Stíhače asteroidov

Zánik „Astronautika“

Jokohata a Bacos pancierovým sklom prieskumnej rakety hľadeli do čierňavy posiatej hviezdnymi bodmi. Leteli k neznámej lodi.

„Ktovie, či nás cudzinci zbadajú a dovolia nám, aby sme sa priblížili,“ nadhodil Jokohata, aby zaplašil tiesnivé ticho a znepokojujúce myšlienky. Ešte vždy bol presvedčený, že je Frankenova myšlienka o mimozemskom pôvode lode pravdivá. S prekvapením pociťoval, že zvedavosť a obava spôsobujú mu žalúdočné ťažkosti, čo sa mu zriedkakedy stávalo. Lenže napätie bolo tentoraz priveľké.

Bacos spočiatku neodpovedal na Jokohatovu úvahu. Preňho tento let nebol nijakým dobrodružstvom, bol si celkom istý svojou domnienkou. Čakala ho skôr riskantná a ťažká úloha, ktorú pri najmenšej neopatrnosti mohol zaplatiť životom. Najdôležitejšie bolo zachovať si jasnú hlavu, rozvahu a vecnosť, nerozptyľovať sa nijakými víziami a pocitmi.

„Cudzinci nám všetko dovolia,“ riekol po chvíli.

Pilot si vzdychol. Škoda, že Bacos neverí na vesmírne bytosti. Už len pomyslenie, že sa s nimi stretnú, bolo nesmierne vzrušujúce. Ale v duchu sa napomenul, že namiesto úvah treba všetku pozornosť sústrediť na riadenie rakety.

Tentoraz to nebolo jednoduché. Museli letieť bez vodiaceho rádiosignálu aj bez radaru, aby nevyvolali nepredvídanú reakciu na neznámej lodi. Kjóto uvažoval, že by bolo azda rozumnejšie letieť ku kozmickej lodi zo slnečnej strany, z ktorej bola, i keď sporo, predsa len osvetlená.

„Podľa výpočtov mali by sme už byť v blízkosti lode,“ znovu sa ohlásil, ale skôr pre seba. Teraz bolo treba mať oči na stopkách. Ubiehali ďalšie minúty a pred nimi len tma.

Bacos sa obzrel. Niekoľko kilometrov za nimi, v slabom osvetlení vzdialeného Slnka, akoby lenivo a s nemennou pravidelnosťou pomaly sa prevaľoval asteroid.

Pilot tlmene zhíkol. Bacosov pohľad sa znovu uprel dopredu. Pred nimi vyrástla akási temná masa, ktorá zaclonila hviezdne pozadie.

Jokohata zapol predný reflektor. Kotúč ostrého svetla narazil asi päťdesiat metrov pred nimi na matne sa lisnúcu kovovú stenu. Obaja sa mimovoľne naklonili dopredu, nakoľko im to len dovolili bezpečnostné pásy. Matná stena sa k nim blížila, presunula sa po ich pravom boku a zaostala za nimi. Pilot opatrne stočil raketu späť a zamieril s ňou k trupu neznámej lode. Reflektor pomaly „ohmatával“ driek mohutného telesa, až napokon zachytil vrchol záhadného V…

Obaja kozmickí rozviedčici zatajili dych. Hoci Bacos bol skalopevné presvedčený o správnosti svojej domnienky, neubránil sa náramnému napätiu. V týchto okamihoch sa malo rozhodnúť, či ide o medzihviezdne, alebo pozemské vesmírne plavidlo.

Ostré chladné svetlo reflektora odhalilo v lodi obraz strašného spustošenia. Vpadlo do otvorených kabín, chodieb, strojovni. Prúd svetla sa ďalej kĺzal po mäteži konštrukčných dielcov, po ostrých hranách rozkmásaných a postláčaných oceľových platní, po zohýbanom potrubí, pretrhaných a zhúžvaných kábloch.

Tajomstvo kozmickej lode V, ktoré tak ďlho držalo v šachu celú posádku stíhača štyristoosem, bolo odhalené! To, čo videli oči oboch prieskumníkov, bolo im dôverne známe: mali pred sebou vrak kozmickej lode, ktorá bola zhruba v polovici prelomená, pričom obe časti vytvárali ramená písmena V.

Svetelný kužeľ vyzvedal ďalej. Tá časť trupu, ktorú preťal meteoroiď, bola poznačená rezom rovným akoby podľa pravítka. Vyzeralo to, akoby sa obrovská britva zarezala do povrchu a odlúpla z neho pokožku. Na opačnej strane „rany“, pozdĺž výstuže a potrubia, spoje a dielce držali obe časti lode pokope. Vydávali svedectvo o mimoriadnej pevnosti a odolnosti konštrukčného materiálu. Vydržal nielen strašný osudný náraz telesa letiaceho kozmickou rýchlosťou, ale aj nalomenie celej lode do tvaru písmena V, čo nastalo v zlomku sekundy.

Paro Bacos, omráčený pohľadom, ktorý sa im naskytoval, nemohol sa len nečinne prizerať. Nadišiel jeho čas. Odopäl bezpečnostný pás a pripravil sa na výstup z rakety. Sám mal vniknúť do útrob zdemolovanej lode a zneškodniť spoje a kontakty k agregátom atómového pohonu.

Čerpadlá odčerpali z kabíny ovzdušie. Hermeticky uzavretý kryt výstupného otvoru sa pomaly odchýlil a Bacos v hrubom a nemotornom kozmickom skafandri topornými pohybmi liezol von.

Obkolesilo ho vzduchoprázdno a meravá tma. Iba päťdesiat metrov pred ním chladný biely kotúč reflektora nehybne ožaroval časť vnútra havarovanej lode. V tomto okamihu ešte nevedel povedať, či si v duchu želal, aby sa v osvetlenej „rane“ mihlo čosi živé, alebo radšej nie. Vidieť živú bytosť vo vraku, ktorý nevedno ako dlho letel vesmírom, bolo by teraz šokujúce…

Chopil sa fľaše so stlačeným vzduchom, ktorá účinkovala ako malý raketový motor. Nárazovým vypúšťaním plynov pomaly vyštartoval v smere ožiareného miesta. Mohol by použiť aj reaktívnu pištoľ, ale tá by ho mohla príliš prudko hnať proti stenám vraku. Voľne plávajúc bezgravitačným priestorom, zapol malý reflektor umiestený hore na kukle.

Jokohata pozoroval nemotornú postavu, vzďaľujúcu sa od rakety. Svetlo reflektora sa ostro odrážalo od priehľadnej kukly. Za ním sa tiahlo ako tenká čiara zabezpečovacie lano. Nijaký kozmonaut nesmel opustiť palubu kozmickej rakety bez toho, aby sa najprv nepripútal týmto lanom.

Bacos doplával k hrotu písmena V. Kužeľ baterky kĺzal sa po spleti konštrukčných častí, ktoré v prelomenom trupe pripomínali bezkrvnú ranu. Hľadal prístup do hlavnej chodby. Keď ho objavil, vytiahol z náprsnej montážnej kapsy malú ampulku a rozmachom ruky ju vymrštil do priestoru. Po chvíli v tme prenikavo zažiarilo červené svetlo. Kým kapsľa dohorí, bude asi desať minút vyžarovať tento zďaleka viditeľný signál. V priebehu hodiny vplyvom ukrutného kozmického chladu jej hmota sa rozpadne na mikroskopické častice, ktoré nebudú znamenať nijaké letové nebezpečenstvo.

Červená žiara bola tak pre Jokohatu, ako aj pre posádku znamením, ktoré nahrádzalo zakázané rozhlasové spojenie. Signalizovala, že Bacos sa chystá vstúpiť do vraku.

Jokohata sa vzdialil s prieskumnou raketou do väčšej vzdialenosti. Aj materská loď podľa zásad kozmickej bezpečnosti musela sa vzdialiť a dodržať určitý odstup od miesta rizikovej činnosti. Kerulen ju okrem toho stočil prednou časťou od vraku, aby v prípade atómovej explózie plnou rýchlosťou mohli odštartovať do voľnej časti vesmíru.

S maximálnou opatrnosťou si Bacos kliesnil cestu rumoviskom prielomu. Táto časť operácie — vniknutie do útrob havarovanej lode — sa ukázala namáhavejšia, než pôvodne predpokladal. Musel ustavične dbať na to, aby ostré hrany roztrhaných oceľových platní, výčnelky a iné demolované dielce a materiály nepoškodili kozmický skafander! Stačila by najmenšia štrbina, aby tlak v obleku rýchlo klesol, uniklo z neho ovzdušie a teplo. Čakala by ho krátka smrť pre nedostatok kyslíka. Pokles tlaku by spôsobil spenenie krvi v žilách, krv by začala vrieť, no súčasne by živá hmota veľmi rýchlo zmeravela na kus ľadu účinkom kozmického chladu blízkeho absolútnej nule — mínus dvestosedemdesiattri stupňov Celzia.

Bacos si teda zaslúžene vydýchol, keď sa dostal do hlavnej chodby. Teraz sa už mohol pohybovať rýchlejšie — konštrukcia chodby bola v tejto časti neporušená. Nebolo tu ostrých hrán ani výčnelkov.

Miernymi odrazmi od stien sa postupne dostával dopredu. Musel dávať pozor, aby ho priveľmi prudký odraz nevymrštil proti stene. Zažal baterku so silným reflektorom. Svetlo, ktoré vydával malý reflektor, pripevnený na kukle, v úplnej tme veľa nepomohlo.

Pomyselný návštevník týchto miest, ktorý by nevedel nič o katastrofe, mohol by mať dojem, že v celej lodi vypli osvetlenie a posádka spokojne odpočíva za dvermi kabín. Všetko sa zdalo v úplnom poriadku.

Bacosa obklopovalo absolútne ticho vzduchoprázdna. Ozdobné predmety, sošky a obrazy, upevnené pre prípad gravitačných porúch, boli na svojich miestach. Iba niekoľko stoličiek a kvetináčov nehybne viselo v priestore chodby. Musel ich mierne odtisnúť z cesty, alebo sa popri nich prešmyknúť. Jedna stolička zotrvávala nehybne v polohe nohami proti povale. Zľahka sa dotkol jej čalúnenia — v okamihu sa rozpadlo na prach. Aj rastliny a ozdobné kvety, ktoré kedysi potešovali zraky členov posádky, dávno sa rozpadli pod mrazivým dotykom kozmického chladu.

Za jedným rohom narazil na akýsi oceľovopružný predmet. Bola to pôvodne olovená socha; pri chlade blízkom absolútnej nule nadobudla celkom iné vlastnosti a bola elastická ako oceľová pružina. Pritom samotná oceľ za týchto podmienok bola by krehká ako sklo.

Konečne doplával na koniec chodby. Pred ním sa vynorila sivá ochranná stena, ktorá oddeľovala asi pätinu priestoru lode od ostatných miestností a zariadení hrubou vrstvou protirádioaktívneho materiálu. Za ňou boli atómové pohonné a energetické agregáty. Chodba sa tu v pravom uhle rozdvojovala napravo a naľavo pozdĺž ochrannej steny. Bacos sa dal vľavo. Desať metrov za odbočkou mal byť krytý montážny výklenok, cez ktorý viedli všetky funkčné spoje od agregátov k ovládacím panelom v riadiacej centrále.

Otvoril kryt. Svetlo baterky odhalilo hustú sieť káblov zapojených presným systémom, spoje boli navyše farebne odlíšené. Jeho úlohou bolo rozpojiť všetky prúdové obvody a kontakty. Maximálna opatrnosť bola najvyšším príkazom. Bolo totiž možné, že v niektorých obvodoch sa udržal zvyškový prúd, ba nebolo vylúčené ani plné napätie. Niektoré materiály pri extrémnom chlade mohli nadobudnúť supervodivé vlastnosti, čiže nekládli prúdu prakticky nijaký odpor. Osobitne sa musel mať na pozore pred neočakávanou iskrou elektrického výboja.

Odpájal kontakt za kontaktom. Hoci v kozmickom obleku vládla optimálna teplota kontrolovaná miniatúrnymi polovodičovými prvkami malej kybernetickej centrály, Paro Bacos cítil, ako mu na čele, na tvári a na šiji naskakujú kropaje potu.

Posledné rozpojil hrubé káble, ktoré viedli z ochrannej steny a zásobovali celú loď energiou. Teraz si mohol skutočne vydýchnuť. Splnil nebezpečnú úlohu bez komplikácií.

Zrazu mal inštinktívne nepríjemný pocit: čosi sa za jeho chrbtom zmenilo. Ostal stáť bez pohnutia. Iba potom pomaly pootočil hlavu.

Tam, kde za normálnych gravitačných podmienok bola povalová časť chodby, zbadal reťaz svetiel v dvojmetrových odstupoch.

Strnulé napätie povolilo. Najradšej by sa bol zasmial. S tým mal rátať! Núdzové zásobovanie elektrickým prúdom sa samočinne zaplo vo chvíli, keď rozpojil posledný kábel. Núdzová sieť bola napájaná z batérií a chemických článkov rozmiestených po celej lodi. Mnohé z nich boli zrejme neporušené. Keby bolo v lodi normálne ovzdušie, svetlo by sa rozptýlilo na všetky strany. Vo vzduchoprázdne však žiarili len osvetľovacie telesá.

Napodiv až teraz si všimol, že v jeho skafandrovej kukle slabo svieti červená lampka, ktorej úlohou bolo signalizovať prípadnú rádioaktivitu. Túto okolnosť zrejme prehliadol, keď bol sústredený na prácu.

Skade však mohla prichádzať takáto pomerne silná rádioaktivita? Žeby trhlina v ochrannej stene?

Sústredený prúd svetla z baterky kĺzal sa po sivej bariére. Niekoľko krokov od montážneho krytu káblov svetelný kruh narazil na tmavý okrúhly otvor. Bol to jediný funkčný a súčasne havarijný vstup do priestorov atómových agregátov. Hrubý pancierový uzáver bol dokorán otvorený. Za stenou zrejme bol človek. Pravdepodobne riskoval vlastný život, aby zachránil životy ostatných. Osudný meteoroid bol rýchlejší — dostihol loď skôr, než sa podarilo odstrániť poruchu. Bacos usúdil, že pre poruchu agregátov vesmírna loď nemala pohonnú energiu a nebola schopná manévrovať, nemohla sa zavčasu vyhnúť zrážke.

Podišiel k otvoru. Z kroka na krok červená lampka v kukle žiarila intenzívnejšie. Zasvietil baterkou do vstupného tunela — bol prázdny. Lampka teraz žiarila tak silno, že celý priestor kukly bol zaliaty jasným červeným svetlom. Musel sa čo najskôr vzdialiť od otvoru. Rádioaktívne žiarenie, ktoré z neho vychádzalo, bolo také intenzívne, že ani skafander nebol dostatočnou ochranou.

Vstupný tunel nechal otvorený. Nech všetko ostane v pôvodnom stave, až sem príde prieskumná komisia, aby preverila všetky okolnosti havárie. Vo vnútri lode určite nájde ďalšie dôkazy o tom, ako posádka statočne bojovala za záchranu.

Bacos, nemotorne tápajúci priestormi vraku, pripomínal námesačníka. Hľadal posledné stopy života, ktorý tu kedysi pulzoval tak ako teraz na palube jeho materskej lode. To navodilo nepríjemné asociácie, ktoré musel zaplašiť.

Takmer vo všetkých chodbách, ktorými alebo popri ktorých teraz prechádzal, záhrobné žiarilo núdzové osvetlenie, vlastne len samotné osvetľovacie telesá ostro ohraničené tmou vákua, ktoré lúče nerozptyľovalo.

Bol v obytnej časti lode. Väčšina kabín je zatvorená. Nebolo vylúčené, že za dvermi hermeticky uzavretými ostali ešte zvyšky ovzdušia, no život sa tam zachovať nemohol. Kyslík a zásoby potravín boli dávno vyčerpané. Nik predsa nemohol prežiť roky, ba možno celé desaťročia, ktoré uplynuli od katastrofy.

Dvoje či troje dvere boli otvorené. Obyvatelia kabín, keď ich zastihla katastrofa, zrejme náhlivo vybehli na chodbu, aby sa čo najskôr dostali na pracoviská. Na zatváranie dverí nebolo času.

Paro Bacos, hoci precitlivenosť, ako si myslel, nebola jeho zvykom, neodvážil sa ani len pozrieť do vnútra otvorených kabín. Nie, nemal strach, že narazí na mŕtvych. Skôr sa bál maličkostí, ktoré by mu pripomenuli posledné chvíle posádky dramatickejšie než objav zmrazenej mŕtvoly. Roztvorená kniha, nedokončený list, pár neobutých topánok…

Rozhodol sa urýchlene opustiť obytnú časť a prejsť do laboratórií a technických oddelení lode.

Až teraz mu zišlo na um zapnúť magnetické vložky topánok, ktoré by ho pridržiavali ku kovovému obloženiu chodieb a miestností. Chôdza bola podstatne jednoduchšia než „plávanie“ priestorom, hoci nie bez námahy. Pri každom kroku bolo treba vynaložiť určitú námahu. Mal využiť túto možnosť už od prvej chvíle. Lenže od napätia a vzrušenia — veď po dlhých rokoch vstúpil do mŕtveho sveta vraku znova živý človek — zabudol na ňu.

Chodidlá tvrdo dopadali na zem pri jednotlivých krokoch. Za normálnych okolností, keby bolo v lodi ovzdušie, kroky by priam duneli. No v tomto akusticky mŕtvom prostredí neozvalo sa ani najmenšie štrknutie, jediný zvuk. Absolútna nehlučnosť len prehlbovala mátoživú neskutočnosť situácie, v ktorej sa pohybovali iba dva svetelné body — svetielko malého reflektora na kukle a sporý svetelný pás baterky.

Konečne sa dostal do priestorov laboratórií. Znovu dlhá chodba, tentoraz to bol rovný tunel, bez okrasných doplnkov. Napravo i naľavo boli v pravidelných odstupoch vchody do jednotlivých sekcií. Svetelný kužeľ baterky kĺzal po nápisoch: „Astrobiologické laboratórium“, „Laboratórium korpuskulárneho žiarenia“, „Laboratórium supervodivosti pri extrémne nízkych teplotách“, „Laboratórium vákuovej elektroniky“… Celá prehliadka ľudského umu a nesmiernej členitosti moderného bádania.

Kužeľ svetla náhodne dopadol na jeden z reproduktorov, zabudovaných do stien vo všetkých priestoroch lode. V laboratóriách reproduktory neboli prekryté ozvučnicou, aby ich zvukový výkon bol nehatený. Kedysi dávno z nich zaznievali hlásenia veliteľa, oddychová hudba… Bacosovi sa zazdalo, že jemný prach, usadený za dlhé roky na membráne reproduktora, zľahka sa zvíril. Že by membrány vibrovali účinkom elektromagnetických impulzov? Presunul svetlo baterky na ďalší reproduktor a zistil to isté. V mŕtvom vraku to bol nepochopiteľný jav. Že by vplyv otrasov z jeho chôdze? Nie, na to bolo teleso lode príliš masívne.

Ostávalo teda jediné logické vysvetlenie: membrány sa museli zachvievať účinkom dajakých tónov. Ale akých?

Pritlačil sa kuklou na jeden z reproduktorov, aby sa vibrácia na ňu preniesla. Keďže v kukle bolo ovzdušie, malo sklo kukly naň preniesť vibráciu a on by začul tie zvuky.

Zhrozený sa strhol nazad. Zvuky, počul skutočné zvuky pripomínajúce ľudský hlas! Nezreteľné, nárazovité a skreslené, ale neodškriepiteľné pazvuky ľudského hlasu, ktorý akoby čosi kričal, volal…

Čo ako bol šokovaný, ovládla ho jediná myšlienka. Vyrútil sa — ak sa v týchto bezváhových podmienkach dalo vôbec o čomsi takom hovoriť — jedným smerom chodby. Hovoriaca osoba musela byť v riadiacej centrále, tam bol ústredný radistický pult a na ňom aj mikrofón palubného rozhlasu!

Až na chodbe si uvedomil, že riadiaca centrála je v druhom krídle nalomenej kozmickej lode! Musí teda znovu prejsť cez prielom v trupe. A to si vyžadovalo krajnú opatrnosť. Z náhlenia teda nebude nič.

Aj tak sa nedostal ďalej. Cestu mu zahatali pevne zatvorené dvere na výpadovom konci chodby. Akiste sa automaticky zasekli v okamihu havárie. Nápor celým telom nepomohol. V daných podmienkach, keď ho pridržiavali len magnetické vložky topánok a nemal sa chrbtom o čo zaprieť, mohol vyvinúť len slabý tlak.

Vo výške očí bol na dverách okrúhly priezor veľkosti dlane, zaclonený posuvnou krytkou. Odtiahol ju, ale len na niekoľko okamihov. Do očí mu udrela silná žiara!

Svetlo za dverami v tomto pustom vraku bol ďalším šokujúcim prekvapením. Chvíľu váhal a potom znovu odsunul krytku. Tentoraz zaujal takú pozíciu, aby ho zdroj svetla za dverami priamo neoslepoval.

Nevidel nič. Pancierové sklo bolo na druhej strane akoby zarosené, ba dokonca pokryté vrstvou ľadu či inovate. To mohlo najskôr znamenať, že v priestore za ním je ešte vlhké a zohriaté ovzdušie, ktoré sa zráža na dverách podchladených z druhej strany kozmickým mrazom. Takmer sa znovu zhrozil predstavy, že by v útrobách vraku ešte mohli žiť ľudia!

Prinútil sa chladnokrvne uvažovať. Aj keby za týmito dverami ešte existovali podmienky pre život, ich tvorcovia boli zrejme dávno mŕtvi. Aj najväčšie zásoby potravín sa raz vyčerpajú, takisto zásoby kyslíka. Nebolo však vylúčené, že zariadenia dodávajúce teplo a svetlo naďalej pracovali. Polovodičové články mohli nesmierne dlho premieňať kozmické žiarenie a svetlo vzdialeného Slnka na tepelnú a svetelnú energiu. Ich detektory boli na vonkajšej stene lode.

Niekoľkokrát kopol do dverí. Ak je za dverami ovzďušie, buchot musí byť počuteľný. Pritlačil kuklu na dvere a načúval. Neozval sa ani najmenší šelest. Skúsil to s rytmickými údermi rukami. Nijaká odpoveď. Jeďiným znamením, že je tu aký-taký prejav života, bolo zamrazené sklo a svetelné žiarenie, ktoré zrejme už nikomu neslúžilo.

Bacos si uvedomil, že jeho pobyt vo vraku sa veľmi predĺžil. Uplynuli už tri hodiny. Dávno mal dať materskej lodi a Jokohatovi svetelné znamenie. Jeho poslanie na havarovanej loďi sa vlastne skončilo rozpojením káblov a kontaktov.

Ale čo záhaďné chvenie reproduktorových membrán? Veď neklamné počul zvuky ľuďského hlasu!

Skízol svetlom baterky na najbližší reproduktor a chvíľu ho nedôverčivo pozoroval. Membrána sa nehýbala, ani najmenej sa nezachvela. Predošlé impulzy zrejme prestali pôsobiť.

Napriek tomu sa rozhodol, že navštívi riaďiacu centrálu v ďruhom krídle prelomenej lode. Nemohlo mu byť ľahostajné, že sa z palubných reproduktorov ozýva ľudský hlas. Hoci mu logika hovorila, že nie je možné, aby ktosi prežil v týchto podmienkach dlhé roky, teoreticky nemohol vylúčiť ani túto možnosť. Musí prejsť do druhého krídla. Čo ak práve tam, podľa zákona výnimočnosti neuveriteľných náhod a súvislostí, jediný z posádky prežíva posledné chvíle svojho života?

Táto myšlienka Bacosa priam zelektrizovala. Konečne sa okľukou dostal k prielomu. Spleťou nebezpečných hrán, výčnelkov a kýpťov, občas zatajujúc dych, opatrne sa prepracoval na druhú stranu.

Ešte skôr, než sa vnoril do útrob druhej časti vraku, vyhodil do priestranstva malú ampulku, ktorá o niekoľko sekúnd zažiarila zeleným svetlom. Bolo to dohodnuté znamenie, že akciu úspešne skončil a že možno obnoviť rádiové spojenie.

Zapol zariadenie VKV. Čakal na spojenie, aby podal predbežné hlásenie. Ale zo slúchadiel sa nič neozývalo. Vari všetci zaspali? Vyčkávajúc na mieste, zasvietil baterkou do chodby, po ktorej sa mal dostať do prednej časti vraku. Chodba bola ponuro temná, v nej sa núdzové osvetlenie nezapojilo.

Zasvietil na dlážku a zarazil sa: zbadal stopu, čosi ako stúpaj ľudskej nohy! Príliš tenká vrstva mikroskopicky jemného prachu však neumožňovala presnejšie zistiť, či kroky smerovali dovnútra, alebo von z chodby.

Chvejúce sa reproduktorové membrány, ozvuky ľudského hlasu a teraz čerstvé stupaje v prachu — to boli neklamné znaky života!.. Znovu zacítil, ako mu po chrbte prebehli zimomriavky. Nevedel si predstaviť, že by tu, kdesi v tmavých priestoroch chodieb, mal naraziť na prízrak kozmonauta, ktorý prežil katastrofu!

Rozhodol sa, že nebude vyčkávať na rádiové spojenie a hneď sa vydá po stopách. Viedli popri riadiacej centrále až k samému predku lode. Na jednom mieste zrazu zmizli. Bacos zaváhal. Bytosť, ktorá zanechala stopy, od tohto miesta zrejme pokračovala v ceste vznášavým spôsobom.

Bolo vylúčené, aby stopy pochádzali od niektorého člena ich posádky stíhača. Veď vyčkávali na zelený signál, a ten dal len pred dvoma minútami. To isté platilo aj pre Jokohatu.

Opatrne postupoval ďalej. Neuveriteľné napätie zvieralo mu srďce a chodba mu pripadala hrozivejšia. Iba malý svetelný kotúč baterky mátoživo sa mihal po stenách.

Konečne došiel až do katapultovacej komory. S údivom zistil, že je naširoko roztvorená do vesmírnej čierňavy. Prieskumná raketa bola vysunutá až na samý okraj katapultu, obrátená čelom dovnútra, a jej zadná pohonná dýza asi dva metre prečnievala do voľného priestoru. Ešte viac ho prekvapilo, že spodok rakety je privarený ku kovovej sklznici štartovacej rampy.

Bacos zastal celý ohúrený a v predstavivosti sa pokúšal zvládnuť možné súvislosti.

„Dýzou malej rakety pribrzďovali, aby kozmická loď vybočila kúsok z dráhy a vyhla sa meteoroidu,“ ozval sa v slúchadlách tichý hlas.

Bacosovi stuhla krv v žilách. Zdalo sa mu, že prešla večnosť, kým sa otočil. Svetlo jeho baterky narazilo na pomenšiu postavu v kozmickom skafandri!

Cítil, ako sa mu podlamujú kolená a obchádza ho mdloba. Tých šokov na tejto zdanlivo mŕtvej lodi bolo už priveľa! Zatackal sa niekoľko krokov dozadu a len s námahou sa udržal na nohách.

„To som ja, Paro,“ ozvalo sa v slúchadlách.

Atómový fyzik nevláďne dosadol na štartovaciu rampu. Bolo mu vskutku nanič.

„To som ja, Kjóto!“ posmeľujúc ho opakoval pilot, vidiac, že sa Paro poskladal.

„Prepáč,“ dodal „mal som si uvedomiť, že v tomto vraku čakáš iba mŕtvych…“

Kjóto sa k nemu pomaly blížil. Po niekoľkých sekunďách sa Bacos konečne zmohol na chabé kývnutie rukou.

„Paroma, ale sa mi uľavilo!“ vydýchol do mikrofónu a konečne vstal.

„Prečo si sa tak dlho nehlásil?“ vyčítal mu Kjóto. „Už som sa obával, že sa ti dačo stalo. Bol som veľmi nepokojný. Prečo si sa neohlásil zeleným signálom? Vyše ďvoch hodín som nemal od teba nijakú správu! Predpis-nepredpis, opustil som raketu, vošiel som do vraku a zašiel do druhého krídla pre prípad, že by si potreboval pomoc. Pri montážnom kryte pohonných agregátov si nebol, ale videl som, že si príkaz vykonal. Je to napokon náhoda, že sa tu stretávame, mohli sme sa minúť.“

Bacos mlčal. Srdce mu ešte stále vzrušene pulzovalo až kdesi v hrdle. V duchu si priznával, že nik z ľudí nie je schopný vopred odhadnúť, ako sa bude skutočne správať vo výnimočných situáciách. V prvom okamihu, keď počul hlas, bol presvedčený, že sa mu prihovára niekto z tých, čo prežili katastrofu. Hoci táto myšlienka bola vzhľadom na predošlé zistenia celkom nezmyselná, predsa sa neubránil ošiaľu.

V duchu bol Jokohatovi vďačný, že oňho prejavoval priateľské obavy. No medzi kozmonautmi, mužmi na svojommieste, nebolo zvykom prejavovať podobné pocity. Ak si však pripomenul, čo pred chvíľou prežil a ako reagoval, nebol si natoľko istý „chlapskosťou“ takýchto zvykov. Jednako sa len vecne spýtal:

„Hovoril si do palubného rozhlasu?“

„Vari si ma počul?“ odvetil Kjóto prekvapene.

„Iba pazvuky. Náhodou som si všimol, ako vibruje prach usadený na reproduktorových membránach.“

„Teda predsa! Áno, iba tak, pre všetky prípady, priložil som kuklu k mikrofónu, aby sa naň preniesli zvukové kmity. Čosi som potom brbotal, už ani neviem čo. No ani vo sne som nedúfal, že by palubný rozhlas mohol ešte fungovať!“

„Bol si teda v riadiacej centrále. Ako to tam vyzerá?“

„Všetci boli určite okamžite mŕtvi. Dostali priamy zásah väčším úlomkom meteoroidu. Všetko dodrúzgané…“

Obaja teraz mlčali a odpočívali. Bacos zamyslene hľadel do tmavého vesmíru. Mimovoľne mu prišlo na um, že možno takto zahynul aj jeho priateľ. Výskumná loď, na ktorej sa skončila j eho životná púť, sa nazývala„Baalbek“. Bola pomenovaná podľa starobylého mesta na území niekdajšieho Libanonu, kde po stáročia učenci a cestovatelia z celého sveta obdivujú technický zázrak dávneho staroveku — monumentálne stavby z tretieho tisícročia pred naším letopočtom z obrovských kvádrov a kamenných platní nesmiernej váhy. Použité stavebné prvky technikou vtedajších čias viedli niektorých autorov v dvadsiatom storočí k domnienke, že stavby sú dielom bytostí z vesmíru, ktoré už pred tisícročiami pristáli na Zemi.

Bacos uvažoval, že Kjóto zrejme pozná názov lode. Veď bol v riadiacej centrále. A všetky výskumné kozmické lode mali v tejto miestnosti na čelnej stene zlatými písmenami napísané svoje mená. Veľmi však váhal položiť pilotovi práve túto otázku. A vraj nie som sentimentálny! — pomyslel si v duchu. Napokon predsa len prevážila túžba poznať celú pravdu.

„Kjóto, ako sa volá…“ Nestihol dokončiť vetu.

Jokohata už po prvých slovách pochopil. Keď preď chvíľou pozoroval zamysleného Bacosa, vycítil, čo sa v ňom asi odohráva. Poznal príbeh o jeho najlepšom priateľovi. Ľahko si znovu predstavil zdemolovanú centrálu. Veľká obrazovka bola rozbitá. Ale nad ňou sa leskol zlatý nápis…

„Táto loď sa nazývala Astronautík,“ oďpoveďal fyzikovi.

Bacosovi sa nesmierne uľavilo. V ďuchu sa bál, že by jeho obavy boli opoďstatnené. Ťažko by znášal stretnutie s vrakom kozmickej lode, na ktorej zahynul priateľ Derval. Táto obava ho ťažila od chvíle, keď identifikovali neznámy objekt ako havarovanú výskumnú kozmickú loď.

Jeho myšlienky sa vrátili do súčasnosti. Spomenul si na čosi.

„V laboratórnej časti som narazil na hermeticky uzatvorený priestor, v ktorom žiarilo ostré svetlo a zrejme ešte cirkulovalo ovzdušie.“

Teraz bol zasa pilot prekvapený. Rýchlymi krokmi podišiel k Bacosovi a takmer ním zatriasol.

„A to vravíš až teraz?“ vykríkol vzrušene s výčitkou v hlase. V okamihu chcel vyjsť na chodbu.

Bacos bol pokojný. Popri vysunutej rakete zašiel až po okraj katapultovacej komory. Potom sa obrátil ku Kiótovi: HM:

„Nik neodpovedal. Skúšal som všetko. Dávno sú všetci mŕtvi. Svetlo, vzduch, teplo — nič ich nezachránilo…“

Viac nepotreboval povedať. V miernom predklone sa odrazil a vplával do čiernej priepasti vesmíru. Kjóto niekoľko okamihov váhal, ale potom ho urýchlene nasledoval. Uvedomil si, že Bacos nemá pri sebe zabezpečovacie lano, takisto ako on. Obaja ho nechali upevnené na výčnelkoch v nalomenej časti vraku, keď doň vstupovali.

Pomocou reaktívnej pištole rýchlo Bacosa dostihol a pripomenul mu lano. Bacos akoby sa až teraz spamätal z akejsi letargie.

Spoločne sa vrátili a pripevnili si laná. Keby boli lano nechali upevnené na vraku a odpojili jeho druhý koniec až na trupe rakety, zanechali by v kozme nebezpečne tenkú a neobyčajne pevnú „udicu“, ktorá by pri neskorších preletoch kozmonautov mohla spôsobiť galibu. Lano, hoci tenké ako niť, bolo vyrobené z novej syntetiky a malo obrovskú pevnosť v ťahu.

Vracali sa späť. Ich cieľom bolo svetielko blikajúce v trupe Kolibríka, ktorý nehybne čakal v temnote asi kilometer od havarovanej lode.

Neďaleko rakety obaja krátkymi výstrelmi pištole proti smeru letu zabrzdili. Zabezpečovacím lanom sa pritiahli k rakete a jeden po druhom neobratne vkĺzli do kabíny.

Jokohata, len čo sa usadili, bez meškania nadviazal spojenie s materskou loďou.

„Haló, veliteľ! Tu Kolibrík!“

„Tu stíhač štyristoosem!“ prišla odpoveď. „Počúvame.“

Jokohata si zľahka odkašlal a takmer reportérsky vyhlásil:

„Neznámy objekt je výskumná loď Astronautík! Paro Bacos bez komplikácií rozpojil káble a kontakty. Objavil vo vraku hermeticky uzavretý priestor s núďzovým osvetlením a zvyškami ovzdušia! Celá posádka je zrejme mŕtva.“ Keď sa Jokohata a Bacos vrátili na palubu materskej lode, podali Kerulenovi podrobné hlásenie. Veliteľ napäto sledoval každý detail ich opisu.

Potom oboch prepustil do kabín, aby si pospali, kým väčšia skupina nezačne s dôkladnou prehliadkou vraku. Mal v úmysle hľadať predovšetkým palubný denník, podľa možnosti zistiť výsleďky bádania, dopraviť ich podklady na stíhač a napokon dôkladne preskúmať príčiny katastrofy.

Bacos sa ledva vedel dočkať postele, aby striasol zo seba únavu a psychickú vyčerpanosť z neobyčajného zážitku. Jokohata chcel ešte poznať všetky posledné ráďiogramy. Počas ich neprítomnosti stíhač mal viacero hlásení a príjmov. Kjóto zisťoval:

Keď na palube stíhača konečne zbadali zelenú svetlicu a obaja prieskumníci sa znovu ohlásili z Kolibríka, Kerulen poslal krátke hlásenie základni na Marse:

„Neznámy objekt preskúmaný a identifikovaný ako výskumná loď Astronautík. Pohonné agregáty zneškodnené. Loď v prostriedku prelomená meteoroidom. Možno predpokladať, že niektorí členovia posádky sa dlhší čas udržali nažive. Súvislosť medzi transuránom na meteoroide a záhubou Astronautika pokladáme za možnú.“ Veliteľská základňa na tento rádiogram odpovedala: „Mars všetkým stíhačom: Zrušujem zákaz rádiového vysielania v priestore 14-4!“

Kerulen potom vyslal správu veliteľskej lodi flotily, že pomoc už nie je potrebná. SA-408 dokončí rádiomaják na Adónise, dostavia pascu na antičastice a v dohodnutom čase sa vráti späť na svoju pozíciu medzi stíhačmi.

Asi o hodinu Kerulen poslal ďalšie hlásenie veliteľskej základni na Marse:

„Astronautík neschopný letu a manévrovania. Rozsah spustošenia taký, že obnova lode je vylúčená. Meraniami zistené, že vrak letí o zlomok pomalšie než ästeroid. Asi o dvanásť hodín mäkko dosadne na jeho povrch. Chceme vrak zakotviť natrvalo na asteroide. Vo vraku je isté množstvo ešte použiteľných technických zariadení, mohol by slúžiť ako príležitostné obydlie pre vedecké skupiny alebo križujúce výskumné expedície.“

Hlavná základňa v odpovedi súhlasila s úmyslom upraviť vrak Astronautika ako dočasné obydlie a odporúčala uskladniť v ňom aj zásobu potravín, pitnej vody, vzduchu a energetických zdrojov. Do kódovacieho systému rádiomajáka mali doplniť aj údaje o vybavení upraveného vraku. Mali inštalovať aj silné vysielacie a prijímacie zariadenie a na jeho zásobenie elektrickým prúdom pre prípad potreby umiestiť v blízkosti jednak trvalé akumulačné články a jednak termočlánky čerpajúce energiu z teplotných rozdielov medzi dennou a nočnou stranou asteroidu.

Jokohatova zvedavosť bola teraz uspokojená. Mal prehľad o tom, čo sa dialo na materskej lodi za ich pobytu na havarovanom Astronautiku.

Ponáhľal sa hlavnou chodbou do svojej kabíny. Ledva sa hodil na ležadlo, upadol do hlbokého spánku.

O dvanásť hodín neskôr vybraní členovia posádky s montážnym a inštalačným materiálom odleteli znova na asteroid.

Kerulenov časový odhad bol správny. Pristáli tesne predtým, než vrak havarovanej kozmickej lode mäkko dosadol na povrch. Upevnili ho syntetickými lanami k pilierom z umelej hmoty, odolnejším než oceľ, ktoré pevne zapustili do asteroidu.

Potom sa rozdelili na dva oddiely, aby podrobnejšie preskúmali obe časti vraku. Laserovými puškami najprv odrezali alebo zaoblili všetky najnebezpečnejšie výčnelky v prielome a prenikli do vnútrajška lode.

Núdzové osvetlenie v jednej časti ešte stále žiarilo, V priestoroch laboratórií násilne vypáčili dvere, za ktorými Bacos objavil svetlo a predpokladal zvyšky atmosféry a našli mŕtve telá kozmonautov.

Bacosova domnienka sa potvrdila. V rozličných pozíciách, spôsobených aj otrasom pri dosadnutí vraku a vnik — nutím vákua pri vypáčení dverí, našli tu mŕtvoly deviatich členov posádky havarovanej lode.

Ich telá boli naveky stuhnuté hlbokým zmrazením. Hoci v miestnosti ešte žiarilo svetlo, teplota už dávno unikla a teraz tu vládol krutý kozmický chlad, zmrazujúci aj zvyšky vlhkosti na okienku vo dverách, ktoré vtedy Bacos nemohol otvoriť.

Prieskumná čata zo stíhača stála teraz v tichej piete pred telami hrdinov, ktorí toľké mesiace s nezlomnou vôľou zápasili o život.

Pochovali ich aspoň symbolicky tak, že telá uložili v jednej z neporušených kabín vedľa seba a upevnili ich. Tu budú spať svoj mrazivý nekonečný sen o vesmíre, ktorý sa stal ich hrobom… Až neskôr, keď flotila dostane zo Svetového kozmického ústredia na Zemi rádiogramový zoznam členov posádky havarovaného Astronautika, budú môcť identifikovať aj ich mená podľa kódovacích štítkov, ktoré kozmonauti nosievali ako náramok na zápästí.

Prieskumníci objavili na rozličných miestach zápisníky alebo voľné poznámkové listy. V jednom z nich bolo napísané:

„Vieme, že naša loď, neschopná manévrovania, bude sa pohybovať v slnečnej sústave a jedného dňa nás, možno ešte včas, nájdu iné kozmické lode. Preto sme si v tejto miestnosti z posledných síl a dostupných materiálov i zariadení vytvorili podmienky, v ktorých by sme mohli žiť niekoľko mesiacov. To nám súčasne umožní do určitého času pokračovať vo výskumných prácach. Sme presvedčení, že naše výsledky budú mať ďalekosiahly význam pre ľudstvo…“

V inom zápise čítali:

„Pokúšame sa privolať pomoc, ale nik nás zrejme nepočuje. Naša malá núdzová vysielačka, ktorú sme si zhotovili z dostupných súčiastok, je slabá. Veľké radistické zariadenie v riadiacej centrále nemôžeme použiť — pri zrážke s meteoroidom sa celkom zdemolovalo.“

Aj z ostatných zápisov, ktoré ponachádzali, utváral sa postupne otrasný obraz katastrofy, ale aj obdivuhodnej morálky, vytrvalosti a zmyslu pre povinnosť tých členov posádky, ktorí haváriu prežili.

I pri usilovnom hľadaní prieskumná čata stále nenachádzala palubný denník, na ktorom Kerulenovi tak záležalo. Akiste podľahol skaze v demolovaných priestoroch riadiacej centrály. Veliteľ bude teda odkázaný iba na tieto osobné poznámky a zápisy. Jeden z nich mimoriadne zbystril ich pozornosť:

„Naše vysielanie k hviezde Epsilon v súhvezdí Eridana spotrebovalo všetku energiu reaktora. Museli sa vymeniť uránové tyčové vložky. Keďže mechanické manipulátory sa poškodili, museli sme výmenu vykonať ručne. Tesne pred dokončením práce nás prekvapil meteoroid. Pri oprave a odpojení energetického systému museli sme vyradiť automatiku, ktorá by za normálnych okolností včas reagovala na jeho prílet. Zistili sme ho v poslednej chvíli jedným z radarov, ktorý pracoval len na polovičný výkon z náhradného batériového zdroja. Pokúsili sme sa pohonnou dýzou prieskumnej rakety, vysunutej na okraj katapultovacej komory, vychýliť loď zo svojej dráhy. Ale to nestačilo prekonať veľkú zotrvačnú silu mohutnej lode. Odchýlila sa od pôvodného kurzu len o zlomok stupňa, čo nás zachránilo od úplnej katastrofy. Našli sme útočisko v tejto miestnosti a využili zvyšné mesiace života, aby sme dešifrovali a preložili posolstvo…“

Tu sa končil zápis a zrejme aj vyprchali posledné sily statočného kozmonauta, ktorý prežil katastrofu.

Kerulen a Mirsanov, ktorí neskôr na palube stíhača dôkladne študovali nájdené zápisky a poznámky, dlho uvažovali nad slovami „vysielanie k hviezde Epsilon“ a „preložili posolstvo“. O pravdivom zmysle týchto zápiskov mohli sa len dohadovať. Privolali Norberta Frankena, o ktorom od zhromaždenia posádky vedeli, že sa tajne zaoberá dešifrovaním záhadných rádiosignálov, a znovu prečítali všetky zápisy.

Práca trvala dva dni. Všetci traja sa utiahli do veliteľskej kabíny a nik ich nesmel vyrušovať, iba ak by šlo o mimo — 1 riadne dôležitú správu. Kus po kuse, slovo za slovom znovu prehodnocovali všetky zápisky. Z tejto mozaiky skladali ucelenejší obraz o dramatických udalostiach na palube výskumnej lode.

Medzitým práce na asteroide pokračovali rýchlym tempom. Dokončili montáž antičasticovej pasce a znovu zariadili vnútro rádiomajáka. Vrak Astronautika upravili ako núdzové či prechodné obydlie a vybavili zariadením podľa pokynov veliteľskej základne stíhačov na Marse.

Koncom druhého dňa našiel člen prieskumnej čaty vo vraku havarovanej lode nenápadný lístok s poznámkami. Keď si však prečítal jeho obsah, vznikol úplný poplach nielen medzi členmi prieskumnej čaty, ale vari dva razy taký na materskej lodi!

Na liste s poznámkami takmer roztraseným písmom boli napísané tieto slová:

„Trápi nás nedostatok kyslíka, ovzdušie regenerujeme veľmi nedostatočne… Tepla máme minimálne… ale môžeme pokojne zomrieť. Splnili sme úlohu… Rozlúštili sme drahocenný poklad!.. Teraz konečne poznáme posolstvo z hviezdy Epsilon Eridani!.. Je uložené v kozmickej bóji č. 20… Len keby kyslík…“

Tu sa končil najvýznamnejší nález na palube vraku. Ale tu sa končila aj životná púť kozmonauta-hrdinu.

Členovia pátracej skupiny stáli v nemom úžase a v hlbokom smútku dlhú chvíľu. Potom sa ktorýsi spamätal a vyslal na materskú loď správu o náleze, ktorá spôsobila onen neuveriteľný poplach.

Kerulen okamžite vyslal na asteroid Jokohatu, Frankena, Nikériu a navigátora. Všetci horúčkovito hľadali boju spomínanú v závere mŕtveho člena posádky Astronautika. Po dlhom pátraní ju konečne našli v predkomorí jedného z bočných výstupov.

Frankenovi sa očividne triasli ruky, keď otváral boju. Našli v nej malú kazetu, ktorú ihneď dopravili na materskú loď.

Kerulen, Mirsanov, Franken a Bacos sa utiahli do velite — ľovej kabíny, aby preskúmali obsah vzácneho nálezu. Narazili na písomný záznam…

Správa o náleze vo vraku havarovanej lode bleskom sa rozšírila medzi celou posádkou. V týchto chvíľach nik nechcel byť sám. Tak sa stalo, že nakoniec sa všetci stretli v spoločenskej hale. Hnala ich túžba spolu si vypočuť medzihviezdne posolstvo.

„Možno, že obyvatelia ďalekého sveta vyslali volanie o pomoc. Ktovie, či slnko ich planetárnej sústavy neuhasína…“ nadhodil Jokohata do napätého ticha.

V tej chvíli vstúpili do dverí štyria najuznávanejší členovia posádky stíhača štyristoosem.

V hale vládlo absolútne ticho. Všetky zraky sa upierali na veliteľa. Jeho tvár prezrádzala, že ich očakávajú veľké správy. Obkolesili ho kruhom.

„Priatelia,“ začal slávnostne pohnutým hlasom.„Obraz o tragickom zániku našich niekdajších kozmických druhov sa dotvára. Tak ako my, aj oni boli pripravení obetovať hoci aj životy, aby sprostredkovali ľudstvu nové poznatky o vesmíre. Ich výskumná loď takmer dosiahla okraj našej slnečnej sústavy, aby študovala vyžarovanie neviditeľných hviezd. Pri plnení tejto úlohy stretlo ich najprv neuveriteľné šťastie — podarilo sa im jasne zachytiť vysielanie inteligentných bytostí z inej hviezdnej sústavy. Toto posolstvo doletelo do našich končín zo vzdialenosti jedenástich svetelných rokov, zo slnečnej sústavy slnka hviezdy Epsilon v súhvezdí Eridana, ktoré už koncom minulého tisícročia začalo priťahovať pozornosť astronómov vyzbrojených obrovskými rádioteleskopmi. Toto posolstvo bolo adresované nám, obyvateľom zemegule.“

Kerulen sa na chvíľu odmlčal. V miestnosti viselo vo vzduchu neuveriteľné napätie. Všetci čakali na obsah posolstva. Veliteľ sa však rozhodol, že rozpovie všetko po poriadku.

… Pravda, kozmonauti z Astronautika nedokázali hneď dešifrovať posolstvo. Po dlhých týždňoch namáhavej práce vyrátali bod vo vesmíre, z ktorého prišla zvesť. Radosť na palube výskumnej lode bola neopísateľná. Rozhodli sa, že vyšlú spiatočnú odpoveď. S obrovským pracovným nadšením vybudovali v kozme veľký smerový rádioteleskop s vysokým výkonom. Keď bol hotový, potrebovali na jeho prevádzku všetky energetické zdroje.

Najprv vyslali k Epsilonu celé zvukové znenie prijatého posolstva, aby vznikla jasná súvislosť, a hneď za ním vlastné posolstvo:

„My, kozmická loď s obyvateľmi planéty pri žltej hviezde — Slnku, prijali sme vaše rozhlasové posolstvo. Sme vám nesmierne zaviazaní za pozornosť, ktorú venujete našim končinám vesmíru. Ešte sme nerozlúštili obsah vášho posolstva, ale o jedenásť pozemských rokov, až k vám doletí náš rádiogram, celé ľudstvo spamäti bude recitovať vaše slová — najväčšiu prozaickú báseň ľudských dejín. Je najtúžobnejším želaním obyvateľov našej planéty, ktorú nazývame Zem, aby mohli nadviazať kontakt s kozmickými bratmi, ktorí sú nám duševne veľmi blízki. Veríme, že príde čas, keď nás bude spájať most vesmírneho bratstva — trvalý prúd rádiového spojenia. Na tejto spojnici jedného dňa možno spoločne vyriešime gigantický problém, ako sa dostať do priameho osobného styku. S hlbokou úctou sa skláňame pred tou hodinou, ktorá nám priniesla zvesť o existencii života v nesmiernych diaľavách vesmíru. — Posádka kozmickej lode Astronautík.“

Zachytenie rádiogramu z planetárnej sústavy hviezdy Epsilon bol vynikajúci vedecký výkon. Nasledujúca odpoveď bol premyslený čin, ktorý však, ako uvidíme, napokon vyústil do osudného sebaobetovania. Posolstvo z pozemskej výskumnej lode vysielali úmyselne v pomalom rytme, aby jeho príjem bol čo najistejší a záznam poskytoval dostatok času na dešifrovanie. Preto trvalo celé hodiny. Kozmonauti logicky predpokladali, že neznáma civilizácia skoro rozlúšti pozemský jazyk. Keď sa vysielanie skončilo, boli vyčerpané aj zásoby energie z atómového reaktora. Nevyhnutne museli doplniť reaktor novým štiepnym materiálom.

A práve v tom čase sa vynoril meteoroid. Pohonné agregáty Astronautika boli bez energie, loď nebola schopná vyhnúť sa zrážke. Iba mierne vychýlenie pomocou prieskumnej rakety zachránilo ich od priamej zrážky. Meteoroid preťal ochranný kryt uprostred trupu, loď sa obrovskou silou okrajového nárazu prelomila a vychýlila zo svojej dráhy. Postupne sa začala pomaly obracať späť ku gravitačnému centru slnečnej sústavy.

Tí, čo prežili katastrofu, boli odrezaní od možností spojenia so Zemou. Dlhé týždne žili odetí do kozmických skafandrov, vymieňajúc si kyslíkové fľaše, ktoré našli v jednom zo zachovaných skladových priestorov. Po dlhom zisťovaní havarijného stavu lode vybrali si jednu zo zachovaných kabín ako dočasné bydlisko. Sem naznášali nájdené zásoby potravín, vody, kyslíka, núdzových batérií a použiteľných súčiastok.

Nezlomná vôľa im pomáhala dlhé mesiace víťaziť v takmer beznádejnom položení. Títo ľudia, zasvätení neodvratnej smrti,sa rozhodli, že zvyšok života venujú rozlúšteniu galaktického jazyka z ďalekej planéty. Bol to veľký a hrdinský čin. Tvorivo využívali zvyšok života, neoddávali sa nečinnej letargii.

V pomerne krátkom čase, bez pomoci kybernetických zariadení, vykonali neuveriteľnú prácu — rozšifrovali posolstvo, ktorého význam je pre ľudstvo epochálny! Na túto prácu za normálnych okolností, ba dokonca za pomoci kybernetických strojov, boli by celé skupiny učencov potrebovali možno aj roky. Ale azda práve to, že kozmonautom, ktorí prežili katastrofu, ostala len nesmierna vôľa a túžba zachovať vesmírne posolstvo pre ľudstvo, azda to neuveriteľne vystupňovalo ich úsilie až na okraj súčasných možností intelektu.

Pevne verili, že ľudia raz objavia vrak ich lode, ešte skôr, kým sa rastúcou obrovskou rýchlosťou zrúti na žeravý gravitačný stred našej sústavy. Boli takí dômyselní, že tvárou v tvár blížiacej sa smrti premysleli všetko. Pre prípad blízkeho preletu popri Zemi skonštruovali zo zvyšných súčiastok malú automatiku, ktorá mala vo vhodnom okamihu vymrštiť boju číslo dvadsať z rakety. V tejto bóji bol ukrytý zvukový záznam aj preklad posolstva zo súhvezdia Eridana.

„Ich hrdinské úsilie a bezpríkladné sebaobetovanie,“ pokračoval Kerulen, „boli by márne, nebyť istého člena našej posádky, ktorý v pravom okamihu konal impulzívne, no s bezpríkladnou logičnosťou. Náš atómový fyzik Paro Bacos ako jediný si rýchlo poradil so situáciou, keď nám hrozila katastrofa. Tým, že vyslal spínací impulz diaľkového ovládania a nakrátko aktivizoval pohonný agregát havarovanej lode, pribrzdil jej let tak, že zotrvala v našom priestore. Keby to nebol urobil, nenávratne by sa vzďaľovala v ústrety Slnku. Podľa výpočtu jej pôvodnej dráhy bola by preletela veľmi ďaleko od Zeme, takže ani dômyselne pripravená automatika boje nebola by uchovala ľudstvu epochálne posolstvo. Paro chcel, aby bol potrestaný za rizikové konanie, čo sme jednoznačne odmietli. Naopak, myslím si, že je hoden toho, aby som ho navrhol na najvyššie vyznamenanie kozmonautov!“

Posádka hlučným potleskom schválila rozhodnutie veliteľa. Ale za všetkým bolo cítiť aj netrpezlivé očakávanie, kedy sa konečne dozvedia obsah posolstva.

„Preto si’myslím,“ dokladal ešte Kerulen, „že práve jemu prináleží česť v tejto historickej udalosti, aby prvý prečítal posolstvo z hviezdy Epsilon v súhvezdí Eridana. Odovzdávam mu slovo.“

Všetky oči teraz spočívali na atómovom fyzikovi, ktorý držal v chvejúcich sa rukách obyčajný list — taký, aký práve mali poruke statoční kozmonauti, ktorí prežili haváriu Astronautika. Na ňom bolo zapísané posolstvo, ktoré s posledným vypätím ubúdajúcich síl dokázali v krátkom čase dešifrovať a preložiť z neznámeho galaktického jazyka.

Bacos, nezvyčajne bledý v tvári, predstúpil pred posádku a čítal:

„Obyvateľom planéty života v blízkosti žltej hviezdy! Pozdravujeme vás, mladší bratia, čo robíte prvé kroky do miliónročného spoločenstva galaktického života!

Už vyše desaťtisíc rokov vieme, že v blízkosti žltého slnka existuje planéta, na ktorej sú zrejmé predpoklady pre vznik života. Pred osemtisíc rokmi navštívila vás jedna z našich medzihviezdnych lodí. Naša domnienka sa potvrdila. Na planéte objavili rozumné bytosti na nižšom stupni vývoja. Posádka lode si uvedomovala, že tieto bytosti musia si vydobyť svoje miesto a vzostup pod hviezdami iba vlastnými silami umu a rúk, aby si vážili hodnotu úsilia a námahy, dobra a zla. Preto sa radšej nedala spoznať.

Už vyše tristo rokov zaznamenávame z vašej oblasti elektromagnetické vlnenie. Jednoznačne predpokladáme, že prichádza od vašej planéty. Tieto neklamné známky čulej rádiotechnickej prevádzky nás utvrdzujú v presvedčení, že ste už dosiahli vysoký stupeň rozvoja vedy a techniky, ktoré by vám mohli byť aj osudné, ak nad uvoľnenými silami hmoty neprevládne zdravý rozum. Dostávate sa do rozhodujúceho štádia. Ešte nevieme, či na vašej planéte zvíťazilo dobro, alebo sily ničenia. Ale vieme, že ak jedného dňa ustane elektromagnetická prevádzka, je to zánik vašej planéty. Jednako ustavičné narastanie rádiového žiarenia nádejne naznačuje, že čoskoro budeme môcť prijať do galaktického spoločenstva inteligentnú a priateľskú skupinu vesmírnych bytostí.

Už stopäťdesiat rokov pravidehie, vždy po jedenástich obehoch vašej planéty okolo žltého slnka, vysielame k vám rádiogram. Doteraz sme naň nedostali odpoveď. Sme však trpezliví. Nemôže byť ďaleko čas, keďovláďnete galaktický jazyk. Rozhodli sme sa pomôcť vám pri jeho dešifrovaní. Nedávno začali sme vysielať v krátkych intervaloch signál, ktorý sami používate na dorozumenie. K tomuto signálu pripájame na záver kombináciu jednoduchých čísel a znakov, v ktorých je obsiahnutý základný kód na dešifrovanie nášho galaktického jazyka. Možno sa týmto spôsobom čoskoro podarí nadviazať s vami styk. Vysielame pre vás na vlne 2010 megahertzov — podľa vášho značenia, ktoré sa nám podarilo dešifrovať z rádiotechnickej prevádzky nad vašou planétou. Úplný pojmový rozsah vášho jazyka zatiaľ nepoznáme, chýba nám vaše vedomé posolstvo.

Bratia z planéty žltého slnka! Chráňte život, je drahocenný! Opatrne zaobchádzajte s uvoľnenou energiou hmoty! Medzi nespočetnými slnečnými sústavami je len niekoľko planét, na ktorých pulzuje vysokorozvinutý život. Takmer všetky tieto civilizácie prešli kritickým obdobím a prekonali ho v prospech mierového vývoja. Možno aj vy máte za sebou toto nebezpečné štádium, keď inteligentné bytosti, ovládajúce priam neobmedzené sily, potácajú sa nad priepasťou záhuby. Dajte nám o sebe vedieť, potvrďte naše nádeje. Pripojte sa k nášmu veľkému spoločenstvu ducha a vedy, najvyšších existenčných foriem hmoty prebudenej k tvorivému životu. Buďte nám vítaní, galaktickí bratia! — Planéta hviezdy Galaktického života.

Jediná správa letela vesmírom. Stíhač štyristoosem ju odvysielal veliteľskej základni na Marse, tá ju zase okamžite vyslala na Zem. Správa o posolstve z planéty v sústave slnka Epsilon v súhvezdí Eridana.

Rýchlosťou blesku obletela celú zemeguľu. Na jej nočnej strane ľudí energicky zobúdzal zo spánku signál celosvetového rozhlasu, ktorý bol v každom obydlí a bol vyhradený dôležitým oznamom všeľudského významu. V takýchto prípadoch sa zapájal automaticky.

Ľudia sa vyhrnuli do ulíc lemovaných nádhernými domami novodobej architektúry, ožiarených priam denným svetlom umelých sínc a previevaných sviežimi prúdmi okysličovaného vzduchu, ktoré zľahka šuchorili lístím v úhľadných stromoradiach opojnej zelene. Priestranstvá sa zapĺňali elegantnými elektromobilmi, ktoré už dlhé desaťročia nezamorovali ovzdušie spaľovacími plynmi.

Rozhlasové vysielače v jazykoch jednotlivých kultúrnych okruhov a takisto rozhlasová sieť svetového jazyka panorbiky prinášali poďrobnosti o epochálnej uďalosti. Retranslačná sieť celosvetovej televízie prostredníctvom základne na Marse pohotovo zorganizovala prenos z paluby stíhača štyristoosem. Kerulen vyslal Jokohatu a dvoch pomocníkov s prenosnou televíznou kamerou na asteroid. A tak vo všetkých príbytkoch a na veľkých obrazovkách na námestiach ľudia sledovali zábery z vraku hrdinov, zo symbolickej hrobky, kde ležalo deväť zmrazených tiel…

V priebehu niekoľkých desiatok minút dvadsať miliárd obyvateľov zemegule vzdávalo hold hrdinom z Astronautika a vzápätí jasalo nad zvesťou, že prvý raz v dejinách ľudstva sa podarilo zachytiť posolstvo nesmierne vzdialenej civilizácie, ktorá ich pozýva do spoločenstva vesmírneho života. Majú teda v nekonečnom kozme bratov, na ktorých čakali toľké tisícročia!

Všetci cítili, že nastal deň nového galaktického letopočtu ľudstva.