Stíhače asteroidov

Vystriedanie v kozme

Stíhačka asteroidov štyristoosem dosiahla operačnú pozíciu na päťstodvadsiatom slnokruhu. Znížila rýchlosť a prispôsobila ju rýchlosti rojnice ostatných stíhačiek štvrtej kozmickej flotily. Bolo ich doveďna ďvadsaťjeden. Vo vzdialenosti štyristopäťdesiat kilometrov pohyboval sa teraz stíhač asteroidov štyristoosem súbežne so štyristose-demnástkou, ktorú mal vystriedať.

Pri radistickom a radarovom pulte vládla horúčkovitá činnosť. Norbert Franken nadviazal spojenie a velitelia oboch lodí boli odteraz v ustavičnom kontakte. Dohodli sa, že formality s odovzdaním služby sa uskutočnia na palube stíhača asteroidov štyristosedemnásť.

Franken bol vo svojom živle — maximálne využitie rozhlasových zariadení vždy ho uspokojovalo. Obe lode v nepretržitom slede vysielali letové údaje a rozsiahle vedecké informácie. Štyristosedemnástka odvysielala informácie o celom bádateľskom pôsobení minulých mesiacov, ktoré na štyristoosmičke preberali do záznamov elektronických knižníc a archívov. Kybernetická pamäť bola schopná prijať priam neobmedzené množstvo takýchto údajov a v prípade potreby znovu ich vydať v priebehu niekoľkých sekúnd. Tieto záznamy boli nevyhnutné, aby vedecký tím striedajúcej lode mohol organicky nadviazať na bádateľskú činnosť predchodcov.

Medzi učencami boli profesor Timofej Mirsanov, vedúci bádateľskej práce na palube štyristoosmičky. Bol špecialistom na antičastice. Vytýčil si úlohu vypátrať ich v kozmickom žiarení a dôkladne preskúmať. Na Zemi sa už podarilo dokázať existenciu antičastic a na krátky zlomok času umele ich vytvoriť pomocou obrovských urýchľovačov. Na dôkladnejšie preskúmanie to bolo málo. Mirsanov chcel získať väčšie množstvo antičastíc priamo z vesmíru, z ich prirodzeného a najpôvodnejšieho prostredia. Najväčším problémom bolo udržať antičastice vo vznášavom bezdotykovom stave, prepravovať ich a pracovať s nimi pomocou silných mikromagnetických polí. Tieto problémy chcel riešiť profesor Mirsanov spoločne s mladým anglickým bádateľom Henrym Lorcesterom, ktorý mal v oblasti antičastíc veľké skúsenosti.

Horúčkovito sa pracovalo aj pri prednom katapulte, kde pripravovali na štart prieskumnú raketu. Pilot Jokohata mal dopraviť profesora Mirsanova a navigátora na palubu štyristosedemnástky, aby zastupovali veliteľa pri vystriedacích formalitách. Kerulenovou povinnosťou bolo nikdy neopustiť palubu vlastnej lode. Pri spiatočnom lete mali priviezť Henryho Lorcestera, nového Mirsanovovho spolupracovníka.

Zástupcovia štyristoosmičky mali pre posádku stíhača, ktorý mali vystriedať, osobitné prekvapenie: čerstvé ovocie zo Zeme! Po dlhých mesiacoch kozmického odlúčenia bude to bezpochyby vzácnosť. Kontajnery s ovocím boli už uskladnené na palube Kolibríka. A na dôvažok ďalšie prekvapenie: čerstvé kvety!

Počas dlhého letu a pobytu vo vesmíre kozmonauti nepostrádali ovocné dary prírody. Každá raketa pred odletom zo Zeme alebo zo základne na Marse mala nimi zaplnené konzervačné priestory. Už dávno bolo možné presne dávkovanou chladiacou technikou a rozličnými ožarovacími metódami takmer neobmedzene dlho udržiavať výživnú hodnotu a základné chuťové vlastnosti potravín. No ani najmodernejšie metódy a najdokonalejšia technika nedokázali uchovať na dlhý čas neopakovateľnú chuť a vôňu čerstvého ovocia.

Jokohata už netrpezlivo sedel za riadiacim panelom. Konečne mal príležitosť uskutočniť prvý samostatný kozmický výlet! Preto sa nevedel dočkať chvíle, keď ho budú katapultovať z trupu veľkej materskej lode a zacíti jemné vibrovanie agregátov poháňaných termochemickými palivovými článkami.

Konečne sa zjavili obaja spolucestujúci. Sprevádzal ich veliteľ Kerulen a matematik Oulu Nikéria, ktorý mal plné náručie čerstvých kvetov zo Zeme. Profesor a navigátor sa pomaly presunuli vstupným otvorom do rakety. V pomerne hrubom kozmickom obleku pohybovali sa nemotorne a tápavo. Hoci kabína rakety bola dokonale hermetizovaná a chránená aj proti kozmickému žiareniu, všetci museli mať na sebe kozmický skafander. Z bezpečnostných príčin to bolo nevyhnutné, pretože malá prieskumná raketa nemohla byť vybavená všetkou technikou. Ešte pred uzavretím rakety podal im veliteľ do kabíny malú kazetu; obsahovala korešpondenciu členov posádky, okrem iných aj listy Filitry Gomovej. 31 Mirsanov a navigátor zaujali miesta za pilotom. Pripútali sa a do kruhovej golierovej obruby skafandrov nasadili si a upevnili priehľadné kukly. Oknom kabíny mohli pozorovať, ako Kerulen a Nikéria opúšťajú katapultovací priestor. Veliteľ ešte raz zdvihol ruku na pozdrav a Nikéria s úsmevom zaželal trom mužom v rakete, ktorí boli teraz spojení len rádiovými vlnami s okolím: „Zlomte väz!“ Bol to tradičný pozdrav z praveku leteckej dopravy, ktorý práve opakom vyjadroval želanie, aby pilotov nepostihla havária. Kde boli tie časy, keď nad Zemou vrčali prvé lietadlá s drevenými konštrukciami trupov polepených plachtovinou! Ale pozdrav pretrval veky.

Padacie dvere na komore, v ktorej raketa čakala na katapultovacej sklznici, zavreli sa hermeticky za odchádzajúcimi. Kolibrík s tromi mužmi na palube osamel. V miestnosti vládlo niekoľko sekúnd otupné ticho, kým čerpadlá so sykotom nezačali vysávať vzduch z komory. Keď sa dekompresia skončila, pred raketou sa otvorilo čelo stíhača a ukázala sa uhľovočierna výseč vzduchoprázdneho vesmíru. S ľahkým fukotom unikli do vesmírneho vákua posledné zvyšky atmosféry. V nasledujúcich okamihoch, so zrýchlením 5 g, katapult vymrští raketu z materskej lode do vesmíru. Na niekoľko sekúnd hmotnosť tiel kozmonautov sa zvýši na päťnásobok.

V kabíne Kolibríka zažiarilo štartovacie signálne svetlo, ktoré zalialo priestor rubínovočerveným osvitom. Stlačením gombíka každý osobitne oznámil automatike rakety, že je pripravený. Tým sa súčasne uvoľnila štartovacia rampa.

Mirsanov zatvoril oči, zhlboka sa nadýchol a potom polovicu vzduchu znovu vypustil z pľúc. V tom okamihu ho zasiahol neviditeľný úder. Akási obrovská päsť ho železnou silou vtláčala do kresla, cítil, že nepohne ani malíčkom. Hlava v priezračnej kukle akoby bola kliešťami zovretá na zátylkovej opierke. Dych bol beznádejne zaseknutý kdesi v hrudníku. V týchto chvíľach prudkého zrýchlenia a preťaženia vždy znovu mu bola komická a súčasne ho hnevala úplná fyzická bezmocnosť. Pilotovi a navigátorovi, pochopiteľne, vodilo sa rovnako.

Tak, ako ich neviditeľná obria päsť náhle pritlačila, zrazu aj povolila. Mirsanov znovu otvoril oči. Obkolesovala ich kozmická temnota. Iba slabé trblietanie hviezdnych bodíkov viselo na nekonečne vzdialenom pozadí. Matné osvetlenie stupníc na ovládacom pulte sa miesilo do mdlého šerosvitu. Oči si pomaly privykali na nové podmienky.

Malá prieskumná raketa rýchlo zväčšovala svoj náskok pred materskou loďou. Mirsanov sa obzrel. Z ich štyristo-osmičky už nebolo vidieť nič — bola ďaleko, veľmi ďaleko za nimi. Navigátor sedel vedľa neho bez pohnutia a zdalo sa, že ešte celkom neprekonal pocity z odstreďivého preťaženia pri štarte. Zato Jokohata už usilovne, i keď s námahou obsluhoval prístroje. Dostať ruku ta, kde ju chcel mať, v bezváhovom stave vôbec nebolo jednoduché. Prieskumná raketa nemala zariadenie na vytváranie umelej gravitácie. Ruky pilota neraz zišli mimovoľne nabok od ich cieľa. Svalstvo bolo navyknuté pracovať v normálnom prostredí. V bezváhovom stave človek preto vynakladal priveľa energie; keďže chýbal „gravitačný odpor“, ruky vykonávali toporné nárazové pohyby. Len postupne našiel pilot správny svalový výkon aj pohybový rytmus. Mirsanov a navigátor to mali podstatne jednoduchšie — mohli pokojne seďieť.

Asi dve minúty raketa letela bez pohonu, katapultovacou zotrvačnosťou. Len potom pilot zapol pohonné agregáty. Žltkastobiely odblesk zozadu ožiaril kabínu. Jokohata opatrne manipuloval ovládačom pohonných dýz; ich meniteľná poloha určovala smer letu.

Profesor z nedostatku inej činnosti skúmavo pozoroval hviezdnu oblohu. Nevedel sa orientovať, či raketa odbočuje doprava, alebo doľava. Pokiaľ mu to dovoľovalo pripútanie, opatrne sa predklonil a nazrel pilotovi ponad plece. Prístroje ukazovali, že raketa zľahka zabočuje doprava.

„Tu Kolibrík, tu Kolibrík! Katapultovanie v poriadku. Pohon v činnosti. Zabočujeme doprava, prosíme o vodiaci rádiosignál.“

Týmto hlásením Jokohata nadviazal spojenie s materskou loďou. Potreboval teraz takzvaný vodiaci rádiosignál, čosi ako neviditeľnú niť, pozdĺž ktorej sa bezpečne dostanú k cieľu.

„Haló Kolibrík! Tu Franken. Letíte správne, kontrolujem vás radarom. Dávam vodiaci signál. Pozor, rátam kurzovú diferenciu: osemnásť — dvanásť — ďeväť — sedem — päť — štyri — tri — dva — dva — jedna, jedna, jedna — nula.“

Mirsanov sledoval, ako Jokohata po číselných údajoch z materskej lode pomocou merača vodiaceho rádiosignálu upravoval let rakety na správny smer. Bolo priam pôžitkom pozorovať pilotovu činnosť, ktorá ho celkom zaujala akoby osobne splynul s raketou a jej mechanizmami.

Merač vodiaceho rádiosignálu bola vlastne obrazovka veľkosti dlane so štyrmi kruhmi a stredovým krížikom. Keď Franken rátal do „štyroch“, obrazovka začala slabo žiariť. Raketa sa približovala k dráhe udanej vodiacim rádiosignálom. Pri údaji „tri“ žlto sa rozsvietil vonkajší kruh, pri „dvoch“ oranžovo zažiaril suseďný. Jemnými pohybmi ovládača pilot nasmeroval raketu na správny kurz. Pri údaji, Jedna“ červeno zasvietil vnútorný kruh a pri „nule“ zeleno stred obrazovky. To signalizovalo, že raketa teraz letí presne podľa voďiaceho rádiolúča.

Kolibrík v ostrom uhle nalietaval na dráhu štyristosedemnástky a mal ju preťať ďaleko preď loďou. Keď dosiahnu tento bod, prejdú na vodiaci rádiosignál stíhača asteroidov štyristosedemnásť, pribrzdia rýchlosť a budú vyčkávať, kým ich veľká loď neďostihne a nevpustí ďo pristávacej a katapultovacej komory.

Asi po desiatich minútach ozval sa z palubného reproduktora iný hlas:

„Pozor, Kolibrík! Tu stíhač štyristosedemnásť. O tridsať sekúnd prejdete na našu dráhu.“

Jokohata už čakal na hlásenie radistu. Bez meškania sa ohlásil:

„Haló, štyristosedemnásť! Tu prieskumná raketa štyristoosem. Sme pripravení.“

A potom si obe kozmické plavidlá v rýchlom slede vymieňali informácie o letových údajoch. V duchu si Mirsanov uvedomoval, že táto hra čísel a vzorcov pilotážnej techniky je preňho takmer nezrozumiteľná. Obdivoval Jokohatu, ktorý všetko bravúrne ovládal, očividne bol vo svojom živle.

V týchto chvíľach smerová obrazovka pôsobila chaotickým dojmom: striedavo vzbíkali a zhasínali farebné kruhy — akoby sa na obrazovke rozpútala miniatúrna búrka. Postupne sa všetko upokojovalo a dostávalo do súladu. Štyri farebné kruhy sa rozpadli na polkruhy oddelené zvislicou stredového krížika. Na ľavej polovici obrazovky kruhy putovali znútra na okraj, čo bol neklamný znak, že raketa sa čoraz väčšmi odchyľuje od vodiaceho signálu materskej lode. Na pravej polovici sa odohrával opak: polkruhy žiarili postupne od okraja do stredu, až napokon „zasvietil zelený stred.

Kolibrík teraz letel pozdĺž vodiaceho rádiosignálu štyristosedemnástky ďaleko pred ňou. Jokohata prepojil pohon na predný agregát, ktorým silne pribrzdil let. Po dvoch minútach rýchlosť rakety sa natoľko zmenšila, že sa štyristosedemnástka zozadu rýchlo približovala.

„Haló, Kolibrík!“ ozvalo sa po chvíli. „Sme od vás vzdialení už len niekoľko kilometrov. Naša sekundová rýchlosť je šestnásť nula sedemdesiattri. Musíte opäť nepatrne zrýchliť na šestnásť nula sedemdesiatdva.“ Jokohata presne splnil pokyn a zrýchlil let. Po chvíli kabínu prudko ožiarilo sústredené svetlo reflektora prichádzajúce zozadu. Hlavný svetlomet kozmickej lode hľadal v temnote malú raketu. Ostro rozžiarený kotúč sa krok za krokom približoval, až sa napokon nad kabínou Kolibríka pomaly vysunula predná časť mohutnej lode…

Muži v prieskumnej rakete zacítili náraz. Spojovací magnetický mechanizmus zapadol. Veľká loď vtiahla do svojich útrob kozmický čln. O chvíľu sa pristávacia komo — ra hermeticky zatvorila a čerpadlá vohnali do nej vzduch normálneho atmosferického tlaku. Zažiarilo stropné osvetlenie.

Konečne si mohli odopnúť bezpečnostné pásy, vyzliecť kozmické skafandre a jeden za druhým sa pretisnúť vstupným otvorom. Boli zasa v normálnych gravitačných podmienkach. S úľavou si povystierali údy.

Do miestnosti práve vchádzali niekoľkí členovia posádky. Srdečne si stisli ruky a vymenili prvé dojmy.

Jokohatu, Mirsanova a navigátora viedli k veliteľovi lode. Ale ten im už sám prichádzal v ústrety hlavnou chodbou. Bol to prekvapujúco mladý muž, ledva tridsiatnik. Dozaista mimoriadne schopný, keď ho v tomto veku vymenovali za veliteľa stíhača.

Privítal ich s mladíckym úsmevom. Bez veľkých formalít schytil pilota a navigátora pod pazuchy a viedol ich do veľkej spoločenskej miestnosti, ktorá v mnohom pripomínala halu etiky na štyristoosmičke.

Miestnosť bola plná. Predovšetkým tu boli pracovníci, ktorí práve nemali službu. Niektorí sa aj slávnostne vyobliekali. Ostatní mali na sebe biele pracovné plášte, sivé montážne overaly alebo zelené pohotovostné kombinézy. Zrejme sa sem ponáhľali priamo z pracovísk.

Profesor Mirsanov s údivom zisťoval, že nielen veliteľ, ale aj posádka, vedci a technici, sú napospol mladí ľudia. Zišlo mu na um, že sú vlastne na palube kozmickej lode mladej generácie. Kvitoval, že je to veľkolepý pocit, keď sa mladí ľudia, ďaleko od domovskej planéty, dali plne do služieb vedy a bezpečnosti kozmických letov.

„Priatelia!“ zvolal mladý veliteľ a energickým pohybom ruky utíšil vravu v miestnosti. „Hodina nášho návratu na Zem sa priblížila. Pracovníci zo striedajúceho stíhača asteroidov prišli prevziať naše úlohy. Srdečne ich na našej palube vítame!“

Halou sa rozľahol spontánny potlesk. Veliteľ chvíľu vyčkal a s huncútskou iskierkou v očiach dodal:

„Predpokladám, že je vám veľmi ľúto, že sa musíte vrátiť na Zem. Istotne by ste veľmi radi ostali ešte rok v prekrásne nedohľadnom, vzduchoprázdnom a tmavom vesmíre — ak sa nemýlim!..“

Po týchto slovách prepukla naozajstná haravara. Mladí kozmonauti vyhrážavo, otvorene protestovali, podaktorí sa smiali. Mirsanov začudovane pozeral okolo seba. Domnieval sa, že nálada na tejto lodi a vzťah k veliteľovi nie sú práve najlepšie. Ale vzápätí sa mu zasa zdalo, že celý tento hluk je vopred dohodnutá hra. Takto spontánne a bezstarostne sa môžu správať iba mladí ľudia, ktorí si dobre rozumejú. Začal chápať, že tento absolútne neformálny spôsob vzájomného styku vniesol medzi posádku sám veliteľ. Akiste žartovnou mysľou chcel mladým ľuďom pomôcť, aby ľahšie prekonávali občasné depresívne stavy a túžbu po domove, ktoré človeka po toľkých mesiacoch pobytu vo vesmíre prepadávajú. Aj neskôr si overil, že na tejto lodi vskutku nechýba žart, veselá myseľ a optimistická súdržnosť.

Veliteľ sa pri haravare pobavene uškŕňal a vyčkával. Keď protesty konečne ustali, ktorýsi z členov posádky si vyžiadal ticho.

„Aby ste nemali skreslený dojem o nás, chcel by som ešte čosi povedať. V uplynulých mesiacoch nebolo medzi nami ani jedného, čo by aspoň raz za deň nesníval o návrate na Zem. Byť zasa pod azúrovým nebom, dosýta sa vyšantiť pod hrejivými lúčmi slnka, behať po zelených voňavých lúkách a lesoch, načúvať spevu vtákov… Práve naopak, milí hostia, všetci sa už nesmierne tešíme na návrat!“

Ozval sa súhlasný dupot desiatok nôh. Mirsanov si lepšie pozrel mladého rečníka. Mal sviežu tvár, úprimný pohľad, športovo vytrénovanú štíhlu postavu. Jeho oblečenie bolo jednoduché a účelné. Cez ľavú ruku mal prehodený pracovný plášť.

„Súčasne však vieme,“ pokračoval, „že za jedenásť mesiacov, čo sme pôsobili v našej štvrtej flotile, nestihli sme uskutočniť všetky zámery, uspokojiť našu zvedavosť a bádateľské ambície. Preto mnohí z nás len neradi dávajú prácu z rúk. Mnohé doriešime a domyslíme na Zemi. Jedným slovom, všetci sa veľmi tešíme z návratu, ale keby to bolo potrebné, ostali by sme vo vesmíre ďalší rok.“

Všetci prikyvovali a nahlas vyjadrovali súhlas.

„Tento mladý muž, čo práve dohovoril, sa vracia s vami,“ povedal veliteľ a obrátil sa na Mirsanova. „Áno, je to Henry Lorcester. váš nový spolupracovník! Úprimne povedané, mnohí z vás mu závidia, že bude môcť pracovať po vašom boku.“

Profesor bol príjemne prekvapený. Neskrýval potešenie a vrelo potriasol mladému Angličanovi ruku: „Mimoriadne, vskutku mimoriadne ma teší, že vás spoznávam, Henry! Viete už, aké úlohy budeme spoločne plniť?“

Prv než mohol profesor dopovedať, veliteľ ho s úsmevom prerušil:

„Nie, priatelia, nedovolím vám hovoriť o práci! Budete mať celé mesiace na to, aby ste si pohovorili o spoločných výskumoch. Teraz vás chcem predovšetkým povodiť po lodi. Až štyristoosmička nastúpi na naše miesto, chcem, aby ste vedeli, že u nás bol vo všetkom poriadok.“

Keď veliteľ a Lorcester odvádzali profesora a navigátora na obchôdzku loďou a do laboratórií, aby sami posúdili doterajšie bádateľské výsledky, Jokohata dal prednosť spoločnosti ostatných členov mladej posádky. Imponoval mu ich nekonvenčný vzájomný vzťah a prístup. Od prvej chvíle sa cítil medzi nimi ako doma.

Obkolesili pilota. Už prvá otázka, ktorú mu položili, bola typická pre ich priamočiarosť:

„Nuž teda, čo ste nám doniesli na rozlúčku? Von s tým!“

Jokohata odpovedal protiotázkou:

„A čo by ste si želali?“

„Ticho, pilot, nič neprezrádzaj!“ ozvali sa niekoľkí z okolostojacich. „To je nápad: budeme hádať!“

Naraz bolo v miestnosti ticho.

„Chcela by som vidieť letiaceho motýľa,“ riekol jemný ženský hlas. „A ešte by som chcela pomrviť medzi prstami obilný klások…“

Mladý technik, čo stál oproti Jokohatovi, dohodil:

„Nemáš pre mňa okruhliak? Taký pekne vyhladený kremienok z potoka alebo morského brehu…“

Zavalitejší mládenec, stojaci viac v pozadí, keď zbadal, že sú želania čoraz sentimentálnejšie, chcel skrútiťreč na veselšiu nôtu a vyhŕkol:

„Nuž čo — je to jasné, doniesli nám tortu ako koleso od voza a vola opekaného na ražni!“

Všetci vyprskli v oslobodzujúci smiech z nezvyčajných jedáckych chúťok.

„Najmúdrejšie buďe, ak sa pôjdete sami pozrieť,“ odporúčal Jokohata.

To bol signál. Všetko sa vrhlo k dverám a von na chodbu. Vyzeralo to ako na bujných oslavách narodenín. Atmosféra strhla aj Kjóta. Spolu s ostatnými hnal sa opreteky po chodbe, prvý vbehol do katapultovacej komory a otvoril príchlop skladovacieho priestoru rakety. Ponad i popod jeho plecia čiahalo more rúk. Potom spoločne odnášali malé kontajnery.

S veľkým hurá privítali kvety, ktoré sa rozdeľovali ešte cestou. Predovšetkým ženy neskrývali nadšenie. Čerstvé kvety — zo Zeme! Všetci dychtivo vdychovali ich vôňu.

Keď sa znovu zhromaždili v spoločenskej hale, pustili sa otvárať kontajnery a odhaľovať prekvapenia. Pri jednom so všetkou vážnosťou a pompou sa odohrával slávnostný ceremoniál, pri inom zasa robili zaklínacie hókusypókusy. Bolo zaujímavé pozorovať, ako títo moderní čarodejníci chémie a fyziky radi sa vracajú k zvyklostiam dávnejšej minulosti. Bol to akýsi ventil proti pretechnizovanej dokonalosti.

Napokon jednému došla trpezlivosť a ráznym pohybom strhol veko. Ochkanie a achkanie bežalo zástupom…

Rovno navrchu ležali červenolíce jablká! Pod nimi v miskách z plastiky usmievali sa jahody. V inom obale hrušky, banány. A ešte v ďalšom ananásy, marhule. A slivky a hrozno… Postupne objavili všetky druhy ovocia a obdivovali ich.

Vskutku neočakávaný darček vniesol ešte viac veselia a nálady do celej spoločnosti. Pobiehali od jedného kontajneru k druhému, prinášali príbory, misky a tácne, na ktoré rozdelili ovocie. Jeho prenikavá vôňa sa miesila s vôňou kvetov. Jednotlivé stoly dali dovedna — nikomu neprekážalo, že v návale nadšenia ochotne odkrúcajú dlážkové príchytky proti náhlym gravitačným a odstredivým zmenám.

Kvety a ovocie naaranžovali na slávnostnej tabuli do efektných kytíc a kôpok. Napokon pridali fľaše prvotriedneho vína a poháre z krištáľového skla. Keďže všetci boli až príliš usilovní, museli chvíľu čakať, kým sa vrátia obaja hostia v sprievoďe veliteľa a Henryho Lorcestera.

Konečne sa zjavili v dverách uprostred stúpajúcej netrpezlivosti mladých nadšencov. Veliteľ s uznaním kvitoval úpravu tabule.

Malá slávnosť sa mohla začať — pre jedných rozlúčka s päťstodvadsiatym kozmickým okruhom, pre druhých úvod do niekoľkomesačnej vesmírnej odlúčenosti ďaleko od Zeme.

Profesor Mirsanov, ktorý sa ochotne prispôsobil mladíckej atmosfére, bez otáľania, ledva ho priviedli k jeho miestu za stolom, pozdvihol pohár:

„Mladí kozmonauti! Pri obchôdzke loďou som sa presvedčil, že hoci vám chýbajú skúsenosti, prácu ste konali mimoriadne svedomité. Jedným slovom, kozmickým krstom ste prešli na výbornú. Dvíham času na vaše výkony a šťastný návrat na Zem!“

Všetci spontánne vstali. Zavládlo slávnostné ticho, ktoré prerušoval iba štrngot pohárov. Mladí kozmonauti zrazu zvážneli. Možno práve preto, že boli predtým tak neviazané a úprimne veselí, inštinktívne vytušili vážnosť tejto chvíle.

Podľa dávneho ceremoniálu Mirsanov siahol za slávnostnými „rekvizitami“ — perom a atramentom, symbolmi právnej záväznosti, aby podpisom potvrdil dokument o vystriedaní kozmickej štyristosedemnástky.

„A teraz, keď ste už takrečeno právoplatne zbavení úloh a naša štyristoosmička nastupuje na vaše miesto, siahnite za plodmi Zeme!“ ponúkol všetkých srdečným gestom.

Mladý veliteľ ochotne zdvihol pohár na úspešnú prácu svojich nástupcov. Poďakoval sa za nádherné kvety a prekrásne ovocie. Potom krátko zhodnotil výsledky štyristosedemnástky počas služby v štvrtej kozmickej flotile.

Hoci nastupovali do vesmíru bez osobitných skúseností, svojím podielom prispeli k zníženiu nebezpečenstva meteoroiďov. Do dnešného dňa zničili sedemstošesťdesiatštyri meteoroidov. Počet odstrelov síce nebol rekordný, ale zodpovedal slušnému priemeru. Veliteľ kozmickej flotily ich okrem toho poveril aj inými úlohami. V dvoch prípadoch umiestnili výstražné rádiomajáky na asteroidoch, na dvoch planetoidoch prekontrolovali už fungujúce rádiomajáky a vymenili chybné súčiastky.

Slávnosť netrvala dlho, ale bola neobyčajne srdečná. Všetci mali výbornú náladu. Iba Henry Lorcester sa cítil akýsi stiesnený. Až teraz si naplno uvedomil, že sa neodvratne blíži chvíľa rozlúčenia s kolektívom, v ktorom prežil jedenásť dlhých mesiacov. Ovládla ho poplašná myšlienka, že by sa mal spolu s ostatnými vrátiť a spolu prežívať neopakovateľné pocity stretnutia s domovskou planétou! Vzápätí myšlienku zavrhol; teraz, keď sa už raz rozhodol pomáhať profesorovi Mirsanovovi vo výskume antičastíc, nemôže odstúpiť od záväzku.

Najbližší priatelia vycítili, čo sa v ňom odohráva, a usilovali sa uľahčiť mu naďcháďzajúcu rozlúčku. Iba niekoľkí ho odprevadili do katapultovacej komory, kde odpočíval Kolibrík.

Henry sa náhlil. Čím kratšia bude rozlúčka, tým lepšie preňho. Batožinu a osobné veci mal už v rakete.

Zato Jokohata úprimne ľutoval, že vystriedacie formality a rozlúčková slávnosť trvali tak krátko. Niežeby sa bol zle cítil v kolektíve vlastnej lode, lež mladá posádka štyristosedemnástky mu učarila od prvej chvíle.

Sadol do pilotážneho kresla. Hoci sa ešte nič nedialo, z mechanického návyku preletel pohľadom číselníky a vnútro kabíny. Za ním vstúpil navigátor. Mimo rakety bol ešte profesor a ich nový spolucestujúci Lorcester.

Posledné stisky rúk.

„Želám vám šťastný spiatočný let a čo najkrajší pobyt na Zemi,“ počul Jokohata profesorov hlas, ktorý sa naostatok prihovoril malej skupine sprievodcov.

Nadišla chvíľa, keď sa aj mladý veliteľ musel rozlúčiť s členom svojej posádky. Bol by klamal sám seba, keby si nahováral, že ho to neďojíma. Ale chlapsky sa premohol.

„Nuž Henry… Nestrúhaj takú tvár! Hlavu hore, borec, a nijaké nepríjemnosti s antičasticami! Dobre vieš, akú galibu môžu narobiť. Ak ti buďe ťažko, spomeň si na naše žartíky. Budeme na teba všetci často myslieť. Tak teda: do videnia o rok na Zemi!“

Obaja muži si pozreli rovno do očí a srdečne sa objali. Henry sa náhlivo zvrtol a vsunul sa do rakety.

Jokohata už-už chcel spustiť zatvárací mechanizmus, keď mu zrazu blyslo hlavou, že na čosi sa predsa len zabudlo: kazeta s korešpondenciou! Rýchlo ju podal von, kým hostitelia ešte neopustili katapultovaciu komoru.

Malá raketa osihotela. Za odchádzajúcimi sa nepriedušne zatvorili hrubé dvere. V pristávacej a štartovacej komore, ktorá bola vo všetkých kozmických lodiach umiestená v prednej časti, po predošlej haravare hlasov nastalo pusté ticho — až do chvíle, kým nezačalo pracovať odsávacie zariadenie.

Keď sa odsávanie vzduchu skončilo, čelný kryt katapultovacej komory sa otvoril a na Kolibríka zagánil čierny nekonečný vesmír s filigránskymi ohníkmi ďalekých hviezd.

Znovu zaúčinkovala neviditeľná obria päsť štartovacieho preťaženia. O niekoľko sekúnd sa všetko skončilo a raketa sa nehlučne šinula vpred kozmickou rýchlosťou. Náhodný cestujúci, pravda, bol by ochotne odprisahal, že stojí na mieste. V nekonečných vesmírnych rozmeroch, bez bližšieho porovnávacieho objektu, pozorovateľovi v kabíne sa zdá, že naozaj nehybne visí v kozme.

Neviditeľné nitky smerovacieho rádiosignálu materskej lode takrečeno poslepiačky viedli Kolibríka do materského prístavu.

Henry Lorcester, nový spolupracovník a asistent profesora Mirsanova, ocitol sa na palube stíhača asteroidov štyristoosem. Pred niekoľkými desiatkami minút stískal ešte ruku dávnym priateľom — teraz bol tu, v novom prostredí.

So zmiešanými pocitmi zvedavosti, ale aj určitej trémy, ktorá nebola cudzia ani technokratom kozmického veku, vyčkával spolu s ostatnými spolucestujúcimi, kým čerpadlá naženú ovzdušie do pristávacej komory.

Netrvalo dlho a dvere do komory sa otvorili. Vošiel veliteľ Kerulen sprevádzaný malou skupinou členov posádky. Pravda, sprvoti si vymieňali rýchle pohľady, ako to už býva, keď sa v kolektíve objaví nový človek. Ale bez dlhých formalít prijali Henryho medzi seba ako starého známeho.

Medzi vítajúcimi bola aj chemička Filitra Gomová. Nezaprela v sebe istú ženskú zvedavosť, veď vítala vlastne nového suseda, pretože Kerulen rozhodol, že Lórcesterovi pridelí obytnú kabínu hneď vedľa nej.

Bola navidomoči prekvapená vekom nového člena ich posádky. Nečakala síce dajakého učeného starčeka, ale ani mládenca. Na prvý pohľad sympatický, aj so svojimi nepredstieranými počiatočnými rozpakmi. Úprimný pohľad a pekná mužská tvár. Mala dojem, že medzi nimi preletela akási iskrička…

Keď sa zvítal s ostatnými členmi veliteľovej skupiny, odviedla ho do obývacích kabín. Predpokladala, že by chcel byť sám. Odložila teda na neskoršie svoj návrh povodiť ho po lodi. Netušila, že Lorcester v duchu húta nad príčinou jej zdržanlivosti. Pred kabínou sa s ním placho rozlúčila.

Po letmej obhliadke obývacieho priestoru, ktorý sa skladal z dvoch kabín, odložil batožinu a podišiel k clone zakrývajúcej okrúhly priezor v stene. Vedel, že za ňou ho oddeľuje hrubá vrstva pancierového skla od vesmírneho vzduchoprázdna.

Zapamätal si čas, keď jeho priatelia na štyristosedemnástke odletia smerom k Zemi. Chýbalo už len niekoľko minút. Samotnú loď síce neuvidí, ale aspoň štartovacie plamene jej pohonných agregátov.

Uviedol do činnosti mechanizmus, ktorý odsunul z priezoru stenovú clonu. Vypol aj osvetlenie kabíny. Obkolesila ho hustá tma. Iba v malom kruhovom poli v nekonečnej diaľke svetielkovalo niekoľko hviezdnych bodov. V kozmickom vzduchoprázdne chýbali lúčovité odblesky — hviezdne lampášiky akoby boli presne pozapichované do vesmírnej čierňavy.

Uvedomil si, že zrejme nie náhodou mu pridelili kabínu na tom boku lode, skade mohol pozorovať odlet svojich priateľov. Jeho noví spolupracovníci predvídavo mysleli aj na to. V prvotnej osamelosti a pri náhlej zmene prostredia bol to príjemný pocit.

Nečakal dlho. Presne v určenú chvíľu vo vzdialenosti stoviek kilometrov zažiaril malý ohník j eho bývalej materskej lode. Rýchlo sa predlžoval na tenkú stuhu. Jej pohyblivé čelo v niekoľkých sekundách zmizlo za okrajom zorného poľa.

Odlietajúca kozmická loď sa stáčala širokým oblúkom doľava. Pozdĺž celej flotily zamieri k Marsu, ktorý v tom čase na dvestodvadsiatom ôsmom slnokruhu prechádzal úsekom, v ktorom ležal ich operačný priestor.

V mozaike náhlych predstáv mihlo sa mu pred očami niekoľko tvárí bývalých spolupracovníkov a priateľov.

„…A nijaké nepríjemnosti s antičasticami!..“ Musel sa usmiať. Jeho bývalý veliteľ bol znamenitý človek a odborník! O rok sa zase zvítajú na Zemi. Toto vedomie ho nečakane vzpružilo, malá depresia smútku opadla.

Tam ďaleko rýchle blednúca stuha ionizovaných plynov bola už len jediným viditeľným znakom za odlietajúcim malým umelým svetom stíhača veľkoflotilového čísla štyristosedemnásť.