Stíhače asteroidov

Roj meteoroidov

Uplynuli dva týždne od ulovenia prvého meteoroidu, keď sa okolo obeda zjavil v jedálni podivne rozžiarený profesor Mirsanov. Spokojne si šúchal ruky. Nie preto, že by sa tešil na dajakú maškrtu. Len pred chvíľou pri kontrole tabuliek známych rojov meteoroidov urobil dôležitý objav a teraz ťažko skrýval tvorivé vzrušenie a očakávanie.

Na jedálenskom automate zvolil si tlačidlom jedlo bohaté na zeleninu a k tomu si ešte dal šalát z morských rias. Vyhľadal opustený stôl a sadol si. Proti zvyklosti tentoraz sa s jedením mimoriadne ponáhľal. Jeho netrpezlivosť pri jedení a ťažko utajovaná slávnostná nálada nemohli ostať bez povšimnutia pri susedných stoloch.

„Dostali ste rádiopoštu?“ dobromyseľne sa vyzvedala Filitra, ktorá sedela takisto sama pri vedľajšom stole. Čakala na Henryho, aby spolu obedovali.

Mirsanov iba tajnostkársky zakýval hlavou.

„Ja by som skôr povedal, že dnes popoludní sa v laboratóriu antičastíc budú robiť špeciálne hókusy-pókusy,“ pridal sa zavše trocha prihlasný a ironizujúci Norbert.

Mirsanov sa namiesto odpovede znovu iba potmehúdsky usmial. Nedal sa vyprovokovať poznámkou a veľavravne mlčal, ľba priateľsky kývol Filitre pri susednom stole a náhlivo pokračoval v jedení. Vďaka umelému gravitačnému poľu mohli jesť ako pozemšťania, z tanierov a s príborom.

Potom urýchlene vstal od stola a zaniesol riady k umývaciemu automatu, ktorý ich omyje, osuší, vydezinfikuje a odloží do priečinkov.

Keď bol pri dverách, otočil sa do miestnosti a s ironickým úsmevom, aby vrátil Norbertovi jeho podpichovanie, pohodil:

„Ak sa nebudete ponáhľať, nedojete. A nenadžgávajte sa toľko, najmä majster radista, lebo sa nakoniec nepomestíte do skafandra.“

S týmito slovami sa zvrtol a zmizol.

Norbert, Oulu a Sagitta, ktorí sedeli pri jednom stole, vymenili si nechápavé pohľady. Aj pri ostatných stoloch sa dohadovali nad zmyslom profesorovej poznámky.

Mirsanov sa ponáhľal z jedálne rovno do riadiacej centrály, kde mal práve dozor nad riadením letu Salamma el Durhám. Profesor sa podíval na hodinky a spokojne pozrel na spolupracovníka.

„Tak čo, Salamma, dačo si zbadal?“ spýtal sa a ukázal na radarové obrazovky.

Inžinier pohonných agregátov nechápal. Radistický a radarový pult boľcelý čas pod dohľadom, ale na kontrolných obrazovkách vládla šiesta, nič sa tam nedialo. Jednako profesorova zdôraznená otázka ho obrala o istotu a znovu sa dôkladne zapozeral na míkvo oscilujúce plôšky tienidiel. Mohol si aj oči vyočiť — nič sa nedialo.

„Zdvojnásob intenzitu radaru s fixnou anténou!“ radil mu Mirsanov.

Salamma zosilnil výkon radaru, ktorý bol natrvalo umiestený v čele kozmickej lode a zacielený dopredu, presne v smere j ej pozdĺžnej osi. „Meravé oko rakety“, ako nazývali tento radar, ustavične ohmatávalo priestor pred stíhačom. Salamma nielen zdvojnásobil, ale až strojnásobil jeho diaľkový dosah. Ale kontrolná obrazovka bola stále prázdna.

Mirsanova to nezmiatlo.

„Zapni prehľadávací radar,“ poradil Salammovi.

Salamma najprv nastavil radar s fixnou anténou na normálny dosah, ktorý zabezpečoval bezprostredný let. Až potom zapol prehľadávací radar, ktorý prehľadával pomocou otáčavej antény obrovskú výseč okolitého vesmíru.

Obaja kozmonauti teraz nespúšťali oči z obrazovky. Ba 85 ani sa neobrátili, keď ktosi vošiel do miestnosti a zastal za ich chrbtom.

„Je to akurát vhodný čas — roj by už mal byť viditeľný,“ povedal pri chôdzi. Bol to Kerulenov hlas.

Veliteľ teda vedel, že sa čosi deje, pomyslel si Salamma. Ale skade?

Pohyblivé oko rakety, na rozdiel od meravého fixného radaru, predĺžilo svoj dosah na jedenapolnásobok.

„Tam!“ skríkol profesor vzrušene a ukazoval rukou na isté miesto obrazovky. „Je tam — celý roj!“

Kerulen pochybovačné stiahol obrvy. Pri najlepšej vôli nič nevidel, takisto Salamma. Možno, že nástojčivé želanie okrídľovalo Mirsanovovu fantáziu.

A naozaj, profesor mal pravdu! Na označenom mieste ledva sa dalo vybadať akési svetelné mihotanie, svetelný fliačik veľkosti gombíka, ktorý pomaly, ale predsa narastal.

„Stačí. Výkon radaru na normál!“ prikázal Kerulen.

Hmlistý úkaz na obrazovke vybledol a stratil sa. Rádio-ozvena, ktorá sa vracala od objektu, rýchlo slabla a už sa na obrazovke neobjavila.

Kerulen bez dlhého váhania vyhlásil poplach.

„Tu veliteľ lode. Prosím všetkých členov posádky do riadiacej centrály!“

Franken, Nikéria, Sagitta, Filitra a mnohí ďalší ešte sedeli v jedálni, keď sa rozľahlo poplašné cenganie. Všetci skočili na rovné nohy. Ešte chytro upevnili stoličky do dlážkových príchytiek, aby v prípade bezgravitačného stavu nelietali voľne po miestnosti. Rovnakým tempom napchali zvyšky jedál a príbory do umývacích automatov. Potom sa všetci vyrútili na chodbu.

„Ten Mirsanov je stará líška!“ hlaholil Franken v behu. „Kujónisko! Vedel, že bude poplach. A nám nič nepovedal, len sa uškieral popod fúzyl“

Skupina kozmonautov z jedálne posledná vbehla do centrály. Hneď po jej príchode Kerulen podal situačnú správu:

„Prepojím radarový signál na veľkú obrazovku. Ako vidíte, plocha je prázdna. Právom sa teda pýtate, prečo som vlastne vyhlásil poplach. Môžem vám však oznámiť, že každým okamihom zistíme roj meteoroidov!“

V miestnosti zašumelo. Paro Bacos šuškal vedľa stojacemu Nikériovi do ucha: „V najbližších dvanástich až štrnástich hodinách nás čaká riadna fuška!“

Kerulen vyčkal, kým sa utíšili hlasy prekvapenia, a pokračoval:

„Pri kontrole tabuliek najznámejších rojov profesor Mirsanov zistil, že dnes napoludnie do operačného priestoru našej kozmickej flotily vnikne útvar MRGC 763. Výpočty ukázali, že najbližšie k jeho dráhe bude naša stíhačka. Uvedený roj asi pred sedemdesiatimi rokmi zistila automatická kozmická sonda a odvysielala základné údaje na katalogizovanie. Známe sú iba letové prvky tohto objektu.“

Kerulen nariadil, aby pohotovostné služby v riadiacej centrále posilnili zo štyroch mužov na šiestich a aby sa jednotlivé skupiny striedali každú hodinu. Likvidácia celého meteoroidného poľa si vyžadovala bežnú systematickú prácu. Striedajúce pohotovostné služby poslal do kabín, aby si riadne odpočinuli.

Všetky zraky sa upierali na veľkú obrazovku, kde sa práve začala črtať hmlistá škvrna. Vyzerala ako prachová škvrna na tienidle a ustavične sa zväčšovala.

„Možno budeme musieť privolať do akcie aj ostatné lode…“ povedala Sagitta.

Paro Bacos namiesto Kerulena prikývol a povedal:

„Najprv sa musíme priblížiť na vzdialenosť niekoľko sto kilometrov, zistiť veľkosť a vnútorné zloženie roja.“

Filitra načúvala ich úvahám a proti vôli začal sa jej zmocňovať starý nepokoj. Darmo ohmatala prvý ulovený meteoroid — obava z kozmických bludných telies bola v nej hlboko zakorenená. Vrhla na obrazovku rýchly pohľad. Hmlistá škvrna medzitým narástla na veľkosť poriadnej misy.

„Nebolo by lepšie, keby sme celý roj obleteli veľkým oblúkom?“ povedala váhavo.

Muži sa len zasmiali. Pridm dychtili za nebezpečenstvami, teda dni najmenej pomýšľali na to, aby sa vyhli roju. Taká príležitosť pre laserové delo!

Filitra sd ďalej na nič nepýtala. Iba si pomyslela, že čosi z odvekých poľovníckych inštinktov pretrvalo v mužoch celé tisícročie!. Dnes, pravda, v sublimovanejšej forme. Veď poľovať sa dalo aj na poli vedy.

Kerulen na chviľu vypol pilotron. Musel zamieriť celou loďou na roj meteoroidov, ktorý bol kdesi v diaľke pred nimi napravo. Keď stíhač prešiel na nový kurz letu, zveril jeho riadenie opäť automatickému pilotovi. Vstal z veliteľského kresla:

„O dve hodiny by sme mali byť na mieste, čiže okolo pätnástej dohoníme roj. Začneme hneď so zvyčajnými prípravami.“

Členovia posádky jeden po druhom opustili centrálu, aby zaujali v jednotlivých oddeleniach svoje miesta, ako keď je v rakete vyhlásený poplach.

„Prosím štyroch nováčikov, aby ešte zotrvali v centrále,“ ďoložil Keruľen. „Môžu sa zúčastniť na pozorovaní objektu, aby získali väčšie skúsenosti z metódy boja proti meteoroidom. Má niekto otázky?“

Ako prvá využila príležitosť Filitra Gomová:

„Ak je hmlovina na obrazovke rojom meteoroidov, mala by sa hádam javiť nie ako mliečna škvrna, lež ako zoskupenie mnohých svetelných bodíkov. Každý meteoroid predsa vytvára samostatný reflex na obrazovke radaru, či nie? Možno nemáme pred sebou roj meteoroidov, ale takzvanú malú temnú hmlovinu…?“

Odmlčala sa s obavami, či sa nezverila s dajakou naivitou.

„Úvaha je teoreticky správna,“ povedal Kerulen uznanlivo, čo Filitru zbavilo rozpakov. „Napokon môžeme sa presvedčiť.“

Vypol z obrazovky radarovú projekciu a prepojil obraz na jednu z televíznych kamier.

Miestnosť stmavela. Znovu mali všetci pocit, akoby sa pred nimi otvorila celá stena lode. Filitra sa mimovoľne zachvela, keď uzrela veľkolepú vesmírnu panorámu.

Zľava napravo tiahol sa nepravidelný, úzky a hmlovito nadýchnutý svetelný pás Mliečnej cesty. Uprostred sa zreteľne črtal tmavý obrys konskej hlavy.

„To, čo vidíte,“ vysvetľoval Kerulen, „je známa temná hmlovina v súhvezdí Oriona. Je od nás vzdialená na stá svetelných rokov. Pri týchto útvaroch ide vlastne o zoskupenie plynnej a prachovej hmoty. Hmlovina konskej hlavy sa skladá zväčša z kovových mikročastíc, ktoré ako svetlo-nepriepustná clona zavisli pred hviezdnymi oblakmi. Pritom clona je fakticky nepredstaviteľne riedka: na tisíc kubických kilometrov pripadá iba jediný gram kovového prachu! Pravda, pri takejte gigantickej vzdialenosti javí sa ako celistvý útvar.“

Opäť šťukol kontakt. Charakteristická podoba temnej hmloviny sa vytratila z obrazovky a zjavila sa nová hviezdna panoráma.

„Teraz vidíte časť vesmíru, v ktorej náš radar zistil MRGC 763. Keby bola na tomto mieste temná hmlovina, musel by byť viditeľný temný fľak, tak ako v súhvezdí Oriona.“

Kerulenova názorná inštruktáž bola naozaj rukolapná. Ceďže temné hmloviny sú vždy vzdialené na stá až tisíce svetelných rokov, pre ich nesmiernu vzdialenosť, obrovskú rozlohu a nepatrnú hustotu nijako ich nemožno pomocou radaru zachytiť. Sú viditeľné iba opticky. A svetelný rok je vzdialenosť, ktorú svetelný lúč letiaci fantastickou ýchlosťou — tristotisíc kilometrov za sekundu — vykoná za jeden rok.

Tento objekt bol vzdialený asi desaťtisíc kilometrov. Až sa väčšmi priblíži, jeho svetelný reflex na obrazovke sa akiste zmení na početné body. Mohli teda s istotou predpokladať, že majú pred sebou roj meteoroidov.

„Ak človek pozoruje iba teľevízny obraz bez radarovej projekcie, mohol by mať idylický dojem, že nemá pred sebou kozmický útvar, ktorý by nás mohol ohroziť. Aké klamné môže byť zdanie!“ povedal Oulu skôr pre seba a ešte dodal: „Bez radaru boli by sme schopní vletieť doprostred roja.“

Kerulen prikývol. Znovu prepojil na obrazovku radarovú projekciu. Mliečna škvrna sa podstatne zväčšila. Kerulen dôvodil, že ak ešte nevidia jednotlivé body, príčina môže byť dvojaká: buď sú ešte stále príliš ďaleko od poľa meteoroidov, alebo sú jednotlivé časti veľmi malé. Prirodzene, ešte skôr, než ich začnú likvidovať, musia sa presvedčiť o štruktúre, hustote a priestorovej rozlohe roja.

Veliteľ bol presvedčený, že malá prednáška stačila kozmickým nováčikom, lenže tí mali v zásobe ďalšie otázky.

„Ak sa nemýlim, treba aby som podnikol výlet s Kolibríkom?“ vyzvedal Jokohata, predpokladajúc kladnú odpoveď, ktorá by ukojila jeho ustavičnú túžbu po činoch. „Zrejme treba vletieť ďo roja…“ doložil, ako by si už vopred sám určoval program dobroďružstva poďľa vlastnej chuti.

„Áno aj nie,“ odvetil Kerulen a trocha schladil Jokohatov rozlet. „Vyštartovať buďeš musieť — lenže nie ďo roja, hoci ani to, pri malej kozmickej rakete a prispôsobenej rýchlosti, by nebolo také nebezpečné. Tvojou úlohou bude zistiť zboku priestorové rozloženie útvaru. Plošnú rozlohu poznáme z radaru. Ty zistíš aj hĺbkovú, z nášho pohľadu takpoveďiac preďozaďnú rozlohu. Vnútornú štruktúru si potom overíme skúšobnými strelami.“

„Máme obrazovku len pozorovať, alebo sa môžeme zúčastniť aj na ostatných prípravách?“ prezvedal sa Rádž Rajpúr.

„Dobre, pridelím vám úlohy,“ povedal Kerulen. „Nikéria, pre nás dvoch je to jasné: pri formaxe usporiadame malé počtárske rodeo. Jokohata pripraví Kolibríka na katapultovanie a vezme si so sebou aj fotoaparát — potrebujeme zábery zboku.“

„Čože, fotografovať roj meteoroidov?! Veď nevydáva ani vlastné, ani odrazené svetlo! Buďem teďa fotografovať tmu?…“

„To je pravďa,“ zasmial sa Kerulen. „Lenže ty fotogra — ficky zachytíš obraz, ktorý tvoj radar premietol na obrazovku.“

„Ech, to je fakt!“ odvetil pilot prieskumnej rakety a v duchu sa pokarhal za to, že sa tak neskoro dovtípil. Pri špeciálnom výcviku na Zemi sa neraz učil, ako fotografovať z radarovej obrazovky.

„Filitra, prosím,“ obrátil sa veliteľ na chemičku, „keďže pre teba zatiaľ niet roboty, pomáhaj raďistovi pri meraniach.“

„Počkať, počkať,“ zamiešal sa Paro Bacos. „Apre nás, čo už pár rôčkov naháňame meteoroidy a nie sme celkom neskúsenými nováčikmi, pre nás nakoniec nezostane nijaká robota?!.. Aj my si žiadame dáky malý prídel, pán veliteľ!“

„Ale samozrejme, pán atómový fyzik,“ prispôsobil sa Kerulen žartovnovážnemu tónu učenca. „Vy teraz pôjdete bez meškania… spať!“

Bacos struhol nechápavú tvár: „To predsa nemyslíte vážne, pán veliteľ!?“

„Ale hej, veruže hej, pán atómový fyzik. Prikazujem vám, aby ste šli hneď spať!.. Čudujete sa? Príčina je jednoduchá: až sa pán fyzik vyspí, bude obsluhovať — náš laserový kanón! Ale až o niekoľko hodín, keď sa skončia všetky prípravy. Dovtedy sa musíte vyspinkať ako ružovolíce bábätko — jasné?!“

„Jasné — vykonám, pán veliteľ!“ odsalutoval Bacos podľa spôsobu kasárenských grotesiek, ktoré sa dochovali z čias, keď bolo na zemeguli plno vojakov. Pravďaže, úloha, ktorú mu veliteľ pridelil, ho vrcholne uspokojila. Aby dokončil scénu, urobil čelom vzad a urýchlene vypochodoval z miestnosti.

„Pre vás, Salamma, tiež mám čosi. Chcem vás požiadať, aby ste pripravili dve skúšobné sondy.“

„Áno. A nemám sondy doplniť aj náložou plutónia?“

„Ako?… Ach áno, správne! Pre prípad, že by sme ich nemohli znovu zachytiť, treba aj plutónium, aby sme ich mohli diaľkovým riadením zničiť. Správne, Salamma, že ste ma na to upozornili!“ Bolo vidieť, že Kerulena veľmi potešila aktivita a duševná čulosť člena posádky, o ktorom mali nedávno v užšom kruhu nie práve povzbudivú debatu. Najviac sa však potešila Sagitta, ktorá nikomu okrem Oulu neprezradila svoje liečebné tajomstvo.

Veliteľ dokončil pokyny. Aj ostatní členovia posádky mali pridelené úlohy a rozišli sa za povinnosťami.

Filitra podišla k radistickému a radarovému pultu, kde mala v nasledujúcich hodinách pomáhať Norbertovi. Na jednom kresle zbadala knihu. Vzala ju do rúk. Na obálke bol veľkými literami vytlačený nápis:

Začiatočné písmená dávali skratku MRGC, vytvorenú z tradične zachovávanej anglickej hvezdárskej terminológie. Zvedavo listovala v hrubom zväzku „Všeobecného katalógu radarom registrovaných meteoroidových polí“. Bolo priam neuveriteľné, koľko takýchto polí existovalo! Pri niektorých bolo pred registračným číslom znamienko mínus, čo znamenalo, že tieto útvary stíhače Vesmírnej bezpečnostnej služby už zlikvidovali. Väčšina však mala ešte stále pred registračným číslom výstražné červené znamienko plus.

Odložila katalóg s predsavzatím, že si v ňom niekedy dôkladnejšie zalistuje. Musí prerásť svoju úzku špecializáciu a hlbšie sa oboznámiť aj s inými oblasťami kozmických vied. Teraz však musí splniť rozkazy veliteľa a pomáhať radistovi pri meraniach.

Jedným z tých, čo pri rozdeľovaní úloh vyšli naprázdno, bol Henry Lorcester. Nijako ho to nemrzelo, pretože už z predošlej kozmickej lode pridobre poznal celý priebeh príprav. Uspokojil sa pozorovaním prevádzky v centrále, k čomu ho napokon inšpirovala aj Filitrina prítomnosť. Pravda, netušil, že jeho prítomnosť ju trocha zbavuje istoty. Na veľkej obrazovke sa ustavične zväčšoval svetelný reflex roja meteoroidov. Teraz už to bol nie celkom kruhový útvar v priemere asi jeden a pol metra. Začali sa v ňom zjavovať aj jednotlivé svetelné body, zrejme najväčšie meteoroidy.

Franken sa obrátil na Lorcestera s otázkou, či by mu mohol aj on pomôcť. Práce bude nazvyš.

„Prirodzene,“ ochotne súhlasil Henry. „A čo by som mal robiť?“

„Daj do prevádzky ešte jedno radarové zariadenie. Čím väčšmi sa blížime k roju, tým rýchlejšie vzrastá nebezpečenstvo, že by sme sa mohli neočakávane stretnúť s niektorým voľnejšie letiacim meteoroidom. Takýchto okrajovo letiacich dezertérov by mohlo pritiahnuť naše umelé gravitačné pole.“

Podľa zákona schválnosti ledva Franken dokončil vetu, už sa jeho obava potvrdila.

Lorcester si zrazu uvedomil, že jeho telo náhle stratilo váhu. Všetko okolo neho sa zdanlivo otáčalo a krútilo. Napokon sa voľne vznášal v priestore. Opatrne, vyhýbajúc sa rýchlejším pohybom, načiahol ruku za operadlom kresla, ale sa mu to nepodarilo.

Súčasne so zlyhaním gravitácie ozval sa hlboký bzučivý tón — signál, že pilotron automaticky na prechodný čas vypol gravitačné pole. Na niekoľko okamihov dokonca akoby zaznelo ostré poplašné cenganie.

Náhle všetci pocítili akési pružné myknutie. Raketa sa práve vyhla meteoroidu…

Lorcester pohybom ruky vyvolal pohyb vpred a plával k čelnej stene hlavného počítača. Oulu urobil práve nedobrovoľnú stojku na svojom riadiacom pulte. Kerulen bol v pohybe, akoby chcel hlavou prebiť stenu, no v poslednej chvíli sa stočil ako gymnasta a náraz stlmil plecom. Zato Filitra sa nevznášala v priestore, ale kŕčovite sa tmolila pod kreslom.

Iba Salamma sa neuveriteľne obratne, sťa vodný had, pomkýnal k laserovému delu. Špeciálny tréning, ktorý absolvoval ešte na Zemi, umožňoval mu ovládať telo aj v bezváhovom stave aj pri preťažení. Jeho tvár sa v niekoľ — kých okamihoch pritlačila k zameriavaču dela. Potom stlačil gombík.

Pozorovateľ, ktorý by bol v blízkosti lode, zbadal by neďaleko nej oslňujúci záblesk. Neveľký meteoroid, zasiahnutý sústredeným prúdom lúčov z dela, v niekoľkých sekundách sa doslova vyparil.

Hlboké bzučanie doznelo. Gravitácia sa postupne prejavovala. Automatika ju nezapájala v plnom rozsahu naraz, ale postupne, aby telá a uvoľnené predmety nepadali tvrdo a plnou váhou. Kozmonauti znovu nadobúdali svoju váhu a vracali sa do normálnej polohy.

Všetci si uľahčené vydýchli a usmievali sa na seba. Iba Filitra sa mierne šokovaná vyštverala spod kresla, ktorého sa dosiaľ pridŕžala. Jej obavy z vesmírnych bludárov sa tentoraz potvrdili, hoci súčasne sa presvedčila, že ich aj pri neočakávaných stretnutiach s meteoroidom automatika lode dostatočne chráni. Tak je to teda! pomyslela si. Kým sa človek spamätá, je po všetkom!

Henry Lorcester sa hneď dal do roboty. Pomocou prehľadávacieho radaru starostlivo začal skúmať priestor okolo stíhača. Objavil síce ďalších meteoroidových samotárov, ale ich dráha neohrozovala posádku — leteli odťažito. Napriek tomu sa znovu vracal k helikonu, zacielil a v niekoľkých sekundách meteoroid prestal existovať.

Čím väčšmi sa stíhač blížil k roju, tým väčšia bola hustota mikrometeoroidov. Neznamenali však nijaké nebezpečenstvo, pretože ich hmota bola nepatrná. Pri náraze na steny lode, ktoré boli z mimoriadne odolného kovu, prudko sa rozžeravili a v okamihu vyparili. Nanajvýš vypálili do steny lode mikroskopicky bezvýznamnú dieru.

„Mikročastice vzrástli z dvadsaťsedem na štyridsaťtri,“ hlásil Franken. Merací prístroj momentálne registroval za minútu vyše štyridsať nárazov mikrometeoroidov na steny lode.

Okolo pätnástej hodiny dostihli pole. Najprv katapultovali Jokohatu s Kolibríkom na prieskumný let a o chvíľu vystrelili do roja aj obe skúšobné sondy, ktoré pripravil Salamma. Boli to vlastne celkom malé rakety, ktoré rýchlo dosiahli roj a vnikli do jeho zostavy. Boli vybavené rozličnými meracími prístrojmi nepretržite zhromažďujúcimi údaje; namerané hodnoty vysielali rádioautomatikou na naterskú loď. Tieto skúšobné testovacie sondy, ako ich jdborne nazývali, iba zriedkakedy sa zrážali s meteoroidmi. V samotnom roji, videnom zemskými meradlami, jednotlivé meteoroidy boli vlastne od seba veľmi vzdialené. Keď testovacie sonďy preleteli poľom meteoroidov a začali ho predháňať, rádiovým signálom z lode sa zapálili ich brzdiace nálože. Tým sa ich rýchlosť spomalila, pole meteoroidov sa znovu priblížilo a preletelo popri nich. Testovacie sondy teraz už druhý raz premeriavali pole. Tým sa spresnila celková predstava o jeho štruktúre, hustote a rozlohe. Pri spomalenej rýchlosti napokon zaostali za rojom a materská loď ich znovu vzala na palubu. Stávalo sa však, že sa vymkli spod kontroly alebo zrážkou s meteoroidom sa celkom vychýlili z kontrolovanej dráhy. Aby nerozmnožovali počet kozmických nebezpečenstiev, ktorých bolo aj tak dosť, v takýchto prípadoch ich zničili diaľkovým zapálením plutóniovej nálože.

Skúšobné sondy zistili, že v roji je len niekoľko väčších meteoroidov veľkosti holubích vajíčok. Dvadsať percent roja, počtom niekoľko sto, tvorili meteoroidy veľkosti malých kamienkov. Osemdesiat percent nebolo väčších než pieskové zrnká. Okrem toho bolo tam veľa kozmického prachu. V priemere na jeden kubický kilometer pripadalo asi len dvanásť gramov hmoty. Pravda, v kozmických meradlách bola to značná hustota.

Spolu s údajmi, ktoré zistil Jokohata, mali teraz k dispozícii pomerne presný obraz o kozmickom útvare. Bol to guľovitý útvar s priemerom dvesto kilometrov.

Teraz už mohli začať s deštrukciou. V riadiacej centrále sa zjavil odpočinutý Paro Bacos a zaujal miesto za riadiacim panelom dela. Pred ním ležala veľká tabuľka s údajmi o priestorovom rozložení poľa meteoroidov, ktoré vyrátal Nikéria pomocou formaxu.

Stíhač letel teraz vo vzdialenosti tristodvadsať kilometrov za rojom. To umožňovalo dokonalý prehľad o celom útvare. Kerulen vydal príkaz, aby na najbližšie hodiny zastavili činnosť umelej príťažlivosti. Okrem toho zakázal bežné používanie ostatných energetických zdrojov. Všetku energiu potrebovali teraz na činnosť dela, ktoré malo mimoriadnu vysokú spotrebu.

Veliteľ sa nachýlil nad mikrofón palubného rozhlasu:

„Oznámenie pre celú posádku! Začíname s deštrukciou roja meteoroidov. Gravitácia sa na čas trvania akcie vypína. Prosíme hneď použiť adhezívne topánky! Opakujem: gravitácia sa vypína, použiť magnetickú obuv!“

V centrále sa všetci pripútali do kresiel. Členovia posádky, ktorí chodiačky plnili úlohy, hneď použili magnetickú obuv, ktorá ich pridržiavala ku kovovej dlážke.

Atómový fyzik, tentoraz vo funkcii odstreľovača, s tvárou pritisnutou na zameriavač vrhol neviditeľný prúd sústredených lúčov najprv na okrajové pole roja. Začal nimi akoby opisovať kruhy, ktorých priemer sa postupne zmenšoval.

Keď zasiahol delom okraje roja, matne zažiarila koróna tmavočervených plynov vyparujúcich sa z meteoroidov. Čím väčšmi sa lúče približovali k stredu roja, tým intenzívnejšia bola žiara zasiahnutých častíc, ktorá prechádzala do rôznofarebných odtieňov. Bol to fascinujúci výjav farebnej hry spektra na uhľovočiernom pozadí.

Pri elektronickom mozgu pracoval Oulu Nikéria. Nepretržite vyratúval nové hodnoty pre laserové delo. Každých desať minút odovzdával Bacosovi nové podklady. Zatiaľ čo Mirsanov dozeral na činnosť reaktorov, Franken bol v ustavičnom spojení s Jokohatovou prieskumnou raketou a Kerulen kontroloval let kozmickej lode, ktorá musela udržiavať presný odstup za rojom.

Kedykoľvek sústredený prúd lúčov zasiahol väčší meteoroid, zažiaril v žltasto-tmavočervenom opare ako vianočná prskavka. Čím bližšie k stredu poľa opisoval Bacos svoje pomyselné kružnice na ničenie meteoroidov, tým väčšmi pribúdalo prskaviek a oslnivých zábleskov. Laserové delo rozpútavalo vo vesmíre hotový ohňostroj. Všetky energetické zdroje lode teraz pracovali len preňho. Za celý čas, čo bolo vypnuté umelé gravitačné pole, Sagitta vykonávala kontrolnú obchôdzku. Dosť namáhavo sa jej kráčalo v magnetických topánkach, ktoré sa „lepili“ na dlážku. Jej úloha spočívala v kontrole zdravotného stavu členov posádky. Pri dlhšie trvajúcom bezgravitačnom stave u jednotlivcov mohli nastať poruchy.

Kedykoľvek zavítala do riadiacej centrály, chvíľku si oddýchla, ale najprv sa presvedčila, či sú prítomní kozmonauti v poriadku. Potom so záujmom sledovala akciu.

Bola len tichým pozorovateľom. Televízny obraz deja, ktorý sa odohrával asi tristo kilometrov pred nimi, pripomínal jej ustavične sa zužujúci tunel s čerešňovočervenými rozpálenými stenami, do ktorého sa loď postupne vnára.

Asi po štyroch hodinách, keď sa žeravý okruh zúžil na priemer asi sedemdesiatich kilometrov, radarová kontrola ukázala, že laserové lúče nestačia preniknúť hustejším stredom k druhému okraju roja! Preto sa Kerulen ešte väčšmi priblížil k roju. Vzdialenosť sa zmenšila z tristodvadsať na stotridsať kilometrov, — priebojná sila lúčov sa tým podstatne zvýšila.

Jokohata po prvom prieskumnom lete znovu vyštartoval, tentoraz aj s navigátorom na palube, aby sa priblížil k roju z druhej strany. Hlásil, že sa pretvára do hubovitej podoby, pričom klobúková časť roja, teda na strane vzdialenejšej od stíhača, dostáva podobu vejára.

Po tomto hlásení Bacos znovu zväčšil kruhové ostreľovanie helikonom na stopäťdesiat kilometrov, aby zničil novovytvorené okrajové pole. Po dvoch hodinách stiahol ostreľovanie na sedemdesiat kilometrov. Meteoroidový útvar mal teraz podobu tučného červa letiaceho pred loďou.

Kerulen sa rozhodol preformovať „bojové pole“ tak, aby zredukoval predĺžený tvar objektu a poskytol laserovému delu plošnejší terč. Prikázal Jokohatovi, aby pred čelo roja vrhol malú plutóniovú nálož.

O niekoľko minút vo vzdialenosti asi pol milióna kilometrov, kde bolo čelo roja, lavínovité sa rozprskol oslňujú — ci záblesk atómovej explózie. Tlaková vlna výbuchu podstatne spomalila čelo roja, pričom zadný voj, bližší ku kozmickej lodi, zachovával si pôvodnú rýchlosť. Tým sa chvost červa akoby vtlačil do seba — celý útvar sa podstatne skrátil a rozšíril. Laserové lúče teraz ľahko prenikli až k jeho prednému okraju.

Akcia sa blížila k záveru. Ohnivý tunel, ktorým loď plávala, sa očividne zužoval. Po ďalšej hodine mal priemer už len dvadsať kilometrov, napokon desať kilometrov.

Nastal okamih, keď zhorel aj posledný meteoroid, posledné prachové zrnká. Lúče začali prenikať do prázdna. Paro Bacos výkyvnými pohybmi zameriavača márne ohmatával priestor. Aj radary potvrdzovali, že roj meteoroidov — možno po stámiliónoch rokov — prestal existovať, skončila sa jeho odveká púť. Dokonca hustota zanedbateľných mikročastíc klesla na nulu.

V generálnom katalógu na mieste predošlého znamienka plus zaznačili čierne znamienko mínus. Franken upovedomil rádiogramom veliteľskú základňu na Marse, aby v niektorej z najbližších operačných relácií podala hlásenie všetkým kozmickým lodiam a vedeckým staniciam na Zemi.

Paro Bacos, aby po pracovnom vypätí vrátil život v riadiacej centrále do zvyčajných koľají, skrútol sa v kresle a zahlásil:

„Súdruh asterostíhačový veliteľ, poslušne hlásim, že meteoroidný útvar sedemstošesťdesiattri, em-er-gé-cé, bol, a už ho niet! Ak smiem prosiť, zišla by sa zasa malá porcia gravitácie.“

Kerulen sa usmial, uznanlivo kývol fyzikovi za dokonalú prácu pri laserovom dele a naklonil sa nad mikrofón:

„Tu centrála, veliteľ. Likvidácia roja sa skončila. Zničili sme tristosedemdesiatšesť malých meteoroidov. Počet zničených zrniečok vo veľkosti piesku možno rátať na tisíce. Ďakujem celej posádke za dokonalú spoluprácu. Pozor: znovu zapájame gravitačné pole! Koniec hlásenia.“

Od objavenia roja uplynulo štrnásť hodín. Podľa pozemského času bolo dávno po polnoci. Hoci bola posádka vyčerpaná, vládla medzi nimi znamenitá nálada.

Po obnovení gravitácie všetci odložili ochranné kombinézy a magnetickú obuv. Poslednými pohľadmi skontrolovali ešte raz číselníky a stupnice prístrojov. Potom rad-radom opúšťali svoje pracoviská. Až teraz si uvedomili, že sú unavení a hladní. Kroky takmer všetkých mierili do jedálne. Pri výdatnom jedle a osviežujúcich nápojoch ešte dlho diskutovali o ohňostroji, ktorý dnes usporiadali v týchto končinách vesmíru.

Ale aj vrava aj kroky napokon utíchli. V obytných kabínach sa zhášali svetlá. Iba v riadiacej centrále, kde Salamma dobrovoľne prevzal dozor na najbližšie štyri hodiny, ticho zunel elektronický mozog ustavične spojený s pilotronom.

Za stenami lode nehlučne plynula vzduchoprázdna tma.