Planéta búrok

Rozbesnené ovzdušie

Mary Stremová prijala rádiogram a prišlo jej zle. Bledá vstala spoza pultu a zamierila k dverám, kde Allan Kern a Harry Wood pripravovali hydroplán na štart.

Vo dverách stál železný John.

— John, prosím vás, zaujmite miesto v hydropláne, — obrátil sa Kern na robota. — A vy, Harry, takisto…

Mary pozerala, ako robot, Kern a za nimi Harry nastupujú do kabíny hydroplánu a zatvárajú za sebou dvere z plastickej látky.

Harry zakýval na rozlúčku. Dlážka raketoplánu sa rozdelila na dve polovice a hydroplán s posádkou odštartoval…

Mary si pritisla čelo k obloku. Ostala sama. Celkom sama…

Hydroplán letel cez červené mračná. Kern a Wood si nasadili kukly skafandrov.

O chvíľu sa hydroplán dostal z červeného oparu. Pod ním bolo vidieť červenkasté úpätie dymiacich velikánov, zahmlené údolia a hlboké priepasti.

Hydroplán sa dostal zasa do hmly. Tentoraz bielej. Harry pozrel na krídla hydroplánu, vyzerali, akoby ich pokrývala červenkastá vrstvička prachu.

— Krídla sa zahrievajú, — oznámil robot. — Treba ich urýchlene chladiť. Ak to neurobíme, môže to byť náš koniec…!

Kern urobil potrebné opatrenia. Napustil do krídiel tekuté hélium.

Hydroplán letel ako v horúcom mlieku. Brzdil ho iba odpor vzduchu, kabína sa nápadne zahrievala, hoci bola chladená tekutým héliom. Kern s Woodom mali oblečené skafandre, preto im nebolo horúco, a robot — ten bol voči teplu celkom odolný.

Harry zatúžil znovu vidieť červené mračná. Myslel, že čoskoro zbadá pod nimi pevninu s rastlinami.

Pevnina sa však nezjavovala. Odrazu sa zablýskalo. Znovu blesk — veľmi blízko. Hydroplánom to otriaslo. Od stáleho blýskania bolo v kabíne svetlo, takmer ako vo dne, hoci prechádzali čiernou hmlovinou.

Hydroplán klesal do bezodnej hĺbky.

— Dočerta! — zvolal Kern, keď vybral stroj zo vzdušnej diery. — Priveľmi som sa spoliehal na svoje schopnosti. John, zaujmite svoje miesto pri riadiacom pulte! Prepínam vás na autopilota!

Robot sa poslušne posadil na miesto letca.

Počasie sa rozbesnilo. Hydroplánom zmietali divé prúdy… Harry zbadal nad hlavou červené kruhy.

Rastlinstvo Venuše!

Robot vyrovnal hydroplán.

Besný uragán donášal množstvo sopečného popola… Harry sa pokúšal rozoznať skladbu lesného porastu, čo sa ťahal sťa pestrá stuha kúsok pod nimi. Čo to má však znamenať? Poniektoré stromy lietali…! Poletovali nad vrcholcami obrovských prasličiek ako neforemné vrtuľníky z cudzej planéty, prispôsobené preletom z miesta na miesto v podmienkach večných búrok.

Znezrady sa zjavila pod nimi čistinka a na je jej okraji čosi kovovolesklé. Akiste to je ruská kozmická loď Rozum…

Železný John hlásil:

— Rýchlosť vetra je stodvadsaťtri míľ za hodinu. Ak pristaneme, môže sa dačo poškodiť…

Hviezdolet pokračoval ďalej.

Búrka neprestávala. Niesla obrovské rastliny aj s koreňmi a mračná popola s pleskom. Hnala hydroplán k vrcholcom stromov a hrozilo, že ho roztriešti. Vtedy sa zjavili pod nimi vlny… Narážali s rachotom na pobrežie.

Harry si s hrôzou uvedomil, že robot sa asi rozhodol pristáť s hydroplánom na vode, ale to už preleteli ponad zátoku, nato aj ponad činnú sopku a napokon sa zjavili obrovské močiare. Len kde-tu bol uprostred kúsok pevnej zeme: ostrov či ostrovček.

Robot hlásil:

— Uragán ženie hydroplán k hladine. Vo vzduchu nemožno manévrovať…!

Harry sa nestačil spamätať, zacítil prudký otras, nato úder… Jedno krídlo sa o čosi zachytilo a odletelo. Hydroplán sa zaryl prednou časťou do močiara. Kern odsunul priehradné dvere na jeho hornej časti a zakričal:

— Rýchle von! Hydroplán sa potápa!

Vystúpili na ostrovček zeme pri okraji močiara. Robot vystúpil posledný. Vytiahli ho k sebe. Harry s hrôzou videl, ako sa hydroplán potápa v močiari. Už bolo vidieť z neho sotva kúsok…

O chvíľu zmizol celkom pod hladinou.