Planéta búrok

Vesmírna horúčka

Keď sa prihnala búrka a okolo Američanov začali rachotiť hromy, robot oznámil:

— Som v nebezpečenstve. Potrebujem prístrešie.

— Správne, — súhlasil Kern. — Škoda, že na tejto planéte doposiaľ nezačali s výstavbou skladov alebo garáží…

Američania mali šťastie, lebo našli jaskyňu, uchýlili sa do nej pred strašnou búrkou.

— Nemali sme si skladať kukly, — poznamenal Kern.

— Nevyplatí sa ich dávať opäť na hlavu, aspoň nám uschnú vlasy, — usmial sa Harry. — Budeme sa celkom ponášať na obyvateľov Venuše…

— Obávam sa, že tu zaviazneme do konca života.

— Neveríte, že sa dostaneme k Rusom?

Kern sa šibalsky usmial:

— Železný John vyrátal, aké máme vyhliadky…

— Jeho výpočty sú správne iba vtedy, ak nám nejdú Rusi na pomoc, — povedal zamyslene Harry.

Kern sa rozosmial:

— Nezosmiešňujte sa, Wood! Železný John nám prezradí, či by tak mohli konať astronauti…

— Áno, ale beriete do úvahy, že tí astronauti sú Rusi a akiste aj komunisti? — spýtal sa Harry. — Rusi boli vždy a komukoľvek ochotní pomôcť. Spomeňte si napríklad na belgické lietadlo, čo havarovalo v Antarktíde…

Búrka prestala.

— John, prosím vás, — povedal Kern robotovi, — ostaňte zatiaľ v jaskyni. Vonku je pre vás privlhko. My s Harrym sa pozrieme, či môžeme vyraziť na cestu…

Američania zrejme nechceli riskovať a vzdialiť sa od jaskyne. Pôda bola rozmočená a hmla nedovoľovala vidieť ďalej ako po najbližšie stromy.

— Voda sa vyparuje a mne je zima, — začal sa Harry triasť a zuby mu drkotali.

Kern potľapkal Wooda po pleci.

Keď sa vrátili do jaskyne, aj Kernovi tvár zbledla a zuby mu takisto začali drkotať. Harry sa len len dovliekol, musel sa pridržiavať kamennej steny. Vpadnuté oči Allana Kerna sa leskli neprirodzeným svetlom. Potom začal Kern i Wood hovoriť nesúvisle a nezrozumiteľne a elektronický mozog robota prestal reagovať. Jedovaté výpary Venuše vykonali svoje. Američania sa ich riadne nadýchali a dostali vesmírnu horúčku…

V rovnakom stave bol aj Aľoša Popov. Bogatyriov a Dobrov ho uložili na dno člna, ale blúzniť neprestával.

— Vysoká horúčka, — povedal Bogatyriov. — Nadýchal sa jedovatých výparov. Musíme mu dať chinocelínovú injekciu.

— Iľja, — zakričal Dobrov od vysielačky, kde vystriedal chorého Aľošu, — dostali sme zlé správy z Prosperity. Robot John zmizol. Američania akiste zahynuli, stratili spojenie s nimi.

— Robot zmizol? — zamračil sa Bogatyriov.

— Počkaj, Iľja… pokúsim sa ich ešte nájsť v éteri, veď sme sa k nim kus priblížili.

Bogatyriov vyhľadal injekčnú striekačku a liek.

Dobrov pokyvoval hlavou. Z éteru doliehalo beznádejné praskanie atmosferických porúch. Občas sa mu zdalo, že počuje nejaký hlas, ale nemal istotu. Odrazu zachytil zvuk, čudný, neľudský. Sadol si pohodlnejšie a načúval.

— Robot! — zvolal Iľja. — Počujem robota! Tára akési nezmysly…

— To je zle, veľmi zle, — odpovedal Bogatyriov a dal Aľošovi injekciu. — Zrejme ho ľudia neusmerňujú…

— Pokúsim sa nadviazať s ním spojenie, — povedal Roman Vasilievič. — Hej, Železný John, počuješ ma?

Robot prijal správu, ale na otázku neodpovedal. Akiste preto, že po prvom zvolaní Dobrov naň vykríkol: — Haló, železný panák, odpovedz! Prepínam!

Robot mlčal.

— Počuj, Roman, — navrhol Bogatyriov, — skús to trochu zdvorilejšie.

— Dobre. Haló, vážený John, počujete ma? Odpovedzte, prosím.

— Mám poruchu, — povedal John.

— Kde sú Američania Kern a Wood?

— Pod kamennou klenbou.

— Sú v nejakej jaskyni, — zvolal Dobrov celkom bez seba od radosti. — Teda preto nemohla nájsť Mary robota lokátorom.

— Majú kukly? — pokračoval Dobrov.

— Nie.

— Horúčka, Iľja! Blúznia ako náš Aľoša.

— To je chyba, — zamračil sa Bogatyriov. — Bude robot schopný dať im injekciu? Dovoľ, spojím sa s ním.

— Počujte, John, priateľko, — hovoril Bogatyriov, — vaši priatelia majú horúčku.

— Horúčka, zimnica, malária, chrípka, — akoby zarecitoval robot.

— Potrebujú chinocelínovú injekciu, — pokračoval Bogatyriov.

— Injekcia, striekačka, vydezinfikovať kožu…

— Správne, správne, John! Ste chlapík! Prosím vás, vyberte z lekárničky chinocelín…

Zdalo sa, že robot ožil. Usmerňoval ho opäť človek. Teraz robil znovu všetko presne, pohyby elektromagnetických svalov boli spoľahlivé. Našiel a otvoril lekárničku, ktorú nosil na chrbte, a podľa čísla našiel chinocelín a striekačku. Potom sa naklonil nad Allana Kerna, očistil mu kožu na krku — na jedinom nezahalenom mieste — a šikovným pohybom mu dal injekciu. Potom podišiel k Harrymu Woodovi, tomu pichol injekciu do podpätku jeho topánky.

Chinocelín účinkoval okamžite: Allan Kern prišiel k vedomiu a odrazu odhadol situáciu…

— Horúčka… výpary… chinocelín. John určil chorobu a liečil.

— To som vôbec neočakával…

Pre istotu vzal Allan robotovi z rúk striekačku a Woodovi dal injekciu sám tak, ako ho to naučili v kozmonautickej škole. Potom nasadil sebe i Allanovi kuklu, znovu sa zvalil na kamene a zaspal.

Zdravým, posilňujúcim spánkom.

V tej chvíli spal aj Aľoša Popov…