Stíhače asteroidov

Na 520. slnokruhu

Všetkých tridsaťsedem členov posádky sa zhromaždilo v riadiacom stredisku prednej časti kozmickej lode. Nazývali ho aj veliteľskou centrálou či prosto centrálou. V tvárach mali výraz napätého očakávania. Blížilo sa prvé vyvrcholenie ich medziplanetárnej akcie — prílet do oblasti stíhačov asteroidov.

Do vysokej, zľahka klenutej miestnosti ako posledný vstúpil veliteľ Axel Kerulen, muž nižšej atletickej postavy. Vrhol krátky pohľad na najdôležitejšie kontrolné údaje pilotronu, automatického kozmického pilota. Keď sa presvedčil, že letový kurz presne zodpovedá predpokladanému programu, upokojený zastal pri rozhlasovom a radarovom pulte.

„O štyridsať minút naša kozmická loď dosiahne cieľovú pozíciu,“ oznámil dôstojníkovi Norbertovi Frankenovi, kozmoradistovi. „Vyšlite volací znak a nadviažte spojenie s veliteľskou raketou!“

Franken si sadol do pracovného kresla a naklonil sa nad operačný panel. Jeho dlhé štíhle prsty rýchlo a s istotou stláčali množstvo gombíkov a páčok.

Vo chvíli, keď do priestoru centrály vošiel veliteľ, z debatujúcich skupiniek sa odpútali dvaja muži: inžinier pohonných agregátov a navigátor, aby zaujali svoje miesta. Tlmené rozhovory ustali, v miestnosti zavládlo ticho.

Kozmoradista Franken bol už plne sústredený na prístroje. Vedel, že z trupu lode sa práve automaticky vysunuli smerové antény. Krúžili pomaly podľa údajov, ktoré dal rádioautomatike, a hľadali svoj cieľ: vysielač veliteľskej lode flotily SA-401.

Pri ľavom dolnom okraji kontrolnej obrazovky radaru matne zažiaril malý bod, ktorý strmým oblúkom putoval k jej stredu, kde sa ustálil — automatika našla hľadaný cieľ. Až teraz sa samočinne zapojil zosilňovač. Svetelný bod prudko narastal a o niekoľko sekúnd sa zmenil na ostro vykontúrovaný nápis „SA-401“. Ozval sa slabý a málo zreteľný hlas, ktorý však rýchlo silnel. Po doladení rozhlasového príjmu bol jasne zrozumiteľný.

„Tu SA-401, veliteľská loď štvrtej kozmickej flotily!“ Hlas niekoľkokrát opakoval oznámenie, kým nad kontrolnou obrazovkou SA-408 nezažiarilo tlmené zelené svetlo. Obojstranné spojenie bolo nadviazané. Rádioauto-matika veliteľskej rakety, vzdialenej na milióny kilometrov, presne zacielila volajúcu kozmickú loď.

„Tu SA-408,“ ohlásil sa Franken. „Tu SA-408! Hlásenie komodorovi štvrtej kozmickej flotily: Dosiahli sme operačný priestor, žiadame usmernenie do útvaru!“

Komodor flotily požiadal veliteľa SA-408 o údaje letu. Kerulen sa zľahka naklonil nad mikrofón. Tváril sa sústredene, keď podával hlásenie:

„Tu veliteľ štyristoosmičky Kerulen. Komodor, hlásim prílet do operačnej oblasti. Posádka je v poriadku. Technické zariadenia fungujú bezchybne, loď pripravená na akciu. Na nasledujúcich desať mesiacov plne sa podriaďujeme vášmu veleniu!“

Potom oboznamoval komodora s technickými údajmi. Na palube je osobitná technika na ničenie meteoroidov, takisto montážne dielce na inštalovanie výstražných rádiomajákov na asteroidoch a planetoidoch. Podľa kozmických bezpečnostných predpisov mali k dispozícii dvojnásobné zásoby vody, vzduchu a potravín. Zásoby štiepneho materiálu pre pohonné, energetické a gravitačné zariadenia boli k dispozícii dokonca v trojnásobnom množstve.

Stíhač asteroidov štyristoosem vyštartoval v určenom čase zo základne na Marse smerom k obežnej dráhe Jupitera. Do operačnej oblasti leteli bez osobitných porúch.

„Pripojujeme menoslov členov posádky,“ pokračoval Kerulen. „Nájdete v ňom osvedčených spolupracovníkov, ktorí sa už druhý či tretí raz zúčastňujú na plnení našej spoločnej úlohy vo vesmíre.“

Na chvíľu sa odmlčal a otočil sa k zhromaždenej posádke, ktorá vyčkávala v pozadí centrály. Na niekoľkých sa povzbudivo usmial.

„Osobitne chcem spomenúť štyroch, ktorí prvý raz v živote opustili našu domovskú planétu: chemičku Filitru Gomovú z juhoamerického kultúrneho okruhu, inžiniera riadiacej a regulačnej elektroniky Rádža Rajpúra z indického okruhu, pilota pomocnej a prieskumnej rakety Kjóta Jokohatu z ďalekovýchodného okruhu a matematika Oula Nikériu zo stredoafrického kultúrneho okruhu. Končím hlásenie ä očakávam vaše pokyny.“

Kým kozmoradista Franken odvysielal zo záznamu elektronickej kartotéky mená členov posádky, vo veliteľskej centrále stúpalo napätie. Po dlhoročných prípravách a niekoľkomesačnom lete do operačnej oblasti medzi Marsom a Jupiterom všetci netrpezlivo čakali na akciu, ktorá by konečne uvoľnila nahromadenú energiu.

„Pozdrav našej Zemi!“ zaznel vážne a slávnostne hlas komodora zo skrytých reproduktorov. Bol to tradičný pozdrav veliteľskej lode posádke nového stíhača.

„Srdečne vás vítam v našej operačnej oblasti! Osobitne štyroch mladých kozmonautov, ktorí sa rozhodli pre našu bezpečnostnú expedíciu.“

Komodor vysvetľoval tým najmladším kozmonautom, že ďaleko od rodnej planéty, budú plniť dôležitú úlohu, ktorá je súčasťou rozsiahlej Vesmírnej bezpečnostnej služby, a to očisťovať priestor v oblasti meteoroidov medzi Marsom a Jupiterom od zvyškov planéty, ktorá sa tu rozpadla v pradávnej minulosti. Tým znížia riziko jedného z najväčších nebezpečenstiev — ohrozenie kozmických letov zrážkou s meteoroidmi. Ich hlavnou úlohou je vyhľadávať asteroidy, medziplanetárne telesá Veľkosti mohutných skál až planétok a vybaviťich výstražnými rádiomajákmi Ničiť všetky meteoroidy, vesmírne úlomky veľkosti pieskového zrniečka až balvanov, ak zistia ich prelet.

Zostavu štvrtej flotily stíhačov tvorí dvadsaťjeden kozmických lodí. Medzi štyristoosemdesiatym a päťstodvadsiatym slnokruhom vytvorili sme hľadaciu rojnicu. Jednotlivé lode sú od seba vzdialené dva milióny kilometrov. Priemerná rýchlosť flotily bola pätnásť kilometrov za sekundu. Stíhač SA-408 mal vystriedať SA-417 na prednom okraji rojnice, teda v najvysunutejšej pozícii. „Stíhač SA-417 je informovaný o vašom prílete. Flotila vysiela najbližší spoločný zameriavací signál pre Zem a Mars v nasledujúcom galaktickom intervale, čiže pozajtra v čase od 0,00 do 0,15 h. Zaujatie pozície na 520. slnokruhu a prílet k štvrtej kozmickej flotile potvrďte aj VSA. Želám vám úspešné akcie! Koniec hlásenia.“

Norbert Franken podľa predpisu potvrdil príjem korablorovho hlásenia. Na kontrolnej obrazovke zmizol nápis „SA-401“ a zhaslo aj zelené signálové svetlo. Smerové antény sa znovu vtiahli do trupu kozmickej lode.

Kým veliteľ, matematik, kozmoradista, navigátor a inžinier pohonných agregátov zostali v riadiacej centrále, aby pomocou formaxu, elektronického počítača, vyrátali presnú dráhu letu na pozíciu v päťstodvadsiatom kozmickom okruhu, ostatní členovia posádky prešli do veľkej spoločenskej a oddychovej miestnosti, ktorú oficiálne nazývali halou etiky. Mali ešte polhodinu voľna. Niektorí sa usadili do hlbokých a pohodlných kresiel, iní sa zamyslení prechádzali po miestnosti. Všetci sa v duchu sústreďovali na vzrušujúce úlohy, ktoré ich očakávajú.

Nik tentoraz osobitne nevychutnával závan klimatizovaného čerstvého ovzdušia, ktoré previevalo halou, príjemnú tlmenú hudbu zo skrytých reproduktorov. Nik si osobitne nevšímal úhľadne zariadenú sálu, najrozmanitejšie a najexotickejšie okrasné rastliny a kvety, ani príjemné sálanie nepriameho osvetlenia.

Povrchný alebo nezasvätený pozorovateľ by mohol mať dojem, že na všetkých zaľahla akási stiesnenosť. Možno preto, že ich komodor vysiela do najvysunutejšieho okraja rojnice, najďalej do temných hlbín vesmíru. Nie, v tom nebola príčina. Ich sústredenosť a mlčanie, ktoré zdanlivo pôsobili dojmom stiesnenosti, spočívali v tom, že každý v duchu a sám za seba skúmal svoje vedomosti, pripravenosť na akcie, o ktorých sa toľkokrát hovorilo vo výcvikovom stredisku na Zemi.

Po chvíli sa zdvihla z kresla chemička Filitra Gómová, ktorú predsa len tiesnilo mlčanlivé ovzdušie. Prešla do rohu miestnosti, kde bola jónika, sférický koncertný klavír. Tu, opretí o štíhly biely stĺp, ktorý bol stredobodom architektonicky zladenej spoločenskej sály, so založenými rukami stáli súrodenci Frankenovci — lekárka Sagitta a kozmoradista Norbert. Bolo to ich obľúbené miesto. Počas odpočinku najradšej tu trávili čas. Ich predstavivosť vnárala sa do hlbín vesmíru. V idylickej pohode spoločenskej haly nik by nebol hádal, že loď sa rúti kozmickým priestorom rýchlosťou v zemských podmienkach nepredstaviteľnou.

Bol to svojský súrodenecký pár. Hoci Sagitta nepotrebovala ochranu svojho brata a bola rovnako samostatná ako každý člen posádky, predsa mala pri ňom osobitný pocit bezpečia a istoty. V styku s ostatnými obaja boli veľmi živí a vravní. Ak sa však vo voľnom čase stretli pri bielom stĺpe alebo vo svojich kabínach, ledva preriekli slovo. Takmer vždy sa uspokojili s touto mlčanlivou spolunáležitosťou. Tiché slovo, pohyb ruky alebo len pohľad stačili, aby si dokonale rozumeli.

Pohrúžený do myšlienok Norbert úkosom spozoroval, že k nemu ktosi pristúpil. Jeho oči sa stretli so spýtavým pohľadom tmavookej Filitry Gomovej, ktorá pochádzala z územia niekdajšej Brazílie. Norbertovi nevdojak zišlo na um, ako dávno už ľudstvo prekonalo úzke národnostné hranice a zoskupilo sa do veľkých civilizačných a kultúrnych okruhov, ako prekonalo sociálne a triedne rozdiely, vojny, zločinnosť, tvrdošijné choroby; zachovávajúc národné jazyky ako najväčšie kultúrne dedičstvo, prijalo svetový jazyk panorbiku a spojilo svoje sily do novej celovesmírnej aktivity vskutku kozmického veku.

„Co znamená skratka VSA, ktorú spomenul v závere hlásenia komodor?“ prihovorila sa celkom nenútene.

Franken ochotne prikývol. Preňho a jeho sestru Sagittu, ktorí boli už druhý raz na stíhačoch asteroidov, takéto pojmy boli celkom bežné. Okrem toho rád poskytol malú službu skromnej a sympatickej Juhoameričanke, ktorá navyše vynikala telesnou krásou kreolky.

„VSA je skratka veliteľa stíhačiek asteroidov,“ dal sa živo vysvetľovať. „Pôsobí na našej hlavnej základni na Marse. Stade riadi všetky kozmické stíhače, všetky flotily stíhačov. Včas nás vystríha pred osobitnými nebezpečenstvami, ktoré sa neraz vymykajú z rámca našich možností — napríklad pred kométami. Často nás informuje o zvýšenej aktivite na povrchu Slnka, s ktorou súvisí prudký rast množstva a intenzity rozličných nebezpečných žiarení. Jedným slovom, jeho funkcia je pre nás v mnohom životne dôležitá.“

Sagitta doplnila Norberta ďalšími podrobnosťami: „Ak sú napríklad kozmické lode bližšie k Marsu než k Zemi, veliteľská základňa obstaráva ich spojenie s domovskou planétou. Okrem toho plní funkciu retranslačnej stanice zo Zeme, vysielajúc poznatky vedy, informácie, zábavné relácie, aj funkciu kozmickej rozhlasovej pošty, zameriavajúc a zosilňujúc smerové antény do tých oblastí vesmíru, kde sa práve nachádzajú. VSA sa stará aj o to, aby v prípade havárie dostali v najkratšom čase lekársku pomoc. Kozmonautov, ktorí dlhodobejšie ochoreli, rozhodnutím VSA ešte pred vystriedaním kozmickej lode dopravia na Zem. A napokon veliteľ stíhačov asteroidov rozhoduje o štartoch kuriérnych a zásobovacích rakiet z Marsu, zo Zeme alebo z Mesiaca, ktoré podľa potreby privážajú náhradné súčiastky a výstroj.“

„Privážajú kuriérne rakety aj nové zásoby potravín, kyslíka a atómového paliva?“

„Myslím, že ani potraviny ani kyslík ešte nikdy nebolo treba dovážať,“ vysvetľovala Sagitta. „Tých má každá kozmická loď nadostač v zásobe.“ Tentoraz zasa Norbert doplňoval Sagittu: „Pokiaľ ide o jadrové palivo či takzvaný štiepny materiál, stáva sa, že pri zložitejšom a dlhšom manévrovaní flotíl sa jeho zásoba predčasne vyčerpá. Predovšetkým stíhačky asteroidov majú vysokú spotrebu energie. Ich akcie sa totiž vo väčšine prípadov nemôžu uskutočňovať bezpohonným, zotrvačným letom. Najmä v blízkosti „vesmírneho odpadu“, ako zvykli nazývať mikrometeoroidy a meteoroidy, ustavične sa striedajú rýchlosti — zrýchľovanie a spomaľovanie. Okrem toho pri odstreľovaní meteoroidov, ich ničení sústredenou paľbou laserových diel, spotrebuje sa enormné množstvo energie.“

Okolo chemičky, lekárky a kozmoradistu utvorila sa medzitým skupina poslucháčov, ktorí sa zapojili do debaty. Vyslovovali sa dohady o tom, čo ich najviac zaujímalo — kedy sa po prvý raz stretnú s meteoroidrni.

Filitra Gomová sa domnievala, že napriek moderným technickým zariadeniam budú musieť čakať celé mesiace, kým stretnú takýto vesmírny objekt. Dôvodila, že podľa počtu pravdepodobnosti stretnutie s meteoroidom je otázkou veľmi dlhého časového rozpätia. V duchu sa totiž teoretickými výpočtami utešovala. Zavše si musela priznať, že sa inštinktívne bojí takéhoto stretnutia. Navonok však usilovala sa nedávať to najavo v spoločnosti mužov, tých technických čarodejníkov a suverénov tretieho tisícročia. Jej tmavé oči sa však mimovoľne rozširovali obavami, keď počúvala názory kolegov.

Kjóto Jokohata, pochádzajúci z územia Japonska, bol pilotom malej pomocnej rakety, zvanej Kolibrík, určenej na prieskum a pohotovostné operácie. Bol jedným z kozmických nováčikov na palube štyristoosmičky, ale činorodej energie mal za dvoch skúsených kozmonautov. Primerane svojej túžbe po činoch tvrdil, že už v priebehu niekoľkých týždňov vypátrajú celý roj. Najradšej by sa bol hneď vrhol do prvého kozmického dobrodružstva.

Aby vyhovela túžbe mladého Japonca, lekárka vyhlásila, že dozaista už v najbližších dňoch môžu očakávať akciu proti meteoroidom. Pritom huncútsky pozrela na brata. Norbert pochopil a dodal:

„Možno, že radar už v najbližších minútach zaregistruje daj akú vesmírnu črepinu!“

Jeho nápadne zdôraznené vyhlásenie všetkých rozveselilo a prepukli v srdečný smiech, v ktorom sa vybila aj posledná štipka napätia.

Filitre do smiechu nebolo. Zhrozila sa pri pomyslení, že už v najbližších chvíľach sa bude na nich rútiť jeden z bezpočetných vesmírnych bludárov, preletujúcich kozmickými rýchlosťami vzduchoprázdny priestor… Hmlisto si vedela predstaviť, akú hmotnosť a prieraznosť nadobúda aj nepatrné vesmírne teliesko pri takýchto rýchlostiach! Ak sa k tomu priráta ústretová rýchlosť ich lode, musel by ich prevŕtať ako guľka z pištole hrudku masla…

Hľadala útechu u skúseného atómového fyzika Para Bacosa otázkou, aký je jeho názor na možné stretnutie s meteoroidmi.

Bacosovi predkovia boli Maďari a jeho rodina žila dnes v juhoeurópskom kultúrnom okruhu. Patril už medzi ostrieľaných znalcov vesmíru, tretí raz sa zúčastňoval na stíhaní meteoroidov. Od toho času, čo pred ôsmimi rokmi akiste práve takáto zákerná „strela“ pripravila o život jeho najlepšieho priateľa a celú posádku výskumnej lode, pridal sa k Vesmírnej bezpečnostnej službe.

Bacos vycítil obavy mladej kozmonautky a vedel ich aj pochopiť. Nepatril k tým technokratom, čo bezmedzné verili technickej dokonalosti prístrojov tretieho tisícročia a stavali do úzadia ľudské pocity a emócie. Usúdil, že najrozumnejšie bude povedať pravdu tak, aby upokojil Filitru a nesklamal ani oduševneného Kjóta.

„Nebudeme sa nudiť,“ povedal isto a rozvážne. „Okolo Slnka krúžia milióny a milióny malých aj veľkých úlomkov planiet. Takmer všetky sa pohybujú v priestore medzi Marsom a Jupiterom na najvysunutejšom okraji ich obletovej dráhy okolo centra našej slnečnej sústavy. Okrem toho jestvuje asi tridsaťtisíc asteroidov, z ktorých doteraz zistili asi osemtisíc, a na tých sú už umiestené výstražné rádiomajáky. Naša rojnica stíhačov prehľadáva priestor medzi oboma planétami v šírke zhruba štyridsať miliónov kilometrov. Tie dva milióny kilometrov, ktoré delia od seba jednotlivé lode, sú pod ustavičnou kontrolou radarov.

Sotva teda prejde deň, aby sme neobjavili aspoň jeden meteoroid. Takrečeno ›en passanť, pomimoidúc, bez najmenšieho ohrozenia posádky zničíme ho laserovými lúčmi. Väčšina týchto telies preletúva v rovine ekliptiky, teda v rovine obežnej dráhy Zeme okolo Slnka. Preto aj flotila našich stíhačov pohybuje sa v tejto rovine.“

Bacos sa trocha vychýlil z kresla, aby rozpriahnutými pažami naznačil, ako sa pohybuje kozmická flotila pri pátraní. Rád používal názornú gestikuláciu, keď dačo vysvetľoval. A takúto príležitosť si naozaj nemohol dať ujsť.

„Podľa doterajších skúseností každý za jeden až dva mesiace objaví dokonca celý roj meteoroidov. Vtedy sa celá rojnica sústredí do hustejšieho radarového a laserového záberu.“

Pri týchto slovách predpažil ruky a dlane priblížil iba na niekoľko centimetrov, aby znázornil zhustenie rojnice.

„To býva pod hviezdami riadny ohňostroj! Všetky stíhače, vzdialené od seba iba niekoľkotisíc kilometrov, ženu sa ako svorka žralokov za rojom meteoroidov a podchvíľou vystreľujú ničivé lúče z laserových diel. Zasiahnuté meteoroídy iskria a žiaria neuveriteľnými svetelnými spŕškami, ich hmota sa rozpadáva, takrečeno mení sa na rozžeravené plyny, ktoré postupne hasnú. Takouto laserovou paľbou neprejde napokon ani jeden meteoroid. Rojnica…

Ďalší výklad atómového fyzika pretrhli tri jasné údery gongu. Bol to signál pre časť členov posádky prvej zostavy pohotovostnej služby, aby urýchlene prišli do veliteľskej centrály. Tu si nacvičenými pohybmi navliekli bezpečnostné kombinézy.

Každý kozmonaut na palube stíhača, či už technik alebo vedec, mohol vykonávať službu pri hociktorom zo štyroch riadiacich pultov. Hoci elektronické a kybernetické prístroje boli schopné automaticky riadiť let, v rozhodných situáciách človek im musel dávať pokyny alebo operatívne kontrolovať ich činnosť. V pokojných fázach letu inžinieri a technici zasa pomáhali vedcom v ich výskumnej práci.

Pre Para Bacosa údery gongu znamenali, že má hneď odísť do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov. Jednou z jeho úloh bolo dozerať na celý systém vytvárania umelej gravitácie a starať sa o jeho bezporuchovú činnosť.

Po celej dĺžke kozmickej lode boli umiestené zariadenia, ktoré vytvárali umelé gravitačné pole, takže vo všetkých priestoroch pôsobila sila príťažlivosti, ktorá sa prakticky neodlišovala od zemskej. Kozmonauti sa teda mohli pohybovať v normálnych podmienkach. Pri dlhšie trvajúcich letoch mala táto okolnosť zásadný význam pre riadnu činnosť ľudského organizmu. V minulosti, pri starších raketových systémoch, gravitácia sa vytvárala odstredivou silou rotácie lode okolo pozdĺžnej osi; to v mnohom komplikovalo let. Nová metóda vytvárania umelej príťažlivosti gravitačnými generátormi mala okrem toho výhodu, že silové pole sa dalo podľa potreby regulovať alebo zvislo na pozdĺžnu os lode, alebo súbežne s ňou.

Paro Bacos teda zastával jednu z najdôležitejších funkcií v pohotovostnej službe. Preto hneď po úderoch gongu odišiel do riadiaceho oddelenia gravitačných generátorov.

Keď boli všetci na svojich miestach, veliteľ Kerulen oznámil program operácii. Palubný rozhlas prenášal jeho hlásenie do všetkých priestorov lode.

Najprv treba urobiť menšiu korektúru letu. Loď sa odchýlila asi desaťtisíc kilometrov od plánovaného kurzu. To, pravďa, v kozmických podmienkach nebola veľká vzdialenosť. Korektúrou sa opäť dostanú do súlaďu s rovinou ekliptiky, po ktorej sa pohybuje celá kozmická flotila. Manéver nepotrvá ani štyri minúty. Potom zamieria veľkou krivkou na páťstodvadsiaty kozmický okruh. Budú na to potrebovať dvadsať minút a štyridsaťdva sekúnd. Rýchlosť letu prispôsobia rýchlosti flotily, čiže pribrzdia zo štyridsaťpäť kilometrov za sekundu na šestnásť. V závere brzdiaceho manévru dostanú sa do blízkosti SA-417. Nadviažu rádiové spojenie a pripravia všetko na vystriedanie. Kerulen ešte doložil, že v týchto chvíľach sú vzdialení od štyristosedemnástky asi stotridsaťtisíc kilometrov.

„Aký veľký bude faktor ›g‹ a s ním súvisiaci prírastok tiaže?“ spýtal sa inžinier elektronických zariadení Rádž Rajpúr sediaci pri obrazovkách radarov.

„Faktor g nedosiahne väčšiu hodnotu než jedna celá osem, „odpovedal mu africký matematik Oulu Nikéria, ktorý obsluhoval hlavný počítač a nepretržite preratúval dráhu letu.

Letová krivka mala byť teda dostatočne veľká; nik nebude musieť použiť kreslá proti preťaženiu — ani vtedy, ak budú v činnosti brzdiace dýzy predných agregátov. Telesná váha kozmonautov, ako vyplývalo z údaja jedna celá osem, sa ani len hezdvojnásobí.

Oulu Nikéria vstal od riadiaceho pultu počítača, aby rozdelil kontrolné karty pre jednotlivých pracovníkov v centrále. Odobral ich z formaxu, ktorý ich automaticky vytláčal po každom prepočte dráhy letu. Boli na nich dlhé kolónky čísel vopred udávajúcich hodnoty, ktoré sa v určitom čase ukážu na číselníkoch prístrojov, ak sa bude manévrovanie letu odvíjať podľa optimálneho plánu. Prípadné odchýlky musí každý pracovník hneď korigovať.

Kým jednotliví službukonajúci pracovníci sa vhĺbili do štúdia čísel, veliteľ pristúpil k pilotronu. Bolo to zariadenie v podobe písmena „U“, inštalované uprostred oválneho riadiaceho centra. Na matnom povrchu, aby operátora nerušili prípadné svetelné odblesky, bolo množstvo páčok, kontaktov, tlačidiel, číselníkov a najrozmanitejších kontrolných svetiel. Okrem toho niekoľko malých obrazoviek, osciloskopy, niekoľko mikrofónov, reproduktorov a slúchadlá.

Kerulen vzal kontrolnú kartu z počítača. Z jej údajov nadiktoval automatickému pilotovi nové parametre letu. Celá operácia trvala iba niekoľko minút, a tak ju veliteľ vykonal postojačky. Pretože do začiatku manévru ostávalo ešte trocha času, pohodlne si sadol do veliteľského kresla na otvorenej strane riadiaceho pultu.

V miestnosti vládlo teraz ticho. Iba pozornejšie načúvajúcemu neušlo občasné tlmené šťuknutie alebo klipnutie nepretržite pracujúcich automatických zariadení a vytrvalé tiché bzučanie formaxu, hlavného elektronického mozgu lode, zabudovaného do zadnej steny riadiacej centrály.

Kerulen po chvíli načiahol ruku k ovládaciemu prvku. Jasné osvetlenie v miestnosti sa plynulé znížilo takmer na štvrtinu. V pološere ešte väčšmi vynikli zelené, modré a červené osvetlené číselníky pilotronu, navigačného, pohonného, radistického a radarového panelu, formaxu a laserového dela, nazývaného helikon. Z mužov v bezpečnostných kombinézach bolo vidieť iba obrysy postáv. Kerulen sa skrútol na otočnom kresle k druhému krídlu pilotronu, aby stlačil ovládacie tlačidlá veľkej centrálnej obrazovky a vonkajších televíznych kamier.

Ústredná obrazovka zaberala väčšiu časť hornej polovice čelnej steny centrály. Bola široká päť metrov a dva metre vysoká. Tlačidlovou voľbou mohla sa na ňu prepojiť hociktorá televízna kamera umiestená na bokoch lode, takisto projekcie z radarov.

Obrazovka sa pomaly rozžiarila, čo, pravda, v podmienkach snímanej scenérie je trochu prehnané označenie. Skôr len tlmene blikala.

Pred kozmonautmi sa otvorilo vesmírne nekonečno. Na čiernom pozadí ostro vygravírované a nerozptyľované zemským ovzduším svetielkovali milióny a miliardy nesmierne vzdialených a ešte vzdialenejších hviezd. Svetelný lúč, najrýchlejší posol vesmíru, ktorý prebleskoval nekonečnými priestormi takmer tristotisíckilometrovou rýchlosťou za jedinú sekundu, letel roky, desaťročia, stáročia, ba aj tisícročia, kým dopadol na citlivú a zázračnú sietnicu ľudského oka — odzrkadľujúc nekonečne vzdialené deje, ktoré sa medzičasom pominuli.

Nik z prítomných neprehovoril; akoby nechceli rušiť majestát ohromujúcej vesmírnej scenérie, ktorá pripomínala závoj posiaty drobnými flitrami nedohľadných sínc, naveky zakliaty do meravej podoby.

Ubehlo niekoľko minút. Ostré cenganie naplnilo výstrahou všetky priestory lode a vnieslo určitý pohyb aj do riadiacej centrály. Bol to signál, že automatický pilot o niekoľko sekúnd začne meniť letový kurz.

Do záverečného ozvuku pilotronovej výstrahy vmiesilo sa akési duté šušťanie a tlmené hučanie. Začali pracovať atómové pohonné agregáty. Dýzy v zadnej časti lode vyvíjali reaktívny tlak a menili jej polohu v bezgravitačnom priestore.

Predok lode sa čoraz väčšmi nakláňal. Nehybný závoj hviezdnej panorámy začal sa na obrazovke presúvať. Jasnejšie, dobre viditeľné hviezdy v popredí, ktoré boli doteraz pri spodnom okraji obrazovky, presúvali sa do stredu, odtiaľ putovali ďalej a napokon znehybneli pri hornom okraji. Táto poloha netrvala dlho. Už po minúte hviezdy putovali späť a zastali na pôvodnom mieste.

Kozmická loď sa vrátila do predošlej polohy, ibaže o desaťtisíc kilometrov ďalej. Prvá časť letového manévru sa skončila. Loď sa presunula o vzdialenosť, ktorou sa odchýlila od roviny ekliptiky — pomyselného plochého kotúča, po ktorom Zem obieha okolo Slnka. Pre lepšiu orientáciu navigátorov kozmických lodí túto rovinu predĺžili od okraja obežnej dráhy Zeme až po okraj slnečnej sústavy, teda do priestorov planéty Pluto, ktorá vo vzdialenosti takmer šesť miliárd kilometrov obehne raz za dvestopäťdesiat rokov po vystredenej elipse okolo Slnka. Predĺžený kotúč rozdelili na jednotlivé sekcie, na takzvané slnokruhy či kozmické okruhy.

Muži v centrále teraz bez vzruchu a triezvo sledovali číselníky kontrolných prístrojov. Sústredene skúmali údaje a porovnávali ich s hoďnotami, ktoré ďodal počítač.

„Hodnoty sú doteraz v poriadku!“ oznamoval navigátor. Od ostatných pultov hlásili to isté. Úďaje, vopred vyrátané formaxom, súhlasili so skutočnými parametrami letu.

Iba hlásenie Rádža Rajpúra od radarového kontrolného pultu obsahovalo akúsi zmenu: „Častice mierne stúpajú z dvadsať na dvaďsaťseďem. Ostatné hodnoty v poriadku.“

Z hlásenia vyplývalo, že výskyt kozmického prachu, mikrometeoroidov o priemere niekoľkých tisícin až desaťtisícin milimetra, mierne stúpol. Meracie zariadenie, ktoré predtým registrovalo dvadsať nárazov mikrometeoroidov na kozmickú loď, zaznamenávalo teraz dvadsaťsedem. Jednako ukazováčik stupnice stál ešte hlboko pod úrovňou výstražnej značky.

Pre svoju nepatrnú hmotu mikrometeoroidy neboli schopné preraziť kryt kozmickej lode. Ich pohybová energia menila sa pri náraze na tepelnú; iba mikroskopická časť hmoty ochranného krytu, vyhotoveného zo špeciálneho kovu, pri náraze častice sa vyparila, „atomizovala“.

Novým signálom pilotron ohlasoval ďalší letový manéver. Širokým oblúkom doľava usmerňoval kozmickú loď na päťstodvadsiaty slnokruh, na kruhovú dráhu vo vzdialenosti päťstoďvadsať miliónov kilometrov od Slnka. Jasnej šie hviezdy v popredí obrazovky putovali pomaly zľava do pravého okraja. Zjavovali sa nové a nové, prešli obrazovkou a mizli za jej pravým okrajom. Miernou oďstredivou silou, pôsobiacou doprava, dalo sa vycítiť, že loď oblúkom zahýba ďoľava.

Navigátor vstal z kresla a podišiel k veľkému stolu, na ktorom boli rozložené hviezdne mapy. Starostlivo ich porovnával s hviezdnou projekciou televíznej kamery na centrálnej obrazovke. Napokon začal manipulovať s diaprojektorom. Zo zásobníka, ktorý na mikrodiapozitívoch obsahoval celý hviezdny katalóg, vytiahol snímku rovníkovej oblasti Mliečnej cesty a vložil ju do projektora. Snímka sa mala v určitej chvíli premietnuť na obrazovku a prekryť projekciu z televíznej kamery.

Pätnásť minút po začiatku druhej letovej operácie Kerulen prepojil na obrazovku predný radar. Vedel, že o niekoľko minút pozorné oko radaru zistí v smere letu neznámy objekt a vyhlási poplach…

Netrpezlivo čakal na tento okamih. Rozhodol sa, že členov posádky, predovšetkým nováčikov, poďrobí skúške. Pre istotu zablokoval laserové ďelo, ktoré bolo ustavične napojené na letovú automatiku a podľa situácie aj samočinne bolo schopné odstreľovať nebezpečné objekty. Uvedomoval si, že zablokovaním dela loď sa teoreticky stáva bezmocnou proti meteoroidom. Bol tu však ešte pilotron, samočinný pilot, ktorý pri nepredvídanom stretnutí automaticky vychýli loď z nebezpečnej dráhy. Okrem toho teraz sa už pohybovali v smere obvyklého letu rojov meteoroidov, ktorý bol súbežný so smerom otáčania slnečnej sústavy. Nebezpečenstvo prípadnej zrážky bolo teda minimálne.

Zablokovaním laserového dela Kerulen síce vypol automatickú protimeteoroidovú ochranu vlastného stíhača, no súčasne tým zaručil bezpečnosť štyristosedemnástky, ku ktorej sa približovali. Zapnutý radar, neodpojený od helikonu, bol by identifikoval SA-417 ako neznámy objekt a automaticky uvoľnil ničivé laserové lúče. V činnosti však ostával radar pilotronu.

Nič netušiaci navigátor pozorne sledoval obrazovku. Hviezdy sa teraz ledva badateľne posúvali. Oblúk, ktorý loď opísala v kozmickom priestore, bol čoraz miernejší a súbežnejší s predpísanou dráhou.

Od prostriedku horného okraja obrazovky až po jej pravý dolný roh vinula sa matne svietielkujúca stuha Mliečnej cesty. V pravom hornom rohu, v súhvezdí Lýry, žiarila najjasnejšia hviezda Vega. Už nie tak výrazne, no predsa zreteľnejšie spomedzi bezpočetného množstva mihotavých hviezdnych bodíkov žiaril Atair v súhvezdí Orla, Sirrah v súhvezdí Andromedy, Scheat v súhvezdí Pegasa a Fomalhaut v súhvezdí Južnej ryby.

Z dvadsiatich minút a štyridsiatich dvoch sekúnd, ktoré mal trvať manéver preletu lode na päťstodvadsiaty slnokruh, medzičasom uplynulo devätnásť sekúnd. Na konečné preskúmanie polohy navigátor uviedol do činnosti projektor smerujúci na obrazovku a vycentrovaný presne na pozdĺžnu os lode.

Na centrálnej obrazovke nastal zmätok: všetky hviezdy bolo vidieť dvojmo! Chaos sa postupne ustaľoval. Obe projekcie — z televíznej kamery aj z diaprojektora — začali sa pomaly prekrývať. Keď vzájomne celkom splynuli, kozmická loď dosiahla pozíciu na predpísanom slnokruhu.

Navigátor sa zrazu zháčil. Spoza ľavého okraja obrazovky vysúvala sa veľmi jasná hviezda, ktorá nijako nepatrila do tamojšieho súhvezdia! Práve sa presúvala popri hviezde G 77, v blízkosti galaktického Južného pólu. To predsa nie je možné?!

Nestihol sa ďalej čudovať. Do všetkých priestorov lode zaznelo ostré poplašné cenganie, zapnuté pilotronovým radarovým zisťovačom — protimeteoroidovou výstrahou. Všetci sa v kreslách rýchle pripevnili popruhmi.

Nastala chvíľa, na ktorú čakal Kerulen. Pozorne sledoval činnosť jednotlivých členov posádky.

Rádž Rajpúr sa bránil panike. Z celej sily zaťal zuby a prižmúril oči na dve úzke štrbiny. Odtrhol pohľad od veľkej obrazovky a prešiel na kontrolné prístroje. Šípka merača vzdialenosti sa prudko vyklonila doprava a zastala pri údaji „60 000 km“. Ako to býva v nečakaných situáciách, nečakane sa mu vynoril pred očami obraz jeho životnej družky Intry: veľké mandľovohnedé oči s dlhými obrvami, čierne havranie vlasy hladko sčesané dozadu, čokoládovohnedá tvár a štíhla postava vo voľne splývajúcom šate indickej domoviny…

Údaj šesťdesiattisíc kilometrov ho nástojčivo prinavrátil do skutočnosti. V zemských podmienkach by sa každý zasmial nad „nástojčivosťou“ takejto vzdialenosti, lenže v kozmických priestoroch to bola vzdialenosť minimálna. Opäť sústredený na prístroje s potláčaným vzrušením oznámil situačnú správu: Stíhač sa približuje k neznámemu objektu, letiacemu rýchlosťou šestnásť kilometrov za sekundu, čo je relatívne pomaly. Podľa momentálnych výpočtov formaxu mali by teleso dostihnúť asi o dvadsať minút.

Znovu nedôverčivo skontroloval údaje o smere letu, rýchlosti, veľkosti a tvare objektu, ktorý zachytil radar. Jeho tvár strácala napätý výraz a očividne sa rozjasňovala.

Medzitým sa matematik Oulu Nikéria usilovne zvŕtal v otočnom kresle pri centrálnom počítači. Mocná postava, pevne sa zapierajúca do bočníc kresla a zľahka naklonená dopredu, pôsobila dojmom pružiny napätej na vymrštenie. Zrak podchvíľou spočinul na veliteľovi — bol pripravený v okamihu vykonať rozkazy. Ale pripravenosť po chvíli ustúpila nemenšiemu začudovaniu: veliteľ vôbec nepôsobil dojmom človeka, ktorý by sa chystal vydať havarijné príkazy! S nehybnou tvárou pokojne sedel pri pilotrone.

Oulu Nikéria dychtivo načúval tichému bzučaniu formaxu. Elektronický mozog lode zotrvával pri obvyklom tóne. Vo chvíli vrcholného nebezpečenstva bol by tento ústredný počítač, spätý s automatickým pilotom, určite prenikavejšie bzučal, lebo by musel vykonávať čoraz väčší počet operácií.

Vo chvíli, keď sa ozvalo poplašné cenganie, vymrštili sa pri riadiacom pulte pohonných agregátov dve ruky. Salamma el Durhám, inžinier elektroniky, pochádzajúci z arabského kultúrneho okruhu, chcel inštinktívne strhnúť páky brzdiacich dýz. Na polceste mu ruky klesli; uvedomil si, že pilotron spojený s počítačom bol by v zlomku sekundy rozhodol zaňho a včas reagoval na situáciu. Ani sa nenamáhal zopnúť si široký protiodstredivý bezpečnostný pás, ktorý chránil kozmonautov pred vymrštením z kresla pri prudších manévroch alebo pri prudšom zabrzdení lode.

Celé dianie bolo mu akési ľahostajné.

Zato skúsenému kozmonavigátorovi niekoľko sekúnd po vyhlásení poplachu blyslo hlavou, že reflex nemôže byť nič iné ako stíhačka štyristosedemnásť! Mimovoľne sa usmial: záhadné teleso pri G 77 nie je nijaká hviezda, lež obrys pomerne veľkého kovového objektu, dozaista kozmickej lode, ktorú mali vystriedať.

Medzičasom sa obidve projekcie na centrálnej obrazovke navzájom dokonale prekryli.

„Loď vmanévrovala do päťstodvadsiateho slnokruhu. Nový kurz je v poriadku,“ zahlásil navigátor pokojným hlasom a vypol projektor. Potom huncútsky pozrel na veliteľa, ktorého zámer od prvých chvíľ pochopil, a doložil:

„Koniec poplachu — pohov!“

Kerulen sa usmial a kývol uznanlivo navigátorovi. Bol spokojný s priebehom poplachovej skúšky. Ani jeden z mužov v riadiacej centrále nepodľahol panike z prekva — penia, nik nekonal neuvážene. Každý síce reagoval svojím spôsobom a temperamentom, ale zodpovedne, s prehľadom. Iba el Durhám mu robil isté starosti. Všimol si, že inžinier sedel v kresle s nezopnutým bezpečnostným pásom a bol apatický.

Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu: „Objekt identifikovaný ako stíhač asteroidov štyristosedemnásť. Situácia normálna.“

Pred začiatkom manévru stíhača asteroidov Filitra Gomová opustila spoločenskú halu a odišla do svojej kabíny. Ešte celkom neprekonala strach z meteroidov. Ani výklad skúseného Para Bacosa ju nezbavil zvyškov neistoty. Rozhodla sa napísať niekoľko listov — rodičom, bratovi, sestre. Myšlienky na domov a blízkych akiste zaženú jej obavy.

Vedela, že jej listy prevezme štyristosedemnástka, ktorá ich dopraví na marsovskú hlavnú základňu. Stade poputujú kuriérnou raketou na Zem a do juhoamerického kultúrneho okruhu. O dva mesiace jej rodičia, ktorí bývali v utešenom dome neďaleko chýrnych vodopádov Iguacú, budú držať v rukách jej vlastnoručne písaný pozdrav z ďalekých vesmírnych končín. Pravda, mohla použiť aj rozhlasovú kozmickú poštu, ale na tú bude mať dosť príležitosti v budúcich desiatich mesiacoch.

Rada využívala zvyklosť minulých stáročí. Vlastnoručne písaný list mal osobitné čaro, nestrácal osobnú intimitu ani pri kozmických vzdialenostiach. Aj pri pobyte na Zemi ručne písaná korešpondencia v porovnaní s módnymi diktafónovými odkazmi zdala sa Filitre nenahraditeľnou. Generácie tretieho tisícročia zachovali si tento zvyk i pri najmodernejších komunikačných prostriedkoch — diktafóne, skriptofóne, malej elektronickej pamäti, ktoré mal každý člen posádky k dispozícii.

Filitra kráčala dlhou hlavnou chodbou, ktorá viedla od veliteľskej centrály až k masívnej ochrannej stene, zabe — rajúcej zadnú časť lode. Z chodby sa vchádzalo nielen do obytných kabín a oddychových miestností, ale aj do laboratórií, dielní, technických zariadení a do zásobární, jedným slovom, do všetkých priestorov. Iba priestor za ťažkou sivou ochrannou stenou, ktorý zaberal asi pätinu stíhača, bol neprístupný — boli tu umiestené atómové agregáty. Vstup bol možný len za mimoriadnych bezpečnostných opatrení. Pre takéto prípady bol v bočnom výklenku úzky vstupný tunel, chránený masívnym krytom a celou sústavou protirádioaktívnych zariadení.

Hlavná chodba nebola účelne priamočiara ani jednotvárna, nebol to dajaký priechodný „tunel“ prerušovaný iba dverami alebo chodníkmi, ktoré odbočovali. Na radu psychológov architekti v spolupráci s konštruktérmi spestrili chodby zákrutami, špirálovými schodišťami, malými galériami, nadchodmi, výklenkami. Vybavili ju svetelnými efektmi, dekoratívnymi farebnými plochami, okrasnými rastlinami, obrazmi, plastikami. Pôsobila pestrým, oživujúcim a súčasne útulným dojmom; vizuálne podnety sa v nej ustavične striedali. V podmienkach dlhodobej kozmickej odlúčenosti bolo to veľmi dôležité.

Filitra vystúpila po osemnástich stupňoch schodišťa, ktoré viedlo k dvom bytom. Každý mal dve priestranné kabíny. Druhý byt bol prázdny, rezervovaný pre vedca, ktorý mal pri vystriedaní stíhača štyristosedemnásť prejsť na palubu ich lode.

Na konci chodby stlačila gombík v stene. Dvere sa pomaly a takmer nehlučne odsunuli. Keď nimi prešla, samočinne sa za ňou zatvorili. V jednej obytnej kabíne sa súčasne zažalo hlavné osvetlenie j svietilo len dovtedy, kým nezapla bodové osvetlenie nad podhlavnicou ležadlá. Navyknutými pohybmi zavesila kombinézu do šatníka a pohodlne sa vystrela.

Mala na sebe odpočinkový jahodovočervený oblek. Podľa predpisov hneď pri ležadle bol bezpečnostný kozmický skafander s kyslíkovým prístrojom. Pri poplachu si ho mohla navliecť rovno na hrejivú a pružnú syntetiku, ktorú mala teraz na sebe. Keby v prípade havárie bola náhle vystavená kozmickému chladu, vzduchoprázdnu alebo žiareniu, nemohlo by sa jej nič stať. Bezpečnostný odev bol dostatočnou predbežnou ochranou.

Počas letového manévru ležala uvoľnene. Ani nie preto, aby zmierňovala účinok odstredivých síl, ktorý bol tentoraz zanedbateľný, ako skôr preto, aby sústredila myšlienky na listy. Bratovi opíše predovšetkým základňu na Marse a technické zariadenia rakety. Sestru, ktorá bola bytovou architektkou, oboznámi s vybavením spoločenskej haly, hlavnej chodby a obytných kabín. Otcovi sľúbila napísať niečo o ľuďoch, ktorí žijú dlhé mesiace v izolovanom, umelom svete kozmickej lode. Mame napíše o bezpečnostných zariadeniach a opatreniach, aby nemala nijaké obavy.

Sled jej myšlienok prerušilo poplašné cenganie. Nostalgické predstavy o domove sa razom rozplynuli pod tlakom nebezpečenstva. Musí hneď do chemicko-technického oďdelenia! Mechanicky vykonávala naučené pohyby, ktoré už toľko ráz vyskúšala pri tréningových poplachoch.

Od okraja ležadlá odopla protiodstredivý pás. Na prevlečenie bezpečnostného skafandra vďaka rýchlouzáverom stačilo niekoľko pohybov. S kyslíkovým prístrojom zaveseným na opasku skočila k výklenku v stene kabíny. Z výklenka vieďla naďol priepaďovou šachtou sklzná tyč. Po pätnástich metroch sklzu mala pevnú pôdu pod nohami. Ocitla sa v úzkej chodbe, dlhej asi dvadsaťpäť metrov, ktorá rovno na pozdĺžnu os lode viedla pracoviskami chemicko-technického oddelenia. Priechodmi sa rýchlo dostala do hocktorej miestnosti; v každej boli určité agregáty.

Vo Filitrinej pracovni boli čerpadlá chladiacej tekutiny, stroje na regeneráciu ovzdušia a vyrovnávače atmosferického tlaku. Mala na starosti aj akumulátory núdzového elektrického napájania a hotové dielce na utesnenie prípadných trhlín.

Tak ako ona aj ostatní členovia posádky, ktorí vo chvíli poplachu nemali službu v riadiacej centrále, náhlili sa na svoje pracoviská. Ozývali sa rýchle tlmené kroky, kdesi 27 klopli padacie dvere, v jednej z tlakových komôr zasyčal regulačný ventil.

Filitra stihla skontrolovať len niekoľko agregátov, keď zaznelo hlásenie o skončení poplachu a o tom, že objekt identifikovali ako SA-417.

Psychické napätie povolilo a uľahčené si vydýchla. Mimovoľne skontrolovala čas na náramkových hodinkách: od začiatku poplachu ubehli necelé dve minúty. Niekoľko dní po odlete zo Zeme si vyskúšala, koľko času potrebuje na to, aby sa pri poplachu dostala z kabíny do chemicko-technického oddelenia. Dokázala to za sedemnásť sekúnd, vrátane naviečenia bezpečnostného skafandra. Znovu si overila, že sklzná tyč je výborná pomôcka. Pritom rukavice bezpečnostných odevov spoľahlivo chránili ruky pred „spálením“ kože. Toto jednoduché, ale mimoriadne dômyselné zariadenie používali už v minulom tisícročí, napríklad v protipožiarnych centrálach.

Konštruktéri kozmickej lode vo všetkých priestoroch zabudovali priepadové šachty s takýmito sklznými tyčami. Vychádzali z celkom reálnej úvahy, že výťahy by mohli zlyhať, keby napríklad nebolo elektrickej energie. Sklzne tyče zabezpečovali maximálne rýchly prechod členov posádky z obytných priestorov na pracovisko.

Keď pilotron ohlásil brzdiaci manéver, Filitra opustila chemicko-technické pracovisko a chodbami sa dostala k jednému z troch výťahov. Chôdza bola teraz namáhavá. Akoby kráčala proti neviditeľnej tuhej mase, ktorá sa valila z prednej časti lode. To účinkovali brzďiace ďýzy, ktoré spomaľovali let.

Keď sa Filitra konečne dostala do kabíny, na ležadle vyčkala, kým sa skončil brzdiaci manéver. Potom si sadla za stolík, aby napísala listy svojim milým. Úhľadných riadkov vytrvale pribúdalo. Ruka odvyknutá od tejto činnosti občas si musela oddýchnuť.

V kabíne vládlo príjemné teplo a ticho. Iba klimatizačné a tlakové zariadenie ticho šušťalo.