Signály z vesmíru

23 POZDRAVUJTE OBYVATEĽOV PLANÉTY X!

V kupole hlavnej veže nádherného paláca, v ktorom býval Zajcev s rodinou, je umiestené observatórium. Večer čo večer — aj za nepriaznivého počasia, keď oblohu zahaľuje závoj hmly a mračien — schádzajú sa tu mladí členovia astronomických krúžkov.

Dnes, v predvečer odvážneho letu do vesmíru, zaplnili observatórium do posledného miestečka. Starší pionieri zaostrujú ďalekohľady na vychádzajúci Mesiac a ostatné deti trpezlivo čakajú, kým príde na ne rad.

Miťu Zajceva obkolesila skupina chlapcov a dievčat. So zápalom im rozpráva o hrdinoch letu, s ktorými sa osobne pozná: o priateľovi Seversonovi, o Nadežde Molodinovej, dispečerke v oteckovej atómovej elektrárni, o Alene Svozilovej, s ktorou sa raz prechádzal po Parku kultúry a oddychu.

„Všetci traja mi pred odletom na Mesiac sľúbili, že mi pošlú z planéty X pozdrav.“ pýšil sa. „Veru, dobre sa im poletí, keď im otecko vymyslel taký ohromný atómový pohon! Aj otecko chcel letieť s Lúčom, ale mamička ho nepustila. Potom otecko povedal, že teda nepôjde, ale že musí poslať Nadeždu — a že bez nej sa bude v elektrárni poriadne obracať.“

Prvé dve malé pionierky pritlačili si zvedavé oči na okuláre ďalekohľadov. Rozhovor utíchol. Pozorovanie vesmíru je vážna práca — vyžaduje úplný pokoj.

Širokým otvorom v kupole pofukuje májový vetrík.

Miťa chvíľu sleduje reflexy na širokom tubuse zrkadlového ďalekohľadu — potom dvíha zrak k hviezdnatej oblohe.

„To už len musí byť krása — letieť okolo žiariacich hviezd a pozerať si ich zblízka,“ myslí si. „Škoda, že som ešte len chlapec, a nie dospelý muž ako Severson. Potom by ma mamička určite pustila. Pokojne by ma mohla pustiť aj teraz, určite by som sa nebál! To by mi chlapci v škole závideli…“

Miťovi sa táto predstava zapáčila. Okrúhla miestnosť observatória zrazu sa mu mení na kabínu medziplanetárneho lietadla a práve on vedie lietadlo. Rýchlo otáča volant a prehadzuje páky. Hviezdy na oblohe sa rýchlo približujú — a kým by si napočítal päť — menia sa na žiarivé slnká. Na krídlach fantázie letí sa predsa oveľa rýchlejšie ako v Lúči! Uprostred oblohy žiari veľké červené slnce Proxima. Okolo neho obieha niekoľko planét. Hľa, na jednej z nich blikajú svetlá. Sú to iste znamenia, ktoré nám dávajú obyvatelia neznámeho sveta. Áno, sú to telegrafické značky:

. —. /. —. /. — / —. /. / — /. — / / —. —

Planéta X! Sme teda v cieli. Neďaleko veľkého krásneho mesta rozsvecujú sa reflektory a ožarujú letisko.

Lúč pristáva. Hudba hrá veselý pochod a tisíce ľudí na letisku volajú nadšene: Hurrrá! Nech žijú obyvatelia Zeme! Vítame vás!

Miťa vystupuje z lietadla prvý. Davom zašumí údiv. Trinásťročný chlapec sa nebojácne pustil do vesmíru — šepcú mnohí. Pionierky prinášajú veľké kytice kvetov a chlapci zasa veľké modely lietadiel a lodí.

Rozjasaní ľudia odnášajú slávnych cestovateľov na pleciach do hlavnej sály Akadémie planéty X. „Najprv malé občerstvenie,“ hovorí akademik, veľmi podobný Tarabkinovi., Na našej planéte nemusia chlapci jesť polievku, priateľ Zajcev. Môžete začať ihneď zákuskom.“ Pozor, práve prichádza prezident akadémie… Miťa pozrie ku dverám — a čo nevidí: prezident je tiež mladý chlapec ako on sám. „Dobre, že vás vzali so sebou, priateľ Zajcev,“ vraví prezident. „U nás sú chlapci na najvyšších miestach. Takto sa aspoň lepšie dohovoríme…“

„Musíme sa skoro vrátiť, čaká nás ešte veľa práce,“ upozorňuje Miťa a rýchlo Zakončuje besedu. Nastáva dojímavé lúčenie. Obyvatelia planéty X prinášajú toľko darov, že ich musia do Lúča nakladať piatimi silnými žeriavmi. O chvíľu je lietadlo opäť doma, Miťu víta na letisku celá škola. Všetci so zatajeným dychom počúvajú jeho rozprávanie, „Počúvajte dobre,“ hovorí súdružka učiteľka, „budete o tom všetci písať slohovú úlohu.“

„Ty sa nechceš podívať na Mesiac?“ vyrušil zasneného Miťu jeden z pionierov. „Tí malí už išli domov, môžeš pozerať aj päť minút.“

Iba pohľad na Mesiac opäť preniesol Miťu do skutočnosti. Blúdil očami po ostro osvetlených kráteroch, až sa zastavil pri malinkom svetielku, ktoré blikotalo v neožiarenej časti Mesiaca. Tam kdesi čaká Severson na štart Lúča.

Ako mi je clivo. Sľúbili síce, že mi z planéty X pošlú pozdrav, ale čo z toho, keď ta nemôžem s nimi letieť!

Severson sedí v hlavnej hale letiska a čaká znamenie na nástup. Navrátil, Molodinová, Scheiner a Alena sú už v Lúči, kde organizujú posledné prípravné práce na štart.

Ramená žeriavov ako oceľové ruky vkladajú do vnútra kolosa veľké debny naplnené najrozličnejšími prístrojmi, náhradnými súčiastkami strojov a kazetami s filmami. V jednej z debien je uložený aj vrtuľník, ktorý použijú na prieskum neznámej planéty.

Slnko sa pomaly blíži k obzoru. Krátery okolo letiska vrhajú dlhé temné tiene po štartovacej ploche.

Seversona natoľko zaujal pohľad z okna, že si ani nevšimol Cahéna, ktorý si sadol priamo proti nemu a kreslí si čosi do náčrtníka.

Polmesiac Zeme nazerá do údolia ponad ostré vrcholky skál a svojím belasým svitom snaží sa nahradiť žiaru zapadajúceho Slnka. V tomto čudnom osvetlení pôsobí mohutné lietadlo priam strašidelne. Svojimi tvarmi pripomína obra, ktorý s hrdo vztýčenou hlavou k hviezdnatej oblohe čaká na okamih, keď sa oprie o konštrukciu, zvierajúcu jeho telo, odrazí sa a skočí rovno do nekonečného vesmíru. Akí nepatrní sú pri ňom ľudia v skafandroch, ktorí obsluhujú žeriavy! Aká malá sa zdá celá Zem!

„Veď v Lúči má naša zemeguľa svojho veľkého konkurenta,“ myslí si Severson., Tak isto ako ona osamotený poletí temným priestorom, tak isto ako ona musí byť životným priestorom a ochrancom ľudí. Človek, ktorý sa prechádza večer kdesi za mestom, ani netuší, že spoločne so zemeguľou uháňa aj on tridsaťkilometrovou rýchlosťou za sekundu okolo Slnka — a desaťkrát väčšou rýchlosťou okolo stredu našej Galaxie. Možno mu ani na um nepríde, že vzdušný obal okolo Zeme ho chráni pred ničivými účinkami röntgenových, ultrafialových a kozmických lúčov, že pevnú pôdu pod nohami mu umožňuje zemská gravitácia, že vzduch a voda sú vymoženosti, ktorých v medzihviezdnom priestore niet. Ako dômyselne museli Lúč zostrojiť, aby poskytol štrnásťčlennej posádke rovnaké podmienky pre život, aké mala na Zemi!

V niekoľkých oknách valcovitého trupu zjavilo sa svetlo. Severson sa zachvel. Až teraz si uvedomil vážnosť situácie. Kovový dom, na ktorý hľadí, bude predsa po niekoľko rokov jeho jediným svetom. O niekoľko hodín stratí sa mu z dohľadu milá tvár Zeme a on s Alenou a s ostatnými priateľmi ocitne sa uprostred nekonečnej temnej noci. Stačí malá chybička vo výpočtoch — a všetci sa zrútia do priepasti, odkiaľ niet návratu.

Cahén, ktorý nespúšťal zo svojho spoločníka oči, vstal z kresla a ľahko mu položil ruku na plece.

„Poznávate sa?“ spýtal sa, keď mu ukázal náčrtník s karikatúrou. „Čelo som vám nakreslil trochu hranatejšie, troška som vám zdvihol nos, aj pery som vám akomak zväčšil. Inak som sa, dúfam, verne pridŕžal skutočnosti,“ usmial sa.

Chvíľu sa Severson bezo slova díval na kresbu. Potom zdvihol hlavu a pozrel Cahénovi do očí.

„Ani som netušil, že som vám sedel za model,“ pokúšal sa aj on o úsmev.

„Kreslenie ma upokojuje. Zaujme celú moju pozornosť, takže mi neostane čas na prílišné vzrušenie. Keď poletíme, bude to celkom iné. Budeme mať toľko práce, že rýchlo zabudneme smútiť za domovom.“

Severson vďačne pozrel na Cahéna. Dobre vycítil, že touto nevtieravou formou chce mu dodať odvahy.

Keď naložili poslednú debnu, veľké kovové dvere kolosa sa zavreli a na jeho vrcholku zažiarilo červené svetlo. Členovia posádky čakali na toto znamenie už v skafandroch. Rýchlo sa so všetkými, ktorí sa prišli s nimi rozlúčiť, ešte raz objali, pripevnili si kukly a ponáhľali sa k lietadlu. Na schodíkoch k hlavnému vchodu Severson sa stretol so svojím prasynovcom.

„Nuž, hor“ sa k nebesiam, strýko,“ veselo povedal Olaf a vzal príbuzného za rameno. „Veľmi ma mrzí, že vás Navrátil nepridelil ku mne do elektrárne, mohlo sa nám veselšie pracovať. Takto sa uvidíme len málokedy…“

„Áno, aká škoda, milý prasynovček,“ ironicky poznamenal Severson a neobzrúc sa vystupoval hlavnou chodbou do riadiacej kabíny, kde ho čakala Alena.

V kabíne bolo živo.

„Spojte ma, prosím, so všetkými pracovňami. Chcem sa presvedčiť, či je všetko v poriadku,“ žiadal Navrátil Madarásza, ktorý sedel v pohodlnom kresle pri vedení lietadla.

Na rade obrazoviek postupne sa zjavili tváre všetkých členov posádky, ktorí už zaujali v Lúči svoje vopred určené miesta.

„Nezaškodí, keď si zopakujeme obsadenie prvej smeny. Teda: kapitánom bude Molodinová, hlavným pilotom Madarász, hlavným pozorovateľom Cahén, pri kontrole pohonu Scheiner. Spojenie so Zemou bude udržovať Mc Hardy. Nezabudnite, že po šiestich hodinách ich majú vystriedať Čan-su, Wroclawski, Gruber, Fratev a Watson. Kým neopustíme našu slnečnú sústavu, treba, aby sme všetci boli v strehu.“

Navrátil pozrel na hodinky:

„O štyridsaťpäť minút štartujeme. Máme ešte dosť času spokojne si preskúšať všetky prístroje. Dvakrát meraj, raz strihaj, hovorí predsa staré príslovie.“

„My traja máme ešte voľno,“ obrátil sa k Alene a k Seversonovi. „Pozrieme si zatiaľ celé lietadlo, či sme na niečo nezabudli. O hodinu by bolo už neskoro.“

Hlavnou chodbou zostúpili do vedeckých pracovní, umiestených vo veľkej guli — v hlave kolosa. V observatóriu našli akademika Watsona celkom zaujatého prácou. Práve skúšal, ako fungujú rádioteleskopy a či možno s nimi dobre manipulovať. Keď zbadal prichodiacich, vstal a šiel im v ústrety.

„Tak, akože, dodržal som slovo?“ spýtal sa bez dlhého úvodu. „Priznajte sa, súdruh Navrátil, však ste neverili do poslednej chvíle, že poletím s vami?“

„Ak mám pravdu povedať — neveril,“ usmial sa Navrátil. „Vedel som, že viete brániť svoj názor dôsledne, ale že pôjdete vo svojom spore až tak ďaleko…“

„… to sa mi ani nesnívalo, však?“ skočil mu do reči Watson. „Mýlite sa. Aspoň v tomto prípade sa určite mýlite. Mne nikdy nešlo — a ani teraz mi nejde o nejaký spor. Bránim iba to, o čom som skalopevne presvedčený. Predbežne ste vyvrátili moje názory iba v jednom — dokázali ste mi, že raketa vydrží polovičnú rýchlosť svetla. Dobre teda, priznám svoj omyl. Som však zvedavý, ako budeme znášať túto rýchlosť my ľudia. A ešte väčšmi ma zaujíma, aké tvory nájdeme na planéte X. Obávam sa, že obidvaja budeme sklamaní. Okrem toho, pravda, čakajú nás mnohé iné prekvapenia, o ktorých teraz ani nesnívame.“

„To je riziko každej vedeckej práce,“ pokrčil plecami Navrátil.

„Obávam sa, že veľmi veľké riziko. Vari nám nestačia skvelé výsledky, ktoré už veda dosiahla? Ovládli sme atómovú energiu, predĺžili sme ľudský život na sto päťdesiat rokov, naučili sme sa predpovedať a zneškodňovať živelné pohromy, umele vyrábať potravu a meniť prvky, vypestovať nové druhy zvierat… Prenikli sme do hlbín mora a do vesmíru. Onedlho ovládneme aj počasie. Nestačí nám to, aby sme žili na Zemi spokojne a v blahobyte? Čo ešte chcete?“

„Preniknúť hlbšie do vesmíru a odhaliť konečne tajomstvo vzniku sĺnc a galaxií, poznať ďalšie zákony hmoty a energie. Chcem sa naučiť ovládať nielen povrch Zeme, ale celú zemeguľu, aby som ju mohol v kritickom okamihu presťahovať na výhodnejšie miesto vo vesmíre…“

Watson sa zhovievavo usmial.

„No dobre, uvidíme. Zatiaľ sme na jednej lodi a spája nás rovnaký osud. Dúfam, že vás to nemrzí?“

„Prečo by ma to malo mrzieť?“ divil sa Navrátil. „Naopak, vážim si vás a hoci sú naše názory rozdielne, som pevne presvedčený, že ideme obaja neustále jednou cestou…“

Navrátil s Alenou a Seversonom sa rozlúčili a pokračovali v prehliadke Lúča. Pozdravili sa s pracovníkmi v rádiolokačnej stanici, pri televíznom vysielači, pri gravimetroch a astrotelevízoroch.

Pozreli si kapitánovu kabínu a zostúpili do hlavného trupu lietadla. Horné dve poschodia boli rozdelené na malé miestnosti a používali sa za spálne. Účelné usporiadanie potrebného nábytku prezrádzalo, že sa tu počítalo s každým centimetrom. Steny a jednotlivé predmety boli obložené mäkkou penovitou hmotou, aby sa zabránilo zbytočným úrazom pri nepredvídaných pohyboch lietadla.

Nižšie poschodie bolo premenené na priestrannú sálu s pôdorysom v podobe medzikružia. Televízory, knižnica a kvetinová výzdoba prezrádzali, že v týchto miestach budú členovia posádky po službe tráviť svoj voľný čas.

Pod klubovňou bola umiestená kuchyňa a chemické laboratórium. O niekoľko dní začne tam veliť Alena…

Ďalšie priestory lietadla Seversona už natoľko nezaujímali. Vedel síce, čomu budú slúžiť, že sú to zásobárne kyslíka, ktoré budú zabezpečovať jeho plynulý kolobeh a obnovu, a zásobárne pohonných hmôt — no v týchto miestach bolo vcelku príliš mnoho prístrojov, ktorým dosiaľ nerozumel. Zato atómovú elektráreň si obľúbil už pri montáži. Veď na nej spolupracoval a je teda jeho dielom. Prítomnosť prasynovca Ditrichsona mu však krátku návštevu elektrárne znepríjemnila. Oddýchol si, keď sa prehliadka lietadla skončila a ocitol sa opäť v riadiacej kabíne.

Tu sa zatiaľ veľa zmenilo. Molodinová, Cahén i Scheiner sedeli už spolu s Madarászom na svojich miestach.

„Pripútajte sa, o šesť minút štartujeme,“ upozornila Molodinová, bez toho, že by odvrátila oči od kontrolných prístrojov.

Severson si sadol do kresla vedľa Aleny a pomaly priťahoval bezpečnostné pásy. Ruka mu zrazu narazila o akúsi guľôčku, ktorú mal zastrčenú vo vrecku.

„Čo to môže byť — veď som si do vrecka nič nedával,“ blyslo mu zrazu hlavou. Siahol dovnútra a vytiahol na svetlo záhadný predmet. Bol to do guľôčky zamotaný papierik.

Podíval sa spýtavo na Alenu. No tá mala hlavu práve obrátenú opačným smerom, takže nič nespozorovala. Rozbalil teda papierik a na svoje veľké prekvapenie čítal:

„Bratstvo silnej ruky je proti vašej účasti na lete. Varujeme vás, radšej sa vráťte!“

Severson rýchlo zastrčil lístok späť do vrecka. Bol najvyšší čas, lebo Alena pootočila hlavu a tíško sa spýtala:

„Tešíte sa, že cestujeme spolu?“

„Teším — veľmi,“ prikývol Severson a usmial sa. No aj sám cítil, že jeho slová nezneli dosť presvedčivo.

Preto hneď dodal: „Ani neviete, aký som rád, že sme sa nemuseli rozlúčiť. Bál by som sa o vás.“

„Želám vám veľa úspechu na vašej ceste a šťastlivý návrat,“ ozvalo sa v reproduktore. „Prijmite pozdrav od celého ľudstva a pozdravujte naším menom vzdialených susedov na planéte X!“

Na pokyn Molodinovej stiahol Madarász jednu z pák.

Ľahké chvenie prezrádzalo, že raketový pohon sa už rozospieval.

„Štart!“

Severson sa zaboril do mäkkých podušiek.

„Kto mi dal list do vrecka?“ premýšľal., Olaf to určite nebol, veď mi ani okom nenaznačil, že ma nerád vidí v lietadle. Sám ma predsa požiadal, aby som letel s ním. Má azda okrem mňa v Lúči ešte jedného spoločníka? Kto by to mohol byť? Jedine… Watson. Áno, určite je to Watson. Tak preto letí s nami! Preto ten prekvapujúci obrat v pomere k Navrátilovi! Že mi to hneď neprišlo na um!“

Skrytý za operadlom kresla povytiahol lístok z vrecka a znova doň nazrel.

„Áno — je to Watson — niet o tom ani najmenších pochýb. Olaf by mi nepísal po anglicky.“

24 CEZ SLNEČNÚ SÚSTAVU

Pohľad z okna atómovej elektrárne v Lúči sa rýchlo menil. Zem, ktorá cez celý čas nehybne stála nad obzorom mesačnej krajiny, skrývala sa už za vrcholky hôr. Jednotlivé útesy nepozorovane splynuli v okrúhle pohoria, až sa napokon premenili na pravidelné krátery, ako ich poznáme zo snímok Mesiaca.

Ditrichson bol plne zamestnaný kontrolnými prístrojmi. Napriek tomu sa však neubránil občasnému pohľadu k oknu. Za jeho špeciálnym sklom odohrával sa totiž úchvatný výjav. Mesačná krajina sa zaoblila, zdrobnela a premenila sa na guľu. Na jej spodnom okraji znova sa zjavila modrozelená tvár Zeme. Zdalo sa, že ostáva vždy rovnako veľká, kým Mesiac sa navidomoči zmenšoval.

Po niekoľkých hodinách letu ich veľkosť sa vyrovnala. Po hviezdnej oblohe plávali dve rôznofarebné gule a na druhej strane temnej oblohy žiarilo Slnko s oslňujúcou lúčovitou korónou. Aký prázdny — aký desivo prázdny je medziplanetárny priestor!

Pri pohľade na vzďaľujúcu sa rodnú planétu Ditrichson sa zachvel. Nikdy predtým nepocítil zožierajúcu túžbu po domove a láska k vlasti bola preňho neznámym pojmom — prázdnym slovom. Ale teraz, teraz mu srdce zovrela zvláštna tieseň. Zem s malebnými ránami a večermi, s nádhernou prírodou a so životom, ktorého zákony človek ovládol a podrobil svojej vôli — tá Zem teraz ustupuje do temnej noci. Aj Slnko sa napokon premení na malú hviezdičku, ktorá sa stratí medzi miliónmi ostatných… Život či smrť, víťazstvo alebo prehra — všetko závisí teraz iba od spoľahlivosti prísne uzavretého sveta, ktorý si vytvorili ľudia a teraz ho ženú vesmírom. Stačí, aby zlyhalo jediné koliesko v dômyselne zostrojenom kolobehu hmoty — a odvážni letci umrú od hladu alebo smädu — alebo sa zadusia. A čo čaká týchto letcov na dlhej ceste, trvajúcej osem rokov? Keď už Lúč opustí slnečnú sústavu a stíchnu rakety, nastane temná noc, v ktorej budú číhať zákerné prekvapenia. Čo vieme o medzihviezdnom priestore? Celkom nič! Môžeme s istotou povedať, že sú v ňom telesá podobné Mesiacu? Že v ňom neplávajú mračná plynu, ktorý by pre rýchlo letiace lietadlo znamenal istú smrť v ohni?

Pri tejto myšlienke Ditrichson si spomenul na osud Scheinerovej pokusnej rakety. Aká bola príčina náhleho zmĺknutia? Mráz mu prebehol po chrbte. Hlodavý pocit strachu na prsiach usiloval sa prekonať spomienkou na cieľ cesty. Vžíval sa do situácie, keď vydáva rozkazy miliónom neznámych ľudí, keď hrdo oznamuje Bratstvu silnej ruky, že je neobmedzeným vládcom planéty X. Aj do týchto ružových predstáv vtierali sa mu chmúrne pochybnosti. Čo, ak ľudia na planéte postrieľajú posádku lietadla prv, ako bude môcť nadviazať bližší styk? A tak isto môžu zabíjať smrtiacimi lúčmi alebo inými záhadnými zbraňami, proti ktorým sa dosiaľ nevieme brániť.

Do miestnosti vstúpil Severson. Ditrichson sa strhol, akoby mu niekto vrazil dýku do chrbta.

„Ďalšie nebezpečenstvo,“ blyslo mu hlavou, „môže ma udať tesne pred pristátím!“

„Zrejme som vás vytrhol z plodných myšlienok,“ usmial sa Severson. Mužovi pri kontrolných prístrojoch neušiel nádych irónie v hlase príchodiaceho.

„Máte pravdu,“ nútil sa Ditrichson do prívetivého tónu. „Práve som premýšľal o našej atómovej elektrárni. Sami uznáte, že je to dômyselné dielo. Nahrádza nám Slnko, pomáha nám obnovovať vzduch a vyrábať umelé suroviny, dáva nám silu pre šialený let.“

„V tom máte pravdu, Olaf. Nikdy som nemohol pochopiť, ako možno tú istú hmotu použiť niekoľkokrát za sebou a meniť si prvky ako pri detskej hre. Náš profesor chémie s obľubou si robieval vtipy z alchymistov — a jeho vlastný vnuk dnes vie vyrobiť nielen zlato z ortuti, ale aj kameň mudrcov alebo živú vodu. No nie preto som prišiel za vami, Olaf.“

Severson vytiahol z vrecka starostlivo zložený papierik.

„Prečítajte si to, prosím,“ povedal pomaly a uprene sa zahľadel do tváre svojho vydareného príbuzného.

Ditrichsonova tvár sa však ani nepohla. Rozbalil list a prebehol očami riadky.

„Kto vám dal tento list?“ spýtal sa pokojne. „Neviem o tom. Nikto z členov Bratstva mi nepovedal nič podobného. Ešte šťastie, že ste neposlúchli. List je podhodený. Kedy ste ho dostali?“

„To neviem,“ povedal s uľahčením Severson. „Našiel som ho vo vrecku niekoľko sekúnd pred štartom, keď už nebolo času poslúchnuť.“

„Ďakujte šťastlivej náhode a list radšej zničme,“ a prv ako sa Severson spamätal, Olaf roztrhol list na dva kusy a tieto trhal zasa na menšie kúsky.

„Nebláznite, Olaf. prečo to robíte?“ zvolal Severson a chytil svojho prasynovca za ruku. „Ako teraz zistíme pisateľa?“

„Pisateľa?“ zasmial sa Ditrichson. „Ten sa tu s nami o miesto v Lúči určite nedelí. Musel by som o ňom predsa vedieť. Ubezpečujem vás, že pisateľ podhodeného listu sedí dakde na Mesiaci alebo na Zemi. Naše slávne Bratstvo mám česť zastupovať ako jediný z celej posádky,“ povedal polovážne, položartovne.

Severson pokrčil plecami a pozrel na hodinky.

„Ako chcete. O hodinu je striedanie smien. Viete o tom, že ma Navrátil poveril významnou a čestnou funkciou? Budem hlásateľom našej televíznej vysielačky.“

―

Miťa Zajcev vystúpil z vrtuľníka, zakýval pilotovi na pozdrav — a už bežal po schodoch Tarabkinovho biologického ústavu. Pod pazuchou držal veľkú škatuľu zabalenú do hodvábneho priesvitného papiera. Vo výťahu netrpezlivo prestupoval z nohy na nohu. Zdalo sa mu, že dnes ide príliš pomaly. Len čo sa výťah zastavil, vybehol chlapec na chodbu a postavil sa k veľkým bielom dverám.

Chvíľku váhal. Napokon sa rozhodol a nesmelo zaklopal. Na vyzvanie vstúpil do svetlej priestrannej sály. Na jej okraji stálo niekoľko lekárskych prístrojov.

„Vitaj, Miťa!“ privítala chlapca Nataša Orlovová a odložila snímky spaciokardiografu, ktoré práve skúmala. „Už si u nás dávno nebol. Súdruh Tarabkin sa nazdával, že sa na nás hneváš.“

„Mal som veľa práce, súdružka,“ ospravedlňoval sa chlapec.

„Priznaj sa, že si presedel všetok voľný čas pri televízore,“ smiala sa Nataša. „Nemysli si, že sme inakší. Ver, že reportáže z Lúča nás zaujímajú tak isto ako teba.“ Jej zrak padol na škatuľu. Keď to Miťa zbadal, začervenal sa.

„Nesiem vám darček — sám som ho vyrobil,“ dodal rýchlo.

„Darček? A prečo? Pokiaľ viem, nikto z nás tu nemá ani meniny, ani narodeniny…“

Miťa podal škatuľu Nataši a usmial sa.

„Bol by som rád, keby ste ju otvorili spoločne so súdruhom Tarabkinom. Je totiž aj pre neho.“

Nataša pohladila chlapca po plavých vlasoch.

„Poďme ho teda navštíviť. Teraz nemá naliehavú prácu.“

Akademik Tarabkin sa z Miťovej návštevy veľmi tešil. Práve vylaďoval televízor, aby mohol sledovať reportáž z Lúča, ktorá sa mala začať o niekoľko minút.

„Darček? Pozrimeže! A sám vyrobil? No tak sa na to podívame.“ Spolu s Natašou začal rozbaľovať. Zdalo sa mu, že sa naraz vrátil do detstva a v radostnom očakávaní rozbaľuje novoročný darček. Nataša odklopila vrchnák škatule a vedci zvedavo pozreli do nej.

„Výborne, výborne, statočný konštruktér!“ zvolal Tarabkin a rýchlo vytiahol zo škatule model medzihviezdneho lietadla Lúča. Zdvihol ho do výšky a podišiel niekoľko krokov.

„A či aj lieta?“ spýtal sa so strojenou vážnosťou.

„Prirodzene,“ povedal pyšne chlapec. „Všetky moje modely lietajú. Čože by to bolo za lietadlo, keby nelietalo? Aby sa vám Lúč nerozbil, keď ho vystrelíte do vzduchu, prirobil som mu padáčik, ktorý sa hore otvorí. Pri lete nahor je ukrytý,“ vysvetľoval Miťa a odklopil časť trupu. Padáčik vyskočil a zatrepotal sa na pružine ako hlava čerta na hračke.

Tarabkin si pohladil fúzy.

„Určite si Lúč vyskúšame — hneď zajtra. A potom ti ho zasa vrátime. Vieš s ním lepšie zaobchodiť ako my…“

„Robil som ho pre vás, nazad ho nevezmem,“ ohradil sa chlapec.

„No dobre. Tak ti zaň pekne ďakujeme. Bude nám pripomínať nášho milého Seversona. Ktovie, čo teraz asi robí. Ktorým oknom sa díva na nás — na Zem.“ Akademik prešiel rukou ľahko po modeli.

„Zdravíme vás z Lúča,“ ozval sa zrazu Seversonov hlas. Bolo to také nečakané, že sa všetci poľakane otočili k televízoru. Z obrazovky sa na nich usmievala. Seversonova tvár. Bol trochu poblednutý a na širokom čele vystupovala mu žila v podobe písmena Y. Zrejme mal trému, ktorá postihuje všetkých začiatočníkov. Určite si uvedomoval, že sa naňho dívajú milióny očí na celom svete.

„Najprv niekoľko záberov z nášho života.“

Obraz na obrazovke sa zmenil. Zjavila sa riadiaca kabína. V kreslách pri prístrojoch na usmerňovanie letu sedel Cahén, hlavný pilot a Navrátil, kapitán lietadla v tejto smene.

„Ospravedlňte ich, že sa nemôžu zúčastniť na našej reportáži,“ pokračoval Severson. „Sú plne zamestnaní vedením lietadla, čo nevidieť vplávame do pásma planetiek — a tu je potrebná mimoriadna obozretnosť. Aby sme sa vyhli možnej zrážke s niektorým telesom, poletíme cez pásmo veľkým oblúkom vo smere letu planetiek. Všetky sa totiž otáčajú okolo Slnka rovnakým smerom.

Ako som sa sám presvedčil, vedenie lietadla v medziplanetárnom priestore nie je jednoduchá vec. Tu sa doslovne nemôžeme opierať o nič iné než o reaktívnu silu. Predstavte si, že sa rozbehnete autom po veľkom zamrznutom jazere. Keď dosiahnete veľkú rýchlosť, ktosi zvolá: Pozor, prekážka, zahni doľava! Otočíte teda volantom doľava, ale auto pôjde po hladkom ľade sústavne jedným smerom. Aby mohlo vybočiť z priamej dráhy, bolo by treba vystreliť raketu z pravej strany voza. Tento príklad, pravda, nie je dostatočný, pretože auto ide v jednej rovine, kým lietadlo sa pohybuje v priestore.

Značne zložitá je aj orientácia. V týchto miestach nemožno určiť, kde je hore a kde dole. Jedinými pevnými bodmi sú súhvezdia, naše Slnko a planéty. Tým, ktorí už leteli na Mesiac, nehovorím nič nového. Pripomínam to iba našej mládeži, ktorá cestuje po vesmíre zatiaľ iba v učebniciach a v románoch.

Teraz pokračujme v prehliadke Lúča.“

Na obrazovke televízora zjavila sa Molodinová a Čansu. Pozorne študovali mapu slnečnej sústavy s vyznačenou dráhou lietadla a na prístrojoch kontrolovali, či letí správne.

Na služobnom televízore zablikalo červené svetlo. Z obrazovky hľadel do kabíny Mc Hardy.

„Pozor, vo smere letu, neďaleko Aldebarana, objavili sme planétku. Rozmery — dvadsaťšesť kilometrov, vzdialenosť asi dvadsaťtisíc kilometrov.“

Molodinová a Čan-su priskočili rýchlo k oknu. Aldebaran jasne žiaril zo súhvezdia Bujaka — a okolo neho pokojne svietili drobnejšie hviezdy. Po letiacej planétke ani stopy. Zatiaľ ju zbadali iba sliedivé oči astrorádiolokátora.

O niekoľko okamihov sa však jedna hviezda natoľko zväčšila, že zatienila aj Aldebarana. Pomaly sa sunula vpravo — a rástla.

Diváci v Tarabkinovej pracovni zatajili dych. Miťa sa zdvihol zo stoličky a Nataši stisol ruku.

Hviezda sa nepozorovane zmenila v planétku vajcového tvaru. Vajce ožiarené Slnkom otáčalo sa okolo svojej priečnej osi asi tak, ako keby sme ho položili na stôl a roztočili. Tu sa však otáčalo značne pomalšie. Podľa toho, ktorou stranou sa otočilo k Slnku, menila sa aj intenzita jeho osvetlenia…

Lúč minie planétku zrejme po ľavej strane, pretože zväčšujúce sa teleso ustupuje vpravo. Už je tak blízo, že hrbolky na jeho povrchu možno vidieť voľným okom.

Zrazu začalo teleso rásť oveľa rýchlejšie — a jediným skokom uniklo zo zorného poľa.

Scéna na obrazovke sa zmenila. Z hviezdnej oblohy vystúpila opäť hlásateľova tvár.

„Je po nebezpečenstve — planétka je za nami,“ povedal už spokojnejšie.

Aj diváci si oddýchli a pohodlnejšie sa posadili do kresiel.

„Práve mi oznámil akademik Navrátil, že túto novo objavenú planétku pomenovali na jeho návrh menom — Severson,“ dodal rozpačito hlásateľ.

„Hurá!“ vyskočil Miťa a zatlieskal. Dojatiu sa neubránil ani Tarabkin.

Severson aj Alena majú voľno. Krátke chvíle odpočinku trávia vo svojej klubovni. Sedia pri okne pod nízkou borovicou, ktorá vyrastá z uzavretého kvetináča. Táto rastlina nikdy nepoznala Zem. Vypestovali ju starostlivé ruky záhradníkov v skleníkoch na Mesiaci, aby si už od malička zvykla na nové prostredie. V detstve sa prispôsobila menšej príťažlivosti a v medziplanetárnych lietadlách naučila sa rásť aj bez príťažlivosti. Len čo pocítila uvoľnenie z pút gravitácie, skrútila svoje konáre do takých podivných tvarov, že by jej závideli aj umelo pestované japonské borovice. K žiarivkám priľnula rovnakou láskou ako jej sestry na Zemi k Slnku. Možno ich od Slnka ani nerozozná.

Napriek tomu, že je už veľmi stará, kôru má hladkú, pretože dávno vie, že v týchto podmienkach nemožno plytvať vodou. Kvapôčky vody, ktoré tu na ňu padajú zo vzdušnej pary, neostávajú na jej konárikoch ako svetielkujúca rosa. Okamžite sa rozplynú po celom povrchu, takže sa ti zdá, že celú borovicu dakto práve namočil do vody.

Severson si prezerá zaujímavý stromček — a spomína. Ľahko uhádneme, kam zalietajú jeho spomienky. Uhádla to aj Alena. -

„Borovica vám pripomenula Nórsko, pravda?“ prerušila mlčanie.

Muž prikývol.

„Áno, sme na tom rovnako. Aj ja som teraz v myšlienkach často doma. Veď viete, kým je človek niekde na Zemi, necnie sa mu tak, pretože vie, že sa môže kedykoľvek v krátkom čase vrátiť. Ale tu… Pokým žijem doma, zdá sa mi tam všetko všedné. A keď je človek od domova ďaleko… Spomínam si na jednu báseň, ktorú som sa naučila ešte v škole. Akiste sa nebudete hnevať, keď vám z nej zarecitujem aspoň úryvok.

Zmĺkla. Márne sa bránila dojatiu. Otočila sa k oknu, aby jej nebolo vidieť do tváre. Zvlhnutými očami zadívala sa na Zem, ktorá sa už zmenila na jasne žiariacu hviezdu.

„Od koho je táto báseň?“ spýtal sa Severson, aby nadviazal prerušený rozhovor.

„Od nášho českého básnika Jiřího Havla. Napísal ju ešte v ťažkých časoch bojov za mier a za bezpečnosť našej vlasti. A preto túto Pieseň o rodnom kraji zakončil:

Vzďaľujeme sa síce od domova a neuvidíme ho mnoho rokov, ale v jednom sme šťastnejší, ako bola Havlova generácia: môžeme letieť s blahým pocitom v srdci, že náš domov — a celý svet žije už v mieri…“

„Pozrime, čo je u nás nového,“ navrhol Severson a zapäl televízor.

Práve vysielali reportáž zo slávnostného zakončenia kultivácie Sahary. V miestach, kde pred niekoľkými rokmi bola púšť, zelenali sa palmové háje a nad nimi, proti oblohe, trepotali sa zástavy všetkých národov sveta. Ľudia jasali. Černoch sa tu objímal s Američanom, Rus s Angličanom, Čech s Nemcom. Uprostred pestrých krojov usmieva sa veľký portrét Joliota Curieho, ktorý v roku tisíc deväťsto päťdesiattri predpovedal zavodnenie Sahary. Vtedy prehlásil, že túto púšť mohlo by ľudstvo zavodniť za náklady, ktoré dá na prípravu vojny za jediný mesiac…

Reportáž sa končí. Začínajú sa zprávy Svetovej tlačovej a televíznej kancelárie.

„Akademik Syrcov predložil dnes predsedníctvu Svetovej akadémie vied podrobne rozpracovaný návrh na ovládnutie počasia. Ak sa ho podarí uskutočniť, zabránime nielen živelným pohromám, ale môžeme vytvoriť aj najpriaznivejšie klimatické podmienky na celej zemeguli. Návrh sa opiera o víťazstvo nad Arktídou a je vypracovaný na základe nových objavov v atómovej fyzike.

Nasleduje niekoľko záberov z pracoviska akademika Haringera. Podľa posledných zpráv podarilo sa mu predĺžiť vrt do vnútra Zeme na tristo päť kilometrov. Prieskum dolných vrstiev potvrdil domnienku sovietskych vedcov: vnútro Zeme sa zrejme neskladá zo železa, ale z kamenitej hmoty.

A teraz prehľad zpráv, ktoré sme vysielali cez deň:

Prieskumná Bergenova čata objavila v ľadovcoch neďaleko severného pólu tri mŕtvoly ľudí. Podľa predbežných snímok sa predpokladá, že je medzi nimi aj Amundsen…“

Severson vyskočil a s vytreštenými očami sledoval obrazovku. Žiaľ, na zahmlených snímkach nebolo možné rozoznať detaily.

Lúč sa priblížil k Saturnu.

Severson pomáhal Alene v laboratóriu pri príprave jedál. K prístrojom sa postavil tak, aby sa mohol ponad ne dívať von oknom. Pokiaľ mu to práca dovolila,

so záujmom pozoroval zdanlivo malú guľôčku s tenučkým prstencom, ovinutým okolo nej.

„Zem, Mars, Jupiter, Saturn,“ povedal viac pre seba. „Škoda, že sme neleteli aj okolo Marsu a Jupitera…“

„Ja v tom nevidím nijakú škodu, Leif,“ zasmiala sa Alena. „Navrátil zvolil okamih štartu úmyselne tak, aby sme sa vyhli týmto planétam. Teraz sú práve na druhej strane sústavy — za Slnkom — a to je dobre. Zbytočne by sme museli zložito manévrovať, aby sme prekonali ich gravitáciu. A tá je dosť veľká — najmä u Jupitera. Mohli by sme síce zvýšiť rýchlosť, a tak zmenšiť vplyv gravitácie, no pokiaľ sme v priestore slnečnej sústavy, je rozumnejšie letieť pomalšie. Číha tu na nás dosť nástrah — a pri veľkej rýchlosti ťažko by sme sa veru vyhýbali zrážkam s meteoritmi alebo s planétkami, akou bola, povedzme, tá vaša. Naostatok, o nič ste neprišli, Jupiter je celkom nezaujímavý. Skladá sa z mäkkej hmoty o hustote málo vyššej ako voda a celý je zahalený do nedýchateľných plynov. Mars je omnoho zaujímavejšou planétou a je na ňom aj život. Po skončení smeny rada vás s ním oboznámim. Tu v Lúči máme totiž kópiu dokumentárneho filmu, ktorú priviezla z Marsu skupina sovietskych vedcov. Film chceme darovať inteligentným tvorom na planéte X ako vedecký materiál.“

Severson sa nemohol dočkať skončenia smeny.

Konečne prišiel do laboratória Fratev a Gruber, aby vystriedali Seversona a Alenu.

Skutočnosť, ktorú zistili vedci na vzdialenom svete, pôsobila na Seversona hlbokým dojmom.

Raketové lietadlo pristáva na zasneženej pláni. Obloha nad pláňou nie je belasá ako na Zemi, ale ružovkastá. Z lietadla vystupujú vedci v skafandroch, lebo vzduch na Marse je príliš riedky a pre človeka nedýchateľný.

Drobnohľadná snímka snehových vločiek. Majú hviezdicový tvar takmer ako naše, no sú o niečo jednoduchšie.

Pod nízkou vrstvou snehu zjavujú sa rastliny, ktoré pripomínajú lišajníky.

Skupina vedcov sa vydáva na prieskum okolia. Za nízkym kopcom prekvapí ich krásny pohľad: hustý krovinatý lesík. S trasúcimi rukami skúmajú vedci stavbu rastlín. Ich kmene sú pórovité. Na konci skrútených konárov roztvárajú sa vejáre dlhých modrozelených tyčiniek, ktoré zrejme vykonávajú funkciu listov.

Ďalší záber:

Lietadlo stojí v kašovitom snehu, ktorým preteká tisíc drobných potôčikov. Sneh navidomoči mizne.

Z tmavohnedej vlhkej pôdy rýchlo vyrastajú nízke rastlinky. Nemajú byle, listy a kvety ako naše kvetiny. Sú to skôr guľôčky zoradené do rôznych tvarov ako korálky na šnúre.

Žijú tu živočíchy?

Áno, a dokonca s takým podivným životom, že by sme na Zemi nenašli pre ne obdobu. Niektoré z nich pripomínajú dlhonohého pavúka, iné modlivku nábožnú. Môžu byť našim vedcom dajako nebezpečné? Nie, lebo tieto živočíchy sú vlastne chodiace rastliny. Majú takú istú modrozelenú farbu ako ony — a táto farba je skutočne svedectvom chlorofylu v ich organizme. Podrobnejším výskumom sa zistilo, že energiu. prijímajú, ako aj rastliny, priamo od Slnka — a materiál na stavbu svojho tela berú zo zeme. Prečo sú to chodiace rastliny? To bola prvá otázka, ktorú si vedci položili Vysvetlenie prišlo samo o niečo neskôr. Zmenou ročného obdobia a príchodom snehu ustupovali tieto tvory do teplejšieho pásma.

Do klubovne sa vrútil Wroclawski a hneď pri dverách zvolal: „Poďte sa podívať — sem, k astrotelevízoru,“ ukázal ku vchodu do hlavnej spojovacej chodby — a už sa ponáhľal ďalej. Alena a Severson ho nasledovali.

Hlavná chodba bola podľa našich pozemských predstáv viac šachta, v ktorej sa členovia posádky pohybovali pomocou dlhých pružných tyčí, pripevnených na valcovitej stene. Nebolo to nijako namáhavé, lebo človek je v týchto miestach bez váhy. Preto aj stačilo niekoľko pohybov a naši pútnici boli v observatóriu medzihviezdneho kolosa.

Snímka, premietnutá na matnicu astrotelevízora, bola skutočne prekvapujúca. Inokedy taký pokojný a pochmúrny Saturn teraz žiaril ako neónová trubica. Tento zvláštny úkaz ešte nikto z astronómov nespozoroval. Poznali ho ako obrovskú guľu, zahalenú do súvislého pása mračien.

V čom tkvie toto nezvyčajné prežiarenie atmosféry? Azda nám to prezradí povrch planéty.

Wroclawski zapäl astrorádiolokátor. O niekoľko sekúnd zjavil sa na obrazovke úchvatný obraz: pôda planéty akoby sa v tisícich miestach pretrhla. Z hlbín Saturna vyšľahlo nespočetne mnoho plameňov, ktoré plápolali na všetky strany.

„Objavila sa tu sopečná činnosť,“ uvažoval Wroclawski. „Zrejme má takú silu, akú nepoznala Zem ani v najpohnutejšom geologickom období… „

Štúdiom zmien na Saturne zaoberali sa súčasne všetci členovia posádky, ktorí neboli práve zamestnaní vedením a obsluhou Lúča. A čiastkové výsledky bádania rozleteli sa na vlnách éteru k rodnej Zemi…

Lúč preťal dráhu Urána a Neptúna bez toho, že by ich vedci uvideli zblízka. Iba na samom okraji slnečnej sústavy stretli sa s poslednou planétou — s Plutónom. Plavil sa večnou nocou ako opustená sirota.

Ditrichson sa naň díval s čudnými pocitmi v srdci. Ležal už na posteli vo svojej malej spálni, no na spánok ani pomyslenia. Pri pohľade na hviezdnu oblohu bez jediného väčšieho telesa zachvel sa na celom tele. Slnko — to Slnko, ktoré ti ráno nazeralo do okien a v žiari ktorého bujnel bohatý život — dávno už stratilo svoju zelenavú svätožiaru. Už je iba hviezdou prvej veľkosti a nežiari o nič viac ako na pozemskej oblohe Venuša. Jeho svetlo letí do týchto končín slnečnej sústavy vyše päť hodín…

Zem neuvidí stadeto ani človek s orlím zrakom. Stratila sa v nekonečnom vesmíre. Keby si chcel na ňu ešte raz pozrieť, musel by si mať silný ďalekohľad…

Celé lietadlo sa zachvelo tak isto ako ustrašený Ditrichson. No to nebol strach, ktorý prešiel celým jeho mohutným telom. Naopak. Bolo to svedectvo obrovskej odvahy jeho vládcov. Práve zapli ďalšie raketové motory, aby zvýšili rýchlosť. Teraz im už nestojí v ceste nijaká prekážka. Nože, vpred — o preteky so svetlom. Zbytočne neletíme na Lúči!

Ditrichson sa usiloval zaspať za každú cenu. Musí spánkom zahušiť najťažší okamih celého letu — rozlúčku so slnečnou sústavou. Spomenul si na osvedčený uspávací prostriedok: počítať do sto. Jeden, dva tri…. dvadsaťpäť, dvadsaťšesť…. štyridsaťosem…

Nedopočítal. Posteľ sa mu zrazu pohla pod telom. Popruhy, ktorými bol pripútaný k posteli, stlačili mu hrudník.

Naľakane zdvihol hlavu a načúval.

Výbuchy pohonných rakiet stíchli.

Čo sa stalo? Porucha v atómovej elektrárni? Veľmi skoro — veď sme ešte len na začiatku cesty!

Nahmatal vypínač a rozsvietil. Elektrické vedenie je v poriadku! Prečo teda nefunguje pohon? Či azda vypovedali službu reaktory, ktoré obrovskou rýchlosťou vyvrhujú z lietadla čiastočky rozbitých atómov?

„Musím rýchlo do elektrárne,“ rozhodol sa a už si rozpínal prvý popruh. Nové výbuchy reaktorov ho však znova pritlačili na posteľ. Už je zasa všetko v poriadku — oddýchol si. Radosť však netrvala dlho. Reaktory opäť utíchli. Na smrť vystrašený muž chytil sa kŕčovite popruhov a zatvoril oči. Zdalo sa mu, že sa aj s celým medzihviezdnym lietadlom rúti do bezodnej, temnej priepasti nekonečného vesmíru. Reaktory sa občas ešte ozvali, ale to boli iba jednotlivé výbuchy v nepravidelných intervaloch.

„Koniec — koniec… Prečo som ja blázon tak slepo dôveroval!“

25 ČIERNY PASAŽIER

Akademik Chotenkov vstúpil do pracovne prezidenta Svetovej akadémie vied s rozžiarenou tvárou.

„Narodil sa vám ďalší syn?“ žartoval prezident.

„Áno, krásny čiernovlasý syn, súdruh prezident,“ usmial sa Chotenkov. „Chlapec ako buk… „

„Tak vám teda z celého srdca blahoželám, dvojnásobný otec,“ úprimne potriasol prezident príchodziemu ruku.

Chotenkov sa zatváril vážne a prižmúril oči. „Syn sa mi narodil, ale aby som pravdu povedal, nie je môj.“

„To je pekné — a čí by teda bol?“

„Práve tak by mohol byť váš.“

„To nemyslíte azda vážne…“ zažmurkal prezident. Tušil síce akési figliarstvo — u Chotenkova to nebolo prvý raz — ale tentoraz sa tváril celkom vážne.

„Rozhodne aj vy máte vinu na tom, že syn nie je môj,“ neúprosne pokračoval akademik. „Vysvetlím vám to neskôr. Teraz som prišiel za vami s inou záležitosťou. Hľaďte,“ ukázal na stenu, „čo myslíte, je táto mapa našej slnečnej sústavy správna?“

„Domnievam sa, že je, ináč by tu nevisela…“

„Napriek tomu si dovoľujem tvrdiť, že mapa je zlá.“

„Prečo by mala byť zlá? Je predsa nesčíselnekrát overená mnohými pozorovaniami. Dnes hovoríte v samých hádankách. Nenapínajte ma, radšej mi priamo povedzte, čo máte za lubom!“

„No dobre. Vráťme sa teda k môjmu novonarodenému synovi. Chcete vidieť jeho fotografiu?“ Chotenkov vytiahol z vrecka niekoľko snímok a položil ich na stôl úmyselne naopak. Prezident ich opatrne obrátil a zarazil sa. Hneď sa však rozosmial.

„To je dobré — to je dobré! Vravíte syn — ale veď je to dcéra.“ O chvíľku však zvážnel. „Objavili ste ďalší mesiac pri Plutóne?“ spýtal sa.

„Vravím vám, že to nie je môj syn. A nie je to ani mesiac. Je to planéta.“

„Teda predsa dcéra! Počkajte — čo ste povedali? Iba teraz som si uvedomil… Planéta? A v našej slnečnej sústave? Tvrdili ste predsa pred chvíľou, že mapa našej sústavy je chybná?“

„Áno, to som tvrdil, A dôkaz, že mám pravdu, leží pred vami.“

„Teda desiata planéta? A je to vôbec možné? Ako mohla tak dlho unikať našim dokonalým prístrojom? Chcete mi vari tvrdiť, že my, ktorí sme objavili planéty pri Síriusovi, boli sme takí slepí, že sme nedokázali odhaliť čierneho pasažiera, skrývajúceho sa takmer na dosah ruky?“

„Čierny pasažier, áno, to je správne slovo, trafili ste do živého,“ zasmial sa Chotenkov. „Novo objavená planéta sa skutočne tak volá.“

„Nejde mi to do hlavy. A kto ju objavil?“

„Ťažko povedať. Bolo ich viac naraz: Molodinová, Wroclawski, Madarász, Navrátil…“

„Posádka Lúča! To je prekvapujúce. Už dva razy sme obišli celú slnečnú sústavu, a nič. Prosím vás, nenapínajte ma a už povedzte priamo, čo viete o tomto objave.“

„Predbežne toho nie je veľa. Zprávu z Lúča som dostal pred desiatimi minútami a ešte nie je úplná. Letela k nám asi šesť hodín, čiže pred necelými siedmimi hodinami stretol sa Lúč s neznámym telesom, ktoré mu takmer zlomilo väz. Čierny pasažier nedostal totiž svoje meno náhodou. Planéta je skutočne čierna v pravom zmysle slova. Je celkom bez atmosféry ako náš Mesiac — a približne je aj rovnako veľká. Jej povrch má obdivuhodnú vlastnosť, ktorá ju uchránila pred sliedivými zrakmi astronómov: absorbuje slnečné svetlo. Pravdepodobne obsahuje veľké percento uhlíka a naviac má pórovitú štruktúru. Nedivme sa teda, že sa tento čierny pasažier tak dlho skrýval pred našimi zrakmi.“

„Nedivím sa, že sme ho neobjavili z našich observatórií na Zemi ani na Mesiaci. Ale ako je možné, že ho nenašli prieskumné výpravy? Alebo prečo ho neprezradili gravitačné sily?“

„Aj na túto otázku nám odpovedali ľudia z Lúča. Čierny pasažier je vzdialený od dráhy Plutóna takmer dve svetelné hodiny. Keď preťala naša prvá výprava Plutónovu dráhu, vtedy bol zrejme na druhom konci slnečnej sústavy. Podobne to bolo pravdepodobne aj pri druhej výprave. A pokiaľ ide o gravitačné sily, tie sú vzhľadom na nepatrné veľkosti primalé, aby mohli nejako ovplyvniť pohyb Plutóna.“

Prezident akadémie si znova pozorne prezrel snímku desiatej planéty.

„No, predbežne nám neostáva iné, ako srdečne uvítať nového suseda a opraviť naše nedokonalé mapy,“ riekol zamyslene. „Škoda, že ho nepoznáme lepšie. Možno nám prezradí mnoho z tajomstiev, ktoré ešte zastierajú vznik našej slnečnej sústavy. Dokonca ani nemôžeme vylúčiť možnosť, že je to chýbajúci článok do Mendelejevovej tabuľky astronómov, ktorá nám umožní presne určiť zákonitosť pohybu a zloženie nebeských telies. Keby sme mali rovnakú tabuľku ako chemici, stačilo by nám, aby sme pri vzdialenom slnku objavili hoci len tri planéty — a pre ostatné by sme už s plnou istotou nechali voľné okienka, v ktorých by bola presne určená váha, rýchlosť obehu a zloženie dosiaľ nenájdených planét. Nemôžem si pomôcť, ale znova a znova sa mi vtiera myšlienka, že slnečné sústavy a atómy majú v mnohom obdobnú zákonitosť.“

„Chcete tým povedať, že naša Zem je iba elektrónom v akomsi obrovskom atóme?“ usmial sa Chotenkov.

„To nie, to som tým nechcel povedať — vy to predsa dobre viete. Nemôžete však vyvrátiť, že štúdium slnečných sústav nám už viackrát otvorilo oči aj v atómovej fyzike…“

Desiata planéta „Čierny pasažier“ prinútila posádku Lúča, aby citeľne pozmenila plán cesty. Po tejto nepríjemnej skúsenosti Navrátil nariadil, aby sa rýchlosť letu zvyšovala oveľa pomalšie, ako sa pôvodne predpokladalo. Kto mohol zaručiť, že sa nezjaví ďalší pasažier? Potom by to dopadlo oveľa horšie.

Čoskoro sa ukázalo, že opatrnosť bola na mieste. Po niekoľkých dňoch stretol sa Lúč s ďalším obyvateľom vesmíru. Blúdil sám nekonečnými priestormi. Tentoraz to však nebola planéta, ale kométa, ktorú prilákala zvedavosť do rodiny nášho Slnka.

Zjavila sa celkom nečakane. Jej ľahunké, takmer nehmotné telo zažiarilo bledobelasým svetlom na hviezdnej oblohe a stratilo sa z dohľadu. Nezanechalo po sebe nijaké iné stopy ako niekoľko nových otáznikov v myšlienkach hviezdoplavcov, ktorí sa zamysleli nad zákonitosťou existencie komét.

Astrorádiolokátory a astrotelevízory bez prerušenia skúmali priestor pred. sebou.

Ich hlásenia boli práve také stručné ako záznamy astrogravimetrov: Voľno!

Atómové reaktory začali zvyšovať svoju činnosť.

Rýchlosť letu pravidelne stúpala.

100 kilometrov za sekundu…

500 kilometrov za sekundu…

1000 kilometrov za sekundu…

5 000 kilometrov…

10 000

50 000

100 000

Zprávy zo Zeme sa vždy viac oneskorovali.

„Nech som prvou dojičkou Mliečnej dráhy, ak ma tá rýchlosť svetla v krátkom čase nevyvedie z rovnováhy!“ rozčuľoval sa inžinier Fratev. „Nech robíš, čo robíš, tých prekliatych tristotisíc kilometrov za sekundu neprekonáš. Nie je to na zlosť? Prečo to vôbec nazývame rýchlosťou? Tieto rádiovlny sa predsa vlečú ako slimák! Pre našu slnečnú sústavu nám ešte ako tak stačili. Ale čo s nimi teraz? Na Proximu sa trmácajú viac ako štyri roky. To je pekný zpravodajský prostriedok! Pozdravíš priateľa pri Alfe Centauri „Nazdar“ — a teraz si pekne čakaj vyše osem rokov, kým začuješ jeho odpoveď „Zdravím ťa!“ A ešte čo potom, keď raz pozrieme na opačnú stranu Galaxie! Potom sa pekne až po sto rokoch dozvieš, že sa ti narodil syn. Ešte šťastie, že sme si vedeli predĺžiť život na sto päťdesiat rokov. Inak by sme sa vôbec nedozvedeli o storočnom dojčati.“

Čudnou náhodou neodpovedal Fratevovi Navrátil, ktorý už otváral ústa, aby sa rozhovoril, ale ozval sa hlavný vysielač zo Zeme.

„Dôležitá zpráva pre Lúč,“ niekoľkokrát opakoval hlásateľ. „Oznamujeme vám, že slovenský vedec doktor Zajac, vynálezca astrogravimetra, oznámil Svetovej akadémii vied, že sa pokúša nájsť nový spôsob podávania zpráv pomocou gravitačného poľa. Podľa jeho mienky je to možné. Pretože sa gravitácia šíri mnohokrát rýchlejšie ako svetlo, znamenalo by to, že by sa urýchlilo aj medziplanetárne a medzihviezdne zpravodajstvo. Žiadame vás preto, aby ste jeden z astrogravimetrov trvalo zapojili smerom na Zem a pravidelne sledovali jeho kontrolné záznamy. V prípade, že sa Zajacova domnienka potvrdí, vyšleme naše prvé zprávy pomocou gravitácie v telegrafických značkách.“

Táto zpráva vyvolala u posádky Lúča vlnu nadšeniaA je to celkom pochopiteľné. Veď štyri svetelné roky, ktoré si vyžiadala každá zpráva zo Zeme na Proximu, trápili nielen inžiniera Frateva, ale aj ostatných vedcov. Keby sa čokoľvek na Zemi zmenilo, ľudia z Lúča sa to po pristátí na neznámej planéte dozvedia až po rokoch.

„Neradujme sa predčasne,“ prihlásil sa o slovo Navrátil, len čo vlna nadšenia trochu upadla. „Modulovanie gravitácie je predbežne iba domnienkou a do jej uskutočnenia je ešte ďaleko. Buďme zatiaľ spokojní so slimačou rýchlosťou svetla. Nezapieram však, že doktorovi Zajacovi držím všetky štyri palce, včítane palcov na nohách,“ zasmial sa.

Pohonné reaktory utíchli. Lúč už dosiahol plánovanú rýchlosť — stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Ďalej poletí zotrvačnosťou.

Na Watsonovom služobnom televízore rozsvietilo sa červené svetlo.

Na obrazovke zjavila sa opálená Alenina tvár. Žiarila nadšením.

„Nehnevajte sa, že vás v službe vyrušujem. Veľmi ma však zaujíma, čo na to poviete.“

Watson letmo pozrel na obrazovku, usmial sa a znova sa venoval svojmu prieskumnému astrotelevízoru.

„Na čo? Na rýchlosť?“ spýtal sa pomaly. „Teším sa, že som sa mýlil, veď to viete. No ešte nie sme na konci. Ešte sa neobjímame s ľuďmi na planéte X. Kto z nás vie, čo nás ešte stretne na ceste.“

Alena zvážnela.

„Priznám sa, som trocha škodoradostná. Chcela som vám pripomenúť, že ešte žijeme a že tá rýchlosť nám neodoberá ani zdravie ani náladu. Mrzí vás, súdruh Watson, že ste sa prihlásili do našej výpravy? Nebol to iba chvíľkový vzdor, ktorý teraz ľutujete?“

Watson nervózne zažmurkal.

„Nič ma nemrzí,“ povedal mrzuto. „Naopak, teším sa, že sa môžem presvedčiť na vlastné oči, ako to všetko vypáli. Možno vám ešte urobím cenné služby. A teraz ma, pekne prosím, nevyrušujte. Obávam sa, že sa ešte s niečím nepríjemným stretneme.“

Obrátil sa chrbtom k služobnému televízoru a bystrým zrakom sledoval veľkú premietaciu plochu prístroja, ktorý skúmal temné priestory pred lietadlom.

„Čudák,“ pomyslela si Alena a vypla aparát. „Pravdepodobne je veľmi unavený.“

Pravdu povediac, unavení boli všetci členovia posádky. Let cez slnečnú sústavu vyžadoval najväčšiu bdelosť. Ani jeden z vedcov nedodržiaval plánovaný čas oddychu. Hlavná pozornosť bola zamierená na prístroje, bez ktorých by sa Lúč nemohol s istotou vo Vesmíre pohybovať.

Počas zrýchľovania sa ťažko udržiavalo spojenie so Zemou. Známy Dopplerov princíp si neúprosne vynucoval zložitú manipuláciu s vysielačmi a prijímačmi. Úmerne so zvyšovaním rýchlosti musel sa sústavne meniť kmitočet — v opačnom prípade by bolo spojenie takmer nemožné. Nepríjemne sa začalo prejavovať aj oneskorovanie zpráv, spôsobené vzrastajúcou vzdialenosťou.

Najnepríjemnejšie pôsobil na vedcov jav, ktorý síce predvídali, no bol celkom nezvyčajný:

Čím rýchlejšie sa rútil Lúč vesmírom, tým viac sa menili hviezdy pred lietadlom a za ním. Ich žlté svetlo sa pomaly menilo na oranžové, potom červené a tmavofialové. Svietili vždy slabšie, až nakoniec zhasli celkom. Naše Slnko sa skrylo za čiernu clonu, cez ktorú ľudské oko nemohlo preniknúť.

Rozlúčka so žltou hviezdičkou, ktorá znamená pre celú Zem život, bola smutná. Zmizla v temnotách aj s celým súhvezdím Andromedy, ktoré ju venčilo.

Aj cieľ cesty — Alfa a Proxima Centauri — ponoril sa do temnôt. Na oblohe ďalej svietili iba súhvezdia viditeľné z bočných okien kolosa.

Kde sa podeli hviezdy pred Lúčom? Prečo zhaslo naše Slnko? Touto otázkou si naši pútnici hlavu nelámali. Vedeli, že kmitočet svetelných vĺn šíriacich sa v smere letu, sa zmenil vplyvom rýchlosti natoľko, že ho ľudské oko prestalo vnímať.

Tma predo mnou, tma za mnou, neveselé cestovanie — povie si možno daktorý z čitateľov. Ale nebude mať pravdu. Vedci ani pri polovičnej rýchlosti svetla nestratili z očí štart a cieľ svojej púte vesmírom. Kde nestačil ľudský zrak, pomohla veda. Navrátil spolu s Čan-suom a Cahénom skonštruovali ešte pred odletom Lúča zvláštne demodulátory, ktoré vracali svetlu jeho viditeľnosť. Naoko to boli veľmi jednoduché prístroje: dve trubice, pripomínajúce divadelný ďalekohľad, skrinka s elektrónkami a pružné pásy, ktoré si vedci naťahovali na hlavu, aby nemuseli rukami pridŕžať okuláre. Každý demodulátor mal na bokoch dva gombíky, ktorými sa mohol preladiť na pohľad dopredu alebo dozadu.

Prirodzene, aj hvezdárske ďalekohľady a všetky prístroje, ktoré závisia od svetla, museli vedci prispôsobiť novým podmienkam. Všetky tieto zmeny sa museli urobiť rýchlo a včas, aby posádka medzihviezdneho lietadla nestratila ani na chvíľočku orientáciu.

Nečudujme sa preto, že vedci boli na začiatku bleskového letu unavení.

Prešlo niekoľko dní — a ešte vždy si niektorí z nich nezvykli na hrobové ticho, ktoré nastalo po stíchnutí pohonných reaktorov.

Rovnako ťažko si zvykali na dve veľké čierne diery na hviezdnej oblohe. Demodulátory používali iba členovia, ktorí práve konali službu v riadiacej kabíne a v pozorovateľni.

Po službe častejšie vyhľadávali všetci klubovňu, kde v spoločnej zábave zbavovali sa tiesnivého pocitu a únavy.

Vedci sa tu premenili na umelcov.

Navrátil sa prejavil ako schopný klavirista, Madarász ako virtuóz na cimbal a husle. Zo začiatku boli ich výkony trochu slabé, pretože ruky nechceli poslúchať v priestore bez gravitácie. Najmä prvé pokusy na cimbale boli priamo smiešne. No netrvalo dlho a sálou zaznel divý čardáš a polka. Aj milovníci vážnej hudby prišli na svoje.

Wroclawski sa za krátko pochválil svojimi novými veršami. Cahén kantátou na planétu X a Gruber fantastickými kresbami. Scheiner ľutoval, že nemôže maľovať akvarelom.

„Len to skúste,“ smial sa Navrátil.

„Dobre, nech je zábava,“ súhlasil Scheiner a odišiel do svojej izby. Vrátil sa s veľkou paletou a niekoľkými štetcami. Pootvoril baňatú fľašu a trhnutím vyšpľachol z nej trochu vody. Číra tekutina vytvorila hneď guľu, ktorá sa vznášala vo vzduchu ako mydlová bublina.

Len čo sa jej dotkol novopečený maliar štetcom, roztiekla sa po celom povrchu štetca a rýchlo pretekala aj na ruku. Kým prešiel štetec potrebnú dráhu od farby po papier, boli jeho štetinky dokonale suché.

„Len sa nesmejte,“ hneval sa naoko Scheiner. „Ja si už niečo vymyslím. Namaľujem vám tu potom toľko akvarelov, až vás to bude mrzieť!“

Ľudia sa striedali v klubovni pravidelne, ako sa striedali smeny. Niekedy sa služby prehodili, aby sa mohli všetci bližšie zoznámiť. Cesta je dlhá a ďaleká. Tým viac treba zbližovať kolektív, tým pevnejšie musí byť vzájomné priateľstvo.

„Zdá sa mi, že sa nám Watson akosi vyhýba,“ povšimla si raz Alena. „Za celý čas letu som ho tu videla iba raz.“

„Naozaj, máte pravdu, Alena,“ súhlasil Navrátil. „Iba teraz si uvedomujem, že nechodí do klubovne. Kedykoľvek som s ním chcel vo voľnom čase hovoriť, zastihol som ho v jeho kabíne alebo v observatóriu, kde bezo slova sledoval činnosť služby.“

„Možno je nenapraviteľným samotárom,“ uvažovala Alena.

„Nie je to celkom tak, tomu neverím,“ odporoval Severson. „Kto bol väčším samotárom ako ja kedysi? Najmä po prebudení! A dnes by ma samota určite priviedla k šialenstvu. Či môže byť na svete človek, ktorý by ani v tejto nekonečnej noci nezatúžil po spoločnosti ľudí? Keď si pomyslím, že by som tu teraz mal letieť celkom sám, samučičký, trasiem sa hrôzou!“

„Máte pravdu, Leif,“ povedal zamyslene Navrátil — a podľa starého zvyku zavrel oči. „Ale prečo sa nám teda vyhýba? Azda nemôže zabudnúť na naše minulé spory? Alebo nám nedôveruje?“

„Alebo sa obáva, že my nedôverujeme jemu,“ vyhŕkol zo seba Severson.

Navrátil naňho prekvapene pozrel.

„Prečo tak súdite? Ako by mu také niečo mohlo prísť na um? Neverím tomu,“ kývol rukou. „Ale aj tak si s ním pohovorím a priamo sa ho spýtam, prečo sa nám vyhýba.“

O dvadsaťštyri hodín prišiel Navrátil do klubovne veľmi zadumaný.

„Čo vás trápi?“ spýtala sa Alena, ktorá spozorovala na svojom Učiteľovi, že čosi nie je v poriadku.

„Neviem, čo si mám o tom myslieť. Predstavte si. Navštívil som Watsona, ako som sľúbil, a kým som sa vôbec dostal k slovu, privítal ma: „Viem, prečo za mnou prichádzate. Chcete sa ma spýtať, prečo nechodím na besedy do klubu. Nemám pravdu?“ Viete si predstaviť, ako ma tým prekvapil. Hovorím mu teda:, Áno, udivuje ma, že to viete — a ešte menej chápem vaše samotárstvo. Jedno moravské príslovie hovorí: Kde sú kachle, tam je pec, kde sú ľudia, tam je reč. A ľudia si predsa potrebujú pohovoriť. Aj u nás na dedine sa kedysi ľudia radi schádzali a besedovali, najmä v zime okolo teplej pece. Gazdiné pri besede priadli ľan alebo driapali perie. Každučký večer schádzali sa mladí aj starí — a verte, aj v ťažkých časoch im bolo potom veselšie. Samota, milý Watson, nie je zdravá… Hovorím mu o všeličom, pôsobím na jeho cit, presviedčam ho vedecky — a on iba hlavou pokyvkáva, usmieva sa a mlčí. Nebojte sa — rozhodne sa nedomnievam, že mi po našich sporoch nedôverujete, hovorí mi zrazu. Tisíc hmlovín, vravím si, ten človek alebo mi číta myšlienky, alebo je jasnovidec „Kdežeby, hovorím a ešte vždy sa čudujem. A on mi jasne dáva najavo, že o tomto probléme nechce už ďalej hovoriť. Nehnevajte sa, ale predbežne vám nemôžem povedať, prečo nechodím do klubu, riekol na zakončenie. Vraj príde čas, potom sa to dozviem. A teraz si, človeče, lám hlavu, čo má za lubom.“

„Čudák, myslela som si to už dávno,“ usmiala sa súcitne Alena.

26 ZÁKERNÉ VÍRUSY

Navrátilovo rozprávanie pôsobilo na Seversona hlbokým dojmom. Hneď pri prvých slovách si spomenul na záhadný lístok a na tajný rozhovor s Ditrichsonom.

Že by predsa?

Podozrenie rýchlo vzrastalo. Keď si v spálni ľahol na posteľ, zamestnávalo už všetky jeho myšlienky.

Čo, ak sa Watson tajne stretáva s Ditrichsonom? Čo robí osamote? Vari len nepracuje na pláne prepadnutia posádky Lúča?

Kým sa tajnými plánmi zaoberal iba Olaf, nebolo tu také veľké nebezpečenstvo. Olaf je príbuzný, dalo by sa s ním hovoriť.

Ale čo teraz, keď za chrbtom nič netušiacich statočných ľudí striehnu dvaja zločinci? A viem o nich iba ja! Môžem ešte mlčať? Nebudem spoluvinníkom? No ak ich obidvoch prezradím, udám aj svojho synovca. Nebude to zrada na vlastnej krvi?

Severson sa prevracal na posteli zo strany na stranu a čelo ho pálilo. Prudký tlkot srdca cítil až v spánkoch.

„Udám ich,“ rozhodol sa po ťažkom duševnom zápase.“

,Lež ako dokážem, že sú zločinci?“ uvedomil si zrazu.

,Varovný list predsa Ditrichson zničil — a iné hmatateľné dôkazy nemám. Všetko poprú a vyhlásia ma za blázna. Napokon vedci skôr uveria svojim kolegom ako neznámemu návštevníkovi z minulosti.

Alena! Alena je mojou jedinou záchranou. Ona mi určite verí! Poviem jej to.

Nie, to nemôžem. Hneď by mi prestala veriť, pretože som to všetko tak dlho tajil. Neodpustila by mi, že som pred ňou niečo skrýval.“

Severson za celý čas určený na spánok nezažmúril ani oka. Pol hodiny pred začiatkom smeny vstal, umyl sa — a rozhodnutie odložil na druhý deň. Potom o týždeň — o mesiac.

„Prečo, som taký zbabelý?!“ vyčítal si neustále.

„Keby som sa zajtra zobudil radšej v Jarlsbergu,“ želal si často, keď si líhal spať.

Život v malom opustenom svete medzi dvoma hviezdami plynul pokojne, bez veľkých vzrušení. Zo Zeme prichádzali zprávy o nových úspechoch ľudstva v boji s prírodou — a z planéty X nezrozumiteľné programy s vrieskavou hudbou. Zdalo sa, že sú vždy rovnaké, ale ich počúvanie sa trochu zlepšilo.

Seversonovo zlé svedomie pomaly zaspávalo.

Až raz…

„Vidíte, Leif, mnohí sa obávali, že sa tu v Lúči utrápime nudou — a zatiaľ nám ubieha čas rýchlejšie ako na Zemi. Uvedomujete si vôbec, že letíme vesmírom bez niekoľko dní už celý rok?“ spýtala sa Alena, keď sa stretla so Seversonom v laboratóriu.

„Čas je dlhý iba človeku nečinnému. My tu nemôžeme nariekať na nedostatok práce,“ usmial sa. „Koľko dôvtipu si vyžiadala napríklad len táto naša kuchyňa. Robinson to mal skutočne pohodlnejšie. Keď bol hladný, zabil niektoré zviera a bolo po starosti. Pre nás je zásobovanie trocha zložitejším problémom — je priam vedou v pravom slova zmysle. Mamička varila podľa kuchárskej knihy, kde bolo: Vezmi tri vajíčka, pätnásť deka masla, pol kila múky a desať deka cukru. Žĺtky s cukrom vymiešaj a bielky šľahaj — a tak ďalej. Tá by sa veru začudovala, keby čítala naše kuchárske predpisy: Vezmi atómy uhlíka, pridaj do nich tridsať elektrónov a povar ich pod tlakom tritisíc atmosfér. A to už hovorím veľmi zjednodušene!“

„A ešte dodajte, že v našej závodnej jedálni každý sa najprv musí naučiť jesť,“ usmiala sa Alena. „Len si spomeňte, ako ste sa ošívali, keď ste prvýkrát museli vypiť čaj z fľaše s podobným cumlíkom, ako majú dojčatá.“

Dievčina sa zarazila. Pri vchode do laboratória ozval sa čudný šramot.

Už urobila niekoľko krokov ku dverám, aby pozrela, čo sa deje, keď sa dvere prudko otvorili.

Zjavil sa v nich Ditrichson. Oči mu horúčkovito svietili a rozstrapatené vlasy mu viali okolo hlavy ako medúza. Chvejúcimi sa rukami pridŕžal sa verají a neprítomným zrakom chvíľu hľadel tupo do laboratória.

Severson sa striasol hrôzou.

„Doktorka Svozilová, zachráňte ma,“ zašepkal Ditrichson a stiahol sa do klbka.

Keď ho Severson s Alenou dvíhali, aby ho odniesli do kabíny pre chorých, bol už v bezvedomí.

Alena mu rýchlo odmerala tep a teplotu.

„Leif, zavolajte hneď Wroclawského. Má 39,8. Kým príde, pokúsim sa určiť diagnózu.“

Výsledok lekárskej prehliadky bol prekvapujúci: Prudký vírusový zápal mozgových blán.

„Nákazlivá choroba. Ako je to možné?“ krútil hlavou Navrátil.

„Dnes, keď už ani na Zemi niet nákazlivých chorôb,“ dodala Molodinová. „Keď nám atómová energia pomohla zbaviť sa všetkých nebezpečných mikróbov a vírusov… Tým väčšmi to prekvapuje tu, v uzavretom priestore, ktorý sme tak dôkladne prebádali.“

„Ostáva tu už iba jedna možnosť: Ditrichson mal nákazu v sebe hneď pri vstupe do Lúča,“ mienil Scheiner.

„To nie je možné,“ bránil sa Wroclavski. „Viete predsa, že som bol spoluúčastníkom na Ditrichsonovej zdravotnej prehliadke krátko pred štartom ä môžem prisahať, že sme prehliadku urobili rovnako dôkladne ako u ostatných. V žiadnej mikroskopickej sonde sme neobjavili ani mikróby, ani vírusy.“

Akademik Navrátil položil na stôl niekoľko snímok.

„Tieto sondy však jasne ukazujú celú kolóniu vírusov v nebezpečnej blízkosti mozgovej kôry. Pravdu má nesporne súdruh Scheiner. Iba teraz si uvedomujem, že včera tesne pred začiatkom smeny ma navštívil Ditrichson a požiadal ma, aby mohol namiesto neho prevziať službu v elektrárni akademik Watson. Vraj mu to ochotne prisľúbil. Keď som sa Ditrichsona pýtal na dôvod, povedal mi, že sa necíti dobre. Vyzeral zdravý, a tak som si myslel, priznám sa, že trochu simuluje. Už dlhší čas totiž pozorujem, že mu práca veľmi nevonia. Nevedel som, pravda, že nosí v sebe takú ťažkú nákazu,“ dodal Navrátil na ospravedlnenie.

Keď sa Navrátil zmienil o Watsonovi, v Seversonovi hrklo ako v starých hodinách.

,Prečo požiadal Olaf práve Watsona?“ blyslo mu hlavou. „Zrejme sa tajne stýkali. Nemá Watson prsty aj v jeho ochorení? Nie — teraz už nesmiem mlčať. Po prvom zločine mohli by nasledovať ďalšie. Všetko poviem — aspoň Alene. Všetko? Aj o Ditrichsonovi? Nie, jeho zatiaľ neprezradím. Aj tak je chorý, takže nemôže nikomu ublížiť.“

Alena, ktorá teraz vykonávala funkciu lekára, väčšinu času strávila pri chorom. Seversonovi bolo clivo. Veselý život v klubovni ho už natoľko nelákal. Voľný čas trávil zväčša v knižnici, kde teraz usilovne doháňal všetko, čo kedysi prespal v Arktíde. Prehlboval svoje povrchné vedomosti z nukleárnej fyziky, študoval biológiu a oboznamoval sa s novými strojmi a prístrojmi. A večer, keď sa zatvoril vo svojej spálni, premýšľal o tom, ako odhalí svoje pálčivé tajomstvo Alene. Starostlivo premyslel každú vetu, ba každé slovo. Svoju výpoveď sa učil naspamäť — a vkladal do nej aj Alenine odpovede.

Stav chorého sa za ten čas podstatne zlepšil. Po rýchlom zásahu Wroclavského a Aleny horúčka rýchlo klesla.

Príčinu choroby — vírusy — najprv izolovali a hneď nato zničili.

Konečne nadišiel okamih, ktorého sa Severson tak veľmi obával. Už dvadsaťkrát si povedal, že bude mlčať — a dvadsaťkrát sa znova rozhodol, že prehovorí.

„Alenka, rád by som sa vám s niečím zdôveril,“ začal nesmelo, keď sa stretli v klubovni. Boli tam temer sami. Iba na opačnej strane kruhovej miestnosti sedel Čan-su s Cahénom nad zmagnetizovanou šachovnicou.

„Spomenul som si na to vtedy, keď ste zachraňovali Ditrichsona,“ dodal rýchlo šeptom. Zrazu si uvedomil, že hovorí celkom inak, ako sa to naučil, kým bol sám. Už bolo po odvahe. Jasne si uvedomoval, že sa mu na čele vytvárajú kvapky potu, ktorý sa hneď rozlial po celom povrchu tela a príjemne chladil.

„Čo vás trápi? Len von s tým,“ povzbudzovala ho Alena, ktorá spozorovala, že s jej priateľom nie je všetko v poriadku.

„Nie ste azda chorý?“ spýtala sa zrazu a zbledla. „Kedy ste sa posledný raz stretli s Ditrichsonom?“

„Naposledy som ho videl pred mesiacom. Vari myslíte, že som sa od neho nakazil?“

„Dúfajme, že nie,“ pokúšala sa o úsmev Alena. „Ako vidím, urobili sme chybu, že sme špeciálnu lekársku prehliadku nevykonali hneď u všetkých členov posádky. Príliš sme sa spoliehali na výpoveď Ditrichsona, ktorý tvrdil, že sa v poslednom čase stýkal iba s Watsonom, Čan-suom, Molodinovou a Cahénom. Kapitánom je dnes Molodinová,“ zaváhala.

„Okamih, požiadam ju hneď, aby nariadila vírusovú skúšku u všetkých členov posádky. Ako vidieť, veľmi sme spohodlneli. Veľmi sme si zvykli na život bez nákazlivých chorôb. Už sme takmer zabudli na všetku ostražitosť. Ale povedzte mi, kto by niečo také očakával tu, v Lúči, ktorý je dvojnásobne dobre chránený pred nepovolanými hosťami!“ dodala už cestou ku vchodu do hlavnej šachty.

,Som ale hlupák, že som s tým vôbec začínal,“ rozčuľoval sa v duchu Severson. „Teraz už nemožno ustúpiť.“

Keď mu Alena po návrate z riadiacej kabíny oznámila, že má bezodkladne prísť do ordinácie k Wroclawskému, cítil sa Severson ako odsúdenec, ktorému odložili popravu na nasledujúci deň.

Výsledok vírusovej skúšky bol negatívny na veľkú radosť Aleny aj Seversona.

„Hlavné je, že ste zdravý. Všetko ostatné možno ľahko napraviť, všakže, Leif,“ vydýchla si Alena a šťastne sa usmiala.

„No — a teraz mi povedzte, čo vás trápi.“

„Trápi a netrápi,“ rozpačite sa usmial Severson. „Čo vám teraz poviem, sú naozaj iba domnienky, ktorým sa možno budete smiať. Ale hodno o nich uvažovať.“

Na okamih sa odmlčal, aby si lepšie premyslel, ako na to.

Alena trpezlivo čakala, kým znova nadviaže rozhovor.

„V čase, keď som bol sám, sledoval som život v lietadle pozornejšie ako prv,“ cigánil Severson. „Zdá sa mi, že tu nie je všetko v najlepšom poriadku.“

Alena údivom zdvihla obočie, ale neprehovorila.

„Predovšetkým, nepáči sa mi Watson.“

Severson čakal, ako zapôsobia jeho slová. Alena sa uľahčene zasmiala.

„Teda Watson sa vám nepáči? A ja som si už myslela, že vám tu niekto krivdí. Aby som pravdu povedala, ani ja ho nemám veľmi rada. Nepáči sa mi jeho večné samotárstvo.“

„Mne nejde iba o jeho samotárstvo,“ skočil jej Severson do reči. „Len si spomeňte, ako ostro vystúpil proti vám na zasadaní Svetovej akadémie vied. Možno mi na to poviete, že svoju chybu priznal a že sa dokonca dobrovoľne prihlásil do nebezpečnej a riskantnej výpravy. Nie je to však prinajmenej podozrivé? Nezdá sa vám čudné, že vlk sa cez noc premenil na ovečku? Možno krivdím Watsonovi, ale hlavu by som nedal za to, že sa k nám nepridal len preto, aby celú výpravu znemožnil, a tak dokázal, že pravdu mal on.“

„Čo to, prosím vás, hovoríte?“ zdesila sa Alena. „Watson má svoje chyby ako každý z nás. Možno ich má o niečo viac. Ale považovať ho za zločinca, to sa mi zdá príliš silné. Nehnevajte sa, Leif — viete dobre, že vás mám rada, ale jedno vám teraz musím vyčítať: Ešte ste sa nezbavili prežitkov starého sveta. V každom vidíte v prvom rade nepriateľa, ktorý vás chce oklamať a vykorisťovať. Nedivím sa tomu, kedysi sa všade tak žilo. Ale — prosím vás na kolenách — uvedomte si, dnes už nie je človek človeku vlkom, ale priateľom. Vari myslíte, že by sa nám podarilo pokoriť prírodu a zmocniť sa vzdialených končín vesmíru, keby sme sa nemali radi — keby sme si neverili?“

Severson sa zapýril. Na širokom čele vystúpili mu žily.

„Alenka, viem dobre, že som človek starého sveta,“ zašepkal vzrušene. „Možno práve preto vidím teraz pozostatky minulosti vo Watsonovi lepšie ako vy. Obávam sa, že to isté, čo ste pred chvíľou povedali o nákazlivých chorobách, platí aj o Watsonovom prípade. Príliš ste sa spoliehali na to, že choroby sú navždy vykynožené. A teraz sa zasa spoliehate na to, že v nikom z vás už neostala z minulosti ani stopa. Myslíte, že všetci ľudia sú dobrí. A ja tomu neverím. Nedávno som čítal dejiny Sovietskeho sväzu. Poznáte predsa prípad Beriju a iných záškodníkov, ktorí sa vedeli skrývať ešte tridsať rokov po oslobodení od kapitalizmu, kým ich odhalili. Nezabúdajte, že imperializmus padol ešte len pred štyridsiatimi rokmi a zanechal vám tu svoje deti, do ktorých možno vložil rovnaké semeno zloby, akým boli vírusy u Ditrichsona.“

Alena sa dívala na Seversona s netajeným prekvapením.

„Teraz ste ma poriadne prekvapili, Leif. A — priznám sa, dali ste mi peknú lekciu. Vidím, že rastiete rýchlejšie, ako som predpokladala, a ospravedlňujem sa. Ale prečo podozrievate práve Watsona? Máte azda nejaké dôkazy? Povedali ste predsa, že v poslednom čase ste pozornejšie sledovali život okolo seba.“

Severson bol v úzkych. Stačilo by síce, keby Alene vylíčil Ditrichsonov prípad a prezradil jej, že jestvuje tajná zločinecká organizácia Bratstvo silnej ruky, ktorá chce v príhodnom okamihu ovládnuť Zem a prostredníctvom Ditrichsona aj planétu X. Ale myšlienka, že by zradil vlastného prasynovca, vzala mu všetku odvahu.

„Watson sa skrýva pred ostatnými,“ začal pomaly po krátkej prestávke. „Vie z vás niekto, čo robí osamote? Nevie. Občas sa stýkal s Ditrichsonom. A Ditrichson zrazu ťažko ochorel. Nemá v tom náhodou prsty Watson? A ešte na jednu podozrivú vec som si spomenul. Ako je možné, že Watson vedel, prečo za ním prichádza Navrátil? Keď sa nad tým zamyslíte, možno mi dáte za pravdu.“

Severson si oddýchol. Výpoveď dopadla šťastlivo. A zapôsobila, pretože Alena sa po krátkej úvahe spýtala:

„Nemali by sme to povedať aj Navrátilovi? Zdá sa mi, že v mnohom máte pravdu. No ešte vždy sa mi nechce veriť, že by Watson klesol tak hlboko. Je predsa vedec.“

„Navrátilovi zatiaľ nič nehovorte,“ povedal rýchlo Severson. „Najprv by sme sa mali sami presvedčiť, či je moje podozrenie skutočne pravdivé. Bolo by najlepšie, keby sme ho nejaký čas sledovali. Presvedčme sa, čo robí osamote, čím sa zaoberá vo svojej kabíne a ako sa správa v službe.“

„Nie je to síce celkom správne, no nech je, ako navrhujete — zahrajme sa teda na detektívov. Ak sa ukáže, že sme mu krivdili, osobne sa mu ospravedlním.“

27 DETEKTÍVI

Keď sa Severson dozvedel, že jeho prasynovcovi sa skončila povinná karanténa, navštívil ho v nemocničnej kabíne.

Hoci bol veľmi prekvapený nedobrým vzhľadom chorého, ovládol sa a pozdravil ho s úsmevom:

„Teším sa, že to máte za sebou, Olaf. Vyzeráte dobre, o niekoľko dní budete zasa ako rybička…“

„Ba nie,“ smutno zakýval hlavou Ditrichson. „Som veľmi slabý. Ešte si poležím najmenej mesiac. Poznám túto prekliatu chorobu a dobre viem, ako prebieha.“

Posadil sa na posteli a ukazovákom naznačil Seversonovi, aby pristúpil bližšie.

„Nebojte sa, strýko, nenakazím vás. Chcel by som vás o niečo poprosiť, no nebol by som rád, keby to niekto počul. Aj steny dakedy počujú… Síce na tom nič nie je, ale bude lepšie, keď to ostane iba medzi nami.“

Severson sa sklonil k ústam chorého a nosom vtiahol pach spoteného tela.

„Všetko, čo vám teraz poviem, urobte, prosím, s najväčšou opatrnosťou a tak, aby vás nikto nevidel. Nepovedzte o tom ani svojej snúbenici, lebo by to zbytočne skomplikovala. Neskôr vám všetko vysvetlím… Teda: Keď budete mať službu v laboratóriu, vypožičajte si tam hráškovozelený pristroj AUK 235. Ako sa pamätám, je neďaleko vysokotlakovej pece. Nepozorovane ho odneste do mojej kabíny. Najvhodnejší okamih bude pravdepodobne hneď po striedaní smien, keď jedni spia a druhí jedia. A teraz dávajte pozor: kým otvoríte dvere kabíny, prístroj dajte pred seba, a to tak, aby okrúhly otvor vpredu smeroval do kabíny. Potom otočte červeným gombíkom na pravej strane skrinky. Rozsvieti sa červené svetielko. Nemusíte sa ho ľakať. Je to iba znamenie, že prístroj je v chode. Po celý čas, čo bude zapnutý, neotáčajte ho otvorom proti sebe a nedávajte predeň ani ruku. Zasiahli by vás škodlivé lúče, polarizované rádioaktívne žiarenie.“

Severson chcel niečo povedať, ale prasynovec kývol rukou.

„Neprerušujte ma a radšej dávajte pozor, strýko. Záleží na každom slove. Teda: keď uvediete prístroj do činnosti, otvorte dvere a vstúpte s ním do kabíny. Ostaňte s ním však iba na prahu a teraz pracujte rýchlo. Prístrojom presvieťte ako baterkou celý priestor kabíny. Radím vám, aby ste postupovali celkom systematicky: zhora nadol. Iste ste už pochopili, prečo to musíte urobiť. Ochránite takto svoje zdravie pred mozgovými vírusmi, ktoré v kabíne možno ešte poletujú.“

„Prepáčte, Olaf, ale to už za mňa urobil Wroclawski hneď po vašom ochorení. Hovorila mi to Alena,“ prerušil ho Severson.

Ditrichson zbledol.

„A viac vám nepovedala? Nezmienila sa azda o tom, že Wroclawski našiel v mojej kabíne niečo zvláštneho?“ spýtal sa neisto.

„Nie, čo by tam mohol nájsť?“ čudoval sa Severson, ktorý dosiaľ nechápal príčinu divného prasynovcovho správania.

Tušil síce, že ho zasväcoval do akéhosi tajomstva, ale márne si lámal hlavu, čo by to mohlo byť.

Ditrichson sa trochu uspokojil a pokračoval:

„Čoskoro sa to dozviete. Pre istotu urobte všetko presne tak, ako som vám to naznačil — hoci tam aj bol Wroclawski. Ide predsa o vaše zdravie, nie? Vidíte! A teraz ďalej: otvorte ľavú dolnú skrinku a vyložte z nej všetky veci. Potom stlačte pravý roh zadnej steny. Stena sa trocha odklopí. Pomocou noža ju vysuňte von. V priestore za pohyblivou stenou objavíte dve plechové škatule. Schovajte ich, prosím, do kombinézy a dajte zase všetko do pôvodného stavu. Vo vhodnom okamihu vhoďte potom škatule do pohonných reaktorov. Ničoho sa nemusíte obávať, ako viete, reaktory teraz nepracujú, pretože letíme cez vesmír vlastnou zotrvačnosťou.“

„Dobre, ale teraz mi povedzte otvorene, čo je v škatuliach,“ spýtal sa prísne Severson. „Nie sú v nich výbušniny?“

Ditrichson sa pridusene zasmial.

„Prečo by tam mali byť práve výbušniny? Azda si myslíte, že som sa zbláznil, a teraz vyhodím do povetria loď, na ktorej sa sám plavím? Len sa nebojte, výbušniny v škatuliach nie sú. A aj keby boli, reaktorom by nič neurobili. Sú zostrojené na väčšiu trhaciu silu, ako by mohli spôsobiť dve malé nepatrné škatuľky. Dobre vám radím — nebuďte zvedavý a urobte toto presne tak, ako vám vravím. Povedal som vám už, že neskôr sa dozviete všetko — aj to, čo je v škatuliach. Teraz vás čo najdôraznejšie varujem: neotvárajte ich — v záujme vlastného zdravia!“

Severson bol zmätený.

„Dobre, Olaf, urobím presne tak, ako si žiadate. Dajte mi však čestné slovo, že nevykonám tým nič zločinného.“

„Zločinného! Fuj, aké nepekné slovo,“ rozhorčil sa Olaf. „Ale ak chcete, prosím — čestné slovo,“ a podal mu pravicu. A rozišli sa.

Severson dlho váhal, či Olaf a poslúchnuť, či nie. Keby mal poruke aspoň povestnú vŕbu, do ktorej Kukulín* pošepkal svoje tajomstvo. S Alenou sa poradiť nemôže. Potom by musel s pravdou von. Prečo by však nemal Olafovi veriť? Doteraz bol vždy úprimný. A dal čestné slovo.

„Tak čo ste si vymysleli, Sherlock Holmes?“ privítala Seversona Alena, keď skončil službu pri vysielači na Zem.

„Veľa času mi na premýšľanie neostalo. Všetok voľný čas som venoval reportáži.

Nebyť Navrátila a Molodinovej, ani by som nevedel, čo ľuďom na Zemi povedať a čo im ukázať. Teraz však k veci, niečo mi predsa len prišlo na um. Najprv by sme mali prezrieť Watsonovu kabínu.“

„Myslíte to vážne, alebo žartujete?“ spýtala sa Alena s nedôverou.

* Kukulín — hrdina skladby „Kráľ Lávra“ od K. Havlíčka Borovského, v ktorej sa autor posmieva nevedomosti a zaostalosti cisárov.

„Myslím to vážne. Nič mu neukradneme — a všetko dáme zasa do pôvodného poriadku. Ak má čisté svedomie, nebude sa na nás hnevať, ani keď sa to neskôr dozvie. Moju kabínu môže prezrieť hocikto a hocikedy. Neskrývam v nej nič, o čom by nemohol vedieť každý…“

„Povedali ste predsa, že si píšete denník. A ten sa nedáva čítať nikomu — pravda, ak ho píšete úprimne,“ namietala Alena. „Aspoň ja by som ho čítať nechcela. Je to predsa vaša súkromná vec.“

„Áno, máte pravdu. Ale keby šlo do tuhého, nebránil by som sa, aby ho vyšetrujúce orgány prečítali. Mám celkom čisté svedomie.“

„Kto však poveril nás dvoch, Leif, aby sme vykonávali funkciu vyšetrujúceho orgánu? Nikto. Tak vidíte.“

„Robíme to však pre dobrú vec,“ bránil sa Severson. „A denník predsa nemusíme prezerať.“

„Ešte vždy ste ma nepresvedčili o správnosti takéhoto počínania,“ váhala Alena.

„Ako sa však chcete presvedčiť, či je Watson vinný alebo nevinný?“

„Nuž — dajme sa teda do toho. A prajme si z celého srdca, aby podozrenie bolo neopodstatnené. Dnes som ho pozorovala a zistila som, že je to veľmi pracovitý človek. V čase, keď všetci vedci sedia po službe v klubovni a bavia sa, Watson usilovne pracuje v observatóriu. Ako som si všimla, zväčša sa točí okolo rádioteleskopu. Zdá sa mi, že hľadá nové rádiohviezdy…“

„Alebo loví nejaké zvláštne vlny zo Zeme,“ dodal záhadne Severson.

„Kto by ich vysielal? Leif, máte ozaj bujnú fantáziu…“

„Povedzme, niektorý jeho spoločník,“ vyjachtal Severson. Uvedomil si, že stačilo málo — a bol by prezradil Ditrichsonovo Bratstvo silnej ruky.

O hodinu potom nastúpil Watson do služby.

Naši dvaja detektívi vnikli do jeho kabíny. Alene prudko búšilo srdce. Nijako sa nemohla zbaviť nepríjemného pocitu, že sa správa zákerne.

„Vidíte, mal som pravdu,“ zvolal zrazu Severson a víťazoslávne zdvihol do výšky kovovú skrinku s dvoma obrazovkami a mnohými gombičkami „Takéto prístroje sme predsa do kabín nedostali!“

„Skutočne nie,“ súhlasila Alena. „A nekričte tak, aby nás tu dakto neprekvapil. Je to silný prijímač s predzosilňovačom,“ dodala, keď si pozrela aparát. „Prečo ho má Watson tu? Prečo ho nenechal v observatóriu? Tu naozaj nie je niečo v poriadku.“

Aj v ďalších skrinkách v stene kabíny našiel Severson podozrivé predmety: niekoľko kotúčov filmu so zvukovými záznamami, prehrávací aparát a hrubý blok So zvláštnymi, nezrozumiteľnými poznámkami.

„Vhgt — svls — ohoghim — svln — gh — vhgt,“ čítal šeptom Severson.

„Pozrite, tieto značky, to sú predsa záznamy nôt, la — la — lá — lá,“ usilovala sa Alena prečítať noty.

„Keď sú to noty, Watson je potom určite bez hudobného sluchu. To predsa nemá nijakú melódiu. Skôr by som súdil, že sú to tajné značky.“

„Leif, Leif, zdá sa mi, že sa príliš poddávate romantizmu detektívok,“ zahrozila mu prstom Alena zo žartu. „O chvíľočku budete vidieť záhadu vo všetkom. No za uváženie stoja aj tieto prístroje a blok. Dajte všetko na pôvodné miesto a už radšej poďme. Poradiť sa môžeme aj inde.“

V klubovni bolo práve veselo. Navrátil rozprával veselé historky z moravského Slovácka, rozprávky, ktoré sa dedia zo starého otca na otca, z otca na syna: O tom, ako Francek Pagáč oklamal svätého Antonka, ako Jožka Nesvadbuj čistil okná sekerou, alebo ako na medzi, pre ktorú dvaja sedliaci presúdili pozemok, každú noc strašilo.

„Poďte si sadnúť medzi nás,“ pozýval príchodzích rozosmiaty Scheiner.

„Len ich nechajte na pokoji,“ usmial sa lišiacky Navrátil. „Akiste si chcú povedať dačo dôležitejšieho, ako počúvať moje historky. A väčšinu z nich už obidvaja poznajú. Sú predsa moji starí spolupracovníci — a tých predsa čímsi podobným častujem neraz.“

Alena sa zapýrila až po uši.

„Poďme medzi nich,“ zašepkala Alena.

„O chvíľočku,“ zaprosil Severson. „Len čo sa dohodneme, čo robiť.“

„Mali by sme o tom povedať Navrátilovi…“

„Ešte nie. To je ešte skoro. Možno čoskoro prídeme ešte na závažnejšie veci. Prišiel som na myšlienku, ako môžeme Watsona sledovať aj pri práci.“

„Ako?“

„Pomocou služobného televízneho telefónu. Zatiaľ neviem, ako to možno zariadiť, ale hádam to pôjde.“

„Dobre, dobre, a teraz už ticho, sledujú nás…“

Seversonov návrh s telefónom bol ešte odvážnejší ako prehliadka kabíny, ale Alena už neodporovala. Výsledky prehliadky skutočne oprávňovali našich detektívov k účinnejším zásahom.

Uskutočnenie návrhu si vyžiadalo viac času, pretože v centrále bolo treba urobiť opatrenie, aby sa hocikedy mohlo vypnúť signálne svetlo pri aparáte, ktorý Watson najmenej používa.

Vniknúť nepozorovane do centrály nebolo ľahkou záležitosťou, pretože bola umiestená neďaleko atómovej elektrárne, kde nemávali službu ani Alena ani Severson.

Príležitosť sa naskytla až po niekoľkých dňoch, a to celkom nečakane. Severson bol opäť reportérom vysielania pre Zem. Alena mala práve voľno, preto prišla do štúdia, aby svojmu priateľovi pomohla. V reportáži holi ako obyčajne zábery z jednotlivých pracovísk.

Krátko pred započatím vysielania žiadal Severson telefonicky všetkých členov posádky, aby sa pripravili. Watsonov služobný aparát však nefungoval.

„Volajte zatiaľ ďalších, pozriem do centrály, či nemá poruchu,“ žmurkla významne na Seversona a zaraz odbehla.

„Všetko v poriadku,“ usmiala sa, keď sa o chvíľočku vrátila. „S vysielaním môžeme začať. Aj s prijímaním,“ dodala šeptom.

Televízne vysielanie sa vydalo na dlhú, predlhú púť. Na Zem dorazí až o tri štvrte roka. Nechajme ho letieť a zúčastnime sa radšej na prvom pokuse s televíznym telefónom.

Alena prikryla oko ikonoskopu tvrdým papierom a vytočila číslo Watsonovej pracovne.

Naši detektívi sledovali obrazovku so zatajeným dychom. Za okamih zjavil sa na nej záber z observatória. Watson sedel chrbtom k aparátu, ktorým ho pozorovali.

„Podarilo sa to,“ tíško povedala Alena. „Signálne svetlo nesvieti!“

Vtom sa Watson obrátil. Poobzeral sa po observatóriu — a znova sa venoval svojej práci.

„Ale som sa zľakol,“ uľavil si Severson.

„Nebojte sa, je to v poriadku. Ako som spozorovala, na tomto aparáte Watson takmer nikdy nehovorí. Používa predovšetkým ten, čo vidíte na jeho stole.“

Výjav na obrazovke sa nezmenil.

„Dnes asi nezistíme nič mimoriadneho, radšej vypnime,“ navrhla Alena po desiatich minútach. „Watson je príliš svedomitým pracovníkom, aby zanedbával službu pri prieskumných astrorádiolokátoroch a astrogravimetroch.“

Severson už siahal na páku, keď Watson zrazu vyskočil a zúfalo kýval rukami. Rýchlo otočil červený vypínač, ktorým sa mohli zapnúť aparáty vo všetkých kabínach naraz.

„Pozor, pozor, nebezpečie! Pozor, pozor, nebezpečie dvadsaťpäť minút pred nami. Rútime sa do veľkej hmloviny. Okamžite manévrujte vpravo — smer súhvezdie Panny!“

V Alene by sa krvi nedorezal.

„Nebojte sa, Alenka, hmloviny nám predsa nemôžu uškodiť,“ usiloval sa ju upokojiť Severson.

„Pridržte sa,“ zvolala Alena namiesto odpovede. Len čo to dopovedala, zachvela sa im podlaha pod nohami. Obaja prudko vrazili do steny a ich telá sa zaborili do ochranných vankúšov. Pohonné reaktory sa o niekoľko okamihov rozospievali naplno.

„Nič sa vám nestalo?“ ťažko vyslovila preľaknutá dievčina.

„Nie, čo sa deje? Prečo nás vopred neupozornili?“

„Počuli ste predsa Watsona. Bola to najvážnejšia výstraha, akú som kedy počula. Ide nám predsa o život, pochopte to. Nám všetkým. Hmlovine sa musíme vyhnúť za každú cenu, i keby mal niekto z nás prísť o život pri manévrovaní. Ostáva nám veľmi málo času. Ak vletíme do hmloviny, zhoríme zaživa aj s Lúčom.“

„Ako je možné, že ju Watson spozoroval tak neskoro?“

„Skade to mám vedieť? Sama sa tomu čudujem.“ Alena pozrela na hodinky.

„Teda — o dvadsaťštyri minút sa rozhodne o všetkom,“ povedala pomaly.

Severson ju chcel chytiť za ramená, ale odstredivá sila ho príliš pevne držala na mieste, kde ho vrazilo trhnutie.

„Nech sa to už hocijako skončí, stálo zato žiť. Ľúbim ťa, Alenka…“ zašepkal Severson tíško, sotva počuteľne.

„Dobre vieš, že aj ja teba!“

„Hneváš sa na mňa?“

„Prečo, ty blázonko. Takmer som vďačná, že prežívame tento okamih. Kedy by sme boli mali toľko odvahy, aby sme si to tak otvorene povedali? Obávala som sa, že moju lásku odsudzuješ ako sentimentalitu, alebo, že si ešte vždy verný dievčaťu, ktoré si kedysi ľúbil…“

„Doteraz som nijaké dievča ozajstne neľúbil, nemal som na to čas. Mal som síce dve veľké lásky, ale tie sa nazývali Arktída a Antarktída. Ako sa asi darí Amundsenovi?“ spomenul si zrazu na zprávy z Moskvy.

„Čo myslíte, podarí sa to Tarabkinovi?“

„Myslíme, že sa mu to podarí,“ zdôraznila Alena slovo myslíme. Severson pochopil, kam tým mieri.

„Koľko minút nám ešte ostáva?“

„Zabudnime na čas,“ zaprosila dievčina. „Nechajme ho bežať svojou cestou. Radšej mi rozprávaj o svojej mladosti. A o tom, ako sa ti páčilo medzi nami. A o Miťovi z Moskvy. Rád naňho spomínaš — a ja rada počúvam…“

V riadiacej kabíne všetci mlčia. Molodinová a Navrátil sú pripútaní v kreslách a napäto sledujú premietaciu plochu astrotelevízora.

Gruber sa díva na hodinky. Scheiner má odvrátenú hlavu k hlavnému trupu lietadla. Uprene pozoruje ohnivú čiaru, ktorú kreslia na oblohe pohonné reaktory.

„Nevyhneme sa,“ šepká Molodinová.

Na trupe lietadla vyšľahlo niekoľko plamienkov.

Teraz zablikali ďalšie.

Hustli.

Na niektorých miestach kovový plášť lietadla už sa rozžeravil do ružova.

Napriek tomu, že sa urobili všetky opatrenia, teplota vzduchu v kabíne nebezpečne stúpala.

Zalial ich pot.

Ťažko lapali vzduch.

„Hmlovina redne,“ vydýchol Navrátil a na okamih stratil vedomie.

Naozaj — plamienky rýchlo zhasínali. Bolo to neklamné znamenie, že ubúdajú aj voľne plávajúce atómy vodíka, s ktorými sa Lúč stretol pri svojom nepredstaviteľne rýchlom lete.

„Hmlovina bola veľmi riedka — a zachytili sme iba jej okraj,“ radoval sa Watson, keď už bolo lietadlo mimo nebezpečia. „Preto som ju tak neskoro objavil. Priznajte sa, že ste mi v duchu všetci nadávali do lajdákov za nepozornosť v službe. Ale pamätajte: všetko, čo Watson robí, robí dokonale!“

Nárazový pohyb lietadla nevyžiadal si na šťastie vážnych obetí. Iba Wroclawski utrpel niekoľko modrín na čele a na pleci.

28 VÝLET DO VZDUCHOPRÁZDNEHO PRIESTORU

Jediná sekunda stupňa, o ktorú by sa vychýlil Lúč zo svojej dráhy, znamenala by v týchto obrovských vzdialenostiach stratu cieľa a zablúdenie v nekonečných priestoroch vesmíru. Preto pozornosť vedcov, ktorí sa striedali vo funkcii kapitána lietadla, bola teraz sústredená predovšetkým na vyrovnávanie letu. Pri sťaženej orientácii všetky merania sa museli robiť s najväčšou možnou presnosťou. Najprv určil polohu lietadla každý sám, nezávisle od výpočtu druhých — a manévrovalo sa iba potom, keď sa všetky výsledky porovnali a opravili pravdepodobné chyby.

Tento čas zvýšenej činnosti využil Severson na to, aby splnil úlohu, ktorú mu dal Ditrichson. Bez veľkých ťažkostí vyniesol z laboratória polarizačný prístroj a prežiaril ním celú Olafovu kabínu.

Dve plechové škatuľky našiel v tajnej skrýši, ktorú mu opísal prasynovec. Schoval ich do kombinézy a rýchlo sa vrátil s prístrojom do laboratória, aby bol na svojom mieste, ak by ho náhodou dakto potreboval.

„Polovicu úlohy som splnil,“ povedal si s úľavou, keď sa posadil na posteľ vo svojej kabíne.

Opatrne vytiahol jednu škatuľku a obzeral si ju zo všetkých strán. Biely, matne sa lesknúci kov bol hladký — bez akýchkoľvek značiek a nálepiek.

,Čo v nej môže byť? Škoda, že tu nie je gravitácia, možno by som to uhádol podľa váhy.“

Zatrepal škatuľkou pri uchu, ale nič sa v nej nepohlo.

„Otvoriť, či neotvoriť?“

Váhal.

„Radšej nie,“ rozhodol sa napokon. „Olaf ma určite zbytočne nevaroval.“

Obidve škatule schoval do bielizníka a zamieril k atómovej elektrárni.

Gruber a Madarász, ktorí mali službu pri reaktoroch, nevenovali príchodziemu prílišnú pozornosť. Sedeli pred dlhou, do polkruhu skrútenou doskou a starostlivo sledovali kontrolné obrazovky.

„P 327, R 72, A 135, K 720.“ ozval sa Navrátilov hlas z riadiacej kabíny. Vedci otočili niekoľkými gombíkmi, pozreli na seba, kývli hlavou na súhlas — a Madarász hlásil: „P 327, R 72, A 136, K 720 — vykonané!“

Severson ich bezo slova pozoroval. Trpezlivo čakal, kým s nimi bude môcť hovoriť.

„Môžem si pozrieť pohonné reaktory?“ spýtal sa, keď sa mu zdalo, že je vhodný okamih na rozhovor.

„Priestor pod nami je uzavretý,“ odpovedal úsečne Gruber a vôbec nepozrel na Seversona.

„Ako viete, sú v prevádzke,“ dodal miernejším hlasom Madarász. „Keď vyrovnáme, let, veľmi rád vám pomôžem pri štúdiu.“

„Prepáčte — neuvedomil som si to,“ vyjachtal zmätene a tíško sa vytratil z elektrárne.

,Som ale hlupák, „vyčítal si.“ Prekliata nevedomosť! Prekliate škatuľky aj s prasynovcom a celým jeho nepodareným Bratstvom! A vôbec, prečo sa správam ako choromyseľný? Prečo mi Olaf nariadil hodiť škatule do pohonných reaktorov? Pravdepodobne ich mám takto zničiť.

Ale prečo ich teda bral so sebou do lietadla, keď ich teraz mám zničiť? Podívam sa na koreň veci — otvorím ich!“ rozhodol sa odrazu.

No nebolo to také ľahké, ako sa zdalo na prvý pohľad. Vrchnák krabičky odolával aj násilnému otváraniu. Priliehal tak tesne, že sa podeň nedal vsunúť ani hrot noža, ktorým si Severson pomáhal.

„Škatuľka je zrejme z hliníka,“ pomyslel si. „A hliník je dosť mäkký. Trocha trpezlivosti a o hodinu sa dostanem dovnútra.

Plech bol však oveľa tvrdší, ako predpokladal Severson. Ostrie noža sa odlomilo hneď pri prvom stretnutí s kovom a nezanechalo v kove ani najmenšiu ryhu.

Prudké údery na kolmo postavený nôž boli rovnako bezvýsledné. Jediným výsledkom bol zlomený hrot noža.

„Čertovo dielo!“ rozčúlil sa a praštil škatuľu na podlahu. Pružná podlaha stlmila náraz a záhadný predmet odrazila opäť do priestoru.

Severson vypleštil oči: Škatuľka bola otvorená — a okolo nej vznášalo sa niekoľko pásikov hodvábneho papiera a mnoho sklených ampuliek, v akých sa dopravujú injekčné látky.

Jednu z nich zachytil a prezeral si ju proti svetlu.

Tekutina v nej bola celkom číra.

Medzitým pokračovala škatuľka s ampulkami na svojej ceste kabínou podľa zákona: uhol odrazu rovná sa uhlu dopadu. Vatované steny však odrážali lietajúce predmety všetkými smermi. O chvíľu bolo v kabíne ako v rojacom sa úli.

Škatuľku a niekoľko ampuliek chytil pomerne skoro. Na prehliadku ich obsahu však nebolo času. Najprv bolo potrebné pochytať aj ostatné ampulky, aby náhodou nenarazili pri svojom voľnom lete na tvrdý predmet a nerozbili sa.

V Seversonovi sa prebudila poľovnícka vášeň. Lietal po kabíne s koženou kuklou a s úsmevom spomínal si na potrešteného profesora botaniky, ktorý behal po lúke so sieťkou v ruke za vzácnym motýľom. Trvalo mu dobrých dvadsať minút, kým mal posledný lietajúci predmet vo vrecku kombinézy.

Všetky nápisy na skle boli latinské a laikovi nezrozumiteľné.

Po márnej snahe rozlúštiť aspoň niečo, zabalil ampulky do hodvábneho papiera a uložil ich späť do škatuľky.

„Jednu by som si mal schovať ako corpus delicti — pre prípad potreby“„vzišlo mu na myseľ. Bez dlhého vyberania vzal prvú, na ktorú siahol. Dvojnásobne ju omotal jemným papierom a dal do vrecka. Prichlopil vrchnák škatuľky a vsunul ju späť medzi bielizeň.

Pohonné reaktory opäť utíchli. Život posádky sa vrátil do normálnych koľají.

Na návrh Molodinovej zmenil sa rozvrh služieb: po šesťhodinovej smene, ktorá mala na starosti vedenie a prevádzku lietadla, pripadli na každého vedca ešte dve hodiny na vedeckú prácu. Pravda, tým nechcem povedať, že členovia posádky do toho času nepracovali vedecky. Išlo skôr o to, aby sa medzihviezdne priestory skúmali systematickejšie. Preto si rozdelili aj jednotlivé úlohy: Čan-su a Cahén budú skúmať rádiohviezdy, Navrátil stred našej Galaxie, Watson ostatné galaxie, Mc Hardy hmloviny, Scheiner nóvy, Fratev znova premeria paralaxu hviezd a tak ďalej.

Ako vidno z krátkeho a stručného výpočtu úloh, práce bolo dosť. Nikto z členov posádky nemusel sa obávať dlhej chvíle alebo nudy. Aj chvíle spoločnej zábavy boli vždy rovnako pestré. Čech aj Rus, Číňan aj Američan, Poliak aj Bulhar — všetci si priniesli zo svojich domovov nepreberné kultúrne bohatstvo. Veselé aj vážne historky z minulosti, spomienky zo života, anekdoty, verše, veselé čary a spoločenské hry.

Veľmi obľúbené bolo Seversonove rozprávanie o minulých časoch.

Skutočne voľné chvíle, ktoré Seversonovi ostali, venoval výzvednej službe.

Alena pomaly strácala o Watsona záujem.

„Už ho sledujeme niekoľko dní, pozorujeme ho pri práci a občas načúvame pri dverách jeho kabíny. A čo sme zistili nového? Nič!“ povedala. „Je pravda, že má prijímač a tie záhadné poznámky v kabíne, ale veľmi pochybujem, že by nám to bolo nejako nebezpečné. Aspoň nie teraz, kým letíme vesmírom. A dovtedy, kým pristaneme na planéte X, máme predsa dosť času, aby sme si na to posvietili.“

Severson dievčine neodporoval. Tajne však sledoval Watsona ďalej. Nešlo mu predsa iba o Watsona, ale aj o Ditrichsona, a títo dvaja už predstavovali skutočné nebezpečenstvo pre posádku Lúča.

Ditrichson sa konečne uzdravil. Len čo sa to dozvedel Severson, sadol si k televíznemu telefónu a vytočil číslo Watsonovho náhradného aparátu.

Ukázalo sa, že jeho predpoklad bol správny. Olaf skutočne navštívil Watsona ako jedného z prvých.

Severson napäto sledoval scénu na obrazovke.

„Ako sa máte, maród? Teším sa, že vás vidím zase v poriadku,“ privítal Olafa Watson.

„Ďakujem, už je to dobré. Veď mi to dodalo! Už som sa obával, že sa z toho nevylížem. Predovšetkým vám mnohokrát ďakujem za priateľskú pomoc.“

„Za akú?“ čudoval sa Watson.

„No, za výpomoc v službe, za časté návštevy v nemocnici, aj za dôveru, ktorú ste mi tam prejavili. Je toho dosť. či nie? Ako ďaleko ste s prácou? Darí sa vám to?“

Watson ho vzal za ruku a priložil prst k ústam.

„Pst, tichšie, priateľu! Čo, ak by nás niekto počúval? Nie ste predsa malé dieťa, aby ste všetko, čo viete, vybľabotali. Dobre napredujem. To bude prekvapenie, keď…“ a teraz znížil hlas natoľko, že nebolo rozumieť ani slovo.

„Ty si pekný detektív, Leif,“ ozvalo sa zrazu za Seversonovým chrbtom. Vyplašene sa otočil.

„Neľakaj sa, to som ja,“ zasmiala sa huncútsky Alena. „Ale práve tak by to mohol byť niekto iný. Veľmi opatrný nie si, pravda, ty môj Sherlock Holmes,“ položila mu ruku na plece.

„Už dlho tu stojíš?“ spýtal sa rozpačite.

„Nie, práve som prišla. Čo nového u Watsona? Á, pozrimeže, má vzácnu návštevu, zosilni, prosím ťa, zvuk, aby sme počuli, čo si rozprávajú.“

Severson zbledol ako stena. Naklonil sa ku skrinke, aby mu Alena nevidela do tváre, a chvejúcou sa rukou siahol na gombík.

„Nemožno viac zosilniť, už som sa o to pokúsil. Ale neprídeš o nič, Alenka. Rozprávali si anekdoty a niektoré boli tak trochu pikantné, preto radšej pokračujú šeptom, aby nikto nepočul, že sa neslušne bavia,“ rozvravel sa Severson, obdivujúc vlastný dôvtip.

Olaf sa skutočne zasmial a Watson s ním.

„Keď sa zase niečo dozviete, pozvite ma. Majte sa dobre, Watson! Teraz sa musím ukázať Molodinovej a Navrátilovi…“

„Vidíš, ustavične ti hovorím, že sme zlí detektívi,“ usmiala sa zhovievavo Alena a vypla aparát.

Severson si líhal vzrušený.

„Tak predsa — sprisahanci sú spolčení,“ a po celom tele rozlialo sa mu nepríjemné teplo. Zdalo sa mu, že zaťažujúci pocit obrovskej zodpovednosti premenil sa na balvan, ktorý mu ťažko leží na srdci.

Nespal celú noc, ako sa zo zvyku hovorilo času, určenému na spánok. Na Lúči nebolo pochopiteľne ani dňa, ani noci, ani jari, ani zimy. Čas práce, štúdia aj oddychu určovali iba atómové hodiny, ktoré neúprosne merali čas bez ohľadu na nezvyčajné prostredie.

Podľa tohto poriadku by bolo teda pre Seversona práve ráno, keď sa odhodlal na odvážny čin.

Tentoraz mal službu kratšie ako obvykle. Viedol vysielanie pre Svetovú akadémiu vied.

Sadol si k mikrofónu a prečítal hlásenie o výsledkoch vedeckého prieskumu. Boli to zväčša čísla, značky a skratky, z ktorých mnohým vôbec nerozumel. Zrozumiteľná mu bola iba jediná zpráva: „Madarász pri prieskume kozmického žiarenia objavil dosiaľ neznáme lúče, ktoré pôsobia rušivo na niektoré prvky, najmä s menšou atómovou váhou. Prvé pokusy sa ešte neskončili. Podrobnejšiu zprávu vám podáme neskoršie. Lúče nazývame predbežne „zéro“.“

Severson ani netušil, aký veľký rozruch spôsobí táto zpráva, keď sa po dlhej púti vesmírom dostane na Zem.

Skončil vysielanie a tajne sa vrátil do skladu. Pozorne si prezrel zoznam uskladneného tovaru, opísal si jedno z čísel a vyhľadal debnu, v ktorej bol uložený hľadaný predmet. Na šťastie bola pripevnená hneď na kraji, aby ju mohli vyložiť medzi prvými, keď pristanú.

Otvoril ju a vybral z nej kožené puzdro s fotoaparátom. Dal všetko do poriadku a ako zlodej so zlým svedomím odkradol sa do svojej kabíny. Až tu si potom aparát dôkladne pozrel. Jeho značku poznal. S podobným aparátom sa oboznámil v Prahe. Bol to dokonalý prístroj, s ktorým sa mohlo pracovať aj v úplnej tme.

Z podlhovastej skrine, umiestenej v stene kabíny, vybral dlhé zvinuté lano a skafander, ktorý bol pripevnený pre prípad hroziaceho nebezpečenstva.

Opatrne pootvoril dvere a rozhliadol sa. Chodba bola prázdna.

Jednou rukou si pritisol čudné cestovné potreby a druhou sa pritiahol k pružnej tyči na stene. Niekoľkými obratnými pohybmi doručkoval k východu z lietadla. Rýchlo stisol červený gombík a chvíľu netrpezlivo čakal.

Vedľa gombíka rozsvietilo sa zelené svetlo. Otvoril dvere a vstúpil do úzkej komory, ktorú pred okamihom vyplnil vzduch.

Všetko toto zariadenie dokonale poznal — spolupracoval na jeho montáži v halách na Mesiaci. Dobre vedel, že pri otvorení východových dvier zaznie v riadiacej kabíne poplašný signál, ktorý kapitána lietadla ihneď upozorní na poruchu. Preto vytiahol z vrecka nôž a prerezal na stene všetky lanká, takto súčasne zhasol i zelené svetlo, svietiace do chodby.

Len teraz si pokojne natiahol skafander. Jeden koniec lana si pripäl na pracku opaska a druhý na krúžok rámu dvier. Takto zabezpečený otvoril východ z lietadla a pomaly vyplával do voľného medzihviezdneho priestoru.

Od strachu sa mu zovrelo hrdlo. Kŕčovite sa pridŕžal verají a pritisol sa k hladkej stene kolosa. Hviezdnatá obloha sa v nej odrážala ako v zakrivenom zrkadle. Hviezdy svietili pokojne a nepohnute. Zdalo sa takmer, že Lúč stratil svoju šialenú rýchlosť a teraz nehybne stojí vo vzduchoprázdnom priestore.

Mŕtvy pokoj rušili iba guľaté okná, tu a tam svietiace z obrovského trupu lietadla.

Severson opatrne pootočil hlavu. Jeho zrak padol na veľkú guľu, v ktorej ako v hlave bol umiestený mozog kolosa: riadiaca kabína, pozorovateľne, observatória a vysielacie stanice. Za veľkými oknami pohybovali sa vedci. Pokojne pracovali a netušili, že sa na nich niekto zvonku díva.

„Naozaj nič netušia? Nezbadal ma náhodou niekto?“ zľakol sa Severson a rýchlo pozrel na svoj skafander. Dopadal naň iba slabý odraz svetla. Na takú veľkú vzdialenosť nemohol ho nikto vidieť.

Chvíľu pozoroval život v hlave Lúča.

Všetko v poriadku! Vpred!

Postupovalo sa mu ťažko. Rukavice sa kĺzali po lesklom kove a kmity rukami a nohami veľmi nepomáhali. Okrem toho bolo treba dôsledne obchádzať ožiarené okná, čím sa cesta predlžovala.

Zastavil sa. Musel, si oddýchnuť a presnejšie určiť cieľ.

„Áno, tento rad je to — šieste okno.“

Šplhalo sa mu už lepšie; konečne prišiel na najvhodnejší systém: kmit ľavou nohou, pravou rukou sa prichytiť a skrčiť sa. Kmit pravou nohou, napnúť telo a ľavou rukou sa prichytil… Liezol ako žaba v strachu, aby sa neopatrným pohybom neodrazil od trupu lietadla. Okamžite by odletel do priestoru a musel by znovu začať: pritiahnuť sa pomocou lana k východu a potom znovu prekonať ťažkú cestu po lesklom kove.

Chvíľami sa mu zdalo, že namiesto neho pohybuje sa pod ním kolos. Bol to klam, ktorý vznikal v prostredí, kde nie je „hore“ ani „dole“. Človek jednostaj myslí, že má hlavu hore.

Severson sa najviac obával pohľadu pod seba a za seba. Striehol tam na neho strašlivý závrat, ktorý odzbrojuje najväčších odvážlivcov.

K cieľu namáhavej púte sa dostal až o hodinu. Chytil sa o okraje okna a chvíľu odpočíval. Potom vytiahol z vrecka skafandra zrkadielko, naklonil ho pred očami do takého uhla, aby mohol nepozorovane nazrieť do kabíny.

Na lesklej ploche zrkadielka zjavil sa Watson. Sedel chrbtom k oknu a písal.

Severson nazrel do okna. Na stole ležali záhadné tabuľky, ktoré si s Alenou už prezreli, a nejaké slovníky.

Watson občas prešiel ceruzkou po rubrikách tabuľky, poznačil si čosi a zalistoval v niektorom slovníku.

Teraz sa podozrivo pohol.

Severson o chvíľu nazrel opäť do kabíny. Watson mal na ušiach slúchadlá a otáčal ladiaci gombík magnetoíónu.

„Asi si nahráva na pás vysielanie zo Zeme,“ usudzoval Severson. Rýchlo vytiahol fotoaparát z puzdra, zaostril a stisol spúšť.

„Jednu snímku už máme,“ povedal si spokojne. „Pre Istotu ešte jednu, keby sa ne—

Aparát mu zrazu vypadol z ruky a trup lietadla sebou trhol a otočil sa okolo svojej osi.

Severson od hrôzy zavrel oči. Zdalo sa mu, že padá do bezodnej priepasti. Prudké trhnutie mu opäť pripomenulo záchranné lano.

Rýchlo späť do lietadla! Čo sa s ním stalo?

Po niekoľkých pohyboch stuhla mu ľaknutím v žilách krv.

Ktosi ho chytil za ruku. Otvoril oči.

Pred ním stál Navrátil, ožiarený svetlom z komory. Vtiahol ho dovnútra a prudko pribuchol dvere.

„Čo bláznite, človeče? Ste námesačník, alebo samovrah?“ Vzal ho za rameno a vošiel s ním do chodby. Až tu si sňal kuklu skafandra a odskrutkoval ju aj Seversonovi.

„Odpusťte, že som sa na vás tak oboril,“ povedal mu miernejším hlasom, keď zbadal kriedovo bledú tvár záhadného pútnika.

„Bodaj vás hus pečená kopla! Čo ste tam, človeče nešťastný, robili?! Omrzel vás život? No, najprv sa upokojte, veď ja som sa naľakal viac ako vy…“

Severson stál pred Navrátilom ako obarený. Spomenul si na fotografický aparát.

„Ja — ja — som — fotografoval,“ zajachtal ustrašene ako žiačik, ktorého prichytil učiteľ pri odpisovaní.

„Fotografoval? A čo ste tam vonku fotografovali, prosím vás?“

Seversonovi vystúpil na čelo studený pot.

„Fotografoval som Lúč. Chcel som získať zaujímavú snímku pre televízne vysielanie,“ vzišlo mu šťastlivo na myseľ. „Keď ste mi potiahli lano, vypadol mi aparát z ruky.“

„To je nápad. Zaujímavá snímka! Uvedomili ste si vôbec, že ste tam mohli prísť o život? Jediné zrniečko prachu, letiace vesmírom, mohlo vám prevŕtať srdce. Práve tak vám mohli uškodiť lúče zéro. Ešte nevieme, či neprenikajú aj skafandrom. Musíte sa okamžite dať prezrieť lekárom.“

Severson sa medzitým trošku spamätal. „Odpusťte mi tú nerozvážnosť, súdruh Navrátil. Veľmi ma mrzí, že som vám spôsobil toľko nepríjemnosti. Už to nikdy neurobím — prisahám!“

„To pevne verím. Máte šťastie, že som vás zazrel z riadiacej kabíny. Tak dlho sa chodí s krčahom po vodu, kým sa nerozbije. Zapamätajte si to! Keď vám druhý raz niečo podobného príde na myseľ, najprv sa poraďte so mnou alebo so súdruhom, ktorý bude práve kapitánom. Rozumeli ste?“

„Áno, a nehovorte to, prosím vás, nikomu. Musel by som sa hanbiť.“

„Už je neskoro. Videli vás všetci, ktorí boli v riadiacej kabíne.“

Alena hneď uhádla, prečo vyšiel Severson z Lúča.

„Vidíš, vidíš, vždy ti hovorím, aby si už nepátral, aj tak to nikam nevedie,“ vyčítala mu.“ Málo chýbalo a bola by som ťa stratila! Keby si mi bol povedal aspoň slovko! S pátraním na vlastnú päsť musíme prestať. Oznámime všetko Navrátilovi a bude to!“

„Nie, ešte nie!“ zúfalo protestoval Severson. „Ešte nie je vhodný čas. Sľubujem, že už nebudem pátrať a už nevyparatím nijakú hlúposť. Watsona však musíme ešte nejaký čas pozorovať. Okrem vecí v kabíne nemáme proti nemu predsa nijaké rukolapné dôkazy. Prišiel som aj o snímku, ktorú som tak namáhavo získal. Možno, že Watsona ešte pri niečom pristihneme. Na to nám predsa postačí televízny telefón.“

„Stará chyba sa znova opakuje,“ riekla tíško Alena.

„Keď ja ti neviem odporovať…“

Krátko potom navštívil Seversona Olaf.

„Zdravím vás, strýčko! Ako sa máte, vy parašutista? No, no, len sa hneď nehnevajte! Prišiel som sa len opýtať, čo ste urobili so škatuľkami.“

„Zničil som ich, ako ste si priali.“

„Naozaj? No, dobre… A prečo ste vlastne liezli z lietadla? Dúfam, že ma nešpehujete?“ spýtal sa s úškľabkom na tvári.“ To by som vám neradil. Viete, špicľov neznášam.“

Severson očervenel a mimovoľne zaťal päste.

„Keby ste neboli mojím prasynovcom, potrestal by som vás na mieste, vy — Brat silnej ruky. Veľa si dovoľujete! Ale varujem vás! Nezahrávajte sa so mnou! Stačí slovo — a budete v pasci, z ktorej vám nepomôže ani pánboh. Navrátilovo príslovie o džbáne predsa poznáte?“

Ditrichson sa zháčil.

„Nechcel som vás uraziť, strýko,“ povedal zmierlivo. „Azda to nie je také zlé… Výlet z lietadla mi teda nemôžete vysvetliť?“

„Môžem,“ odsekol Severson. „Liezol som tam vlastne kvôli vám. K reaktorom som sa nedostal, nuž som šmaril tie vaše prekliate škatuľky do vesmíru.“

„Škoda. Hladina opadla — ešte som ich mohol upotrebiť. No — aj tak vám pekne ďakujem,“ povedal ironicky.

29 WATSONOVO TAJOMSTVO

Prešiel rok, prešiel ďalší. V práci a v zábave čas ubiehal rýchlo. V Lúči sa vcelku nič nezmenilo. Iba zprávy zo Zeme prichádzali s čoraz väčším oneskorením.

Navrátil občas prezrel kontrolné záznamy smerovaného astrogravimetra.

„Márnosť nad márnosť! Vyrieknuté slovo nechytíš a svetlo nepredbehneš. Obávam sa, že doktor Zajac sa dal do márneho boja. Gravitácia — to je taký stohlavý drak. Jednu hlavu mu odsekneš a päť ďalších mu naskočí. Skôr sa oholíš sekerou, ako zmoduluješ gravitáciu.“

Jediným príjemným vyrušením z pokojného života boli lúče zéro. V krátkom čase sa ukázalo, že sú veľmi dobrým služobníkom v atómovej fyzike. Vedcom pomohli dokonalejšie poznať pohyb v atómoch a v laboratóriu podstatne urýchľovali zložitý proces premeny prvkov.

Nerozriešenou záhadou naďalej ostával zdroj lúčov a rovnako bezvýsledné boli aj pokusy o ich umelú výrobu v laboratóriu.

Zprávy zo Zeme očakávali vždy s veľkým záujmom.

Prvé pokusy o ovládnutie počasia pomocou atómovej energie vyvolali na Lúči nadšenie. Menej radostné boli zprávy o oživovaní Amundsena. Operácie postupovali veľmi pomaly, pretože telo hrdinu bolo na niekoľkých miestach poranené. Tarabkin však — na Seversonovu veľkú radosť — ešte vždy nestrácal nádej.

Lúč je už päť rokov na ceste medzi Zemou a Proximou Centauri. Spojenie so Zemou sa oneskoruje o dva a pol roka.

V službe ostal len najnevyhnutnejší počet vedcov. Všetci ostatní sú v klubovni na oslave významného výročia.

Spev, recitácie, hudba…

A slávnostná hostina.

„Pečená sliepka, moje obľúbené jedlo!“ zvolala radostne Molodinová. „A pirožky!“

„Plnená paprika!“ pridal sa Madarász.

„Bravčové, knedľa — a kapusta s oškvarkami,“ radoval sa Navrátil.

„Nech som prezidentom na planéte X, ak toto lečo nie je lepšie ako to, ktoré mi robievala mamička!“ jasal Fratev.

„Vy ste čarodejka, Alena. Všetkým ste nám trafili na nôtu. Ako sa vám to mohlo tak dokonale podariť?“ čudoval sa Čan-su.

Alena sa šťastne usmiala.

„Nuž a či sme sa za tých päť rokov nepoznali dokonale? Ako by som nevedela, čo kto má rád? Veď v klube ste už toľkokrát spomínali svoje obľúbené jedlá. Pri dokončovaní výkresov kuchyne mi prišlo na myseľ občas ju obohatiť o národné jedlá každého z nás.“

„A tajne prepašovala do Lúča debnu konzerv, aby sme sa umelých jedál neprejedli, pravda?“ dodal Navrátil.

„Kto by si to len bol myslel, že ste taká dokonalá kuchárka!“ vyslovil uznanie Scheiner.

Severson stisol dievčine ruku a zašepkal:

„Podarilo sa ti to dokonale — gratulujem…“

Len čo sa hostina skončila, Navrátil zanôtil:

Všetci sa pridali a klubovňou zaznelo veselo ďalej:

Nasledovali ruské národné piesne, maďarské, poľské, francúzske, anglické…

„Súdružka Molodinová, mám pre vás dôležitú zprávu. Keď budete mať chvíľu čas, navštívte ma!“ Ozval sa Watsonov hlas v riadiacej kabíne.

„Nemôžete mi to povedať hneď? Nesmiem sa teraz vzdialiť. Práve sme spozorovali, že sa Lúč nepatrne vychýlil z dráhy. Iste uznáte, že je to vážna vec. Zisťujeme príčinu.“

„Teda stručne: zachytil som ďalšiu rozhlasovú stanicu na planéte X. Hovorí inou rečou ako prvá a je o niečo slabšia. Ostatné vám poviem neskoršie. Teraz sa ponáhľam do observatória. Pomôžem kolegom v prieskume.“

Na obrazovke služobného televízora zjavil sa Cahén:

„Súdružka Molodinová, astrogravimetre hlásia väčšie teleso smerom k Penebole.“

„Ďalšie, o niečo menšie teleso smerom k Regudovi,“ pokračoval o chvíľu v hlásení.

Molodinová sa spojila s rádiolokačnou stanicou:

„Súdruh Wroclawski, preskúmajte priestor smerom k Regulovi a Denebole.“

Asi o pol hodiny Wroclawski oznámil:

„Smer Regulus: tmavé teleso, veľkosť 0, 3 — vzdialenosť 26, 7 minúty.

Smer Penebola: tmavé teleso — veľkosť 0, 08 — vzdialenosť 32, 9 minúty.

Smerom ku stredu súhvezdia Leva: tmavé teleso — veľkosť 0, 04 — vzdialenosť 39 minút.“

Molodinová zapla rýchlo všetky televízne telefóny na Lúči. „Pozor — pozor — pripútajte sa! Spúšťame pohonné reaktory!“

Presne o minútu vyšľahli z trysiek lietadla červené plamene.

„Mali sme viac šťastia ako rozumu — hovorí sa u nás,“ poznamenal Navrátil. „Vyhasnutá slnečná sústava, či čo to bolo — mohla nám práve tak dobre stáť priam v ceste.“

„To by som bol objavil už dávno,“ odporoval Madarász, ktorý bol práve prvým pilotom. „Z hlavného astrogravimetra nespúšťam oči.“

Z obrazovky nazrela do miestnosti večne usmievavá Fratevova tvár.

„Predstavte si — najväčšie teleso pri Regulovi je rádiohviezdou,“ volal radostne. „A ako intenzívne vysiela! To už nie je šum, je to priam rachotenie vodopádu!“

Navrátil si nasadil slúchadlá a spojil sa s rádioteleskopom.

„Fratev mal pravdu, vypočujte si,“ ponúkol slúchadlá Molodinovej.

A s úsmevom dodal:

„Už som si myslel, že trošku zveličuje — ako zvyčajne.“

„Je isté, že zdroj, rádiovĺn nemôže byť ďaleko. Prekontrolujte, prosím, či je rádioteleskop presne zame aný na najväčšie temné teleso!“

Navrátil pristúpil k veľkej doske a prižmúrenými očami sledoval niekoľko obrazoviek.

„Áno, hlásenia astrogravimetra, rádiolokátora aj teleskopu sa zhodujú. Rádiovlny vychádzajú z telesa veľkosti 0, 3.“

„Teda stojíme na prahu tajomstva rádiohviezd!“ zaradovala sa Molodinová.

„Sú to nesporne uhasínajúce slnká, ktorých teplota natoľko klesla, že nežiaria viditeľným svetlom.“

„Máte pravdu,“ ukázal Madarász na premietaciu plochu astrotelevízora. „Pozrite, zhasínajúce slnko vyžaruje ešte infračervené a ultrafialové lúče!“

„Od tejto chvíle má Proxima neprávom svoje meno. Najbližším slnkom je — ako ho nazveme?“ poškrabal sa Navrátil za uchom.

„Radia Fratevi. Nech má Fratev radosť, pretože on prvý začul jej hlas,“ navrhol Čan-su.

Severson sa o chvíľu posadil k mikrofónu a hlásil:

„Mimoriadna zpráva pre Zem. Predovšetkým: Odhalili sme tajomstvo rádiohviezd. Sú to temné telesá, alebo lepšie povedané vyhasínajúce slnká. Jedno z nich je neďaleko nás. Nazvali sme ho…

Prepánajána, čo sa robí?! Do kabíny mi vnikla zvonku oslňujúca žiara. Okamih…

Temné slnce sa rozžiarilo! Ba vybuchlo. Okolo neho šíri sa ohnivý pás. Vypínam — zavolám vás o chvíľu…“

Náhle vzplanutie novej oslňujúcej hviezdy vyvolalo v Lúči zdesenie.

„Nezasiahne nás žeravá hmota, ktorú odvrhlo slnce?“ spýtal sa ustrašene Ditrichson.

„Pohonné reaktory na plný chod!“

Watson sa vrútil do riadiacej kabíny.

„Nerobte to, nezvyšujte rýchlosť nad doterajších stopäťdesiattisíc kilometrov! Môže to zle dopadnúť, to sme predsa ešte nevyskúšali!“

„Padni oko alebo zub! Teraz ťažko vyberať — niet na to času. Zvýšenou rýchlosťou riskujeme oveľa menej, ako keby sme sa motali v dosahu novy — a zhoreli,“ mienil Gruber.

„Také zlé by to hádam nebolo. No krídla by sme si asi popálili ako — Ikaros,“ mienil Madarász.

Jediný Čan-su ostal celkom pokojný:

„Súhlasím s akademikom Watsonom,“ povedal s úsmevom, akoby šlo o bezvýznamný spor. „Nezvyšujme rýchlosť zbytočne. Plytváme tak pohonnými látkami a ešte ich budeme potrebovať. Nezabúdajme, že čím budeme mať väčšiu rýchlosť, tým viac potom budeme musieť brzdiť. A nóva Radia Fratevi? Len ju nechajme pokojne stranou. Vyvrhnutá žeravá hmota neletí rýchlejšie ako dvetisíc kilometrov za sekundu. Nikdy nás nemôže dohoniť.“

„O tri roky, keď k vám doletí môj hlas, zažiari na vašom nebi nová hviezda,“ pokračoval Severson vo vysielaní.

„Keď ju zbadáte, spomeňte si na nás a nazvite ju Radia Fratevi.“

Vznietenie temného slnka vo vzdialenosti päť svetelných hodín nie je pre očitého svedka najpríjemnejším javom. Pre našich obyvateľov vesmíru bola to však priam ideálna príležitosť pre poznanie a štúdium života hviezd.

Náhle vzplanutie hviezdy pozorovali hvezdári už niekoľkokrát. Bolo to však vždy v takých obrovských vzdialenostiach, že výsledky bádania boli nepatrné. Iba teraz mohli vedci sledovať fyzikálne a chemické zmeny tak na samom slnku ako aj v prstencoch hmoty, ktorú hviezda odvrhla od seba obrovskou silou.

O niekoľko hodín ocitol sa Lúč v zosilnenom daždi röntgenových a kozmických lúčov. Aj novoobjavené lúče zéro žiarili oveľa intenzívnejšie.

„Napokon máme šťastie v nešťastí, ako sa U nás vraví,“ usmial sa spokojne Navrátil. „Neostáva nám nič iné, len aby sme našej milej Radii Fratevi úctivo poďakovali za nesmierne cenné fakty, ktoré poskytla našej vede. Teraz už niet sporu o tom, že nám tieto fakty pomôžu rozlúštiť tajomstvo nóv a ostatných hviezd a že nám konečne bližšie osvetlia aj záhadu kozmických lúčov. Nebojím sa povedať, že sa priblížime o veľký skok aj k rozriešeniu vzniku hviezd.“

„Áno, úroda je bohatšia, ako sme očakávali,“ prikývla Molodinová. „A koľko nových veľkých objavov nás ešte čaká v slnečnej sústave Proximy Centauri a v sústave Alfy Centauri!“

„A kto môže vylúčiť možnosť, že sa nám podarí odhaliť zákonitosť celej našej Galaxie?“ snila Alena.

Jasne žltá farba Radie Fratevi o niekoľko dní zmenila sa na oranžovú, potom na rumelkovočervenú.

Viditeľnosť hviezdy sa zmenšila natoľko, že ju mohli pozorovať iba silnými ďalekohľadmi alebo astrotelevízormi.

„Mali sme ju nazvať Prskavka, a nie Radia,“ usmial sa Fratev. „Zažiarila, narobila trochu rozruchu — a zhasla.“

„Správne! Básnik Erben by povedal: Prskla a zhasla docela….“

Život na Lúči sa vrátil opäť do normálnych koľaji. Vedci obrátili objektívy svojich prístrojov k cieľu cesty, k súhvezdiu Proximy Centauri.

Severson v tých rušných udalostiach takmer zabudol na Watsona. Pripomenul mu ho až rozhovor s prasynovcom. Olaf sa totiž sťažoval na sústavné bolesti hlavy, ktoré ho niekedy doháňajú až k šialenstvu.

„Keby ti radšej praskol tvoj celý zločinný mozog, mal by som aspoň po starosti,“ pomyslel si Severson. No keď si uvedomil obsah svojho tajného želania, striaslo ho.

„Kam som sa to až dostal?! Takéto riešenie je iba pre zbabelcov,“ rozčuľoval sa sám na seba. „Čas letí a cieľ cesty sa blíži! Treba konať.“

A znova sa dal do pátrania.

Watsona sledoval teraz v observatóriu denne.

Po mnohých márnych pokusoch podarilo sa, mu konečne pristihnúť ho.

Zapäl televízny telefón a bez mimoriadnej pozornosti sledoval výjav na obrazovke. Nezaujímal ho, bol veľmi podobný všetkým predchádzajúcim. Veď už poznal každý Watsonov pohyb. Nebolo nič mimoriadneho ani na tom, že práve vytočil akési číslo na televíznom telefóne.

Čo sa však dialo potom, Seversona nesmierne prekvapilo.

Na obrazovke Watsonovho aparátu zjavil sa záber z riadiacej kabíny. Čan-su hovoril s Navrátilom o novo objavenej planéte v súhvezdí Alfy Centauri A. Ani jeden z vedcov si však nevšímal telefón.

„Že by im tam nesvietilo signálne svetlo?“

Keď sa Watson nabažil pohľadu do riadiacej kabíny, spojil sa s klubovňou. Tam bolo veselo. Wroclawski rozprával anekdoty a celá spoločnosť sa smiala. Chvíľami usmial sa aj Watson.

Ani v klube nikto nespozoroval, že je telefón v činnosti.

Severson sa zrazu klepol do hlavy.

„Som ja len hlupák. Ako ma to len mohlo hneď nenapadnúť! Watson robí predsa to isté, čo ja: odpočúva, čo sa robí v riadiacej kabíne a v klube. Ale čo chce vysliediť? Pravdepodobne podáva zprávy Bratstvu silnej ruky! Už je naozaj najvyšší čas zakročiť!“

Severson sa rozhodol, že hneď po službe povie všetko Alene a požiada ju, aby informovala o dvoch sprisahancoch Navrátila.

Len čo vstúpil do klubu, kde si určil schôdzku s Alenou, zarazil sa.

Sála bola hneď po striedaní smien takmer prázdna. Pri okne s pokrútenou borovicou sedel Watson. Natoľko bol zabraný usporiadavaním akýchsi papierov, ktoré ležali na stolíku pred ním, že si príchodzieho ani nevšimol.

Watson v klube? Sem predsa nikdy nechodí! Čo má zase za lubom? Severson rýchlo rozmýšľal. Sadol si na druhý koniec sály, vytiahol z vrecka blok a predstieral, že si niečo píše. Pritom pozorne sledoval záhadného návštevníka.

Watson sa tváril spokojne. Chvíľami sa jeho oči dokonca usmiali dvoma vejárikmi vrások na spánkoch. Keď mal všetky papiere poukladané na dosť veľkej kope, oprel sa lakťom o rám okna, niekoľkokrát si pohladil prešedivené vlasy a zahľadel sa do hviezdnej oblohy.

Do sály prichádzali ďalší hostia — Navrátil, Molodinová, Čan-su, Scheiner, Fratev, Madarász, Mc Hardy.

Každý pri pohľade na Watsona zatváril sa rovnako začudovane ako Severson. Alena pribehla celá udychčaná. Ospravedlňovala sa, že sa zdržala v kuchyni.

„Čo povieš na tohto návštevníka?“ zašepkal Severson a očami ukázal na Watsona.

„Teším sa z neho. Konečne dostal rozum.“

„Ty si vedela, že sem dnes príde?!“ divil sa Severson.

„Vedela, povedal mi to Navrátil. Na jeho žiadosť som pripravila čaj a zákusky.“

„Prečo sa tak náhle zmenil? Nesleduje nejaký nečistý cieľ?“

Alena sa zasmiala.

„Ty si predsa len nenapraviteľný! Vo všetkom vidíš záhadu.“

„A ten prijímač — a šifrované poznámky — to nič nie je?“ povedal urazene Severson.

Alena sa už nedostala k odpovedi. Navrátil sa postavil do stredu sály a na jeho znamenie všetci stíchli.

„Drahí súdruhovia, posaďte sa, prosím, k spoločnému stolu, aby sme boli všetci pohromade. Akademik Watson nám chce oznámiť niečo dôležitého.“

Severson pozrel na Alenu spýtavým pohľadom. Alena iba pokrčila ramenom, čo znamenalo, že o ničom nevie.

„Ak dovolíte, ostanem sedieť,“ začal oficiálne svoj prejav Watson. „Viem dobre, že mnohí z vás ma považujú za nenapraviteľného samotára — a niektorí dokonca za mrzutého muža, ktorý nemá rád ľudí. Dnes by som vám preto rád zložil účty zo svojej samoty.“

Odmlčal sa a očami prešiel všetkých prítomných. Usmial sa.

„Dnes vám teda môžem prezradiť, prečo som nechodil medzi vás. Potreboval som veľa času. Pokúšal som sa totiž rozlúštiť zmysel slov neznámej reči obyvateľov planéty X…“

Posledné slová zapôsobili ako bomba.

„Domnievam sa, že sa mi to podarilo — aspoň čiastočne.“

Alena sa zľahka dotkla Seversona a významne na neho žmurkla.

„Ako som už oznámil súdružke Molodinovej, planéta X vysiela na dvoch staniciach. Tú druhú som — žiaľ — objavil iba nedávno. Na nešťastie hovorí celkom iným jazykom ako prvá stanica. Celá moja práca sa teda zaoberá iba silnejšou stanicou, ktorú počúvame už mnoho rokov. A teraz dôkazy…“

Watson pristúpil k magnetofónu a sklopil páčku vypínača. Sálou sa ozval plačlivý hlas.

„Takto hovoria obyvatelia planéty X normálne. A teraz si to dajme pomalšie… Dávajte pozor: Najčastejšie počujete tieto slová: vhgt — svls — ohoghim — svin — gh. Zrejme sú to slová, ktoré používajú neznámi ľudia najčastejšie. Zistil som si, ktoré slová sa najčastejšie vyskytujú v mnohých svetových jazykoch a dospel som k názoru, že medzi čudnými slovami musia byť najmä slovesá vo význame byť — a tak ďalej.

Bolo by veľmi zdĺhavé, keby som vám chcel opísať celý postup, ako som krok za krokom odhaľoval zmysel slov. Kto sa o tento problém zaujíma bližšie, môže si preštudovať tieto materiály,“ položil ruku na väčší zväzok papierov.

„Chcel by som vás však ešte upozorniť, že cesta k rozlúšteniu je veľmi zložitá. Najprv som to skúšal pomocou najrozličnejších dešifrovacích systémov, ktoré sú známe z čias rozdelenia ľudstva. Nedarilo sa mi to. Potom som preštudoval vedecké spisy akademika Hrozného a Lexu, ktorí rozlúštili neznámu reč a neznáme písmo na nápisoch z Orientu. Ani to mi veľmi nepomohlo. Iba po roku márneho hľadania som si všimol, že niektoré slová majú síce rovnaké písmená, akoby sa povedalo po našom, ale zakaždým sa vyslovujú inak. Rozdiely sú vo výškach tónov jednotlivých slabík. Neznámi ľudia vlastne nerozprávajú, ale spievajú. Nášmu sluchu to príliš nelahodí, ale pre neznámych ľudí to má veľký význam. Jednotlivé tóny im totiž nahrádzajú písmená.

A teraz vám prečítam preklad niekoľkých súvislých viet, ktoré sa mi podarilo zostaviť:

„Matematický turnaj (súboj alebo olympiáda) mal dobrý priebeh a vysokú úroveň. Absolútnym víťazom je — nezrozumiteľné meno.“

„Nepriateľská krajina (alebo svetadiel) usiluje sa zničiť našu civilizáciu (alebo náboženstvo). Boh nám vložil do ruky meč (alebo zbrane), aby sme potrestali rúhačov. Naša krajina (alebo svetadiel) je pre nás veľmi malá. Najúrodnejšie krajiny majú bezbožní — nezrozumiteľný názov národa — a my hladujeme. Musíme rozšíriť svoj životný priestor. Naša trpezlivosť je už na konci. Vyhlásime svätú vojnu…“

Zdá sa teda, že návšteva na planéte X nebude pre nás nijako príjemná. Podľa výsledkov, ku ktorým som dospel dlhou a trpezlivou prácou, schyľuje sa tam k búrke. Je celkom možné, že sa dostaneme priamo do tuhého.“

Odmlčal sa. V sále ležalo ťažké ticho.

„Priznám sa, a akiste hovorím za nás všetkých, že ma akademik Watson príjemne prekvapil,“ ujal sa slova Navrátil. „Za jeho gigantickú prácu musíme mu vysloviť úprimnú a vrelú vďaku.“

Sálou sa ozval nadšený potlesk.

„Táto práca má pre nás zaiste veľkú cenu. Uľahčí nám prvý styk s obyvateľmi planéty X.

Nehnevajte sa však, súdruh Watson, keď poukážem aj na tienisté stránky problému. Akiste nepochybujete o tom, že vám aj nám prajem na tejto ceste mnoho úspechov. Nechcem pochybovať ani o vašej statočnosti a starostlivosti. Obávam sa však, že aj pri všetkej dôkladnosti v lúštení môžeme ľahko podľahnúť klamu. Nezabúdajte, že naše myslenie je príliš pozemské na to, aby sme mohli preniknúť do myslenia neznámych tvorov len na základe zvukových záznamov. Pripúšťam síce možnosť, že akademik Watson odhalil tajomstvo neznámej reči, ale obávam sa, že zmysel slov je často iný, ako im teraz pripisujeme.“

Rozprúdila sa živá diskusia. Jedni stáli na Watsonovej strane, druhí pochybovali s Navrátilom.

„Práve som sa rozhodol, že preštudujem hudbu neznámych ľudí,“ povedal Madarász, keď sa vedci rozchádzali do svojich kabín. „Aby som odhalil jej zákonitosti, na to nepotrebujem slovníky…“

Seversona Watsonova zpráva natoľko ohromila, že celú besedu sledoval ako vo sne.

„Zaoberal sa statočnou prácou — a ja som ho upodozrieval,“ premýšľal.

„Ale prečo sa tak často stýka s Olafom? Prečo odpočúva rozhovory? A kto mi teda dal do vrecka varovný list? Nie — nie je to celkom v poriadku! Nelúštil záhadnú reč z iných príčin?“

30 DOBRÝ SLUHA — HROZNÝ PÁN

„Pozor, pozor! O desať minút zapneme pohonné reaktory! Pripútajte sa, otočíme lietadlo!“

Molodinovej hlas, prenášaný do všetkých kabín, znel slávnostne.

„Sláva, už sa blížime k cieľu!“ zvolala Alena. „Leif, však sa aj ty tešíš? Ja nesmierne. Cesta bola krásna a zaujímavá — všetka česť! Ale všetko s mierou. Priznám sa ti, že mi večná noc občas šla už na nervy. Ani nevieš, ako sa teším! Aj ty, pravda? To bude nádhera, keď zacítime pod nohami pevnú pôdu a nad hlavou nám zažiari skutočné slnce. A to nielen jedno, ale hneď tri!“

Zo zásuvky vyložila puzdro s demodulátorom a podala ho Seversonovi.

„Pozri, ako veselo nám žiari v ústrety!“

Severson si prezeral tri slnká so zatajeným dychom. Aké boli pestré! Jedno bolo žlté ako naše Slnko, druhé oranžové a tretie červené.

„Ku ktorému z nich letíme?“ spýtal sa zamyslene.

„K najväčšiemu, ktoré svieti rumelkovým svitom. Hovorím síce k najväčšiemu, ale v skutočnosti Proxima Centauri je najmenším slnkom v celom trojhvezdí. Teraz sa nám zdá byť najväčším, pretože je k nám najbližšie.“

„A ako ďaleko za ním sú ďalšie dve slnká?“

„Približne štrnásť svetelných dní, teda kúsok. Náš Lúč prekoná túto vzdialenosť aspoň za šesť týždňov. Keď sa rozlúčime s obyvateľmi planéty X, potom sa ta podívame. Bude to zaujímavá cesta. Zlaté slnko — Alfa Centauri A — má sedem planét a oranžové — Alfa Centauri B — štyri planéty. Je celkom pravdepodobné, že na niektorej nájdeme mysliace tvory podobné našim ľuďom. Obidve slnká sa navzájom otáčajú okolo toho istého ťažiska aj so svojimi slnečnými sústavami. A okolo tejto dvojice obieha Proxima so svojimi planétami.“

V zadnej časti kolosa sa ozval šum a praskot.

Trojhvezdie uniklo zo zorného poľa prístroja. Hviezdna obloha sa dala do pohybu. Zjavilo sa súhvezdie Panna, potom Vlasy Bereniky, Veľký voz s Polárkou na oji, Kasiopea, Mliečna dráha — súhvezdie Andromeda, uprostred ktorého svietila maličká hviezdička — Slnko našej slnečnej sústavy.

Na Lúči nebolo jediného človeka, ktorý by spal. Spálne vedcov boli prázdne. Všetci sa zhromaždili v čele lietadla, aby pomohli pri rýchlych operáciách, ktoré si vyžiadalo otáčanie lietadla.

Len čo sa Lúč ustálil v novej polohe, prišiel nový nával práce. Všetky prístroje bolo treba znovu usporiadať — antény, rádioteleskopy, astrorádiolokátory, astrogravimetre…

Alena pozrela von oknom.

„Obloha je už nehybná, môžeme sa odpútať.“

Severson rozopäl pás a zodvihol sa z kresla. Vykríkol od ľaku. Nohy sa mu podlomili pod váhou tela.

„Som ja len hlúpy…“ začervenal sa ako dievčatko a vzpriamil sa. „Lúč zmierňuje rýchlosť. Vrátila sa nám gravitácia. Viem to, a predsa som na to zabudol.“

„Nič si z toho nerob! Za osem rokov človek na všeličo zabudne. A prv ako začneš chodiť, prezuj sa. Topánky s oceľovými podrážkami sú teraz už zbytočné — podlaha už nie je magnetická.“

Severson urobil niekoľko krokov a dupol si.

„Rozhodne si zvyknem na to rýchlejšie ako na nedostatok gravitácie,“ usmial sa. „Mám taký príjemný pocit, akoby som už stál na pevnej zemi.“ Vytiahol z vrecka ceruzku, zdvihol ju do výšky a spustil ju. Neostala nehybne v priestore, ako by sa bolo stalo ešte pred pol hodinou, ale hneď spadla na podlahu.

„Skutočne som ako na Zemi,“ povedal spokojne.

Na televíznom telefóne zablikalo červené svetlo.

„Súdružka Svozilová má prísť do riadiacej kabíny.“

Severson osamel.

Za dlhé roky práce v laboratóriu poznal už všetky prístroje tak dobre, že mohol samostatne pracovať. Pozrel na hodinky.

„Ešte dvadsať minút,“ povedal si a dal pred seba hrubý blok, ktorý premenil na dôverný denník.

„Čím začať,“ premýšľal a z roztržitosti ohrýzal ceruzku.

„Dojmov je tak veľa…“

„Stále zdravie a dobrú náladu, strýko! Ako sa máte?“ ozvalo sa zrazu vo dverách.

„Olaf — čo tu chce?“

Prekvapene naň pozrel a namiesto odpovede kývol hlavou.

„Tvárite sa tak kyslo, akoby ste žuvali šťaveľ. Vari sa z mojej návštevy netešíte?“ usmial sa sladko Ditrichson. „Hodinku tu mám zastupovať súdružku Svozilovú, je na kapitánskej porade. Vidím, že ju by ste tu videli radšej ako vlastného synovca. No, azda sa znesieme. Je tu nejaká dôležitá práca?“

„O desať minút musíme vybrať z medzihviezdneho priestoru umelé bielkoviny. Vystavili sme ich žiareniu lúčov zéro. Pokus číslo 823. Ale to si urobím sám.“

„Ako vidím, nemáte dnes náladu, strýčko. No, ako chcete. Pozriem teda, ako pokračuje príprava jedál.“

„Aj to si obstarám sám,“ povedal Severson nevrlo.

Ditrichsonovi vzbĺkli v očiach zelené plamienky, ale ovládol sa. Sadol si do kresla a zadíval sa na kontrolnú dosku vysokotlakového kotla.

„Počujte, mám myšlienku,“ obrátil sa o chvíľu k Seversonovi. „Chceli by ste urobiť svojej snúbenici radosť?“

„Radosť? A čím?“ spýtal sa Severson neochotne.

„Pokusom číslo 824, ktorý možno prinesie prekvapujúce výsledky. Potom môžete pokojne povedať, že to bola vaša myšlienka. S radosťou vám ho darujem.“

„Netreba — nerád sa chválim cudzím perím, ako hovorieva Navrátil. Ako si predstavujete pokus?“

„Celkom jednoducho. Vyskúšajme, aké zmeny spôsobí v bielkovinách rádioaktívne žiarenie. Kým sa Svozilová vráti, pokus môže byť hotový. Bude sa čudovať, keď ju požiadame, aby si pozrela bielkoviny pod elektrónovým mikroskopom…“

Seversonovi sa návrh páčil. Na chvíľu sa zbavil aj nepríjemného pocitu z Olafovej prítomnosti.

„Pozrite…“ Ditrichson vytiahol z regála plochú uzavretú nádrž s bielkovinami a podal ju prudko Seversonovi.

„Choďte s tým do atómovej elektrárne. Nevchádzajte však hlavným vchodom, zbytočne by ste rušili službu pri reaktoroch. Choďte zadnými dvermi číslo štrnásť. Priamo oproti dverám uvidíte stenu s niekoľkými uzávermi. Jeden z nich otvorte a vložte doň kazetu s bielkovinami. Nechajte ju tam päť minút — to celkom postačí. Potom ju prineste sem — je to veľmi jednoduché. Nie je na tom nič zložitého. O pokus číslo 823 postarám sa zatiaľ sám. Kedy mám vytiahnuť kazetu?“

„O dve minúty. Ešte vám pomôžem.“

„Ale, strýko, a či som malé dieťa. Som predsa starší ako vy! Len spokojne choďte, škoda času! Svozilová sa môže skoro vrátiť — a bolo by po prekvapení.“

Pri dverách číslo štrnásť Severson sa zarazil.

„Neposlal ma Olaf preč iba preto, aby nám niečo vyviedol v laboratóriu?“ prišlo mu na um. Už sa chcel vrátiť, ale si to rozmyslel.

,Za desať minút, čo tam budem, nemôže predsa nič skaziť. A napokon — všetko si potom dôkladne prekontrolujem.“

Vstúpil do úzkej chodby. Zaujatý myšlienkami ani si nevšimol niekoľko skafandrov, pripevnených plátennými pásmi na protiľahlej stene.

Postavil sa na špičky, chytil kovové koleso uzáveru a niekoľkokrát ho otočil.

„Ešte málo,“ povedal si po prvom nevydarenom pokuse otvoriť uzáver — a otáčal koleso ďalej.

„Zastavte, preboha, zastavte!“ vykríkol niekto a chytil ho za ruku.

Severson stratil rovnováhu a klesol kričiacemu mužovi do náručia. Vytreštenými očami pozrel mu do tváre.

Watson!

„Bláznite, človeče?! Azda vás svet omrzel? Alebo vás dlhá cesta pripravila o rozum? Vy neviete, že rádioaktívne žiarenie zabíja? Čudujem sa Navrátilovi, že vzal do lietadla takého nevzdelanca. A ešte viac ma udivuje Ditrichson. Prečo vám, hlupák, nepovedal, že sa tu nikto nesmie pohybovať bez skafandra? Nevidíte ich tu? Ten váš sprostý pokus s bielkovinami ľahko sa mohol skončiť rozložením bielkovín vo vašom tele!“

Severson si márne urovnával myšlienky v hlave. V prvom okamihu si vôbec nemohol spomenúť, ako sa dostal do hlavnej chodby a prečo mu Watson tak nadáva. Ale posledné Watsonove slová ho celkom prebrali.

„Ditrichson za to nemôže. Ja som na to zabudol,“ zašepkal. „Ako to, že ste ma tu objavili? Ako viete, že ma sem poslal Ditrichson a že robíme pokus s bielkovinami?“

„Ako to viem? Celkom jednoducho. Počul som váš rozhovor. O tom si však pohovoríme neskôr. Teraz si navlečte skafander a dokončite si ten prekliaty pokus. A čo myslíte, že zistíte? Nič nového, je to už dávno vyskúšané.“

„Vy odpočúvate televíznym telefónom. Môžete mi povedať, prečo to robíte?“ spýtal sa Severson priamo.

„Máte pravdu. Počúvam — a najmä prvšie som sa tým často zabával. Je to moja slabosť a určitý nespôsob, priznávam. Ale napokon — čomu inému vďačíte teraz za svoj život, keď nie práve môjmu zlozvyku?“

„Som vám veľmi povďačný a do smrti zaviazaný, súdruh Watson,“ povedal Severson veľmi priateľsky. „Teraz vidím, ako zle som vás poznal, ako som sa vo vás mýlil. Ste dobrý človek, a práve preto mi nejde do hlavy, prečo počúvate cudzie rozhovory.“

„Namiesto vďaky vypočúvate ma ako prokurátor. Keď to tak veľmi chcete vedieť, nuž poviem vám. Bolo mi smutno a samotu znášam horšie, ako si myslíte. Planéta X si vyžiadala všetok môj voľný čas a na zábavu mi neostával. Klub a kapitánovu kabínu som navštevoval teda aspoň po telefóne. O nijaké tajnosti tam predsa nejde. Do vášho laboratória som sa dostal náhodou. Náhodou ma tam prepojil Fratev, keď volal sú družku Svozilovú aparátom, na ktorý som bol ja zapojený. Dúfam, že túto moju slabosť proti mne nezneužijete. Aj tak som na Lúči neobľúbený kvôli starým sporom s Navrátilom. Takmer ma mrzí, že som sa vtedy tak nerozvážne prihlásil.“

Severson mu pevne stisol pravicu.

„Naopak, všetci si vás veľmi vážime ― máme vás radi, verte tomu.“

Tentoraz to myslel vážne.

Alene sa ani nezmienil o udalosti v atómovej elektrárni, Watsona navštevoval teraz často. Drobnými pozornosťami usiloval sa mu prejaviť vďačnosť a zahlušiť tak zlé svedomie. Olafovi sa dôsledne vyhýbal.

„Poslal ma do elektrárne úmyselne, aby sa ma zbavil? Skôr to bola nešťastná náhoda a moja prekliata nevedomosť.“

Dni už tak nebežali, ale vliekli sa ako slimák. Odvážni dobyvatelia vesmíru žili v neustálom vzrušení.

Rýchlosť sa už natoľko zmiernila, že čierne diery V oblohe začali ožívať. Najprv sa zjavili tri matné hviezdičky súhvezdia Centauri a Mirah v Andromede. Čoskoro nato vystúpili z temnôt ďalšie hviezdy. Potom sa zjavila aj malá nepatrná hviezdička — naše Slnce.

Žiara troch sĺnc prenikala už do kabín ako slabučký svit kosáka Mesiaca.

Jeden z astrotelevízorov bol umiestený v klubovni, aby mohli vedci pozorovať planétu X aj vo voľných chvíľach.

Najprv sa zjavila na premietacej ploche ako zrniečko maku Pomaly vyrástla na veľkosť hrášku, potom na malú dubienku — a na tenisovú loptičku.

„Prídeme bližšie, prídeme bližšie, my svet dobyjeme,“

zvolal slávnostne Navrátil, kedykoľvek prišiel do klubovne a pozrel na astrotelevízor.

Dômyselné počítacie prístroje typu Sloboda roztočili sa na plné obrátky. Bolo potrebné čo najrýchlejšie prepočítať dráhy všetkých troch planét pri Proxime — a najmä dráhu planéty X, presne určiť čas otáčania okolo Slnka a okolo vlastnej osi — aj vzdialenosť medzi Proximou a jednotlivými planétami.

Výpočty, ktoré by boli predtým zamestnávali desiatky vedcov a vyžiadali si roky, zvládli teraz Slobodove prístroje za niekoľko hodín.

Lúč sa už natoľko priblížil k planéte, že astrotelevízorom mohli vedci sledovať jej povrch. Štyri pätiny povrchu pokrýval oceán, zvyšok zaberali dve pevniny a niekoľko menších roztratených ostrovov. Presnú mapu planéty vedci ešte nemohli vypracovať. Bránili im v tom pásy hustých mračien, ktoré sa tiahli najmä okolo rovníka. Čiastočne síce pomáhal astrorádiolokátor, ale ani ten nedával dosiaľ presný obraz.

„Ak majú neznámi ľudia dokonalejšie ďalekohľady ako my, už nás určite zbadali,“ uvažoval Wroclawski. „Ako asi zapôsobí na nich náš Lúč? Domyslia si, že k nim prichádza návšteva z inej slnečnej sústavy?“

„Pochybujem, museli by rozmýšľať rovnako ako my,“ povedal zamyslene Navrátil.

„Viete čo?“ zvolal Severson. „Preskúšajme, či akademik Watson správne pochopil ich reč! Pošlime im zprávu, že ich ideme navštíviť, aby sa nás zbytočne nenaľakali, keď sa zjavíme na ich oblohe!“

„Výborne! Nech som atóm tória, keď toto nie je dobrá myšlienka,“ nadšene súhlasil Fratev.

„Je to skutočne dobrá myšlienka, ale obávam sa, že to nedokážem,“ usmial sa Watson. „A či ja viem tak čudne mňaučať ako oni?“

„Nič nie je jednoduchšie,“ ozval sa Madarász. „Preložte mi zprávu do planétoiksštiny a pripíšte k textu noty. Zaspievam to ako slávik. Trochu som odpočúval ich reč, keď som študoval hudbu.“

„A na akom kmitočte chcete vysielať?“ spýtal sa Scheiner.

„Na tom istom ako oni — aj s tým nepochopiteľne veľkým zdvihom. To predsa dokážeme,“ zamiešal sa do rozhovoru Čan-su.

„To bude pekné prekvapenie, keď sa im zamiešame do programu!“ smial sa Fratev.

Na čom sa dohovorili, to aj vykonali.

Nasledujúci týždeň leteli už rádiovlny čudnými zvukmi k planéte X. Madarász splnil svoju úlohu znamenite.

Watson sa teraz nepohol od prijímača. Trpezlivo čakal, či neznáme tvory odpovedia.

„Teraz! Teraz začuli naše volanie! Vysielač stíchol!“ zvolal víťazoslávne.

O desať minút stanica sa opäť rozhovorila. Watson spustil magnetofón a súčasne zapisoval.

Vysielač opäť stíchol.

„Opakujte zprávu! Zatiaľ sa pokúsim rozlúštiť text…“

Vzal slovník, ktorý zostavil s veľkým úsilím, a prekladal. Keď prečítal prvú vetu, pokrútil hlavou:

„Som z toho blázon! Prvá veta predsa nemá logický zmysel: Vojna robí mier, za les hádzať kamenie, čas skrotený nemôže…“

„Alebo nám zle rozumeli, alebo im nerozumieme my,“ usmial sa Navrátil. „Pokúste sa preložiť ďalšie vety…“

„Okamih — obnovili vysielanie.“

Watson sa znova rozpísal.

„Zle im rozumiem, vysielanie má veľké poruchy, počúvajte,“ prepäl prijímač na reproduktor.

Ozvalo sa nepríjemné praskanie.

„Vyzerá to ako búrka,“ uvažoval Fratev.

„Na planéte X som spozoroval čudné záblesky,“ hlásil Cahén z riadiacej kabíny.

Vedci hneď priskočili k astrotelevízoru.

„To nie je búrka, ale viac sa to podobá výbuchu sopiek,“ mienil Čan-su.

„Sopečná činnosť zasiahla zrejme iba ľavý svetadiel.“

Watson rýchlo preladil prijímač.

„Druhá stanica mlčí. Pravdepodobne je na svetadiele, ktorý postihla prírodná katastrofa…“

Navrátil zapäl televízny telefón.

„Súdružka Molodinová, zvýšte rýchlosť — je nebezpečenstvo, že prídeme neskoro!“

„Vulkány ožili už aj na druhom svetadiele!“ zvolal Wroclawski.

Všetci zmĺkli. S hrôzou v očiach sledovali strašný obraz na premietacom plátne.

„Už aj prvá stanica mlčí…“

Watson si vytiahol vreckovku a pomaly si utieral spotené čelo.

„Akoby som bol svojimi nešťastnými proroctvami privolal katastrofu,“ povedal zničene. „Predpovedal som predsa, že sa tu nestretneme s nijakými ľuďmi.“

„Nepredbiehajte udalosti a nestrácajte hlavu,“ tešil ho Navrátil. „Sopečná činnosť je síce hrozný jav, ale nemôže zničiť život na planéte. Tobôž nemôže zničiť celé ľudstvo. Obyvatelia planéty sú predsa inteligentní tvorovia. Poznajú rádio a je teda pravdepodobné, že majú aj svoje letectvo. V najhoršom prípade zachránia sa vo vzduchu.“

Lúč sa k planéte priblížil už natoľko, že ju vedci mohli vidieť prostým okom.

Sopečné záblesky dosiaľ nezhasli.

Madarász vpadol do riadiacej kabíny a zavrávoral. Na jeho tvár dopadla ohnivá žiara červeného slnca, ktoré žiarivo svietilo z hviezdnej oblohy. V ruke kŕčovite zvieral práve vyvolanú — ešte mokrú fotografiu.

„Súdružka Molodinová, súdruh Navrátil, to je nad moje sily…“

Vzali ho za ramená a posadili do kresla.

Mlčky rozvinul fotografiu na kolenách. Na snímke bola zachytená časť planéty s pravou pevninou.

Na niekoľkých miestach vyvstávali z jej povrchu ohnivé gule. Na vrcholkoch gúľ — ako tŕňová koruna — vyrážal prudko letiaci dym. Zo šera svietilo ostrým fialovým svetlom kľukaté pohorie.

„To nie sú výbuchy sopiek, to sú…“ hlas Molodinovej uviazol v hrdle.

„Výbuchy atómových bômb,“ zašepkal Navrátil.

Madarász vytiahol z vrecka leteckú snímku výbuchu v Hirošime a Nagasaki a položil ju vedľa fotografie.

„Nemožno o tom pochybovať,“ dodal skleslo.

„Planéta X je veľmi rádioaktívna,“ vpadlo do toho hlásenie z pozorovateľne.

„Prišli sme neskoro! Šialenci! Preto im dala príroda mozog, aby sa navzájom zabíjali?“ Molodinová zovrela päste.

„Sami nad sebou vyniesli rozsudok smrti. A akej hroznej smrti! Tí, ktorí aj hneď neumrú, budú umierať v najtrýznivejších bolestiach… My však nesmieme strácať hlavu. Posádke predbežne nehovorte nič. Na všetko zlé je dosť času.“

Lúč sa priblížil k planéte X. Ostatní vedci už tušili, že sa na nej odohralo niečo neobyčajného. Iba teraz, keď videli dohasínajúcu atómovú vojnu na vlastné oči, uvedomili si, že tu — miliardy kilometrov od domova — odohráva sa tragédia, akú vesmír azda dosiaľ nepoznal.

Každý, kto mal práve voľno, prišiel do klubovne a bezo slova pozoroval s ostatnými hroznú scénu. Nikto nechcel ostať sám — pocit stiesnenosti nútil ho držať sa v úzkom kolektíve.

Watson sa oprel čelom o chladné sklo okna a zašepkal:

„Nikdy som netušil, že uvidím Danteho peklo na vlastné oči.

Zem plná slz, ženú ma víchru voje, červeným svetlom mihol sa blesk hrozný, až zmeraveli všetky zmysly moje a padol som sta ten, čo sa hrúži vo sny.

Ešte niekoľko výbuchov — a nad planétou X rozhostil sa mŕtvy pokoj. Len tu a tam prerážala červená žiara ohňov oblaky dymu a prachu.

Lúč sa zniesol nižšie a zakrúžil okolo planéty.

Na premietacom plátne astrotelevízora zjavil sa strašlivý obraz skazy: horiace mestá, dediny a lesy, na uhoľ spálené polia. Na zemi váľali sa spálené mŕtvoly ľudí, ktorých zasiahol výbuch z väčšej vzdialenosti. Horské masívy a kovové konštrukcie svetielkovali zelenkavým svetlom, akoby boli potreté fosforom. Podobne žiarila aj celá atmosféra na neosvetlenej pologuli.

A nad tým všetkým žiarilo krvavé slnko. Zdalo sa, že aj ono plakalo. Dlhé jazyky výbuchov šľahali do čiernej oblohy a pomaly sa odpútavali od svojej ohnivej matky.

„Hore — atómová energia, rozdávajúca život — a dole, ničiaca tento život.“

Všetci plakali — a nikto sa za to nehanbil.

„Rádioaktívne žiarenie má neobyčajné vlastnosti. Je také dynamické ako kozmické lúče. Podľa všetkých príznakov preniká do zeme až do hĺbky päťsto metrov,“ ozval sa čísi hlas v reproduktore.

Severson sa chytil za hlavu.

„Súdruhovia,“ vykríkol. „Zrádzal som vás! Iba teraz vidím, akým zločincom je Olaf — akými vrahmi sú Bratia silnej ruky!“

Madarászovi vypadla od prekvapenia filmová kamera, ktorou nakrúcal najhroznejší dokument v dejinách ľudstva.

Vedci priskočili k Seversonovi — mysliac, že sa mu rozum pomútil.

„Čo to hovoríš, môj drahý, spamätaj sa, nestrácaj rozvahu! Takáto katastrofa našej vlasti predsa už nehrozí, atómových dobrodruhov sme už dávno poslali do pekla!“

„Neboj sa, Alenka, nezbláznil som sa. Ale ďalej už nevládzem. Tá hrôza dolu mi otvorila oči. Už nemôžem mlčať.“ Namáhavo vstal.

„Musím vám všetko povedať! Letí s nami vrah! Vrah, ktorý vám striehne za chrbtom, aby vám vyviedol toto,“ ukázal na planétu. „Je to Ditrichson — áno, môj prasynovec Olaf! A ja som ho kryl.“

„Ditrichson predsa nie je vaším prasynovcom, už dávno ho poznám,“ povedal Watson. „Jeho prarodičia sa prisťahovali do Ameriky už okolo roku 1860. Upokojte sa, Severson. Trochu vám povolili nervy, ale to sa zasa v krátkom čase napraví. Katastrofa na planéte X silne zapôsobila aj na nás. Wroclawski, nestojte tu ako soľný stĺp — rýchlo prineste nejaký upokojujúci prostriedok,“ rozčúlil sa.

„Nič nechcem, len mi dovoľte hovoriť. Bratstvo silnej ruky existuje, nie je to môj výmysel! Povedal mi to sám Ditrichson. keď ma navštívil v Prahe. Tu si to, prosím, tu si to prečítajte v mojom denníku,“ vytiahol z vrecka blok a hodil ho na stôl. „Sú to zločinci, ktorí si myslia, že sú viac ako ostatní ľudia a že sú bohom predurčení vládnuť nad svetom. Sila a moc je ich cieľom. Možno skrývajú aj atómové zbrane, ktoré vám jediného dňa hodia na hlavu. Teraz my — a za nami potopa,“ trasúcou rukou ukázal opäť von oblokom.

„Nezmysel,“ ostro odporoval Gruber. „Mohol by vari existovať na našej Zemi jediný tvor zvaný Homo sapiens, ktorý by nevedel, že atómová vojna nevyhnutne zničí predovšetkým útočníka? Takýto človek by už dávno liečil svoje zdravie v blázinci.“

„Nechajte ho hovoriť,“ žiadal Fratev.

„Áno, Bratstvo silnej ruky pripravuje vojnu,“ tvrdohlavo opakoval Severson. „Ditrichson mi to povedal jasne a otvorene. Sľuboval, že keď zvíťazia, budem veľkým pánom ako oni. Nikdy som netúži po tom, byť pánom nad inými ľuďmi, to mi verte. Mlčal som len preto, že som nechcel byť udavačom vlastného synovca. Utešoval som sa, že ho napokon presvedčím, prehovorím. Teraz však, nad hrobom planéty X, spoznal som s hrôzou, koho som chránil. Uvedomil som si, že zločin sa nesmie zamlčať, že zločin zamlčať znamená mlčky s ním súhlasiť. Prečo som tak neskoro spoznal pravdu? Prísne som totiž rozlišoval — Alenka mi to veľa ráz vyčítala — ja a vy. Watsona som podozrieval zo samotárstva — a ja sám som sa od vás izoloval. Svoju prácu som síce vykonával statočne, ale nevedel som sa vám celkom priblížiť. Napokon som ostal odtrhnutý od kolektívu. Dnes to už viem a draho som túto nevedomosť zaplatil: nestačí iba statočne konať svoju prácu a o nič iné sa nestarať! Ak má žiť celé ľudstvo šťastne, treba, aby všetci čestní ľudia spojili svoje sily a spoločne bojovali za šťastie ľudstva.“

Alena ho objala a hladila mu vlasy.

„To nič, drahý, všetko je už v poriadku…“

Navrátil nedôverčivo kýval hlavou.

Severson to spozoroval. Vymanil sa z objatia a zvolal:

„Vy mi neveríte? Jeden dôkaz mám vo vrecku. Neviem síce, čo to je, no nie je to v poriadku. Prečo by ma bol Ditrichson požiadal, aby som dve škatuľky takýchto ampuliek zničil? Môžem vám ich ukázať, ukryl som ich v kabíne do bielizníka.“

Navrátil si prezrel ampulku proti svetlu.

„Okamžite zaistite Ditrichsona! Je to skutočne zločinec,“ povedal zlomeným hlasom. „Zločinec najhrubšieho zrna. Pripravoval bakteriologickú vojnu. Pozrite: vírusy mozgovej chrípky.“

Odmlčal sa, aby nabral dych.

„Aké šťastie, priatelia, že sa ľudstvo prebudilo zo sna, že zistilo, v čom je koreň zla! Že spoznalo, akým veľkým nebezpečenstvom je pre jeho existenciu kapitalizmus a imperializmus so svojím hlavným zákonom — kto z koho! Akým šťastím je pre ľudstvo, že týmto zločincom vyrazilo z rúk atómové zbrane — že Sovietsky sväz zavčasu mobilizoval národy do boja za mier!

S atómovou energiou je to ako s ohňom: je dobrým sluhom, ale hrozným pánom. Dnes, na šťastie, nie je naším pánom, lež dobrým služobníkom. Na koľko veľkých víťazstiev poskytol nám tento služobník silu! Aký blahobyt sme touto silou vybudovali na Zemi! Bez nej by sme dnes neboli ani tu, v slnečnej sústave, vzdialenej od našich domovov viac ako štyri svetelné roky.

Súdruhovia! Je to prekvapujúce, no niet o tom ani najmenších pochybností: Medzi nami sú ešte šialenci, ktorí v chorobnej túžbe po moci zabúdajú na cit človeka a strácajú aj zdravý pud sebazáchovy. Zabúdajú, že kto seje vietor, žne búrku! A táto búrka zmetie dnes iba ich. Ľudstvo nepripustí, aby sa opakovali hrôzy minulosti. Chce žiť v pokoji a mieri. Preto zločincov neúprosne rozdrví.

A ešte jedno poučenie dávajú nám varovné signály z vesmíru: v radostnom mierovom živote prestali sme byť bdelí a ostražití. Spoliehali sme sa na to, že pozostatky imperializmu už celkom vymizli z myslí ľudí. A čo vidíme teraz? Priamo na našej palube žije s nami a je s nami pri jednom stole jeden z tých, ktorí ešte žijú v neblahej minulosti. Prečo s nami letí, prečo riskuje a stráca čas? Pre záujmy vedy a ľudstva? Iste nie! Nepotreboval by na to ampulky s nákazlivými chorobami — ktoré sme už dávno vyničili na celej Zemi. Na tieto otázky môže byť iba jediná správna odpoveď: na planéte X chcel urobiť to isté, čo chce urobiť Bratstvo silnej ruky na Zemi: všetko ovládnuť a vykorisťovať. Neštítil sa ničoho, aby svoj cieľ dosiahol.

Súdruhovia, musíme okamžite ustanoviť súd a postaviť predeň záškodníka…“

Ditrichsona však márne hľadali. Nebol ani v atómovej elektrárni, kde mal mať službu, ani v laboratóriách, ani v klube, ani vo svojej kabíne…

„Aj vám by som ohcel, Alena, povedať niekoľko úprimných slov, sme tu náhodou sami… Pamätajte: láska nie je slepá ani pasívna. Pravá láska musí ľudí dvíhať, robiť ich lepšími. Mali ste Seversonovi viac pomáhať — a nielen sladko hrkútať… No nič, veď vy ešte všetko napravíte. Celý život je predsa pred vami…“

„Viem, súdruh Navrátil, viem, že z veľkej časti som aj ja vinná…“

Do klubovne vstúpil Severson. Navrátil si spomenul, že musí ísť ešte do riadiacej kabíny a odbehol.

Severson sa naklonil k Alene a zašepkal:

„Hneváš sa na mňa?“

„Hlupáčik,“ usmiala sa. „Naopak.“

„Tie dve škatuľky ležali medzi nami ako balvan — počkaj chvíľku, odskočím po ne, aby ma už nepálili.“

„Poď teda, idem s tebou.“

Severson otvoril dvere svojej kabíny a rozsvietil. Rýchlo skočil späť.

Na jeho posteli sedel Ditrichson. Škľabil sa ako šialený. V ľavej ruke kŕčovite zvieral plechovú škatuľku, pravou rukou vyberal z nej ampulky a rozbíjal ich o podlahu.

„Fauchar, Jones, Severson, všetci tak skončíte! Zničím vás ako psov!“ Oči mal nepríčetne vytreštené a celý sa triasol.

„Poď, ty vrah!“ zareval, keď zbadal Seversona. „Zabil si planétu X!“

Škatuľku s ampulkami prudko hodil ku dverám.

Severson prudko pribuchol dvere a chytil Alenu za ruku.

„Zošalel! Zavolaj rýchlo Navrátila!“

Alena odbehla. Oprel sa o dvere, aby šialenec nemohol vyjsť. Ditrichson zalomcoval niekoľkokrát kľučkou a stíchol.

Zrazu sa dvere prudko rozleteli a Severson stratil rovnováhu. Šialenec vypadol z kabíny a narazil na stenu chodby. Odrazil sa a zavrávoral. Hneď sa však vzchopil.

Poobzeral sa. Seversona, pripraveného na boj, si však ani nevšimol. Rozbehol sa k východu z lietadla.

Kým sa Severson spamätal, otvoril dvere komory, aj východ, odrazil sa a skočil do vzduchoprázdneho priestoru. Jeho tvár aj ruky sa hneď zaliali krvou.

Mŕtve telo sa ponorilo do temnôt…

„Napokon je to úbožiak — nikdy nepoznal, čo je láska k ľuďom a šťastie čestného človeka,“ tíško povedal Navrátil. „Severson, poslali ste už zprávu na Zem?“

„Áno, aj to som im povedal, že planéta X — Zneužitý atóm — ako ju teraz nazývame, stala sa aj Ditrichsonovým hrobom…“

„Pre ľudstvo aj pre Bratstvo silnej ruky bude to vážna výstraha. Naozaj, varovné signály z vesmíru, ako povedala Alena. Škoda však, že našu zprávu vypočujú až o štyri roky…

A teraz — vpred, do súhvezdia Alfy Centauri!“

„Počkajte, súdruh Navrátil,“ položil mu ruku na plece Mc Hardy. „Myslím, že by sme tu mali nejaký čas počkať, kým vyprchá rádioaktívne žiarenie — a potom poslať dole pomocné lietadlo s výskumnou čatou. Členovia čaty by tam preštudovali zvyšky kultúry a dôsledky atómovej vojny. Možno by odhalili aj záhadu nezvyčajného smrtiaceho žiarenia. Takto by sme obohatili našu vedu.“

„Nesúhlasím s vami, súdruh Mc Hardy. Rozhodne nevedeli, čo je kultúra. A potom — načo by nám bolo tajomstvo smrtiacich lúčov. Čo dobrého by nám prinieslo štúdium obrovského cintorína neznámeho ľudstva? Čo o ňom bezpečne vieme, naozaj nám stačí: utrpelo ťažký úder, pretože zneužilo atómovú energiu. Ďalej už nemôžeme ísť. Tuná aj veda stojí na hranici, ktorú nesmie prekročiť. Právom si prevažná väčšina ľudstva vynútila zákaz pokusov s atómovými a vodíkovými bombami…“

Zapäl televízny telefón a opakoval rozkaz:

„Smer súhvezdie Alfy Centauri A — vpred!“

Do riadiacej kabíny vstúpil Čan-su.

„Práve som zachytil mimoriadnu zprávu zo Zeme: Ľudstvo ovládlo pomocou atómovej energie počasie na celej zemeguli. Začína útok na ľadovce južného pólu.

Amundsen posiela pozdrav Seversonovi a nám všetkým…“

31 NA ZDRAVIE SVETOVEJ AKADÉMIE VIED

Vo Vysokých Tatrách sneží.

V horskej chate „Lúč“ je veselo. Zišli sa tu všetci príbuzní a priatelia odvážnych dobyvateľov vesmíru.

Pri dlhom prestretom stole sedí akademik Tarabkin, Nataša Orlovová, staručký Kolfsen a Hallström z Jarlsbergu, Amundsen, akademik Zajcev a jeho syn.

Za dlhé roky, čo sme Miťu nevideli, veľmi sa zmenil. Vyrástol a zmužnel — veď už má dvadsaťjeden rokov! Na prsiach sa mu leskne zlatý rad v podobe zemegule s nápisom:

Za zásluhy o rozvoj atómovej fyziky.

Mladý Zajcev vstal z kresla a vysoko zdvihol pohár:

„Pripime, drahí priatelia, na zdravie našich víťazov nad vesmírom! Na zdravie posádky Lúča, ktorá práve dosiahla planétu X a možno už hovorí s jej obyvateľmi! Pripime na zdravie týchto neznámych ľudí! Nech vydobyjú nad prírodou rovnaké víťazstvá ako my!

Na zdravie Svetovej akadémie vied!

Na zdravie všetkého ľudstva, ktoré žije vo večnom mieri a bratstve!

Na jeho ďalšie veľké víťazstvá…!“

OBSAH

Šťastlivú cestu, pútnici do tretieho tisícročia!

Prvý diel

PREBUDENIE

Syn severu

O život neandertálca

Bublina vzduchu

Proxima Centauri hovorí?

Zmŕtvychvstanie

Rozprávkový výhľad

Listy do minulosti

Oneskorená vesmírna pošta

Otras

V krajine zázrakov

Úspechy lovcov vĺn

Nočná návšteva

Návrat

Pri prameni bohatstva

Pozvanie

Odvážny návrh

Seversonovo nové povolanie

Malý výlet po mesiaci

Nebezpečný dážď

Smrť v pustatinách

Druhý pokus

Prasynovec (úryvok ZO Seversonovho denníka)

Druhý diel

DOBYVATELIA VESMÍRU

Pozdravujte obyvateľov planéty X

Cez slnečnú sústavu

Čierny pasažier

Zákerné vírusy

Detektívi

Výlet do vzduchoprázdneho priestoru

Watsonovo tajomstvo

Dobrý sluha — hrozný pán

Na zdravie Svetovej akadémie vied

_{Milí čitatelia!}

_{Práve ste dočítali túto knihu. Páčila sa Vám? Čo poviete na jej obsah? S čím ste nie spokojní? Ako sa Vám pozdávajú obrázky a úprava? Prosíme Vás, napíšte nám hneď teraz, kým sú Vaše dojmy ešte celkom čerstvé. Vaše pripomienky nám pomôžu robiť lepšie knihy. Ďakujeme Vám. Naša adresa:}

_{Slovenské nakladateľstvo detskej knihy Bratislava, Šoltésovej 2.}

_{Vydalo Slovenské nakladateľstvo detskej knihy, nár. podnik, Bratislava, pre čitateľov od 11 rokov. Šéfredaktor L. Kyseľová. Zodpovedný redaktor G. Dočevská. Výtvarný redaktor L. Nesselman. Technický redaktor F. Šubín. Korektor N. Vendtová}

_{301-14-5. Daň 40/0. Povolenie Povereníctva kultúry číslo 437 12/55—TV/l. P. č. 277. Vydanie prvé. Náklad 6 400 výtlačkov. Sadzba 29. 11. 1955, tlač 25. 1. 1956. P. h. 4,97, a. h., 21,41 (text 19,38, ilustr. 2,03), v. h. 21,63. Papier 222/02 84/108, 80 g. — Vytlačili Polygrafické závody, n. p., závod 2 Bratislava, kníhtlačou. Písmo Brno Z. A-55557.}

_{Cena brož. 21,90 Kčs, viaz. 25,90 Kčs}