Planéta búrok

Trinásť ballov

Obojživelný čln uháňal po pokojnej riečke, ktorá sa postupne rozširovala… Les naokolo sa stratil a pred očami astronautov sa zjavilo čarovne zafarbené rozbúrené more. Jeho obrovské vlny sa rozbíjali o pobrežné skaly.

Dobrov zamieril s člnom k pobrežiu, stroj vyskočil ľahko na kamene a motory stíchli. Všetci traja vystúpili mlčky na skalu.

Iľja Jurievič si priložil k očiam ďalekohľad. Kukly si zložili a dýchali čerstvý vzduch, ktorý sa výrazne líšil od vzduchu v oblasti močiarov.

— Koľko ballov má búrka, Iľja Jurievič? — spýtal sa Aľoša Popov.

— Približne jedenásť.

— Podľa dvadsaťballovej zemskej stupnice, — usmial sa Dobrov. — Toto more nepreplávame…

— Zátoku je však možné obísť po pevnine, — povedal rozhodne Aľoša.

Dobrov pozrel úkosom naňho:

— Obavám sa, že to nie je zátoka, ale prieliv. Pred pristátím nášho člna som ho sfotografoval, — a podal Bogatyriovovi fotografiu.

— Už som ju videl, — povedal Bogatyriov. — Ďalej sa prieliv postupne rozširuje a končí sa v mori.

— Áno, — súhlasil Dobrov. — Očakával som búrku, ale takú prudkú nie. Chápem, Iľja… treba pomôcť priateľom, no pravde sa takisto treba pozrieť do očí…

— Navrhuješ, aby sme sa vrátili? — zamračil sa Bogatyriov.

— Ozval sa otec opatrnosti a starý otec odvahy, — povedal uštipačne Aľoša Petrovič Popov.

— Čo navrhujete vy? — spýtal sa ho znezrady Dobrov.

— Čo navrhujem? Nenavrhujem, ale prosím, aby ste mi dovolili samému preplávať prieliv a vrátiť sa s Američanmi. Ak sa o dva dni nestretneme, vráťte sa peši k obojživelnému člnu a odštartujte bez nás.

Bogatyriov odložil ďalekohľad a obrátil sa k Dobrovovi:

— Obávaš sa, že zahynieme?

— Som o tom hlboko presvedčený, — odpovedal Dobrov.

— Ľudia v staroveku preplávali Tichý oceán na pltiach a my máme dokonalý obojživelný čln… — zamiešal sa do rozhovoru Aľoša Petrovič Popov.

— Tak teda vyrazíme, — povedal Iľja Jurievič.

Bogatyriov sa posadil dopredu, Dobrov dozadu ku kormidlu, Aľoša sedel v strede.

Dobrov uviedol do činnosti čerpadlá vzduchu. Čln zvíril piesok medzi kamením a vrhol sa v ústrety obrovským vlnám. Hneď prvá z nich zaliala astronautov a vyhodila čln na svoj chrbát. Hnali sa závratnou rýchlosťou. Dobrov viedol čln perfektne. Breh s čiernymi skalami, na ktoré mohli naraziť, sa rýchle strácal. Vlny však boli čoraz hroznejšie a vietor čoraz silnejší.

— Trinásť ballov, chlapci, trinásť! — veselo zvolal Iľja Jurievič. — Na Zemi je najviac dvanásť ballov…

Búrka silnela. Čln poletoval ako bezmocná škrupinka na chrbtoch vĺn, astronauti sa museli držať zo všetkých síl jeho okraja, aby nevyleteli.

— Azda predsa len preplávame, — povedal Dobrov.

Aľoša Petrovič bol hneď od začiatku presvedčený, že cez prieliv sa dostanú a prídu na druhý breh, kde stihlo Američanov nešťastie. Všemožne sa usiloval zazrieť druhý breh, ale namiesto neho zbadal na oblohe čudné, rýchle letiace mračno. Vlastným očiam neveril…

— Iľja Jurievič, čo to letí pred nami? Bogatyriov priložil k otvorom na kukle dlaň a potom siahol rýchle po vankúši.

— Je to zlé, chlapci…

Na oblohe letel akýsi netvor. Oblúkovite prehnutými krídlami s dlhými pazúrmi na koncoch by zakryl veľkú loď. Bielym bruchom sa len len nedotýkal spenených vĺn. Do roztvoreného zubatého otvoru, by vošiel celý čln. Iba na Venuši, v hustom ovzduší a v stálych uragánoch, mohol lietať taký obrovský jašter …

Bogatyriov vzal pušku. Jašter letel priamo nad čln. Vpálil mu do brucha dávku reaktívnych nábojov. V tej chvíli strelil i Aľoša a zasiahol odporného dravca do otvorených úst. Jašter zrúkol od bolesti a prudko vyletel hore. Nato sa spustil dolu a otvoril svoju strašnú papuľu priamo ľudom nad hlavami.

Dobrov nechal kormidlo a zvalil sa na dno člna. Prv ako stihol netvor dosiahnuť čln a zničiť ho ako slabú plechovicu, zmizol čln pod vodou…

Rozzúrený dravec lietal nad miestom, kde mu zmizla korisť. Potom sa sťažka vzniesol do výšky a odletel.

Divý vietor hnal vlny k neďalekému pobrežiu, kde sa trieštili o skaly. Nikde nebolo ani stopy po malom člne, po troch odvážlivcoch, ktorí sa dali do nerovného zápasu s rozbesneným živlom…