Zakon pre draka

11

Nina sa veľmi chcela pozrieť do izolovaného laboratória, centra, okolo ktorého sa už šiesty týždeň krútil život v ústave. No nijako sa jej to nedarilo. Mali tam prístup iba piati či šiesti — okrem Rževského a Ostapenka z prezídia. Pravda, zo tri razy prišli akísi Rževského priatelia, šediví, postarší. Koľa Milenkov ich všetkých poznal — akademik ten a ten, akademik onen… Týchto súdruhov Rževskij sám zaviedol dovnútra a dlho sa tam zdržali.

— Pochop ma, Milenkov, — povedala Ninočka, ktorá si na Koľu už zvykla a vôbec sa ho nebála. — Pre mňa je to ako dvere do Modrofúzovho zámku. Pamätáš sa?

— Pamätám. Chceš silou-mocou neslávne skončiť svoj mladý život. Neuvedomuješ si, že Modrofúz nás oboch môže vyraziť z ústavu. A ja čo nevidieť mám dostať doktorát.

Rževského osobne Ninočka nemala odvahu o to požiadať, hoci ho teraz videla každý deň a on ju už pokladal za svoju spolupracovníčku — nie za Elzinu dcéru, dokonca ju aj okríkol, chápete ten rozdiel? Bol zlostný, nervózny, vyhrešil kde-koho pre nič-zanič. No nehnevali sa naňho, chápali ho, veď to prvý umelý človek rastie v biokúpeli u nich v ústave, a nie kdesi vo Švajčiarsku.

Napokon sa Ninočka predsa len dostala do laboratória.

Bol večer, tma a akosi tiesnivo. Stromy za oknami už takmer opŕchli, jeden žltý javorový list sa prilepil na sklo. Vyzeralo to prekrásne. Koľa vyšiel z izolovaného laboratória, uvidel Ninočku, ako sedí za svojím stolom s knihou, a spýtal sa:

— Ty si ešte tu?

— Zastupujem Júliu. Aj tak sa mi nechce domov. Mám robotu.

— Zabehnem do obchodu, o chvíľku zatvoria. Len sem na roh. Musím kúpiť minerálku. Ty tu seď a sleduj pult. Nemôže sa nič stať.

Ninočka prikývla. Vonkajší kontrolný pult zaberal polovicu steny. Rževskij už dávno, ešte v septembri, primäl laborantov, aby sa oboznámili s týmito stupnicami a číselníkmi. Pre každý prípad.

— Dôležitá je, — povedal Koľa, — teplota bujónu, no a napokon…

— Viem, — povedala Ninočka a cítila, že sa červená.

Mala jemnú svetlú pokožku, a preto ju ľahko zalieval rumenec.

— Nezamknem, — povedal Koľa. — Jedna noha tam, druhá tu. No a ty sem nebehaj…

Vo dverách ešte dodal:

— …Ôsma Modrofúzova žena.

Ninočka vstala a pristúpila k pultu. Tam vnútri sa nedialo nič mimoriadne. A ak sa čosi zomelie, v ústave vypukne božie dopustenie. Tak ako to bolo aj minulý týždeň, keď stúpla acidita. Našťastie Rževskij vtedy v ústave nebol, keď prišiel, bolo už zase všetko v poriadku.

Ninočka prešla po miestnosti. V ústave bolo ticho. Žltý list na skle sa zachvel, zrejme sa chystal odletieť.

— Ak odletí, — povedala si Ninočka, — nakuknem tam. Pol očkom.

Kraj lista sa odlepil od skla. Ninočka stŕpla, naľakala sa, že odletí, a ona bude musieť nazrieť. No kvapky dažďa ho znova pribili k oknu. Zostal tam.

Vtedy si Ninočka uvedomila, že Koľa sa čo nevidieť vráti. Podišla k dverám a zľahka sa ich dotkla. Možno sa ani nebudú dať otvoriť. No otvorili sa. Ľahučko, tichučko.

Spojovacia chodba bola jasne osvetlená, napravo dvere do inkubátora trochu odchýlené. Ninočkine podpätky rýchlo precupkali po dlaždiciach. V skrini viseli plášte. Z umývadla kvapkala voda. Ninočka zamrela pred dverami, načúvala. Ticho. Ako v hrobe.

Bzučali iba akési elektrické prístroje. Spoza dverí prenikalo slabé svetlo.

Nina odchýlila dvere a vkĺzla dnu.

Bohvie prečo si najprv všimla mäkký gauč, na ňom otvorenú knihu a polovicu jablka. Určite tam predtým sedel Koľa Milenkov. Pri gauči na stolíku stála stolná lampa. Jedna vaňa bola prázdna, veľká, celkom ako egyptský sarkofág z výstavy. Alebo ako ponorka. Všetko čudo sa ukrývalo v druhej vani, menšej, zapustenej v dlážke, no bohužiaľ celkom nepriehľadnej. Príklop bol vlastne priehľadný, no vnútri bola žltkastá mútna tekutina. Ninočka sa naklonila nad vaňu, no beztak nič nerozoznala. Dotkla sa hladkého skleneného boku. Bol teplý. Jej dotyk vyvolal reakciu prístrojov. Zablikali, bzučanie zosilnelo, akoby jej nablízku, pri samom uchu preletel čmeliak. Ninočka odtiahla ruku, a tu sa zrazu otvorili dvere a vošiel Rževskij. Ninočka si myslela, že je to Koľa, a stihla ešte povedať:

— Koľa, nehnevaj sa…

Vtom stíchla, pritískajúc si k hrudi ruku, akoby na nej ostali stopy po dotyku vane.

— Čo tu robíš? — Rževského to spočiatku ani nezarazilo, pristúpil k prístrojom, otočil sa k Nine chrbtom, a ona sa dala na ústup k dverám, uvedomujúc si trápnosť situácie.

— Koľa ma poprosil, aby som to tu postrážila, kým si zabehne po minerálku, — povedala.

— Poprosil? Postrážiť? — Rževskij sa prudko otočil. — Ako sa opovážil? Všetko zveriť na dievča! Na takého špunta! Dotkla si sa niečoho?

Ninočka mala dojem, že ju už-už udrie.

— Ničoho.

— Prečo sa usmievaš?

— Neusmievam sa, barón.

— Kto?

— Modrofúz. Alebo bol azda gróf?

Rževskij sa započúval do bzučania čmeliaka, potom dlaňou buchol do tlačidla a bzučanie zoslablo.

Podľa všetkého pochopil, o čom hovorí, a sám sa usmial.

— Bola som strašne zvedavá, — povedala Ninočka. — Prepáčte, Sergej Andrejevič. Uvedomujem si to, no bolo mi to hlúpe, že deň čo deň sedím tam, za stenou, a sem nesmiem.

— Čo sú to za vrtochy! — povedal Rževskij. — Ako dieťa… Modrofúz. Také hlúposti!

— Áno, hlúposti, — rýchlo prikývla Ninočka. — Veľmi sa to podobá na sarkofág. Len faraóna nevidno.

— Aj keby si ho videla, ničomu by si nerozumela, — povedal Rževskij. — Proces tvorby tela prebieha inak ako v prírode. Celkom inak. Je oveľa príjemnejšie vidieť batoľa, než to, čo leží tu. Pozajtra ho premiestnime. — Rževskij poklopkal prstami na veľký prázdny sarkofág. — A prosím, viac sem nos nestrkať! Ty si sem vošla v obyčajnom plášti — veď tu nie si ako človek, ale ako zhluk baktérií.

Nie, nehneval sa. Našťastie.

— Viem, že je tu všetko hermeticky uzavreté, — povedala Ninočka.

— Aj tak nemôžem riskovať. Dvadsať rokov sa o to usilujem. Neúspech mi neprepáčia.

— Veď sa k vám v prezídiu všetci tak pekne správajú.

— Pochytila si ústavné klebety — „pekne sa správajú“. Pekne sa správajú k víťazom. Ostapenko tiež riskuje, keď nás podporuje. Vieš, čo sa obyčajne hovorí? Pracujte ešte takých päť rokov s krysami… no, ak chcete, s opicami, sú to zaujímavé pokusy… veľký krok vpred! No nebezpečný! Riskantný! Triumf génového inžinierstva, vypestovali ste homunkula! A čo keď ste vy — náš sovietsky Frankenstein? Vieš ty vôbec, kto to bol Frankenstein? A čo urobil?

Rževskij sa posadil na Koľov gauč, obrátil si knihu obálkou hore, roztržito v nej listoval.

— Áno, počula som, — povedala Ninočka s intonáciou jednotkárky. — Z mŕtvoly zošil človeka, a on potom prepadával ženy. No vy tvoríte svojho človeka biologickou metódou…

— Proti zákonom… — Rževskij odložil knihu. — Proti všetkým zákonom. Vari to nevieš? A ty sem lezieš s neumytými rukami.

— Viac to neurobím.

Nina si uvedomila, že by už mala ísť. No akosi jej bolo ľúto odísť. Ľúto jej bolo aj Rževského — pobledol, schudol, stálo ho to veľa.

— Vy ešte nemáte deti, — mimovoľne povedala Ninočka. Sama sa začudovala, keď začula svoj hlas. — Teraz budete mať.

— To hovoríš o ňom?

— Samozrejme. Pravda, bolo by lepšie, keby ste už mali vlastné, no pre začiatok stačí aj toto.

— Ty si sa zbláznila, — zarazil sa Rževskij. — No, hybaj odtiaľto!