Zakon pre draka

20

Hoci bola plošina prázdna, niesla stopy života. Kde-tu sa povaľovali zvädnuté vetvy a kôpky dračieho trusu. Bola podupaná. „Škoda,“ pomyslel si Pavlyš „že expedícia prišla na planétu, keď pršalo. Dážď zmyl z nášho pahorku všetky tieto očividné stopy cudzieho osídlenia.“

— Brloh — významne poznamenal Leskin.

— Lepšie by ste spravili, keby ste odložili pištol, — povedal mu Pavlyš.

— Budem strieľať iba v nevyhnutnom prípade, — v Leskinovom hlase znela rozhodnosť, akoby Pavlyš chcel svojich druhov vydať na milosť drakom, a on jediným záchrancom.

— Ako je to s tým humanizmom? — ozvala sa Taňa.

— Všetko má svoje medze, — povedal Leskin bez úsmevu.

Pavlyš otvoril bočný príklop.

— Nalietajú sem komáre, — upozornil ho Jim.

— Sotva.

— Pozrite sa, — zvolala Taťjana. — Tam, pod stromom!

V jame medzi koreňmi, vystlanej vetvami, ležali tri guľaté vajcia; každé malo v priemere asi pol metra.

— Taťjana, zatiahni tam, — prikázal Leskin.

— Čo chcete robiť?

— Nemiešajte sa do toho, doktor! — vybuchol Leskin. — Už sme boli dosť dlho zhovievaví a rozumní. Vaši favoriti sú agresívne dravce a pre ľudí budú vždy znamenať nebezpečenstvo. Keď je tu príležitosť znížiť počet týchto netvorov, musíme to urobiť.

— Vyzerá to na hystériu. — Pavlyš sa usiloval hovoriť pokojne. — Pokúšate sa merať seba a tunajšie zvieratá rovnakým meradlom a v ich svete zavádzať spravodlivosť z pozície sily.

— To nie je ich svet! To je náš svet! Už nikdy nebude taký, aký bol do príchodu človeka. Je našou povinnosťou zaistiť tu pokoj a bezpečie.

Pavlyš pozrel na Jima a Taňu. Na čej strane sú?

— Leskin, takto nič nezískaš, — ozval sa Jim.

Astronómovi ruka s pištoľou klesla. Napätie sa uvoľnilo.

Všetci mali pocit zbytočnej roztržky. Ticho prerušila Taťjana: — Vezmeme jedno vajce? Najväčšie na svete! Múzeá nám neodpustia, ak to nespravíme.

— Hádam nabudúce? — poznamenal Pavlyš, no nemienil sa priečiť.

Planétochod sa pomkol k stromu, Pavlyš pozrel na Leskina. Sedel pokojne, no lekárovmu pohľadu sa vyhýbal. Pavlyš sa vyklonil z prielazu a pozrel nahor. Nič.

— Nebojte sa, — riekol Leskin, — keby dačo, budem vás kryť.

Pavlyš zoskočil na udupanú zem. Druhý vyliezol Leskin a zastal chrbtom opretý o palubu vozidla. Vyzeral, akoby sa umúdril, Pavlyš však cítil, že čaká na hocakú zámienku, aby mohol vypáliť. „No nič,“ pomyslel si Pavlyš, „hneď odídeme.“ Zobral najbližšie vajce. Bolo ťažké a klzké. Podal ho Jimovi.

— Pozrimeže, aká miniatúra! — vystrčila sa po pás z horného prielezu Taťjana.

Po plošine nenáhlivo cupkal k planétochodu svišť. Chobotček zdvihnutý, labky rozhodené, prejavoval najvyšší stupeň zvedavosti.

— Aj toho berme! — skríkla Taťjana.

Pavlyš vykročil k svišťovi, no znehybnel…

K stromu sa za svištíkom pomaly zakrádal sivý drak. Laby lenivo prekladal, krídla vliekol po zemi, zboku vyzeral ako mudrc premýšľajúci o pominuteľnosti života. Drak tu bol pánom a dobre to vedel. Ľahostajne pozrel na planétochod…

— Dnu! — skríkol Pavlyš na Leskina, predpokladajúc, že mu stojí za chrbtom.

Pavlyš schmatol svišťa ako dieťa, ktoré ohrozuje zlý pes, zvrtol sa k planétochodu, a ani nepohádal moment, keď Leskin začal strieľať do papule približujúcemu sa drakovi.

Zbehlo sa to tak, že v rozhodujúcej chvíli ho nemal kto zastaviť. Pavlyš sa hodil k vozidlu so svišťom na rukách, podal ho Taťjane, ktorá sa ešte nestihla skryť. Jim bol v planétochode, ukladal dračie vajce, aby sa nerozbilo, a nasledujúca minútka sa skladala s viac-menej chaotických zlomkov.

Pavlyš sa vrhol do prielazu, aby sa mohol dostať k riadeniu, veď Taňa so svišťom v rukách by na to potrebovala priveľa času… Pritom stihol postrehnúť, ako postrieľaný drak zastal, sadol si na chvost, otvára žltú papuľu a napína krídla… Leskin doň zúrivo páli ďalej a približuje sa k nemu… a zhora sa ako kameň valí druhý drak…

Pavlyš vyrazil s vozidlom tak, aby odrezal draka od Leskina, a pred ním sa ako v nepodarenom amatérskom filme mihali oblaky, kmeň stromu, kopa hliny, čierne krídla… Len aby Leskina nezachytil… Tresk, hrmot… Jim vyskočil bočným prielazom, pričom Pavlyša buchol do pleca… Taťjana mu pomáhala do planétochodu vtiahnuť astronómovo telo… a dračie pazúry sa zapárali do panciera planétochodu…

Potom nastalo ticho, len v ušiach zvoní a cez to zvonenie preráža chod zapnutého motora a chripľavý ston.

— Musel som, — ozval sa zrazu Leskin tvrdým a pokojným hlasom, — zachrániť Pavlyša… Chcel som… — hlas mu zlyhal.

Pavlyš chcel pustiť riadiacu páku… Nebolo to ľahké, ruky mu priam primrzli ku kovu. Leskin ležal na dlážke kabíny. Taťjana mu rozrezala zakrvavenú kombinézu. V kúte schúlený do klbka driemal svišť.

21

Záchrannú raketu nemohli volať, nemala kde pristáť. Prevoz Leskina do stanice v planétochode bol nebezpečný. Stratil veľa krvi. Pavlyš ho ošetril, ako mohol, dal mu analgetikum.

— Zídeme k rieke, — povedal. Už mu nemal kto protirečiť.

Jim zaujal miesto vodiča. Pavlyš s Taňou pridŕžali Leskina, aby sa až tak nepoudieral. Jim riadil opatrne, planétochod však jednako nadskakoval. Azda bolo aj dobre, že Leskin stratil vedomie.

Keď došli k rieke, planétochod vošiel do vody a zo štyri kilometre plával po prúde. Pri nízkom, miernom brehu, od ktorého sa vo vzdialenosti asi sto metrov začínal nevysoký priehľadný les, požiadal Pavlyš Jima, aby vyšiel na breh a zastal pri prvých stromoch. Leskina vyniesli na trávu. Lekár s Taňou ostanú pri ňom a Jim na vozidle bude uháňať po lieky a záchrannú kapsulu, v ktorej raneného do stanice prevezú bezpečnejšie.

— Aj tak to je nebezpečné, — povedal Jim, keď už bol pri vozidle. — Môžu priletieť.

— Neznepokojuj sa, — ubezpečoval ho Pavlyš. — Draky neprídu.

— Si o tom presvedčený, doktor?

Pavlyš s Taťjanou sa dívali za planétochodom, ako prechádza cez rieku, prediera sa krovinami, vystupuje na vzdialený svah. Zmizol, no istý čas k nim ešte doliehal praskot konárov a hučanie vozidla. Potom ostalo ticho. Leskin chvíľami postonával. Deň bol oblačný, suchý.

— Nehnevaj sa naňho, Slava, — prihovorila sa Taňa.

Sedela vedľa Pavlyša a rukami si obopínala kolená. Pavlyš Leskinovi kontroloval na zápästí pulz. — Chránil ťa.

— Nehnevám sa.

— Dračie vajce sa rozbilo.

— Ani som to nezbadal. A čo svišť?

— Je v kabíne. Ani netuší, čo všetko sa kvôli nemu stalo.

Nad riekou zavial vietor a sčeril vodu.

— Vieš, Taňa, — povedal Pavlyš, — možno čoskoro bude stáť naša stanica tu.

— Na brehu? To by bolo dobre. — Taňu to vôbec neprekvapilo.

— Tebe by sa to pozdávalo?

— Pri vode, dá sa kúpať v lete, keď je horúco. Prečo…?

— Porozprávam ti malý detektívny príbeh. Veď každá detektívka sa končí tak, že detektív v sólovom vystúpení prezrádza svoje omyly a originálne nápady, ktoré ho doviedli k objasneniu, kto vysypal jed do obľúbenej čaše starej grófky.

— Rozprávaj, detektív, — povedala Taťjana. Bola ustatá, znepokojená kvôli Leskinovi a zúčastňovala sa na hre bez zvyčajného nadšenia. — Aj tak zveličuješ.

— Pravdaže. Celá literatúra stojí na zveličovaní. Teda aké boli verzie? Že na planéte žijú troglodyti a draky nás mali za nich. Sotva. Úroveň evolúcie tomu nezodpovedá. Druhá verzia je tvoja: kedysi sem prileteli prišelci, rozhnevali draky, a tie majú dobrú pamäť.

— Rozumiem. To však je hlúposť, a nie verzia.

— Táto verzia nie je horšia ako ktorákoľvek iná. Napokon všetko smeruje k dvom variantom: alebo sme drakom prekážali, alebo nás pokladajú za dakoho iného…

— Mal som šťastie. V deň, keď som sem priletel, ste zostrelili draka. Skúmal som ho. Čo vyšlo najavo? Dračí metabolizmus nie je uspôsobený na spracovanie ľudí. Navyše som zistil, že ani nepríjemné, krvilačné komáre nemôžu upotrebiť našu krv. Kapú od nej. Je to tak, ako keby ľudia zbierali muchotrávky a náročky ich jedli, aby mohli v mukách umrieť. Podstatné je, že jedny aj druhé vyvádzajú iba na našom pahorku. V lese už nie sú.

— A tak vznikla nová verzia, — povedala Taťjana.

— Pravdaže! Nazvime ju verziou tragického omylu. Nechtiac sme obývali cudzí príbytok. Komáre letia za teplom, za teplom svišťov. Keď letia na nás, ako môžu vedieť, že to nie je to pravé teplo? Draky nás zasa pokladajú za čosi iné, za svoju zvyčajnú korisť, za svište.

— Preto keď ťa chcel drak zdrapnúť, zaťal pazúry meter nad zemou? Aj keď som to skúšala s plazením, drak ma minul, zaťal pazúry meter nad zemou. Preto sa vrhajú na svetlé farby?

— Oklamal ich inštinkt. Privykli poľovať práve tak.

— Veď na našom pahorku nie sú svište!

— To nás mýlilo. Inak by bolo ťažko nepochopiť, o čo ide. Preto sme zaujali miesto svišťov v jedálnom lístku komárov.

— A potom kde… — začala Taňa, ale Pavlyš ju prerušil:

— To dokazuje, že tu existujú ekologické oblasti. Každý pahorok predstavuje zomknuté spoločenstvo. Komáre žijú v svištích norách, pijú svištiu krv. Je veľmi pravdepodobné, že aj komáre sú svišťom dáko potrebné. Možno, že svište požierajú ich larvy. Svište sa živia mravcami a regulujú ich množstvo… Aj draky majú významnú úlohu v susedstve tohto spoločenstva… No dávajú dobrý pozor, aby sa ich sféry nepomiešali. Požierajú slabých a ťažkopádnych.

— Sedela som na streche, — spomenula si Taťjana.

— Úkaz premnožených mravcov bol pre mňa posledným ťahom na obraze tohto sveta, — vysvetľoval Pavlyš. — Dobre, pôjdeme ďalej. Čo sa stalo? Prileteli sme my a usadili sme sa na pahorku. V čase dažďov, keď život na planéte utícha. Zrovnávame nory, začíname stavať, robíme hluk, svište kapú alebo utekajú do lesa. Tam nemajú zvyčajnú potravu a postupne vymierajú. Pamätáš sa na svišťa, ktorého si priviezla? Bol chorý, napoly zdochnutý. Komáre si v procese evolúcie zvykli na nové svište. Nemôžu odletieť. Nie sú tu svište, letia za teplom, štípu teda nás a kapú. Draky sme pripravili o strechu nad hlavou. Rady by zmenili pahorok, no zrejme každý pahorok má vlastných rodových majiteľov a rozličné dračie rody si na svoje územie nepustia cudzích…

— Čo ak aj tu bude dačo podobné? — Taťjana sa poobzerala a započúvala sa do zvukov lesa.

— Všetko závisí od nás. Kým sa presťahujeme, preskúmame to tu, či zasa voľakoho nevyplašíme.

— Súhlasím, — povedala Taťjana. — Mne sa tu páči.