnými zariadeniami — rádiomajákmi.

Ustavične rastúca premávka v kozme si vynútila tieto opatrenia. Bezpečnosť ľudských životov bola najvyšším zákonom kozmonautiky už od jej začiatkov, od prvých štartov rakiet s ľudskou posádkou.

Zavedenie systému rádiomajákov pri súčasnom očisťovaní priestoru slnečnej sústavy od meteoroidov v ostatných rokoch umožnilo nasadiť superrýchle vševesmírne plavidlá, tzv. fotónové rakety, a graviplány. Tieto nové druhy kozmických plavidiel dosahovali fantastické rýchlosti na hraniciach rýchlosti svetla. Pri takýchto rýchlos — tiach palubné radary boli by prakticky neúčinné. Naproti tomu rádiomajáky boli schopné na obrovské vzdialenosti zavčasu vystríhať aj najrýchlejšie kozmické lode.

Rádiomaják na povrchu Adónisa stále nebezpečne mlčal.

Franken si uvedomoval, že musí čo najskôr získať údaje o presnom tvare asteroidu. Len čo sa objekt väčšmi priblíži, treba maximálne zosilniť emisiu radarov, ich vín, aby dokonale „ohmatal“ jeho povrch. Starú mapu Adónisa, zhotovenú ešte pred desaťročiami, keď na ňom inštalovali výstražný maják, mal rozloženú vedľa seba. Túto mapu bude porovnávať so súčasným stavom. V priebehu desaťročí všeličo sa mohlo zmeniť — dopadmi meteoroidov, zrážkami s väčšími úlomkami, samovoľným rozpadom. Všetky zmeny vyznačí na mape. Ak vysadia na asteroiď opravársku skupinu, údaje o tvárnosti povrchu musia byť čo najpresnejšie.

Vo všetkých priestoroch stíhača posádka sa usilovne pripravovala. Skúšali sa kozmické skafandre, doplňovali zásoby kyslíkových fliaš a koncentrovaných potravín.

V prednej časti lode mechanické chápadla vyložili Jokohatovu prieskumnú raketu na katapultovacie zariadenie. K výpustným tunelom na bokoch lode sa prisúvali kontajnery s náhradnými súčiastkami alebo novými dielcami rádiomajáka. Výber súčiastok sa robil automaticky. Na základe diernej karty, ktorá obsahovala všetky zakódované údaje o konštrukčných prvkoch majáka, skladovýpočítač-triedič automaticky vysúval zo zásobníkov príslušné dielce, súčiastky, náčinie.

Aj vedecká skupina sa pripravovala. Geológ a chemička chceli preskúmať zloženie zoškvarov na povrchu asteroidu, ktoré vznikli v čase jeho preletu v blízkosti Slnka. Astrobotanik sa chystal vysadiť na chránených aj nechránených miestach mikroorganizmy a skúmať ich reakcie. Lorcester mal v úmysle merať siločiary gravitačného poľa. Profesor Mirsanov znovu skompletizoval dielce antičasticovej pasce, ktorú svojho času po desiatich dňoch odmontovali z asteroidu. Ich veľkolepý pokus sa vydaril nad očakávanie: pasca zachytila niekoľko miligramov antihmoty, ktorú v osobitnom kontajneri, udržiavajúcom častice v bezdotykqvom stave, dopravili na kozmickú loď. Od toho času ich všestranne skúmal a dospel k novým významným poznatkom o stavbe a zložení vesmíru.

Filitra Gomová a Henry Lorcester stáli pri okrúhlom priezore jej kabíny. Filitra vypla osvetlenie, aby sa zrak lepšie prispôsobil vonkajším podmienkam. Podľa dohody prišiel aj Henry, aby spoločne prežili vzrušujúce okamihy stretnutia s kozmickým objektom, aký za pobytu vo vesmíre ešte nevideli. Asteroidový obor — to bolo aj pre Henryho čosi celkom nové. Meteoroidov zažil na predošlej lodi dosť, ale s asteroidom sa im nepodarilo stretnúť.

Keďže sa ešte nič nedialo, Henry zapol celkom tlmené osvetlenie v úzadí kabíny, usadil sa v kresle, nasadil si slúchadlá a počúval vysielanie kozmickej pošty z Marsu.

Filitra ostala pri okienku a jej pohľad blúdil medzi lampášikmi hviezd. Každú chvíľu mohol sa do zorného poľa vsunúť asteroid Adónis — „krásavec“, nesúci meno bájneho miláčika gréckej bohyne krásy a lásky Afrodity.

Konečne čosi! Zbadala hviezdu, ktorá síce slabo svietila, ale zato badateľne menila polohu na nehybnom pozadí a ustavične rástla. Teraz už bola presvedčená, že ide o prílet osamelého pútnika.

Privolala Henryho. Zmocnilo sa jej vzrušenie, na ktorom akiste mala svoj podiel aj jeho blízkosť. Stáli tesne pri sebe a pozorovali, ako sa asteroid približuje. Takmer pošepky, akoby nechceli rušiť majestát celého výjavu, vymieňali si postrehy.

„Vyzerá ako obrovský kus narýchlo uhneteného cesta,“ vyjadrovala svoj prvý dojem.

„Ale takisto ho možno prirovnať k obrovskej zväčšenine balvanov, aké sa vytvárajú pod úpätiami skalných masívov alebo na okrajoch ľadovcov,“ mienil Henry.

Jednako Adónis bol medzi asteroidmi a planetoidmi jeden z najmenších — jeho priemer dosahoval ledva kilo — meter, kým iné mali v priemere aj desiatky kilometrov. Na rozdiel od väčšiny ostatných trpasličích planét mal tvar elipsy a na svojej obežnej dráhe sa približoval až na šesťdesiat miliónov kilometrov k Slnku.

Filitra márne hľadala na jeho povrchu ostré ihlovité výčnelky a hromady skália. Namiesto toho videla kruté jazvy, ktoré v priebehu niekoľkých mesiacov, keď sa otáčal okolo stredu našej sústavy, vypálili žeravé slnečné lúče. Túto ohnivú tortúru podstupoval každé štyri roky. Teploty dosahujúce až štyristo stupňov postupne zahladzovali všetky výčnelky, zoškvarili povrchové útvary, zanechávali trosku a rozpuknuté jazvy.

„Pozri, tam! Samé cukrové homole!“ zvolala Filitra a vzrušene stisla Henryho pažu.

Naozaj, z akejsi priehlbiny dvíhalo sa viacero kopulovitých útvarov s vyhladeným povrchom, ktoré sa tvarom veľmi ponášali na svetochýrny „Cukrový vrch“ pri brazílskom prístavnom veľkomeste Rio de Janeiro.

Henry si len na pol oka všimol Filitrine homôľky. Jeho pozornosť sa teraz sústreďovala na tmavý otvor veľkosti halovej brány, ktorý sa černel na jeďnej zo skalných stien. Bola to jaskyňa?

Zrazu takmer obaja naraz zbadali čosi, čo im pripomínalo oázu poriadku, účelnosti a pravidelnosti uprostred neporiadku a chaosu. Na malej plošine dvíhala sa matnosivá kužeľovitá konštrukcia. Bola to kopula rádiomajáka; jej vrchol prechádzal do tridsaťmetrového rúrkového stožiara antény.

V tej istej chvíli zbadali stavbu aj v riadiacej centrále.

„Všetko sa zdá neporušené,“ povedal Kerulen a spýtavo pozrel na profesora, akoby čakal potvrdenie. Obaja pozorovali veľkú obrazovku s priblíženým záberom jednej z televíznych kamier. Asteroid a stíhač leteli teraz takmer v jednej rovine.

„Myslím, že je vhodný okamih vyskúšať impulz diaľkového ovládania, ktorým by rádiomaják začal fungovať,“ nadhodil Mirsanov.

Kerulen prikývol a obrátil sa na radistu:

„Norbert, vyšlite impulz diaľkového ovládania. Najlepšie pomocou smerového vysielača — a zacieliť priamo na majákovú anténu. Zdesaťnásobte výkon!“

V centrále dúfali, že náhly a sústredený „signálový úder“ znovu uvedie do činnosti mechanizmus majáka. Pokus bol však bezvýsledný. Rádiomaják zanovito mlčal.

Medzitým asteroid začal predbiehať kozmickú loď, ktorej rýchlosť predošlým pribrzdením postupne klesala. Signál z pilotronu ohlásil mierny zrýchľovací manéver. Krátkym náporom zadnej dýzy loď znovu dostihla vesmírne teleso a letala súbežne s ním.

Kerulen vydal príkaz, aby katapultovali prieskumnú raketu. O niekoľko minút sa pred Kolibríkom otvorilo čelo kozmickej lode a prudká sila ho vymrštila do čierňavy. Päťnásobné preťaženie na niekoľko sekúnd priklincovalo cestujúcich do kresiel. Raketa sa rýchlo vzďaľovala. Pilotron vyrovnal spomalenie materskej lode spôsobené spätným nárazom katapultu.

Kolibrík o chvíľu vybočil zo smeru letu kozmickej lode a oblúkom preletel k asteroidu. Predletel ho a miernym pribrzdením vyčkával, kým sa teleso priblíži odzadu. Z tejto strany bol asteroid lepšie osvetlený.

Za nepatrnou raketou lenivo sa presúvali útvary na mohutnom kozmickom balvane, ktorý sa pomaly otáčal okolo pozdĺžnej osi. Traja muži v kabíne — pilot, montér a Rádž Rajpúr — usilovne sliedili pohľadmi za charakteristickou kopulou rádiomajáka. Keď sa takmer neočakávane vynorila nad obzorom asteroidu, súmračné ožiarená vzdialeným Slnkom, bol čas urýchlene konať.

Jokohata sa rozhodol pristáť čo najbližšie k vysielaču. Vzdialenosť k malej plošinke, ku ktorej mal namierené, sa plynulé zmenšovala. Vyzeralo to, akoby asteroidová hora chcela raketu primliaždiť ako dajakého chrobáka na vesmírne pozadie.

Krátko pred pristátím, asi stodvadsať metrov od kopuly rádiomajáka, z drieku rakety sa vysunuli odpružené teleskopické podpery, aby stlmili prípadný náraz pri dosadnutí. Kolibrík napokon pevne zakotvil. Montér a Rajpúr sa chystali vystúpiť. Jokohata, na svoju veľkú ľútosť, musel zostať v kabíne; podľa predpisu raketa nesmela byť bez dozoru. Po dekompresii sa otvoril výstup na rakete a prieskumníci v nemotorných skafandroch a v takmer bezváhovom stave sa zložito vyterigali von. Gravitačné pole asteroidu, pri jeho ledva kilometrovom priemere v porovnaní so silou príťažlivosti na Zemi, bolo celkom nepatrné.

Muži v kozmických skafandroch nijako nepocítili prechod do vesmírneho vákua. V skafandri bol normálny atmosferický tlak a primeraná teplota. Dokonalý mechanizmus podľa intenzity dýchania dávkoval aj prísun kyslíka a regeneroval vydýchaný vzduch.

Prv než obaja prieskumníci opustili raketu, do príchytiek na jej trupe upevnili zabezpečovacie laná. Boli to skôr syntetické povrázky, ale ich prietrhová odolnosť bola priam neuveriteľná.

Pri opustení paluby rakety aj pri prechode do bezváhového stavu vo vesmíre každý kozmonaut sa musel nevyhnutne pripútať. Stačil by totiž zle odhadnutý odraz alebo sdraz vyvolaný reaktívnou pištoľou, aby kozmonaut odplával na niekoľkostometrový, ba aj niekoľkokilometrový ýlet. Spätné manévrovanie znamenalo veľkú stratu času, lehovoriac o tom, že by mohla reaktívna pištoľ zlyhať. T takom prípade raketa by musela dlho a zložito manévrovať, aby znovu vylovila kozmonauta z vesmírnej temnoty vyslobodila ho z bezmocnej situácie. Ak sa kozmonaut poistil zabezpečovacím lanom, v prípade nebezpečenstva miniatúrny motorček s navijakom ho rýchlo pritiahol späť rakete.

Montér a inžinier pomaly dosadli na plošinku. Iba krátsym pohľadom prebehli kužeľ rádiomajáka, keď ich náhle zastrela nepreniknuteľná tma. Asteroidová noc, ktorú spôsobovala rotácia telesa, náhle ich prepadla a vystriedala súmračné slnečné osvetlenie. Bez atmosféry, ktorá rozptyľuje svetlo, prechod bol okamžitý, hoci na Zemi sa po nápade Slnka ešte dlho udržiava súmrak.

Adónisova noc však trvala krátko, zhruba dvadsať minút. Teleso sa pomerne rýchlo otočilo okolo rotačnej osi. Obaja prieskumníci nezaháľali ani za tmy. Silnými baterkami si osvetľovali cestu v smere, kde predtým zistili rádiomaják. Kráčali takmer komicky s meravými nohami, pokrčenými v kolenách, aby nedochádzalo k väčším odrazom, pohybovali sa v predklone dlhánskymi skokmi ako v spomalenom filme. Príťažlivosť na asteroide bola skutočne minimálne. Keď dostihnú rádiomaják, budú si môcť zapojiť magnety v topánkach; vo vnútri kužeľovitej stavby boli kovové dlážkové platne.

Aj Jokohata sedel v kabíne v zajatí kozmickej tmy, ktorú trocha presvetľovali matne ožiarené číselníky palubných prístrojov. Boli to skôr iba svetelné záchytné body — ich svetlo sa takisto nerozptyľovalo; kabína bola otvorená a vládlo v nej vesmírne vákuum. Polohu prieskumníkov sledoval podľa skackavých kriviek ich bateriek.

„Haló, klokani!“ zvolal do mikrofónu. „Tak ako? Nájdete vysielač? Nemám zapojiť palubný reflektor?“

„Netreba, už sme pri cieli,“ odpovedal Rádž.

Jokohata zacítil, že raketa sa zľahka zaknísala. Prístroj kontrolujúci polohu zareagoval. Bol taký citlivý, že označoval rovnováhu, aj keď gravitačné pole asteroidu bolo nepatrné. Raketa sa vychýlila len o niekoľko stupňov. Pravdepodobne trochu povolil pórovitý kameň pod jednou z výsuvných podpier, alebo niektorý z prieskumníkov, čo hopkali k rádiomajáku, urobil prudší pohyb a napol zabezpečovacie lano.

Jokohata sa znovu zahľadel do tmy tým smerom, kde si zapamätal, že prieskumníci skackali. Ale svätojánske mušky bateriek medzitým zmizli — obaja akoby sa boli prepadli do kameňa.

„Haló, Rádž! Prihopkali ste do cieľa?“ prezvedal sa Kjóto žartovnejším tónom, aby trocha zaplašil osamelosť. „Od radosti ste si riadne povyskočili! Div ste mi neprevrátili raketu hore nohami…“ Chvíľu bolo ticho.

„No teda…“ namiesto odpovede takmer beznádejne zaznel v slúchadlách Rádžov hlas.

„Čo sa robí, chlapci?!“ spýtal sa Kjóto teraz už bez žartovania.

Nedostal nijakú odpoveď.

„Priam neuveriteľné,“ začul po chvíli poznámku adresovanú Rádžovi.

Jokohatu sa zmocňoval nepríjemný pocit. Chlapci objavili v rádiomajáku čosi nezvyčajné.

„Haló, Rádž, haló, chlapci! Čo sa vlastne robí? Stalo sa niečo? Potrebujete pomoc?…“ naliehal pilot nástojčivejšie.

„Nedomŕzaj, strážca kabíny!“ ozval sa nevrlý hlas. Potom si Rádž uvedomil Jokohatove úprimné obavy a priateľsky dodal: „Vďaka, Kjóto, pomoc nepotrebujeme. Tu sa totiž už nedá nič robiť.“

„Tak krátko a neúspešne som si náš prieskum nepredstavoval.“

Aj na kozmickej lodi sledovali rébusový rozhovor medzi oboma prieskumníkmi. Kerulen aMirsanov, ktorí ustavične sedeli pred veľkou obrazovkou, ale teraz fakticky nič nevideli, vymenili si nechápavé pohľady. Čo vlastne tí dvaja zistili v rádiomajáku?

Znovu sa ozval inžinierov hlas, tentoraz mu celkom jasne oznamoval:

„Volám SA-408, volám prieskumnú raketu! Čaká nás veľa práce. Tu vo veži to vyzerá beznádejné, hotová pohroma! Väčšia časť polovodičových zariadení celkom zničená. Krátko tu musel šarapatiť vysoký tlak a ešte vyššia teplota. Podľa diery v stene meteoroid vo veľkosti čerešne prerazil kryt a vnútri explodoval. Všetko zdemolované!“

Kerulen vydal príkaz, aby v prehliadke rádiomaiáka nepokračovali, postavia ho nanovo, a aby ešte vyhľadali vhodné miesto na antičasticovú pascu.

V kozmickej lodi nastala horúčkovitá činnosť. Kontajnery pri vypústných tuneloch doplnili novými dielcami rádiomajáka, aby bolo vnútorné vybavenie znovu kompletné. Pri ostatných vypústných tuneloch pripravovali konštrukčné prvky antičasticovej pasce.

Veliteľ a navigátor vypracovali presný harmonogram odsunu materiálov na asteroid a nadväznosti prác. Každý člen posádky, vrátane príslušníkov vedeckej skupiny, mal denne odpracovať istý počet hodín na Adónise. Akcia si vyžadovala súčinnosť celej posádky.

Keď sa na loď vrátila prieskumná raketa, obaja kozmonauti podali veliteľovi dodatočné podrobné hlásenie o stave rádiomajáka aj o vybudovaní pasce.

Medzi stíhačom a asteroidom sa rozvinula nepretržitá premávka. Všetky jednomiestne rakety, a takisto Kolibrík, prevážali montážne dielce, súčiastky a pracovné náčinie. Doprava materiálu si vyžiadala veľa času.

Keby bola nablízku iná kozmická loď, jej posáďke by sa naskytol takmer neuveriteľný pohľad na čulé stavenisko uprostred vesmíru. Mihavé svetielka rakiet v presných odstupoch vytvárali akýsi kolotoč medzi stíhačom a asteroidom. 135