Zakon pre draka

41

Keď sa už Ivan uzdravoval, mal ešte jednu návštevu, nie veľmi príjemnú. Ráno pred vizitou, keď návštevy nepúšťajú, vbehol k nemu do izby Viktor — bohvie ako sa mu podarilo sem prekĺznuť.

— Iba na slovíčko, — povedal. Bol opitý a úbohý. — Všetko viem, Ninočka mi povedala. Iba na slovíčko, mám dcéru, jediné milované stvorenie. Vy to ešte nechápete, no raz pochopíte. Ak sa to dozvie, radšej zomriem. Prisahám vám, že som Lizu miloval, čestné slovo. No to, o tej ašpirantúre a tie klebety okolo toho — to je veľmi zložitá vec. Tú myšlienku mi vnukla Elza. Nechcela Sergeja dať Lize. Ona je ten rozbíjač, rozumiete? A ja som tak túžil po Lize! Trápil som sa. Ty to ešte nemôžeš pochopiť, — Viktor hovoril rýchlo, hlasno šepkal, nakláňal sa nad posteľ a tak páchol pálenkou, že Ivan odvracal hlavu. No Viktor si to nevšimol, ponáhľal sa očistiť. — Nebola by bývala odišla, stále ešte dúfala, no ja som vtedy nasledujúceho rána prišiel za ňou k jej matke, akoby v Seriožovom mene. Nikomu o tom nepovedala. A povedal som jej, že ju už nechce viac vidieť. Preto aj odcestovala. A to je všetko. Chceš vedieť pravdu? Pravda je taká, že by som bol Lize dobrým mužom. No ona to nechápala. Dostal som sa Elze do pazúrov, a ona umrela. Mlčíte…? Ak vám je Ninočka drahá… bude to pre ňu strašný úder.

— Odíďte, — povedal Ivan. — Nikomu nič nepoviem.

Odišiel. A práve včas. O päť minút pribehla Ninočka, priniesla za tanier jahôd a kopu ústavných noviniek.

O dva dni Ivan vstal z postele. Kríza prešla. Volodin tvrdil, že jeho organizmus musel prekonať biologickú inkompatibilitu ako pri transplantácii orgánu. Lenže tu išlo o dve osobnosti. Teória preťaženia mozgu informáciami nenašla u Volodina pochopenie. „Nič mimoriadne ste svojmu mozgu neposkytli, kolega,“ povedal. No Ivan trval na svojom. Cudzie sny teraz už neboli také trýznivé. Aj keď ho celkom neopustili. Ninočka sa rozplývala v citoch, veľmi chcela kŕmiť Ivana lyžičkou, hneď sa červenala a urážala pre maličkosti.

Otec opäť navrhol, aby sa k nemu presťahoval.

— Radšej nie, — povedal Ivan, — sme príliš rozdielne povahy.

— To je hlúposť.

— Včera som celú hodinu riešil úlohu, ktorú si nevedel vyriešiť v desiatej triede na písomke. A vyriešil som ju.

— No tak vidíš, je to moja úloha. A je ešte milión úloh, ktoré spolu vyriešime.

— Ty sa už ani nepamätáš, čo to bola za úloha. Dokážeš zabudnúť na svoje neúspechy, no ja túto schopnosť nemám.

A vtom, keď rozhovor už-už ústil do škriepky, vošiel Dubov. Opäť s nákupnou taškou, plnou balíčkov a fliaš. Začal nešikovne a hlučne bozkávať Rževského, no vtom si spomenul, že priniesol maškrty, a vysypal z tašky všetko na stôl. Začal triediť — čo domov Ľuseňke a čo chorému Vaňkovi.

— To je ale šťastie, — húdol jednostaj, — že sa Vaňa rozhodol stať archeológom. Aj Ľusa súhlasí, chápeš? Ani čo by uchopil štafetu, ktorá vypadla z tvojej zoslabnutej ruky. Škoda, že ja nemám takého syna!

— Ako to, že archeológom?! — zvolal Rževskij.

Ninočka vrazila do izby, strpia na prahu, vyľakanými prštekmi stískajúc balíček jahôd — na papieri sa zjavili tmavočervené fľaky.

— Odchádzam na expedíciu. O dva týždne, — povedal Ivan. — Vrátim sa na jeseň.

— Zbláznil si sa? Kto ťa pustí?

— Profesor Volodin nie je proti. Dokonca sa tomu potešil. Tvrdí, že svieži vzduch a prach vykopávok je ten najlepší liek pre nás homunkulov, — povedal Ivan. Teraz bol oveľa silnejší ako otec, nuž to využil.

— Mohol si mi to povedať skôr, — povedal Rževskij.

— Máme ešte dva týždne. Zajtra mi dones nové časopisy. Ešte som sa nerozhodol. Nechcem sa zmýliť.

— Dobre, — povedal otec, — idem.

Obrátil sa k Dubovovi.

— Paš, — povedal, — zájdi potom ku mne, ako chceš, domov či do ústavu.

— Dobre, — povedal Dubov. — Máme na čo spomínať… Ak chceš, pôjdem teraz s tebou. Odprevadím ťa.

— Otec, — zavolal Ivan. — Kaťa nechcela prísť?

— A prečo by mala? — Teraz Rževskij vychutnával odplatu.

— Len tak som si myslel…

— Poslal som jej telegram, — povedal Rževskij. — Ak bude súhlasiť s presťahovaním do Moskvy…

— Chod', — povedal Ivan. — Choď a prečítaj si Lizine listy. A ty, Nina, polož to vrecúško na stôl, zamažeš si blúzku.