Zakon pre draka

20

— Zaujímajú ma tvoje dojmy, — povedal Rževskij. — Mohli by byť, keďže ste vlastne rovesníkmi, unikátne.

— Som od neho staršia, — povedala Ninočka. — O osemnásť rokov.

— Áno, to je pravda, — Rževskij sa usmial na pol úst. — No on je zároveň starší od teba o dvadsaťpäť rokov.

— Veru. Starší. A vôbec sa v sebe nevyzná.

— A usiluje sa vyznať?

— Áno. Žije v dvoch svetoch, — povedala Ninočka. — Jeden svet — to je izolačka. V ňom som ja, sestrička Marija Stepanovna. Je to maličký svet. A váš svet ho gniavi.

— Do akej miery je preňho môj svet reálny? Keď je so mnou, je v strehu.

— Neviem. Ešte sa celkom neprebral. — Ninočka zmraštila tenké obočie, ako sa usilovala byť na výške situácie.

— Spoznávaš ma v ňom?

— Jaj, to ešte neviem! Dnes mi dal sliepku.

— Čo ti dal?

— Bola som hladná, nuž mi dal svoju porciu sliepky.

— Aj ja by som ti bol dal. Pred tridsiatimi rokmi. Pravda, vtedy to nebolo so sliepkami také jednoduché.

Rževskij otvoril fascikel na svojom stole — boli v ňom fotografie, staré, amatérske.

— Vidíš, to som ja, sprava, v desiatej triede. Podobám sa?

— Na koho? — spýtala sa Ninočka.

— Teda si ma nespoznala… aha, tu som už v inštitúte.

— Áno, to je on, — povedala Ninočka, akoby to hovorila vyšetrovateľovi, ktorý od nej žiada, aby identifikovala zlo činca. Pozrela si ešte jednu fotografiu. Boli na nej až štyri známe tváre. Otec s mamou, keď boli mladí, Ivan a ešte jedno dievča. Dievča malo hrubý vrkoč. No Ninočka sa najviac čudovala, že mama drží na rukách asi trojročné dievčatko.

— To je jej dcérka, — Rževskij ukázal na dievča s okrúhlou tvárou a hrubým vrkočom.

Vzal od nej fotografiu, chcel ju odložiť, potom na ňu pozrel ešte raz a spýtal sa:

— A mamu si hneď spoznala?

— Takmer sa nezmenila, — povedala Ninočka. — Rada objíma cudzie deti. Ak vie, že ich o chvíľu odovzdá majiteľovi.

— Ty máš ale podrezaný jazyk, — podotkol Rževskij.

Telefón na stole sa rozdrnčal. Bol to zelený, domáci telefón. Rževskij vzal slúchadlo.

— Prečo ste mi hneď nezavolali? Už idem.

Šmaril slúchadlo. Nahnevaný stisol pery.

— Ivan ušiel, — povedal. — Neustrážili ho.

— Kam ušiel?

— Bohvie. Bežala za ním Marija Stepanovna. Ako je to možné! Veď som mu to vysvetlil. A potom že ho nezamykať na kľúč!