Zakon pre draka

3

Alevič pribehol prvý, pomohol riaditeľovi na nohy, chcel privolať prvú pomoc, no Rževskij mu prikázal, aby mu pomohol do kancelárie.

Alevič roztiahol závesy, zodvihol prevrhnuté kreslo. Ľútostivo potriasol hlavou a opakoval:

— Bolo vám to treba! Len si pomyslite!

Sergej Andrejevič mlčal.

Sadol si do kresla. Pozrel do odchýlenej zásuvky, vybral z nej pokrkvaný červený papier, vyrovnal ho a položil na stôl. Zrazu sa usmial. No bol to rozpačitý, ba priam hlúpy úsmev.

— Že som sa nedovtípil, — povedal.

— Klietka zostala z ľahkovážnosti otvorená, — vysvetľoval Alevič, počupiačky zbierajúc papiere, čo popadali zo stola. — Možno sa pokazila zámka. Gurinová prisahá, že včera klietku zamkla.

— A zašla dnes ráno do vivária? — Rževskij zložil červený papierik na dvoje, potom na štvoro, prešiel po okrajoch nechtom a pritlačil dlaňou.

— Dnes ráno…? Hneď ju zavoláme.

— Nechaj tak. Sám ta zájdem.

— Nemali by sme azda zavolať lekára?

— Netreba, nič sa mi nestalo, — povedal Rževskij. — Trochu som sa udrel. To je všetko. Mal som sa skôr dovtípiť. Zľakol som sa.

— To sa stáva, — podotkol Alevič, — aj riaditeľom. Podišiel k dverám, také dva kroky za Rževským, vo dverách sa obrátil, zrakom zmeral vzdialenosť k písaciemu stolu a pokrútil hlavou:

— To teda bol skok!