Zakon pre draka

6

Elza odchýlila hnedé oškreté dvere, vkročila do prítmia chodby, už by sa patrilo dať sem novú lampu. Tento týždeň ju už takmer kúpila, no mala ťažkú tašku, tak to odložila na lepšie časy. Keď si vešala plášť, povedome vrzgli parkety. Viktor, samozrejme, nie je doma, príde v nálade.

Elza vošla do kuchyne, hodila tašku s nákupom na stôl hneď vedľa špinavého riadu od raňajok. Mimochodom, Viktor sľúbil, že ho umyje. Pravda, nik ani len prstom nepohol, aby dal kuchyňu do poriadku. Chlieb stvrdol, plátky syra sa skrátili, zoschli. No, bože, búrajú baraky, prečo má na to ona myslieť? Elza zapla plyn, naliala do hrnca vody, vybrala niťovky.

— Mačička, — zaznelo zozadu, — bez teba umriem od hladu.

— Ty si doma? — Elza sa neobrátila. — Myslela som, že si na futbale.

— Kúpil som chlieb. Dve vekne. Jednu som aj zjedol, mačiatko.

Za posledné roky Viktor veľmi stučnel a zmľandravel. Elze sa zdalo, že stoličky zaškrípu, len čo si na ne Viktor sadne.

— Sergeja prepadla opica, — povedala Elza.

— To u vás behajú po ústave? — spýtal sa Viktor, držiac odchýlené dvere chladničky. Hľadal, čo by tak ešte mohol zjesť. — O Ninočku sa nebojíš?

— Mladý šimpanz utiekol z klietky, pobral sa do Sergejovej kancelárie a prehrabával sa v jeho písacom stole.

— To nie je možné! — Viktor našiel v chladničke kúsok klobásy a hodil si ho do úst. Ako malý chlapec, tučný, rozmaznaný, hlúpy, pomyslela si Elza.

— Táto opica má iba dva týždne, — povedala Elza. — Už si zabudol.

— Aha, tie jeho pokusy… Strašne som dnes vyhladol. V bufete nemajú nič, čo by človeka zasýtilo.

— Teraz ho nemožno zastaviť, — povedala Elza. — Začal sa zaujímať o ľudí.

— Ty ho naozaj chceš zastaviť? — spýtal sa Viktor.

— Zmenil sa k horšiemu, — skonštatovala Elza. — Je taký ctižiadostivý, že sa pred ničím nezastaví.

— Zveličuješ, mačiatko, — vzdychol Viktor. — Nemáme si čo vypiť?

— Nie, nemáme. Ľudstvo na to ešte nedozrelo.

— Nedozrelo? — čudoval sa Viktor. — Tak teda treba napísať na patričné miesta, že ešte nedozrelo.

— To sa nedá, — povedala Elza. — Už písali. Všetkých obalamútil.

— Treba písať ďalej, — presviedčal Viktor. — Napokon pre každý prípad pošlú komisiu.

Buchli dvere, pribehla Nina. Nina vždy lieta — za osemnásť rokov sa ešte nenaučila chodiť ako normálni ľudia.

— Nie som hladná, — kričala už od kuchynských dvier a ani nepozdravila.

Nina nerada jedla doma. Vôbec málo jedla. Bála sa, že priberie.

— Všetko som zariadila, — povedala Elza. — Od pondelka ťa preradia do laboratória.