28


— Trápi ma, — povedal Rževskij, — že náš vzťah sa vyvíja inak, ako by som si to želal.

— Čo by si si želal? Aby som ťa nahradil v tejto pracovni?

— Časom rátam aj s tým.

— Môžem ťa zastúpiť i dnes. V mojom prípade nemôže ísť o nedostatok životných skúseností.

Šálky držali rovnako a rovnako si z nich odchlipkávali. A určite kávu aj rovnako vychutnávali. Ivan pritlačil malíček, no Sergej si nevšimol tento posunok.

— Musíš ísť vpred, ďalej od toho bodu, kde som ťa opustil. V tom je tvoj zmysel, môj zmysel, zmysel nášho spoločného experimentu.

— A minulosť? Vo mne je jej viac ako v tebe.

— Ako to?

— Nože mi povedz, čo mala mama oblečené, tvoja mama, keď ste zaostali za vlakom v štyridsiatom prvom?

— Zostali sme dolu… Bolo to v stepi… Vlak stál na násype… Nie, nepamätám sa.

— Bolo tam ešte jedno malé dievčatko. Keď sa matka rozbehla a schytila ho, lebo nevládalo bežať, ty si sa na ňu nahneval a kričal si: „Pusť ju!“

— To som nekričal!

— Veru kričal. Čo mala mama oblečené?

— Nepamätám sa. Nemôžem si spomenúť po viac ako štyridsiatich rokoch.

— Ale ja si to zato pamätám. Chápeš, ja si to pamätám. Vieš prečo?

— Prečo? — zopakoval otázku Rževskij.

— Pretože ja nie som ty. Pretože ja viem, že tieto spomienky nikdy neboli moje! Môžem sa v nich rýpať, môžem ich rozpitvávať. Matka mala vtedy na sebe modrý sarafán a sandále. Tebe sa zdá, že si už na to zabudol. No nezabudol si! Jednoducho si spomenúť môžem iba ja, pretože si na to chcem spomenúť. Myslíš si, že je to jediný rozdiel medzi nami?

— Zabudol som ešte na niečo iné? — Rževskij sa pokúsil o úsmev.

— Na veľa si zabudol. Ešte neviem všetko…

— Namiesto toho, aby si hľadal, čo nás spája, usiluješ sa odlíšiť odo mňa.

— A ty si azda myslel na to, že ja som jediný človek na Zemi, čo nemal detstvo? Spomínam si, že ako chlapček som kráčal s mamou po lúke, no zároveň si uvedomujem, že som s mamou nikdy po lúke nešiel. To ty si chodil, ty si mi ukradol detstvo, rozumieš, ty si ma okradol a teraz si tu sedíš spokojný sám so sebou — máš duchovného nástupcu, významného syna, celkom podareného a vo všetkom sa podobajúceho na človeka.

— Ty predsa si človek. Celkom obyčajný človek.

— Klameš! Nie som človek a nikdy ním nebudem, lebo nemám vlastný život. Som tvoja zlá napodobenina a musím vybavovať tvoje záležitosti, namiesto teba si vyjasňovať vzťahy s Elzou, ktorá sa bojí, aby som si z minulosti nepamätal viac ako ty. Ty to nechápeš a ešte sa toho nebojíš, ale ona už áno. Zdá sa, že pud sebazáchovy je u nej silnejší ako u teba.

— Čoho sa vlastne bojí? — Rževskij vstal, nalial si vriacej vody z termosky, ktorú mu priniesla Lenočka. — Dáš si ešte kávu, synček?

— Nehovor mi tak, Rževskij! Syna treba vychovávať, vstávať k nemu v noci, utierať mu sopeľ. Neurobil si si syna, ale seba samého. Syn — to je pokračovanie, no ty si sa usiloval o kópiu. Ak ťa trápilo to, že nemáš deti, prečo si neadoptoval Katku? Boli by ste mali s Lizou aj ďalšie deti… Alebo azda mala pravdu Elza, keď ste sa vozili na propeleri a presviedčala ťa, že Lizočka sa k tebe nehodí?

— Aký propeler?

— Obdaril si ma touto spomienkou a teraz sa ti to nepáči? Vari si nevedel, do čoho sa púšťaš? Šimpanzy ťa nepoučili? Alebo si azda chcel, aby som zdedil iba tvoju vášeň k vede?

Rževskij sa ovládol.

— V niečom predsa len máš pravdu… No ani mne nie je ľahko. Mám dojem, že som priezračný, že možno do mňa nahliadnuť a uvidieť to, čo sám nechcem vidieť.

— Vôbec nikam nechcem nazerať. Jednoducho mi to nedá pokoja. Bol by si azda radšej, keby som vyvrátil Gordonov efekt a vážne by som sa začal venovať matematike? A ja rozmýšľam o Lize.

— Myslel som si, že keď skončí komisia, odsťahuješ sa ku mne. Žijem sám, mám dve izby, neprekážali by sme si navzájom…

— No ale teraz už pochybuješ. A máš pravdu: nemožno žiť sám so sebou. Nechaj, nech sa rozídeme… čo najďalej od seba. Nemôžem žiť ako tvoj syn, pretože som starší ako ty. Tým, že si mi dal svoju pamäť, dovolil si mi, aby som ťa súdil.

— Ešte sa vrátime k tomuto rozhovoru, — Rževskij to povedal sucho, ani čo by sa lúčil s kolegom, čo sa niečím previnil, a keď Ivan zahmkal, pochopiac túto intonáciu, zrazu buchol päsťou po stole. — Choď do čerta!

Ivan sa rozosmial, natiahol nohy, rozvalil sa v kresle. Alevič, ktorý práve nazrel do pracovne, pretože mal so Rževským riešiť hospodárske problémy, stŕpol na prahu a radšej ani nevstúpil. Pokusný mládenec sa choval až príliš arogantne. Sergej Andrejevič to nikomu nedovoľoval.


Загрузка...