Signály z vesmíru

1 SYN SEVERU

V tretej kabíne medziplanetárneho lietadla je pološero. Osvetľuje ju iba úzky pás slnečného svetla, ktoré sem odráža Zem.

Muž, ktorý sedí v kresle pri okrúhlom obloku, márne sa usiluje odtrhnúť zrak od nezvyčajného obrazu. Neustále blúdi očami po obrovskej guli, plávajúcej večnou nocou — a rojčí…

Človek so svojimi radosťami a starosťami, ľudia rozohnení veľkým bojom s prírodou — drsná krása severu i nežné kraje stredných Čiech — to všetko po niekoľkých hodinách letu splynulo v jediný pojem: planéta Zem. Nehybne visí pred kobercom pokojných hviezd a jej povrch je jednoduchý a zdanlivo mŕtvy. Akoby všetok život odrazu zhasol…

A predsa! Tam niekde na severnej pologuli — asi v tých miestach, kde si deň podáva ruku s nocou — skláňa sa práve akademik Tarabkin nad posteľou chorého a šepká: „Spi, dieťa moje drahé, spi pokojne. Neboj sa, bdie nad tebou tvoj otec — ten nedovolí, aby si znova umrelo…“

Len o kúsok ďalej — o taký malý kúštiček, že ho z tejto diaľky nemožno ani odmerať — bije srdce prostého chlapca. Čo asi teraz robí Miťa? Určite sa zahrabal pred chvíľou do svojho haraburdia a trpezlivo lepí a skrutkuje, aby sa o niekoľko dní mohol pochváliť novým modelom lietadla…

A ako to vyzerá doma? Bielovlasý Olafsen sedí na úboči nad svietiacim mestečkom — a okolo neho plno detí.

Rozpráva im, ako sa žilo kedysi a ako dnes, usmieva sa a očami hladká nový rozprávkový Jarlsberg.

Jeho pohľad zablúdil možno aj k pestrým mračnám — práve k tým, ktoré zahalili rodný kraj ako závojom…

Široké pozorovateľove ramená sa zrazu zachveli, akoby sa náhle prebral z omamného spánku. Odvrátil hlavu od obloka a zašepkal do šera kabíny:

„Alenka — spíte?“

„Neuhádli ste, drahý Severson. Už pred hodinou som sa prebudila. Nechcela som vás vyrušovať… Zasa ste spomínali — a teraz je vám smutno, však?“

Dievča sa trochu naklonilo dopredu. Na jej okrúhlu tvár s veľkými čiernymi očami dopadla hmlistá žiara z obloka.

„Nemožno nazvať smútkom, čo teraz prežívam, Alenka. Viete,“ Severson s námahou hľadal slová, „človek sa tu cíti ako anjel s obrovskými krídlami. Vznáša sa v nekonečnom priestore — a z hviezdnych výšok prezerá si svetadiely… Je to taký zvláštny pocit…“

Kývol rukou smerom k obloku.

„Len pozrite na ten obrovský živý glóbus v diaľke. Čo všetko sme už na ňom zažili my ľudia!.. Už aj ja sám koľko by som mohol rozprávať!.. Život tam vrie a kypí…

Zdá sa mi, že až sem dolieta dunenie tej strašnej energie, ktorá tam pokorne slúži človeku. A napokon, čo je človek? Taký nepatrný mravec, že aj jeho najväčšie dielo sa premení pri pohľade z diaľky na obyčajné nič…

Rozvravel som sa akosi, sám sa tomu čudujem,“ usmial sa previnilo a jeho široké hranaté čelo sa vyjasnilo. „Nakoniec bude zo mňa ešte filozof alebo básnik.“

„Prečo nie? V týchto miestach dostáva človek skutočne krídla. Ale — pekne vás prosím — len sa mi nestaňte básnikom pesimistom a neprirovnávajte ľudí k nepatrným mravcom. Sme azda my dvaja úbohí mravčí? Veď sme väčší než celá zemeguľa. Neveríte? Pozrite…“

Dievča vystrelo ruku k obloku a na sklenú tabuľu pritlačilo dlaň s roztiahnutými prstami.

„Nemeria ani piaď,“ žartovala.

No hneď zvážnela.

„Slabý je len ten, kto v seba stratil vieru — a malý len ten, kto malý má cieľ. Ako krásne to povedal za nás všetkých básnik Svätopluk Čech! Náš cieľ predsa nie je malý! Len si spomeňte na Navrátilov smelý návrh! Vieme snívať o budúcnosti — a svoje sny vieme aj uskutočniť!“

Dievča sa naklonilo k obloku.

„Pozrite teda na Zem pozornejšie. Vidíte Stredozemné more? Nože, akú farbu má severné pobrežie Afriky? Zelenú! Nie je to krásne svedectvo o sile človeka? Ešte pred desiatimi rokmi by sme na tých miestach boli videli svetložltú škvrnu, ktorú sme nazývali Sahara. Alebo Arktída — zmenila sa, či nie? Keby sme tadeto leteli v čase, keď ste s Amundsenom dobývali severný pól, ľadovce by nám zakrývali celý vrchol zemegule, od Ázie až po Ameriku. Dnes sú to iba biele ostrovčeky okolo pólu…“ Dievča sa zrazu zmiatlo.

„Odpusťte, rozohnila som sa ako na schôdzi,“ vykoktala.

Severson sa trpko usmial.

„Len sa priznajte, Alenka, obávate sa, že zmienka o Arktíde mi pripomenie nešťastlivú minulosť. Tieto láskavé ohľady som vypozoroval u všetkých, s ktorými som sa stretol. Naozaj sa nemusíte strachovať, nie som malé, slabučké dieťa, aby ste so mnou museli zaobchádzať ako v perinke. S minulosťou som sa vyrovnal už dávno…“.

Severson sa pohodlne oprel v kresle a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre vyholený.

„Len teraz som si uvedomil, že som vlastne veľmi nezdvorilý. Vždy som len prijímal — a sám som nič nedával. Ani som sa vám riadne nepredstavil. To je tá moja nešťastná málovravnosť, typická pre nás, Severanov. Poznáme sa už dosť dlho — a čo viete o mne? Moja minulosť je pre vás zakrytá hmlami, povedal by básnik…“

„Neverte, nie je to celkom tak, ako vravíte,“ zasmiala sa Alena a zatvárila sa záhadne. „Niečo o vás predsa viem — môžete ma celkom spokojne vyskúšať. Chcete?“

„Tak dobre, milá žiačka, povedzte mi teda niečo o Seversonovi. Ale prosím, aby to bolo z čias jeho prvého života, keď ho ešte volali jeho pôvodným menom.“

„Prosím, pán učiteľ. Severson sa narodil roku 1880 v Nórsku. Je tam veľmi pekne. Viem to, pretože som tam raz bola na návšteve. Závojom hmly prenikajú tam vrcholy Hagenfieldu, na ktorom podľa povesti starých Vikingov sídlili bohovia vetrov a (búrok. Ľadovcom sa vtedy v severnom Nórsku hovorilo „večné“.

Keď Severson dorástol na mládenca, poslali ho rodičia na štúdiá do Anglicka. V tom čase rástla sláva Roalda Engelberta Amundsena, veľkého dobyvateľa obidvoch pólov. Mladý Leif — tak sa volal mladý Severson krstným menom — sledoval Amundsenove výpravy s napätím. Veď v ňom videl svoj vzor a napokon aj splnenie svojich snov z detstva. A Amundsen si obdiv skutočne zaslúžil. Bol to muž nesmierne odvážny, s pevným charakterom, človek šľachetného srdca. Severson s obdivom sledoval vtedy v novinách Amundsenovu odvážnu výpravu so šiestimi ľuďmi na štyridsaťsedemtonovej škrupinke Gjöa k severnému pólu a všetky zprávy o Amundsenovi starostlivo vystrihával a ukladal do dosák.

Keď sa Severson vracal z Anglicka zo štúdií, mal šťastie, pretože v Oslo po prvý raz uvidel Amundsena. Tento veľký orol severu prišiel do svojej vlasti ako nesmrteľný víťaz nad južným pólom. Tak je, milý Severson?“

„Dívam sa na vás, Alenka, ako na zjavenie — a neverím vlastným ušiam. Skade to všetko viete?“

„Len trpezlivosť, pán učiteľ, ešte som neskončila,“ smiala sa Alena.

Rukou si podoprela bradu, akoby usilovne a tuho premýšľala.

„Skoro potom zoznámil sa Severson s Amundsenom osobne. Keby som bola spisovateľkou, opísala by som vám aj Amundsenovu tvár. Bola ošľahaná polárnym vetrom, ostro a tvrdo modelovaná. Amundsen mal orlí zrak — a predsa každý jeho pohľad bol pohladením. Vedel svojich spolupracovníkov nadchnúť k veľkým činom a v nešťastí povzbudiť.“

„Do čerta, to je už aj pre mňa predsa len priveľa, Alenka. Nehnevajte sa, ale veď vy mi tu o chvíľu budete rozprávať aj to, čo som si kedy myslel… Buď ste špiritistkou[1] — alebo ste vtedy žili — a po sto rokoch ste sa prebudili?“

„Ani to, ani ono, Severson. Na svete sa zázraky nedejú. Musím vás poúčať ako chlapca, hoci ste o dobrých pár rokov starší,“ smiala sa Alena. „Je naozaj také ťažké zájsť si do univerzitnej knižnice a prečítať si tam literatúru o Amundsenovi? Nie je jej tam málo a takmer v každej knihe sa hovorí aj o vás, o vašej účasti na jeho slávnych činoch.

Dočítala som sa tam aj o tom, ako došlo k vášmu poslednému letu na záchranu Nobileho. Koniec letu, pravda, v literatúre chýba. O ňom viete zatiaľ iba vy, Severson…“

Alena sňala z hlavy ochrannú kaučukovú helmu a položila si ju na kolená.

„Viem, že je to proti predpisom,“ povedala, akoby na ospravedlnenie, „ale v týchto miestach sa nemusíme obávať nijakej prudkej zmeny kurzu našej rakety — veď tadeto neletím po prvý raz. A napokon, o chvíľočku si ju zasa dám na hlavu. A vy sa na mňa nehnevajte, že som vám pripomenula tie smutné chvíle. Hovorme radšej o niečom inom…“

„Ba nie — aj tak som vám chcel o tom dávnejšie rozprávať. Veď často na to spomínam… A dnes by som sa vám práve rád vyspovedal. Na zemeguli som si už vyhľadal miesta, kde sa začal môj príbeh. Bolo to vtedy, keď po prvej svetovej vojne prišiel medzi nás Ellsworth. Bol to milionársky synček z Ameriky a k nám ho hnala túžba po dobrodružstve. Tak chcel zahnať nudu svojho prepychového, neplodného života. Keďže sme však potrebovali jeho peniaze — štát nám toho vtedy veľa nedával — prijali sme ho do kolektívu.

Ellsworth navrhol Amundsenovi výpravu vzducholo ďou k severnému pólu. Tento návrh sa mi veľmi nepozdával. Svojmu milovanému majstrovi som povedal, že mám vážne pochybnosti o predpokladaných výhodách a možnostiach takéhoto vreca, naplneného vodíkom, a že sa mi nepáčia horúce motory vedľa zásob pohonných látok. Na ľadových pláňach severu nie sú pohodlné letiská — namietal som. Pre snehové búrky a prudké víchrice bude vodíkový balón mydlovou bublinou. Pripomínal som prípad nešťastného polárneho bádateľa Andrého, ktorý zmizol roku tisíc osemsto deväťdesiatsedem so svojím balónom bez stopy.

Namietali mi, že takáto vzducholoď s motormi je niečo celkom iného, že si môže namieriť, kam bude chcieť. Obsah balóna plánovali stokrát väčší, než mal Andrého balón. Ellsworth ho dal zhotoviť v Taliansku.

A tak sme sa vlastne dostali do styku s Nobilem. Bol konštruktérom vzducholode a ako človek bol veľmi nadutý a ctižiadostivý. Nad mojou námietkou, že motory nám budú nanič, keď ľadová námraza obalí všetky laná, kabíny aj balón, iba pohrdlivo pohodil rukou.

Napriek všetkým mojim námietkam loď od talianskej vlády kúpili a pripravili na cestu. Po dlhých a trápnych rokovaniach s Nobilem dostala meno Norge. Taliansko — a s ním aj Nobile — bolo vtedy zachvátené fašizmom a nafukovalo sa pred zrkadlom svetovej rímskej ríše. Taliani, nasiaknutí fašizmom, chceli za každú cenu, aby aj ich vzdušná loď niesla znamenie ich nadradenosti. Amundsen sa tomuto nátlaku bránil, až došlo medzi ním a Nobilem k roztržke.

Nakoniec vzducholoď predsa roku tisíc deväťsto dvadsaťšesť odštartovala a jedenásteho mája sme s ňou dosiahli severný pól. Zakrúžili sme nad ním v dvoch veľkých oblúkoch a posádka zhodila na pól vlajky troch národov — nórsku, taliansku a americkú. Aj v tomto slávnostnom okamihu vyznamenali sa talianski šovinisti. My sme vzali so sebou iba maličké vlajky, aby sme zbytočne nezaťažili loď, kým Taliani vybalili nad pólom zo svojej batožiny celý rad najrôznejších vlajok, z ktorých jedna bola taká veľká, že ju pri zhadzovaní nemohli ani poriadne rozbaliť a pretlačiť cez oblok.

Po návrate sa rozpory medzi Amundsenom a Nobilem ešte prehĺbili. Nobile ohováral Amundsena, kde len mohol. Všetky zásluhy pripisoval sebe a celý vedeckobádateľský význam výpravy usiloval sa premeniť na oslavu svojej vlastnej osoby.

Nobile sa neskôr rozhodol, že podnikne novú výpravu na severný pól, tentoraz bez Amundsena. Postavil vzducholoď Itália a dvadsiateho tretieho mája tisíc deväťsto dvadsaťosem odštartoval s ňou z Kingsbay k severnému pólu.

A potom už nasledovali udalosti, ktoré vtedy vzrušili celý svet. Itália skutočne dosiahla severný pól, ale na spiatočnej ceste splnila sa — na nešťastie — moja predpoveď. Itália sa stala nezvestnou.

Stovky rozhlasových staníc a desaťtisíce rádioamatérov usilovali sa zachytiť rádiosignály z nezvestnej vzducholode. Márne… Arktída žiarlivo strážila svoje tajomstvo. Napokon prišlo trochu nádeje zo Sovietskeho sväzu. Mladučký ruský rádioamatér Šmidt zachytil v jednom z najzapadlejších kútov SSSR signály v cudzej reči. Slová, ktoré zachytil z éteru, pamätám si dodnes:

Itali Nobile Franz Josef SOS SOS SOS terra tengo Eh H.

Hoci amatér nič nevedel o katastrofe, odoslal Nobileho volanie do Moskvy. Sovietska vláda okamžite informovala taliansku vládu a sama začala s prípravami na pomocnú výpravu.

Zpráva o stroskotancoch vzrušila aj Amundsena. Okamžite zabudol na osobné spory aj na urážky a rozhodol sa, že Nobilemu pôjde na pomoc.

Na porade na Ministerstve vojny v Oslo, na ktorú pozvali Amundsena, rozhodli, že ministerstvo ihneď preskúma všetky možnosti pátrania po stroskotancoch a podľa možnosti zorganizuje záchrannú výpravu lietadlami.

Amundsen sa telegraficky obrátil na Ellswortha so žiadosťou o pomoc, ale americký milionár tentoraz neprejavil ochotu otvoriť svoj mešec, ako to urobil pri výprave s Nobilem. Prihlásila sa však francúzska vláda, ktorá. Amundsenovi ponúkla lietadlo Latham.

Amundsen ponuku prijal. Dal sa znova informovať o stave pátrania a keď zistil, že Nobileho výpravu ešte nenašli, nariadil urýchlené prípravy na odlet.

Počasie nám nežičilo. Štart sme museli dvakrát odložiť pre daždivé počasie. Keď sme si však uvedomili, že tým na severe je ešte horšie a že určite už nemajú viac zásob ako na tridsať dní, rozhodli sme sa, že budeme riskovať.

Napokon — Guilbaud bol výborný pilot a vedel presne plniť Amundsenove rozkazy. Ja som dostal funkciu pozorovateľa.

Odštartovali sme osemnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem z Tromsö. Bol to nepríjemný, studený deňbez slnka. Neboli nijaké náznaky na zlepšenie, no my sme mysleli iba na stroskotancov. Všetci sme predsa zo skúsenosti dobre vedeli, ako sa žije medzi ľadovcami bez pomoci…

Amundsen predpokladal, že Nobileho nájdeme za severnými brehmi Špicbergov. Nesmierne som ho obdivoval pre, jeho veľkorysosť a ľudskosť. Veď riskoval všetko — aj život, aby zachránil stroskotancov, ktorých vodcom bol Amundsenov úhlavný nepriateľ.

Pobrežie Nórska stratilo sa nám z dohľadu. Latham bolo silné lietadlo, takže cesta rýchlo ubiehala.

Amundsen sedel neďaleko mňa. Mlčky prezeral mapu a na základe mojich hlásení prstom sledoval dráhu nášho letu. Leteli sme neustále na sever.

Zakrátko sme sa dostali do nepriehľadnej hmly. Amundsen sa obával, aký je stav ľadu okolo Medvedieho ostrova. Dotaz som poslal telegrafistovi Valettovi, aby ho odoslal. Valette chvíľu manipuloval s aparátom, až napokon nervózne potriasol hlavou. Aparát nebol v poriadku.

„Teda podľa kompasu sústavne na sever,“ ozval sa Amundsenov hlas.

Tromsö leží na maličkom ostrove na najsevernejšom pobreží Nórska, takmer na sedemdesiatej rovnobežke. Medvedí ostrov sme teda museli preletieť približne v polovičke cesty k Špicbergom — v smere presne na západ.

Do lietadla sa oprel bočný nárazový vietor, ale Guilbaud stroj ihneď vyrovnal. O chvíľu sme sa už vznášali nad váľajúcimi sa oblakmi hmly. Nevysoko nad obzorom usmievalo sa na nás slniečko, ktoré omaľovávalo okraje chuchvalcov hmly dúhovými farbami.

Všetci sme si uľahčene vydýchli.

„Už sa nehneváte na Nobileho, majstre?“ oslovil som nečakane Amundsena. Spýtavo na mňa pozrel.

„Či som sa na neho niekedy hneval?“ povedal mi., Má ohyby ako každý z nás. Aj keď sú to chyby veľmi nepríjemné, pokiaľ nezabíjajú človeka, môžeme ich odpustiť. Však, Valette?“

Valette sa vzpriamil a povedal nečakane mrzuto:

„Plním tu svoje povinnosti ako vojak. Je mi cťou zúčastniť sa na záchrannej výprave s vami, majstre. Ale pokiaľ ide o mňa, myslím, že ste voči Nobilemu príliš veľkorysý.“

Amundsen mu položil ruku na plece.

„Nejde predsa iba o Nobileho,“ povedal dôrazne. „A vôbec nie o Nobileho. Ide o človeka, o životy ľudí.“

Valette sa nezdržal.

„Aj o naše!“ zvolal. „Neviem, ako by sa zachoval Nobile, keby sme si teraz vymenili úlohy…“

O tejto námietke som premýšľal aj ja. Spomínal som na prvú výpravu s Nobilem a na jeho provokačné kúsky, z ktorých jeden sme zaplatili takmer životom. Hoci veliteľom výpravy bol skúsený Amundsen, Nobile zasahoval do jeho právomoci, bral do ruky výškové kormidlo a dvakrát by nás bol temer vysypal na ľad. Aj po skončení výpravy správal sa čudne. Za Amundsenovým chrbtom prehováral jeho starého spolupracovníka Riiser-Larsena, aby svojho veliteľa opustil a spojil sa s Nobilem. Potom ešte v tlači rozšíril štvavú kampaň proti Amundsenovi.

Zo spomienok ma vtedy vytrhlo Valettovo hlásenie, že konečne nadviazal spojenie a že stav ľadu pri Medveďom ostrove nie je práve uspokojivý.

Miestami sa ukázalo more s roztrúsenými ľadovcami.

Amundsen si pritiahol vatovanú koženú kuklu a nemotornou rukavicou opäť siahol po mape. Starostlivo pozoroval kompas.

„Domnievam sa, že nás vietor priveľmi zráža na východ,“ obrátil sa na mňa. Bez slova som vzal sextanta pokúšal som sa zmerať výšku slnka. Porovnával som nameraný uhol s tabuľkami a kontroloval som čas na svojich hodinkách, ktoré som si ešte v Tromsö presne napravil. Takéto meranie býva dosť neisté, najmä v hojdajúcom sa lietadle, tobôž v polárnych krajinách s rôznou lámavosťou vrstiev. No jednako som zistil, že mierime trochu na východ od Medvedieho ostrova.

Amundsen iba kývol rukou nad mojou zprávou.

„Nevadí,“ povedal po chvíľke rozmýšľania. „Italia stroskotala pravdepodobne na severovýchod od Špicbergov. Pokračujte v doterajšom smere.“

O chvíľu žiadal spojenie s Kingsbay na Špicbergoch, kde kotvila talianska záchranná loď Citti di Milano. Obrátil som sa s rozkazom na Valetta, ale ten pokrčil plecami. Vysielač zasa nebol v poriadku.

„To máme z toho náhlenia),“ rozčuľoval sa. „Odštartovali sme s Lathamom tak narýchlo, že som nemal možnosť prístroj dokonale prezrieť. Ešte šťastie, že môžeme prijímať; inak by sme boli od sveta celkom odrezaní.“

Amundsen sa zamračil. Myslel asi na to isté ako aj ja: „Čo si počneme, ak uviazneme dakde na ľadových kryhách?“

Nesmelo som navrhol, aby sme sa vrátili. Stratíme tak nanajvýš deň. V Tromsö dáme vysielač opraviť, alebo namontujeme nový.

Amundsen rozmýšľal. Aj Guilbaud mlčal. Ale Valette rezolútne vyhlásil, že je proti tomu. Spustil na nás:,Keď sme sa dali na vojnu, budeme bojovať. Nehádžme pušku do žita. Či som taký nešika, aby som poruchu na vysielači neopravil sám? Navrhujem, aby sme v lete pokračovali, a dávam vám slovo, že o chvíľu bude vysielač opravený.“

Dodnes si dávam za vinu, že som vtedy nevedel Amundsena a ostatných prehovoriť.

… No, nech už bolo akokoľvek, fakt je, že sme leteli ďalej.

Hoci Valette ešte vždy neodhalil chybu na vysielači, zdalo sa, že nám šťastie žičí. Keď sme prileteli nad dlhý rad ostrovčekov pred Špicbergami, hmly sa roztrhali, takže sme mali celkom dobrú viditeľnosť.

Amundsen, ktorý mal presnú mapu Špicbergov, rozkázal Guilbaudovi zletieť trochu nižšie, aby sme sa mohli presnejšie orientovať podľa ostrovčekov. Po mori už plávali mnohé kryhy, ba miestami sa už zjavovali kostrbaté a trhlinami rozryté súvislé ľadové pláne.

Na okennej tabuli zjavili sa lúčovité čiary dažďových kvapiek.

Spustil sa dážď, ktorý sa o chvíľu premenil na snehovú metelicu.

Amundsen zaklopal Guilbaudovi na plece a rukou mu naznačil, že radí stúpať. Guilbaud kývol hlavou, že rozumie, a zatiahol páku výškového kormidla. Išla ťažko. A ešte k tomu znova nás obklopila takmer nepriehľadná hmla.

Vietor sa striedavo opieral do lietadla z obidvoch strán a pilot mal čo robiť, aby lietadlo vyrovnal. Obrátil sa k Amundsenovi a zvolal:

„Vytvára sa nám námraza, je to zlé. Balančné krídelká už ledva utiahnem.“

Ponúkol som sa, že vyleziem na krídla a zhodím aspoň námrazu z ťažných laniek.

Amundsen o tom zo začiatku nechcel ani počuť. Keď však pilot kričal, že pomaly stráca vládu nad lietadlom, porušil som Amundsenov zákaz a vyliezol som z lietadla na ľavé krídlo. Lietadlo sa mierne naklonilo na ľavú stranu a začalo krúžiť.

Práca v ľadovej víchrici šla ťažko. Rukavice primŕzali k priečkam a ruka, ktorou som držal drevenú tyčku, bola v rukavici neohrabaná. A bolo treba rýchle konať. Stiahol som teda rukavicu a tyčku som si vzal do holej ruky. Niekoľkými údermi som námrazu z laniek zrazil a preliezol som lietadlom na pravé krídlo.

Pravú ruku som si už necítil. Tyčku som preto presunul do ľavej ruky a pravou som sa kŕčovito pridŕžal priečky. Guilbaud mi naznačil, aby som sa dobre držal, že chce balančné krídelká vyskúšať. Lietadlo sa zakolísalo — a to bolo dobré znamenie. Je to teda v poriadku.

Opatrne som liezol do lietadla. Vtom lietadlo urobilo náhly obrat a ja som stratil rovnováhu. Pravá ruka, ktorou som sa držal priečky, zlyhala.

Zachytil som sa lana a zošmykol sa z krídla. Niekoľko okamihov som tak visel vo vzduchu. Rýchlo som strácal v omrznutej ruke cit.

Naraz som lietadlo stratil z očí a padal som…

Po niekoľkých okamihoch vletel som do niečoho mäkkého — ako do periny. Keď som sa trochu spamätal, uvedomil som si, že som zaborený hlboko do snehu. Najprv som sa presvedčil, či mám ruky aj nohy zdravé — a hneď potom dal som sa do odhŕňania. Išlo to pomaly.

Nakoniec som sa však predsa dostal hore. Všetko sa okolo mňa topilo v mliečnej hmle, ktorou zrak neprenikol ďalej ako na desať metrov. Načúval som, či nepočujem zvuk Lathama. Nič. Ktorým smerom sa dať? Čo si teraz počať? Lietadlo sa určite vráti, lež aj tak ma neuvidí a v hmle nemôže pristáť.

Neostávalo nič iné, ako dať sa na zúfalý pochod ľadovou planou. Sadnúť si znamenalo zmrznúť…

Naraz som počul v diaľke lietadlo. Zvuk motora chvíľami silnel — a hneď sa zasa strácal. Latham asi krúži, povedal som si a dal som sa na pochod za vábivým bzučaním lietadla.

Potkýnal som sa na tisícoraké prekážky, ale vôľa žiť hnala ma ďalej. Obchádzal som obrovské ľadovce a skákal som cez trhliny v ľade, až som sa dostal k najhoršej prekážke — k pásu voľnej hladiny mora. Nemal som iné východisko ako skočiť do vody a plávať. Čoskoro sa predo mnou vynorila z hmly hromada ľadových úlomkov. Zaradoval som sa. Bol to príznak, že som sa dostal na nejaký ostrovček, že pod nohami budem mať pevnú pôdu. S námahou som sa vydriapal z vody. Mokré šaty sa na mne hneď premenili na ľadový pancier. Zvuk lietadla zatiaľ celkom utíchol.

Na ostrovček som sa nevládal vyšplhať. Nebolo už síl.

Odpočinúť si — trošičku si odpočinúť! Kúsok nad hladinou vytvorili ľadovce malú jaskynku. Tá ma azda ukryje pred víchricou a troška sa zohrejem — zišla mi na um pochabá myšlienka.

Sadol som si. Bolo mi dobre. Niekde v diaľke zaštekali tulene.

Skučanie vetra sa pomaly menilo na rajskú hudbu, ktorá sa vždy viac podobala bzukotu motorov. Zdalo sa mi, že sedím zasa vedľa Amundsena. Len som sa čudoval, prečo tak jasne počujem zvon kostolíčka v Jarlsbergu.

Chvíľočku si zdriemnuť!

Nie, nesmiem zaspať — uvedomil som si to. Aby som sa udržal pri vedomí, počítal som nahlas. Spomínam si, že som napočítal takmer do tisíc. Potom ma začala premáhať sladká únava. Zvuk Lathamu mi znel neustále v ušiach — a ja som pokojne zaspával. A po všetky tie roky som spal naozaj pokojne…“

Severson sa odmlčal. Tiché premýšľanie prerušili výbuchy rakiet v zadnej časti lietadla.

V kabíne sa rozsvietilo červené svetlo a na obrazovke televízora sa zjavil obraz svetlovlasého dievčaťa, ktoré oznamovalo:

„Oblečte si, prosím, skafandre a pripravte sa.“

„Mali ste to svoje pútavé rozprávanie dobre rozpočítané,“ vytrhla sa Alena z myšlienok. „Lietadlo sa už otočilo a raketový pohon premenilo na brzdy. O chvíľku pristaneme na Mesiaci.“

2 O ŽIVOT NEANDERTÁLCA

Svetlo, ktoré vychádzalo z neviditeľných zdrojov a rovnomerne zalievalo celú obrovskú sálu, zhaslo. Šum v sále utíchol.

Na veľkej premietacej ploche zjavila sa pestrofarebná mapa.

„Pozvali ma, aby som vám podal prehľadnú zprávu o postupe prác v Arktíde,“ prehovoril rečník a ukázal na premietaciu plochu.

„Hľa, taký bol stav večného ľadu v čase, keď Svetová akadémia vied začala práce na veľkom pláne oteplenia Arktídy.

Ako viete, mali sme vtedy k dispozícii veľa cenného vedeckého materiálu, ktorý obetavo nazbierali bádatelia v minulosti: hrdinskí krasinci a papaninci, posádka štyroch výskumných staníc na severnom póle v roku tisíc deväťsto päťdesiatštyri — a mnohí ďalší vedci až po naše dni.

S prácami sa začalo v oblasti medzi Grónskom a Nórskom — a klin nášho útoku bol namierený cez Špicbergy smerom k severnému pólu. Naším hlavným úmyslom bolo predovšetkým predĺžiť pôsobnosť Golfského prúdu, aby rozdrobený ľad za nami znova nezamŕzal.

Hneď potom — po úspešných pokusoch s využitím tepla atómovej energie a po Chatanganovom objave polarizovania, filtrovania a prehodnocovania rádioaktívneho žiarenia — obmedzili sme na minimum používanie atómových výbušnín, lebo nám zbytočne ničili vzácny život v Arktíde, a pomocou tepelnej energie a žiarenia začali sme súčasne dva ďalšie útoky proti večnému ľadu.“

Rečník stlačil jeden z gombíkov pred sebou.

Na veľkej mape zjavili sa dve široké červené šípky. Prvá opustila svoju základňu na ostrovoch Severnej Ameriky, rozširovala sa a pomaly postupovala priamo k severnému pólu. Druhá pramenila v Beringovej úžine a ostrým hrotom dotýkala sa osemdesiatej rovnobežky.

„Celkove sa nám podarilo natrvalo zatlačiť večný ľad za polárny kruh, miestami blízko k pólu,“ pokračoval rečník. „Tým sa otvorila celoročná voľná lodná doprava medzi ázijským, európskym a americkým kontinentom.

Pred týždňom začal odvážne pokusy akademik Hálek, ktorý chce svojimi umelými slnkami zasiahnuť ľady v ich srdci, priam na póle. Pravda, hodnotiť výsledky jeho pokusov je ešte predčasné.

Ako sme všetci zistili, zatlačenie ľadov za osemdesiatu rovnobežku má blahodarný význam pre počasie v severnej Ázii i v Amerike — a napokon na celej severnej pologuli. Predpoveď niektorých vedcov o premene počasia v neprospech ľudstva sa nesplnila.“

Sálou sa ozval potlesk.

„O blahodarnom vplyve oteplenia Arktídy na naše pôdohospodárstvo a o ďalšom postupe flóry k pólu budú tu hovoriť iní,“ pokračoval rečník, keď sa sála opäť utíšila.

„Nateraz je mojou úlohou oboznámiť vás s výsledkami činnosti prieskumných oddielov. Na prvé miesto treba postaviť objavy, ktoré veľmi obohatili našu vedu o živote — biológiu.

Prieskumné čaty našli pomocou ultrazvukov a niekoľkých druhov rádiových vĺn rad drobnohľadných i veľkých zvierat, z ktorých niektoré sa zachovali v ľade ešte z praveku.

O oživovaní týchto zvierat bude hovoriť akademik Tarabkin, úspešný pokračovateľ Lepešinskej, Briuchonenka a Negovského.

Pozrime teraz pomocou priameho televízneho prenosu na zaujímavý nález Bergerovej šestnástej prieskumnej čaty.“

Rečník siahol na rad gombíkov. Na plátne aj na malej obrazovke pred ním zjavil sa úchvatný farebný obraz.

Na brehu, do ktorého bili vlny, stojí veľký vrtuľník a pri ňom sa živo zhovára skupina ľudí. Na obzore sa tiahnu do diaľky večné ľady.

„Prosím súdruha Bergera,“ požiadal rečník.

Ľudia na plátne zmĺkli a pozreli smerom k vrtuľníku. Jeden z mužov otvoril dvere lietadla a vstúpil doň.

Za okamih sa obraz na plátne zmenil.

Do sály sa usmievala príjemná podlhovastá tvár v kaučukovej kukle so slúchadlami na ušiach.

„Tu Špicbergy — Zem Františka Jozefa — prieskumný oddiel, pracujúci teraz na Bielom ostrove. Pri aparáte Berger. Čo si želáte, Michal Vladimírovič?“

„Predveďte, prosím, účastníkom na dnešnom zasadnutí svoj zaujímavý objav.“

„Sme pripravení. Len malé strpenie. “ A muž v kaučukovej kukle sa naklonil stranou k širokej doske s mnohými otočnými gombíkmi a s guľatou obrazovkou.

„Vysielanie vám hneď prepnem na prístroje, aby ste mohli pozrieť do vnútra Zeme. Zistili sme totiž, že Biely ostrov skrýva v sebe deväť metrov hrubú vrstvu ľadu a na jej dne sú zaujímavé zvyšky ľudskej kultúry.

No presvedčte sa sami…“

Na plátne zjavili sa najprv nejasné fľaky, ktoré však rýchlo dostávali presnejší tvar.

„Prenikáme do hĺbky šesť metrov. Tu sa začína vrstva ľadu,“ sprevádzal obraz Bergerov hlas. „Podídeme lietadlom k stredu ostrova. Pozorne pozorujte kamennú drvinu pod ľadovcom…“

Na plátne zjavil sa neostrý obraz kameňov zložených do kruhu. Dovôkola boli rozhádzané kosti. O kus ďalej objavili oči prístrojov veľkú medvediu hlavu. A blízko nej huňatú kožu, natiahnutú na palice.

Obraz na plátne sa zrazu začal rýchlo meniť.

„Ešte okamih strpenia, len čo si presne zameriam miesto, kde sú ukryté čudné nástroje,“ ozval sa Bergerov hlas.

„Stoj, stoj, Berger, zastav sa!“ ozval sa naraz vzrušený hlas v sále.

Všetci sa otočili k rušiteľovi prednášky, ale ten na to nedbal.

„Vráť sa, Berger, s kamerou o kúsok späť, presne po dráhe, ktorou si šiel,“ zvolal muž takmer rozkazovačne. Vstal z kresla a bežal bližšie k premietaciemu plátnu, aby lepšie videl.

„Nemohol som sa predsa mýliť. Zazrel som nejasný obraz mŕtvoly človeka!“

Vzrušenie zachvátilo sálu.

Tisícky očí s napätím pozorovali teraz už pomaly sa pohybujúci obraz na plátne.

„Dosť! Stoj! Skráť dĺžku vlny a lepšie zaostri!“

Pred očami prekvapených divákov zjavil sa podivný obraz. Akoby zo šera vystúpila silueta človeka. Ležal na boku so skrčenými nohami a s rukou pod hlavou.

K plátnu sa poponáhľalo niekoľko ďalších ľudí.

„Prosím o snímky v dvojsekundových intervaloch,“ zvolal jeden z nich.

„Berger, použite röntgenové vlny,“ žiadal ďalší.

Na plátne sa zjavila röntgenová snímka mŕtvoly.

„Podľa lebečnej kosti a celkovej stavby kostry súdim, že ide o človeka veľmi starého, možno povedať pravekého. Presnejšie údaje oznámim po preštudovaní snímok.“

Šum v sále prerušil zrazu zvučný hlas dievčaťa, ktoré sedelo uprostred sály.

„Súdruhovia, navrhujem, aby Berger presne označil miesto nálezu a ihneď prerušil prieskum…“

Nový šum v sále.

„Hneď vám vysvetlím prečo,“ neohrozene pokračovalo dievča. „Tento nález má pre ľudstvo nedozernú cenu a je nebezpečenstvo, že ďalšie prenikanie vĺn by mohlo rozrušiť najjemnejšie tkanivá zamrznutej mŕtvoly, ako je napríklad mozog. My — kolektív akademika Tarabkina — chceme vás totiž požiadať o súhlas, aby sme sa mohli pokúsiť mŕtvolu oživiť.“

Na plátne sa opäť zjavila podlhovastá Bergerova tvár.

„Treba však konať rýchlo, súdruhovia! Celkom súhlasím so súdružkou, ktorá nás práve varovala. Nehnevajte sa, ale pre nebezpečenstvo zo zdržania vypínam prístroje aj bez hlasovania,“ usmial sa. „Dovoľte mi, aby som pre naliehavé opatrenia prerušil spojenie…“

Obraz z plátna zmizol a diváci sa na okamih ocitli vo tme.

Keď sa opäť v celej sále rozžiarilo svetlo, ozval sa búrlivý potlesk.

Jedni tlieskali Bergerovi, druhí mužovi, ktorý prvý zazrel mŕtvolu človeka na plátne — a ďalší pohotovej dievčine a Tarabkinovmu kolektívu.

Zasadnutie na chvíľu prerušili, aby si prítomní mohli nerušene vymeniť názory.

Do sály vošiel muž, ktorý si dal urobiť presné snímky. Tváril sa víťazoslávne.

„Moja domnienka sa bez výhrad potvrdila. Tu vidíte röntgenovú snímku kostry ľadového muža — a tu je snímka rekonštruovanej kostry pravekého človeka, ktorého veda nazvala neandertálec čiže homo primigenius alebo aj homo neanderthalensis.

V obidvoch prípadoch vidíme rovnaké znaky: primitívna stavba lebky s nízkym, dozadu klenutým čelom, nízke sídlo mozgu a silné jarmové oblúky, spodná čeľusť s nevyvinutou bradou… Aj ostatné časti obidvoch kostier sa zhodujú a spoločne svedčia o nižšej organizácii, ako je u dnešného človeka.

Teda aj v tomto prípade ide o neandertálca.

Na druhej strane už tieto predbežné zistenia plne potvrdzujú názory vedy o vývoji človeka v dobe pred sedemdesiatimi tisícmi rokmi, keď podľa našich odhadov tento primitívny človek — neandertálec — žil.

Veď kamene zložené do kruhu, ktoré sme videli na obraze, boli zrejme ohnišťom nešťastníka — a medvedia hlava je zvyškom jeho potravy. Koža natiahnutá na palici bola pravdepodobne jeho dočasným obydlím v dobe sťahovania, keď nemal k dispozícii jaskyňu.

Viete si, súdruhovia, predstaviť, o koľko sa zväčší cena nálezu, ak sa akademikovi Tarabkinovi podarí neandertálcovu mŕtvolu oživiť? A vy všetci zaiste veríte so mnou, že sa mu to podarí, tak ako sa mu to podarilo u mamutieho mláďaťa a u niektorých ďalších zvierat, nájdených v Arktíde.

Navrhujem, aby sme oživeného pravekého človeka spočiatku ponechali vo voľnej prírode, kde by sme mohli dobre pozorovať jeho život a zvyky. Rovnako cennou skúsenosťou bude jeho výchova…“

V obrovskom laboratóriu je hrobové ticho. Iba chvíľami sa ozvú tiché kroky akademika Tarabkina.

Pristupuje k širokým priehľadným nádržiam a díva sa do prístrojov, ktoré sú vmontované do ich stien. A opäť sa vracia ku stolu, ktorého čelná doska je akoby vyzdobená zložitým ornamentom malých obrazoviek.

Pomaly otvára hrubé lepenkové dosky a listuje. Opatrne obracia list za listom a očami sleduje stĺpce tabuliek.

Čísla, čísla, značky a čísla… Nič viac…

Ktokoľvek z nás — obyčajných smrteľníkov — by si prezeral túto ručne písanú knihu, sklamane by ju zavrel už na piatej strane. Akademika Tarabkina však tieto suché čísla vzrušujú oveľa viac ako čítanie dobrodružného románu.

Veď každé číslo a každá značka je ťažko vydobytým vedeckým faktom — je drobným ohnivkom z reťaze nespočetných pokusov.

V jedinom stĺpci tabuľky je telegraficky zachytený osud pokusného zvieraťa:

Pokus číslo IAT 148/a — tlak pred pokusom 135 — po exsanguinácii 60 — po vrátení 50 % odobratej krvi 135 — po transfúzii celého množstva odobratej krvi 145 — hodinu po transfúzii 140.

Stručne povedané: pes podľahol klinickej smrti stratou všetkej krvi — a opäť sme ho oživili…

Tarabkin listuje ďalej. Počet pokusov prevýšil už tisíc. Na týchto stránkach tabuľky každý druhý stĺpec sa končí biologickou smrťou zvieraťa. Zmrznutý organizmus sa tuho bránil zásahu človeka…

Pokus číslo AZO 1312 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1463 — biologická smrť…

Pokus číslo AZO 1529 —

Pes zahynul až štyri hodiny po oživení.

Pri čísle AZO 1695 akademik sa zastavuje:

„Čo robí náš Ľadniačik,“ spomína si na chlpaté tatranské psíča, ktoré nechali vedci trikrát zmrznúť v sedemdesiatstupňovom mraze — a trikrát mu opäť vrátili život.

Tarabkin sa znova dvíha od stola a odchádza do skleného pavilónu, kde sú umiestené pokusné zvieratá. Spokojne si hladká hustú šedivú bradu a usmieva sa.

„Takého skromného hrdinu som ešte nevidel,“ myslí si.

„Postavíš mu pomník na nádvorí a on sa nad ním rozčuľuje, namiesto toho, aby mal z takej slávy radosť. Áno, áno, rozumiem ti; zlostíš sa, že sme ti ho nepostavili z cukru…“ Psi uvítali akademikov príchod radostným brechotom.

Prvú maškrtu pochopiteľne dostane Ľadniačik. Ale ani na ostatných neslobodno zabudnúť. Aj oni slúžia vede a zachraňujú drahocenné ľudské životy…

Blikajúce červené svetlo nado dvermi neúprosne pripomína vážnosť situácie.

„Voláme súdruha Tarabkina,“ vraví dievča na obrazovke televízneho telefónu vo vedľajšej miestnosti.

„Prípravy sa už skončili?“ zachvel sa.

„Nie, volá vás Arktída. Okamih, prepnem…“

Zjavuje sa opálená tvár vedúceho výskumnej Bergerovej čaty.

„Vedel som, že nespíte, Alexander Ivanovič. Nevyrušujem?“

„Nie, teraz ešte nie. Naopak, prichádzate ako na zavolanie. Nariadili mi povinnú polhodinku pokoja, tak leňoším,“ usmial sa a pohodlne sa posadil do kresla.

„Ako je s naším pračlovekom? Je nádej, že ho oživíte?“

„Pevne verím, že áno. Veľmi nám pomohol kolektív profesora Musila. Nový spôsob regenerácie organizmu nám ukázal cestu z mŕtveho bodu. Všetky poškodené časti tkaniva sú obnovené — bunky sa prebúdzajú k životu. Podľa poslednej kontroly sú citlivé tkanivá v poriadku. Ani na sivej mozgovej kôre nezjavili sa čo len najmenšie príznaky, že by postrádal kyslík. Živný roztok bez prekážky pulzuje vencovitými tepnami a preniká až do najjemnejších žiliek. Súdruhovia práve pripravujú poslednú — rozhodujúcu operáciu.“

Akademik pozrel na hodinky.

„O pätnásť minút sa rozhodne o všetkom. Roztok vymeníme za pravú ľudskú krv a zavedieme umelé dýchanie.“

„Gratulujem vám, Alexander Ivanovič, veľmi sa z toho teším a držím palce. Veď vám chcem práve oznámiť — a preto volám aj v noci — že na malom ostrovčeku, tristo štyridsaťdva kilometrov od Špicbergov, našli sme v ľadovci ďalšieho zmrznutého človeka. Podľa odevu usudzujeme, že pochádza zo začiatku dvadsiateho storočia a že je letec…“

Tarabkin sa pohol a zakýval pravicou.

„Nechajte ho ešte tam, kde ste ho našli. Pochopiteľne, ihneď zastavte práce na tomto úseku. Neviem, ako sa mi podarí dnešná operácia. Nezabúdajte, že je to prvý pokus oživiť zmrznutého človeka. Možno nám niečo zlyhá — ťažko predvídať — a potom by bolo treba opäť čakať…“

Do laboratória vstúpilo dievča v bielom plášti.

„Súdruh Tarabkin, všetko je pripravené.“

Tarabkin sa rýchlo rozlúčil s Bergerom a dievča mu pomohlo obliecť plášť.

Tí, čo čakali v belaso ožiarenej sále, boli vzrušení. Pozorne sledovali kmitajúce sa lúče v okienkach prístrojov a kontrolovali meradlá upevnené na veľkom, zo všetkých strán uzavretom sklenom hranole, v ktorom zdanlivo spal zarastený praveký muž. Farbu jeho pleti nebolo možné dobre odhadnúť pre belasé osvetlenie.

„Všetky prístroje prekontrolované?“

„Áno.“

„Teplota plynu?“

„37,4°.“

„Všetky prívody krvi sú v poriadku?“

„Áno.“

Akademikov bystrý pohľad sa na okamih zastavil na valcovitej sklenej nádrži s červenou krvou, ktorou monotónne prebublával kyslík.

„Ešte raz — stručne…“ povedal pomaly.

„Bastien — začiatočný tlak v nádrži tridsať milimetrov, rýchlosť transfúzie pätnásť za minútu. Postupne zrýchľovať… Maximálny tlak celkove dvesto dvadsať. V prívode do mozgu iba sto osemdesiat. Nataša! Nezabudnite na peroxyd vodíka! Nemusím azda príliš zdôrazňovať, že teraz všetko závisí od presnosti. —

Deti, tak teda začneme?“

Členovia kolektívu mlčky prikývli.

„Bastien, zapnite pumpy…“

„Tlak vzduchu?“

„Pätnásť milimetrov.“

„Krvný tlak?“

„Tridsaťpäť… Štyridsať… Štyridsaťpäť…“

„Pravá komora?“

„Normálne zaťaženie…“

„Nataša, znížte tlak na tridsaťpäť…“ zašepkal Ta,rabkin, keď pozrel na manometer zapojený na prívod krvi do mozgu.

„Kalcium!“

Oči všetkých sa upierali na obrazovky kontrolných prístrojov. Iba akademik bedlivo pozoroval nehybne ležiace telo pračloveka.

Teraz sa sotva viditeľne pohol hrudník… Ozvalo sa srdce!

„Umelé dýchanie! Umelé srdce ešte nezastavujte! Nataša, ako vyzerá mozog?“

Dievčina pritlačila oči na okuláre röntgenového mikroskopu.

„V poriadku, bez príznakov hypoxie.“

Hrudník sa zdvihol, klesol a opäť sa zdvihol.

„Jones, zvýšte tlak na dvesto dvadsať a vy na sto osemdesiat,“ obrátil sa akademik k Nataši.

Dych pračloveka sa zrýchlil. Bastien sa díval na stopky.

„Frekvencia — pätnásť vdychov za minútu,“ hlásil o chvíľu.

„Venózny tlak?“

„Sto desať. Myslím, že sme to vyhrali…“

Tarabkin sa uprene zahľadel do tváre neandertálca. „Mozog?“ spýtal sa celkom tichučko.

Nataša sa sklonila nad mikroskop.

Kŕčovito zovrela otočný gombík. Na čele jej vystúpili kropaje studeného potu.

„Pracuje?“ spýtal sa úzkostlivo Tarabkin.

Zdvihla zblednutú tvár a dlaňou si zakryla oči. „Pozrite sám, Alexander Ivanovič. Možno zle vidím..“ „Ako to?“ zvolal Tarabkin a priskočil k okulárom mikroskopu.

„To predsa nie je možné…! Tlak v prívode do mozgu?“

„Sto osemdesiat…“

„Venózny tlak?“

„Sto desať.“

„Prečo je potom mozog zaliaty krvou? Veď je všetko v poriadku…?“

Znova nazrel do okulárov a priskočil ku kontrolným prístrojom.

„Prečo je zaliaty krvou?“ opakoval zúfalo.

Do napätého ticha bzučali iba pumpy, vháňajúce krv a vzduch do tela pračloveka. Akademik sklonil hlavu.

„Márne — všetko v poriadku — a predsa je naozaj koniec. Mozog je celkom zničený… Bastien, zastavte umelé srdce…“

Telo neandertálca opäť znehybnelo.

„Nezastavujte, nezastavujte,“ zrazu zvolala Nataša.

„Už sme toho toľko dokázali! Aj krv z mozgu odstránime!“

Tarabkin sa trpko usmial.

„Nechcite nemožné, drahé dievča. Mozog je príliš zložitý organizmus, nemožno ho umelo vyrobiť. Je skutočne koniec, musíme sa s tým zmieriť. A predsa nemôžem pochopiť, ako sa to mohlo stať…“

Nataša zavzlykala.

„Neplač, Nataška, nijako ťa neobviňujem. Zúfalstvo by nám vôbec nepomohlo, deti. Dnes ešte musíme ustúpiť pred biologickou smrťou. Ale nevzdáme sa. Znova skontrolujeme celý postup, aby sme prišli na chyby, ktorých sme sa dopustili.

Dokázali sme predĺžiť ľudský život.

Dokázali sme oživiť zvieratá, ktoré boli po stáročia konzervované v ľade. A oživíme aj človeka. Musíme. Veď v Arktíde nás čaká ďalší nešťastník. Teraz závisí od nás, ako dlho ešte bude čakať.“

3 BUBLINA VZDUCHU

Na moskovskom letišti je rušno. Rýchlo za sebou priletujú prúdové lietadlá a podľa dispečerových pokynov pristávajú na dlhých asfaltových dráhach.

Všetci cestujúci, ktorí vystúpili z lietadiel, odchádzajú z letišťa rovnakým smerom — k nádhernému mramorovému palácu, v ktorom sú umiestené Tarabkinove laboratóriá.

Vo veľkej sále pribúda hostí. Srdečne sa tu zdraví čínsky vedec s americkým, nemecký akademik s francúzskym profesorom, Talian s Angličanom.

Do sály vstupuje akademik Tarafokin v sprievode svojich spolupracovníkov.

Nataša Orlovová je nápadne bledá. Drží sa Jonesa, ktorý blúdi očami z hosťa na hosťa. Bastien ide popri Tarabkinovi — a ide rovnako pevne ako on.

Prehra v boji o neandertálcov život zanechala znateľné stopy na tvárach bojovníkov so smrťou.

Na Tarabkinov pokyn všetci prítomní si sadli za dlhý stôl v podobe podkovy.

„Milí priatelia, vzácni hostia, drahí spolubojovníci,“ ujal sa slova Tarabkin. „Všetci už viete, prečo som vás pozval.

Bol by som rád, keby ste sa celkom oboznámili s našimi skúsenosťami — s úspechmi i s posledným neúspechom — a vyvodili z nich dôsledky aj pre svoju prácu. A rovnako úprimne by som uvítal, keby ste spoločne s nami urobili dôslednú kontrolu celého postupu operácie a zúčastnili sa aj na pitve. Všetci si s nami zaiste uvedomujete, že ide o vážnu vec. Príčiny výronu krvi do mozgu môžu byť totiž rozličné.

Buď sú príznakom toho, že sme sa dopustili nejakej chyby — čomu však nenasvedčujú úspešné pokusy s oživovaním pravekých zvierat — alebo sa nám práve v tomto prípade postavila do cesty prekážka, ktorú naša veda doteraz neodhalila a nemohla ju teda ani prekonať. Stručne teda: nenašli sme ešte spôsob ako prekonať smrť, ktorá trvá sedemdesiattisíc rokov…

Pred chvíľočkou sme dokončili predbežnú kontrolu postupu. Za činnosti umelého srdca opakovali sme transfúziu krvi. Vo všetkých prívodoch krvi bol ten istý tlak ako dnes v noci. Aj najdôležitejší prívod — do mozgu — mal predpísaný tlak. Všetky pumpy umelého srdca pracujú teda spoľahlivo. Presvedčte sa však s nami. Tu sú kontrolné snímky a záznamy.“

Svitky filmov a papierových pásov s krivkami kolovali z ruky do ruky. Vedci ich pozorne prezerali a porovnávali s protokolom celej operácie.

„Všetko nasvedčuje tomu, že príčinu nezdaru treba hľadať inde ako v prílišnom tlaku krvi privádzanej do mozgu,“ povedal zamyslene nórsky lekár Hallström. „A pritom snímky mozgu jasne dokazujú, že k výronu došlo následkom zvýšeného tlaku. Ako je to možné?“

Americký profesor Damburi zdvihol ruku.

„Ak mi dovolíte, Alexander Ivanovič, rád by som vám k tomu povedal svoje domnienky. Po vašej zpráve o neúspechu operácie som o tom intenzívne premýšľal. Podľa mojej mienky príčiny neúspechu môžu byť rôzne:

Prvá — a tá najpravdepodobnejšia — môže byť v tom, že postup, ktorý sa osvedčil u zvierat, neosvedčuje sa u človeka.

Ďalšou príčinou môže byť skutočnosť, že mozog sa poškodil už počas dlhej doby zmrznutia. Mozgovú kôru a centrálne nervstvo mohli celkom ľahko poškodiť kryštáliky ľadu.

A konečne tretia možnosť: Krv dnešného človeka nie je vhodná pre pračloveka, ktorý bol vlastne vývojove na zlome medzi zvieraťom a človekom.“

O slovo sa prihlásil slovenský akademik Zeman.

„Kontrolovali ste aj prísady v krvi?“ spýtal sa.

„Áno. Po operácii, ako aj pred ňou, obsahovala 0,25 percenta kyslého citrátu sodného a v predpísanom množstve aj novokaín a kalcium…“

„Prichodí mi práve na um: Nie je v tomto prípade kalcium a novokaín rovnako škodlivým činiteľom, ako bol prv sám citrát sodný? Len si spomeňte na českých lekárov Firta a Hejhala. Až do ich prevratného objavu nikto ani netušil, že príčinou mnohých nezdarov pri transfúziách krvi je práve citrát sodný — vtedy všeobecne uznávaný ako neškodná konzervačná látka v krvi. Ako vieme, kalcium a novokaín rušia škodlivosť citrátu a zabraňujú nadmernému zaťaženiu pravej srdcovej komory. Kto z nás môže s istotou tvrdiť, že v organizme, ktorý prekonal takú zaťažkávaciu skúšku, nepôsobí rušivo?“

„Túto domnienku nemôže v tomto okamihu nikto z nás vyvrátiť,“ riekol Tarabkin.

„Rada by som však polemizovala s domnienkami akademika Damburiho. Dovolíte, prosím, Alexander Ivanovič, aby som odpovedala za vás?“ spýtala sa Nataša Orlovová. Tarabkin prikývol a usmial sa.

„Nazdávam sa, že prvá príčina, o ktorej hovorí súdruh profesor Damburi, nie je tá pravá. Pri oživovaní neandertálca na základe mnohých pokusov prepracovali sme celý postup — pričom sme nezabudli na vývojové štádium človeka.

A k druhej domnienke: mozog nebol pred transfúziou ani najmenej poškodený. Naopak: fyzikálno-chemická úprava mozgovej kôry a centrálneho nervstva prešla v procese rozmrznutia bez porúch. Voda v mozgu nezmrzla totiž kryštalický, ale sklovito — rovnako ako u mamutieho mláďaťa a u ostatných zvierat, ktoré sme oživili.

Napokon k tretej domnienke: pri transfúzii sme nepoužili krv dnešného človeka takú, aká je. Na základe rozboru pôvodnej zmrznutej krvi prispôsobili sme ju celkovej biologickej skladbe pračloveka.

Ja osobne by som hľadala príčinu inde. Zaiste si spomínate, že hneď vtedy — na zasadnutí Svetovej akadémie vied, keď pri televíznom prenose z Arktídy náhodou objavili neandertálca — upozorňovala som na nebezpečenstvo rozrušenia jemnej tkane zmrznutého mozgu prieskumnými lúčmi a rádiovými vlnami…“

Tarabkin pokrútil hlavou.

„Nie, nie, ani tu nie je pravá príčina. Kým došlo k transfúzii, všetci sme sa predsa presvedčili, že živný roztok prúdil do všetkých žíl bez prekážky a ľahko prenikal aj do najjemnejších žiliek mozgu. To znamená, že pred transfúziou nebola v mozgu ani najmenšia porucha. O tom nás ostatne presvedčí pitva. V škodlivosť prieskumných lúčov na zmrznutý mozog teda neverím.“

Na stole pred Jonesom bliklo červené svetlo a na obrazovke malej televíznej skrinky zjavila sa tvár dievčaťa.

„Jones, mám tu pre vás dôležitú zprávu. Ospravedlňte sa na chvíľu, aby som ostatných nerušila,“ zašepkala.

Jones odbehol do zpravodajskej centrály.

Keď sa o štvrť hodinu vrátil, bol ešte bledší než Nataša. Čosi zašepkal Tarabkinovi — a na jeho prikývnutie sa opäť vzdialil.

Po výmene názorov všetci odišli do pitevne.

Pitva celkom potvrdila Tarabkinove slová. Organizmus mozgu bol oživený a nebola na ňom ani najmenšia stopa rozrušenia štruktúry.

„Tu vidíte, že výron krvi vznikol bezpochyby prasknutím mnohých vlásočníc,“ povedal do ticha Tarabkin. „A ako tomu nasvedčujú mikroskopické snímky, vlásočnice praskli tlakom, hoci aj nie sú na nich ani najmenšie topy skôrnatenia. Viete to pochopiť, priatelia? Ja nie!“

„Smrť som teda zavinila ja,“ zúfalo zvolala Nataša a chytila sa za hlavu. „Ja som obsluhovala manometer v prívode do mozgu.“

„Nataša nemôže byť vinná,“ ozvalo sa zrazu pri dverách. Stál tam muž v bielom plášti, ktorého príchod nik nezbadal.

„Nesiem vám ďalšiu Jóbovu zvesť, súdruhovia. Pes nájdený v ľade pri severnom póle nám pred chvíľou pri poslednej operácii — pri transfúzii — zahynul. A príčina? Opäť výron do mozgu. Naša skupina je z toho zúfalá…“

Tarabkin rýchlo stiahol gumové rukavice a bezo slova vybehol z pitevne. Za ním aj Nataša, Bastien, Twarovski a ostatní členovia kolektívu spoločne s hosťami.

Zviera ležalo v inkubátore nehybne.

Tarabkin prezeral mozog kontrolným prístrojom a zanovito mlčal.

„Po toľkých úspešných pokusoch — opäť zničený mozog — aj u zvieraťa! To predsa nie je možné,“ prehovoril konečne.

„Súdruh Damburi, ste teraz presvedčený, že všetky vaše domnienky o príčinách neúspechu padli? Pozrite na mozog sám. Tie isté príznaky ako u neandertálca. A pes predsa nebol v ľade dlhšie než tridsať rokov… a použili sme tú istú metódu ako prv, ba aj tie isté prístroje ako u neandertálca. Kde je teda chyba?“

Čínsky akademik Sun Čin-i pristúpil bližšie k inkubátoru.

„Chyba môže byť jedine v prístrojoch. Hovoríte, že ste použili tie isté prístroje ako u pračloveka. Podrobme ich teda najprísnejšej kontrole.“

Tarabkin súhlasil.

Každý vedec si vzal na starosť jeden prístroj. Najprv ich skúšali v činnosti, ako to urobili tarabkinovci už pri niekoľkých posledných kontrolách. Všetky fungovali bezchybne, aj manometer na prívod k mozgu.

Nemecký profesor Gleissner, ktorý si vzal tento prístroj na starosť, začal ho — skrutku za skrutkou — starostlivo rozoberať. Päť vedcov spoločne s Natašou sledovalo profesorove jemné ruky.

Nataša nervózne klopkala špičkou topánky do nohy stoličky.

Každú — i tú najmenšiu súčiastku — skontrolovali aj pod drobnohľadom a röntgenom.

Najstarostlivejšie preskúmali ohnutú trubičku so stĺpcom červenej tekutiny, ktorý pod tlakom ustupoval do vákua.

Všetko bolo v poriadku.

Aj kontrolné fotočlánky fungovali bezchybne — nemali najmenšiu poruchu.

„Máme. Všetko je v poriadku.“

„Preskúmajme vákuum,“ navrhol Damburi.

Výsledok skúšky bol prekvapujúci, ba priam zdrvujúci. Vo vákuu objavili vzduch.

„Tu je teda príčina nášho neúspechu…“ zvolal Tarabkin. „Manometer síce fungoval bezchybne, ale meral skreslene. Tlak do mozgu musel byť pochopiteľne vyšší, lebo vzduch spomaľoval postup stĺpca. Pri normálnej transfúzii by to nehralo vážnu rolu, ale u takého chúlostivého organizmu je zvýšenie tlaku katastrofou…“

Akademik uprel pohľad na Natašu a po malej chvíľke pošepkal:

„Ale ako sa mohol dostať vzduch do vákua? Kto manipuloval s manometrom, kto ho rozskrutkovával?“

„Alexander Ivanovič, vari ma len neupodozrievate, že som sama zavinila poruchu v manometri,“ zúfalo zvolala Nataša. „Nikdy som dovnútra ani nesiahla.“

„Vzduch sa ta nedostal sám, to je nemožné,“ trpko sa zasmial Tarabkin.

Damburi vzal trubicu do rúk a znova ju pozorne prezeral.

„Vás by som, Nataša Orlovová, priamo neupodozrieval,“ riekol po chvíli trápneho mlčania. „Ale fakt je, že vzduch tam nemohol vniknúť sám od seba. Najprv musíme zistiť, kto rozmontovával manometer naposledy — a potom vám poviem svoju poslednú a hádam jedine správnu domnienku o príčine neúspechu.

Kedy bola posledná transfúzia? Mienim tú pred prípadom pračloveka. Podarila sa predsa, či nie?“

„Pred dvoma týždňami.“

„V tom čase teda dakto s manometrom manipuloval.“

Tarabkin sa poobzeral po členoch svojho kolektívu.

„Kto z vás to bol, deti? Priznajte sa, hlavu vám neodtrhnem. Stáva sa všeličo, každý človek má niekedy smolu. Závadu ste akiste nezbadali, inak by ste ju boli predsa hlásili. Veď všetci ste videli, ako veľmi záleží práve tu na úplnej presnosti.“

Jeden sa díval na druhého.

Ticho…

Napokon všetci jeden po druhom vyhlásili, že manometer v ruke nemali.

Opäť napäté mlčanie…

Naraz sa. Tarabkin klopol prstom do čela.

„Už to mám — bol to asi Jones. Zabudol som vám povedať, že pred dvoma hodinami odletel domov do Ameriky. Dostal totiž bleskovú depešu, že jeho matka je ťažko chorá.“

Damburi si sadol pohodlnejšie do kresla a pohladil si bradu, akoby skúšal, či je dobre oholený.

„To upevňuje moju poslednú domnienku, priatelia. Zdá sa, že je čas, aby som s ňou vyšiel na svetlo. Teda: domnievam sa. že bublinu vzduchu vpustil niekto do vákua ú m y s e l n e…“

Tarabkin zamával rukami, akoby odháňal nejakú vidinu.

„To predsa nemyslíte vážne, profesor? Kto, povedzte mi, kto z nás by mal na tom záujem? Veď by to bol strašný zločin voči kolektívu, voči vede a ľudstvu. Kto z nás by chcel rúcať to, čo sám obetavo takmer bez odpočinku buduje?!“

„A predsa si myslím, že bublina vzduchu bola do vákua vpustená úmyselne,“ tvrdošijne opakoval Damburi. „Navrhujem, aby sme sa rádiom opýtali Jonesa, či mal manometer v ruke.“

„Som proti tomu,“ zvolal Tarabkin. „Jones má chorú matku, nebudeme ho trápiť ešte týmto. Veď nám to povie, keď sa vráti. A o úmysle nemôže byť u Jonesa ani reči. Patrí medzi najobetavejších pracovníkov.

Poznám ho už šesť rokov — a poznám ho dobre. S akým nadšením študoval u mňa otázky predĺženia života! A s akou starostlivosťou a trpezlivosťou robil najzložitejšie — tisíckrát opakované pokusy. Jones to, priatelia, neurobil!

A vôbec, kto by to mohol urobiť — dnes, keď už niet na svete vykorisťovania človeka človekom, keď už nejestvuje ani imperializmus, ani nenávisť medzi národmi a ľuďmi?“

„A vidíte, Alexander Ivanovič, predsa sme v Amerike viacerí, ktorí sa nazdávame, že ešte nenadišiel čas úplnej bezstarostnosti, že ešte vždy treba ostražitosti. Myslíte si, že bývalí vykorisťovatelia už vymreli? Že sa už celkom prerodili? Možno, že niektorým z nich ešte ostala v srdci kvapka nenávisti voči ľudstvu a šialená túžba znova uchopiť moc, rozdeliť ľudí — a vykorisťovať.“

Všetci sa dívali na Damburiho prekvapene.

Ľahko sa usmial: „Nuž, počkáme, čo povie Jones. Inak sme, myslím, našu úlohu zatiaľ splnili.“

Rozhovor sa pomaly preniesol na iné pole.

Nakoniec sa vedci rozišli, aby v Moskve navštívili svojich priateľov a známych. Tarabkin sa rozlúčil so spolupracovníkmi a odišiel do svojej pracovne. Sadol si do kresla a premýšľal.

Po chvíli vstal a vydal sa na svoju najobľúbenejšiu prechádzku po sálach ústavu.

V pitevni zastihol niekoľkých lekárov, ktorí ihneď po skončení pitvy začali pripravovať balzamovanie pračloveka.

Tarabkin kývol na pozdrav a mlčky sa im prizeral. Pri pohľade na mŕtve telo muža bolo mu úzko. Veď tu pred ním ležalo jeho dielo, v poslednom okamihu pred víťazstvom rozbité na kusy… Bublina vzduchu…

„Nuž čo,“ povedal viac pre seba, „začneme teda zasa od začiatku!“

Pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.

Na obrazovke sa zjavila svetlovlasá dievčina zo zpra-, vodajskej centrály.

„Oľga, buďte taká dobrá, požiadajte v mojom mene Bergera, aby ľadovec s letcovým telom pripravil na prevezenie. Prídeme si poň.“

„Vybavím to, Alexander Ivanovič. I ja som chcela s vami hovoriť. Práve vás zháňam po všetkých miestnostiach. Mám pre vás odkaz — a prekvapujúcu zprávu.

Najprv odkaz: profesor Damburi volal z letišťa a prosí vás, aby ste mu odpustili, že proti vášmu želaniu volal Jonesa.

Predstavte si, Alexander Ivanovič, Jones neexistuje!“ „Neexistuje? Ako to? Čo sa mu stalo? Vari len nie je mŕtvy?“

„Pre nás áno. Na mieste, kde odletel, nik ho totiž nepozná — nijakú matku tam nemá a človek jeho mena sa tam ani nenarodil — ani nikdy nežil. Jones je vymyslené meno…“

4 PROXIMA CENTAURI HOVORÍ?

Akademik Čan-su je na Mesiaci už niekoľko rokov. Z poverenia Svetovej akadémie vied vedie veľké observatórium na severnom póle nášho spolupútnika. S kolektívom vedcov skúma severnú oblohu, kým akademik Cahén v druhom observatóriu na južnom póle Mesiaca študuje južnú oblohu.

Čan-su pracuje s nadšením. Koľkokrát mu už museli spolupracovníci pripomenúť, že odpočívať musí podľa dní na Zemi, a nie podľa kalendára na Mesiaci, kde deň trvá 14 dní — a práve taká dlhá je aj noc.

Dnes má Čan-su voľný deň, pravda, podľa zemského kalendára. Keď sa poobzeráme po jeho izbe, iste nás tento „deň“ prekvapí.

Veľkým oknom díva sa na nás do izby čierna obloha. A uprostred nej žiari — Slnce. Odtiaľ vyzerá trošku inak než zo Zeme.

Jeho tvár je zahalená do šľahajúceho plamenného závoja, ktorý vedci objavili zo Zeme pri zatmení Slnca a pomenovali ho korónou.

Skaly, roviny aj krátery ostro ožaruje slnečné svetlo — a na oblohe jasne žiaria milióny hviezd. Nemihotajú sa ako na Zemi. Žiaria pokojne a čisto, akoby boli narysované na čiernej tabuli.

Nízko nad obzorom nehybne stojí veľká guľa.

Zem…

Práve k nej zaletel Čan-suov pohľad. Rodnú planétu prezerá už najmenej stokrát. Z pologule, ktorá je ponorená do tieňa zemskej noci, preniká až sem na Mesiac žiara tisícov svetiel. Sú to svedectvá veľkej sily človeka, ktorý v týchto miestach rozsvietil svetlá veľkých miest.

Zem, more i mraky na ožiarenej pologuli sú ako pestrá maliarova paleta. Z indigovobelasej plochy Atlantického oceánu oslnivo žiari odraz Slnka.

Takmer celú Európu zahaľujú mraky. Vzduchoprázdny obal rozmazáva kontúry veľkého glóbusu…

Čan-su pozrel na hodinky.

Na Zemi — v jeho vlasti — je práve poludnie. Pekinská televízna stanica vysiela zprávy.

Akademik zapäl televízor a teraz so záujmom sleduje, čo nového vo svete.

Najprv reportážny prenos zo Sahary. Pred niekoľkými hodinami dokončili tridsiatu atómovú elektráreň pre čerpacie stanice. Dve tretiny púšte sú už zúrodnené.

Niekoľko záberov z Arktídy —

„A teraz radostná zpráva: Poďte s nami na chvíľku do Tarabkinových laboratórií…“

Na obrazovke sa zjavil celkový pohľad do veľkej sály. Kamera sa blíži k priezračnému sklenému hranolu…

Detail — hlava a hrudník krásne urasteného statného muža. Hrudník sa pomaly nadvihuje a klesá. Ústa sú pootvorené.

„Severson, účastník Amundsenovej záchrannej výpravy, žije,“ radostne znie hlas komentátora. „Veda slávi ďalšie víťazstvo nad klinickou smrťou! Sláva Tarabkinovi, jeho kolektívu a všetkým vedcom priekopníkom!“

Čan-su je dojatý. Prisadá bližšie k televízoru, aby mu z reportáže naozaj nič neušlo. Na obrazovke sa zjavuje Tarabkin. Usmieva sa.

„Áno, Severson naozaj žije,“ hovorí. „Zatiaľ ho umelo udržujeme v spánku — v duchu liečebnej metódy veľkého fyziológa I. P. Pavlova. Čaká nás ešte mnoho práce — mnoho zložitých zásahov. — Ale v tom hlavnom sme zvíťazili: život sme vrátili…“

Od radostného dojatia vstúpili Čan-suovi do očú slzy.

Vypäl televízor a ľahol si na pohovku. V myšlienkach zaletel cez vzduchoprázdny priestor do Moskvy, k Tarabkinovi. Moskvu našiel na obrovskom glóbuse ľahko. Svietila z neožiarenej pologule ako jasná hviezda.

Zo snenia vyrušili ho dve svetlá, ktoré sa nečakane mihli oblohou. O chvíľočku svetlá sa zjavili znova, no teraz už neďaleko observatória. Na rovnej ploche pred hlavnou budovou pristálo prúdové lietadlo valcovej podoby. Rozbehlo sa na pásových podvozkoch priamo k hangáru, kde už bol otvorený vjazd do vstupnej haly.

Veľké vráta sa vzduchotesne zavreli a za chvíľu naplnila sa komora vzduchom. Z lietadla vystúpili traja cestujúci.

„Kde je, prosím, akademik Čan-su?“ spýtal sa štíhly čiernovlasý muž, len čo zoskočil na dlažbu hangára.

„Dnes má voľný deň, je doma,“ odpovedal muž v kombinéze.

„Hádam mi odpustí, že ho na chvíľu vyruším. Dúfam, že nespí. Nesiem mu totiž dôležitú zprávu,“ vysvetľoval štíhly muž už v ceste. Prešiel krytou chodbou a zaklopal na dvere. Len čo začul výzvu k vstupu, vrútil sa do izby.

„Vítam vás, Cahén,“ usmial sa Čan-su a vstal z pohovky. „Čo vás sem priviedlo? Museli ste mať veľmi naponáhlo, keď ste svoju návštevu ani neohlásili. Mohli sme vám pripraviť pohostenie…“

Cahén si potriasol s Čan-suom pravicu, siahol do vrecka, mlčky vytiahol svitok filmu a roztiahol ho na stôl.

„Čo na to poviete?“ prešiel prstom po celuloidovom páse.

„Že je to záznam o zachytených rádiových vlnách z vesmíru. No — a čo je na tom zvláštne? Objavili ste azda ďalšiu rádiohviezdu?“

„Pozrite len pozornejšie,“ povzbudzoval ho Cahén. Založil si ruky a hojdal sa na špičkách chodidiel.

Čan-su pomaly prezeral lesklý pás.

Zarazil sa.

„Počujte, to predsa naskrze nesúvisí s rádiovou astronómiou. Zaznamenali ste azda signály zo Zeme?“

„Nie. Tieto signály sme zachytili pri skúmaní súhvezdia Proxima Centauri. Omyl je vylúčený.“

Čan-su znova a znova prezeral celuloidový pás.

„To by, pravda, znamenalo…“ zarazil sa. „Máte presne zameraný zdroj?“

„Pochopiteľne,“ usmial sa Cahén. „Je neďaleko súhvezdia Proxima Centauri. Podľa toho usudzujem, že ide o planétu. Potvrdzuje to aj skutočnosť, že po celý čas, odkedy študujem signály, zdroj sa sotva znateľne posunul v kruhovej dráhe okolo Centauri.“

„Dĺžka vlny?“

„Štyristo sedem centimetrov.“

Čan-su si prešiel rukou po čele.

„Prečo ste to nehlásili skôr? To je predsa úžasné zistenie! Veď sa môžeme domnievať, že tu ide o signály mysliacich tvorov!“

Cahén si pravicou prečesal kučeravé, do modra sa lesknúce vlasy.

„Opatrnosť — matka múdrosti. Veď ste sám neverili svojim očiam, ani ušiam. Hovoril som si: Róbert, kým s tým vyjdeš na svetlo, usiluj sa prísť veci na koreň. Priznám sa, že som sa už zahral aj na detektíva,“ zasmial sa Cahén a troma prstami sa oprel o filmový pás.

„Ako vidíte, vysielanie sa sústavne prerušuje. Dĺžka vysielania i medzier sa rýchlo mení. (Najskôr som sa snažil nájsť v tom nejakú pravidelnosť. No tej tu niet.

Môžem to dokumentovať mnohými metrami záznamov. Medzery a vysielania som si teda premenil na akúsi komplikovanú telegrafnú abecedu. Tu ju máte.“

A Cahén položil na stôl hrubý blok, husto popísaný dlhými čiarami a bodkami.

„Je to čertovsky zložitá abeceda, na to môj hvezdársky rozum nestačí. Zajtra chcem odletieť na Zem a predložiť svoj objav Svetovej akadémii vied, aby ho posúdila.“

Čan-su, ktorý sa doteraz skláňal nad filmom, sa narovnal a položil Cahénovi ruku na plece.

„Navrhujem iný postup. Volil by som radšej také riešenie, aby ste Svetovej akadémii odoslali podrobnú zprávu — a aby ste ma pozvali do vášho observatória na južnom póle. Viac hláv — viac rozumu. Kým príde rozhodnutie akadémie, chcel by som vám pri štúdiu signálov pomáhať…“

Cahén ochotne súhlasil.

Za niekoľko minút sa pripravil na cestu. Konferenčným televízorom oznámil spolupracovníkom Cahénovu zprávu a svoj úmysel. Všetci boli prekvapení. Obidvom vedcom želali veľa úspechov v ďalšom bádaní a netrpezlivo očakávali jeho výsledky.

Že by v súhvezdí Centauri žili ľudia?…

Vzduch v prvej kabíne hangára rýchlo redol a ustupoval vákuu.

Vráta sa otvárajú a raketové lietadlo vybieha na štartovaciu plochu.

Zelené svetlo na dispečerskej veži — a už sa lietadlo vznáša — (len-len že som z pozemského zvyku nepovedal „vo vzduchu“, a predsa vieme, že na Mesiaci nie je vzduch. Musíme sa teda uspokojiť zistením, že sa lietadlo vznáša) nad mesačným priestorom.

Niekoľko kilometrov pod lietadlom sa rýchlo mení krajina Mesiaca. Veľhory, malé krátery, puklinami rozryté roviny, rokliny a strmé skaly. Tu a tam dolu trikrát blikne svetlo. Obyvatelia Mesiaca to už poznajú. Je to pozdrav niektorej z výskumných staníc umiestených pod povrchom Mesiaca. Po necelej polhodine nám už žiaria na obzore svetlá observatória B.

Lietadlo pristáva na južnom póle Mesiaca…

5 ZMŔTVYCHVSTANIE

Severson, vojak z povolania, zvykol si skočiť ráno z postele na rovné nohy.

No dnes mu to akosi nejde. Vedomie sa strieda s podvedomím, otupený mozog nie je schopný myslieť.

Akoby život unikal medzi prstami — a opäť sa vracal do žíl a rozlieval po celom tele zvláštne teplo, známe pri kalciových injekciách.

Chvíľami sa Seversonovi zdá, že počuje nejaké hlasy.

Namáha sa otvoriť oči.

Márne.

Snaží sa pochopiť zmysel slov, ale posteľ sa pod ním neposlušne rozhojdáva — a on znova upadá do otupujúceho spánku.

Konečne sa preberá. Neďaleko ktosi hovorí. O tom nemožno pochybovať. Šepká síce, ale počuť každé slovo.

Severson všetku svoju energiu vkladá do úsilia, aby porozumel.

Nejde to. Nie je to ani jedna z rečí, ktoré ovláda.

V mozgu sa zrodila prvá súvislá myšlienka.

„Našli ma! Zachránený! Kto ma našiel? Amundsen? Nová záchranná výprava? Kde som?“

Myšlienky plynú hlavou ťažkopádne.

O slovo sa hlási čuch. Podáva zprávu o príjemnej vôni…

A opäť spánok. No teraz sa už rýchlo strieda s bdením.

Čas letí a spánok sa stáva akýmsi horúčkovitým polospánkom. Myšlienky pomaly dostávajú presnejšie tvary.

„Pekne som sa dokaličil.. A čo nohy? Nezmrzli?“

,Nie.“ Severson s rozkošou hýbe palcom nohy. Má z toho detinskú radosť.

A keď poslúcha palec, poslúchne aj ruka…

Neposlúchla. Iba prsty sa trocha skrčili a nahmatali jemnú látku.

No čože, predbežne to stačí. Hlavná vec, že rozum slúži spoľahlivo a že ruka celkom nezmrzla.

,Kdeže som? V ľadovej jaskyni určite nie. Kde by sa tam vzala taká jemná látka? A to príjemné teplo! Alebo sa mi to len prisnilo…?“

Znova niekoľko pohybov palcom nohy a ľahký stisk jemnej látky.

,Nie, to nie je sen.“

Spokojný týmto zistením Severson znova zaspal.

Keď sa prebudil, pokračoval v bádaní.

„Naozaj je celé telo v poriadku?“

Skrčil nohy a siahol si na členok. Prekvapením mu ustrnula ruka.

„Ľudkovia, to je čosi! Už môžem hýbať rukami aj nohami!

A čo oči? Tie neposlúchnu?

Ešte nie. Mihalnice sú ako zlepené glejom.“

A zas ten čertovský spánok.

Nové precitnutie ho milo prekvapilo. Mihalnice povolili a oči sa naširoko otvorili. O chvíľu úplná tma dostala jemnejšie odtiene. Z temného šera vystúpilo niekoľko predmetov. Predovšetkým čelo postele.

,Kde je okno? Zastiera ho roleta, alebo je noc? Ťažko nájsť odpoveď. Keby bola noc — ležal by som tu už hodne dlho. Veď som zaspával za dňa a za polárnym kruhom je deň poriadne dlhý! Alebo som azda na lodi?“

Severson napäl všetky zmysly. — Ani najmenšie náznaky pohybu — vládne tu úplný pokoj. Loď to teda nie je.

Je to azda eskimácky príbytok?

Alebo nemocnica? A ktorá? V Kingsbay by bolo rozhodne chladnejšie, aj keby kúrili.

Mohlo by to byť Tromsö. Aj Oslo.

Mozog sa hlási, je už príliš unavený. Prepína na spánok.

A prebudenie prináša novú sviežosť. Severson už poznáva pomaly všetky predmety v izbe…

„Nemocnica to nemôže byť; veď izba je prepychove zariadená! Prečo má posteľ takú čudnú ohradu ako detská postieľka?“

Nový pokrok. Severson sa zachytil o ohradu — a po niekoľkých pokusoch si sadol. Očami usilovne skúmal šero.

Pri posteli na dosah ruky je malá skrinka. Ohmatáva ju. Medzi prstami cíti niekoľko ozubených otočných gombíkov.

Rádiový prijímač! Severson sa zaradoval. Aký nezvyčajne starostlivý je jeho hostiteľ.

„Chlapče, zahráš si na lepšiu náladu…“

Znova ohmatáva gombíky. Váha. Nebude nikoho rušiť? Ale pokušenie zvíťazilo.

Tichučké štrknutie — ako v budíku, keď si to so vstávaním rozmyslíš a zaistíš ho, a práve prichádza minúta, na ktorú si ho napravil.

A teraz prichádza ďalšie príjemné prekvapenie. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz ako v kine.

Severson — ako oknom — díva sa do čudnej krajiny.

,Aha! Toto nie je rádio, ale premietač svetelných obrazov,“ hovorí si a so záujmom sa díva na široké kvitnúce roviny. Nad temnou zeleňou lesov týči sa — egyptská sfinga — a za ňou pyramída.

„V hlave sa mi to akiste poplietlo a mätie ma fatamorgána.“

Severson zamrkal a stisol si palec ľavej ruky. Nie, to nie je sen, ale fantázia alebo fotomontáž.

A krajina sa dokonca hýbe! V popredí vietor vlní obilie a v diaľke medzi kríkmi pohybujú sa ľudia.

Nie je to teda ani rádio, ani premietač svetelných lúčov, ale domáce kino. Bude to asi nejaký fantastický film. Ako inak si vysvetlíš kvetiny pred mŕtvymi očami sfingy, ktorá sa predsa díva do púšte, a nie do záhrady. To vedia aj deti v škole.

Obraz na stene sa pomaly mení. Zjavuje sa kanál bežiaci do nedozerna a na ňom parník. A znova zeleň, sfinga a pyramídy.

Tí filmári sú predsa len klamári! Všetko vyzerá tak pravdepodobne a je to napokon trik!

Teraz sa zjavuje na stene detailný záber. Niekoľko do čierna opálených, smejúcich sa ľudí s bielymi klobúkmi. Niekomu mávajú…

A pozrimeže — fantázia pokračuje! Na mávanie odpovedá človek na akomsi gigantickom stroji, ktorý má dlhý krk ako brontosaurus a požiera piesok.

Obraz sa rozplynul a na stene sa zjavilo pekné dievča. Zdá sa, že sa díva priam na Seversona. Otvára ústa. Hovorí asi, ale ju nepočuť. Je to príležitosť premýšľať ďalej.

Toto domáce kino je dobrá vec. Film ktosi majstrovsky vykoloroval. Ale prečo si zvolil režisér taký nemožný námet? Púšť, pyramídy — a vsadil do toho pestré kvety a lesy! Veď ten človek púšť nikdy nevidel a nevyzná sa v prírodopise. To je akiste čosi takého ako maľovať kvety na severnom póle!

A kde sa vzal ten obrovský stroj? Či majú Egypťania také niečo?

Severson premýšľa, premýšľa — až napokon po sediačky zaspáva. Sníva sa mu, že je doma a starostlivá mať ho nežne ukladá do postele.

Šepká mu dobrú noc.

Severson s námahou otvára oči. V miestnosti je sám. Vari naozaj sa mu to snívalo. Pozorne načúva.

Vo vedľajšej miestnosti skutočne ktosi hovorí. Pri dverách sa ozvali kroky.

„Konečne sa dozviem, kde to som a kto je mojím šľachetným hostiteľom,“ myslí si Severson a uprene sa díva na dvere.

Zrazu sebou trhne.

Rýchlo si líha a predstiera, že spí.

Dvere sa otvorili a k posteli prichádza niekoľko potichu hovoriacich ľudí.

Severson márne napína sluch. Nerozumie ani slovo. Iba podľa hlasu poznáva, že pri ňom stojí niekoľko mužov a žien.

Jeden z návštevníkov kladie pacientovi ruku na čelo. A pacient má čo robiť, aby zotrval vo svojej role a nezažmurkal očami. Z neznámej reči zachytil iba jediné slovo, ktoré sa vo vrave častejšie opakuje:

„Severson.“

Jeden z lekárov meria tep v zápästí.

Pretvárka nebola asi dokonalá, lebo akési dievča šeptá zrazu čistou nórštinou:

„Spíte, Severson?“

„Teda slovo Severson, ktoré tak často vyslovovali, má byť mojím menom,“ myslí si pacient a pomaly otvára oči. „Zrejme nevedia, kto som. Našla ma asi nejaká cudzia záchranná výprava…“

Mlčky si prezerá návštevníkov. Majú biele plášte a na ústach masky. Zrejme lekári.

Severson sa zachytil okraja postele a posadil sa. Chcel pozdraviť, ale jazyk mu vypovedal službu.

„Nenamáhajte sa, Severson. Zostaňte pokojne ležať. Musíte ešte hodne zosilnieť,“ usmiala sa svetlovlasá dievčina.

„…hm — kd… kde… som?“ vyjachtal pacient s vypätím všetkých síl.

„V rukách dobrých ľudí, báť sa nemusíte. Len si teraz ničím nelámte hlavu — neskôr vám všetko vysvetlíme. Ten spánok v ľade vzal vám trochu pružnosti. Ale už je s vami dobre. Aj tá reč vám pôjde, len nech sa trocha pocvičíte.

No, teraz musíte začať takrečeno od základu — ako dieťa. Robte zatiaľ ľahký telocvik a ohýbajte jazyk.“

„A… mundsen — je… kde?“

„Všetko je v poriadku. Aj k vám domov poslali sme už zprávu.“

Severson chcel opäť niečo povedať, ale iba zamrmlal niekoľko nezrozumiteľných slov.

Dievčina, ktorá vedela po nórsky, sa sklonila a spýtala:

„Ako sa cítite? Nebolí vás niečo? Nie — nemusíte hovoriť — iba rukou naznačujte.“

Pacient si prešiel rukou po tele, usmial sa a luskol prstom.

„A nie ste hladný?“

Hľa — na túto maličkosť Severson celkom zabudol. Teraz sa tomu sám čudoval.

Zavrtel hlavou.

„Je už načase, aby ste prestali byť dojčaťom a aby ste sa začali kŕmiť sám,“ zažartovalo dievča. „Necháme vás trochu vyhladovať a skúsite to. Súhlasíte?“

Pacient kýval hlavou na znak súhlasu a opäť sa usmial. Nemohol si spomenúť, že by ho bol niekto kŕmil.

„A s týmto sa manipuluje takto,“ obrátila sa dievčina k televízoru a otočila prvými dvoma gombíkmi.

Na protiľahlej stene sa znova zjavil farebný obraz. Teraz to bol záber z nejakej opery — a spevákov bolo skutočne počuť. Seversonovi sa zdalo, akoby sa díval širokým oknom na javisko. Taký plastický a živý bol obraz.

„Máte šťastie, Severson,“ usmiala sa dievčina, „Práve vysielajú najnovšiu nórsku operu.“

Severson si opäť ľahol a výjav na stene pozoroval ležiačky.

„Škoda, že tým ľuďom na obraze vôbec nič nerozumiem,“ premýšľal.

„Vysielajú,“ blyslo mu hlavou. Dievčina povedala, že práve vysielajú nórsku operu. Ako to? Vysiela vari automatická vysielačka filmov? A možno vôbec film vysielať?

Severson pozeral spýtavo na záhadnú skrinku, z ktorej vychádzal prúd lúčov. Ani nespozoroval, že je v miestnosti opäť sám.

Na pestrofarebnom obraze striedali sa sborové výstupy s detailnými zábermi jednotlivých spevákov. No Seversona teraz oveľa viac zaujímala záhadná skrinka.

Naozaj, ťažko uhádnuť, aké tajomstvo v sebe skrýva! V Seversonovi sa prebudila stará bádateľská vášeň.

„Rozhodne je to nový technický zázrak, nejaký senzačný vynález,“ uvažoval. „Pokusne ho asi zavádzajú do nemocnice — aby skrátili pacientom dlhú chvíľu…“

Skrinku opatrne posunul o niekoľko milimetrov od steny. Chvíľu s napätím sledoval obraz na stene. Keď sa v premietaní neprejavili nijaké poruchy, odsunul skrinku tak ďaleko, aby mohol pozrieť na jej zadnú stenu. Pravidelným mriežkovaním nazrel dovnútra. Zrak mu skĺzol po rade lesknúcich sa elektrónok.

„Teda predsa rádio! Ale kde sa v ňom berie ten farebný film? Vari sa už podarilo uskutočniť televíziu?

No — je možné, že televíziu niekto rýchlo zdokonalil — technika dnes napreduje míľovými krokmi. Z toho všetkého by, pravda, vyplývalo, že teraz ležím niekde v Anglicku alebo v Amerike. Ale ako som sa ta dostal? Taký zložitý aparát sa predsa nevyrobí za týždeň! Ležím tu už niekoľko mesiacov — a či už celý rok?“

Severson zrazu pocítil sladkú únavu. Spomenul si na slová nórskeho dievčaťa a kývol rukou.

„Načo by som si tým lámal hlavu. Veď sa to neskoršie všetko vysvetlí.“

Vypínačom vypäl záhadnú skrinku, ľahol si… a o chvíľočku už pokojne spal.

6 ROZPRÁVKOVÝ VÝHĽAD

„Akademik Tarabkin pozýva všetkých členov svojho kolektívu na mimoriadnu schôdzku do svojej pracovne,“ ozval sa hlas svetlovlasého dievčaťa vo všetkých služobných televízoroch. O chvíľu sedeli už všetci bojovníci o Seversonov život v pohodlných kreslách v priestrannej miestnosti.

„Čudujete sa asi, deti, prečo som vás pozval v taký nezvyčajný čas,“ ujal sa slova Tarabkin. „Predovšetkým by som mal súdružke Randersovej vyčítať, že pri rozhovore so Seversonom urobila chybu, ktorá na šťastie nemala vážne následky. Príliš ste, Magdaléna, pacientovi naznačili, že televízor je dokonalý prístroj, aký ľudstvo v roku 1928 nemalo. Po vašom rozhovore som na kontrolnej obrazovke sledoval Seversonove počínanie. Televízor ho natoľko zaujal, že sa prestal zaujímať o program, a kto vie, ako dlho by si ním bol lámal hlavu, keby som ho nebol včas uspal.“

Magdaléna Randersová zbledla.

„Áno, uvedomujem si chybu. Príliš som upútala pacientovu pozornosť na prístroj. Zabudla som, že televízor je len pre mňa celkom samozrejmou vecou.“

„Celkom vás chápem, Magdaléna. Úloha nás všetkých je v tomto prípade ťažká. Vieme, že musíme čo najviac oddialiť čas, v ktorom Severson zbadá, že sa prebudil po mnohých desaťročiach — a dnes už v celkom inom svete. No raz sa to musí stať. Nemôžeme predsa pacienta natrvalo izolovať od dnešnej skutočnosti. Či chce — či nechce, stretne sa s ňou na každom kroku. Preto sme sa rozhodli umiestiť v jeho izbe televízor, aby si na nový život zvykol z reprodukcie. Napokon vaša chyba bola užitočnou zaťažkávacou skúškou. Ukázalo sa, že Severson je už nervove dosť silný a že nemá sklon k nervovým otrasom. No aj naďalej musíme byť opatrní. Teraz bude potrebné, aby sa postupne oboznamoval so všetkými ďalšími novinkami. Bude sa, pravda, na všeličo spytovať. Severson je veľmi zvedavý. Najviac ho bude trápiť otázka, kde je, ako dlho tu leží a podobne. A odpovedať bude naozaj ťažko. Musíme mu všetko vysvetliť tak, aby sme nestratili jeho dôveru — a aby sme mu pritom prekvapujúcu skutočnosť nepovedali naraz. Mohlo by to spôsobiť vážnu duševnú poruchu. Pacient sa musí postupne sám presvedčiť, že žije vo svete veľmi zmenenom, tisíckrát krajšom, než bol kedysi — za jeho mladosti. Severson sa musí naučiť najskôr šťastne žiť spoločne s nami, a potom ľahko oľutuje všetko, čo stratil pri poslednom rozlúčení pred odletom do Arktídy.“

Dvere sa tichučko otvorili a do Seversonovej izby vstúpilo dievča v bielom plášti. Ťahalo za sebou čudné kreslo na kolieskach. Pacient sa na posteli rýchlo posadil a pozdravil. Dievča už dobre poznal. Veď ho často navštevovalo a vždy sa rozprávali po francúzsky.

„Želám vám veľa zdravia, milý pacient. Prinášam vám radostnú zprávu. Ste čiastočne omilostený a smiete opustiť svoje väzenie… zvané posteľ,“ zasmialo sa dievča. „Dnes prichádzam za vami s moderným dopravným prostriedkom, na ktorom sa po dlhšom čase môžete opäť trochu pohybovať z miesta na miesto.“

Severson si so záujmom prezeral čudné kreslo. Na pravom operadle mal páčku a na ľavej strane niekoľko gombíkov.

„Som vám veľmi povďačný, Nataša. A kedy sa budem môcť postaviť na vlastné nohy?“

„Už to nebude dlho trvať. Prehliadky nám dávajú veľkú nádej. Váš organizmus rýchlo silnie. No — a teraz začneme takú malú autoškolu, aby ste sa naučili viesť svoj dopravný prostriedok.“

Nataša si sadla do kresla a stisla zelený gombík. Kreslo sa pomaly a tichučko pohlo. Dopravné kreslo usmerňovalo dievča pákou po pravej ruke.

„Nebeží to síce rýchlo, ale zato bezpečne,“ vysvetľovala počas jazdy. „Aj keby som v kresle zaspala — a pri jeho pohodlí by nebolo čudo — nemôže sa nič stať. Kreslo rozhodne nenarazí na stenu alebo na iný predmet. Má totiž kontrolný fotočlánok, ktorý ho pred prekážkou automaticky zastaví. Pozrite,“ a Nataša zamierila priamo proti stene. Asi meter od steny sa kreslo zastavilo.

„Obsluha je celkom jednoduchá. Týmto gombíkom sa zapojuje elektromotor — a týmto červeným sa zastavuje. Skúsite to, všakže?“

Pacient s radosťou súhlasil. S Natašinou pomocou si sadol do kresla, stisol gombík a pohol sa. Dievča išlo popri ňom a viedlo mu ruku na vodiace j páke.

O chvíľu Severson už jazdil sám. A ako! Ako kraso korčuliarka krúžil osmičky a opisoval veľké kruhy, jazdil od steny ku stene a točil sa takmer okolo osi. Smial sa tomu ako malé dieťa a Nataša s ním.

„Je teraz noc či deň?“ spýtal sa náhle.

„Je večer. Môžete sa o tom presvedčiť. Zrak máte už natoľko silný, že znesie svetlá žiariaceho mesta.“

Nataša pristúpila k oknu a stisla gombík, vyčnievajúci nenápadne zo steny. Roleta sa pomaly dvíhala hore. Severson sa rýchlo rozbehol k širokému oknu. Pohľad von ho tak prekvapil, že zabudol zastaviť kreslo. Našťastie pri okne sa zastavilo samo.

Pred jeho očami sa rozprestrel úžasný obraz. Proti oblohe s pestrou večernou zorou dvíhali sa obrovské nádherné paláce, bohato ozdobené sochami a reliéfmi. Na vrcholci jedného z nich bola umiestená veľká bronzová socha muža, ktorý ukazoval pravou rukou niekam hore pred seba.

Severson pomaly kĺzal zrakom od sochy po paláci dolu a v duchu počítal poschodia. Keď ich napočítal voľačo vyše štyridsať, stratil sa mu základ budovy v zeleni veľkého parku.

Bočné krídlo paláca malo rovnú strechu a na nej — naozaj, zrak neklame — rad vrtuľníkov najrôznejších tvarov, farieb a veľkostí. Prekvapene sa rozhliadol viac do šírky. Kam oko dohliadlo, čneli k nebu podobné paláce. Každý z nich mal inú farbu, výzdobu i tvar. Pacient márne hľadal medzi nimi ulice, na aké si zvykol v Nórsku alebo v Londýne. Budovy stáli síce dosť ďaleko od, seba, ale plocha medzi nimi bola vyplnená parkami. Namiesto obvyklých ulíc boli tu iba cesty vedúce parkom. V diaľke, tesne pod obzorom, leskla sa medzi zeleňou hladina vody, ktorú brázdili parníky. Bola to asi veľká rieka, lebo za hladinou bola opäť zeleň, nad ktorou sa majestátne vypínali ďalšie krásne paláce.

Na oblohe sem-tam poletovali rôznofarebné svetlá. Až pozornejší pohľad prezradil, že sú to vrtuľníky, prenášajúce svojich cestujúcich za prácou a za zábavou.

Severson sa dlho díval z okna — a mlčal. Očarený rozprávkovým výhľadom zabudol aj premýšľať. Konečne zišli mu na um prvé otázky: „Sníva sa mi to — alebo je to naozaj skutočnosť? Kde som to vlastne?“

Otázky však nahlas nevyslovil.

„Či som vari v Amerike?“ pýtal sa v duchu ďalej. „Ale tam sú mrakodrapy ako škatule od topánok — naskrze sa nepodobajú týmto palácom — a sú nalepené tesne na sebe. Kde som teda? O takomto zázraku by som sa bol musel predsa už dávno dozvedieť. A tlač — že by bola o takejto senzácii mlčala? Alebo som sa azda dostal na nejaký fantastický ostrov podobný Atlantíde, o ktorom svet dosiaľ nič nevie a kde ľudia majú takú vyspelú kultúru?“

Spýtavo pozrel na Natašu.

„Ako sa vám páči mesto?“ odpovedala otázkou.

„Proste — rozprávka — slečna…“

„Koľkokrát vám mám opakovať, že nie som slečna, ale Nataša,“ zasmiala sa, až jej zasvietili krásne biele zuby. „Dnes vám to výnimočne odpustím,“ pohrozila prstom.

„Už mnohokrát ste sa spytovali, v ktorom meste sa nachádzate. Zatiaľ sme vám to nepovedali. No dnes máte príležitosť prísť na to sám. Poďte pozrieť k oknu naproti a hádajte…“

Len čo sa roleta zdvihla, rozprestrel sa pred Seversonom podobný obraz ako prv. Na vrcholoch palácov sa práve zažínali farebné svetlá. V jasnej žiare zjavili sa budovy, ktoré hovorili o minulosti.

„Ten hrad dole mi pripomína Kremeľ, ako ho poznám z fotografií,“ povedal Severson po chvíli zadumaného mlčania.

„Máte pravdu, je to naozaj Kremeľ.“

Severson sa rýchlo otočil a skúmavo sa zadíval dievčaťu do tváre.

„Nežartujete?“ vyrazil zo seba. „Toto predsa nie je Moskva! Dobre ju poznám z obrázkov. To tam dolu môže byť stavba, ktorá sa Kremľu veľmi podobá — ale Moskva? To predsa nemyslíte vážne?…“

„Myslím to celkom vážne, milý priateľ. Je to naozaj Moskva, môžete mi veriť. Veď som sa tu narodila.“

Dlho sa díval Severson bez slova dolu.

„Ale kde sa tu vzali tie paláce? Veď o nich nič neviem.“

„Pochopiteľne, postavili Ich tu,“ zažartovala dievčina.

„Nevravte, že toto mesto je Moskva,“ opakoval tvrdošijne Severson. Pritlačil si čelo ku sklenej okennej tabuli a znova si prezeral nádherné stavby. A opäť sa zahľadel na Kremeľ.

„Teda Moskva,“ povedal napokon. „Už väčšie prekvapenie ste mi ani nemohli pripraviť, sleč-, prepáčte, Nataša. Hovoríte, že tie paláce tu postavili. Môžete mi však vysvetliť, ako to, že o nich vôbec nič neviem? Nechce sa mi veriť, že by o takejto senzácii nepísali noviny po celom svete…“ Zrazu sa otočil a pozrel dievčaťu priamo do očí.

„Som teda v komunistickom Rusku…“ povedal neisto.

Dievča prikývlo a usmialo sa. Zaváhal.

„Počujte, je to všetko pravda, čo o vás píšu noviny?

Naozaj sa jedia u vás pečené deti?“

Nataša sa srdečne rozosmiala.

„Ach tak — aj vy ste sa stali obeťou klebiet o Sovietskom sväze. Ubezpečujem vás, že sú to všetko výmysly. Ani slovíčkom sa nezmýlim, keď vám poviem, že žijeme v takom blahobyte, o akom sa vám možno nikdy ani nesnívalo. Ostatne — čoskoro uvidíte sám — na vlastné oči, tak ako sa teraz dívate na tieto paláce.“ Severson chvíľu uvažoval.

„V jednej veci však majú naše noviny pravdu,“ nútene sa usmial. „Že sa totiž u vás dejú také veci, o ktorých svet nemá ani tušenia. Ručím vám za to, že nikto v celom Nórsku skutočne ani netuší, aká je Moskva krásna — a že máte takú vyspelú televíziu. Alebo to naše noviny úmyselne zamlčujú — alebo — alebo ste proste veľkí tajnostkári — nehnevajte sa preto na mňa. Žiadnu zprávu o vašom živote nepustíte za hranice. Nemám pravdu?“

„Vaša prvá domnienka je bližšia k pravde,“ odpovedalo dievča.

„Naše noviny teda klamú… To ma rozčuľuje. Sľubujem vám, že ešte dnes napíšem domov o všetkom, čo som tu dosiaľ videl, svojmu priateľovi Olafsenovi. Požiadam ho, aby môj list uverejnil v Norges Folku. Pozná sa so šéfredaktorom — určite mu vyhovie. Nebojte sa, prv než list odošlem, dám vám ho prečítať, aby som v ňom azda nevyzradil nejaké štátne alebo výrobné tajomstvo…“

„Len píšte voľne komukoľvek a o čomkoľvek. Pred nikým nič neskrývame. Okamih, prinesiem vám písacie potreby…“

7 LISTY DO MINULOSTI

Čas letel a Seversonových listov známym v Nórsku bolo čoraz viac. Dovoľme si malú nediskrétnosť a pozrime do jedného z nich.

„… Mám sa čím ďalej tým lepšie, drahý Albert. Nataša je skvelé dievča. Má veľmi dobrú povahu a je naozaj priateľská a milá. Už dlhší čas ma učí ruštinu. Ide mi to veľmi dobre — ako vieš, mám na reči bunky. Nataša má z toho radosť.

„Dnes večer sa rozprávajte so súdruhom Tarabkinom už iba po rusky,“ navrhla mi včera. Dnes som sa musel Twardovskému pochváliť, že viem aj kus Puškina naspamäť.

Keď Nataša spozoruje, že ma chytá smútok a túžba po domove, vymýšľa si najrôznejšie žarty, nosí mi obrázkové knižky a vyhľadáva zaujímavý program v televízii.

Ako som ti písal v poslednom liste, môžem už chodiť. Už som si zvykol aj na slnečné svetlo. Najradšej sedávam na terase. Je stade nádherný rozhľad na všetky strany a dobre stade vidieť bohatý život nádherného mesta. Tú nádheru si iste nevieš ani predstaviť. Nataša mi sľúbila fotografiu, pošlem Ti ju. Obyvatelia Moskvy zrejme vôbec nepoužívajú autá. Takmer celú dopravu ľudí obstarávajú vrtuľníky, ktoré môžu pristáť kdekoľvek — aj na tej najmenšej ploche.

Nataša mi práve oznámila, že akademik Tarabkin ma pozýva na prehliadku…

… Práve som sa vrátil z prehliadky. Predstav si, skvelá vec: mám povolenú prvú vychádzku do mesta! Ani nevieš, ako sa na ňu teším. Som taký zvedavý! Keď sa vrátim, hneď Ti o nej napíšem.

Netrpezlivo čakám Tvoj list. Zatiaľ sa maj dobre…“

Do izby vniklo krásne letné ráno. Severson ho ledva dospal. Rýchle sa obliekol a podľa vojenského zvyku, vzorne si ustlal posteľ. Netrpezlivo čakal Natašin príchod.

Prvýkrát uvidel dievča v „civile“. Takmer ju ani nepoznal. Prekvapene si ju obzeral. Mala slušivý svetlozelený kostým a baretku nasadenú trošku do tyla. Cez ruku mala prehodený pánsky oblek zo zvláštnej jemnej látky.

„Preoblečte sa, prosím, na vychádzku a príďte k hlavnému výťahu. Tam vás budem čakať.“

O chvíľu bol Severson pri výťahu.

Po stlačení gombíka prišla kabína, dvere sa samočinne otvorili a obidvaja vstúpili.

„Prečo ideme nahor?“ pýtal sa Severson udivene.

„Uvidíte, len sa nebojte,“ s úsmevom odpovedala Nataša.

Výťah sa zastavil a dievča vystúpilo na širokú plošinu.

Stál tu dlhý rad najrôznejších vrtuľníkov.

Severson sa pri pohľade na ne zarazil.

„Hádam len nechcete, aby som vliezol do takého podozrivého lietadla? Som predsa letec a zvykol som si na krídla. Čo keby vrtule zlyhali? Bolo by to pekné bum — a ja by som sa musel nanovo liečiť,“ zasmial sa, ale z miesta sa nepohol. „Nehnevajte sa, Nataša, ale radšej by som šiel pešo.“

„Vaše želanie je mi rozkazom, Severson,“ usmialo sa dievča a vrátilo sa do kabíny. Teraz sa výťah rozbehol naozaj dolu. Vystúpili v dlhej, krásne vyzdobenej chodbe.

„Sme na stanici podzemnej železnice — metra,“ vysvetľovala Nataša. „Keď ste sa nechceli dať odviezť vzduchom, pôjdeme pod zemou.“

Severson si so záujmom obzeral mramorom vykladanú stenu, reliéfy a sochy.

„Vkus máte v Moskve skutočne dobrý,“ povedal s uznaním.

Za stĺporadím chodby sa zrazu — naozaj ako v rozprávke — nečujne zjavil elegantný vagón cigarového tvaru. Len čo vstúpili naši pútnici do voza, dvere sa samy zatvorili a voz sa rozbehol. Keď sa opäť zastavil, Nataša vzala Seversona za ruku a vybehla s ním na nástupište. Prešli cez chodbu a pohyblivými schodmi sa vyviezli hore k východu z metra. Vonku na zelenom trávniku hrali sa deti. Spievali, hojdali sa na hojdačkách, smiali sa…

„Nepáči sa mi, Nataša, že ste oklamali železnicu,“ povedal nečakane Severson položartom, polovážne.

Nataša nechápavo pozrela na neho. Hneď nato sa však zasmiala a klopla si prstom do čela.

„Ach tak, prepáčte, zabudla som…“

„Hádam sa nič nestalo,“ utešoval ju rýchlo Severson, ktorého teraz už mrzelo, že sa správal netaktne. „Keď sa povezieme späť, kúpte cestovné lístky dvakrát. Ne ostanem vám dlžný. Len čo sa vrátim domov, hneď vám všetko vyrovnám.“

„To nie, Severson. Zabudla som vám totiž vysvetliť, že v Moskve sa za dopravu neplatí. A kam by ste sa chceli podívať najskôr?“

„Rád by som sa trocha porozhliadol po meste — a poprezeral si zariadenie niektorého paláca. Vpustia nás tam?“

„Prečo nie?“ čudovala sa Nataša. „To sú bežné obytné domy.“

„Tak pozrime do tohto,“ ukázal Severson prstom na palác z ružovkastého mramoru.

Návštevníci vystúpili po oblúkovom schodišti, lemovanom sochami, a vošli dovnútra.

Severson sa vrátil z prvej prehliadky mesta nadšený. Sadol si k oknu, vytiahol roletu a znova zasnene obzeral nádherné paláce. Nad jedným z nich sa pomaly vynáral mesiac…

Priestranná miestnosť zošerela, no nestemnela. Vnikala sem žiara tisícov svetiel krásneho veľkomesta. Jedno sa rozsvietilo aj nad písacím stolom. Veselo ožiarilo blok listových papierov, nad ktoré sa pacient práve sklonil. Plný dojmov z prežitého dňa vzal pero do ruky a písal…

„Skutočnosť prekonala všetko moje očakávanie, drahý Albert, dokonca vôbec všetko, čo si človek môže želať len vo sne! Tu v Moskve bývajú ľudia tak nádherne a prepychove, že sa im nemôžu vyrovnať ani naši milionári, ba ani králi.

Navštívil som jeden z palácov a ver, alebo never, nič podobného som dosiaľ v živote nevidel. Hneď pri vstupnom schodišti do paláca sú belostné mramorové sochy — jedna krajšia ako druhá: zamyslený muž, sediaci nad svitkom papiera, mladá mamička s buclatým dieťaťom v náručí, chlapec s modelom čudného lietadla, starec zahľadený kamsi na hviezdy… A sochy ozdobujú schodištia všetkých palácov, ktoré som doteraz videl.

No na hlavnej chodbe obrovského domu sú výzdoby ešte bohatšie ako na schodišti. Zrejme tu súťažili maliari so sochármi, aby dosiahli najvyššiu krásu. Až teraz si uvedomujem, čo to muselo stáť peňazí, aké vysoké musí byť nájomné v takomto dome. Zabudol som Ti totiž povedať, že palác, ktorý sme s Natašou navštívili, je podľa slov mojej milej sprievodkyne „obyčajný obytný dom“ a vraj práve tak bývajú aj ostatní obyvatelia mesta. Ak je tomu skutočne tak, ľudia tu teda bývajú naozaj ako v raji. Naozaj neviem, ako si to mám všetko porovnať s našimi novinami, ktoré nás strašia komunistickým Ruskom a boľševizmom — a ktoré tvrdia, že v Rusku ľudia jedia deti a žijú bez kultúry a bez radosti zo života…

V dome sú veľmi zaujímavo zariadené dvere na chodbách.

Len čo k nim pristúpiš, otvoria sa samy — ako v rozprávke o čarovnom zámku.

Poprezerali sme si aj niekoľko bytov. Ich prepychové zariadenie nemožno ani opísať. Jedni z obyvateľov domu nás pozvali na obed.

„Veď sami hovoríte, že v bytoch nie sú kuchyne,“ čudoval som sa.

„Kuchyňu máme spoločnú, kto by sa doma lopotil s varením,“ odpovedala mi pani domu a s milým úsmevom sa nás opýtala, čo kto má najradšej. Keď sme sa obidvaja zhodli na tom, aby sama rozhodla o voľbe jedál, sklonila sa k malej skrinke na stole a stlačila gombík. Na skrinke sa rozsvietilo malé okienko, v ktorom sa zjavil obraz dievčaťa. Vo všetkých bytoch a kanceláriách majú tu totiž zvláštny telefón, v ktorom toho, s kým hovoríš, vidíš pred sebou — a on teba.

„Čo si želáte, Nadežda?“ prehovorilo dievča v okienku.

„Dnes máme vzácnych hostí, Oľga,“ povedala pani. „Navštívila nás Nataša Orlovová s kapitánom Seversonom. Výber jedál vraj prenechávajú na teba.“

Dievčina sa zatvárila šelmovsky.

„Mohla by som, prosím, pozdraviť súdruha Seversona?“ modlikala.

Hostiteľka ma vzala jemne za rameno a zasmiala sa.

„Zvedavé ženy, všakže? Nehnevajte sa na ňu, je to naša skvelá organizátorka stravovania. Ak chcete s ňou hovoriť, sadnite si proti aparátu.“ Sadol som si teda, no díval som sa asi veľmi začudovane, pretože dievča“ sa ma žartom spýtalo: „Hádam sa vám nepáčim? Srdečne vás vítam v Ružovom dome a želám vám príjemnú zábavu a dobrú chuť…“

Vyjachtal som poďakovanie a zdvorilo som vstal. (Nataša bola na mňa iste hrdá, že som sa tak slušne dohovoril po rusky.)

Netrvalo dlho a prišlo ďalšie prekvapenie. Odrazu sa otvorili akési dvierka v stene a na lesklú poličku vyšiel veľký podnos s najrôznejšími jedlami.

„Oznámte mi láskavo, ako chutila nášmu milému hosťovi moja špecialita… a ešte raz dobrú chuť,' ozval sa znova dievčenský hlas v skrinke.

Prirodzene, najprv som sa zaujímal o tú špecialitu. Bolo to skvele pripravené jedlo podobné pudingu. Keď som ho však ochutnal, bol som príjemne prekvapený. Záhadný puding chutil ako najlepšie pripravený biftek s vajcom. To mi, pochopiteľne, nešlo do hlavy.

„Prosím vás, ako sa to pripravuje, môžete mi dať recept?“ spýtal som sa. „Rád by som si to totiž dal variť našej bytnej.“

A ako duša zvedavá snažil som sa tajomstvo jedla uhádnuť sám.

„Najskôr sa mäso zomelie, však?“ hádal som naivne a rýchle som zbieral všetky svoje skromné kuchárske vedomosti, ktoré som získal na vojne.

„Nie celkom tak,“ povedala so smiechom hostiteľka. „Toto jedlo nikdy mäso nevidelo.“

Prirodzene, nechcel som tomu veriť, rovnako ako asi teraz ani Ty neveríš. Ale napokon ma hostitelia predsa len presvedčili. Jedlo bolo totiž vyrobené umele. Tunajším vedcom sa podarilo umelo vyrobiť bielkoviny a chlorofyl — listovú zeleň. A ako vieš, chlorofyl je tou chemickou továrňou, ktorá v rastline pretvára anorganické látky na organické, stráviteľné.

Požiadal som ešte o jednu porciu pudingového bifteku, aby som mohol umelé jedlo ešte raz preskúmať. Moje želanie sa v kratučkej chvíľke splnilo — a teraz som sa dal do jedla už s rozvahou, ako najprísnejší vedec. Ale márne — chutilo mi rovnako ako prvýkrát.

Podľa posudkov tunajších lekárov pôsobí vraj toto umelé jedlo na ľudský organizmus ešte lepšie než prirodzená strava, pretože obsahuje všetky dôležité výživné látky. A pritom má takú skvelú chuť!

Nataša mi potom rozprávala, koľko práce a premýšľania dala táto novinka najrôznejším vedcom, kým sa dielo podarilo. Umelé jedlo je vraj dosiaľ ozaj iba špecialitou a mnohí ho tu ešte ani neochutnali, lebo mu nedôverujú.

Ako pozoruješ, pustil som sa tu do biológie, hoci som výhradne technikom. Poviem Ti však, že táto veda o živote ma začala nesmierne zaujímať a hneď — len čo mi to akademik Tarabkin dovolí — začnem ju študovať.

Koľko úžasných vecí človek ešte nepozná!

A nepozná ich ani západná Európa! Znova sa tomu čudujem a netrpezlivo čakám Tvoju prvú odpoveď. Píšem Ti totiž už šiesty list — a Ty vždy nič. Alebo azda moje listy zabavuje Vaša cenzúra, aby tak umlčala pravdu o Sovietskom sväze? Poprosím Natašu, aby to nejako zistila. Iste mi vyhovie…

No — a teraz sa zasa vrátim k svojim dobrodružstvám v nádhernom paláci. Pri rozlúčke s milými hostiteľmi navštívili sme spoločenské a zábavné miestnosti. Ľudia v tomto dome žijú družne a vo vzornom priateľstve. Za celý deň som ani len v najmenšom nespozoroval, že by sa tu niekto čo ako málo škriepil, ako to často býva u obyvateľov v našich činžiakoch.

Prezrel som si zasadaciu sálu, herne, plaváreň — aj kino, zariadené špeciálne pre obyvateľov domu.

Veľmi dobre sa tu postarali o deti. Majú tu priestranné jasle s východom na širokú terasu, ktorá je zariadená ako záhrada. Deti sú sústavne pod lekárskym dozorom a všetky sú milé, krásne a zdravé.

Väčšie deti tu majú zariadené prepychové dielne a laboratóriá, kde vyrábajú rôzne veci a robia pokusy. Bol som prekvapený, čo všetko tu vie taký dvanásťročný chlapec. Som predsa pilot a navigátor, no na vedomosti mnohého tunajšieho chlapca proste nestačím.

Niekoľko mladučkých nadšencov si tu založilo astronomický krúžok. Schádzajú sa v malom observatóriu v kopule paláca. Majú tam najrozličnejšie prístroje, z ktorých mnohé som nikdy nevidel ani na obrázku. Mal by si však vidieť, ako vedia títo mladí ľudkovia s nimi narábať!

Proste — bol som ako vo vytržení a nikdy na tieto chvíle nezabudnem!“

Severson písal tak rýchlo, že sa pero takmer ani neodtrhlo od papiera. Bál sa, aby mu niektorý dojem nevymizol z pamäti. Pretože ho už začínala bolieť ruka, zdvihol na chvíľu hlavu od listu a zahľadel sa do tmavobelasej oblohy nad mestom. Na obzore ju pretínalo niekoľko kužeľov svetla, ktoré chvíľami menili svoju polohu, akoby nejaký čarodejník otváral a zatváral veľký vejár.

A nad tým všetkým sa dobrácky usmieval Mesiac — starý kamarát z pútí po nekonečných bielych pláňach Arktídy.

O tom, čo sa na striebristom Mesiaci práve odohrávalo, nemal, pravda, náš hosť z minulosti ani tušenia…

8 ONESKORENÁ VESMÍRNA POŠTA

Do Cahénovho observatória na južnom póle Mesiaca priletelo niekoľko hostí zo Zeme. Neboli to iba odborníci v rádiovej astronómii, ale aj jazykovedci a astrobiológovia. Záhadné signály z vesmíru zaujali celé ľudstvo.

Neďaleko observatória — na veľkej skale, pripomínajúcej stôl s obrusom — montovali ľudia v skafandroch ďalšie tri obrovské rádiové ďalekohľady. Cahén občas opustil hostí a so záujmom sledoval rýchlu a dokonale mechanizovanú prácu montérov. Ľudia sa pod šírou oblohou dorozumievali malými vysielačkami umiestenými na kukle nad hlavou. Slnce, ktoré na hviezdnatej oblohe zdanlivo opisovalo veľkú elipsu okolo Zeme, priblížilo sa práve k obrovskému glóbusu.

O niekoľko minút ukážu mesačné hodiny poludnie.

Slnce je už tesne pri veľkom tenučkom kosáku Zeme….

Už sa ho dotýka.

A teraz sa obidve nebeské telesá navzájom zrazia! Nie — bolo to iba zdanie. To sa Slnce iba pomaly schovalo za veľkú guľu našej rodnej planéty. No aký je to úžasný obraz!

Kosáčik Zeme sa mení na rozžeravený rubínovočervený prsteň, ktorý vytvorila prežiarená atmosféra. A celý obraz korunuje striebristozelená žiara, prenikajúca okolo siluety Zeme do temného vesmíru.

Zdá sa, že v tejto fantastickej žiare ľudia i mesačná krajina sa premenili na meď.

„Počas zatmenia Slnca rozsvieťte všetky svetlomety,“ žiada jeden z mužov v skafandri.

Svetlomety však zostali slepé.

„Čo je so svetlom? Nevidíme!“ ozýva sa opäť vo všetkých slúchadlách.

„Atómová elektráreň na Mori nepokojov má poruchu. Len trochu trpezlivosti, prepájam na Keplerov kráter.“

Zatiaľ ľudia na Zemi — neviem už ani po koľký raz — so zatajeným dychom sledujú vo svojich televízoroch netušene krásny pohľad z Mesiaca na zatmenie Slnca…

„Súdruh Cahén, širokopásmový rádiový reflektor nezachycuje signály z Proxima Centauri,“ hlási muž na obrazovke služobného televízora.

Skutočne — nijaký šelest.

„Zapnite teda reflektor, pracujúci na stošesťdesiatcentimetrovej vlnovej dĺžke — práve ho dokončili.“

Cahén sedí pri celom rade očíslovaných obrazoviek a napäto ich pozoruje. Osem kontrolných obrazoviek ukazuje rovnako prerušované vlnovky — na deviatej sú zatiaľ iba nejasné haky-baky.

Zrazu nadobúdajú presné tvary.

Cahénov zrak rýchlo preskakuje z deviatej obrazovky na ôsmu.

„Úžasné, Alenka. Na stošesťdesiatcentimetrovej vlne sme zachytili ďalšie signály! Poďte rýchlo pozrieť.“

Opálená dievčina rýchlo pribehla a sadla si vedľa Cahéna.

„To je prekvapujúce,“ zvolala, keď chvíľu pozorovala rad obrazoviek. „Planéta v Proxime Centauri vysiela súčasne na dvoch vlnách — a na každej vlne celkom iné signály!“

„Áno, zrejme celkom inak kľúčované. No, ďakujem pekne — zasa o starosť viac pre našich lúštiteľov! — Okamih — práve zapli ďalšie dva reflektory…

Akoby sa obrazovky pomiatli.

Cahén priskočil k televíznemu telefónu a rýchlo stlačil gombík.

„Súdružka, prosím vás, spojte ma ihneď so Svetovou akadémiou vied, mám pre nich dôležitú zprávu.“

A o chvíľu už hlásil temer telegraficky stručne:

„Vlna 160 centimetrov — nové signály. Vlna 178 centimetrov — ďalšie signály.

Vlna 196 centimetrov — opäť iné signály. Záver: Planéta X v súhvezdí Proxima Centauri vysiela niekoľko rôznych poradí. Podám ďalšie zprávy. Končím.“

Cahén sa zasmial.

„Nech si s tým lámu hlavy, nie som predsa detektív.“

Alena sa zahľadela k záhadnému súhvezdiu a povedala viacmenej pre seba:

„Teda predsa len objavíme vo vesmíre mysliacich tvorov podobných ľuďom…“

Zrazu sa otočila ku Cahénovi.

„Počúvajte, tak mi to teraz zišlo na myseľ. Pokúsili ste sa už na signály odpovedať?“

Cahén sa poškrabal za uchom a pokrčil plecami.

„Pravdaže, pokúsili. Ako viete, už viackrát sa nám stalo, že signály boli na niekoľko hodín prerušené. A práve v tomto čase sme z filmového pásika vysielali zachytené signály späť — pravda, na rovnakej vlne.

Poznačili sme si presný astronomický čas začiatku a konca vysielania — a teraz si pekne počkáme približne osem a pol roka na odpoveď. Nesmiete totiž ani ako astrobiológ zabúdať, že Proxima Centauri je od nás vzdialená viac než štyri svetelné roky. A to znamená, že rovnako dlho tam letia aj rádiové vlny, ktoré — ako viete — šíria sa priestorom takmer rovnakou rýchlosťou ako svetlo, to jest približne tristotridsaťtrisíc kilometrov za sekundu vo vzduchoprázdnom priestore.

To značí — viac než štyri roky tam — a rovnako dlho späť — pravda, ak nám záhadné tvory odpovedia hneď, ak nám vôbec odpovedia. Existencia mysliacich tvorov v Proxima Centauri nie je totiž ešte dokázaná, na to nesmieme zabúdať.“

„Ale dokážeme ju,“ povedala rozhodne Alena a uprene sa dívala do Cahénovej tváre.

„Dobre, dobre, len pokoj,“ usmial sa Cahén. „No ako chcete, drahé dievča, dokázať túto existenciu? Doteraz sa nikomu nepodarilo rozlúštiť signály. A niet nádeje, že sa to v krátkom čase podarí. A je to pochopiteľné. Veď ľudia na Proxima Centauri, ak tam vôbec nejakí sú, majú iste celkom iný spôsob myslenia než my. A potom: čakajte si na novoročné blahoželanie vyše osem rokov! To bude predsa len zložitý dohovor.“

„Nežartujte,“ zlostila sa dievčina. „O existencii ľudí na Proxima Centauri sa presvedčíme celkom inak. Jednoducho tam pôjdeme pozrieť.“

„No, ďakujem pekne,“ zasmial sa Cahén. „Želám vám šťastlivú cestu a desaťkrát predĺžený život. Ako dlho tam, nešťastnica, chcete letieť, keď slnečný lúč tam letí šialenou rýchlosťou viac ako štyri roky?“

„Presnejšie povedané — štyri roky, tri mesiace, dvadsaťjeden dní a sedem hodín. To viem — aj keď som pre vás iba astrobiológ,“ hnevala sa Alena. „Ak prepočítame túto vzdialenosť na kilometre, je to asi štyridsaťtisíc miliárd kilometrov, lebo svetelný rok sa rovná deväťtisíc štyristo päťdesiatšesť miliárd kilometrov.

Ba zo školy si pamätám ešte aj názorné prirovnanie, ktoré nám aspoň trochu pomáha predstaviť si túto nesmiernu vzdialenosť. „Zmenšime si naše Slnko, ktoré má v priemere 1,4 milióna kilometrov, na veľkosť malej lopty o priemere osem centimetrov,“ vravel nám vtedy náš milý profesor Svozil. „A tak isto si zmenšime nášho najbližšieho hviezdneho suseda — stálicu Proxima Centauri. Ak zmenšíme v rovnakom pomere aj vzdialenosť medzi týmito dvoma hviezdami, naša loptička, predstavujúca Slnko, bude v Prahe — a Proxima až na pobreží severnej Afriky.“

Vidíte, drahý Cahén, že o tých štyridsaťbiliónoch kilometrov viem dosť — a predsa verím, že sa raz na Proxima Centauri podívame zblízka. Predbežne vám nič bližšieho neprezradím, vy neveriaci Tomáš. Jedno vám však poviem už teraz. Počkajte si na referát akademika Navrátila na jednom z budúcich zasadnutí Svetovej akadémie vied — a potom si spomeňte na mňa. A do videnia — na planéte X!“

9 OTRAS

„Nataša, ste chlapina,“ usmial sa akademik Tarabkin a pokynul jej, aby si sadla do kresla.

„Prvá Seversonova vychádzka potvrdila naše predpoklady — a pacientovi hodne otvorila oči. Okamih, keď mu budeme môcť naliať čisté víno, je zasa o kúsok bližšie. Potvrdzujú nám to aj jeho listy. No ešte vždy je dôležitá veľká, priamo materská jemnosť a opatrnosť. V čase, keď Severson zamrzol medzi ľadovcami, západní vedci ešte ani nesnívali o možnosti obnovovania života klinicky mŕtvych. Nepoznali Briuchonenka ani Negovského a podobné pokusy by boli považovali za špiritizmus. Mnohí vedci v kapitalistických štátoch si vtedy robili väčšie starosti s tým, ako najlepšie hromadne vraždiť ľudí v imperialistických vojnách, než ako im predlžovať a vracať život…“

Tarabkin kývol rukou.

„No tá nešťastná doba je už dávno za nami. Chcel som tým zdôrazniť, že nielen západní vedci, ale oveľa viac aj Severson bol v čase svojej smrti ďaleko od toho, aby mohol výsledky dnešnej vedy len tak ľahko pochopiť.

Ešte vždy sa obávam, že náš drahý pacient upadne do náboženských bludov, len čo zistí pravdu.

Preto — rovnako ako včera, požiadal som aj dnes všetky televízne štúdiá, aby o druhej Seversonovej návšteve informovali obyvateľstvo mesta a požiadali ich o mimoriadnu pozornosť voči vzácnemu hosťovi.“

Nataša a Severson opustili metro a vstúpili do rozľahlého parku. Vzduch bol nasýtený vôňou kvetov a ihličnatých stromov. Na cestách, v tráve, aj tam kdesi vysoko v modrote oblohy koncertovali vtáčiky hymnus vrcholiacej jari.

„Svet je taký krásny, Nataša,“ vzdychol si Severson po dlhšom mlčaní. „Možno je to odo mňa nevďak a takmer trúfalosť, no k tomu, aby som bol naozaj šťastlivý, predsa len mi čosi chýba. Nehnevajte sa, vravím vám to iba preto, že vám dôverujem…“

Nataša sa preľaknuto podívala na spoločníka.

„Nie, nebojte sa, nič mi nechýba,“ usmial sa. „Iba cigareta. Napodiv, nevidím tu nikoho fajčiť, a predsa som zatúžil po voňavom dyme cigarety.“

Nataša sa rozosmiala.

„A ja som sa už strachovala, že nie sme dobrí hostitelia. Pravdaže, splníme aj toto vaše želanie. No ako dobre vychovaný pacient iste súhlasíte s tým, aby som si vyžiadala povolenie od súdruha Tarabkina…“

„Isteže, zavolajte ho láskave a znova prosím, nehnevajte sa, že vás tak obťažujem.“

Dievčina kývla hlavou a žmurkla na súhlas. „Počkajte ma, o chvíľu sa vrátim,“ zvolala. A už sa jej v behu rozviali čierne vlasy. Za okamih sa stratila Seversonovi z očí.

Na túto príležitosť pacient dlho čakal. Dnes sa zobudil veľmi zavčasu — ešte pred svitaním — a vtedy prišiel na zvláštnu myšlienku: Pri druhej vychádzke ujde sprievodkyni a sám pozrie, ako vyzerá život v obdivuhodnom meste. Možno mu ukazujú iba to, čo chcú — a že kdesi za hranicami prepychu skrýva sa holá bieda. Koľko takých zdrvujúcich prekvapení zažil pacient počas štúdií v Londýne! Vo West Ende paláce — a v dokoch na periférii živorili ľudia bez možnosti zárobku…

Severson neváhal dlho. Len čo vstúpila dievčina do paláca, rozbehol sa krížom cez park. Prebehol kľukatými cestami a rýchle zahýbal za kolosy palácov. Mnohí, čo ho stretli, dívali sa naňho prekvapene. No Severson na to nijako nedbal.

Keď sa mu zdalo, že ušiel dosť ďaleko a že ho Nataša nemôže nájsť, sadol si na lavičku, aby si oddýchol. Zdalo sa mu, že ho sviežozelený trávnik dobrosrdečne núka:

Poď, ľahni si tu a uži na chvíľu prostú prírodu. Vstal, prešiel pár krokov a aký dlhý taký široký roztiahol sa naznak medzi kriačiky na pestrý koberec poľných kvietkov.

Teraz mu je ľahko pri srdci. Blahoslavený úskok s cigaretou! Toto je skutočnosť, ktorá mu je taká blízka ako starostlivá mamička. Také krásne chvíle sladkého pohodlia prežil už veľa! ráz — tam doma — v Nórsku, keď drsná príroda sa rozospievala prichádzajúcim letom…

Na oblohe medzi tíško šumiacimi stromami pomaličky plávali biele obláčiky. Len občas sa zatrepotali vrtule pestrej helikoptéry. Odkiaľsi priletela bábočka a dôverčivo si sadla na koleno nehybne ležiaceho hosťa.

Tykadlami preskúmala základňu — a zasa odletela. Aj cvrček sa osmelil a zahral na husličky.

Chýba tu ešte jediný zvuk — a budem doma. Ozvi sa len, ty milý zvon nášho kostolíčka! Prileť sem s teplým vánkom od fjordov a vráť ma do šťastlivého detstva…. Zrazu čosi zašumelo vzduchom a Severson zacítil náraz do podrážky pravej topánky. Rýchlo otvoril oči a naľakane si sadol.

Pri nohách mu ležalo čudné lietadielko.

Nervózne sa otriasalo a z dvoch oválnych otvorov vyprskával červenkastý dym.

Ubehlík sa sklonil a opatrne vzal lietadielko do ruky. Obzrel sa a keď nikoho nezbadal, dal sa do podrobnejšej prehliadky záhadnej hračky.

„Vtipne riešené,“ premýšľal. „Lieta to — a predsa to nemá vrtuľu. Nemohla by sa táto myšlienka využiť aj pre skutočné lietadlá?“

„Sláva, tu je!“ ozval sa znenazdania detský hlas. Severson sa naľakane obzrel. Na trávniku medzi kriačkami zjavil sa chlapec s červenou šatkou okolo krku. Rozbehol sa k Seversonovi, ale hneď sa zarazil.

„Vy ste Severson, pravda?“ povedal nesmelo.

„Áno, tak ma volajú. A ako si ma poznal? Veď sme sa ešte — ako sa pamätám — nevideli.“

„Som Dimitrij Petrovič Zajcev a doma mi hovoria Miťa,“ predstavil sa chlapec a pomaly podišiel bližšie. „A vás poznám veľmi dobre. Kto by vás dnes na svete nepoznal! Často som vás videl v televízii, ako napríklad vtedy, keď vás našli zmrznutého na Ľadovom ostrovčeku, alebo vtedy, keď vám tarabkinovci vrátili život. Bolo to úžasné, keď ste prvý raz vydýchli, alebo keď ste so záujmom sledovali programy v televízii! Verte, súdruh Severson, takmer som vám to fantastické dobrodružstvo závidel — aj ja by som to chcel prežiť…“

Severson sa díval na chlapca prekvapene. Márne si spomínal, pri ktorej príležitosti ho mohli filmovať alebo fotografovať. Predsa žiadnu kameru nikde nevidel.

„O vás nám často rozprával aj náš súdruh učiteľ,“ pokračoval chlapec. „Pýtali sme sa ho, ako na vás pôsobí terajší svet, ale súdruh učiteľ to nevedel. Počas tých mnohých rokov, čo ste ležali zamrznutý medzi ľadovcami, toľko sa toho predsa zmenilo! Je to pre vás prekvapenie, všakže?“

Severson s úžasom sledoval posledné chlapcove slová. Potom zrazu vyskočil, akoby ho zasiahol blesk.

„Čo to vravíš, nešťastný chlapče? Ako to, že som ležal medzi ľadovcami mnoho rokov? Veď by som tam zamrzol ako cencúľ! Kto ti toto nacigánil?“

Chlapec sa rýchlo prebral z prvého ľaknutia.

„Vy to, súdruh Severson, ešte neviete? Ešte vždy si myslíte, že žijete niekedy v roku tisíc deväťsto dvadsaťosem?“ čudoval sa. „Ale prečo vám to už nepovedali? Prečo to pred vami taja? To mi nejde do hlavy! Takto vás okrádať o to najlepšie na vašom dobrodružstve! Neviem, čo by som dal za to, aby aj mňa prebudili k životu až po mnohých rokoch. Ktovie, ako budú potom vyzerať lietadlá a kam všade ešte do vesmíru sa dostaneme. A ako sa zasa zmení celý svet!“

Statnému mužovi sa zrazu podlomili kolená. Klesol do trávy a chytil sa za hlavu.

„Je to sen, mámenie — blúznim asi,“ zašepkal.

Chlapec zbledol. „Rýchlo si kľakol, k Seversonovi a objal ho.

„Necítite sa dobre, súdruh? Hneď tu bude náš lekár.“

Severson chytil chlapca za ruku.

„Počkaj, nikam nechoď, to nič nebolo, iba malý nával krvi do hlavy — už je zasa dobre,“ pokúšal sa o úsmev. „A udri ma — poriadne ma udri!“

„Prečo by som vás mal biť? Veď ste mi nič neurobili,“ opäť sa čudoval chlapec.

„To ja iba tak — aby som sa presvedčil, že skutočne nespím,“ trpko sa usmial. „Vieš, nerád by som sa opäť prebudil medzi ľadovcami. Nie je to nijaký špás — umierať tak sám — taký opustený od všetkých ľudí…“ Neprítomne sa zadíval do sviežej zelene krovia.

Chlapcovi vyhŕkli z očí slzy.

„Nie, nie, nebojte sa, súdruh Severson. Čo vám to vôbec prišlo na myseľ?

Už ste predsa celkom zdravý. A ako by ste sa teraz mohli dostať do ľadových plání? A tie tam predsa už ani nie sú. Ľadový ostrovček, kde vás vlani našli zmrznutého, nie je už vôbec ľadový. Mali by ste vidieť, ako sa teraz krásne zelenie a ako veselo tam kvitnú jarné kvety. Práve včera som to videl v televízii,“ usiloval sa chlapec upokojiť zdrveného muža.

Severson mlčal. Zvedavo si prezeral chlapcovu úprimnú tvár.

Napäté ticho prerušili hlasy spevákov, ktoré sem donášal teplý vánok odkiaľsi z diaľky. Vrabec, ktorý pred bežiacim mužom naľakane odletel, vrátil sa opäť na trávnik a veselo sa rozštebotal…

„Už neviem, kto z nás dvoch je blázon,“ povedal napokon Severson viac-menej pre seba. „Mám dojem, že si si to všetko poplietol a že máš akúsi veľmi bujnú fantáziu. A ja len-len, že som nebral tvoje slová vážne! Rozprávaš mi tu, že v Arktíde kvitnú kvety. A kde si nechal ľadovce? Vidno, že si Arktídu nikdy nevidel, inak by si mi tu nemohol rozprávať také bájky.“

Pohladil chlapca po svetlých vlasoch a v duchu ho poľutoval: „Úbožiak, nemá viac než dvanásť rokov — a tak sa mu už pomiatol rozum… Zrejme neblahý vplyv dobrodružných románov…“

„To naozaj nie sú bájky, súdruh!“ bránil sa chlapec. „Ja zásadne neklamem — to mi môžete veriť. Svetová akadémia vied takmer všetky ľadovce rozbila — zostali už iba niektoré okolo severného pólu. O tom- sme sa predsa učili v škole! A ja sa dobre učím — mám samé jednotky…“

„No dobre, dobre, ja ti teda verím,“ zasmial sa Severson a ešte raz pohladil chlapca.

„Ani sa nečudujem, že vás tak všetko prekvapuje. Veď pred vaším letom s Amundsenom ste toho ešte veľa nemali. Hovoril nám to súdruh učiteľ. Vraj ste nemali ešte ani televíziu, ani prúdové lietadlá, ani hvezdáreň na Mesiaci, ani atómové elektrárne — proste nič. Vtedy vraj ľudia poháňali vlaky čmudivým uhlím, úmorne lopotili v továrňach — a tisíce robotníkov robili na jedného boháča, ktorý sa mal dobre. A ako strašne ste bývali! Modely vašich miest a domov som videl v múzeu. Potom sa, pravda, nečudujem, že vtedy boli na svete ešte nákazlivé choroby. A tie vojny! Nechce sa mi ani len veriť, že ľudia boli kedysi takí hlúpi a zabíjali sa pre zlato. To nemali lepšej starosti?“

Severson opäť zbystril pozornosť. Že by si toto všetko chlapec iba vymýšľal? Veď tie paláce naokolo sú skutočne rozprávkové… A ten zvláštny telefón… A Róbert mi dosiaľ nenapísal — ani Roald… Ale veď je to všetko nezmysel! Kde by som sa tu vzal? A či som spal kdesi v konzerve…?

Severson ohrnul spodnú peru a citeľne sa poškrabal po ľavom líci.

„Hovoria ti Miťa, pravda,“ povedal pomaly. „A vieš naozaj pekne rozprávať. Povedz mi teda, čo sa so mnou stalo v Arktíde. Na to som veľmi zvedavý.“

„To neviem, súdruh Severson, o tom nám v škole nič nevraveli — to viete lepšie vy — ja som pri tom predsa nebol,“ zasmial sa Miťa.

„No, vidíš, a predsa mi hovoríš, že som zamrzol. Dobre. Ale zmrznutého človeka už nepreberieš, to azda chápeš. Vari sa dejú na svete zázraky? Polozmrznutého hádam ešte prebudíš, to by som pripustil… Počkaj, teraz mi prišlo na um: našli ma polozmrznutého a ja som následkom toho na niekoľko rokov stratil pamäť a schopnosť myslieť, prestal som vnímať… Však je tomu tak? No aj tak som v takom stave nemohol byť mnoho rokov — veď som nijako neostarel. Keď sa pozriem do zrkadla, zdá sa mi, že som dokonca mladší, ako keď som štartoval v Tromsö.“

Miťa stisol Seversonovi ruku.

„Vidím, že mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson. Ale ja naozaj nikdy neklamem — vážne! Ako by som vám to mal všetko vysvetliť? Všimli ste si niekedy, že keď je veľký mráz, voda v malom rybníku zamrzne až na dno? Vidíte — a v tom rybníku zamrznú aj ryby aj žaby, to predsa viete. A len pozrite na tie zamrznuté zvieratká na jar! Keď sa voda zasa oteplí, rozoberú sa a frrr — a už sú zasa čulé.“

„Tak ty si myslíš, že aj ja som ryba a mám takú studenú krv, aby som mohol pokojne zamrznúť medzi ľadovcami a potom sa nechať rozmraziť a zasa pekne behať, pravda?“

„To nie, to nevravím,“ ohradzoval sa Miťa. „S vami to nebolo také jednoduché. Neviete si ani predstaviť, čo dalo tarabkinovcom roboty, kým vás po toľkých rokoch znova priviedli k životu. Schválne som šiel pozrieť na ten vedecký film do kina.“

„Nerob si zo mňa žarty,“ smial sa Severson. „Už druhý raz ti vravím, že zamrznutého človeka neprebudíš. Človek predsa nie je žaba.“

„Ani netvrdím, že človek je žaba, to viem dobre. No vy ešte asi neviete, že vedci rozoznávajú dvojakú smrť. Jednej hovoria smrť klinická — a druhej smrť biologická.

Človek umrie najprv klinickou smrťou — a to ešte nič neznamená, pretože ho zasa môžete oživiť. Súdruh učiteľ nám vravel, že prvýkrát sa podarilo oživiť človeka už v roku tisíc deväťsto štyridsaťštyri, za Veľkej vlasteneckej vojny. Robil to profesor Negovský tu v Moskve. Oživil mŕtveho vojaka Čerepanova, ktorý vykrvácal pri operácii. Nebolo to také ľahké, ako sa vám azda zdá. Čerepanov bol ešte dlho chorý, ale napokon sa predsa uzdravil… V múzeu si môžete nájsť „Pravdu“ z jedenásteho septembra tisíc deväťsto štyridsaťštyri a prečítať si o tom zprávu…“

Severson počúval chlapcovo rozprávanie ako vo vytržení.

„Počkaj — ako dlho po smrti ho ten Negovský oživil? A ako to robil?“

„Asi o päť minút, nepamätám sa presne. A robil to rovnako, ako to robia naši lekári dnes: mŕtvemu vženú do srdca novú krv a dajú mu umelé dýchanie…“

„Si zrejme bystrý chlapec a rozprávaš mi tu úžasné veci. Temer ti začínam veriť. No sám predsa vravíš, že Čerepanova začali kriesiť niekoľko minút po smrti — a ja som bol podľa tvojich slov zamrznutý mnoho rokov,“ namietal Severson.

„To je pravda,“ prisvedčil ochotne Miťa. „No po celý čas ste boli mŕtvy iba klinicky. Vo veľkých mrazoch predsa nemôže nastať biologická smrť, ktorá už organizmus rozkladá, to vám dosvedčí náš súdruh učiteľ. Nepočuli ste náhodou o ruskom vedcovi Bachmetevovi? Ten žil predsa už vtedy, keď ste boli takým chlapcom, ako som teraz ja. A Bachmetev práve robil prvé pokusy s oživovaním zmrznutých tvorov. A darilo sa mu to. A krátko po ňom ruský vedec Kapterev vedel oživiť mikroorganizmy, ráčikov a riasy, ktoré boli zamrznuté v ľade niekoľko desiatok tisíc rokov. Aký je v tom zázrak? Nijaký!“

Severson, ktorý napäto počúval, prikývol.

„Dobre, zdá sa to pravdepodobné. No ešte vždy mi nejde do hlavy, ako možno oživiť mŕtveho — hoci len klinicky mŕtveho, ako vravíš.“

„Aj to vám môžem vysvetliť,“ chválil sa Miťa svojimi bohatými vedomosťami, ktoré získal v škole a z oteckových časopisov.

„Ako sa pamätám — a náhodou sa pamätám dobre, pretože ma to veľmi zaujíma — prví vedci, ktorí chceli oživiť mŕtvych ľudí, boli českí lekári Spina a Velich. Nepodarilo sa im to, pretože ešte nepoznali krvné skupiny. A tak isto sa to nepodarilo ruskému lekárovi Andrejevovi. Ako som vám už vravel, po prvý raz sa to podarilo až Negovskému.

Neobyčajne, zaujímavé pokusy s oživovaním mŕtvych psov robil moskovský lekár Briuchonenko. Robil ich tak, že psovi vždy vypustil všetku krv, a tak ho zabil. Potom vyčkal štyridsať minút — a krv psovi zasa napustil. Predstavte si, že Briuchonenko už roku tisíc deväťsto tridsaťpäť dokázal oživiť aj samučkú odseknutú psiu hlavu. Vraj vyplazovala jazyk a krútila očami. A viete, čo vtedy povedal Briuchonenko? Že raz príde čas a vedci oživia aj zmrznutých ľudí — ba aj Amundserta, ktorý s vami zahynul v Arktíde… Veríte mi už, že ste zmrzli a že vás akademik Tarabkin opäť prebudil?“

Užasnutý Severson prešiel si rukou po spotenom čele a pokrčil plecami.

„Neviem. Je to pre mňa skutočne ťažké — len tak uveriť, aj keď si nemyslím, že by si ma teraz klamal… Ty teda vravíš, že som spal medzi ľadovcami mnoho rokov. A koľko?“

Miťa sa zatváril šelmovsky.

„Hádajte! Koľko by ste povedali?“

„Nemám ani tušenia,“ povedal zamyslene Severson. A zrazu sa prudko obrátil k chlapcovi.

„Ale chcel by som nejaký dôkaz, Miťa, nejaký rukolapný dôkaz, že som naozaj zaspal. Nemáš náhodou pri sebe dnešné noviny?“

„To nemám,“ zaváhal Miťa a chvíľu premýšľal.

„Počkajte, už to mám! Poďte so mnou do univerzitnej knižnice, nie je to ďaleko. Tam vám všetko ukážu čierne na bielom…“

Severson súhlasil a hneď sa vydali na cestu. Šli práve tým smerom, skade zaznievala hudba a spev.

„V prírodnom divadle práve dávajú Predanú nevestu,“ vysvetľoval chlapec, „nechcete tam na chvíľku zájsť?“

„Ďakujem, hádam neskoršie,“ zavrtel hlavou zamyslený muž. „Teraz som príliš zvedavý na to, čo mi ukážeš v knižnici…“

„Buďte zdravý, Vasil Vladimírovič! Pozrite, akého vzácneho hosťa Vám vediem!“ zvolal Miťa pri vchode do jednej z čitární.

Starší muž, ktorý sa práve skláňal pri dlhom regáli s knihami, obrátil sa k prichádzajúcim. Keď zazrel Seversona, prekvapene zažmurkal očami.

„Vítam vás, súdruh Severson,“ zajachtal sa a hneď prísne pozrel na chlapca. „A ty by si si zaslúžil menšie zaucho, naničhodník! Nataša Orlovová už vyše dvoch hodín zalamuje rukami, kam sa podel jej spoločník — a ty nám zatiaľ vodíš vzácneho hosťa bohviekade po Moskve. A či si nepočul hlásenie?“

„Nie,“ zasmial sa Miťa. „My sme sa zatiaľ dobre bavili. Vysvetľoval som súdruhovi Seversonovi, ako sa dostal z Arktídy k nám…“

Starší muž zmätene zakýval rukami.

„Ty si teda už všetko vybľabotal? A vieš ty vôbec, čo si urobil?“

„Nebojte sa, pane,“ zastal sa chlapca Severson. „Viem už všetko — alebo takmer všetko — a ako vidíte, nesmútim. Priznám sa — bola to pre mňa silná dávka, no už som sa s tým vyrovnal. Teraz mám k vám iba jednu prosbu. Nemáte tu náhodou nórske noviny z júla tisíc deväťsto dvadsaťosem?“

Muž sa skúmavo zadíval na Seversona a pohladkal si prešedivenú briadku.

„Okamih, prosím, podívam sa. Posaďte sa u nás…“ ponúkol návštevníkov a odišiel do vedľajšej miestnosti.

Len čo sa ocitol osamote, rýchlo pristúpil k televíznemu telefónu a vytočil číslo.

Na obrazovke sa zjavila Natašina tvár.

„Máte pre mňa niečo nového? Hádam ste videli Seversona?“ spýtala sa.

„Áno, je práve u mňa — v čitárni. Ale veľmi vás nepoteším. Predstavte si, že Severson už všetko vie…“

„Toho som sa práve najviac obávala. A ako sa správa? Je pokojný? Hneď k vám prídem.“

„Zatiaľ je pokojný — a chce odo mňa noviny z roku tisíc deväťsto dvadsaťosem. Čo mám robiť?“

Nataša zaváhala.

„Už nič nezachránime — požičajte mu ich. O chvíľočku som u vás…“

Keď vstúpila Nataša do čitárne, Severson bol natoľko zaujatý novinami, že ju ani nespozoroval. Chvejúcou sa rukou listoval vo viazanom ročníku časopisu a pozorne prečítal každý článok, v ktorom sa vyskytlo slovo Amundsen. Práve teraz mu padol do oka veľký nadpis na prvej strane „Norges Folku“ z devätnásteho júna tisíc deväťsto dvadsaťosem. Amundsen odletel na pomoc Nobilemu.

Severson čítal zprávu so zatajeným dychom.

„Včera, osemnásteho júna, odletel na lietadle Latham náš veľký polárny bádateľ Roald Amundsen. Na palube lietadla je aj jeden náš dôstojník a francúzski letci René Guilbaud a de Cuverville, rádiotelegrafista Valette a mechanik Brazi. Ako to už viackrát urobil, ani tentoraz nechcel Amundsen vyzradiť nášmu zpravodajcovi, kam vlastne letí. Všetci čitatelia však z našich včerajších zpráv vedia, že cieľom Amundsenovho záchranného letu je práve tá skupina Nobileho výpravy, ktorú odniesol obal riaditeľnej vzducholode. Ako nám práve hlási náš zpravodajca z Tromsö, Amundsen sa hneď po štarte telegraficky pýtal na stav ľadu pri Medveďom ostrove. Zajtra prinesieme podrobnejšiu zprávu…“

No noviny z ďalšieho dňa o Amundsenovi mlčali.

Na tretí deň priniesli krátku zprávu, že Latham nedáva o sebe nijaké zprávy.

O niekoľko dní neskôr písali o záchranných výpravách na pomoc Lathamu. Amundsen bol stále nezvestný.

Severson pozorne obracal časom zožltnuté stránky časopisu a márne sa usiloval zakryť prudké rozochvenie.

„Nórsko stratilo svojho veľkého génia,“ oznamoval nadpis „Norges Folku“ z prvého septembra tisíc deväťsto dvadsaťosem. „Včera, pol druha mesiaca po Amundsenovom odlete, našla rybárska loď Brodd blízko Funglö plavák lietadla, ktorý bezpochyby patrí Lathamu. Žiaľ, dnes teda už nemôžeme pochybovať o tom, že náš veľký a nesmrteľný Amundsen zahynul i so svojimi vernými druhmi niekde uprostred Arktídy. Na vládnych budovách boli vyvesené smútočné zástavy…“

„Amundsen teda zahynul,“ zašepkal Severson a sklonil hlavu. „Iba mňa zachránili… A našli ste aspoň jeho mŕtvolu?“ spýtal sa so slzami v očiach. Nataša už stála tesne pri ňom a hladkala ho po vlasoch.

„Nie, dosiaľ sme ho nenašli. Asi spí vo večnom ľade, ktorý ešte ostal v Arktíde. No určite ho nájdeme —

i Valetta a ostatných vašich priateľov. A možno sa s nimi ešte stretnete…“

Seversonovi sa zakrútila hlava. Tu je teda vysvetlenie rozprávkových palácov a márneho čakania na listy! Preto toľko otáľali š akýmkoľvek vysvetlením! Som teda sám — bez všetkých príbuzných a starých priateľov, opustený — medzi cudzími ľuďmi.. ale vlastne čo sa stalo so svetom? Ako žije moja rodná dedinka? Čo nového doma? Ako ma prijme tak veľmi zmenený svet? Chcem domov — domov — späť medzi blízkych…

Z horúčkovitých myšlienok ho vyrušil Natašin príjemný hlas.

„Nevracajte sa už do minulosti, drahý Severson. Minulosť je nenávratná — a určite ju rád oželiete, keď spoznáte, ako radi sme vás prijali medzi seba a aký krásny a bohatý život sa otvára pred vami práve teraz.“

Miťa, ktorý sa doteraz tíško krčil v kúte, pribehol k Seversonovi a objal ho.

„Mám vás veľmi rád — a nehnevajte sa už na mňa… Však budeme dobrí priatelia? A zajtra sa poďte so mnou podívať do atómovej elektrárne — pracuje tam môj otecko.“

Severson zaryto mlčal. Neprítomným pohľadom hľadel kamsi do zeme a zdalo sa, že chlapca vôbec nepočul.

„Radšej ste mali nájsť Amundsena. Viac by si to zaslúžil… Aj pre vás by mal väčšiu cenu!“ zašepkal napokon a otočil sa k Nataši.

„Chcel by som ísť domov, Nataška — domov — do Nórska,“ povedal prosebne a jeho tvár znehybnela.

Nataša si prisadla bližšie k pacientovi a vzala ho za ruku.

„Ešte trochu trpezlivosti, drahý Severson. Ešte šesť týždňov liečenia a budete celkom zdravý. Ubehne to ako voda — a potom vás sama odprevadím až domov — pravda, ak vám bude záležať na mojej spoločnosti. A tie čierne myšlienky vypusťte z hlavy. Verte, bude nám tu bez vás veľmi smutno. Veď sme si na vás zvykli — ste proste náš. Všetci vás máme radi a ja — ja — ja si pripadám ako vaša matka, hoci aj som o trošičku mladšia než vy.“

Severson stisol Nataši ruku a vďačne sa usmial.

„Máte so mnou starosti, pravda? Takého nevďačného pacienta, ako som ja, určite ste už dávno nemali.“ Obrátil hlavu k oknu a zahľadel sa na bohato ozdobené vrcholky susedných palácov. Nepozrel na svojich spoločníkov, lež pomaly a namáhavo pokračoval:

„Mám toho všetkého plnú hlavu a všetko samý otáznik! Keby som aspoň vedel, čo sa so mnou vlastne stalo a ako som sa k vám dostal. Mohli by ste mi o tom porozprávať, Nataška?“

Miťa akoby bol čakal na túto otázku.

„Vasil Vladimírovič, nemohli by ste súdruhovi požičal! niekoľko živých kníh o ňom?“ spýtal sa rýchlo a hneď dodal: „Veď preto sme prišli.“

Vasil Vladimírovič zaprotestoval rukami.

„Vari si toho ešte málo poplietol, uličník? Nevieš chvíľu mlčať? Len počkaj! Všetko poviem oteckovi! Ten ti ale ukáže! Nedajte na reči nerozumného chlapca,“ obrátil sa k Seversonovi a potom sa nemou otázkou podíval na Natašu.

Nataša chvíľu váhala. Zahryzla si do spodnej pery a zhlboka vdýchla.

„Požičajte nám tie knihy, Vasil Vladimírovič. Bude to tak azda lepšie… Súdruhovi Tarabkinovi potom všetko vysvetlím…“

Severson zvýšil pozornosť. So záujmom sledoval počínanie staršieho muža.

Vasil Vladimírovič si sadol za veľký polkruhový stôl a stlačil jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zažiarilo písmeno S. Potom ako pri telefóne vytočil akési číslo. Pod svietiacim písmenom trikrát bliklo zelené svetlo a na ľavom krídle stola otvorila sa zásuvka. Starší muž do nej siahol a vytiahol niekoľko guľatých kovových škatúľ.

„Vari to majú byť knihy?“ myslel si prekvapený Severson a mimovoľne si pritiahol kreslo bližšie k záhadnému stolu.

„Všetko je v poriadku. Začneme prvým dielom?“

„Prirodzene,“ pokúsila sa o úsmev Nataša a chvejúcimi sa prstami pohladila si vlasy na sluchách. Vasil Vladimírovič vložil škatuľku do ďalšej zásuvky a opäť stisol jeden z gombíkov. Na protiľahlej stene zjavil sa obraz Seversona.

„Syn severu — živá kniha Alexeja Čerepanova a Nataše Orlovovej,“ ozval sa odkiaľsi neznámy hlas — rovnako ako v televízii, ktorú pacient už poznal.

„Písal sa rok tisíc deväťsto dvadsaťosem…“ pokračoval hlásateľ, zatiaľ čo sa obraz pomaly menil.

„Tromsö,“ zašepkal užasnutý Severson pri pohľade na snímku prístavného mesta a povstal.

„Len ostaňte pohodlne sedieť, Severson, sú to iba dokumentárne snímky z vášho odletu,“ povedala tíško Nataša, ktorá nespúšťala oči zo svojho spoločníka.

Nasledovali fotografie Amundsena a lietadla Latham — a potom mapka s pohyblivým lietadielkom, ktoré letelo smerom na Špicbergy. Za skupinou ostrovov sa zrazu stratilo a namiesto neho sa zjavil červený krúžok.

„Tu — niekde neďaleko Ľadového ostrovčeka — Latham havaroval,“ vysvetľoval hlásateľ. „Pozorovateľ lietadla Severson dostal sa — nevedno ako — na breh ostrova, kde zamrzol… Prešli roky, prešli desaťročia. Prišli slávne dni oslobodenia celého ľudstva. Slová Marxa, Engelsa, Lenina a Stalina sa naplnili. Kapitalizmus a imperializmus — rovnako ako predtým feudalizmus — odišli z javiska dejín. Navždy sa skončilo nebezpečenstvo vojen. Obrovská tvorivá sila, plytvaná predtým na vymýšľanie ničivých zbraní, uvoľnila sa teraz pre to najkrajšie: pre boj za šťastlivý dnešok a ešte šťastlivejší zajtrajšok. Nastal netušený rozmach vedy a techniky. Už o dvadsaťpäť rokov po odstránení nebezpečenstva vojen malo ľudstvo takú silu, že sa mohlo pustiť do gigantického boja so Saharou a Arktídou. Za päť ďalších rokov zatlačili sme ľadovce až k severnému pólu. A na tejto slávnej, víťaznej ceste objavili sme Seversona…“

Pred široko roztvorenými očami Seversona rozvinul sa úchvatný dej.

Berger hlásil Svetovej akadémii vied a Tarabkinovi, že v jednom z ľadovcov na Ľadovom ostrovčeku našiel neznámeho človeka v obleku pilota prvých lietadiel. Leží schúlený v priehľadnom ľadovci, akoby spal. Hlavu má položenú na ľavej ruke a pravou rukou si zviera kožený kabát s kožušinou, aby chránil teplotu svojho tela pred vetrom.

Na ostrov priletel veľký vrtuľník. Zatrepoce vrtuľami a pristáva medzi ľadovcami. Na scénu prichádza skupina lekárov — tarabkinovci. Zvláštnymi nástrojmi opatrne vyrezávajú z ľadovca veľkú kocku s telom človeka a vsúvajú ju pomocou žeriava do trupu lietadla.

Vidno Moskvu a potom strechu paláca, ktorý už Severson pozná.

„Vo vrecku neznámeho človeka našiel sa vojenský preukaz,“ hovorí hlásateľ a na obraze zjaví sa snímka otvorenej knižočky. Bola zrejme dlhší čas vo vode, lebo písmená písané atramentom sú rozmazané. V rubrike pre meno sú čitateľné iba štyri písmená: —e-son.

Obraz knižky vystrieda záber z laboratória. Usmievavá čiernovlasá dievčina (Severson v nej hneď spoznal Natašu) hovorí: „E-son, e-son-, to sa mi nepáči. Našli sme ho na severe, hovorme mu teda predbežne Severson…“

„Rok ťažkej a zodpovednej vedeckej práce — rok úporného boja s neúprosnou prírodou,“ hovorí ďalej hlásateľ. „Ale napokon zvíťazí veda a — život!

Severson začína dýchať… Severson prvýkrát hovorí… Veda slávi jedno z najväčších víťazstiev! Smrť je na ústupe!“ Živá kniha sa končí. Sálou znie hudba, ktorá schytí človeka do náručia a dá mu krídla. Mohutná kantáta života…

Severson je dojatý.

„Ste zlatí ľudia,“ šepká. „Nataša — Vasil Vladimírovič — Miťa…“ Hlas mu viazne v hrdle.

Nataši žiaria oči šťastím. Najradšej by Seversona pobozkala. Veď kríza je prekonaná. Teraz sa môže smelo postaviť pred starostlivého Tarabkina a hrdo hlásiť: „Náš drahý Severson už žije v prítomnosti!“

10 V KRAJINE ZÁZRAKOV

Rozhovor s Tarabkinom Natašu prekvapil. Akademik nebol ani zďaleka taký nadšený, ako očakávala mladá lekárka.

Naopak, prejavil veľké obavy o pacienta.

„Nehovorte hop, kým nepreskočíme, Nataša,“ povedal vážne. „Vám mladým predsa len niekedy chýba rozvaha. Viem, viem, boli ste v ťažkej situácii a napokon nemali ste veľa času na premýšľanie. No,“ pokrčil Tarabkin plecami, „uvidíme, čo nám prinesie zajtrajšok. Dúfajme, že iba dobré veci. Priznám sa, že aj ja som bezradný. Mám azda skúsenosti s ľuďmi, ktorí sa bez prípravy prebudili rovno do dnešného života?“

„Budem dávať pozor, súdruh Tarabkin,“ povedala tíško Nataša. „A postarám sa, aby pacient spal dobre. Zajtra ho pripravím na spánkovú terapiu, súhlasíte?“

Tarabkin privrel oči a zahľadel sa na obrázok zasneženej krajiny, ktorý visel na stene. Napokon prikývol na súhlas. „Rozhodne ma pri hocijako malej zmene zobuďte. Dobrú noc…“

Severson spal dobre, vďaka neškodnému uspávajúcemu prostriedku, ktorý mu Nataša pridala do večere.

Prebudil sa svieži. Rýchlo sa obliekol a postavil sa k oknu. Rozprávkové mesto sa mu videlo teraz celkom iné než pred niekoľkými dňami.

„Ľudia dnes žijú nádherne — ale kedy vlastne pracujú?“ prišlo mu zrazu na um. „Kto vytvára ten blahobyt okolo? Doteraz som nevidel nikoho pracovať…“

S radosťou uvítal Natašin príchod.

„Prichádzate ako na zavolanie. Už som sa na vás tešil. Mám k vám totiž veľkú prosbu. Mohli by ste nejako oznámiť Miťovi, že som nezabudol na jeho sľub? Pozval ma totiž včera do elektrárne, kde pracuje jeho otecko. Spomínate si?“

„Áno, spomínam,“ prikývla Nataša. „Pôjdeme aj tam. Pripravila som pre vás bohatý program. No najskôr vás chcem o niečo poprosiť. Buďte, prosím, celkom úprimný. Ako na vás pôsobí všetko teraz? Nie ste už nešťastný?“

Severson zvážnel.

„Neviem,“ povedal po chvíli. „Zatiaľ som iba zvedavý. Teraz by som sa chcel rozbehnúť po svete a pozrieť, ako sa zmenil.“

„A cítite sa dosť silný? Nebolo by lepšie pokračovať ešte v liečení?“ spýtala sa dievčina starostlivo.

„Prečo by ste ma mali liečiť, veď sa cítim celkom zdravý a svieži,“ čudoval sa Severson. „Ani hlava ma už nebolí.“

„Viem, viem,“ prisvedčila rýchlo Nataša. „No veľké rozrušenie mohlo by vám ublížiť. Spánok by vám bol možno ešte na osoh…“

„Spánok?“ divil sa ešte viac Severson. „Hádam nechcete, aby som prespal celý deň ako dojča? A spať sa mi ani nechce!“

„A vidíte — práve spánok vám pomohol na nohy. Zo skúsenosti určite viete, že po dobrom spánku ste vstali vždy svieži a veselý. Lež po prebdenej noci boli ste nevrlý a malátny. Človek vydrží mesiac bez jedla, ale bez spánku najviac desať dní. Nedostatok spánku totiž pôsobí škodlivo na mozog. A ten potrebuje oveľa viac odpočinku než hociktorý iný orgán.

Jediným odpočinkom pre mozog je spánok, pretože v spánku takmer nepracujú mozgové centrá a zmyslové ústroje. Veľmi dobre to objasnil veľký ruský fyziológ I. P. Pavlov. Dokázal, že činnosť nervových buniek sa pri spánku zastaví. Aby ste tomu lepšie rozumeli: V ľudskom mozgu odohrávajú sa dva procesy — podráždenie a útlm. Podráždenie — to je aktívny prejav mozgu, ktorý núti jednotlivé orgány človeka pracovať. A útlm — ten vypína procesy podráždenia, ako keď otočíte vypínačom a zhasnete elektrické svetlo.

Útlm teda hamuje činnosť nervových buniek a zabraňuje, aby sa vyčerpali a zničili. Pri útlme majú bunky dosť času občerstviť sa. Pavlov prišiel na to, že útlm nemá len ochranný, ale aj liečivý význam. Dokázal, že mnohé choroby u človeka vznikajú prepätím a vyčerpaním mozgovej kôry a že tieto choroby nemožno liečiť iba pôsobením na chorý orgán, ale že treba odstrániť pôvodcu choroby — prepätie. A tu prišiel lekárom na pomoc spánok. Pavlov po mnohých pokusoch zistil, že niektoré uspávajúce prostriedky pôsobia na organizmus priaznivo.

Teraz mi už hádam veríte, že práve spánok vás natoľko posilnil, že sa dnes už cítite zdravý…“

„Verím vám. Veď som vám vždy veril. No spať sa mi naozaj nechce, aj vy mi verte. Radšej by som šiel do tej Miťovej elektrárne. A nijakého rozrušenia sa neobávajte. Zažil som už mnoho dobrodružstiev — hoci aj len na výpravách s Amundsenom — a vidíte, som tu — a dokonca celkom veselý… Nie som predsa cíperiatko.“

„Tak sa mi páčite, Severson! Teraz vám už teda môžem prezradiť, že Miťa vás netrpezlivo očakáva…“

Seversonovi zažiarili oči. Niekoľkými skokmi vybehol na chodbu, schytil chlapca a zdvihol ho vysoko nad hlavu.

„Chlapec môj zlatý,“ zvolal radostne. „Ty si môj najlepší lekár…“

„Prišiel som vám povedať, že otecko vás pozdravuje a srdečne pozýva do svojej elektrárne. Vidíte, že vždy dodržím slovo,“ hrdo povedal chlapec, keď ho Severson postavil na dlhý pestrý koberec.

„V tomto paláci bývaš, Miťa, všakže?“ spýtal sa Severson, keď naši traja pútnici prichádzali k veľkej budove porastenej divým viničom a vyzdobenej sochami.

„Nie, tu pracuje môj otecko, súdruh Severson,“ vysvetľoval chlapec. „To je naša atómová elektráreň.“

Severson nevychádzal z údivu.

„Takto predsa továrne nevyzerajú! Tu by mohol bývať anglický lord! A kde sú komíny? Čím sa tu kúri?“

„V našich elektrárňach sa dnes už nekúri,“ vysvetľovala Nataša. „Vedci zistili, že atómy, z ktorých sa skladá všetka hmota, ukrývajú v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť a. využiť v prospech človeka. Poďme len dnu, sám uvidíte.“

Návštevníci prešli ožiarenou chodbou a vstúpili do priestrannej miestnosti.

„Á, vzácna návšteva je už tu,“ vítal prichádzajúcich statný muž v bielom plášti. „Vítam vás, súdruh Severson, v našej továrni na energiu. Čo by ste chceli vidieť najprv, priateľ? Dispečera, reaktor alebo expedíciu elektriny?“

„Pomaly, pomaly, súdruh Zajcev,“ usmiala sa Nataša. „Nehovorte s nami sanskritom. Veď náš hosť vám vôbec nerozumie. Určite bude so mnou súhlasiť, keď vám navrhnem, aby ste sám rozhodli.“ Zajcev sa poškrabal za uchom.

„Tak dobre, priatelia, ale kam skôr? Teda k dispečerke?“

Hostia súhlasili. Na Zajcevovu výzvu vstúpili do výťahu a šli o niekoľko poschodí nižšie, do podzemných miestností.

Seversona prekvapovala vzorná čistota a krásna výzdoba stien. Mimovoľne si spomenul na papiereň, v ktorej kedysi pracoval jeho strýc. Bolo tam plno špiny, haraburdia a huku. A tu — tu je ticho ako v kostole.

Jedny z dvier dlhej chodby sa otvorili a pred návštevníkmi sa zjavil zaujímavý obraz. Uprostred sály bol obrovský model krajiny, ktorý žiaril mnohými pestrofarebnými svetlami. Medzi miniatúrnymi horami a riekami boli rovnako malé mestá označené rôznymi značkami. Aj svetlá boli očíslované.

Iba teraz si Severson všimol, že sála nie je tak celkom bez ľudí, ako sa zdalo na prvý pohľad. V sklenom pavilóne, zavesenom na stene neďaleko povaly a vyzdobenom pestrými kvetmi, sedela svetlovlasá dievčina a pozorne sledovala svietiaci model. Jednou rukou sa opierala o kreslo a druhú mala položenú na šikmej doske stola pred sebou. Dosku vypĺňali gombíky a obrazovky.

Dievčina v sklenom pavilóne na okamih pozrela dolu na návštevníkov, usmiala sa na pozdrav — a znova sa venovala doske s obrazovkami a gombíkmi.

Zajcev jej zakýval pravicou a obrátil sa k hosťom.

„V robote nepozná nijakej zábavy. Je ako náš malý Perún, ktorý vládne horami a bleskami nad celým moskovským krajom. A aká je na nás prísna! Listy prijíma iba s plným titulom: Nadežda Molodinová — atómo-elektrárenská dispečerka moskovského kraja. Na to si potrpí.“ Zajcev stíšil hlas a naklonil sa k Seversonovmu uchu.

„Dobre, že nás nepočuje. Musím vám o nej totiž niečo prezradiť. Náramne by sa srdila, keby ma teraz počula. Má zmysel pre zábavky. Na prehľad o spotrebe elektriny v jednotlivých mestách a budovách stačili by jej totiž až-až prístroje na kontrolnej doske, ktorú má pred sebou. No to by nebola ona!

„Túto robotu treba nejako spríjemniť,“ vyhlásila, len čo trošku rozumela kontrolnej doske. A po krátkom čase zjavila sa v mojej pracovni s veľkým stočeným papierom na kreslenie. Keď ho rozvinula na stole, iba hlavou som krútil. „Do frasa,“ vravím, „odkedy sa zaoberáš kreslením pohľadov z vtáčej perspektívy? Vari to len nebude moskovský kraj z rakety? Načo si ty, atómo-elektrárenská dispečerka, lámeš hlavu s takou mravčou robotou?“ Pozrela na mňa rozhorčene, že som sa až naľakal. „Vari sa len nebudem ustavične dívať do obrazoviek a svetielok?“ povedala. „Prečo by som si nemohla prácu spríjemniť? V dispečerskej centrále si postavím plastický model celého kraja — a signály miest, závodov a obytných domov si umiestim priamo na modeloch. Prehľad budem mať práve taký dobrý ako doteraz — a budem môcť obdivovať aj svoj rodný kraj!“

No — a odvtedy sa to začalo. Od tej chvíle ju aj chlapci prestali zaujímať. Každý deň mi doniesla ukázať nové domčeky, stromy a mosty. Po mesiaci zistila, že taký zložitý model neurobí ani za dva roky. A ona sa tej krásy nemohla dočkať! A čo myslíte, že urobila?

Nuž — jednoduchú vec: zavolala si na pomoc pionierov z technických krúžkov. Aj tuto. náš Miťa sa prihlásil. Aj to je taký majster. Potom, pravda, išlo to ako v rozprávke. Raz vám prídem do haly — hľadím, dívam sa a idem si oči vyočiť. Na veľkom pódiu predo mnou rozprestiera sa celý kraj — aj s riekami a parkami. Pozriem pod pódium — a čo vidím: Nadežda sedí na zemi s akýmisi náčrtmi a dáva pokyny. A chlapci a dievčatá z krúžku rádioamatérov mocú sa sem a tam a montujú čosi nad hlavou. Večer toho dňa sa prvýkrát rozsvietili tieto svetlá,“ ukázal Zajcev na veľký model krajiny. „Čo na to poviete? Nie je zábavný ten náš malý Perún?“ zasmial sa a znova pozrel na dievčinu.

„Ty čert,“ zahrozil prstom.“ No, možno sa na ňu spoľahnúť, to musím priznať. Počas jej smeny v dodávke prúdu nemáme ani najmenšiu poruchu.“

Severson so záujmom prezeral model a chvíľami zaletel zrakom k sklenému pavilónu.

„A ktorú časť si urobil ty?“ obrátil sa k Miťovi.

Chlapec sa zahľadel na model.

„Tak dajme tomu hentam ten automat, na ktorom sa rozsvietilo červené svetlo. Ľaľa, pozrite! Nadežda už zazrela svetielko a zapína silnejší prúd.“

„Vysvetli to zrozumiteľnejšie, Miťa,“ zasmiala sa Nataša. „Tá miniatúrna budova predstavuje veľký automatizovaný závod „Kosák a kladivo“ na výrobu helikoptér. Také závody stručne nazývame automaty.“

„A červené svetlo signalizuje, že automat potrebuje zvýšenú dodávku prúdu,“ poponáhľal sa hneď Miťa. „Nejdeme už ďalej, otecko?“

„Som tu tvojím sprievodcom, alebo sprievodcom hostí?“ hneval sa očistom Zajcev. „Viete, ako každého chlapca, najviac ho zaujímajú stroje. Do výrobnej časti sa dostane málokedy a teraz by chcel využiť príležitosť… Napokon, možno s jeho návrhom súhlasiť,

či nie? No najprv malé občerstvenie, aby som sa neprevinil proti povinnosti hostiteľa…“

Návštevníci sa vrátili do Zajcevovej pracovne a pohodlne si posadali do kresiel okolo nízkeho konferenčného stolíka.

„Pred vstupom do dielní musíme si všeličo vysvetliť,“ ujal sa slova Zajcev, len čo skončil telefonický rozhovor so závodnou kuchyňou.

„Elektráreň, v ktorej ste dnes vzácnym hosťom, súdruh Severson, vyrába elektrický prúd z uvoľnenej atómovej energie. Ako som počul, povolaním ste letec — teda technik — a techniku ste študovali aj v Londýne. Nemusím vám preto vysvetľovať všetko od začiatku.“

„O atómoch toho veľa neviem,“ nesmelo povedal Severson. „Pamätám sa iba, že sa skladajú z protónov, neutrónov a elektrónov a že kladné protóny tvoria podstatu atómového jadra… A že okolo tohto jadra obieha práve toľko záporných elektrónov, koľko je v jadre protónov. Dúfam, že som to nepoplietol.“

„Výborne, výborne! Vidieť, že ste študovali s vyznamenaním,“ plesol Zajcev dlaňami o operadla kresla a naklonil sa dopredu. „No — a práve tu je začiatok histórie atómovej elektrárne. Všeteční vedci totiž zistili, že atómové jadro skrýva v sebe obrovskú energiu, ktorú možno uvoľniť buď rozbitím jadra, buď skladaním jadier z častíc. Pravda, kladivom nemožno atóm rozbiť,“ zasmial sa, „preto sa hľadali iné prostriedky. Múdre hlavy prišli napokon na to, že by to mohli byť samotné protóny niektorých látok. Musela by sa im, pravda, dať poriadna rýchlosť, aby jadrom vôbec pohli. Preháňali ich teda kol-dokola v kruhovej dráhe dovtedy, kým neleteli patričnou rýchlosťou. Tak vznikli cyklotróny a iné „bombardovacie“ a urýchľovacie prístroje.

Tak sa konečne podarilo atóm rozbiť.

Výsledok bol vtedy prekvapujúci. Z gramu rozštiepených atómov uránu získala sa vtedy dva a pol milióna ráz väčšia energia než z gramu benzínu, ktorý bol v tom čase najlepšou pohonnou látkou pre lietadlá.

Uvoľňovanie atómovej energie, pravda, bolo objavené v čase, keď na Zemi vládlo nebezpečenstvo vojen. Na svete boli vtedy aj takí vedci, ktorí tento objav za peniaze predali americkým imperialistom a ochotne sa zúčastnili na výrobe atómových bômb na vraždenie ľudstva. Tak sa stalo, že účinky atómovej energie ako prví pocítili na svojej koži obyvatelia dvoch japonských miest, ktorých vyvraždili v roku 1945 americké atómové bomby.“ Zajcev kývol rukou, akoby chcel odohnať ťažký sen.

„No nechajme smutné spomienky, priatelia. Ľudstvo pomerne zavčasu spoznalo, akým nebezpečenstvom je atómová energia v rukách vojnových podpaľačov. A práve toto nebezpečenstvo napokon otvorilo ľudstvu oči a pomohlo mu rýchlejšie pochopiť, v čom je koreň zla — že šťastie, ba aj samotnú existenciu Všetkých národov sveta ohrozuje hŕstka ziskuchtivých imperialistov. Dnes už tridsať rokov žijeme vo večnom mieri. Príčiny vojen sa už dávno odstránili. Celé ľudstvo používa atómovú energiu jedine na pokorovanie prírody, na vedecké ciele, na zvyšovanie blahobytu, o čom sa naostatok môžete presvedčiť na vlastné oči, priateľ Severson. Okamih, prosím, práve prichádza občerstvenie.“

Zajcev priskočil k otvoru v stene, vzal podnos s jedlom á položil ho na stolík.

Severson sa medzitým vážne zadumal a zdalo sa, že prestáva vnímať svoje okolie. Zajcev to hneď spozoroval.

„Čo to tu táram! Unavujem vás učenými prednáškami… Poslúžte si! Vás by, pravda, oveľa viac zaujímala kuchyňa, kde varíme atómovú energiu, všakže?“

„Ba nie,“ vytrhol sa Severson z myšlienok. „O osudoch ľudstva teraz často premýšľam. Veľa som spánkom zmeškal, teraz to vidím. A aj vedomosťami som zaostal. Čo viem napríklad o atómovej energii? Nič! Čo viem o vašej obdivuhodnej televízii? Nič! Všetko to vynašli bezo mňa!“ Trpko sa zasmial. „Mám čo doháňať, ak vám chcem rozumieť. A priznám sa, mám obavy…“

„Čoho by ste sa báli?“ zasmiala sa Nataša so zle skrytými obavami. „Ani tu v elektrárni, ani nikde inde nehrozí vám nijaké nebezpečenstvo. Ľudia dnes dokonale ovládajú atómovú energiu i všetky stroje a prístroje…“

„To som si už všimol, Nataša, a práve preto sa bojím. Na ťarchu nechcem byť nikomu — a povedzte mi, ako sa so svojimi vedomosťami uživím… Veď dnes už ničomu nerozumiem…“

„Teda tak?“ vydýchla si uľahčene. „To sú celkom zbytočné obavy. Všetko ešte stihnete! Smelo môžete pokračovať v štúdiách a zvoliť si povolanie, aké chcete — alebo zostať letcom.“

„Rád by som to urobil,“ neisto povedal Severson, „no kde vziať peniaze? Otec bol nižším úradníkom a nemohol mi teda zanechať nijaké dedičstvo. Lež práce sa nebojím, ani tej najťažšej, hoci aj s krompáčom…“

„Ten by ste našli iba v múzeách, súdruh Severson,“ zamiešal sa do rozhovoru Zajcev. „Dnes už nik tak neľudsky nemozolí. Načo by boli potom stroje?“

„A štúdium tiež nemusíte platiť,“ dodala Nataša. „Dnes je už zadarmo. Zaplatíte nám ho svojím vzdelaním.“

„Začneme teda hneď,“ navrhol Zajcev a bez toho, že by bol čakal na odpoveď, ukázal na veľký obraz na stene. „Pozrite, priateľ. Tu máte celú našu elektráreň ako na dlani. Obraz vám prezrádza všetky tajomstvá výroby elektriny z atómov. V belasom rámiku vľavo je schéma najstaršieho spôsobu, ktorým sa začalo. Ten sivý kotol je reaktor, v ktorom sa uvoľňuje atómová energia z uránových tyčí. Celý proces treba usmerňovať, aby nám to všetko nevybuchlo ako atómová bomba. Preto sú do reaktora zasunuté kadmiové tyče, ktoré sa samočinne posúvajú dnu a štiepenie uránu udržujú na rovnakej úrovni. Prečo to tak je, to sa dozviete pri ďalšom štúdiu — naraz by toho bolo veľa.

Vnútro kotla je izolované vrstvou berylu alebo čistej tuhy, aby neutróny neunikali z kotla.

Takto štiepením atómov získavame v reaktore obrovskú tepelnú energiu. A čo teraz s ňou? Ako ju využiť? Je na to niekoľko spôsobov. Pri tomto najstaršom spôsobe je cesta od tepla k elektrine trochu zložitá. Do reaktora vháňame zospodu niektorý z nehorľavých plynov, ako napríklad hélium. Ten sa rozžeraví a potrubím prichádza do parného kotla. Odtiaľ ide para do turbíny, ktorá roztočí generátor.

Pravda, dnes už získavame elektrinu z atómov oveľa jednoduchším spôsobom. Ostatne, priatelia, podívajme sa na to zblízka…“

Návštevníci vyšli z miestnosti do dlhej chodby, osvetlenej bielom svetlom. Za Zajcevom aj ostatní stúpli si na pohyblivý pás, pomaľovaný ornamentami ako perzský koberec.

Severson si počas pomalej jazdy so záujmom prezeral steny chodby, bohato zdobenej freskami, sgrafitmi a mozaikami najrozličnejších námetov. Keď prišli ku sklenej prekážke, chcel z pohyblivého pása zoskočiť, ale Miťa ho zadržal.

Dvere sa totiž pred návštevníkmi samočinne otvorili — a potom sa zasa zatvorili.

„To ale potrvá, kým si zvyknem na vaše vynálezy!“

šťukol sa prstom do čela. „Veď toto som už zažil v ružovom paláci pri druhej vychádzke!“

Návštevníci sa ocitli v priestrannej sále. Na matne sa lesknúcej podlahe odrážala sa zeleň pestrých kvetín a obrysy bzučiacich turbín a generátorov. Stáli v dlhom rade okolo okien s výhľadom na vzdialené mesto.

„Tak teda vyzerá atómová elektráreň staršieho typu,“ vysvetľoval Zajcev. „Reaktory sú ukryté za hrubým múrom, ktorý chráni živé organizmy pred rádioaktívnym žiarením. Pri rozštiepení atómu vzniká totiž žiarenie, ktoré pôsobí na človeka i na rastliny škodlivo — pri väčšej dávke aj smrteľne. Pozrite dnu,“ ukázal Seversonovi na rad kukadiel v stene.

Pohľad dovnútra Seversona sklamal. Očakával podobný obraz, ako keď sa dívaš do rozžeraveného vnútra vysokej pece — a zatiaľ videl iba rad veľkých valcových kotlov olovenej farby, ktoré stáli na silných trojuholníkových podstavcoch.

„To sú uránové reaktory,“ odpovedal Zajcev na hosťov spýtavý pohľad. „Ako vidíte, žiadny zázrak, iba dômysel človeka. Poďme však do vedľajšej sály, tam krotíme atóm oveľa dokonalejšie.“

V susednej miestnosti bolo úplné ticho. Dlhý rad lesknúcich sa kotlov nevydal zo seba ani najmenší šelest.

„Reaktory tu pracujú pod podlahou, no nebojte sa, priateľ Severson, nevybuchnú,“ usmial sa Zajcev. „Dávajú iba svoje teplo kotlom. Tu sa už pracuje celkom inak. Teplo sa tu premieňa na elektrinu priamo, pomocou termočlánkov.

Princíp termočlánkov, myslím, poznáte: Ak spojíte dva rôzne kovy, vzniká medzi nimi rozdiel potenciálov. Keď potom jeden spoj ochladzujete a druhý ohrievate, preteká v tomto uzavretom okruhu prúd. V primitívnom termočlánku je tento prúd slabý. Závisí od zloženia kovov a od rozdielu teplôt obidvoch spojov, V týchto kotloch vytvorili sa však predpoklady získať množstvo prúdu vysokého napätia. Vnútri je spojená séria termočlánkov z ťažko taviteľných zliatin kovov a rozdiel teplôt je tu dostatočne * veľký. Termočlánky sú zložené do ružíc tak, že jedny spoje sú obrátené do rozžeraveného vnútra a druhé sa chladia zvonku rýchle tečúcou vodou. No ani pri tomto spôsobe výroby sme sa nezastavili. Vo vedľajšej sále máme už reaktory, v ktorých priamo usmerňujeme kinetickú energiu atómových častíc a premieňame ju na pohyb elektrónov, takže celý kotol je akousi batériou, ktorá dáva elektrinu. A v našom vývojovom oddelení, kde som vedúci, hľadáme ďalšie cesty. Tak napríklad…“ Zajcev zmĺkol. Jeho zrak upútal muž pri rozvodnej doske. Kývaním naznačoval, že Zajceva volá telefón.

Na obrazovke zjavila sa usmievavá tvár dievčiny s tupým nosom a jamôčkami na lícach.

„Peter Ivanovič, prijímaš návštevy?“ spýtala sa veselo Alena.

„Alenka, dievča zlaté, kde sa tu berieš?“ zvolal Zajcev radostne. „Myslel som, že sedíš niekde na Mesiaci a pestuješ si v skleníku rastlinky. Čo ťa k nám vedie? Nezabudla si ešte na starých priateľov zo štúdií? Návštevy veru prijímam, a najmä také vzácne. Jednu mi dnes už priviedol Miťa; hneď idem po teba a predstavím ťa…“

„Nie, ďakujem,“ potriasla dievčina hlavou. „Nechcem vyrušovať — a musím si ešte všeličo vybaviť. Navštívim vás večer doma…“

„Nuž dobre, dobre, ako chceš, stretneme sa teda všetci u nás.“

Podvečer išiel Miťa Nataši a Seversonovi naproti, ako im to sľúbil pri rozlúčke v elektrárni. Sadol si na lavičku pri vchode do budovy a čakal. Keď sa zjavil na schodišti Severson sám, čudoval sa.

„A kde ste nechali súdružku Orlovovú? Hádam ste jej zasa neušli? To sa nesmie robiť! Je taká dobrá — a mňa by výplata zasa neminula,“ strachoval sa.

„Len sa neboj, statočný rytier,“ smial sa Severson. „Všetko je v najlepšom poriadku. Nebudem už utekať, veď mi je tu dobre. A Natašu mám u otecka ospravedlniť. Má akúsi súrnu robotu. Zverila ma tvojmu sprievodu. Kade pôjdeme?“

„Ojojoj, my bývame ďaleko, súdruh Severson,“ zvolal chlapec. „Pešo by sme k nám prišli až niekedy po polnoci. Chcete ísť metrom alebo letieť vrtuľníkom?“

Severson zdvihol hlavu a chvíľu mlčky sledoval poletujúce vrtuľníky najrozličnejších farieb, ktoré brázdili vzdušný priestor všetkými smermi.

„A ty lietavaš vrtuľníkom?“ spýtal sa.

„Často, najmä v nedeľu s oteckom a mamičkou na výlety.“

„A nebojíš sa? Veď to lietadlo nemá krídla!“

„Prečo by som sa bál? A načo by boli vrtuľníku krídla? Veď ho nesú vrtule.“

„A čo sa stane, keď motory zlyhajú? Potom lietadlo spadne na zem ako kameň, však?“ A Severson na zdôraznenie svojich slov plesol rukami.

„Motory nezlyhajú, sú sústavne kontrolované — a po druhé, ani potom by vrtuľník nespadol prudko. Vrtule by sa pri páde roztočili opačným smerom a lietadlo by pristálo ako padák.“

Severson zaváhal.

„Nemysli si, že sa bojím — ja sa len tak pýtam,“ povedal, akoby sa ospravedlňoval. „Leťme teda vrtuľníkom,“ rozhodol sa napokon. Zrazu sa však zmiatol.

„A či ty vieš viesť vrtuľník? A kde ho máš?“

„Nebojte sa, ja ho viesť nebudem,“ smial sa chlapec.

„Zavoláme si aerotaxi. Lietajúce taxíky majú šachovnicovo pomaľovaný spodok, ako napríklad henten tam. Ak je voľný, odvezie nás.“

Severson s napätím sledoval chlapcovo, počínanie.

Miťa vytiahol z vrecka vreckovku a zamával na lietadlo. Pilot v sklenej kabíne pokýval rukou, že berie znamenie na vedomie. Vrtuľník sa zastavil vo vzduchu a pomaly klesal, až sa zastavil na niekoľko metrov nad hlavami chodcov.

Dno vrtuľníka sa pohlo a z trupu sa vysunula valcová kabína, ktorá sa na niekoľkých ťahadlách spustila k nohám našich hrdinov.

Miťa rýchlo odsunul časť zábradlia a vstúpil do kabíny.

„Nastúpte, tu na ulici vrtuľníky totiž nesmú pristávať. Preto majú naše taxíky tieto výťahy,“ vysvetľoval. Kabína s obidvoma cestujúcimi vyšla opäť hore a stratila sa v trupe lietadla.

Miťa ponúkol svojmu spoločníkovi miesto v kresle pri okne a sám si sadol naproti. Stlačil gombík na malom mikrofóne v stene a udal svoju adresu.

Vrtuľník sa dal do pohybu. Rýchlo stúpal povedľa okien Tarabkínovho ústavu, až sa ocitol vysoko nad palácom.

Severson si letmo spomenul na posledný let s Amundsenom. V Lathame bol taký hluk, že sa posádka mohla len ťažko dohovoriť, a tu je ticho ako v kostole. Motory pracujú tak ticho, že ich ani nepočuješ.

Meniaci sa výhľad z okna vrtuľníka zaujal Seversona natoľko, že celkom zabudol na pocit neistoty, ktorý mal na začiatku letu. Iba teraz si mohol utvoriť ucelenejšiu predstavu o veľkosti a kráse mesta. Paláce najrozmanitejších tvarov rýchlo sa striedali s parkami, ihriskami a kúpaliskami.

„Všimol si si, Miťa, že neletíme priamo, lež okľukou?“ spýtal sa Severson po chvíľke mlčania. „Vieš, mne ako starému letcovi to neušlo. Letíme priamo k vám, alebo je to vyhliadkový let?“

„Nie, letíme k nám,“ zavrtel chlapec hlavou. „Ale blížime sa k letisku a tu už usmerňuje náš vrtuľník hlavný dispečer. Inak by do nás mohlo vraziť niektoré prúdové lietadlo — tu ich sústavne veľa štartuje alebo pristáva. My totiž, súdruh Severson, bývame až na okraji mesta, aby mal otecko blízo do práce. Medzinárodné letisko je ďaleko od nás.“

„A pristaneme na ňom?“

„Prečo by sme tam pristávali?“ čudoval sa chlapec. „Potom by sme museli ešte kus pešo, a takto nás pilot vyloží priamo na streche.“

„Škoda,“ neisto povedal Severson. „Ja totiž — mňa by totiž letisko veľmi zaujímalo. Chcel by som si ho poobzerať…“

„To predsa môžete aj bez pristánia. Stadeto ho vidíte lepšie než zo zeme,“ ubezpečoval chlapec muža.

Severson pozorne sledoval obzor a netrpezlivo čakal, kedy sa zjaví plocha letiska. Zrazu rýchlo zdvihol hlavu. Na jasnej belasej oblohe zablyslo sa strieborné lietadlo s krídlami, pripomínajúcimi lastovičku. Ako šíp preletelo vysoko nad hlavami našich pútnikov a zmizlo z dohľadu. Na oblohe ostala za ním biela čiara.

„Sedia v tom lietadle aj ľudia?“ spýtal sa so začudovaním. A keď Miťa prikývol, dodal: „A či znesú takú rýchlosť?“

„To predsa nebola ešte nijaká rýchlosť,“ usmial sa chlapec. „Lietadlo ešte len naberalo rýchlosť. Mali by ste vidieť, ako rýchlo poletí v stratosfére. O pol hodiny môže byť až v Pekine.“

Severson spýtavo pozrel na chlapca a pokrútil hlavou.

„A vieš ty vôbec, že Pekin je až v Číne? Alebo tu máte nejaký iný Pekin?“

„Nie, myslím ten v Číne,“ bránil sa Miťa. „A čo je na tom čudného? Prúdové lietadlá predsa práve tak rýchlo priletia do Ameriky alebo do Austrálie. Vlani cez prázdniny letel som takým lietadlom do Prahy a tohto roku mi otecko sľúbil, že poletíme do Londýna.“

„A koľko by nám trvala cesta do Nórska?“ spýtal sa Severson nedôverčivo.

„No presne neviem, ale určite menej než pol hodiny. Práve na tomto letisku by sme nasadli do lietadla,“ ukázal Miťa dolu.

Severson si rýchlo pritlačil čelo na okno.

Letisko vyzeralo celkom inak, ako si ho predstavoval. Uprostred stála budova s čudnými konštrukciami na streche a od nej sa na všetky strany lúčovito rozbiehali betónové cesty. Namiesto jednej z nich dvíhal sa dlhý šikmý most, ktorý trochu pripomínal lyžiarsky mostík.

„Kam vedie ten podivný most, veď na druhom konci nestojí nijaká budova?“ čudoval sa Severson.

„Ten vám vedie ďaleko, súdruh,“ ochotne vysvetľoval Miťa. „Na ňom totiž štartujú medziplanetárne lietadlá, ktoré trikrát do týždňa lietajú na Mesiac. V takom lietadle by som chcel aj ja raz sedieť…“

„Kamže lietajú?“ otočil sa Severson prudko k chlapcovi.

„No na Mesiac, na ten, čo večer svieti na oblohe.“ Severson si chvíľu obzeral chlapca a potom sa trpko usmial.

„Nemaj ma celkom za hlúpeho, Miťa! Hoci som aj mnoho rokov prespal, predsa len viem, čo je možné, a čo nie. Viem napríklad celkom určite, že medzi Zemou a Mesiacom je vzduchoprázdny priestor. A teraz mi zasa ty povedz — keď už tak všetko vieš — o čo sa opierajú lietadlá, aby sa udržali vo výške? O vzduch, pravda? A o čo sa budú opierať tam hore, kde už niet vzduchu? Chceš to vari tak riešiť ako Verne a lietadlo jednoducho vystrelíš z dela ako náboj? To je možné iba vo vernovkách, pretože v skutočnosti by prudký náraz posádku určite zabil. A potom — lietadlo by si musel vystreliť rýchlosťou dvanásť kilometrov za sekundu, aby sa vôbec dostalo z príťažlivosti Zeme. Takú rýchlosť predsa nemožno dosiahnuť nijakým výstrelom — to sa už vypočítalo. Radšej mi povedz pravdu, Miťa, načo majú na letišti ten most?“

„Vy mi ešte vždy neveríte, súdruh Severson,“ povedal chlapec vyčítavo. „A koľkokrát som vás už presvedčil, že nikdy neklamem. Čo by som z toho mal? Ten most — to je naozaj štartovacia dráha pre lietadlá na Mesiac. Nevidím ho predsa prvý raz. A medziplanetárne lietadlá nepotrebujú vzduch. Veď ich poháňajú rakety — to sme už veľa ráz preberali v škole. Len sa spýtajte súdružky Svozilovej. Včera sa takým lietadlom vrátila z Mesiaca — a večer príde k nám.“

Severson sa zamyslel.

„Možno máš pravdu, Miťa, nehnevaj sa na mňa. Si celkom milý spoločník, nerád by som ťa nejako urazil. Ale keď práve ty mi pripravuješ také prekvapenia, že sa z toho ledva spamätám… Ty teda hovoríš, že človek sa už dostal na Mesiac. Ak máš aj tentoraz pravdu, nuž slávnostne ti sľubujem, že sa už skutočne ničomu nebudem diviť…“

Miťa sa rozhovoril o problémoch letu do vesmíru, ako ich poznal zo školy, ale Severson jeho slová veľmi nevnímal. Jeho predstavivosť márne sa snažila vykresliť podobu ženy, ktorá preletela vzduchoprázdnym priestorom a pristála na Mesiaci. Čo tam videla? O čom bude rozprávať? Je tam život? Alebo nejakí podivní ľudia?

Letisko sa medzitým dávno stratilo z dohľadu a vrtuľník zľahka pristával na širokej plošine, spájajúcej dve krídla bohato zdobeného paláca…

11 ÚSPECHY LOVCOV VĹN

Hlavným sprievodcom po Zajcevovom byte bol zasa Miťa. Napriek oteckovým a mamičkiným protestom zaviedol hosťa najprv do svojej „pracovne“, kde vyrábal modely najrôznejších typov lietadiel a lodí.

„Toto je práve „Iskra“, ktorá lieta na Mesiac,“ vysvetľoval živo. „Neviem, v čom to väzí, ale ešte vždy mi zle lieta. A to mám už druhú. Tá prvá, keď som ju usmerňoval, odletela mi kamsi — rovnako ako prúdové lietadlo, ktoré ste vy nedávno našli — a nemôžem ju už nikde nájsť…“

Ktovie dokedy ešte by bol Miťa zasväcoval Seversona do tajomstiev svojho malého kráľovstva, keby sa vo dverách nebol ozval Zajcevov hlas:

„Neobťažuj našich hostí, ty večný vrták. Na verande nás už čaká večera a Alenka je po ceste z Mesiaca zaiste poriadne hladná.“

„Súdružka Svozilová už prišla?“ spýtal sa radostne chlapec a rýchle vybehol z miestnosti.

Zajcev sa usmial.

„Je nevychovaný — ešte by vás tu nechal. Ak dovolíte, milý priateľ, pôjdem napred.“

Severson nasledoval hostiteľa so striedavými pocitmi vzrušenia a zvedavosti. Ženu z Mesiaca si predstavoval — hoci sám nevedel prečo — bledú a vážnu, vysokej, štíhlej postavy. A zatiaľ na verande sedela pri stole jednoduchá dievčina, opálená do čokoládová. Práve sa veselo bavila s hostiteľkou. Keď zazrela vo dverách Seversona, rýchle vstala a šla mu niekoľko krokov v ústrety.

„Som Alena Svozilová,“ predstavila sa. „Peter Ivanovič mi nechcel prezradiť, kto je dnes u neho hosťom. Vraj to bude prekvapenie — a to sa mu naozaj podarilo. Práve včera sme vás s Cahénom spomínali. Pravdaže, ani som netušila, že sa stretnem s vami, tak skoro.“

Severson sa zatváril rozpačito. Zachránil ho Zajcev, ktorý vzal obidvoch hostí za rameno.

„Čomu sa divíš, Alenka? Kde inde môžeš nájsť vzácnejších hostí ako u mňa? Ale ani vy sa, priateľ môj, nedivte. Bodaj by vás Alenka hneď nepoznala ľ Povedzte mi, ktorá žena sa nezaujíma o slávnych mužov! — A veru sa nemýlim… Pozrite, ako na mňa zazerá. Ale teraz s chuťou do jedla, aby sa nám lepšie hovorilo!“

Severson predstieral, že ho celkom zaujala večera. Ukradomky však pozeral občas na „dievčinu z Mesiaca“..

Keď to Alena zbadala, začervenala sa a obrátila sa k Zajcevovi:

„Myslím, že spor o signály z vesmíru sa čoskoro skončí. A vyhrá ho Navrátil. Už je to takmer isté…“ „Nevrav,“ zvolal Zajcev prekvapene a jeho vidlička ostala na polceste k ústam. „Vari sa už podarilo rozlúštiť záhadné značky?“

„To nie. Nejde totiž o nijaké značky, lež o súvislé vysielanie…“

„Vysielanie z Proxima Centauri? To je úžasné! A čo vysielajú? Rozprávaj rýchlo a nenapínaj zbytočne!“

Alena sa usmiala.

„Nežiadaj všetko odrazu. Stačí už to, čo zistil Čansu včera tesne pred mojím odletom z Mesiaca. Dlho si lámal hlavu, prečo vysiela Proxima na toľkých vlnách naraz — a prečo počuť na každej vlne iné signály.

„Zistili sme,“ povedal nedávno, „že prijímače pre amplitúdovú moduláciu nám nepomôžu. Na Proxime používajú pravdepodobne systém podobný Murgašovmu „tónsystému“ s kmitočtovým kľúčovaním a extrémne veľkým zdvihom.“

Cahén namietal, že prijímač s kmitočtovým demodulátorom bol by už dávno musel prezradiť kmitočtovú moduláciu. No Čan-su sa nedal.

„Vysielanie je — po prvé — pre naše nedokonalé prijímače veľmi slabé,“ povedal. „A po druhé — je celkom možné, že rôzne signály na niekoľkých vlnách sú v podstate iba výsledkom príjmu na pomerne úzkom kmitočtovom pásme, ktoré sú schopné naše prijímače zachytiť. Pretože Proxima vysiela zrejme kmitočtovo modulovanú vlnu s nepochopiteľne veľkým kmitočtovým zdvihom, vzniká na našich jednotlivých prijímačoch iba krátkodobý, nepravidelne sa opakujúci impulz. Na Proxime majú pravdepodobne pre každé písmeno inú skupinu zmien vlnovej dĺžky.

To by teda znamenalo, milý Peter, že tvory vo vesmíre nevysielajú pre nás viacero programov naraz, ako sme sa dosiaľ domnievali, lež iba jeden, z ktorého chytáme iba úryvky.“

Zajcev pohodil rukou.

„Počkaj, to sú všetko iba dohady. Čo vlastne zistil Čan-su včera?“

„Nebuď netrpezlivý a nepredbiehaj. Čan-su po našom rozhovore hneď odletel na Zem. Vrátil sa s veľkým širokopásmovým pred zosilňovačom, ktorý dal vyhotoviť podľa vlastného návrhu. A znova začal chytať vlny z Proximy. Včera sa konečne jeho domnienka potvrdila. Pri použití veľkého počtu prijímačov zistil, že impulzy určitým spôsobom na seba nadväzujú. Ak sa mu podarí rozlúštiť kľúčovanie, potom už nepotrvá dlho a budeme počúvať program neznámych tvorov z vesmíru. Tak sa po prvý raz dokáže, čo my astrobiológovia tvrdíme už dávno: že naša Zem nie je jedinou planétou, na ktorej je život na takom vysokom stupni vývoja.“

„Ako vidím, tešil som sa predčasne,“ zažartoval Zajcev. „Čakal som, že mi prezradíš, ako sa povie po proximsky „atómová elektráreň“, a tam hore si zatiaľ lámu hlavu ešte len šiframi. A čo, ak má pravdu Watson, a nie Navrátil? Prečo by vodíkové výboje niekde v žeravých hmlovinách nemohli vysielať tónsystémom?“

„Tak isto by potom krokodíl mohol hovoriť po španielsky,“ hnevala sa Alena. „Navrátil ma posiela za tebou, aby som ťa požiadala o spoluprácu — a ty sa zatiaľ spojíš s Watsonom — proti nám…“

„No, no, Alenka, už ani len žartom nerozumieš?“ udobroval dievčinu Zajcev. „To si sa za tie roky natoľko zmenila? Neviem, čím by som mohol Navrátilovi pomôcť, ale ubezpečujem ťa, že vás nesklamem. Napokon, o tom si pohovoríme neskôr, všakže? Spoločnosť by akiste uvítala veselšiu zábavu. A čo keby sme šli pozrieť radšej do parku kultúry a oddychu?“

Severson až doteraz z celého rozhovoru veľa nerozumel, hoci načúval veľmi pozorne. V duchu si už zostavil otázky, ktoré dá „dievčine z Mesiaca“, ale na koniec stratil odvahu. Veď by pred ňou vyzeral smiešne. Zajcevov návrh mu preto prišiel veľmi vhod.

„Najprv by sme mali prejsť celý park, aby si ho mohol súdruh Severson prezrieť — a potom si môžeme sadnúť do záhradnej reštaurácie pri hlavnom pavilóne, aby sme sa našli, ak by sa niektorý z nás stratil medzi ľuďmi,“ navrhovala pani Zajcevová.

Návrh prijali jednomyseľne. Severson so záujmom sledoval pestrý život veľkého parku.

Voľné priestranstvo s hojdačkami a kolotočmi ovládli deti, pavilóny s vážnym programom zaujímali viac dospelých a v prírodných divadlách striedali sa jedni i druhí — malí aj veľkí.

„Môžem sa povoziť na kolotoči — na tom s raketovými lietadlami?“ zaprosil Miťa. „Len chvíľočku…“

„Poznám tvoju chvíľočku,“ smiala sa pani Zajcevová. „Ale čo sa dá robiť, tu má prednosť mládež! Povozím sa s ním — a vy zatiaľ choďte ďalej. Stretneme sa pri hlavnom pavilóne.“

Len čo matka s chlapcom odišla, skupina detí obkolesila Zajcevových hosťov. Pochytali sa za ruky a Seversona s Alenou uzavreli do kruhu.

„Neostáva nám nič iného ako vykúpiť sa, súdruh Severson,“ smiala sa Alena. „Ustálená norma je tu desať drepov.“

„Ba nie, my sa na drepy nehráme,“ zavrtelo hlavou najväčšie z dievčat. „Musíte sa s nami zahrať na hada.“ A deti už aj vzali obidvoch zajatcov za ruky a v dlhom rade rozbehli sa medzi ľudí. Chlapec na začiatku hada tak rýchlo zatáčal sem i tam, že niekoľko detí na konci sa neudržalo.

Rozosmiaty Severson si iba teraz všimol, že Zajcev ostal niekde vzadu.

„Medzi toľkými ľuďmi ho teraz ťažko nájdeme. No nič sa nestalo, stretneme sa pri hlavnom pavilóne,“ upokojovala Alena svojho spoločníka. „Nateraz vám budem robiť sprievodcu sama, veď to tu dobre poznám. Kúsok odtiaľto je univerzita, kde som študovala… Tak teda, ktorým smerom sa pustíme?“

„Viete, ktorým smerom by som sa najradšej pustil? K letisku,“ usmial sa Severson.

„Prečo práve k letisku?“ spýtala sa prekvapená Alena. „Kam by ste chceli letieť? Vari sa vám medzi nami nepáči?“

„Oj, to nie, to som nechcel povedať, prepáčte,“ rýchlo sa ospravedlňoval Severson. „Ja by som aj tak nemohol nikam letieť. To bol iba chvíľkový záchvat detskej zvedavosti…“

„A kam by ste leteli, keby ste mohli?“

Severson sa zamyslel.

„Najprv by som letel domov, do Nórska,“ povedal váhavo. „Potom by som sa znovu pokúsil preletieť severný pól a nakoniec by som chcel na vlastné oči vidieť lietadlo, ktoré štartuje na Mesiac…“

Alena pozrela na hodinky.

„Všetky želania sú splniteľné, a to posledné dokonca ešte dnes. „Iskra“ totiž štartuje o necelú polhodinu. Poďte, dovtedy sa pohodlne dostaneme k prieplavu.“

Severson šiel vedľa Aleny bez slova. Slnce už zapadalo a celý park žiaril tisícami svetiel. Po chvíli zjavila sa medzi stromami lesknúca vodná hladina.

Naši pútnici sa ocitli na brehu prieplavu.

„Odtiaľto dobre vidieť na letisko,“ rozhovorila sa Alena. „Vidíte v diaľke ten most? Je to štartovacia dráha pre medziplanetárne lietadlá.“

„To už viem,“ chvastal sa Severson. „Miťa mi ho ukázal z vrtuľníka…“ Ďalšie slová mu zamrzli na perách.

Most sa zablysol červenou žiarou a na jeho vrcholku zjavilo sa čudné lietadlo s malými krídelkami vzadu.

A už sa vznáša vo vzduchu. Jeho dráhu po tmavej oblohe kreslí ohnivá čiara, ktorá sa o chvíľočku stráca v nekonečno.

Na oblohe sa zjavujú prvé hviezdy…

Severson sa dlho díval na miesto, kde čiara zasvietila naposledy.

„Vidí sa mi, že je to všetko len sen, slečna…“ povedal zamyslene.

„Celkom to chápem, súdruh Severson. Ale Zajcevovci nás už určite netrpezlivo čakajú. Nemali by sme sa už vrátiť?“

12 NOČNÁ NÁVŠTEVA

Hosť sa vrátil domov zasa vrtuľníkom. Odprevádzala ho Alena.

„Tak, veľa zdravia — a nezabudnite na svoj sľub! Do videnia v Prahe!“ zakričala ešte raz z okna. Potom sa lietadlo ľahko ako pierko vznieslo nad strechy Tarabkinovho ústavu. Rýchlo mizlo v diaľke — kým sa nepremenilo na jednu z poletujúcich nočných hviezd ožiareného veľkomesta…

„Do videnia v Prahe,“ znelo Seversonovi v ušiach ešte počas jazdy výťahom a pri vstupe do izby. Poobzeral sa.

„Prečo sa dnes pozdávaš malá, prečo mi je tu tak tesno?“ čudoval sa. Vytiahol roletu, otvoril okno a niekoľkokrát zhlboka vdýchol svieži vzduch. Hlavou mu zmätene vírili udalosti vzrušujúceho dňa — a všetky dojmy sa vracali s oveľa väčšou pôsobivosťou, ako ich prežíval prv. Hrudník mu zvierala čudná tieseň…

Sadol si za písací stôl a mimovoľne vytiahol zo zásuvky hárok papiera a pero.

„Milý Albert,“ napísal trasúcou sa rukou… Nedopísal. Obidve slová prečiarkol a papier zhúžval.

Znova siahol do zásuvky. Vytiahol ďalší list a meravo sa zadíval na jeho bielu plochu.

„Komu písať? Komu sa zveriť? Veď som tu na svete celkom sám! Starí priatelia ma opustili — a pri nových som až smiešne úbohý…“

Vstal a niekoľkokrát sa prešiel po miestnosti. Znova sa vrátil k stolu. Musí sa zbaviť pálčivých myšlienok a búrlivých citov, musí ich zveriť aspoň mlčanlivému papieru!

Písal rýchlo, akoby ruku neviedol mozog, lež priamo cit.

„…Ťažko mi je. Ničomu nerozumiem. Mám pocit, že som iba úbohým mravcom, ktorý sa z prachu zeme díva na človeka — velikána. Obor je ku mne milý a láskavý — no ja sa ho bojím. Vládne strašnou silou. Zdá sa mi, že sa mu predĺžili ruky a že nimi oblápa zemeguľu ako loptu. Ľahko dočiahne až do vesmíru. A aký je bystrozraký! Stačí mu malinká skrinka, aby videl do nedozerných diaľok ako na vlastnú dlaň. Neobmedzene vládne aj tam, kde som kedysi v boji s prírodou stratil život. Ba aj môj život vytrhol smrti z náručia a donútil ju k ústupu.

Žijem s človekom — obrom, ktorý nepozná prekážok, ktorý nepozná závraty z výšok, ani z rýchlosti. Z jeho milosti žijem v rozprávkovom meste, ktoré sa smelo vyrovná raju. A jednako — bojím sa. Možno práve preto. Ľahko sa zvyká na dobré — ale ťažko je potom vracať sa do zlého. Ostane mi ešte dosť síl na veľký boj s osudom?

Kedysi som sa smelo mohol postaviť medzi prvých… no teraz som posledným z posledných, úbohejší a hlúpejší ako desaťročný chlapec. Koľko som len spánkom zameškal! Ako kruto sa mi čas prevalil nad hlavu. No nechcem žiť z milosti! Musím sa vrátiť — domov — a začať od základu! Buď dnešného človeka dohoním, buď-.“ Posledné slovo sa premenilo na prudký škrt, podobný blesku. Severson sa hodil na posteľ a hlavu zaboril do podušky.

Zrazu sa strhol. Pod rukou zacítil chladný kus papiera. Pozrel naň zblízka. List… Rýchlo preletel úhľadne napísané riadky.

„Nehnevajte sa na mňa, drahý priateľ, že som nečakala, kým sa vrátite. U súdruha Tarabkina máme dôležitú prácu, ktorú ani na chvíľku nemožno odložiť. Za náhradu venujem sa Vám zajtra po celý deň. Dúfam, že sa Vám u Zajcevovcov páčilo. Ak budete niečo potrebovať, len pokojne zazvoňte.

Želám Vám dobrú noc a príjemné sny.

Nataša.“

Severson si sadol na okraj postele a pomaly si urovnával v hlave myšlienky.

Nataša teda ešte nespí… Ani Tarabkin…“

Chvíľu váhal.

„Nie, nečakám ani do rána. Všetko im poviem ešte dnes,“ rozhodol sa odrazu a vybehol z izby na matne osvetlenú chodbu. Bezradne sa zastavil, nevediac, ktorou stranou sa má dať.

„Na tomto poschodí Tarabkinova pracovňa určite nie je, vídal by som ho tu predsa častejšie,“ povedal si napokon a zamieril k výťahu. Do kabíny sa však neodvážil. Nemá predsa právo o polnoci rušiť pokoj domu.

Pomaly, s tlčúcim srdcom zostúpil po schodoch na nižšie poschodie. Potichučky sa zakrádal chodbou. Opatrne ako mačka pristupoval k jednotlivým dverám a pozorne načúval.

Nikde ani najmenšej známky života. Kovové čísla na dverách mlčky chránili tajomstvá ukryté vo vnútri. Vrátil sa teda ku schodišťu.

„Ujdi, ujdi,“ vzišlo mu odrazu na um. A už sa rozbehol dolu do prízemia. No o tri poschodia nižšie sa bezradne zastavil. A kade sa pustiť? Kam dôjde bez peňazí? A ako prekĺzne mestom, keď ho takmer každý pozná a zaiste hneď pochopí, že má pred sebou utečenca? A čo povie, ak náhodou niekoho stretne v dome?

Roztúlaný zrak ustrašeného muža padol na rad mramorových doštičiek so zlatými nápismi:

„Či som len hlupák,“ usmial sa mimovoľne a vstúpil do dlhej chodby. Číslo 1547 sa zablyslo práve na protiľahlých dverách. Zľahka zaklopal. Keď sa nik neozval, zaklopal silnejšie. Opäť ticho.

Opatrne chytil kľučku. Dvere neboli zamknuté. Ešte jedno zaklopanie — a vstúpil dnu. Kreslá, rozostavené okolo okrúhleho stola, boli prázdne. Aj pracovný stôl pri okne bol opustený. Iba roztvorená kniha prezrádzala, že tu pred chvíľou dakto sedel.

Severson sa chcel rýchlo vrátiť — nech si napokon niekto nemyslí, že sem prišiel kradnúť — no pomýlil si dvere a namiesto na chodbu vošiel do vedľajšej miestnosti. Od prekvapenia ostal stáť na prahu. V belasom svetle ligotali sa sklené nádrže, zoradené vo dvoch dlhých radoch. Na každej bolo pripevnené niekoľko prístrojov. Niektoré z nich pripomínali mikroskop, ako ho poznal Severson ešte z čias štúdií. Ale tieto boli oveľa zložitejšie.

No zvedavosť v ňom rýchlo zvíťazila nad nerozhodnosťou. Nezvaný návštevník pristúpil k jednému z prístrojov a pritisol oči na mäkké okraje dvojitého okulára. So zatajeným dychom sledoval čudný, zvonka nepozorovateľný pohyb v nádrži. V trocha zakalenom roztoku ako kopovité mračná prevaľovala sa nepravidelná hmota. Naraz sa začala rozdeľovať na niekoľko priehľadných guľôčok, ktoré sa rozpŕchli na všetky strany. Hneď nato do zorného poľa vstúpila nová, tak isto nepravidelná hmota.

Teraz zachytili oči mikroskopu jednu z novozrodených guľôčok. Zdalo sa, akoby znehybnela uprostred roztoku. Vnútro záhadného telieska sa však rýchle menilo. Najprv sa zjavilo malinké zrniečko, potom druhé a tretie. Vonkajšia blana zosilnela a pokrčila sa. Keď sa opäť vyrovnala, guľôčka sa zväčšila. A opäť vyrástla. Pretiahla sa do osmičky — a rozdelila sa na dve.

Až teraz Severson pochopil, čo sa odohralo pred jeho očami. Z nepravidelnej slizkej hmoty vytvorili sa v roztoku živé bunky, ktoré sa ďalej delia.

Zamyslel sa. Omnis cellula e cellula — každá bunka iba z bunky, spomenul si na obľúbený, do omrzenia opakovaný výrok starého profesora botaniky. A znova sa sklonil nad mikroskop. Márne, profesor vtedy nemal pravdu. V nádrži nevznikajú bunky z buniek, lež z akejsi beztvarej hmoty. To by teda znamenalo, že sa človekovi podarilo vytvoriť z mŕtvej látky živé tvory… Alebo sa azda mýlim a sledujem tu niečo celkom iné? Prekliata nevedomosť…

Severson zdvihol hlavu od okulára a naľakané sa obzrel. Pozorovanie ho natoľko zaujalo, že zabudol, prečo sem vlastne prišiel. A teraz sa mu zazdalo, že ktosi vstúpil do miestnosti a sleduje ho.

Nie, v miestnosti niet nikoho — bol to iba klam.

Ani vo vedľajšej sieni nebolo nikoho. Nezvaný návštevník sa na chvíľu zastavil pri veľkom sklenom hranole a so záujmom si prezeral jeho zložitý mechanizmus. Ani netušil, že práve v týchto miestach mu znova začalo biť srdce. A že v takom istom termostate o kúsok ďalej malá bublina vzduchu zadusila sotva sa prebúdzajúci život neandertálca…

Samota medzi neznámymi prístrojmi privolala opäť mučivú tieseň. Severson, hnaný túžbou stretnúť sa so živým človekom a zbaviť sa chmúrnych myšlienok, čoraz rýchlejšie prechádzal neznámymi miestnosťami.

Konečne začul ľudské hlasy. Zastavil sa a sliedil, odkiaľ prichádzajú.

Jedny dvere boli pootvorené.

Tíško vstúpil. Ocitol sa na prahu veľkej lesknúcej sa siene. Bola takmer prázdna. Okolo stien niekoľko sklených skriniek s nástrojmi — a uprostred operačný stôl obstúpený skupinou lekárov s maskami na tvárach. Dvaja z nich sedeli pri prístrojoch a pozorne sledovali obrazovky, na ktorých v pravidelných intervaloch naskakoval biely bod. Prebehol od kraja ku kraju á opäť naskočil ďalší.

„Srdce pracuje pravidelne.“

„A teplota?“ ozval sa Tarabkinov hlas.

„Nezmenená — 38,3.“

„Chlapče, chlapče,“ pohladil niekto spiaceho po vlasoch. „Ty si nám narobil starostí. Pustiť sa do takých pokusov…“

„No, deti, myslím, že náš malý vynálezca je zachránený,“ prehovoril opäť Tarabkin. „Srdce vydržalo transfúziu, to je to hlavné. S popáleninami si už poradíme. Choďte pokojne spať. Pri Seriožovi ostane so mnou iba Nataša, však, dievča? Ráno o štyroch nás môže Róbert s Andrzejom vystriedať.“

„Zostanem tu namiesto vás, súdruh Tarabkin. Nespali ste už dve noci,“ ponúkol sa jeden z bielych mužov, ale akademik potriasol hlavou.

„Mám v tom už väčší cvik a potrebujem menej spánku než vy mladí. Len si spokojne odpočiňte — a ráno do videnia.“

Severson privrel opatrne dvere a skryl sa medzi prístrojmi, aby ho odchádzajúci lekári nevideli. Márne však čakal, že sa dvere otvoria. Lekári odišli opačným smerom.

„Prečo ste dnes taká zamĺkla, Nataša?“ spýtal sa Tarabkin po krátkej prestávke.

„Zamĺkla? Ani nie! Len som sa tak trochu zamyslela. Spomenula som si totiž na Seversona. Ten už asi spí ako dudok. Iste sa dnes unavil. Ani sa nečudujem. Až donedávna sa predsa oboznamoval s novým životom iba pomocou televízie — a teraz doňho vkročil sám. Veľmi by som chcela vedieť, ako to všetko naňho pôsobí. Nechcem sa ho pýtať, a on je taký málovravný…“

„Ako každý Severan,“ usmial sa Tarabkin. „Nečakajte, že hneď bude jasať. Veď predbežne je iba divákom — i keď už opustil televízor a rozhliada sa vlastnými očami. Naopak, obávam sa, že do nového života vkročil trochu príliš rázne…“

„Prečo myslíte?“

„Svet sa za tie roky veľmi zmenil, Nataša. My sme si na to už dávno zvykli, no on skočil do našich čias rovnými nohami. Vidí iba povrch vecí, modernú techniku, paláce, ľudí. Pod povrch však ešte nenazrel. Nepozná zmysel všetkého, čo sa okolo neho deje. Nechápe ešte, že technika, ktorá ho tak ohromuje, nie je pre nás modlou, ale že nám slúži, že je zdrojom nášho šťastia. Len si spomeňte, čo vám povedal v elektrárni. Bál sa, že sa neuživí, že ho nikde nevezmú do práce, pretože nerozumie novým strojom. Nedivte sa tomu. Najprv mu musíme dať sebavedomie. Ako, to ešte neviem, márne si nad tým lámem hlavu…

Napokon, teraz si uvedomujem, že som urobil chybu. Nemal som vás tu zdržovať. Zavolajte sem, prosím, Wroclawského a choďte sa presvedčiť, či váš zverenec naozaj prežíva pokojnú noc…“

Pre Seversona nastal okamih, keď sa už nedalo váhať. Hlučne pristúpil k dverám a zaklopal.

„Ktože tu zasa niečo zabudol? No, len vstúpte,“ vyzval Tarabkin prichodiaceho. Keď však zbadal — v opačných dverách ako očakával — bledého muža, prekvapený vytreštil oči.

„Kde sa tu, prepánajána, beriete? Práve sme hovorili o vás. Vari vás trápi nespavosť? Nataša vás práve išla navštíviť.“

„Ak môžete, zavolajte ju, prosím, späť. Zľakla by sa, keby ma nenašla v izbe,“ vyjachtal Severson.

„Už ju ťažko zastihnem. No nebojte sa. Určite si pomyslí, že ste ešte na návšteve u Zajcevovcov. A potom ma hneď zavolá. Nuž tak — a čo máte na srdci, drahý priateľ?“

Severson bol v pomykove.

„Chcem vás poprosiť… Rád by som vás požiadal. Nehnevajte sa, prosím, na mňa, že vás vyrušujem pri takej dôležitej práci. Nemajte mi to za nevďak… Páči sa mi u vás, ale…“

„Ale doma je doma, viem, viem, čo mi chcete povedať,“ usmial sa Tarabkin. „Prichádzate vlastne ako na zavolanie. Ráno som vás chcel navštíviť a oznámiť vám, že liečba sa už skončila, skôr, ako sme očakávali. Najväčší podiel na tom máte vy sám. Ste húževnatý chlapík! Nerád sa s vami rozlúčim — veď ste tak trochu mojím synom. No, čo robiť? Domov, domov vedie cestička, povedal básnik už pred storočiami.“

Na televíznom telefóne neďaleko operačného stola bliklo červené svetlo a na obrazovke sa zjavila zadychčaná Nataša.

„Súdruh Tarabkin, Severson zasa odišiel…“

„…a čaká vás tu,“ dodal rýchlo Tarabkin, „Chce vás požiadať, aby ste mu pomohli pripraviť sa na cestu. Odchádza domov, do Nórska, a rád by si ešte pred cestou odpočinul. Predsa nechcete, aby do rána balil?…“

Severson už dávno pokojne spal, keď Nataša podala Tarabkinovi odpis zúfalého Seversonovho listu.

Akademik pokýval hlavou.

„Zbadal som to na ňom hneď, len čo sa zjavil vo dverách. Myslím, že vlasť bude preňho najlepším liekom. Jedine ona mu môže vrátiť sebavedomie a naučiť ho chápať dnešok. Čakajú ho doma síce viaceré rozčarovania, no iba tam môže znova nájsť seba. Treba však aspoň teraz napraviť chybu, ktorej sme sa tu dopustili.“

Nataša pozrela na akademika nechápavo.

„Áno, drahé dievča. Urobili sme chybu — teraz to vidím. Nemali sme pacienta ponechať v izbe samého. Mali sme mu dať spoločníka — hneď od chvíle, keď sa celkom prebral z bezvedomia. Možno by sa mu bolo lepšie dýchalo v spoločnosti viacerých ľudí. Samota je zlým priateľom a ešte horším radcom. Sprevádzajú ju čierne myšlienky a niekedy aj zúfalstvo, najmä u ľudí, ktorí nemajú pred sebou jasný cieľ…“

13 NÁVRAT

Nadišla chvíľa lúčenia. Tarabkin objal Seversona posledný.

„Veľa zdravia, syn môj,“ pošepol. „A skoro mi napíš! Nezabúdaj na svojho nového — starého otca. A skoro nás navštív — budeme sa na teba tešiť. Počkaj — takmer by som bol zabudol… Keď si nájdeš chvíľku času, odovzdaj tieto listy. Sú to pozdravy mojim nórskym priateľom — spolubojovníkom…“

Iba teraz si Severson uvedomil, že mu všetci prirástli k srdcu — Tarabkin, Miťa, Zajcev… A ako ho majú naozaj radi. Veď pri rozlúčke nezaznel z dojatých hlasov ani jediný falošný tón, ani tieň spoločenskej pretvárky. Takto sa lúčia iba skutoční bratia…

So slzami v očiach vstúpil do lietadla. Ešte naposledy zakýval — a na Natašin pokyn, ktorá ho čakala už v lietadle, sadol si do vedľajšieho kresla k oknu.

Dvere sa zatvorili a lietadlo sa rozbehlo po štartovacej dráhe. O niekoľko okamihov už sa vznášalo vo vzduchu. Otočilo sa a ešte raz preletelo nad letiskom.

Hlboko dolu zatrepotali sa biele šatky priateľov…

Lietadlo zamierilo šikmo nahor.

Paláce sa navidomoči zmenšovali.

Výhľad na mesto zastreli mraky.

Blankytne belasá obloha sa rýchlo menila na indigovú, až napokon celkom stemnela. Na oblohe zjavili sa hviezdy. A cez okná kabíny usmievalo sa zlaté slnce….

Severson nevychádzal z údivu.

„Že by sme boli vleteli už do polárnej noci?“

„Nie, tak rýchle predsa len neletíme,“ zasmiala sa Nataša. „V týchto výškach je obloha všade čierna. Vzduch je tu taký riedky, že slnečné lúče sa nemajú od čoho odrážať. Pozrite len na obzor. Všimli ste si, ako sa nám odtiaľ zaguľatil horizont? Tu by už aj ten najväčší neverec prestal pochybovať, že naša Zem je guľatá…“

Severson sa snažil preniknúť zrakom pásmo mračien, ktoré plávali hlboko dolu. Zdalo sa mu, že mračná sa váľajú priamo po zemi.

Lietadlo začalo klesať.

„Zastavíme sa niekde cestou?“ spýtal sa.

„Nie, o chvíľku pristaneme na letisku v Oslo.“

„Už?“ divil sa Severson. „Miťa mal teda zasa pravdu… Ale veď toto nie je Oslo. Poznám ho ako staré topánky,“ zvolal, keď sa priblížili k mestu.

„Je to naozaj Oslo, môžete mi veriť. Len sa trošku zmenilo,“ usmievala sa Nataša. „Nedivte sa. Ani tu ľudia nechceli žiť v nezdravých zadymených uličkách…“

Na letisku presadli naši cestujúci do vrtuľníka a pokračovali v ceste. Teraz im už neubiehala tak rýchlo ako v raketovom lietadle, zato však mali odtiaľ lepší výhľad na zem.

Leteli nevysoko nad pobrežím, rozorvaným mnohými fjordami.

„Kde si želáte pristáť?“ prerušila Nataša mlčanie. „Najlepšie bude, keď si sadneme k pilotovi a sám mu určíte miesto pristátia. Stále si myslím, že sme predsa len mali o vašom príchode radšej upozorniť obyvateľov Jarlsbergu. Privítanie mohlo byť radostnejšie…“

„Naopak, Nataša. Teším sa, že vkročím do rodného kraja nikým nepozorovaný. Slávnostné reči nemám rád — a naopak, veď sa nevraciam domov ako víťaz, lež ako porazený…“

Vrtuľník sa vzniesol do výšky a zamieril do vnútrozemia.

Severson nepokojne prechádzal od okna k oknu a dychtivým zrakom sledoval rodnú zem, ubiehajúcu hlboko pod ním. Mestečká a dediny sa mu zdali pestrejšie a veselšie, pustá tundra zelenšia…

Ihličnaté lesy, ktoré lemovali popukané skaly, lákali svojimi tajomstvami k návratu späť — do detstva…

Zdalo sa mu, že až sem, do výšok vyhriatych slnkom, preniká hukot horských potôčikov, ktoré na svojej ceste k moru roztáčajú turbíny v malých priehradách.

Nad holé vrcholky škandinávskych hôr vystúpil na obzore biely vrchol Galdhöpiggenu.

V diaľke sa striebristo zaleskla hladina Severného mora.

„Pozrite tam naľavo, Nataša — tam je Bergen!“ s detskou radosťou zvolal Severson. „Je na čase, aby sme sami prevzali vedenie lietadla.“

„Chcete, prosím, mapu?“ spýtal sa pilot.

„Nie, ďakujem, nepotrebujem. Poznám tu každý kopček — ba každý ostrovček — a to už vari len niečo znamená,“ zasmial sa Severson.

„Napríklad záliv, ponad ktorý práve letíme, je jedným z ramien Sognefjordu. Po pravici máme teraz Gaupne a Leikanger. Leťte priamo na Gulen a potom pozdĺž pobrežia k ústiu Sognefjordu…“

O pol hodiny vrtuľník sa už vznášal nad skupinou malých ostrovčekov.

„Leťte, prosím, trochu nižšie!“ požiadal Severson pilota. „Zdá sa mi, že naše ostrovčeky dostali nový kabát…“

Ostrovčeky sa naozaj zmenili. V čase, keď ich videl Severson naposledy, boli posiate iba chudobnými chatrčami rybárov. Iba na dvoch ostrovčekoch vypínali sa vtedy prepychové vily fabrikantov z Gulenu. Dnes pripomína skupina ostrovov skôr moskovský Park kultúry a oddychu. Niekoľko ostrovov spája dlhý most. Zo sviežej zelene žiaria krásne vily a bohato ozdobené domy s veľkými verandami.

„Kam sa podeli rybári?“ diví sa Severson. „Aj stadeto ich už vytlačili boháči? A naši rybári boli dobrí ľudia — a čestní. Práve na tomto ostrovčeku žil starý Fridtjof Elvestad. Často som ho s chlapcami navštevoval. Bol to taký ľudový filozof. Mnoho nehovoril, no medzi nami sa rozhovoril… A aj ja som sa teraz akosi rozvravel,“ spamätal sa zrazu Severson a ukázal do diaľky. „Môžete, prosím, pristáť na náprotivnom brehu? Vidíte tú rovinku pod skalami? Áno, tam.“

Lietadlo pomaly klesalo ku skalnatému brehu.

„Stade už nemám ďaleko domov. Iba hodinku pohodlnej cesty. Mohli by sme tu vystúpiť a prejsť sa pešo, Nataša!“ požiadal Severson.

„Veľmi rada by som išla s vami, ale čaká ma ešte malá návšteva v nemocnici vo Farnese. Doktor Gasborg nás požiadal o pomoc pri riešení určitého problému — a Tarabkinovi som sľúbila, že pôjdem k nemu hneď po príchode k vám. Dovtedy si prezrite svoj rodný kraj — la večer sa môžeme stretnúť u profesora Hallstrôma. Nájdete ho ľahko — všetci ho vo vašom rodisku poznajú. Odovzdajte mu, prosím, Tarabkinov list. Máte ho medzi tými, ktoré vám dal akademik pri rozlúčke. Na obálke je presná adresa. Ak dovolíte, vezmem vašu batožinu so sebou, aby sa vám lepšie šlo…“

Len čo zmizol vrtuľník za skalnatou cestou nad fjordom, Severson sa obrátil k moru a sadol si na balvan obrastený machom. Pri pohľade na večne bežiace biele hrebene vĺn srdce sa mu pomaly upokojovalo. Vlny sa odrážali od skál, poskakovali cez prichádzajúce — až sa strácali kdesi v hlbinách.

Nad skalami vyčnievali pokrútené borovice, nemí svedkovia všetkých zmien na ostrovčekoch…

No chodníček medzi skalami sa nijako nezmenil. Je rovnako krásny a romantický, ako býval kedysi, keď sa tu malý Leif túlaval s chlapcami. Iba cesta vedúca hore — domov — zbavila sa za tie roky kamenia a vyrovnala sa v peknú hradskú.

Severson po nej rázne vykročil. Najradšej by sa bol rozbehol s vetrom opreteky…

Za prvou zákrutou zjavia sa „trpasličie“ skaly… Hej, sú na starom mieste — a nezmenili sa. Čudne zoskupené balvany ešte vždy pripomínajú hodokvas malých piadimužíkov. Nože, len lepšie pozri, návštevník! Uvidíš, že ich obličaje sa škľabia, smejú — ba aj pohybujú. Ten najmenší dodnes hľadí namrzene k moru, kde mu podľa starej povesti Vikingovia zobrali čln…

A ani trochu ďalej skaly nie sú nemé. Ostré tône popoludňajšieho slnka vdýchli im život…

Severson sa zasnene díva na kolmú skalnú stenu. Zdá sa mu, že z hry svetiel a tieňov vystúpila milovaná, ľadovými vetrami ošľahaná Amundsenova tvár…

Táto predstava ho prinavrátila do prítomnosti.

A čo nového u nás?

Pridal do kroku.

Cesta sa teraz vinie strmým údolím. Sprevádza ju zurčiaci divý potok. Žblnkoce a víri, zúrivo bije do žulového brehu a cez balvany, rúti sa do mora. Prináša prvý pozdrav z rodnej dedinky…

Ešte zákruta — a som pri prvom dome, pri chalupe starého čudáka, nešťastného maliara Abilgaarda. Jeho príbytok, ukrytý v divo rastúcom kroví, lákaval chlapcov svojou tajuplnosťou. Prihrbený starec chodieval po okolí a núkal svoje obrazy. Ľudia ho už poznali. Nekupovali od neho, ale dávali mu almužnu ako žobrákovi. Prijímal ju s detským úsmevom. „Ďakujem, ďakujem,“ volal radostne. „Aspoň mám peniaze na farby…“ Všetci však dobre vedeli, že už dávno nič nemaľuje a že za tých pár grošov kupuje si chlieb, soľ a slaninu — svoju jedinú potravu…

Medzi storočnými borovicami nezjavila sa však chatrč v dolnej časti s kamennou podstienkou, lež veľká moderná vila so sklenou strechou. Severson sa pred ňou zastavil a dlho si ju obzeral.

V obloku sa zjavil usmievavý starší muž s kozou briadkou.

„Môžem vás pozvať na malé občerstvenie? Do dediny je ešte ďaleko,“ zakýval na chodca. To nebol starý Abilgaard — bol to ktosi cudzí. Nový samotársky obyvateľ v prekrásnom údolí.

Severson zmätene sklopil zrak.

„Nie, ďakujem, mám naponáhlo,“ odmietol pozvanie a rýchlo pokračoval v ceste.

Údolie sa pomaly otvorilo.

Pri pohľade na náhornú rovinu Severson ostal stáť ako prikovaný. Kde sa vzali tie vilky a prekrásne domy? Kam sa podeli naše staré otcovské chalupy?

Nezmýlil som si cestu?

Nesmelo vstúpil medzi prvé budovy.

Hej, doma je. Na tejto stráni predsa sedával večierkami s mládežou. A v lese nad ňou liezol po boroviciach a vyberal sovie hniezda. Koľko nepríjemností mal pre to doma…

Ale na týchto miestach stál predsa celkom iný dom! V drevenej chatrči trávili tu svoju neradostnú starobu dedinskí chudáci, ktorí ostali na svete sami, bez príbuzných a bez majetku. Niektorí z nich mali síce syna alebo dcéru v Amerike, kde sa im vraj dobre viedlo, no poštár chodil okolo chudobinca bez povšimnutia. A starcom ostávala iba jediná útecha — nádej, s ktorou odchádzali do hrobu…

„Ani tú chatrč už nenechali chudákom,“ pomyslel si Severson a zovrelo mu srdce. Odbočil z hlavnej cesty a dal sa krovinatým chodníčkom k malému hájiku medzi skalami.

Tu už pozná každý kameň. Táto cesta predsa vedie k rodnému domu. Naposledy ho navštívil roku tisíc deväťsto dvadsaťsedem…

Keď sa medzi stromami zjavil starý, typický severský dom s veľkým pecovitým komínom, Seversonovi zažiarili oči.

Aký zázrak! Rodný dom — môj drahý rodný dom — zub času ho ušetril! Tak ako pred rokmi vľúdne kynie mi v ústrety: Poď, chlapče, nech ťa objímem! Ako rád ťa zas vidím vo svojom náručí!

Severson stojí pri múriku a starú budovu hladká zaslzenými očami. Potom — ako pred rokmi, keď bol ešte chlapcom — rozchlopí dvierka, až zavrzgnú, a vbehne do záhradky. Aj tá je ešte vždy starostlivo ošetrovaná, akoby v nej dosiaľ pracoval starostlivý otec. A v debničkách pod oknami smejú sa kvetiny.

Kto tu len teraz býva?

Až teraz mu padla do oka mramorová doska pripevnená nad dverami. Zlatým písmom, ale jednoduchými slovami oznamuje, že v tomto dome sa narodil a prežil svoju mladosť verný spolubojovník Amundsena, statočný bojovník s ľadovými kryhami, ktorý v službách ľudstva a vedy položil život. A na samom okraji dosky je čerstvo pripísané:… „a ktorého veda ľudstvu znovu vrátila,“

Severson si znova a znova číta stručný nápis.

Konečne sa rozhodne a vstupuje po kamenných schodíkoch ku dverám.

Zaklope.

„Už idem — už idem,“ ozval sa znútra príjemný hlas. Dvere sa otvorili, na prah vstúpil starec s veľkou šedivou bradou.

„Vitaj, môj milý!“ zvolal, len čo uzrel návštevníka.

„Teda prichádzaš! No poď len ďalej, poď len dnu, Leif! Už dávno ťa čakám.“

Starec vzal vzácneho hosťa za ruku a viedol ho dnu.

„Všetko je ako kedysi. Pozri len — tvoja izbička…“

Severson vstúpil do miestnosti.

„Kto vám povedal, že prídem?“ otočil sa zrazu k starcovi.

„No, nik, nikto! Kam inde by mala viesť tvoja prvá cesta, ak nie domov? Oddýchni si teraz. Si po ceste… Skočím zatiaľ dolu do mestečka doniesť niečo pod zuby.“

„Ďakujem za láskavosť, dedko,“ povedal dojatý Severson. „Ale — pekne vás prosím — dolu ani muk. Nikomu nehovorte o mojom príchode. Aj tak ma tu už nikto nepozná…“

Starčekova biela hlava stratila sa medzi stromami rozkvitnutej záhrady.

Severson sa poobzeral po miestnosti. Starý príborník stojí tam, kde stával pred rokmi. Iba sošky a drevené figúrky sú trocha inak usporiadané.

A v jednoduchej jedálni dýcha všetko minulosťou. Len stena oproti oknu je vyzdobenejšia. Zmenila sa na galériu rodinných fotografií. Uprostred visia tri veľké obrazy otca, matky a mladého Leifa zo študentských čias.

Severson sa posadil za ťažký dubový stôl a očami prebehol vyrezávané stoličky. Tu sedával v rodinnom kruhu.

Zo spomienok ovládla ho tá najživšia. Zdalo sa mu, že na stole je zasa pripravená hostina. Otec dvíha pohár a vstáva: „Tak teda — na to ďalšie povýšenie, vzácni priatelia…“ Rad-radom si štrngá s hosťami.

„Vale, vale, podúradnícke roky,“ veselo volá kantor z jednotriedky a berie husle. Otec nie je zvyknutý piť; po treťom poháriku mu už žiaria oči. „Len jedzte a pite, nastávajú lepšie časy,“ hovorí radostne. Matka sa však tvári ustarostene. Nakláňa sa k manželovi a šepká — žiaľ — príliš hlasno: „Dnes tu hodujeme, a zajtra možno si už budeme opasok priťahovať. Plat sa ti predsa oveľa nezvýšil — práve o toľko, že už nemusíme kupovať na dlh…“

Niekoľkí hostia matkinu poznámku počuli. Úsmev im zamrzol na perách. Chvíľku sa ešte naoko bavili — a potom sa jeden za druhým nečakane lúčili. Musia domov, čaká ich ešte veľa práce… Otec prebodáva matku pohľadom. „Prekliaty život — aj túto malú radosť mi musíš pokaziť svojimi večnými starosťami, Angela?“ zvolal beznádejne a pohár vína tresol o stenu…

Severson sa snaží rýchlo zahnať takéto smutné spomienky. Vstáva a ide k oknu.

„Čo asi robí môj dúbok?“ vzíde mu na um pri pohľade na lesík. „Nevyhynul ešte?“

Vychádza z domu a vystupuje k lesu.

Pri skupine balvanov rozkladá svoju korunu mohutný strom.

„Vari ty si môj dúbok? Veru dávno je už tomu, čo som ťa tu — maličkého — zasadil na pamäť radost ného života v škole — a potom, ako, som sa o teba staral! Len my dvaja sme tu ostali — a okolo nás sa zmenilo všetko…“

Koruna stromu tíško šumela, akoby sa chcela porozprávať so svojím starým známym. Posvätné ticho letného dňa prerušilo čvirikanie vrabcov, zápasiacich v malej neškodnej šarvátke.

Severson si sadol do trávy a oprel sa o kmeň. V týchto miestach sedával za letných večerov s otcom. Často sa dívali celé hodiny bez slova na chudobnú dedinku a na krajinu za ňou. Mladému Leifovi sa zdala veľmi chudobnou, príliš tesnou pre bujného orla s mohutnými krídlami. Túžil vzletieť vysoko a do neznámych diaľok, bojovať a dobývať. Iba v cudzine čaká nás šťastie…

Otec, ten rojčil viac o tom, aké by to bolo krásne, keby on a všetci jeho susedia zbohatli a mohli žiť aspoň tak spokojne a bezo strachu ako farmár Vestersen. Z čoho by však mohli zbohatnúť? Kraj je taký Chudobný — a oni príliš lipli na rodnej pôde…

A predsa! Na miestach, kde kedysi stála chudobná dedinka, rozkladá sa teraz mestečko s prepychovými vilkami. Jarlsberg sa premenil na mesto.

Na asfaltovej ceste, vedúcej zo stredu dediny na stráň, zjavilo sa čudné auto. Malo elegantne zaoblené tvary a šlo celkom ticho, akoby nemalo ani motor. O chvíľu sa zastavilo pri rodnom dome.

Z auta vystúpil starček. Pod pazuchou niesol veľkú škatuľu. Zakýval na Seversona a vstúpil do domu. O chvíľu sa zjavil na stráni.

„Tak už som zasa tu,“ povedal dobromyseľne a sadol si vedľa hosťa. „No — ako sa ti, synku, páči domov? Opeknel ako bábika, všakže?“ Rukou nežne prešiel panorámu pod stranou.

„Naozaj opeknel, dedko… Takmer som ho nepoznal. Čí je ten nádherný dom uprostred dediny? Áno, ten najväčší.“

„Číže by bol? Je náš.“

„Váš? Vašej rodiny? Prepáčte, ako sa voláte?“ Starček sa srdečne rozosmial.

„Vidíš — ani som sa ti nepredstavil. Každý ma tu tak dobre pozná, že mi to ani na um neprišlo… Po otcovi volám sa Kolfsen, ale hovoria mi len Olafsen.“

„Kolfsenovcov som dobre poznal,“ spomína si Severson. „Bývali na kraji dediny pri potoku. S Albertom Kolfsenom som študoval v Oslo. Ale Kolfsenovci — to predsa neboli nijakí boháči. Mali veľa detí a otec im toho mnoho dať nemohol. Bol iba drevorubačom…“

„Jedným z tých som práve ja,“ usmial sa starec. „A vidíš, som bohatý, a nielen ja, ale všetci v našej dedine… Ako vidím, s tým domom sme si nerozumeli. Nepatrí iba mne alebo mojej rodine, lež všetkým v obci. Je to totiž náš kultúrny dom.“

„Pred chvíľou som o tom premýšľal,“ zadumane povedal Severson. „Povedzte, ako sa to stalo, že ste v dedine tak nečakane zbohatli? Našli ste vari niekde v horách zakopaný poklad?“

Starček prikývol.

„Veru hej, chlapče, našli sme veľký poklad. A vzácnejší a cennejší ako zlato. A vieš, ako sa nazýva? Prezradím ti to. Hovoríme mu svorná spoločná práca bez vykorisťovania človeka človekom. Pozri len, koľko šťastia nám priniesol tento poklad. Tá biela budova so slnečnými oknami na protiľahlej stráni — to je náš dom zdravia — prv sa mu hovorilo nemocnica. A tá ružovkastá budova pri vchode do Björnsonovej rokle — to je pioniersky palác pre náš drobizg. A teraz pozri na Jotunský vrch. Čo tam vidíš?“

„Zdá sa mi, že tam stojí hvezdáreň. Doteraz som si ju ani nevšimol.“

„Správne, to je naša ľudová hvezdáreň. Vieš, ľudia sa dnes do astronómie priam zaľúbili. Moji vnuci a vnučky chodia tam každú sobotu večer. Keby sme sedeli trochu vyššie, videl by si aj naše športové ihrisko a kúpalisko. Odtiaľto ich nevidíme, sú skryté medzi stromami.“

„A načo máte tú veľkú sklenú halu?“

„To je náš nový textilný závod. Keď vstúpiš dnu, začuduješ sa, ako málo ľudí tam pracuje. Všetko je automatizované — proste — namáhajú sa tam za nás stroje.“

Severson si odtrhol steblo trávy a odhryzol mu konček. „Ešte vždy nechápem, kde vzali peniaze na také nákladné stavby. Požičali ste si z banky alebo od niektorého milionára z Oslo?“

„Kdeže, chlapče! Na banku, ani na milionárov nikdy sa nedalo spoľahnúť. Kým boli v našej krajine páni, pšenica nám veľmi nekvitla. Boháčom išlo vždy o to, aby sa mali dobre oni sami. Čo im už záležalo na tom, že starý Kolfsen umieral s deťmi od hladu? Že veľký a talentovaný umelec Abilgaard musel žobrať? Že zostarnutého chudáka čakalo už len biedne živobytie v chudobinci, z milosti dobrotivých susedov, ktorí sami nemali oveľa viac? Drahý Leif, s milionármi by sme našu dedinu nikdy neboli zveľadili. Odjakživa sa bratríčkovali s anglickými boháčmi a aj svoj kapitál, vycicaný z nášho ľudu, vyvážali do Anglicka. A ľud — čo im na ňom záležalo! Hlavné, že ich vrecká boli plné.

Tajomstvo nášho bohatstva tkvie v inom. Čoskoro uvidíš na vlastné oči. Dovoľ, aby som ťa pozval na malý olovrant…“

Na starom dubovom stole v jedálni bolo pripravené niekoľko tanierov s vkusne upravenými studenými jedlami, zákuskami a ovocím.

Severson sa nedal dlho núkať…

14 PRI PRAMENI BOHATSTVA

„Dedko, mohli by ste mi tajomstvo vášho bohatstva prezradiť už dnes? Veď iste chápete, že horím zvedavosťou. Nedalo by mi to pokoja…“

Starčekovi sa rozžiarila tvár.

„Prečo nie? Ba celkom sa teším, že ťa naša práca zaujíma. Na šťastie mám tu auto a malou prehliadkou sa nijako neunavíme.“

„Toto auto je vaše, myslím totiž — je vaším súkromným majetkom?“ spýtal sa Severson, keď sa pohodlne posadil.

„Áno, moje,“ povedal hrdo starček. „Kúpil som si ho za prémiu, ktorú som nedávno dostal.“ Auto sa rozbehlo.

Severson márne napínal sluch. Typické bzučanie motora nebolo počuť.

„Ako to, že motory idú tak tíško?“ spýtal sa prekvapene.

„To je veľmi jednoduché, chlapče,“ usmieval sa starček. „Moje auto nejde na benzín, ale na elektrinu.“

„Poháňajú ho azda akumulátory?“ hádal hosť.

„Niekedy. Na bočných cestách. Na hlavných hradských si berie energiu z kábla ukrytého pod zemou.“

„To vari nemyslíte vážne,“ čudoval sa Severson. „Ako môže vaše auto brať energiu z kábla zakopaného pod hradskou? A či možno elektrinu vysielať na diaľku bez drôtu?“

„Prečo nie? Rozhlasové stanice to robili už v tom čase, keď ty si bol ešte mladý. Energiu, ktorú vysielali na všetky strany, zachycovali prijímacie antény.

V našich elektrických hradských je proste inštalované vysokofrekvenčné vedenie, ktoré indukuje elektrickú energiu v aute. Toto ešte nie je posledné slovo techniky. V Moskve, v Prahe a v ďalších mestách, kde je vývoj už v pokročilejšom štádiu ako u nás, začínajú vyrábať už celkom nový typ áut, ktoré poháňa priamo atómová energia.“

Severson sa zamyslel.

„Ako to myslíte, že sú ďalej?“ spýtal sa.

„Mám tým na mysli vývoj ľudskej spoločnosti.

V Moskve a v Prahe napríklad dali sa na cestu socializmu o niekoľko rokov prv ako my. Jednoducho — troška nás predbehli. Žijú už pekne v komunizme — a my tu máme ešte len socializmus. No vôbec nám to nevadí, neboj sa. Veď ich čoskoro dohoníme..

Išli práve ulicami mestečka.

Ľudia, ktorí stretávali auto, kývali im na pozdrav. Seversonovi sa zdalo, že zdravia až príliš slávnostne, akoby už vedeli, že pri starčekovi sedí návštevník zo starého Jarlsbergu…

Po malej chvíli auto opustilo mestečko. Prešlo skalnatým priesmykom a zastavilo sa na okraji zvlnenej náhornej roviny.

Severson ju dobre poznal. Predtým tu bývali iba pusté pastviská.

Od toho času sa rovina veľmi zmenila. Kamenitá macošská pôda vydala zo seba nečakané plody. Bývalá pustatina sa premenila na kvitnúcu záhradu.

„Vystúpime na chvíľku?“ spýtal sa starček. „Vidím ti na očiach, Leif, že by si chcel tú krásu ohmatať rukami.“

Severson prikývol a vyskočil z auta. Pomaly sa rozhliadal okolo seba — a mlčal.

Zlaté obilie sa vlnilo v teplom vetríku a vytváralo bežiace tiene. Roľníci tomu hovoria, že sa váľa nový chlieb.

Na stranách pásli sa stáda kráv a oviec. Celú rovinu pretínali pásy ovocných stromov.

Uprostred tejto bohatej rodiacej krajiny stál rad podlhovastých budov.

„Ako vidíš, chlapče, tajomstvo nášho bohatstva je celkom jednoduché. Za ten čas, čo si tu nebol, stali sa z nás hotoví farmári,“ usmieval sa starček. Pozorne sledoval aj ten najmenší pohyb na Seversonovej tvári.

„Nijako nemôžem pochopiť, ako ste to mohli dokázať na tunajšej chudobnej a neúrodnej pôde,“ krútil hlavou Severson.

„Naša pôda bola kedysi chudobná — no už dávno nie je, chlapče. Naučili sme ju dávať vysoké výnosy. Vieš, bez práce nie sú koláče. Ale nemysli si, že pôdu prinútiš rodiť iba lopotou. Naši predkovia tu lopotili od pradávna — a predsa nemali z čoho zbohatnúť. Ak chceš z pôdy zbohatnúť, musíš poznať jej záľuby a nedostatky. Potom si dá povedať. Len pozri, aké krásne žito sme vypestovali! Rodilo sa tu, keď si bol mladý? Nikdy. Nože ho popozeraj zblízka…“

Starček pristúpil k lánu, odtrhol niekoľko klasov a podal ich Seversonovi.

„Šesť klasov na jednom steble?“ zvolal prekvapený hosť. „Je to dáka odroda, či je všetko žito takéto?“

„Všetko!“ povedal hrdo starček. „A nie je to žiadna odroda, ale nami vypestované šesťklasové žito. Dáva nám šesťkrát väčšie výnosy ako normálne žito.“

„A či môže človek donútiť rastlinu, aby rástla podľa jeho želania? To dokáže hádam len čarodejník — a poverám neverím.“

„A vidíš, my sme takí čarodejníci. Vypestovali sme nielen nové druhy rastlín podľa nášho želania a potreby, ale aj nové druhy zvierat, ktoré majú pre nás menej nevýhodných a viac užitočných vlastností. Len počkaj, keď prejdeš našimi maštaľami alebo líščou farmou, ktorú mám ja na starosti!“

„Zdá sa mi to ako v rozprávke. Naučili ste sa vari robiť zázraky?“

„Nie, to sme ani nepotrebovali, chlapče. Iba sme ovládli vedu, ktorú dal ľudstvu Mičurin — veľký priekopník v boji o víťazstvo človeka nad prírodou. V prvej budove, ktorú vidíš priamo pred sebou, je výskumná stanica. Skúšame tam najnovšie objavy vedy a neustále skúmame, ako možno ešte zdokonaliť všetky druhy rastlín a zvierat, ktoré pestujeme. A súčasne hľadáme cestu k celkom novým druhom. Tak napríklad pred rokom podarilo sa nám dochovať výbornú dojnicu, ktorá je vlastne krížencom kravy so sobom. Krížením sme spojili najlepšie vlastnosti obidvoch druhov zvierat.“

Severson sa tváril nedôverčivo.

„A čo máte v tých ďalších budovách?“ spýtal sa.

„V tej podkovitej uskladňujeme stroje. Tieto sú pre nás popri vede najdôležitejšie. A teraz už ostáva iba jediné, čo je nevyhnutné: trochu dôvtipu! Musíš si napríklad prepočítať, ako najlepšie môžeš dve tretiny úrody z polí premeniť na mäso. Aj keď sa budeme čo ako usilovať, na obilnicu náš hornatý kraj nepremeníme. Preto hlavným prameňom nášho bohatstva je pre nás živočíšna výroba. Tejto patria ostatné budovy.“

„To sú teda maštale, však?“ hádal Severson.

„Tak trochu. No vyzerajú celkom inak ako chlievy, ktoré si poznal za mladi. Premenili sme ich takmer na továrne. Mlieko i maslo vyrábame doslova na bežiacom páse.“

„To hádam nie je ani možné,“ zapochyboval Severson. „Dobytok predsa ostane dobytkom…“

„To áno,“ smial sa starček. „Ale prácu s ním možno zmeniť a zdokonaliť. Nášho dobytka sa ľudská ruka ani nedotkne.“

„Vari ste ho naučili hovoriť, chodiť si po krm a vlastnoručne sa očistiť a podojiť?“ pokúšal sa o vtip Severson.

„Poďme teda dnu, uvidíš sám,“ usmial sa starček popod fúzy a viedol hosťa k veľkej budove, ktorá mala pôdorys v podobe písmena H.

Pri vchode ich privítala slnkom opálená dievčina v bielom plášti.

„Ste zverolekárka, prosím?“ spýtal sa Severson.

„Naša Angelika je všetko,“ usmial sa starček. „Vedie celý mliečny konvejer[2]. A jej biely plášť ťa nemusí prekvapovať. Aj my ho hneď dostaneme, bez plášťa nás totiž Angelika nevpustí dnu…“

Hostia vskutku dostali biele plášte a dievčina ich uviedla do budovy.

„Vysvetľuj všetko zrozumiteľne, Angelika, á nemysli si, že hovoríš s nejakými odborníkmi,“ prekáral dievčinu starček.

„Ako by som mohla hovoriť nezrozumiteľne, Olafsen?“ ohradzovala sa Angelika. „Veď tu nie je nič zlo

žité. Ustajnené kravy obsluhuje niekoľko jednoduchých zariadení. Krmivo prichádza automaticky až do žľabu; aj o čistenie kravina starajú sa stroje, štyrikrát denne prechádzajú kravy do miestnosti na dojenie, ktorá je uprostred budovy… V týchto miestach ich očistia striekacie a vysávacie prístroje. Kravy prichádzajú na dojenie celkom čisté… Tu, v miestnosti na dojenie, im nasadíme strojové dojičky. Mlieko preteká týmto potrubím do chladiarne, potom do kanví a do skladu. Prepravné cisterny si automaticky prečerpajú mlieko z kanví a odvezú ho do mliečneho kombinátu v Bergene.“

Severson obdivoval dômyselné zariadenia a! vzornú čistotu celého kravína. Podobné stroje vykonávali všetku ťažkú prácu aj v teľatníku, v sklade ä v prípravovni krmiva, v ošipárni i v teplárni.

„Tak prepychove negazdoval ani bohatý Vestersen,“ povedal s uznaním Severson.

„Ako by aj mohol?“ zvolal starček. „Toto všetko sme si mohli vybudovať iba my, všetci spoločne. Jednotlivec by to nikdy nedokázal. Na rozkúskovaných políčkach by sa naše stroje ani nepohli a v malinkých chlievoch, aké mali jednotlive hospodáriaci roľníci, by sme úmornú robotu okolo dobytka neboli mohli mechanizovať.“

„A komu teda patrí tento veľkostatok?“ spýtal sa Severson.

„Ešte vždy si všetko predstavuješ po starom,“ srdil sa očistom starček. „Komu inému by mohol patriť, keď nie nám všetkým? Hádam by si nechcel, aby sme tu nechali kraľovať nejakého dedinského boháča, akým bol Vestersen? Vari si myslíš, že by nám postavil kultúrny dom, pre každú rodinu vilku — a nad Jarlsbergom hvezdáreň? Radšej by získané peniaze vyviezol do cudziny. Nám začalo šťastie kvitnúť, chlapče, až vtedy, keď sme sa všetci spojili v družstve a dedinským boháčom sme vzali všetku moc. Tak je to. Vo svornej práci je tajomstvo nášho bohatstva…“

Seversona natoľko zaujala prehliadka modernej farmy, že celkom zabudol na čas.

Iba predlžujúce sa tiene mu pripomenuli dohovorenú schôdzku s Natašou.

„Kde, prosím pekne, býva pán Hallström?“ spýtal sa starčeka. „Mám preňho list od akademika Tarabkina.“

„Zaveziem ťa k nemu. Určite ho ešte zastihneme v dome zdravia. Často je tam až do neskorého večera.“

Hallström však v nemocnici už nebol. Pred hodinou odišiel domov. Starček zaviezol teda Seversona k jeho vilke.

„Prvú noc prespíš doma, alebo prijmeš pohostinstvo nášho primára?“ spýtal sa ho starček pri lúčení.

„Rozhodne by som radšej spal doma, no nečakajte ma, pôjdem domov pešo. Aspoň si prezriem dedinu — a trocha sa aj prejdem…“

Severson zazvonil. Otvorili sa domové dvere a v ústrety mu vyšiel asi päťdesiatročný muž statnej postavy.

„Odpusťte, že vás obťažujem,“ vyjachtal rýchlo Severson, len čo sa predstavil. „Prinášam vám list od akademika Tarabkina z Moskvy…“

„Mám teda dvojnásobnú česť naraz,“ usmial sa lekár. „Vaša návšteva — a list od môjho veľkého učiteľa… No nestojme tu na schodoch. Iste prijmete moje skromné pohostinstvo…“

Lekár voviedol hosťa do veľkého, no jednoducho zariadeného salónu a ponúkol mu kreslo proti sebe. Na okamih sa ospravedlnil a rýchlo otvoril obálku. Po prečítaní listu úprimne sa podíval Seversonovi do očú.

„Akademik Tarabkin ma požiadal, aby som sa ujal starostlivosti o vaše zdravie, ktoré vám prinavrátil. Ak máte ku mne rovnakú dôveru…“

„Neviem, či si takú pozornosť vôbec zaslúžim,“ povedal nesmelo Severson. „Ešte ani neviem, či tu nájdem nejaké zamestnanie a či budem vôbec schopný zarobiť toľko, aby som sa mohol s vami vyrovnať…“

„Aj v tom vám rád pomôžem,“ usmieval sa Hallström.

„To veru nemôžem od vás žiadať,“ zavrtel hlavou Severson. „Ničomu totiž nerozumiem. Príliš veľa som spánkom zameškal…“

„Môžete byť spokojný a bez obáv. Všetko rýchlo dohoníte. Učený ešte nikto z neba nespadol a ani dnes sa naše deti nerodia s inžinierskym vzdelaním. Ak sa pustíte do učenia s chuťou, zakrátko vniknete do všetkých dnešných tajov.“

„Chcem sa učiť — chcel by som začať hneď. No čím a kde začať? Celá dnešná veda a technika je pre mňa španielskou dedinou. Mám dojem, že by som prepadol aj v škole pre najmenších žiakov…“

„Len sa nepodceňujte, také zlé to s vami nie je. Študovali ste predsa techniku v Londýne — a tá vám iste dala slušné vzdelanie. Na tomto základe môžete dobre stavať. Veď dnešná veda a technika je taká istá, aká bola, keď ste boli mladý. Základy sú celkom rovnaké, iba sa viac rozvinula do hĺbky a šírky.“

Lekár vstal a otvoril dvere do vedľajšej miestnosti.

„Pozrite. Všetky tieto knihy máte kedykoľvek k dispozícii. Rád vám pri ich štúdiu pomôžem, nakoľko len budete moju pomoc potrebovať.“

Severson sa díval na veľkú knižnicu dychtivým zrakom. Zdalo sa mu, že sa pred ním otvorilo čosi ako rozprávkový poklad na Veľký piatok.

„Môžem si knižnicu poprezerať?“ zašepkal.

„Nech sa páči, môžete si vziať hociktorú knihu. Zatiaľ pripravím s manželkou večeru. Ospravedlňte ma, prosím, na chvíľočku…“

Hosť prečítal najprv zlaté nápisy na chrbtoch kníh. Potom sa osmelil a jednu z nich vytiahol z regála. Bola to rozprava o anabióze čiže oživovaní živočíchov. Severson si prezrel kresby a dal sa do čítania. Ktovie, ako dlho by bol čítal, keby sa v miestnosti zrazu nebol ozval hlas:

„Vidím, že máte pravdu, súdruh Hallström. Náš drahý priateľ sa vskutku pustil do štúdia hneď…“

Severson rýchlo zdvihol hlavu. Vo dverách stála pri lekárovi Nataša…

„Nie je tu už dávno?“ vzišlo mu na myseľ. „Nepovolila mi cestu pešo len preto, aby ma predbehla a Hallstrôma a celý Jarlsberg pripravila na moju návštevu?“

Usmieva sa akosi potmehúdsky.

15 POZVANIE

Nataša sa ma druhý deň ráno rozlúčila a vrátila sa do Moskvy.

Severson sa stal u Hallströmov denným hosťom. Na radu lekára začal študovať systematicky podľa starostlivo vypracovaného plánu. Získané vedomosti si denne overoval v rozhovoroch.

Pravidelne navštevoval aj kultúrny dom a výrobné stredisko. Čoskoro si získal medzi obyvateľmi Jarlsbergu mnohých dobrých priateľov. Každý večer vracal sa do svojho rodného domu na stráni.

Teraz sa staral oň sám, no aj starček mu ostal verný. Nebolo dňa, aby sa tu cestou zo svojej líščej farmy nezastavil.

Raz ho zaviedol aj do textilného závodu. S rozkošou sa kochal pohľadom na hosťa z minulosti, ktorý nevychádzal z údivu. Obrovské dielne, vedené jediným človekom, ohromovali ho svojou čistotou a dômyselnosťou automatických strojov, ktoré pracovali presnejšie, pozornejšie, ako by to dokázal najzručnejší človek.

Dni sa míňali v usilovnej práci. Severson si už osvojil základy atómovej fyziky a mičurinstva, vnikol do podstaty mnohých moderných strojov a rozširoval svoje znalosti z matematiky.

Raz týždenne písal listy svojim známym v Moskve — a Alene Svozilovej do Prahy. A raz týždenne mu prichádzali aj odpovede…

Až prišiel onen nečakaný osudný list… Na obálke bola vytlačená hlavička:

Svetová akadémia vied, Prezídium, Přerov.

Severson sa najprv domnieval, že ide o omyl. Akadémii nepísal a rozhodne ani nečakal, že by ho mohla akadémia o niečo požiadať. No adresa hovorila celkom jasne, že list patrí naozaj Seversonovi. Potvrdil to aj jeho obsah:

Dvanáste poschodie rozľahlej budovy fyzikálneho ústavu v Prahe je už vyše mesiaca noc čo noc osvetlené až do rána. Po celý ten čas akademik Navrátil neopustil svoju pracovňu. Spával denne iba niekoľko hodín na gauči, ukrytom za záclonou v rohu miestnosti.

Okrem členov Navrátilovho kolektívu málokto vedel, na čom akademik tak intenzívne pracuje.

Keď Alena Svozilová vstúpila do pracovne s veľkým lepenkovým puzdrom na výkresy v pravej ruke, sedel akademik práve pri dokonalom počítacom stroji typu „Sloboda“.

Alena trpezlivo vyčkala, kým stroj dopočítal a podal konečný výsledok. Navrátil vzal rýchlo ústrižok pásky a porovnával ho so svojimi poznámkami v notese.

Iba teraz spozoroval príchod dievčiny. Usmial sa na ňu — a zavrel oči. Alenu to nijako neprekvapilo. Dobre poznala akademikov zvyk — premýšľať so zatvorenými očami. Robieval to aj pri rozhovoroch, keď pozorne načúval.

„Čan-suova pripomienka je správna,“ povedal bez toho, že by otvoril oči. „Viac hláv, viac rozumu. Bude treba pozmeniť dráhu podľa jeho návrhu… Čo dobrého mi prinášate?“ pozrel opäť na dievčinu.

„Zajcev dodržal slovo,“ odpovedala s úsmevom a položila puzdro na stôl. „Som dobrý diplomat, však?“

„Otvorte puzdro radšej vy,“ povedal namiesto odpovede.

Alena prerezala poistnú pásku na vrchnáku a sňala ho. Trasúcou rukou opatrne vytiahla svitok výkresov a husto popísané hárky papiera. Rozložila ich po stole a aby sa neskrúcali, položila na ne niekoľko predmetov, ktoré mala po ruke.

Akademik prebehol nervóznymi očami po náčrtoch a po stĺpcoch čísel. Jeho zrak utkvel na posledných riadkoch pripojeného listu:

a z toho teda vyplýva, že Váš návrh je uskutočniteľný. Projekt atómovej elektrárne, ktorý Vám posielam, je overený skúškami v našich laboratóriách. Rád by som sa zúčastnil na konečných skúškach na Mesiaci; nezabudnite ma pozvať. Počítajte so mnou aj pri realizácii svojho odvážneho a pritom takého skvelého návrhu.

Do boja za ďalšie víťazstvo vedy — za ďalší triumf ľudstva!

Váš Peter Ivanovič Z a j c e v.

Navrátil sa rýchlo sklonil nad veľkým, starostlivo narysovaným výkresom.

„Posledné najdôležitejšie ohnivko reťaze je pevné,“ zvolal po chvíli. „Pozrite, Alenka, ako krásne doplní náš „Lúč“.“

Ani pri prezeraní ďalších výkresov a výpočtov nevychádzal akademik z nadšenia.

„Zlatý Peter Ivanovič!“ zvolala zrazu dievčina a podala Navrátilovi hárok papiera. „Dáva nám k dispozícii svoj najnovší objav…“

Akademik pozorne prečítal listinu a zavrel oči.

„Využitie energie atómových jadier na sedemdesiatdeväť percent,“ zašepkal… „Ako v tej rozprávke: do batoha sme dali hríby — a priniesli sme domov zlato…“

Do pracovne preniklo už belasé ranné svetlo. Štyridsaťročný muž bez fúzov a počerná dievčina ešte vždy študovali materiál z Moskvy…

„Čo je dnes?“ spýtal sa nečakane Navrátil.

Dievčina neporozumela otázke.

„Myslím, ktorý deň je dnes. Štvrtok?“

Alena sa srdečne zasmiala.

„Vidieť, že nežijete s časom, ani s priestorom. Veď je už sobota! Sobota dvadsiateho ôsmeho septembra…“ zdôraznila.

„Do pondelka máme teda ešte dva dni. čo myslíte, spracujeme za tie dva dni všetok materiál a vypracujeme definitívny návrh?“

Dievčina sa trochu zarazila.

„Chcete ho predniesť už na budúcom plenárnom zasadnutí Akadémie?“ spýtala sa neisto.

„Už by som to rád mal za sebou, dievčatko. Veď viete, ťažko je človeku, keď musí svoje dielo nosiť v srdci niekoľko rokov,“ zasmial sa.

„Nie som taký spokojný, ako sa vám hádam zdá. Nezabúdajte, že som z Kyjova — zo Slovácka, — a že mi v žilách koluje horúca krv. Bojovná, viete? Čakanie ma už znervózňuje… Možno, že návrh zamietnu — a potom by bolo zbytočné ďalej na ňom pracovať…“

„Nemôžu zamietnuť! Je uskutočniteľný! Uvidíte, že ho prijmú… No za dva dni…“ zaváhala.

„… to nedokážeme, chcete azda povedať?“ dokončil vetu Navrátil. „Čo je dnes s vami? Ani vás nepoznávam. Vari nedokázal náš kolektív viac — a často v kratšom čase? Keď si. rozdelíme úlohy, v pondelok ráno bude všetko hotové. Len s chuťou do toho! Ktovie, čo všetko ešte budeme musieť, na návrhu zmeniť po pripomienkach Akadémie. No aj keď prijmú návrh bez zmeny, koľko práce nás ešte čaká!“

Dievčinu zalial rumenec, viditeľný aj na počernej pleti.

„Nemyslite si, že pri poslednej bitke chcem utiecť z boja. Ale…“

„Ale?“

Akademik pozrel na Alenu skúmavo.

„Ach tak, celkom som zabudol,“ klepol sa končekom prstov do čela. „Čakáte hosťa, pravda?“

„Ja nie, ale Akadémia,“ opravila ho a sklopila oči.

„No, nemajte mi za zlé. Pomýlil som sa. Severson teda priletí do Prahy už dnes?“

„Áno, na poludnie. Poslal telegram. Zajtra ho mám na žiadosť Akadémie sprevádzať do akademického mesta… Napokon — veď ho Akadémia pozvala na váš návrh,“ dodala vyčítavo.

„Bez doktorky Svozilovej by som na tento geniálny návrh nebol prišiel. Obávam sa, že to bol ten najlepší krok k tomu, aby som stratil svoju najlepšiu spolupracovníčku…“

„Vyčítate mi tie dva dni voľna, ako — ako — akoby ste na Seversona žiarlili,“ urazila sa Alena. „Dobre viete, ako mám rada svoju prácu a ako si vážim vaše vedenie. Ako by som vás mohla opustiť? Vari neviete, akou cťou je pre mňa spolupracovať s vami? Veď veď Seversona ani dobre nepoznám. Iba v Moskve som s ním hovorila niekoľko hodín. Keď je to tak, rozhodne mu nebudem robiť sprievodkyňu…“

Rozbehla sa k televíznemu telefónu.

Navrátil ju zadržal.

„Nikam nevolajte… Nerozumiete žartu — vy veľké dieťa! Radšej prineste návrh na kuchyňu! Robili ste na ňom, hlavné fakty môžete mať za dve hodiny hotové. Viac by som od vás nebol žiadal ani vtedy, keby ste nikam nešli. O pol dvanástej už môžete byť na letisku… Prepáčte — podľahol som na okamih nervozite…“

Strieborné raketové lietadlo zosadlo ľahko na asfaltovú plochu pražského letiska. Zastavilo sa pri hlavnej budove.

Dvere trupu sa otvorili a na schodíkoch ako prvý spomedzi cestujúcich zjavil sa Severson.

Roztržito sa rozhliadal. Vtom zazrel Alenu.

„Vy tu?“ zvolal prekvapene. „Ako ste sa dozvedeli, že priletím do Prahy? Veď som vám o tom úmyselne nepísal. Chcel som vás prekvapiť…“

„A zatiaľ som prekvapila ja vás… Hľadáte azda ešte niekoho?“ spýtala sa dievčina, keď srdečne privítala hosťa v Prahe.

„Áno, mám sa tu stretnúť so zástupcom Svetovej akadémie, ktorý ma bude sprevádzať do Přerova…“

„Tým zástupcom som ja,“ usmiala sa.

„Vy, slečna?“ vzdychol Severson prekvapene. „Ako to, že práve vy?“

„Vôľou osudu,“ žartovala Alena. „Vari ste sklamaný?“

„Naopak, veľmi milo prekvapený, slečna…“

„A môžem vás hneď o niečo poprosiť? Nehovorte mi, prosím, slečna! Znie to cudzo, staromódne. Hovoria mi buď súdružka, priateľka alebo jednoducho Alena. To posledné sa mi najviac páči…

No — a teraz vám predkladám posúdiť program, ktorý som zostavila na dnešok: popoludní — prehliadka mesta, večer — koncert alebo opera, podľa výberu. Súhlasíte?“

„Som vám veľmi povďačný. Už dávno som túžil pozrieť si Prahu. Keď som bol mladý, niekoľkokrát som cestoval do Talianska cez Prahu. No to je už naozaj dávno…“ usmial sa rozpačite.

Alena objednala aerotaxi. Najskôr musí hosťa odprevadiť do hotela, aby sa mohol po ceste vykúpať a dobre najesť.

Vrtuľník sa vzniesol nad letisko a zamieril k mestu.

Parky a zelené trávniky medzi palácmi menili sa už na zlatú záplavu jesenných farieb.

„Táto časť Prahy zostala nezmenená,“ ukázala Alena na Hradčany a na Malú Stranu. „Ponechali sme ju pre jej historickú cenu. Aj všetky pamätné budovy a umelecky hodnotné stavby, ako Národné divadlo, Národné múzeum a kostoly zostali zachované. Niektoré budovy ostali na svojom pôvodnom mieste, iné sme presťahovali, aby sa dosiahol dokonalý súlad medzi starou a novou Prahou.

Najviac sa zmenili tie časti mesta, kde sa bývalo bez slnka a bez zelene a kde obytné budovy nemali ani historickú, ani umeleckú hodnotu. Pozrite napríklad vľavo, na túto stráň: to je Žižkov. Vežovité paláce postavili sme už v atómovom veku — a predsa nijako nerušia ráz našej „stovežatej Prahy“. Architekti sa o to úzkostlivo starali. Podobne sa zmenili Vinohrady na protiľahlej stráni.

Priemyselné stavby sme preložili za mesto, aby bolo vnútri Prahy viac miesta pre parky. Našou zásadou je bývať zdravo a v krásnom prostredí. Do každého bytu musí určitú časť dňa svietiť slnko…“

„Čože je to za palác na tomto kopci?“ ukázal Severson na Petřín.

„To je pýcha našich národov,“ povedala hrdo Alena. „To je pamätník kultúry českého a slovenského národa. Na stavbe pracovali naši najvýznamnejší umelci — sochári, architekti, maliari. V pamätníku sú uložené diela všetkých našich mysliteľov, vedcov, umelcov a spisovateľov, ako Komenského, Purkyňu, Mánesa…“

Vrtuľník zamieril k Nuselskému údoliu. Preletel ponad nuselský most a pristál na streche paláca zo žltkastého mramoru. Hlboko dole práve vychádzala z metra skupina smejúcich sa ľudí…

Je nedeľa dvadsiateho deviateho septembra.

Severson sedí s Alenou v lietadle a so záujmom si prezerá krajinu, ubiehajúcu pod ním. Mestá, kúpajúce sa v zeleni, široké lány, lesy, jazierka a moderné závody… Zdá sa, že celá krajina kvitne, hoci je už jeseň…

V diaľke zasvietil v lúčoch slnka strieborný pás rieky.

Nie, to nie je rieka, uvedomuje si Severson. Tečie príliš priamo a pravidelne. Je to dielo človeka — prieplav. Obidvoma smermi plavia sa po ňom biele lode.

Lietadlo pristáva na letisku uprostred nedozernej roviny.

Cestujúci presedajú do elegantného auta a vezú sa po širokej hradskej k mestu.

Seversona prekvapuje jeho nádhera. Na šikmom námestí, zdobenom parkami, vypína sa obrovský palác so zložito členeným pôdorysom. Okolo neho sú menšie budovy a vilky.

„Přerov?“ pýta sa Severson ako vo sne.

„Nie, Přerov je o kúsok ďalej. Toto mesto postavila Svetová akadémia vied. Zhromažďujú sa v ňom vedecké objavy z celého sveta. Tu sa organizuje aj boj ľudstva s prírodou. V palácoch a vilkách naokolo bývajú členovia prezídia a zamestnanci Akadémie.

Zajtra predpoludním bude v ľavom krídle hlavného paláca zasadať historická sekcia, ktorá vás pozvala. A v hlavnej sále uprostred budovy padne zajtra popoludní osudové rozhodnutie, o ktorom bude hovoriť celý svet…“

Severson nechápavo pozrel na Alenu.

„Zajtra sa všetko dozviete,“ usmiala sa záhadne.

16 ODVÁŽNY NÁVRH

Hlavná sála Svetovej akadémie vied bola zaplnená do posledného miesta. Priesvitné svetlozelené závesy v širokých oknách spríjemňujú slnečnú žiaru a rozptyľujú ju do bočného krídla oddeleného stĺporadím.

Vedci zo všetkých krajín sveta stíchli.

Na tribúnu vystúpil prezident akadémie a otvoril zasadnutie. Slovo odovzdal akademikovi Čan-suovi, vedúcemu severného observatória na Mesiaci:

„Rád by som vám podal zprávu o posledných výskumoch signálov z Proximy…“ ujal sa slova Čan-su.

Na chvíľu sa odmlčal, aby zvýraznil svoje slová. Oči všetkých prítomných viseli na jeho perách. Watson si nervózne naprával golier a Navrátil šúchal dlaňou po kolene. Zdalo sa, že rečník spozoroval nepokoj týchto dvoch mužov, preto pokračoval:

„Spor medzi akademikom Navrátilom a akademikom Watsonom o signáloch z vesmíru rozhodla veda…“

„Prečo hovorí tak pomaly, rozčuľuje ma to,“ zašepkala Alena Seversonovi.

„Naše observatóriá na Mesiaci dnes už dokázali, že Proxima — lepšie povedané jedna z planét blízko nej — nevysiela signály, lež súvislý program. Vysielanie je zložito kľúčované a má nepochopiteľne veľký zdvih. No aj napriek tomu podarilo sa nám niektoré časti kľúčovania rozlúštiť a zásluhou zdokonalených prijímačov zachytiť úryvky súvislého programu. Posúďte, prosím, sami podľa priameho prenosu z južného observatória.“

Čan-su stisol gombík na stolíku pred sebou. Na veľkom striebornom plátne v čele sály zjavil sa záber z hvezdárne na Mesiaci. Pred zložitým prístrojom s mnohými obrazovkami sedel muž chrbtom k divákom so slúchadlami na ušiach.

Otočil niekoľkými gombíkmi.

V reproduktore sa ozvali signály, pripomínajúce telegrafné značky, vysielané v rôznych dĺžkach a tóninách.

Zrazu sa značky premenili na čudné hlasy a zvuky.

A zase značky…

A teraz sa rozozvučala v sále škrekľavá hudba…

„To nám nijako nedokazuje, že zvuky vysielajú mysliace tvory,“ vykríkol nečakane Watson z prvého radu. „Taká motanica tónov môže vzniknúť aj náhodným zoskupením vplyvom vodíkových výbojov v hmlovinách!“

„Nechceli by ste, Watson, aby vám na Proxime zahrali rázny marš?“ poznamenal ktosi vzadu.

Sálou zašumel smiech.

„Ani na túto námietku sme nezabudli,“ pokračoval pokojne Čan-su a stisol ďalší gombík. „Preto sme premenili zvuk na obraz…“

Na plátne sa zjavila zložitá krivka, ktorá sa pomaly posúvala zľava doprava.

„Všimnite si, prosím, že určité zoskupenie hlások z tónov sa v nepravidelných intervaloch opakuje. Ak súčasne premietneme snímku ľudskej reči… zistíme, že sa v mnohom dosť podobajú.

Je isté, že nebude ľahké rozlúštiť zmysel vysielaných slov alebo viet — táto úloha čaká napokon na ďalších vedcov — no niet pochyby o tom, že pôvodcom vysielania z neznámej planéty pri Proxime sú mysliace tvory s dosť vysokou kultúrou…“

V sále zahrmel potlesk.

O slovo sa prihlásil akademik Scheiner:

„Ako je známe, pokúšame sa pomocou najsilnejšieho vysielača, aký na Mesiaci máme, nadviazať spojenie s Proximou. Ťažkosť je v tom, že nepoznáme ich reč, nepoznáme ich výrazové prostriedky, nepoznáme ani ich abecedu. Nevieme, aké gramatické zákony tam majú, nevieme o nich vlastne nič… Predsa však je jeden zákon, ktorý platí všade, u nás, na Mesiaci, na Proxime! Je to matematika a geometria…

Navrhujem, aby sme začali základným pilierom geometrie — Pytagorovou vetou. Na Proxime sa bude nazývať celkom určite inak, ale jej základný vzťah ostáva. Nože — preskúšajme obyvateľov Proximy, či ju poznajú!“

Veselý šum prebehol zhromaždením, lež akademik Scheiner pokračoval. „Bude to celkom jednoduché. Vyšleme najprv tri signály, potom štyri a napokon päť signálov. Urobíme prestávku a po nej vyšleme deväť, potom šestnásť a nakoniec dvadsaťpäť signálov — teda vyšleme do vesmíru staručkého Pytagora s jeho vzťahom 32 plus 42 rovná sa 52…! Ak nám potvrdí Proxima tento výsledok, tak…“

V potlesku, ktorý zaburácal sálou, celkom zanikli posledné slová akademika Scheinera.

Na tribúnu vystupuje akademik Navrátil.

„Chcel by som vám predložiť iný návrh, ako sa presvedčiť o existencii mysliacich tvorov na neznámej planéte,“ hovoril pomaly a hlas mu trochu preskakoval.

„Navrhujem, aby sme sa vydali do susednej slnečnej sústavy osobne a podívali sa na vlastné oči, ako vyzerajú ľudia pri vysielači…“

Tváre všetkých farieb sa pretiahli od údivu a sála zašumela.

„To je nemožné! Ako chcete prekonať vzdialenosť viac ako štyri svetelné roky?!“ ozval sa opäť Watson.

„V tom je práve zmysel môjho návrhu. Priznávam, znie príliš fantasticky. A či sme dosiaľ neprekonali viac prekážok, ktoré sa zdali neprekonateľné?

Do dvadsiateho siedmeho júla tisíc deväťsto päťdesiatštyri zdali sa mnohé veci nemožné. Toho dňa však — spustením prvej atómovej elektrárne v Sovietskom sväze začal sa atómový vek. Ľudstvo ovládlo nevyčerpateľný zdroj obrovskej energie. Pomocou nej po páde imperialistov premenilo Saharu na kvitnúcu záhradu a ľadovce Arktídy zatlačilo takmer až k Severnému pólu. Dobylo Mesiac a preskúmalo ostatné planéty našej slnečnej sústavy. Predĺžilo ľudský život a skrátilo vzdialenosti. Naučilo sa premieňať prvky — dávny to sen starých alchymistov. Kedysi škodlivé rádioaktívne žiarenie premenilo na zbraň človeka v boji proti škodlivým mikróbom.

Odvážim sa povedať, že človek s takouto energiou nemôže ostať navždy väzňom našej slnečnej sústavy. Aj záujem vedy žiada, aby pozrel o kúsok ďalej. Ako by mohol inak rozlúštiť záhady našej galaxie a vzniku hviezd a planét?

Navrhujem preto, aby sa zostrojilo lietadlo, ktoré bude schopné prekonať obrovskú vzdialenosť štyroch svetelných rokov. Jeho podrobný projekt predkladám

prezídiu Svetovej akadémie vied. Oboznámim vás preto iba s hlavnými faktami…“

Na premietacej ploche zjavil sa schematický rez medziplanetárneho lietadla.

„Na návrhu spolupracovalo niekoľko význačných vedcov z rôznych krajín,“ pokračoval Navrátil. „Lietadlo musí byť dostatočne veľké o približne rovnakej kubatúre, ako má veľký zaoceánsky parník…“

„Z akého materiálu chcete takýto kolos postaviť? Veď aj čo ako pevná konštrukcia sa vám zlomí pod vlastnou váhou!“ poznamenal Watson. „Pripusťme, že sa vám to napokon podarí. Potom si však z lietadla môžete urobiť múzeum, pretože sa s ním neodlepíme od Zeme…“

„Pochopiteľne, súdruh Watson má pravdu,“ usmial sa Navrátil. „Pretože však nepotrebujeme múzeum, ale medziplanetárne lietadlo, s ktorým sa chceme dostať až k Proxime, postavíme ho radšej na Mesiaci, kde je jeho gravitácia šesťkrát menšia, a umožní nám teda smelšiu konštrukciu a okrem toho nedostatok atmosféry umožní nám pohodlnejší štart. Ako vieme, nerastného bohatstva je na Mesiaci dostatok, takže materiál nemusíme dovážať…“

Nadšený potlesk.

„Lietadlo bude vyzbrojené dokonalou atómovou elektrárňou o výkone sedemdesiatdeväť percent využitia energie atómových jadier na základe najnovších objavov akademika Zajceva…“

Údiv — a nový potlesk.

„Poznámka na okraj“, opäť sa ozval Watson. „Ako dlho bude trvať let? Má to byť vari doživotná cesta? Hádam sa chcete živiť vzduchoprázdnym priestorom?“

„Vítam námietky akademika Watsona,“ usmial sa Navrátil. „Uľahčujú mi výklad. Teda — po prvé: nič nebráni tomu, aby dosiahlo lietadlo v medzihviezdnom priestore postupne polovičnú rýchlosť svetla. Podarilo sa nám totiž skonštruovať nový typ pohonného reaktora, ktorý usmerňuje a vymršťuje priamo do priestoru čiastočky štiepených atómov.

Postup zrýchľovania letu som v návrhu presne vypočítal. Raketové motory pochopiteľne budú fungovať iba do toho času, kým lietadlo dosiahne potrebnú rýchlosť, to sú približne asi dva mesiace. Hlavnú časť cesty vykoná letúň zotrvačnosťou bez ďalšej spotreby energie. Motory zapneme zasa až dva mesiace pred pristátím. A po druhé: celý let do slnečnej sústavy Centauri sme vypočítali približne na osem rokov. Zásobovanie si zabezpečíme na tento čas umelými potravinami, ktoré sa najlepšie uskladňujú.

Akiste sa ma teraz chcete spýtať, ako strávi posádka týchto osem rokov. O tom vám najlepšie podá zprávu náčrt:

Väčšiu časť lietadla zaberajú sklady pohonnej hmoty, potravín, kyslíka, raketový pohon a atómová elektráreň. Vo valcovitom trupe je umiestená aj klubovňa pre oddych a zábavu vo voľných chvíľkach. Nad ňou sú kabíny posádky — spojené hlavnou chodbou. Hlavu lietadla — veľkú guľu — vyplňujú laboratóriá, pozorovateľne a vysielače. Na samom vrcholku je centrálna kabína, odkiaľ sa bude usmerňovať celé lietadlo. K hlavnému trupu sú pripojené štyri pomocné menšie lietadlá, ktoré sa môžu od kolosa kedykoľvek odpojiť a letieť samostatne.

Pri projektovaní lietadla počítalo sa s pätnásťčlennou posádkou odvážnych vedcov — dobyvateľov vesmíru…

Ako som už povedal, podrobný návrh podložený presnými výpočtami predložil som prezídiu. Očakávam, že ho na zajtrajšom zasadnutí kriticky zhodnotím. Potom bude záležať na vás, ako rozhodnete…“

Akademik Navrátil sa uklonil a zostúpil z tribúny. Keď si sadol do kresla, chveli sa mu ruky. Alena mu tuho stisla pravicu.

„Vyhráme,“ zašepkala.

Prezident akadémie oznámil desaťminútovú prestávku. Nikto však ani len nepomyslel na občerstvenie, ktoré bolo pripravené vo vedľajšej sále. Účastníci vytvorili skupinky, v ktorých sa živo diskutovalo.

Sála hučala ako rojaci sa úľ.

„Aká zvláštna žena,“ pomyslel si Severson pri pohľade na Alenu, ktorá sa práve pre čosi škriepila s Watsonom. „Preletela obrovskú vzdialenosť na Mesiac a späť, a teraz sa odvažuje ešte ďalej, do nekonečného priestoru…“

Alena pozrela na Seversona, akoby cítila, že si ju prezerá. Ospravedlnila sa a opäť si sadla k nemu.

„Hneváte sa na mňa, že som zlá spoločnica, však? Som naozaj nevychovaná, keď vás tu nechám sedieť samotného. No neviem sa zdržať — ten Watson so svojimi spiatočníckymi názormi ma tak rozčuľuje…“

„Keby ste len vedeli, ako vám závidím,“ usmial sa neisto Severson.

„Závidíte? A komu?“ začudovala sa.

„Vám všetkým. Žijete v úžasnej dobe, plnej rozprávkových možností…“

Alena sa podívala na neho s výrazom netajeného údivu, „A vy vari nežijete v tejto dobe? Veď žijete s nami…“

„Nehnevajte sa na mňa, no zdá sa mi, že nežijem — že sa len dívam…“

„Prečo máte tento čudný dojem? Ubližujeme vám azda, alebo sa správame voči vám ako k cudziemu?“ povedala vyčítavo.

„Nie — nie, tak som to nemyslel, zle ste mi rozumeli. Chcel som vám povedať, že som medzi vami vždy iba hosťom, no radšej by som…“

Zaváhal.

„Pracoval s nami?“ spýtala sa Alena a pozrela mu priamo do očí.

„Áno, už ste mi porozumeli. Lenže ja — ja — ja v skutočnosti ničomu nerozumiem…“

„Večer sa o tom porozprávame…“ zašepkala Alena, lebo šum v sále opäť utíchol.

Za rečníckym stolíkom stál Watson.

„Nemyslite si, vážení priatelia, že budem hovoriť z dákej nenávisti voči akademikovi Navrátilovi. Alebo že azda zo zásady budem v opozícii. Proste — ako vedec som povinný obraňovať pravdu, o ktorej som presvedčený.

Predovšetkým k cieľu navrhovanej cesty, k domnelým ľuďom na planéte X:

Nepochybujem o tom, že aj v slnečnej sústave Proxima Centauri existuje život v najrôznejších formách. Našli sme ho napokon aj na planétach našej sústavy, ako napríklad na Venuši a na Marse. Nie je však náhoda, že ani na jednej z nich nevyvíjal sa život rovnako ako na Zemi. Stručne povedané — nikde sme nenašli tvorov na takom vysokom vývojovom stupni, ako sú ľudia. A to je vskutku zákonité. Len si uvedomte, od koľkých najrozličnejších činiteľov závisí zložitý život na našej Zemi! Od zloženia atmosféry, od vzdialenosti planéty od Slnka, od jej veľkosti a sklonu zemskej osi, od štruktúry horných vrstiev, od kolobehu vody — a tak ďalej — a tak ďalej. Zmeňte jediného činiteľa, napríklad zloženie atmosféry — a život na Zemi buď zahynie, buď sa vráti do primitívnych foriem. Aby mohol vzniknúť taký mnohotvárny a bohatý život, ako je na našej planéte, musel by mať presne tie isté podmienky. Spočítajme to obrovské množstvo činiteľov a pripočítajme k tomu ešte skúsenosti z ostatných planét našej slnečnej sústavy — a pokúsme Sa na základe počtu pravdepodobnosti určiť, koľko planét podobných našej Zemi môžeme nájsť v okruhu pätnástich svetelných rokov. Zistíme, že žiadnu, alebo v najlepšom prípade jednu desatinu planéty.

Nechcem tvrdiť, že nikde vo vesmíre neexistujú mysliaci tvorovia, podobní nám. Ale neverím, že ich nájdeme hneď v susednej slnečnej sústave. Logika to proste nepripúšťa.

Nie som však biológ a nemôžem túto otázku definitívne rozhodnúť.

Oveľa vážnejšie námietky mám z hľadiska fyziky, ktorá je mojím hlavným odborom. Akademik Navrátil predpokladá, že lietadlo môže dosiahnuť v medzihviezdnom priestore polovičnú rýchlosť svetla — čiže stopäťdesiattisíc kilometrov za sekundu. Zdôraznil som slovo predpokladá, pretože pre túto domnienku nemá nijaké vedecké podklady. Je vôbec otázkou, či znesie hmota takúto rýchlosť — a či ju znesie človek.

Právom sa domnievam, že hmota pri rýchlejšom pohybe ako stotisíc kilometrov za sekundu stratí svoju súdržnosť a rozpadne sa na atómy. Proste vybuchne. Len si všimnite, že nikde vo vesmíre nenájdete teleso, ktoré by sa pohybovalo takou šialenou rýchlosťou. Dokonca som presvedčený, že hmota sa takou rýchlosťou ani nemôže pohybovať.

Ak poletí lietadlo rýchlosťou osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, môžeme byť spokojní. Prečo by cesta nemohla trvať dlhšie? Ľudský život je dnes oveľa dlhší ako prv — nebude to teda nikomu prekážať…

Ďalšou otázkou je, ako chce akademik Navrátil pristáť s takým kolosom niekde na planéte. A ako potom odštartovať, pretože rozumne predpokladáme, že na Proxime nechce ostať naveky.

Nezabúdajme ani na Dopplerov princíp, ktorý nám hovorí, že pri polovičnej rýchlosti svetla posádka lietadla neuvidí hviezdy ani pred sebou, ani za sebou, pretože čiary spektier sa posunú tak, že svetlo akejkoľvek farby stane sa pre ľudské oko neviditeľným.

Ešte som podrobný návrh akademika Navrátila nepreštudoval, ale nedostatky, na ktoré upozorňujem, bijú do očí už na prvý pohľad. Nepochybujem o tom, že aj v podrobnom návrhu nájdem veľa vážnych chýb, a na ich základe vám napokon dokážem, že Navrátilov návrh je nerealizovateľný…“

O slovo sa prihlásil akademik Chotenkov, vedúci výskumného ústavu pre medziplanetárne lety.

„Určite si tu všetci uvedomujeme, že v diskusii, ktorá sa tu rozvinula o návrhu akademika Navrátila, ide o viac ako o spor dvoch vedcov. Ide tu o to, aby sme sa rozhodli, či sa odvážime prekonať vzdialenosť medzi dvoma hviezdami a či túto myšlienku vopred vyhlásime za beznádejnú.

Niet sporu o tom, že ide o čin veľmi odvážny. Nuž a či nebolo treba odvahy na to, aby si človek po prvý raz sadol do rakety a pustil sa temným priestorom k Mesiacu? Alebo aby sa vydal na prvú nebezpečnú cestu k Venuši? Vtedy síce človek už vládol nevyčerpateľnou atómovou energiou, ale ešte nepoznal nebezpečenstvo, ktoré na neho striehne v medziplanetárnom priestore. Proste nemal ani najmenšie skúsenosti, musel sa spoľahnúť jedine na vedecké výpočty.

A napriek tomu človek rozbil mreže, ktoré ho držali pri zemi, a smelo vstúpil do vesmíru. My všetci najlepšie vieme, aký obrovský vedecký význam mali tieto prvé priekopnícke cesty do vesmíru. Až po odpútaní od Zeme poznali sme ďalšie zákony hmoty a atómovej energie…

Nemožno teda pochybovať o tom, že návrh akademika Navrátila celkom vyjadruje túžbu a úsilie ľudstva pokračovať na svojej ceste za poznaním. Hovorím teda určite menom väčšiny z vás, keď tvrdím, že tento návrh vrele vítame. Predbežne som ho preštudoval iba zhruba, pre konečné rozhodnutie bude potrebné dôkladnejšie štúdium a skúšky — ale aj tak môžem smelo vyhlásiť, že návrh je vedecky starostlivo zdôvodnený a podložený a že je takmer do detailov dôkladne premyslený. S námietkami akademika Watsona preto nesúhlasím — a nesúhlasím ani s jeho názormi na existenciu ľudstva.

Jeho domnienka, že v okruhu pätnástich svetelných rokov má iba naša Zem podmienky pre vývin mysliacich tvorov, je celkom nevedecká. Natoľko nevedecká, že veľmi pripomína tvrdenie cirkvi v stredoveku, ktorá hlásala, že Zem je stredom vesmíru a všetko sa okolo nej točí.

Je síce pravda, že život na našej Zemi je podmienený mnohými činiteľmi, ale to ešte neznamená, že rovnako zložitý život sa nemôže vyvinúť aj v iných podmienkach.

Vedecké práce akademika Watsona v odbore fyziky si síce vážime, no jeho tvrdenie o ojedinelosti človeka vo vesmíre musíme čo najrozhodnejšie odmietnuť ako nepokrokové, ba spiatočnícke. Nemožno predsa zatvárať oči pred skutočnosťou. Doteraz sme preskúmali iba našu slnečnú sústavu. Čo nás teda oprávňuje tvrdiť, že na žiadnom z tisíc svetov v okruhu pätnásť svetelných rokov nie je život podobný životu tu na Zemi?

Nechápem ani, prečo akademik Watson schováva hlavu do piesku aj pred dokázaným vedeckým faktom, že zo súhvezdia Centauri prichádzajú k nám na vlnách éteru hlasy a tóny, svedčiace o vyššej inteligencii.

A tak isto nesúhlasím ani s názorom, že hmota sa nemôže pohybovať polovičnou rýchlosťou svetla. Je predsa všeobecne známe, že hmotné čiastočky kozmického žiarenia letia medziplanetárnym priestorom takmer rovnakou rýchlosťou.

Najviac ma však prekvapili pochybnosti, či človek vydrží takúto rýchlosť. To mi pripomína začiatky železníc, keď mnohí „vedci“ tvrdili, že človek neznesie rýchlosť vyššiu ako štyridsať kilometrov za hodinu. Pritom zabúdali, že v tom istom okamihu uháňajú vesmírom spoločne so zemeguľou rýchlosťou tridsať kilometrov za sekundu.“

Sálou sa ozval smiech.

„Nesmieme zabúdať, že od prvého vstupu človeka do vesmíru stal sa jeho let bleskurýchlym.

Na Navrátilovom návrhu bude treba možno ešte mnohé opraviť a zdokonaliť, ale je isté, a som o tom celkom presvedčený, že návrh bude skôr či neskôr realizovaný.

A myslím, že čas, keď sa človek môže odvážiť za hranice našej slnečnej sústavy, už dozrel.“

„Výborne, výborne,“ nezdržala sa Alena a vykríkla. Jej hlas však zanikol v ohlušujúcom potlesku.

Navrátil sa znova prihlásil o slovo. Čakal, až sa sála utíši.

„Rád by som odpovedal na niektoré námietky akademika Watsona,“ povedal chvejúcim sa hlasom. „Musím sa priznať, že pri príprave návrhu aj my sme si kládli tieto námietky. Dlho sme si lámali hlavu nad problémom pristátia obrovskej rakety na planéte. Dnes sa tomu musím usmiať, pretože riešenie, ktoré navrhla doktorka Svozilová, je také samozrejmé a jednoduché, že až prekvapuje. Veľké raketové lietadlo totiž vôbec nepristane…“

Sála zašumela.

„Na planéte pristanú iba menšie pomocné lietadlá, ktoré budú pripevnené na trup kolosa,“ pokračoval po krátkej prestávke.

„Veľké, povedzme, materské lietadlo, premení sa na umelý mesiac, ktorý bude krúžiť okolo planéty zotrvačnosťou bez použitia ďalšej energie. Uľahčí nám ďalšie spojenie so Zemou — a ľahko sa zasa premení na medziplanetárne lietadlo, pripravené pre dlhú púť vesmírom. Pravda, spojenie so Zemou bude počas letu obťažné a stavia sa mu do cesty hneď niekoľko prekážok odrazu. Predovšetkým — ako nám už ukázali skúsenosti z medziplanetárnych letov — rýchlosť, ktorou sa šíria rádiové vlny, je pre veľké vzdialenosti vo vesmíre príliš pomalá. Ak poletíme polovičnou rýchlosťou svetla, naše zprávy sa budú vždy viac oneskorovať, až nakoniec poletia k Zemi štyri roky. Pochopiteľne, na Zemi ich zachytíme značne skreslené — vplyvom Dopplerovho princípu, ktorý tu už pripomenul akademik Watson. Preto v návrhu počítame s tým, že sa zhotovia demodulátory, ktoré odstránia závady a umožnia normálny neskreslený príjem. Podobnými prístrojmi bude možné odstrániť aj vplyv posunu čiar v spektre, aby sa umožnila viditeľnosť.

Nakoniec by som sa chcel ešte raz vrátiť k problému rýchlostí medzihviezdneho lietadla. Navrhujem, aby sme z Mesiaca vystrelili pokusnú raketu bez ľudí, vybavenú iba kontrolnými prístrojmi a automatickou vysielačkou. Ak bude mať atómový pohon s maximálnym využitím energie, ako navrhol Zajcev, nepochybujem o tom, že predpokladanú rýchlosť dosiahne…“.

17 SEVERSONOVO NOVÉ POVOLANIE

Nadišiel večer.

Zasadnutie prerušili a odročili na budúci deň.

Akademik Navrátil, Alena a Severson večerali na terase hlavného paláca, rozlúčili sa s priateľmi a na návrh Aleny Svozilovej vyšli na prechádzku mestom.

„Iste vás bude zaujímať, ako vyzerá pristav na umelej rieke,“ obrátil sa Navrátil na Seversona. „Nie je taký obrovský ako prístav na mori, no stojí za to, aby sa naň človek podíval.“

Niekoľko sto metrov za akademickým mestom spájali sa dva široké prieplavy v jeden a vytvárali tak veľké písmeno Y. Po hladine, zdvihnutej vysoko nad úroveň rovinnej krajiny, plavili sa lode najrozličnejších druhov a tvarov — motorové člny, výletné parníky a nákladné lode s niekoľkými plne naloženými vlečniakmi.

Naši výletníci vystúpili po schodoch na hrádzu a pokračovali v ceste po peknom, kvetinami lemovanom chodníku. Zanedlho prišli k veľkej oceľovej konštrukcii, pri ktorej hlboko dolu krčila sa budova so širokými oknami.

Tesne pri konštrukcii hrádze sa končili. Voda prieplavu vtekala do širokej nádrže, do ktorej sa práve plavili lode. Len čo zakotvili, prieplav uzavreli mohutné oceľové vráta a nádrž s loďami spúšťala sa pomedzi ramená konštrukcie dolu, kde prieplav pokračoval.

„Kanál musí prekonať veľké výškové rozdiely,“ vysvetľoval Navrátil. „Preto miestami preteká vo výkopoch a miestami medzi hrádzami. Aby stupne nehatili lodnú dopravu, majú tieto výťahy. Kanál má veľký hospodársky význam nielen pre dopravu — spája našu krajinu s troma morami — no aj pre poľnohospodárstvo, pretože súčasne napája zavlažovacie zariadenie v úrodných rovinách Moravy.“

„Veľkolepá stavba,“ povedal s uznaním Severson. A zasnene dodal: „Všetko, čo robíte, je naozaj veľkolepé…“

Alena pochopila príčinu jeho clivosti. Spomenula si totiž na rozhovor cez prestávku v hlavnej sále akadémie.

„Prečo vždy vravíte — robíte, žijete? Prečo radšej nepoviete — žijeme? Veď všetko, čo okolo seba vidíte, je naše spoločné dielo a patrí všetkým, teda aj vám. Aj vy ste pomohli vede svojou účasťou na prieskumoch Arktídy a Antarktídy. Vtedy ste predsa neriskovali život pre vlastný zisk, ale v prospech všetkých.

A dnes? Dnes znova prispievate vede. Akademik Welenski vyhlásil, že vaše pripomienky k historickému dielu o dobývaní obidvoch pólov boli veľmi cenné.“

„Podľa vášho rozhovoru usudzujem, že trpíte nečinnosťou, Severson,“ zasiahol do rozhovoru Navrátil. „Celkom to chápem. Nevydržal by som bez intenzívnej práce ani deň. Veda a práca je naša spása — to vedel Komenský už pred päťsto rokmi. Práca je vskutku najlepším liekom, tá vás najrýchlejšie uzdraví. Nechcem vám dávať iba neplodné rady. Tie poskytne každý dobrý priateľ, no máloktorý vrece múky, vravieval Havlíček. Preto vám radšej hneď predložím konkrétny návrh. Viete, návrhy sú mojou špecialitou. Dúfam však, že o tento návrh nevzniknú také prudké spory ako o ten v akadémii. Nanajvýš, že by proti nemu protestovala naša Alenka,“ usmial sa potmehúdsky na dievčinu.

„Teda, ponúkam vám spoluprácu na našom spoločnom diele, na stavbe medzihviezdneho lietadla. Ste predsa letec…“

Alena aj Severson sa podívali na akademika prekvapene.

Prvá sa spamätala Alena.

„Ďakujem vám,“ zašepkala, „chcela som vás o to požiadať — a vy sám…“

„Veď vám rozumiem. To iba vy ma máte za nežičlivého mrmloša…“

„Obávam sa, že na túto prácu nebudem stačiť,“ povedal neisto Severson.

Alena ho vzala za rameno.

„Len sa nebojte, všetko sa skoro naučíte…“

„Pravda, začnete jednoduchými prácami, a keď vám to pôjde a bude vás to zaujímať, môžete prejsť na zložitejšie. Možno nás v krátkom čase predstihnete v dôvtipe… Pevne verím, že zajtra môj návrh prijmú. Od zajtra ste teda spolupracovníkom nášho ústavu…“

Druhý deň zasadnutia otvorili za predsedníctva prezídia Svetovej akadémie vied.

„Vážení priatelia,“ ujal sa slova akademik Chotenkov.

„Prezídium ma poverilo, aby som vám oznámil jeho názor na návrh akademika Navrátila. Predovšetkým mi dovoľte, aby som akademikovi Navrátilovi a všetkým jeho spolupracovníkom poďakoval za veľké úsilie, ktoré vynaložili na vypracovanie tohto skutočne starostlivo a do hĺbky rozpracovaného návrhu. Všetky výpočty sú dôkladne overené a mnohé z nich doložené protokolmi o výsledkoch pokusov a skúšok.

Prezídium preto odporúča plenárnemu zasadaniu, aby Navrátilov návrh prijalo. Súčasne vyzýva vedcov celého sveta, aby ho preštudovali, prípadne doplnili a aby pomohli podľa svojich možností pri jeho realizácii.

Svetová akadémia vied dáva k dispozícii všetok potrebný materiál a laboratóriá. Súhlasí aj s uskutočnením skúšky na Mesiaci.

Kto súhlasí s názorom prezídia, nech zdvihne ruku.“

Sálou sa zavlnila hora rúk.

Všetci vstali a nadšene tlieskali.

Najnadšenejšie Alena Svozilová. Navrátil sa naklonil k jej uchu a zašepkal:

„Čaká vás teda ďalšia cesta na Mesiac. Treba čo najrýchlejšie dokončiť prípravy pre pokus. Aby vám tam hore nebolo smutno, môžete si vziať so sebou nášho nového spolupracovníka. Predbežne mu nič nevravte. Treba na to vyžiadať Tarabkinov súhlas…“

Severson vstupoval na druhý deň do budovy fyzikálneho ústavu v Prahe so stiesneným pocitom.

Sústavne ho trápili obavy, ako sa zapojí do kolektívu takých vyspelých pracovníkov.

Akademik Navrátil ho pozval do svojej pracovne a rozvinul pred ním veľký výkres: rez pokusnou raketou.

„Pozrite si to,“ povedal proste a posadil sa do kresla. „Rozumiete výkresom?“ spýtal sa po chvíli.

„Rozumiem. Ako vidím, na výkresoch sa vcelku nič nezmenilo. Sú vypracované a kótované tak isto ako za čias mojich štúdií.“

„Tak vidíte,“ usmial sa akademik. „A je po strachu. Teraz počúvajte, aká úloha vás čaká: pomôžete nám pri montáži vnútorného zariadenia. S náradím ako letec určite viete zaobchodiť — a kde si nebudete vedieť rady, poradíme vám. Na montáži sa totiž zúčastníme všetci. Hoci máme väčšinu prác zmechanizovanú, manuálnu prácu nepovažujeme za ponižujúcu — naopak, je pre nás zdravým telocvikom…“

Severson bol svojou úlohou nadšený. Dostal prácu, s ktorou si určite poradí…

Montáž napredovala naozaj rýchlo. Všetci pracovali s elánom, ktorý v nich vzbudilo schválenie návrhu. Striedali sa v troch smenách vo dne v noci.

Severson by bol najradšej pracoval najmenej dve smeny naraz, ale Alena to nedovolila.

„Nezabúdajte na odpočinok. Takto by ste to dlho nevydržali. A kto bude za vás študovať? Uvidíte, že vám prestanem byť učiteľkou!“ vyhrážala mu, tváriac sa veľmi vážne.

Po niekoľkých dňoch usilovnej práce prijal ústav vzácnu návštevu z Moskvy. Prišla Nataša Orlovová.

Seversona prekvapila v plnej práci.

Tešil sa z jej nečakaného príchodu ako chlapec, ktorý po dlhom čase uvidí mamičku.

„Ale ste prekvapená, že ste ma tu našli, však? Určite ste nečakali, že dostanem zamestnanie v takom významnom ústave,“ chválil sa.

„Prečo sa jednostaj podceňujete, Severson. O vašich schopnostiach som nikdy nepochybovala. Vedela som i to, že zameškané rýchlo dohoníte. A s tým prekvapením vám musím pokaziť radosť. Prišla som totiž za vami, áno, priamo za vami.“

„Kvôli mne ste prišli do Prahy?“ čudoval sa Severson. „A prečo, ak sa smiem spýtať?“

„Akademik Navrátil nás požiadal o dôkladné vyšetrenie vášho zdravia.“

„Prečo? Veď sa cítim celkom zdravý, nič mi nechýba a nič ma nebolí.“

„To ma len teší. Zdravotnej prehliadke sa však podrobuje každý, kto sa zúčastni letu na Mesiac…“

Severson pribehol za Alenou celý udychčaný.

„Zdravotná prehliadka sa skončila dobre,“ spustil hneď vo dverách namiesto pozdravu. „Je to naozaj pravda, že ma vezmete na Mesiac?“

„Vari sa bojíte toho letu?“ odpovedala Alena otázkou.

Severson sa začervenal.

„Nebojím — nebál som sa ani riskantného letu s Amundsenom…“

„Pekné prirovnanie! Chcete tým azda povedať, že aj let na Mesiac môže mať taký nešťastný koniec? Uspokojte sa. Lietame tam pravidelne trikrát týždenne — a doteraz ešte nedošlo ani k jedinému nešťastiu. Veď napokon Mesiac je na dosah ruky. Raketové lietadlá dosiahli už oveľa väčšie vzdialenosti — Merkúr, Venušu, Mars, Jupiter, Saturn…“

„A kedy štartujeme? Nehnevajte sa, prosím, že som taký nedočkavý…“

„Zajtra ráno letíme do Moskvy. Popoludní o štrnástej hodine štartujeme medziplanetárnym lietadlom Luna… Dnes popoludní a večer by sme sa mali ešte pokochať v živej prírode. Tam hore nám bude dlhší čas chýbať. Čo by ste povedali na malý výlet po Vltave?“

Severson ochotne súhlasil. Hoci ho práca na montáži pokusnej rakety veľmi zaujímala, nevedel sa dočkať konca smeny. Zdalo sa mu, že hlboké dojmy posledných dní sa mu nespracú do hrudníka, že sa musí o ne s Alenou podeliť.

Konečne sa práca skončila. Usmievavá, na hnedo opálená dievčina a ramenatý muž zastali na brehu Vltavy.

V požičovni lodiek Alena si požičala motorový čln a ujala sa jeho vedenia.

Zamierili na juh, proti prúdu rieky. Prešli popri niekoľkých ostrovoch premenených na Park kultúry — a o krátku chvíľu opustili mesto.

Z jasne belasej bezoblačnej oblohy usmievalo sa slnko a hrialo tak milo a príjemne, akoby bolo zabudlo, že je už jeseň…

„Ako krásne je u vás v Čechách! Cítim sa tu ako doma. Tie skaly — a lesy,“ ukázal Severson na romantický breh.

Na ceste stretávali parníky s výletníkmi, pestré motorové člny a pokojné plachetnice.

„Ahoj,“ volali niektorí vodáci na pozdrav — a Seserson tak isto nadšene odpovedal.

Čln sa priblížil k vysokej priehrade, zdobenej sochami a reliéfmi. Alena zmiernila rýchlosť a radostne zvolala:

„Letíme ako šíp! Vítame vás, milé Slapy!“

„Priehrada je krásna,“ povedal Severson s uznaním. „Ale vaši lodičkári ju asi nemajú veľmi radi, pretože sa cez ňu nedostanú.“

„Mýlite sa, priateľ môj. Len trochu trpezlivosti — o chvíľu budeme hore…“ Otočila čln a zamierila do bočného ramena.

„Ach tak, tu máte rovnaký výťah pre lode, ako som videl na kanáli pri Přerove…“

„Áno, majú ich všetky priehrady Vltavskej kaskády. Splnil sa dávny sen našich predkov: Vltava je dnes splavná až za Budějovice.“

„Vypláca sa vám lodná doprava? Máte predsa dostatok lietadiel a vrtuľníkov — a tie sú rozhodne rýchlejšie…“

„Máte pravdu, sú rýchlejšie, ale zato lode sú úspornejšie. Ani dnes, pri veľkom rozvoji techniky a pri dostatku energie, nesmieme zbytočne plytvať silami. Nesmiete zabúdať, že nie sme na svete sami. V Afrike a v Ázii je ešte dosť národov, ktoré vinou kapitalizmu vo vývoji zaostali. Teraz budujú ešte len ťažký priemysel, stavajú železnice a nové obydlia, ktoré sú dôstojnejšie slobodného človeka. A my im v tom pomáhame.

Koľko biedy bolo kedysi na svete! Kapitalizmus a imperializmus nám zanechali neblahé dedičstvo. Keď sa vrátime, môžeme si zájsť do Paláca kultúry na Petříne a požiadať o premietnutie historických filmov Hanzelku a Zikmunda. Boli to cestovatelia, ktorí s československým vozom Tatra ešte za vlády kapitalizmu precestovali celý svet. Keď uvidíte na vlastné oči tú prehliadku utrpenia, poníženia a úbohosti, pochopíte, koľko úsilia museli vynaložiť národy, aby napravili všetky krivdy minulosti…“

Čln vyplával z nádrže výťahu na veľké jazero nad priehradou. Na obidvoch brehoch stáli vilky a chaty, ktoré si tu postavili pracujúci pre chvíľku oddychu. Tu i tam nepohnute stáli člny a rybári, ktorí si liečili nervy trpezlivým čakaním na okamih, keď „zaberie“.

Na stráni nad jazerom usmievala sa typická česká dedinka s pestro pomaľovanými domčekmi. Na jej okraji v zeleni stromov schovávalo sa moderné poľnohospodárske výrobné stredisko s dlhými kravínmi, teplárňou a silážnymi vežami.

Naši výletníci opustili Slapské jazero a motorový čln rýchlejšie poskočil vpred. O chvíľočku vošiel pod obrovský širokoramenný oblúk železobetónového mosta.

„Smelé riešenie,“ obdivoval stavbu Severson.

„Je to najširší betónový oblúk v Európe,“ podotkla pyšne Alena. Na most práve prišiel vlak s aerodynamický formovaným rušnom. Kým si ho mohol Severson pozrieť, zmizol z dohľadu.

„Nevykoľají? Veď ide šialenou rýchlosťou…“

„Nie, na koľajniciach sa pridŕža elektromagneticky,“ vysvetľovala dievčina. „A má veľa ďalších zariadení, ktoré vlaky za vašich čias nemali. Pri každej stanici napríklad je vmontovaný do koľajníc automat, ktorý hlási vlakvedúcemu meno stanice. Aj všetky bezpečnostné zariadenia sú zautomatizované. Prirodzene, vlak poháňa atómová energia…“

„Pre ňu je všetko samozrejmé — čert aby tomu rozumel,“ pomyslel si Severson, ale mlčal.

O chvíľku prišli výletníci k ďalšej priehrade. Bola vyššia ako Slapská priehrada,

Slnko sa už dotýkalo pílovitého hrebeňa smrekového lesa, trčiaceho k oblohe nad skalnatým hrebeňom.

V podlhovastých oknách hydrocentrály zažiarili svetlá. Alena sa podívala na hodinky.

„Musíme sa vrátiť, aby sme sa dostali domov za svetla…“

Pred Prahou odbočili do neveľkého prieplavu, ktorý spájal Vltavu s umelo vytvoreným jazerom neďaleko Štechovíc. Rozsvietila reflektory, pretože slnko medzitým už zapadlo. Hladina sa rozkmitala tisícami reflexov, ktoré vymaľovali svetlá lodiek a svetlá na pobreží. Ľahký vetrík prinášal z protiľahlého brehu ťahavé tóny večerného koncertu.

„Chvíľu tu ostaňme, je tu vskutku krásne,“ tíško požiadal Severson.

Alena vypla motor. Čln ešte niekoľkokrát poskočil po hladine a zastavil sa.

Nad korunami stromov pobrežnej aleje vyskočil mesiac. Koldokola celá krajina zjasnela v jeho studenom svetle. Severson zaletel zrakom k striebornému kotúču a zatajil dych.

„Aký je teraz iný — zvláštny. Dnes to naozaj nie je strieborný tanier na oblohe, ktorý svietil na cestu pútnikom v Arktíde. Dnes je to obrovská guľa, plávajúca v temných priestoroch okolo Zeme… Chvíľami sa zdá, že má ľudskú tvár. Tie dve škvrny hore — to sú predsa oči — a dolu usmievajú sa ústa…

Teda zajtra — už zajtra vstúpim na pôdu tohto záhadného sveta…“

Alena otvorila aktovku, vytiahla ďalekohľad a bez slova ho padala spoločníkovi.

Severson si ho priložil k očiam a zamieril na Mesiac. Zrak mu utkvel na ostro osvetlených kráteroch, ktoré vystupovali na prechode medzi ožiarenou a temnou pologuľou nášho spolupútnika.

„Žijú tam ľudia?“ spýtal sa zadumane.

„Áno, žijú. Astronómovia, astronautici, pracovníci atómových elektrární a oceliarní, geológovia…“

„Čítal som kedysi úvahu od hvezdára Hansena. Tvrdil, že na mesačnej pologuli, ktorá je od nás neustále odvrátená, jestvuje atmosféra a umožňuje život na Mesiaci. Ba mal som v rukách aj román, ktorý opisoval pôvodných obyvateľov Mesiaca. Vraj sa nazývajú Lunania. Žijú vraj ustavične na opačnej pologuli a ani netušia, že neďaleko od nich je zaľudnená Zem. Je na tom dačo pravdy? Jestvuje na Mesiaci vôbec nejaký život?“

„Musím vám odpovedať?“ usmiala sa Alena. „Nebolo by lepšie, keby ste sa o tom presvedčili na vlastné oči? Rozhodne vás potom prehliadka Mesiaca bude viac zaujímať…“

Voľné predpoludnie v Moskve Severson využil na návštevy. Pozdravil Tarabkina, Natašu Orlovovú, navštívil aj Zajcevovcov. Miťa ho odprevadil až na letisko a trpezlivo čakal, kým medziplanetárne lietadlo neodletí.

„Prosím, cestujúci na Mesiac môžu nastupovať. Lietadlo je pripravené na odlet,“ ozvalo sa konečne z ampliónov v čakárni. Každý cestujúci dostal kaučukový skafander so sklenou kuklou — na ochranu hlavy — a gumovú ochrannú helmu na čas pobytu v lietadle.

Seversonovi a Alene pridelili kabínu číslo tri. Pri okrúhlom okne boli pripevnené dve sklápacie kreslá. Podušky na kreslách boli plnené vzduchom. Naproti kreslám bol umiestený televízor.

„Pripnite sa, prosím, o minútu štartujeme,“ usmiala sa do kabíny dievčina z obrazovky televízora.

„Sklopte kreslo a pripútajte sa po ležiačky,“ radila Seversonovi Alena. „Takto lepšie znesiete prvé zrýchlenie.“

V zadnej časti lietadla ozval sa praskot, ktorý sa o chvíľu premenil na pravidelný šum.

„Štartujeme!“

Severson zatajil dych a zatvoril oči. Očakával totiž, že lietadlo bude prudko vystrelené, aby dosiahlo rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, ktorá je potrebná na prekonanie zemskej príťažlivosti. No nič takého sa nestalo. Iba zapadol hlbšie do podušiek, ktoré ho tesne objali.

Alena sa dívala na hodinky.

„Práve sme sa odpútali od matičky Zeme. Teraz si už spokojne môžeme sadnúť.“

Po niekoľkých okamihoch šum motorov utíchol.

„No, všetko je v úplnom poriadku. Už sme dosiahli rýchlosť jedenásť kilometrov za sekundu, takže zemská príťažlivosť už na nás nepôsobí. Takmer až k Mesiacu doletíme zotrvačnosťou.“

Severson sa posadil a pozrel von oknom.

Obloha už dávno nebola belasá. Zahalila ju temná noc s tisíckami hviezd. Hlboko dolu skrývala sa pod mrakmi krajina, zakončená viditeľným zaokrúhleným obzorom.

Onedlho sa krajina premenila na časť obrovskej gule, ktorá Sa pomaly otáčala zdanlivo proti smeru letu. O hodinu neskôr zemeguľa bola už tak ďaleko, že ju bolo možno zachytiť celú jediným pohľadom.

V medzerách medzi pásmami mračien miestami prekukovala hnedozelená zem a indigovobelasé more. Seversona tento pohľad sklamal, lebo očakával, že uvidí čosi ako školský glóbus s jasne rozoznateľnými pevninami a morami…

18 MALÝ VÝLET PO MESIACI

Na veľkej mesačnej rovine, upravenej na letisko, bolo rušno. Prílet medziplanetárneho lietadla zo Zeme vítali obyvatelia Mesiaca vždy radostne, hoci. sa opakoval trikrát do týždňa. Lietadlo predsa zakaždým prinášalo trochu „pozemského vzduchu“ a bolo akýmsi priamym spojivom s rodným domovom.

„Lietadlo Luna pristáva presne podľa cestovného poriadku,“ hlásil hlas v reproduktore vo vnútri veľkej sklenej haly. Neďaleko kráterov, ožiarených slnkom, dosadla raketa na rovnú plochu. Na kuse ešte bežala na širokých podvozkoch, až sa napokon zastavila pri hale. Otvorili sa veľké dvere a letúň vošiel dovnútra. Keď sa vráta zavreli, ozval sa šum, pripomínajúci ventilátor. „O chvíľu môžeme vystúpiť, len čo komoru naplnia vzduchom,“ vysvetľovala Alena.

„A nebudeme si navliekať skafandre?“ spýtal sa zadivený Severson.

„Pristávame na hlavnom letisku, tu ich nepotrebujeme. Hangáre sú tu vzorne vybavené, takže sa ocitneme priamo v pozemskom prostredí.“

Cestujúci prešli hlavnou chodbou k východu z rakety a pomaly zostupovali po pristavených schodíkoch. Severson chcel Alene dokázať, že je po ceste celkom svieži, a z piateho schodíka zoskočil.

Údivom vyvalil oči. Hoci bol voľne vo vzduchu, klesal tak pomaly, akoby visel na padáku.

Alena sa rozosmiala.

„Nezabúdajte, že tu máme šesťkrát menšiu príťažlivosť ako na Zemi. Tu sa musíte pohybovať opatrnejšie, lebo sa môže stať, že sa nečakane nájdete na vrcholku niektorého krátera.“

Cestujúci sa pozdravili s obyvateľmi Mesiaca a každý išiel po svojom. Alena a Severson si zajedli v jedálni hlavnej budovy letiska a na Alenin návrh vydali sa na cestu po povrchu Mesiaca. Obliekli si skafandre a nasadli do zvláštneho traktora, ktorý pripomínal vojenský tank. Namiesto oceľovej veže bola na ňom veľká sklená guľa, z ktorej si mohli poobzerať okolitú krajinu.

„Prosím, ku kráteru Tycho,“ požiadala dievčina šoféra a obrátila sa k Seversonovi: „Najskôr vám ukážem, aký je na Mesiaci život a koľko je pravdy na dohadoch starého hvezdára Hansena.“

Voz sa rozbehol veľkou rýchlosťou po ploche letiska priamo ku skalnatému pohoriu. Za krátky čas našli sa naši pútnici v úzkom údolí, lemovanom rozorvanými stenami fantastických tvarov. Ozubené pásy traktora rozvírovali okolo seba jemný sivohnedý prach, ktorý pomaly klesal dolu a zasypal stopy voza.

Údolie ústilo do neveľkej roviny zovrenej do menších kráterov.

„Na jeden z nich sa podívame bližšie, súhlasíte?“

navrhla Alena. Otvorila dvere kabíny a zoskočila dolu. Severson ju nasledoval, no teraz už opatrnejšie ako pri pristátí lietadla na Mesiaci.

Výstup po skalnatej stráni nebol ťažký. Na vrcholku krátera otvorila sa pred výletníkmi úzka hlboká priepasť. Jej dno pokrývala čudná sklovitá hmota.

„Tento kráter je zrejme sopečného pôvodu, rovnako ako ostatné tu okolo. No pohorie, ktoré vidíte na obzore, vzniklo dopadom obrovského meteoru.“

Severson si pri rozhovore sadol pohodlne na veľký balvan, ktorý ležal neďaleko pažeráka krátera v malej priehlbni.

„Balvanom tu veľmi nedôverujte,“ varovala ho Alena, keď to zbadala. „Pozrite…“ a neveľkou silou postrčila balvan, ktorý ležal obďaleč. Pohol sa a ako v spomalenom filme začal sa kotúľať k pažeráku. Cestou strhol so sebou ešte niekoľko ďalších kameňov, takže do vnútra sopky vrútila sa celá lavína. Severson márne napínal sluch. Celý výjav sa odohral bez najmenšieho zvukového sprievodu.

„Skafandre neprepúšťajú zvuk?“ spýtal sa Severson naivne.

„V skutočnosti nemajú čo prepúšťať,“ usmiala sa dievčina. „Ako viete, zvuk sa šíri len vo vzduchu alebo v nejakej inej hmote. A vzduchu na Mesiaci niet. My dvaja sa dohovoríme Iba preto, že do skafandrov sú vmontované malé prijímače a vysielače.“

„Keď tu niet nijakého vzduchu, ako tu teda môže jestvovať život?“ uvažoval Severson, keď zostupovali do údolia.

„Uvažujete celkom správne: kde niet vzduchu a vody, tam ťažko môže vzniknúť život. To len daktorí vedci v minulosti sa domnievali, že život je možný aj bez kyslíka a bielkovín. Viete, oni si mysleli, že napríklad uhlík môže nahradiť kremík a namiesto vody môže v potokoch tiecť kyselina sírová. No práve tu na Mesiaci sa presvedčili, že v takýchto podmienkach nemôže byť o živote ani reči. Keď vstúpili vedci po prvýkrát na pôdu Mesiaca, overovali si na mieste aj ďalšiu domnienku, či totiž neostalo trochu vzduchu vo vnútri kráterov a či tam teda nerastú nejaké zvláštne lišajníky. No môžete prejsť celý Mesiac krížom-krážom, a nič také nikde nenájdete. Ani predpoveď, že tu nájdeme malinké živé telieska podobné vírusom, ktoré tlakom svetla putujú po vesmíre a rozsievajú po ňom život, sa nesplnila.“

Pri rozhovore odbočili naši výletníci z pôvodnej cesty a dostali sa medzi lávovité vyvrené skaly.

Po niekoľkých krokoch otvoril sa pred nimi temný otvor. Alena doň vstúpila ako prvá a zapálila elektrickú lampu, ktorá bola vmontovaná do každého skafandra.

„Tato jaskyňa vznikla pri sopečnom výbuchu niekedy pred päťdesiattisícmi rokov. Nazvali sme ju podľa vedca, ktorý ju prvý preskúmal, Scheinerovou jaskyňou. Vo vedeckom svete je známa, pretože práve v hej padli posledné nádeje tých, ktorí sa domnievali, že na Mesiaci nájdu nejakú formu života. Jaskyňa je totiž zo“ všetkých strán — okrem vchodu — vzduchotesne uzavretá — a pritom je celkom vzduchoprázdna a bez najmenšej stopy po vode.“

Na spiatočnej ceste dostali sa výletníci k prekážke, ktorá sa Seversonovi zdala byť neprekonateľnou. Podvedome sa preto obrátil vyhľadať iný priechod. Zastali totiž pri hlbokej trhline v zemi, najmenej päť metrov širokej.

„Takáto prekážka nás predsa nemôže zdržať,“ povedala Alena — a prv ako sa Severson spamätal, rozbehla sa a ladným skokom trhlinu preskočila.

„Jedna z výhod menšej príťažlivosti,“ dodala stručne.

Traktor sa opäť pohol. Fantastické tvary skál rýchlo menili svoju podobu. Pred výletníkmi vystúpila proti hviezdnatej oblohe strmá stena, dosť pravidelne zvrásnená. Traktor šiel kúsok popri nej. Zastavil sa pri vchode do širokého tunela, ktorý na prvý pohľad svedčil o činnosti človeka na Mesiaci.

Vo vnútri širokej chodby žiarili svetlá.

„Tadiaľto sa dostaneme na druhú stranu pohoria, pravda?“ hádal Severson. Alena však zavrtela hlavou.

„Tadeto sa dostaneme do rudných baní, drahý priateľ. Dobývame tu urán, volfrám, chróm, mangán, kobalt a železo.“

„Ako pozorujem, horský masív je naozaj z tvrdého kameňa. Tunajší baníci sa asi poriadne nadrú, najmä keď musia pracovať v skafandroch.“

„Uvidíme…“ usmiala sa záhadne Alena a vykročila vpred.

Výletníci sa zakrátko dostali do širokého priestoru, zo všetkých strán uzavretého sklenými stenami. Privítalo ich tu niekoľko ľudí. Vstali od dlhých dosák s obrazovkami a vyšli im naproti.

„Predstavujem vám tunajších baníkov. Čo myslíte, vyzerajú zrobení?“ spýtala sa Alena a s rozkošou sledovala údiv na Seversonovej tvári.

„Len si z nás nerobte žarty, súdružka Svozilová, lebo vám na stavbu Lúča nedáme ani gram kovu,“ zasmial sa jeden z mužov. „Čože je to za robotu — na diaľku usmerňovať vysokofrekvenčné lúče a na kontrolných obrazovkách sledovať, či dobre pracujú,“ obrátil sa k Seversonovi. „V lúčoch sa totiž indukujú také mohutné prúdy, že sú schopné rozrušovať horniny. Napokon, pozrite…“

Návštevníci pristúpili k veľkej obrazovke, na ktorej vznikol podivný obraz. Na koľajniciach bol na nízkej konštrukcii pripevnený kovový valec s niekoľkými trubicami. Stena pred valcom rozpadávala sa neviditeľnou silou na drobné kamene, ktoré padali na bežiaci pás pod prístrojom.

Severson sa cítil ako v rozprávke. Nevdojak si spomenul na prácu v baniach, keď bol ešte mladý. Navštívil ich raz so školskou výpravou. Aj vtedy sfáral dolu.

„Čaká nás ešte kus cesty a veľa zaujímavého,“ vytrhla dievčina Seversona zo spomienok.

Voz vošiel do temného úzkeho priesmyku so strmými stenami. Slnkom ožiarené horské vrcholky odrážali dolu tak málo svetla, že šofér si musel na cestu svietiť. Inak by sa bol sotva vyhol zavčasu trhlinám v zemi a veľkým balvanom, ktoré stáli v ceste.

„Práve prechádzame päťtisíc metrov vysokým násypom do krátera Clavius,“ opäť sa rozhovorila dievčina po krátkej prestávke. „Celý tento priesmyk vidieť zo Zeme iba najsilnejšími ďalekohľadmi — no aj to iba nepatrnú ryhu. O chvíľu sa dostaneme do násypovej roviny krátera.“

Voz s dobre perovanou kabínou šiel rýchle. Mátožne sa pohybujúce tiene, vykreslené reflektormi na zvlnených stenách, pôsobili na Seversona tiesnivo. S uľahčením si vydýchol, keď voz vyšiel z temného priesmyku na ožiarenú rovinu, rozrytú drobnými krátermi.

Na oblohe žiarilo z hviezdnatej oblohy jasné Slnko, ovenčené zelenkavou korunou. Neďaleko neho svietil mdlým svetlom malý kosák Zeme. Steny drobných kráterov, hviezdy, veľký glóbus na oblohe, ba aj samo Slnko — všetko pôsobilo svojou nehybnosťou takým hlbokým dojmom, že Severson sa zachvel. Len teraz si všimol, že na obzore sa končí mŕtva krajina širokou rovinou.

„Z vašich slov som vyrozumel, že vchádzame do vnútra krátera Clavius — no zatiaľ sme prešli iba akýmsi pohorím,“ divil sa. „Mám dojem, že ste sa pomýlili a zablúdili sme. Ale neprekvapuje ma to. Sám by som sa v tejto čudáckej krajine nikdy nevyznal,“ dodal rýchle, aby spoločnicu neurazil. „Ešte vždy si nemôžem zvyknúť na ten nezvyčajný obraz: dolu hory a roviny, ožiarené Slnkom — hore čierna obloha. A na nej hviezdy spolu so Slnkom i so Zemou…“

Alenu potešilo, že sa Severson konečne rozhovoril. Až doteraz sedel zamĺknutý vedľa nej, kŕčovite sa držal operadla a ustavične sa obzeral na všetky strany.

„Už som sa obávala, že pobyt na Mesiaci vás znepokojuje,“ povedala s uľahčením.

„Vedela som, že vás prekvapí široký rozhľad v tejto krajine. Keď som sem prvý raz prišla, prežila som to isté. Čo ako neuveriteľným sa to zdá, predsa len prechádzame teraz cez kráter.“

„Prečo teda nevidíme na protiľahlej strane jeho vnútorné steny?“ namietal Severson.

„Ťažko by sme ich dovideli. Kráter Clavius je totiž jedným z najväčších na Mesiaci. V priemere má vyše dvesto dvadsať kilometrov.“

„Ale aj na takú vzdialenosť by sme museli vidieť aspoň vrcholky hôr, najmä ak sú päťtisíc metrov vysoké, ako sama tvrdíte,“ neustále pochyboval Severson.

Alena sa neubránila smiechu.

„Páči sa mi, že tak dôsledne bránite svoj názor. No jednako, nateraz si ho musíte trochu opraviť. Nie som síce neomylná, ale teraz som si celkom istá, že sme nezablúdili. Ako viete, Mesiac je omnoho menší ako Zem. Jeho povrch je teda viac zaoblený. Preto hory, ktoré sú od nás viac ako sto kilometrov vzdialené, schovávajú sa nám za obzor…“

„Vidíte, vidíte, ako len málo toho viem. Teraz vás asi mrzí, že ste ma vzali so sebou,“ usmial sa trpko.

Alena sa podívala na svojho spoločníka prekvapene. V prvom okamihu nevedela, čo má odpovedať. Až teraz si uvedomila, že Severson ešte vždy podlieha depresii, že sa ešte vždy nezdravo podceňuje. Vzala ho za ruku.

„Prečo vidíte vo mne ustavične iba učenú učiteľku, a nie priateľku?“ zašepkala. „Je to v podstate moja chyba. Som zlou sprievodkyňou. Usilujem sa vysvetľovať — a zatiaľ iba poučujem…“

19 NEBEZPEČNÝ DÁŽĎ

Voz sa zrazu nečakane zastavil, prudko sa trhol a otočil sa takmer na mieste. A už uháňal späť k horskému masívu.

Alena rýchlo preladila vysielačku svojho skafandra na kmitočet, na ktorom prijímal šofér.

„Čo sa deje? Prečo sa tak rýchle vraciate?“

„Rádiolokačná stanica na južnom observatóriu hlási skupinu menších meteorov. Mesiac sa s nimi stretne o päť minút. Najohrozenejšie je práve územie okolo Clavia.“

Voz sa rútil veľkými skokmi späť.

Niekoľko krokov od neho zvíril sa prach, akoby v ňom vybuchol granát. O chvíľu sa ďalší kužeľ prachu zdvihol od zeme. Na neďalekej skale zablyslo sa krvavé svetielko.

Konečne sa voz ocitol na úpätí vysokých hôr. Rýchle zabočil okolo rozorvaných skál do úzkej rokliny. Temnotu prerazila žiara niekoľkých reflektorov. Voz sa znovu mykol a zastavil sa na okraji priesmyku.

„Choďte ďalej, tam bude bezpečnejšie,“ zvolala dievčina. Šofér však zavrtel hlavou. Bezo slova ukázal hore, kde medzi vrcholkami skál presvecoval úzky pás oblohy s Mliečnou dráhou.

Alene aj Seversonovi pri pohľade hore od hrôzy zatajil sa dych. V žiari reflektorov vznášali sa medzi skalnatými stenami tmavé tiene. Čím viac sa približovali ku dnu rokle, tým viac sa podobali mohutným balvanom. Padali pomaly, akoby to boli balóny naplnené ľahkým plynom. Odrážali sa od výčnelkov v stenách priesmyku a rozdeľovali sa na menšie balvany, ktoré klesali ešte pomalšie.

Hrozné divadlo sa odohrávalo v úplnom tichu. Balvany nehlučne dopadali na dno rokle, ešte niekoľkokrát poskočili a vo víre prachu ukladali sa do nepravidelnej mohyly.

Ešte dlho potom, keď dopadol posledný kameň, zostali Severson aj Alena ako zarezaní. Šofér však nijako nezaháľal.

Pohyblivým reflektorom upevneným na vrchu kabíny neustále kontroloval skaly nad vozom.

„Ešte šťastie, že takýto cirkus nám meteory nerobia veľmi často,“ prerušil mlčanie. Keď si všetci traja naladili dorozumievacie aparáty na rovnaký kmitočet, pokračoval:

„Kým neboli vybudované „meteorologické“ stanice na obidvoch observatóriách, bola cesta po mesačnom povrchu naozaj hrou v lotérii. Divím sa, že dnes prišlo hlásenie tak neskoro. To zasa niekto pri rádiolokátore zaspal. Takéto krupobitie lietavíc dá sa predsa zistiť oveľa skôr. Mali sme naozaj šťastie, že nás niektorý ten kamienok neprevŕtal…“

„A čo sa stane, keď takýto dážď meteorov pokropí hangáre na letisku?“ spýtal sa Severson. „Meteory predsa ľahko prerazia sklenú strechu…“

„Budovy na letisku — tak isto ako Observatóriá — sú pred meteormi chránené dvojakým spôsobom,“ vysvetľoval šofér. „Po prvé, ako som už povedal, meteory nebombardujú Mesiac tak často, ako sa ľudia domnievali, kým sa sem ešte nedostali. Dnes už vieme dosť presne, kedy sa Mesiac na svojej púti vesmírom stretne s rojom lietavíc, pretože obiehajú okolo Slnka práve tak pravidelne ako Zem. Mesiac nemá atmosféru, a pritom má malú príťažlivosť. Preto ho mnoho meteorov obíde vysoko nad povrchom. Pohyb meteorov neustále sledujú radarové stanice na obidvoch póloch, takže nás nemôžu prekvapiť. Ak niektorý z rojov lietavíc mieri na nekryté budovy, vytvoria osadníci nad budovou ochrannú clonu z vysokofrekvenčných lúčov, ktoré už vo veľkej vzdialenosti roztrieštia meteory na jemný prach molekúl. A keď sa niektorému prudko letiacemu kameňu podarí cez túto clonu preletieť, zadržia ho steny budovy, pretože sa skladajú z troch vrstiev zvláštneho pružného skla. Posledná, vnútorná vrstva zadrží aj najprudší úder. Priebojnosť meteoru mierni aj priestor medzi stenami, ktorý je vyplnený vzduchom. A napokon — aby bola bezpečnosť obyvateľstva skutočne zaručená — nebezpečenstvo meteorov sa vopred ohlasuje poplachom, pri ktorom sa všetci ukryjú do podzemných krytov.“

„A ako sú pred meteormi chránené medziplanetárne lietadlá? V tých sa predsa nemožno ukryť pod zem…“ spýtal sa Severson.

„O pohybe meteorov sú vodiči lietadiel neustále presne informovaní a lietadlá vedú tak, aby sa vyhli väčším rojom. Proti ojedinelým menším sú chránené podobne ako budovy na Mesiaci: trojitou stenou a vysokofrekvenčnými lúčmi. Napokon — lietadlo sa s meteormi stretne zriedkavo. Na taký obrovský priestor, aký je medzi Zemou a Mesiacom, je ich naozaj máličko…

Prepáčte, neskôr vám všetko vysvetlím podrobnejšie. Už je po nebezpečenstve a je najvyšší čas pokračovať v ceste…“

Šofér stlačil niekoľko gombíkov na vodičskej doske, ale voz sa ani nepohol. Otvoril teda dvere kabíny a vystúpil, aby si ho pozrel zvonku.

Sklonil sa nad zadnou časťou krytu a zúfalo zakýval rukami.

„Docestovali sme. Motor je prestrelený v najcitlivejšej časti. Odniesol to zrejme za nás — meteor nás minul iba o päťdesiat centimetrov…“

Šofér sa vrátil do kabíny a rukou si prešiel po vrcholku sklenej kukly.

Zrejme si chcel prečesať vlasy a v roztržitosti zabudol na kuklu.

„Päťsto kilometrov,“ zasmial sa trpko.

„Neostáva nič, iba požiadať o pomoc…“

Bez čakania na odpoveď zapäl hlavnú vysielačku vo voze a pripojil k nej mikrofón svojho skafandra.

„Tu traktor číslo sedemnásť. Volám z krátera Clavius. Volám akademika Scheinera.“

„Tu akademik Scheiner. Zdravím vás, Pelton, aj vzácnych hostí. Už vás netrpezlivo čakáme. Čo si želáte?“

„Meteor nám prestrelil voz. Zostali sme trčať na okraji Moretuzského priesmyku. Prosím o pomoc…“

„Ihneď štartujeme. Ste všetci zdraví?“ zachvel sa Scheinerov hlas.

„Okrem traktora — všetko v najlepšom poriadku…“

Šofér sa otočil k Alene a k Seversonovi.

„Nebudeme tu predsa nečinne čakať. Pozývam vás na malú prechádzku po okolí…“

Naši cestujúci vystúpili z voza a šli za svojím sprievodcom. Neďaleko ústia priesmyku odbočil do širokej trhliny v skale.

„Toto je najkratšia cesta k Jazeru víťazstva. Len sa nebojte, nestretne nás tu nijaké nešťastie. Som tu ako doma,“ povzbudzoval svojich spoločníkov.

Na konci trhliny zjavila sa neveľká rovina, zovretá strmými skalnými stenami.

„Jazero je síce bez vody,“ usmial sa šofér, „no zato má takú zvláštnosť, akou sa nemôže pochváliť ani celé obrovské More dažďov — Mare Imbrium. Pozrite len, súdruh Severson…“

Šofér ukázal na veľkú mohylu uprostred roviny. Prekvapovala pravidelnými tvarmi. Aj dlhý temný tieň, ktorý vrhala na rovinu, mal takmer rovné okraje.

„Túto pyramídu určite postavili ľudia. Nebude to pamiatka na nejaké tvory, čo kedysi dávno žili na Mesiaci?“ spýtal sa Severson, ktorého fantázia pracovala v nezvyčajnom prostredí najbujnejšie.

„Je to naozaj práca ľudí,“ vysvetľovala Alena, ktorá tieto miesta raz už navštívila. „Poďte len bližšie. Záhadný nápis na mohyle možno rozlúštite…“

Až keď bol Severson zopár desiatok metrov od pyramídy, všimol si, že na jej vrcholku na malej plošine leží čudný predmet. A bol to akýsi stroj s podobnými pásmi, ako mal traktor číslo sedemnásť, ktorým prišli naši pútnici.

Severson sa zastavil, zopäl ruky a sklonil hlavu.

„Načo ten smútok, Leif?“ spýtala sa Alena. „Nestojíme predsa pri hrobe! Sme pri pomníku slávy. Vari ste sa domnievali, že tu zahynula posádka traktora, ktorý stojí na pyramíde? Nože, poďte sa podívať na mohylu z druhej strany. Pochopíte sám, i bez vysvetľovania…“

Alena vzala Seversona za ruku a zaviedla ho k stene ihlana, ktorú práve priamo ožarovalo Slnko. Z veľkej čiernej dosky svietili veľké zlaté písmená.

„Veď je to ruská azbuka!“ zvolal prekvapene a rýchlo čítal:

„Na tomto mieste pristála prvá raketa, vystrelená zo Zeme na Mesiac. Sláva veľkému Ciolkovskému, ktorý nám ukázal cestu do vesmíru! Sláva vede, ktorá ovenčila ľudstvo vavrínmi víťazstva nad vesmírnymi priestormi!“

„A kto bol šťastlivcom, čo prvý zastal na pôde Mesiaca?“ spýtal sa Severson dojate.

„Automatický traktor, ktorý vidíte na mohyle. Jeho jedinou posádkou boli prístroje, usmerňované rádiom zo Zeme. Len čo raketa pristála, otvorila sa jej stena a traktor automaticky vyšiel do tejto roviny. Televízne prijímacie kamery — to boli prvé oči, ktoré uzreli Mesiac zblízka. Pomocou nich sme si ho prezreli aj my na Zemi. Spomínam si na ten vzrušujúci okamih tak živo, akoby to bolo včera. Vtedy som chodila do prvej triedy.

„Raketa šťastlivo pristála,“ ako blesk letela zpráva všetkými triedami. Ešte teraz vidím staručkého učiteľa, ako vylaďuje trasľavou rukou školský televízor a ako sleduje so slzami v očiach prvé vysielanie z Mesiaca, ktoré zosilňovali a prenášali všetky televízne stanice sveta. Ja som vtedy, pravda, ani dobre nechápala, aké veľké bolo víťazstvo, ktoré dosiahli sovietski vedci…“

Na hviezdnej oblohe zjavili sa dve pohybujúce sa jasné svetlá — červené a zelené. Zakrúžili nad rovinou víťazstva a opäť zmizli z dohľadu.

„Scheiner je už tu, ten sa ale poponáhľal,“ zvolal radostne šofér. Keď sa svetlá opäť priblížili, odopäl si zo skafandra elektrickú lampu a zakýval ňou nad hlavou.

O niekoľko okamihov zaligotal sa v žiare Slnka lesklý trup raketového lietadla, z ktorého na niekoľkých stranách vyšľahovali červené plamene.

Z baňatého trupu vysunuli sa podvozky a lietadlo pristálo.

„Teším sa, že vás všetkých vidím zdravých a v dobrej nálade,“ volal radostne muž menšej postavy, len čo vyskočil z lietadla.

„Prosím, nastúpte, za okamih sme doma, čakajú vás tam netrpezlivo — aj malé prekvapenie pre súdružku Svozilovú…“

Alena sa na schodíkoch zarazila: „Počkajte chvíľku, zabudla som si vo voze dôležitú vec…“

„Len nastúpte, súdružka Svozilová, zabehnem vám po to,“ ponúkol sa šofér. Prv ako mohla Alena protestovať, uháňal dlhými skokmi po rovine k trhline v skalnej stene. Zostal za ním iba rozvírený hnedosivý prach…

Keď sa šofér vrátil s veľkou aktovkou, lietadlo ihneď vzlietlo do výšky. Opísalo nad rovinou Clavia veľký oblúk a zamierilo na sever.

„Mám tu menovca,“ ukázal muž šedivých vlasov a drobnej postavy na široký kráter, ktorý trčal vľavo proti obzoru. „Aj to je Scheiner, lenže nie akademik — a nezdedil meno po mne. Dostal ho po inom Scheinerovi oveľa skôr, ako stúpil prvý človek na Mesiac.“„

Rovina pod lietadlom ustúpila hornatej krajine, ktorá pripomínala rozbúrené more. Na mnohých miestach bola prevŕtaná kruhovitými otvormi najrôznejších veľkostí a hĺbok. Veľké kruhy boli rozrušené menšími — a tie potom ešte menšími.

Po krátkom lete otvorila sa pred cestujúcimi hlboká kruhová priepasť. K jej okraju vinuli sa po náhornej rovine úzke svetlé pásy, ktoré jasne svietili z hnedastej skalnatej plochy.

„Už sme nad pohorím Tycho, u nás sa cestuje rýchlo,“ slávnostne oznámil akademik Scheiner. „Ešte pár tisíc metrov nižšie — a sme doma…“

Lietadlo dosadlo na starostlivo upravenú rovnú plochu na dne širokého krátera. Takmer polovica obrovskej priepasti plávala v tmavom tieni. Iba na niekoľkých miestach svetlá reflektorov pretínali tieň.

O pár minút prišlo k lietadlu niekoľko vozov rovnakého typu ako traktor číslo sedemnásť. Cestujúci rýchlo prestúpili a vozy sa dali na cestu smerom do neosvetlenej časti priepasti. Prešli niekoľko kilometrov a ráz krajiny sa nijako nezmenil. Prekvapenie čakalo hostí až v tieni. Len čo obišli poslednú Slnkom ožiarenú skalu, ktorá osamelo trčala z roviny, vystúpila pred nimi vo svetle reflektorov spletitá konštrukcia, pripomínajúca železničný oceľový most. Koniec konštrukcie sa strácal v temnotách.

„Kedy dokončíte rozjazdovú dráhu?“ spýtala sa Alena pri pohľade na silné oceľové piliere.

„O dve hodiny bude hotová,“ poznamenal akademik s úsmevom.

„Hotová? To predsa nie je možné,“ s nedôverou pozrelo dievča na Scheinera.

„Vo svojej zpráve ste predsa tvrdili, že s dráhou môžeme počítať najskôr o päť dní.“

Akademik pokrčil plecami a znova sa huncútsky usmial.

„Čo sa dá robiť. Všetko je hotové, je hotové, je hotové,“ zanôtil áriu z Predanej nevesty.

„To je naše prekvapenie číslo jedna. A kedy dokončíte montáž pokusnej rakety?“

„V stredu ju majú dokončiť. Vo štvrtok ju sem dopravia. Nepriletí len Navrátil so zástupcami akadémie, ale aj Watson. Chce sa vraj na tú hanbu pozrieť zblízka — a potom sa nám vysmiať…“

„No uvidíme, kto sa najlepšie zasmeje. Môže sa stať, že to budem práve ja,“ povedal akoby mimochodom Scheiner a poklepal šoféra po pleci.

„Majster Sugár, čiže lúč podľa vašej materčiny — zaleťte s nami, prosím, do televíznej stanice. Chcel by som si s Watsonom pohovoriť.“

Šofér spomalil jazdu a počkal, kým ho ostatné vozy predišli. Potom zabočil doľava a prešiel popod konštrukciu na druhú stranu mosta. Zastavil pri sklenej svietiacej budove. Akademik otvoril dvere kabíny a naznačil Alene a Seversonovi, aby ho nasledovali.

„Prečo chce hovoriť s Watsonom — a práve teraz,“ dumala Alena. Vedela, že akademik Scheiner má niečo za lubom, lež márne si lámala hlavu, čo by to asi mohlo byť. Po rozhovore s Watsonom bola ešte zmätenejšia.

Rozhovor bol totiž veľmi krátky a ako sa jej zdalo, nemal ani hlavy, ani päty.

„Zajtra máte dobré spojenie na Mesiac, priateľu,“ povedal Scheiner, keď sa Watsonova tvár zjavila na obrazovke. „Lietadlo štartuje presne o štrnástej hodine z Moskvy. Ak chcete vidieť niečo veľmi dôležité a prekvapujúce, použite toto lietadlo a prileťte k nám.“

„Neviem, čím by ste ma mohli prekvapiť. Ako viete, nerád lietam na Mesiac. Celkom mi stačí, keď ta pozriem vo štvrtok na Navrátilov pokus. Tých zvyšných päť dní prežijem radšej na Zemi. Tu sa cítim bezpečnejšie…“

Potom ešte niekoľko zdvorilých slov a celý rozhovor sa skončil.

„Ani mne neprezradíte, čo sa bude zajtra diať?“ spýtala sa Alena.

„Zvedavá ako všetky ženy,“ usmial sa akademik. „Len si ešte pár hodín počkajte. Nudiť sa tu nebudete. Dovtedy môžete priateľa Seversona povodiť po podzemných oceliarňach a prejsť sa po rozjazdovej dráhe. Niekoľko kilometrov prechádzky vám po dobrom obede nezaškodí…“

Keď Alena a Severson opúšťali rozľahlé podzemné závody, Slnko už ožarovalo časť rozjazdovej dráhy. Niekoľko jeho lúčov odrážalo sa oslnivo od lesklého predmetu, ktorý ležal v koryte dráhy na dolnom okraji šikmého mosta. Alena si rukou priclonila oči, aby lepšie videla. „Je to fatamorgána, alebo mám halucinácie?“ zvolala zrazu a rozbehla sa k rozjazdovej dráhe. Severson v strachu, aby sa jej nič nestalo, utekal za ňou.

„Aj vy vidíte to, čo ja?“ udychčane vyrazia zo seba, keď dobehla k mostu.

Pohľad na začiatok dráhy prekvapil aj Seversona.

„To je predsa — to je predsa — pokusná raketa, ktorú montujeme v Prahe…“ zajachtal.

„Len trochu odlišnej konštrukcie,“ vyhlásil s úsmevom na tvári Scheiner, ktorý práve vystúpil z budovy na okraji mosta.

„To je, prosím, moje prekvapenie číslo dve. Kolega Navrátil sa preto hádam na mňa nenahnevá, keď si dosiahnuteľnú rýchlosť rakety overím o niečo prv ako on a zástupcovia prezídia akadémie. Moje skúsenosti mu možno pomôžu zdokonaliť aj jeho pokusnú raketu…“

Keby sa pred Alenou zrazu otvorila zem, nebola by viac prekvapená ako teraz.

„Nevravíte tak, ani tak — a to znamená, že nemáte námietky. Dobre, dajme sa teda do práce,“ povedal akademik a naznačil im, aby odstúpili od rozbehovej dráhy. Vstúpil do budovy a zamával rukou. O okamih vyšľahol zo striebristého trupu dlhý červený plameň a raketa priamo poskočila hore po šikmom moste. Most opustila už rýchlosťou blesku. Na hviezdnatej oblohe nakreslila dlhú červenú čiaru — a stratila sa z dohľadu…

20 SMRŤ V PUSTATINÁCH

„Nože, poďte a počúvajte,“ zvolal Cahén, keď celý bez seba vtrhol do Čan-suovej pracovne.

„Zložili ste vari kantátu na neznámu planétu?“ usmial sa Čan-su. Robil takto narážku na Cahénovho hudobného koníčka — komponovať hymny na oslavu vesmíru.

„Nie, nie, tentoraz si kantátu zložila neznáma planéta sama. Len si predstavte, podarilo sa mi rozlúštiť ďalšiu časť kľúčovania — a zachytiť takmer celý súvislý program. Zachytil som ho na pás. Ide zrejme o nejaký koncert. Nášmu ľudskému sluchu veľmi nelahodí, no aj tak je to obrovský úspech. Už sa teším, ako sa bude tváriť Watson, keď ho bude počuť. Teraz vysielajú dáku prednášku. Poďte si vypočuť to krásne fňukanie…“

Vedci boli už na odchode, keď sa v televízore ozval známy hlas dievčaťa z centrály:

„Voláme súdruha Cahéna a Čan-sua. Majú prísť okamžite do nemocnice v Tycho.“

„Hádam sa len nestalo nešťastie pri Scheinerovom pokuse?“ riekol v neblahej predtuche Čan-su a nečakajúc odpoveď, vybehol z miestnosti. Zblednutý Cahén ho nasledoval.

V hlavnej hale observatória rýchlo si navliekli skafandre a bežali na letisko. Už o niekoľko minút opúšťalo raketové lietadlo budovy na južnom póle Mesiaca a zamierilo na sever ku kráteru Tycho. Pilot odvážne pristál niekoľko desiatok metrov od hlavného vchodu do podzemných oceliarní.

Doktor Navarov, lekár závodnej nemocnice, čakal vedcov už pred vchodom. Aj Alena Svozilová im vybehla v ústrety. Bola taká bledá, že sa jej Cahén zľakol.

„Ponáhľajte sa, prosím vás, Severson utrpel ťažký úraz, ide mu o život,“ volala udychčaná. „Ach, ja nešťastná, prečo som ho len brala so sebou!“

Nemocnica bola hneď pri vchode, takže o niekoľko okamihov vstupovali vedci do sály, kde ležal Severson.

Pacient ležal nehybne.

„Spi,“ odpovedal lekár na nemú otázku návštevníkov. „Upokojte sa, krízu už prekonal. Severson utrpel menší úraz na ľavej nohe a vzápätí nato dostal srdcový záchvat.“

„A ako sa to stalo, vravte?“ starostlivo sa spýtal Čan-su.

„Pri udalostiach, kvôli ktorým sme vás vlastne pozvali. Pred dvoma hodinami zachytili ľudia pri štartovacom moste zúfalé volanie o pomoc, ktoré vysielal niekto pomocným vysielačom na skafandri. Neznámy nešťastník vykríkol iba dvakrát „pomoc“ — a potom bolo počuť len chrčanie, ktoré o niekoľko sekúnd stíchlo. Keďže ranený neudal miesto, kde sa nachádza, ihneď bolo treba pátrať po okolí. Podľa rovnakej vlnovej dĺžky s vysielačmi pracovníkov na moste sme usúdili, že ide o jedného z nich, a že teda nemôže byť ďaleko. Volanie počul aj Severson. Prv ako sme sa spamätali, rozbehol sa ku skalám aj on, aby pomohol pri hľadaní. Alene neostávalo nič iné, ako nasledovať ho. Severson, nezvyknutý na gravitáciu Mesiaca, pri jednom skoku cez balvan spadol a vytkol si nohu. Srdcový záchvat dostal až tu…“

„Je už po nebezpečenstve? Nezabúdajte, že má za sebou ľadový spánok,“ obrátil sa Čan-su k lekárovi.

„Srdce pracuje už celkom normálne. Aj noha — okrem malého výronu — je v poriadku…“

„A nešťastník, ktorý volal o pomoc?“

„Dosiaľ ho nenašli…“

„A zistili ste už, kto chýba?“

„Áno, inžinier Fauchar. Keď odchádzal zo závodu, povedal spolupracovníkom, že ide pozrieť, ako pokračuje pokus s rýchlostnou raketou. Z hlavného vchodu odbočil vraj doľava. Práve sa zberá na cestu ďalšia prieskumná čata, ktorá prezrie skaliská pod hlavným násypom.“

Čan-su si rýchlo pripevnil sklenú helmu, ktorú odklopil pri vstupe do miestnosti.

„Povedzte im, prosím, aby chvíľočku počkali, rád by som šiel s nimi,“ požiadal lekár.

„Idem tiež,“ rozhodol sa Cahén. „Podľa hlásenia hlavnej stanice nebezpečenstvo meteorov dnes nehrozí. Nejde mi do hlavy, čo sa mohlo stať…“

Výprava postupovala v temnom pološere, ktoré vytváral dlhý tieň strmého násypu krátera. V žiare reflektorov vystupovali z temnôt ostré útesy a kamenné stromy, vytvorené vyvretou lávou.

Na úpätí divo zvlnených pahorkatín výprava sa rozdelila na niekoľko čiat.

Čan-su a Cahén sa pridali k čate, ktorá postupovala do hôr, ku strmej skalnej stene. Pomocou lán a čakanov vyškriabali sa na úzku cestičku, ktorú tvorila stvrdnutá vrstva lávy.

„Stopy!“ zvolal muž, ktorý šiel prvý.

Vskutku, vrstva jemného modrosivého popola bola prerušená. Miestami bolo videť jasné odtlačky ťažkých topánok skafandra.

„Čo hľadal inžinier Fauchar v týchto pustatinách?“ čudoval sa Cahén.

Osamelý chodec šiel cestičkou ešte niekoľko sto metrov. Všetci, ktorí ho teraz hľadali, museli postupovať nanajvýš opatrne, pretože po ľavej strane prírodou vytvorenej cestičky bola kolmá stena, husto posiata ostrými hrotmi, a po pravej strane priepasť.

V mieste, kde cestička zahýbala doľava, stopy sa odrazu končili.

Podobral sa azda na výstup po strmej stene?

Všetci mimovoľne pozreli nahor. Nad nimi ako strecha visela zvrásnená vlna lávy.

Nie, to nie je možné, touto cestou nemohol ísť.

Spustil sa teda dolu? A prečo sa vracal do nížiny?

Reflektory ožiarili dno priepasti. Postupne ho celé presvietili, ale po nešťastníkovi ani stopy.

„Traja mužovia by mali pokračovať v prieskume cestičky — ostatní sa musíme spustiť do priepasti. V týchto miestach sa rozhodne čosi stalo. Pozrite len, aká je tu rozrytá vrstva popola,“ ukázal Čan-su na okraj úzkej plošiny. Jeho návrh prijali bez námietok.

Mužovia záchrannej čaty pripevnili lano na ostrý skalný útes a prvý sa po ňom spustil Cahén. Len čo sa postavil na dno, zazrel tesne pri stene ležiaceho človeka v skafandri. Cahén sa zohol a posvietil mu do tváre.

„Ponáhľajte sa,“ zvolal zdesene. „Inžinier Fauchar je ťažko ranený, tvár má zaliatu krvou…“

O niekoľko okamihov boli všetci pri ranenom.

„Tvár javí známky udusenia a vykrvácania,“ riekol tíško jeden z členov záchrannej čaty.

„To teda znamená, že skafander je roztrhnutý… Áno, tu, v páse, vzadu — a tu, na ľavej strane…“ „Mŕtvy…“

Všetci sklonili hlavy.

„Rýchle… rýchle ho odnesme do nemocnice,“ zvolal zrazu Čan-su. „Možno sa dá zachrániť totálnou transfúziou krvi…“

Cahéna s inžinierom Faucharom v náručí rýchlo vytiahli na cestičku, raneného položili na skladacie nosidlá a čo najrýchlejšie ponáhľali sa dolu k hlavnému vchodu do podzemného závodu…

Na obrazovke Navrátilovho služobného televízora zjavila sa tvár dievčiny z centrálneho pražského fyzikálneho ústavu.

„Ako sa teším, že som vás ešte zastihla. V montážnej hale mi vraveli, že ste už odišli domov. Volá vás akademik Scheiner. Okamih, prepojím…“

„Zdravím vás, veľký dobyvateľ vesmíru,“ usmial sa Scheiner svojím typickým úsmevom, pri ktorom vždy privrel oči a málinko ohrnul nos.

„Už som to nemohol vydržať, musel som vás zavolať. Pôvodne som vás chcel prekvapiť až tu na Mesiaci. Viete o tom, že som vás trochu predbehol? — No, nebudem vás zbytočne napínať. Pred šiestimi hodinami odpálil som pokusnú raketu — a môžem vám s radosťou oznámiť, že už dosiahla päťdesiattisíc kilometrov za sekundu…“

„Akú raketu?“ čudoval sa Navrátil. „Veď ju dokončíme až pozajtra…“

„Naši mládenci boli na výsledky pokusu takí zvedaví, že si raketu v našich dielňach za mojej pomoci vyrobili sami…“

„To je od vás milé, ale obávam sa, že sa vám pokus nepodarí. Domnievam sa totiž, že vám chýba zdokonalený prijímač pravidelných signálov, ktoré musí raketa vysielať. Nezabúdajte, že na základe Dopplerovho princípu bude sa meniť aj kmitočet. A potom, našu raketu bude poháňať dokonalejší systém využitia atómovej energie…“

„… ktorý navrhol Zajcev, viem,“ doplnil Scheiner Navrátila. „Vtip je v tom, že našu raketu poháňa tá istá sila. Inžinier Zajcev nám totiž požičal kópiu návrhu, ktorý poslal vám. A prijímač máme tiež zdokonalený — zaobstaral nám ho akademik Čan-su. Má vraj v tom odbore dosť skúseností z lovu signálov Proximy…“

Navrátil sa chvíľu nemohol z prekvapenia spamätať.

„Je to skvelá myšlienka a ďakujem vám za pomoc. Ale prečo ste mi to neoznámili skôr? Mohli sme si ušetriť čas a spĺňať ďalšie naliehavé úlohy…“

„Aj o tom som uvažoval. No napokon som si povedal: Chlapče, dačo sa pri pokuse nepodarí, a čo potom. Odhalíš pekne nedostatky — odstrániš ich — a potom pokus pekne zopakujeme.“

Akademik Scheiner sa obzrel.

„Okamih, práve mi prichádzajú oznámiť, ako to po kračuje. Nože, chlapci, koľko?“

„Osemdesiat tisíc — a koniec…“

„Ako to?! Aký koniec?“

„Od päťdesiattisíc nahor pribúdala rýchlosť už dosť nepravidelne — a pred chvíľou raketa celkom umĺkla…“

Navrátil zbledol. Že by sa splnila Watsonova predpoveď? Alebo je možné, že teleso, letiace rýchlosťou okolo stotisíc kilometrov rozpadne sa na atómy?

„Prepáčte, prekontrolujem prístroje, či nenastala nejaká porucha — á o chvíľu vás znovu zavolám,“ ospravedlnil sa Scheiner a jeho tvár zmizla z obrazovky televízora.

Navrátil vstal z kresla a nervózne sa prechádzal po izbe.

Konečne bliklo červené svetlo.

„Žiaľbohu, nič dobrého vám nepoviem. Prijímač je v úplnom poriadku. Raketa sa už neozvala. Domnienka, že by sa bol mohol pokaziť jej automatický vysielač, neprichádza do úvahy. Pre istotu sme ju vyzbrojili troma vysielačmi, z ktorých každý pracuje samostatne, nezávisle od ostatných. Aj keby došlo k poruche na jednom, zachytili by sme signály druhého…“

„Aj vy sa domnievate, že raketa vplyvom obrovskej rýchlosti vybuchla?“ spýtal sa Navrátil a zavrel oči.

„Nie, to rozhodne nie! Pevne verím, že váš návrh nesklame ani v tomto bode…“

Navrátil sa trpko usmial.

„Predbežne sklamal, — a to v najdôležitejšom bode. Ak nemožno prekonať rýchlosť osemdesiattisíc kilometrov za sekundu, potom je celý môj návrh neuskutočniteľný. Aspoň nateraz. Hoci sa nám podarilo predĺžiť ľudský vek, je ešte vždy nemysliteľné vydať sa na cestu vesmírom, ktorá by mala trvať dvadsať rokov…“

„Nestrácajme nádej. Ešte máme možnosť pokus opakovať — vďaka mojej prezieravosti,“ zažartoval Scheiner, pokúšajúc sa povzbudiť svojho priateľa.

„A keď sa nedostaneme nad tých osemdesiattisíc?“

„Potom pokus o dobytie susednej slnečnej sústavy posunieme o kúštiček do budúcna. A zatiaľ sa dáme do boja iným smerom. Neprebádaného je pred nami ešte dosť…“

Do jedného z výskumných laboratórií podzemných oceliarní v kráteri Tycho vstúpil muž v bielom plášti.

Obzrel sa po bludisku najrôznejších prístrojov a keď nikoho nevidel, tíško sa spýtal:

„Ditrichson, ste tu?“

„Áno, vážený priateľ, tu som a dokonca čakám na vás,“ ozval sa zrazu hlas spomedzi prístrojov a zjavil sa vysoký štíhly muž s trochu odstávajúcimi ušami a hustým zdvihnutým obočím.

„Obávam sa, že zachádzame trochu priďaleko. Fauchara sme mohli umlčať aj inak.“

„Vari sa im podarilo vrátiť mu transfúziou život?“ spýtal sa Ditrichson poľakane.

„Nie, no stala sa horšia vec. Pri podrobnejšom skúmaní prišli na myšlienku, že skafander nebol roztrhnutý o ostrú hranu skalnatého útesu, ale že bol poškodený už prv, ako sa Fauchar vydal na cestu. Na nešťastie skafander sa roztrhol neskoršie, ako sme predpokladali. To ešte zvýšilo podozrenie, lebo nikomu nejde do hlavy, čo vôbec Fauchar v horách hľadal. Keby bol zahynul už na násypovej rovine, nebolo by na tom nič divného. No takto sme v nebezpečenstve, že sklad v horách objavia. Čan-su totiž dôrazne žiada, aby sa skaly vo smere, ktorým šiel Fauchar, dôkladne preskúmali.“

„Rečami teraz škoda strácať čas. Treba čo najskôr zatarasiť vchod do skladu. Poďte, obídeme násyp vozom a ku skladu sa priblížime z druhej strany. Východná strana je teraz v tieni, takže sa tam môžeme dostať naozaj bezpečne a nepozorovane. Cestu hore poznám dokonale, nemusíme teda vôbec použiť reflektory. Postačí nám odrazené svetlo z protiľahlého násypu.“

„Ak chcete, choďte. Lež ja s vami nepôjdem,“ povedal Ditrichsonov spoločník rozhodne. „Nechcel by som totiž skončiť ako Fauchar…“

„Púšťate sa však na jeho chodníky. Nechcete mi vari vyhrážať prezradením celého plánu?“ spýtal sa Ditrichson výhražne.

„Nie, donášačom nie som. No celý náš plán ovládnuť neznámu planétu považujem za šialenstvo. Skôr sa zmierim s tým, že už nikdy nezískame moc našich otcov. Dobre sa vám vraví — Divide et impera!* — lenže to medzi dnešnými ľuďmi už nejde tak ľahko, ako by sme si želali…“

„Vidím, že čoskoro vypadnete z hry, zbabelec,“ zasyčal Ditrichson a odvrátil sa od svojho spoločníka.

21 DRUHÝ POKUS

Seversonov zdravotný stav sa natoľko zlepšil, že sa mohol bez ťažkostí pohybovať po nemocničnej sále. No aj tak sa znova musel podrobiť dôkladnej prehliadke, na ktorej sa zúčastnila aj Nataša Orlovová. Priletela na Alenino pozvanie prvým lietadlom, ktoré štartovalo z Moskvy na Mesiac.

„Všetko je už zasa v poriadku,“ utešovala Alenu, ktorá sa ustavične strachovala o svojho spoločníka. „Nervový záchvat spôsobila skôr vzrušujúca udalosť ako nezvyčajné prostredie na Mesiaci. Skafandre sú dnes už také dokonalé, že bezpečne vyrovnávajú rozdielne teploty — a aj kozmické lúče zachycujú dokonale. Z tejto strany teda nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, aj keď uvážime, že Seversonov organizmus je o niečo chúlostivejší ako náš. Nezabúdajte, že k záchvatu prispel určitým dielom aj úraz. No — ako vravím — hlavu hore! A nemajte strach!“

Alena vrelo stisla Nataši ruku. Nataša sa usmiala, pričom jej oči hovorili: „Chápem — chápem…“

Navrátil po návrate ma Tycho márne hľadal Alenu po všetkých priestoroch podzemnej oceliarne. Napokon ju našiel vo veľkom skleníku, kde sa prechádzala so Seversonom medzi najrôznejšími rastlinami, pestovanými v novom prostredí.

„Vidím, že ste veľa nemaródovali. Proste — nezmar,“ zvítal sa Navrátil so Seversonom.

„A kedy začnete s pokusom?“ spýtal sa Severson nedočkavo. „Môžem sa na ňom zúčastniť?“

Navrátil sa poškrabal za uchom.

„O tom teraz nerozhodujem ja. Tu majú rozhodujúce slovo lekári. Spýtajte sa Nataše — osobne proti tomu nič nenamietam. Vopred vás však upozorňujem, že od pokusu veľa neočakávam. Obávam sa, že skôr sa mi podarí prinútiť hodinky, aby zatlieskali ručičkami.“

„Prečo?“ vyhŕkol Severson prekvapene.

Alena, ktorá stála práve za jeho chrbtom, žmurkala na akademika a naznačovala mu, aby nepokračoval v rozhovore, pretože pacient ešte potrebuje pokoj.

„Hovorím to iba preto, aby ste v prípade nezdaru neboli sklamaný. Napokon, veď to sám uvidíte o niekoľko hodín, len čo raketu naplnia pohonnou hmotou, dopravia na štartovací most a naposledy prekontrolujú…“

Nataša s účasťou Seversona pri pokuse nesúhlasila. Pacient potrebuje ešte pokojné pohodlie — a nie vzrušenie, bez ktorého sa pokus neobíde. Akademika Navrátila požiadala, aby pacienta informoval o priebehu, a to tak, aby sa o prípadnom nezdare nedozvedel…

Skúšobná raketa akademika Navrátila je pripravená na štart…

Zástupcovia prezídia Svetovej akadémie vied sedia pri prijímacích aparátoch v hale budovy neďaleko rozbehovej dráhy. Watson sa pri pohľade na kovové teleso, ktoré o chvíľočku odletí do temného vesmíru, ironicky usmieva.

Navrátil je zdanlivo pokojný. Iba trasúca sa ruka s hodinkami prezrádza, že je vzrušený. Práve v okamihu, keď dvíha hlavu a otáča ju k mužovi pri odpaľovacom zariadení, stretáva sa jeho pohľad s pokojnými očami akademika Chotenkova. A Chotenkov povzbudivo pokyvuje hlavou a usmieva sa…

„Štart!“ rozrezáva hrobové ticho Navrátilov hlas.

Krvavé plamene na rozbehovej dráhe — a raketa, strácajúca sa v nekonečne — to je už všedná scéna, ktorú všetci prítomní už nesčíselnekrát videli. A predsa ju dnes každý z nich sleduje s napätím, akoby ju videl po prvý raz. Oči sa ešte dlho upierajú na miesta, kde sa rozplynula posledná stopa po medzihviezdnom pútnikovi, ktorý sa už nikdy nevráti.

Pravidelný signál vysielaný z rakety monotónne odklepáva čas ako metronóme Len veľmi citlivé ucho rozoznáva predlžovanie intervalov medzi jednotlivými tónmi.

Watson vyťahuje z vrecka zápisník a pokojne číta svoje poznámky. Rýchlosť vzrastá zatiaľ iba po desiatkach a stovkách kilometrov — to ho ešte nezaujíma…

Z kuchyne prinášajú občerstvenie…

Zložité prístroje presne premeriavajú predlžujúce sa intervaly a za tichého šelestu ich rýchlo prepočítavajú na rýchlosť svetla, vzdialenosť rakety, a tak na jej rýchlosť.

Šesťdesiattisíc kilometrov za sekundu…

Sedemdesiattisíc kilometrov…

Watson sa nervózne hniezdi v kresle.

Navrátil priviera, oči a zbystruje sluch, akoby sa obával, že o okamih začuje z vesmírnej diaľky ohlušujúci úder. Na čele sa mu zjavujú studené perličky potu.

Aj Scheiner sa cíti ako príbuzný chorého, ktorý práve leží na operačnom stole.

„Sedemdesiattisíc päťsto,“ ozýva sa chvejúci hlas muža pri počítacom stroji.

„Kritický okamih,“ šepká Scheiner a stíska Navrátilovi ruku.

„Osemdesiattisíc…“

Všetci vstávajú z kresiel…

Každý tón „metronóma“ zdá sa byť teraz Navrátilovi úderom srdca.

Ta ta tá… tá… tá…

Srdce neutícha…

A rýchlosť ďalej rastie, osemdesiattisíc päťsto — osemdesiatjedentisíc — osemdesiatpäťtisíc… Deväťdesiattisíc…

Chotenkov si znova sadá a hladká si koleno.

„No?“ otáča sa k Watsonovi.

Vyzývavá otázka Watsona nijako nevyrušuje z predstieraného pokoja.

„Nehovorme hop, kým nepreskočíme,“ riekol tíško.

Navrátil to začul, ale nehnevá sa. Trýznia ho totiž tie isté pochybnosti. Dostane sa raketa nad stovku?

Hlasitú radosť z ďalšieho hlásenia prejavuje iba Scheiner.

„Už vidím, že som čosi zbabral,“ pokúša sa o žart aj v tejto napätej situácii. „Ktovie, prečo naša raketa pri osemdesiatke zamĺkla…“

Severson sa zatiaľ zotavuje z choroby vo veľkom skleníku tychovskej oceliarne. Riaditeľ nemocnice mu dal zariadiť utešený kútik medzi tropickými rastlinami, pohodlné kreslo, knihovničku, písací stôl, pohovku a televízor.

Pacient sa tu vskutku nenudí. Číta, učí sa, premýšľa a spomína.

Jeho spomienky letia proti toku času.

Ale rýchle sa vracia do. prítomnosti. Až teraz si plne uvedomuje, čo je na nej najcennejšie: bratské spolužitie všetkých národov a večný mier. Bojovníci síce nevymreli, ale majú proti sebe celkom iného súpera: prírodné zákony a vesmírne diaľky. A jedna z takýchto vojen práve vrcholí…

Aké veľké časy prežívame… Čas letí a onedlho tieto slávne roky zapadnú tak isto do minulosti ako slávne cesty s Amundsenom…

Musím ich nejako zachytiť… začnem písať denník — rozhoduje sa Severson práve v okamihu, keď Alena vstupuje do skleníka.

Len čo oznámilo zelené svetlo v komore pri dverách, že je priestor vyplnený vzduchom, dievčina rýchle sníma sklenú kuklu a vbieha do uličky medzi rastlinami.

„Raketa dosiahla už rýchlosť stodvadsaťtisíc kilometrov za sekundu!“ zvolala zadychčane. „Z Watsona sme najprv nemohli vytiahnuť ani slovo, natoľko bol prekvapený. Bol skalopevne presvedčený, že hmota neznesie takú rýchlosť — a teraz sa čuduje… A rýchlosť sústavne vzrastá… Leif, vyhrali sme,“ zvolala dievčina radostne a objala ho. Hneď sa však spamätala.

„Odpusťte,“ začervenala sa. „To len z veľkej radosti…“

„To nič, veď ja sa tak isto teším ako vy…“ vyjachtal Severson.

„Stoštyridsaťtisíc — hurá!“ vykríkol muž pri počítacom prístroji.

„Hurá,“ pridali sa k nemu ostatní.

„To je už rýchlosť, s ktorou sa môžeme vydať na cestu,“ rozžiaril sa Scheinerov obličaj.

Radostnej nálade podľahol aj Watson.

„Teším sa, že som sa mýlil,“ riekol tíško. „Ak dosiahne raketa vami predpokladanú rýchlosť stopäťdesiattisíc, som ochotný zúčastniť sa na výprave k Proxime…“

Navrátil sa naňho podíval prekvapene.

„To hádam nemyslíte vážne. Vy, zásadný odporca môjho návrhu?“

„Áno, ja. Tu je moja ruka. Rád by som vidieť na vlastné oči, ako vyzerajú tí vaši škriekajúci ľudia…“

Watsonovo vyhlásenie zapôsobilo na všetkých ako blesk.

„Prvý dobrovoľník,“ usmial sa Chotenkov. „Uvedomujete si, že let medzihviezdnym vesmírom bude veľmi riskantný?“

„Uvedomujem si to možno viac ako akademik Navrátil. Práve preto by som sa chcel na lete zúčastniť…“

Chotenkov pokrútil nechápavo hlavou. — On si to ešte rozmyslí, — povedal si v duchu. — Alebo sa spolieha na to, že raketa nedosiahne tých stopäťdesiattisíc…

Keď sa ozvalo hlásenie, že raketa dosiahla rýchlosť stoštyridsaťdeväťtisíc, Watson sotva badateľne zbledol. Uprene hľadel na rám okna a už sa nezúčastnil na rozhovore.

„Opäť stoštyridsaťdeväťtisíc“, riekol sklamane muž, keď počítací stroj došumel. „Rýchlosť sa už vyše hodiny nezvyšuje…“

Lež signály vysielané z rakety neumĺkli. V dlhých intervaloch pokračovali.

„Raketa zrejme vyčerpala všetku pohonnú látku,“ vysvetľoval Navrátil. Akademik Chotenkov vstal.

„Pokus môžeme teda považovať za skončený, súdruhovia. A akiste so mnou všetci súhlasíte, keď vyhlásim, že sa skončil úplným víťazstvom akademika Navrátila. Dovoľte mi, aby som výsledky pokusu oznámil prezídiu akadémie a navrhol, aby vydali príkaz začať so stavbou medziplanetárneho lietadla podľa Navrátílovho návrhu.“

„A oznámte im zároveň, že sa dobrovoľne hlásim ako člen posádky tohto lietadla,“ požiadal akademik Scheiner a úkosom sa podíval na Watsona. „Mňa tých zvyšných tisíc kilometrov nemôže nijako odradiť…“

Watson sebou trhol.

„Počkajte,“ zvolal. „Ešte som nepovedal, že mňa tých tisíc kilometrov odradilo. Trvám na svojej žiadosti, aby som sa mohol zúčastniť na lete.“

Chotenkov opäť nechápavo pokrútil hlavou…

22 PRASYNOVEC

(Úryvok zo Seversonovho denníka)

15. novembra… Dnes znova poznávam, aká dobrá bola myšlienka — písať si denník. Som pevne rozhodnutý písať ďalej. Obávam sa, že toto rozhodnutie raz stroskotá pre moju slabú vôľu ako väčšina prvších. Chcem byť voči sebe pravdivý a svoje skutky a myšlienky osvetľovať lampou prísnej kritiky. Vo svojom vzdelaní sústavne pociťujem obrovské medzery. Musím postupovať podľa premysleného plánu. Teším sa, že som sa už zbavil strachu zo zajtrajška, že si večer už nelíham v strachu, aby som sa ráno nezobudil v ľadových pustatinách Arktídy…

Čo všetko sa za ten mesiac zmenilo! Už týždeň som nemal pero v ruke — a ja som si predsa sľúbil, že si budem udalosti zapisovať denne. Neospravedlňuje ma ani nával práce. Som proste ešte vždy nedôsledný. Nebudem predsa sám seba klamať…

Počasie je dosiaľ také krásne, akoby mala jeseň trvať až do jari. Praha sa mi páči stále viac…

Už všetky závody začali s výrobou súčiastok pre medziplanetárne lietadlo. V minulom týždni prihlásilo sa osem vedcov do výpravy na Proximu: Chotenkov, vedúci astronautického oddelenia pri Svetovej akadémii, Cahén, vedúci južnej hvezdárne na Mesiaci a Čansu, šéf severnej hvezdárne, Molodinová, Mc Hardy z americkej akadémie, Wroclawski z varšavskej univerzity, Madarász z maďarskej akadémie a Gruber z astronomického ústavu v Berlíne. V poslednom čase sa mi Alena akosi nepozdáva. Obávam sa, že predo mnou niečo tají. Vari sa nechce aj ona prihlásiť?

28. novembra. Moja predtucha sa, žiaľ, splnila. Navrátil mi pri poslednom rozhovore prezradil, že Alena bude letieť s ním. Dni nášho priateľstva sú teda spočítané. Štart Lúča bude zároveň naším rozchodom. Na sedemnásť rokov? Navždy? Ako rád by som ju od tejto cesty odhovoril, no neodvážim sa. Bojím sa o ňu — a pritom viem, čo bude pre ňu znamenať táto cesta. Ona sa so mnou rozlúči ako s každým dobrým priateľom. A ja?…

3. decembra. Na večernej prechádzke Alena sa mi priznala, že chce letieť s Navrátilom. Prv mi to nepovedala vraj iba preto, že nebola ešte rozhodnutá. Usiloval som sa ostať veselý, ale všetky žarty mi viazli v krku. Dúfam, že to nespozorovala. Včera odletela na Mesiac.

31. decembra. Práve sa vraciam zo slávnosti rozlúčenia so starým rokom. Nevyčkal som ani do polnoci. Bolo mi smutno. Alena je ešte vždy na Mesiaci. Sľúbila mi, že sa do konca roku vráti — a nedodržala slovo. Určite to nie je jej vina — a predsa ma to mrzí. Alebo ju hadom zdržal Kraus z tychovskej oceliarne? Je oveľa zábavnejší ako ja.

2. januára. Alena sa vrátila! Práca na hlavnej konštrukcii pokračuje rýchlejšie, ako sa predpokladalo. Teším sa z toho — aj neteším…

5. januára. Fyzikálny ústav na návrh akademika Navrátila venovala mi nádherný vrtuľník. Vraveli mi, že je to odmena za vzornú a obetavú prácu. Dobre však viem, že ma chcel Navrátil potešiť. Až dnes poznávam, aký je to vzácny človek aj z povahovej stránky. Prv sa mi zdal trochu prísny. Dakedy som mal dokonca dojem, že trošíčku žiarli na Alenu a že pozná len vedu a prácu. Keby tak…

6. januára. Včera mi blysla hlavou myšlienka, ktorú som si ani netrúfal vysloviť. Dúfal som, že ju vyplaším z hlavy, no nepodarilo sa mi to. Tvrdošijne sa mi vracia späť, vnucuje sa mi. Dnes mi nedala ani spať. Aká je bláznivo smelá: Dostať sa nejakým spôsobom do Lúča a letieť s Alenou!

Keby som žiadal verejne o prijatie do posádky, Vysmiali by sa mi. Navrátil predsa už veľa ráz hovoril o tam, že každý člen posádky musí byť schopný kedykoľvek prevziať vedenie lietadla…

Keď vleziem do Lúča tajne, okradnem ostatných členov posádky o svoj diel potravín, kyslíka, vody — o kus ubytovacieho priestoru.

Šialená myšlienka — a predsa sa o to pravdepodobne pokúsim. Mám také zlé tušenie, že v opačnom prípade Alenu už nikdy neuvidím.

10. februára. Zajtra skončím kurz vedenia vrtuľníka. Alena sľúbila Navrátilovi, že zo začiatku bude lietať so mnou, aby som nadobudol väčšiu istotu. Teraz sa situácia obrátila. Teraz zasa Alena na mne pozoruje, že niečo pred ňou skrývam. Neustále sa ma pýta, čo mi je a či sa na ňu nehnevám. Škoda, že sa jej nemôžem zveriť. To by znamenalo asi koniec nášho priateľstva…

15. februára. Dnes som taký prekvapený a taký zmätený, že sa mi pri písaní chveje ruka. Čo sa vlastne so mnou deje? Varí sa mi nepomiatol trochu rozum? Dohovorili sme si malý výlet vrtuľníkom po okolí Prahy. Len čo sme sa stretli pri hangároch, hneď som videl na Alene, že niečo nie je v poriadku. Mala zapálené oči, akoby plakala. Na moju ustaranú otázku odpovedala, že málo spala — vraj bolo veľa práce. Inokedy bola ona iniciátorkou zábavy. Sústavne o niečom rozpráva, smeje sa — akoby chcela vyplniť medzeru, zavinenú mojou mlčanlivosťou. Dnes mlčala ona — a ja som sa usiloval udržiavať rozhovor. Akosi mi to nešlo. A tak sme sa vznášali nad zasneženou Prahou ako dvaja nemí. Bolo mi z toho ťažko pri srdci, ba hanbil som sa za svoju nespoločenskosť.

Počasie nám však žičilo. Obloha bola bezoblačná. Slnko vyčarilo v zasneženej krajine nádhernú hru teplých a studených tónov. Leteli sme nad vltavským údolím smerom k Děčínu.

A mlčali sme obidvaja.

„Pristaňte, prosím, na tejto náhornej rovinke,“ ukázala napokon Alena dole. „Malá prechádzka po snehu nám neuškodí — a malé osvieženie v tichej reštaurácii nám iba prospeje,“ usmiala sa takmer bolestne.

S vrtuľníkom som zosadol ako do perín. (Musím sa s tým pochváliť, veď to bolo jediné, z čoho som mal zatiaľ radosť.)

Ocitli sme sa na malej čistinke nad skalnatým brehom Labe. Naproti nám rozkladalo sa mesto Ústí (zistil som to podľa mapy) a kúsok pod nami staručký stredoveký hrad Strekov.

Po niekoľkých krokoch Alena sa rozbehla a zvolala: „Že ma nedohoníte!“ Bežal som za ňou úmyselne pomalšie, aby mala radosť. Keď to spozorovala, zastavila sa — a prv ako som sa nazdal, mala v ruke snehovú guľu.

„Na neozbrojeného neútočím,“ povedala udychčane. Iba teraz chápem, že táto detská hra mala jej dať trochu odvahy do ďalšieho rozhovoru — a aj trochu zabudnutia. A to sa jej vskutku podarilo. Guľovali sme sa a smiali ako deti.

„Teraz nám bude lepšie chutiť olovrant. V reštaurácii na Strekove varia výborne,“ ukázala na starý hrad.

Kľukatá cesta, okná zalievané do olova, starodávne múry, posypané poprachom iskrivého snehu — to všetko na mňa silne zapôsobilo. Zdalo sa mi, akoby som sa s Alenou vrátil do sveta rozprávok, do sveta kráľov, princezien — a ukrutných bojov na hradbách a pod hradbami. Lepšie miesto pre svoju spoveď nemohla zvoliť.

V komnate, ktorá bola zariadená ako jedáleň, Alena zase zmĺkla. Pri jedle vyskočili jej z očí dve drobné slzičky. Predstieral som, že to nevidím — a usilovne som premýšľal, čo mám teraz robiť.

„Čo vás trápi?“ dodal som si predsa len odvahu k otázke.

„Nič ma netrápi,“ riekla tíško a pokúsila sa o úsmev. „Len som sa trochu poškriepila s Navrátilom…“ Usiloval som sa ju uspokojiť.

„No tentoraz je to vážnejšie. Obávam sa, že Navrátil na mňa navždy zanevrel…“

To ma naozaj prekvapilo.

Nečakajúc ďalšie otázky, sama pokračovala:

„Včera večer po skončení smeny som mu konečne povedala, o čom som už niekoľko dní rozhodnutá. Že sa totiž nezúčastním na lete na neznámu planétu pri Proxime…“

Bol som taký ohromený, že som nebol schopný slova. Pýtala sa ma, či sa z toho teším — a ja som ne smelo, no predsa len — prisvedčil To ju trochu uspokojilo.

Až teraz, keď som si to poriadne v pokoji premyslel, vidím, že som sa správal sebecky. Až teraz som pochopil, že Alenka sa zriekla letu kvôli mne. Môžem pripustiť, aby som bol príčinou zrieknutia sa jej životného cieľa? Môžem od nej žiadať takú veľkú obeť? Bojím sa však, že som príliš sebecký a príliš zbabelý, než aby som mohol konať inak…“

6. marca. Alena stále trvá na svojom rozhodnutí — a aj ja som dosiaľ nenašiel v sebe toľko sily, aby som ju prehovoril. Obidvaja pracujeme na prípravách letu ešte s väčším nadšením ako prv, aby sme Navrátila aspoň nejako odškodnili. Lež napriek tomu sa mi zdá, že medzi nami leží akýsi tieň. Navrátil je síce ku mne vždy rovnako pozorný a láskavý, ba možno ešte viac, ale dobre cítim, že vo mne vidí príčinu Aleninho ústupu. Dokonca aj u Aleny pozorujem, že už nie je taká šťastná a veselá, ako bývala.

Stavba lietadla pokročila už tak ďaleko, že v máji sa môže začať s hlavnou montážou. Mnohé závody z najrôznejších krajín dodali už súčiastky a prístroje pre vnútorné zariadenie — a akademik Scheiner oznámil, že aj práca na hlavnej konštrukcii sa skončí o mesiac. Obávam sa, že sa nebudem môcť zúčastniť na konečnej montáži v dielňach na Mesiaci. Navrátil ma tam asi nepozve.

21. marca. Osud ma tresce za zbabelé počínanie. Dostal som sa do čudnej situácie. Mám byť zradcom — alebo udavačom?

Včera odletela Alena do Moskvy do atomického ústavu, kde konštruujú pre Lúč atómové reaktory. Prechádzal som sa preto večer po Prahe sám. Zamieril som na Petřín s úmyslom, že si pozriem Palác českej a slovenskej kultúry. Keď som vystupoval po mramorovom schodišti lemovanom dlhým radom sôch, všimol som si, že akýsi muž kráča ustavične za mnou, akoby ma sledoval. V prvom okamihu som mal podozrenie, že ma špehuje. Aby som sa presvedčil, či muž ide skutočne za mnou, nečakane som sa otočil a vracal som sa po schodoch dolu. Muž ostal chvíľu nerozhodne stáť, potom sa aj on otočil a pustil sa za mnou.

Pod Petřínom som odbočil doľava, smerom k starodávnej časti Prahy.

Neznámy muž šiel stále za mnou. To ma pochopiteľne nahnevalo. Zastavil som sa a čakal, až ma dohoní. Už som otváral ústa, že mu nadám, on ma však predbehol. „Ste pán Severson, však?“ oslovi! ma.

„Prečo sa pýtate, keď to viete tak isto ako ja?“ povedal som mrzute. „Kto vám rozkázal, aby ste ma špehovali? Vari Navrátil?“ spýtal som sa priamo. Muž zavrtel hlavou.

„Nie. Rád by som sa s vami zoznámil, sme totiž nielen krajania, ale dokonca príbuzní. Som Olaf Ditrichson,“ začal nečakane hovoriť po nórsky. A jeho nórština. — ba aj úzky obličaj a svetlé vlasy — vskutku nasvedčovali tomu, že hovorí pravdu. Vyhlásil, že je môj prasynovec: (aké komické, je starší ako ja) a že ma chce poprosiť o pomoc, ale že by sa so mnou radšej poradil dakde osamote, a nie práve tu na ulici. Spýtal sa ma, či mám chvíľku čas, že by ma rád pozval na kávu do niektorej tichej kaviarne v starodávnej Malej Strane pod Hradom. Rád som súhlasil — a musím sa priznať, že ma toto neočakávané zoznámenie veľmi potešilo. Po dlhom čase konečne si môžem pohovoriť s niekým rodnou nórštinou — a ten niekto je dokonca môj pokrvný príbuzný.

Cestou mi vymenoval všetkých našich predkov. Zo starostlivého rodokmeňa vyplynulo, že jeho stará matka bola moja sestra.

Prešli sme niekoľkými kľukatými uličkami, až sme konečne v stredovekom dome s klenutou stĺpovou chodbou našli kaviareň, akú si môj prasynovec želal: málo navštevovanú a skutočne tichú. Klenutá povala, pod opretá okrúhlymi stĺpmi, steny do výšky človeka pokryté drevenými tapetami, drevené lavice.

Keď začal prasynovec hovoriť o minulosti, domnieval som sa najprv, že podľahol vplyvu prostredia. Teraz však už chápem, že ma sem zaviedol úmyselne…

„Ste teraz spokojný, strýčko?“ spýtal sa. No nečakal na odpoveď a pokračoval.

„Obávam sa, že tento svet nie je pre vás, že sa v ňom musíte cítiť ako cudzinec.“

Prikývol som, pretože takéto pocity som mával donedávna veľmi často.

„Teraz však už začínam vašej dobe rozumieť,“ povedal som rýchlo na ospravedlnenie. „Už som sa presvedčil, že dnes žijú ľudia oveľa šťastnejšie ako za mojich čias…“ Na moje najväčšie prekvapenie prasynovec zavrtel hlavou.

„Neverte tomu. Dnešný čas pripravil podnikavých ľudí o, všetky možnosti rozvoja…“

„Tomu neverím,“ odporoval som rozhodne. „Pozrite napríklad na nášho akademika Navrátila. Kto mu berie možnosť rozvoja? Nikto. Naopak, aby mohol uplatniť svoj skvelý návrh na dobytie susednej slnečnej sústavy, pomáha mu dokonca Svetová akadémia vied — a tak takmer všetci ľudia na svete.“

„To máte pravdu, strýčko. Vo vedeckej práci môže vyniknúť, ale len vo vedeckej práci. No aj tak: Čo bude mať z toho všetkého? Jeho myšlienka sa stane v krátkom čase všeobecným majetkom — a susednú sústavu neovládne on, ale všetci ľudia na svete, ak mám použiť vaše slová.“

Tieto slová ma nadmieru udivili.

„Nerozumiem vám, Olaf,“ zvolal som. „Ani Amundsen predsa nechcel ovládnuť severný pól…“ Prasynovca som však nijako nevyviedol z rovnováhy.

„To nemôžete s naprostou istotou tvrdiť. Len si spomeňte na starých anglických cestovateľov, ktorí ako prví bieli ľudia vnikli do temných častí Afriky alebo ktorí objavili Austráliu a neznáme ostrovy. A či neboli oni prvými hliadkami anglickej armády, ktorá čoskoro potom ovládla všetky tie objavené územia? Nové územia sa stali majetkom veľkého anglického impéria. Každá nová kolónia prispela ku zvýšeniu jeho moci. Vidíte, každý nový objav posilnil moc Anglicka, a tým aj moc objaviteľa. A bolo to tak správne. Človek má vrodenú nielen vôľu žiť, lež aj vôľu vládnuť. Túži nielen žiť, ale aj vládnuť iným. Aj dnes sa rodia vyvolení silní jedinci, ktorí sú predurčení vládnuť iným. Nemajú však možnosť rozvoja a uplatnenia. Ich ušľachtilý cit sa udusí hneď v zárodku…“

Prasynovec sa odmlčal, aby mi dal možnosť premýšľať o svojej filozófii. Musím priznať, že som ho nechápal. Nikdy som predsa netúžil po tom, aby som mohol vládnuť nad inými ľuďmi. Zdalo sa, že Olaf čítal moje myšlienky, pretože pokračoval:

„Aj vy, strýčko, ste mužom šľachtického ducha. Aj vám, príslušníkovi nášho slávneho rodu, je predurčené vládnuť…“

„Komu — a prečo?“ zajachtal som v obavách, že sa môj príbuzný zbláznil.

On sa však usmial.

„Nebojte sa, strýčko. Nie je to také nerozumné, ako sa vám zdá na prvý pohľad. Keď vás zasvätím do nášho veľkého tajomstva, ľahko pochopíte, že hovorím celkom rozumne.“

Stíšil hlas.

„Pevne verím, že vy, človek našej krvi, nestanete sa podlým donášačom a že to, čo vám teraz poviem, nevyzradíte ani Navrátilovi, ani slečne Svozilovej, ku ktorej, ako pozorujem, vás viažu určité sympatie…“

„Sme iba priateľmi,“ ohradil som sa. „Môžete pokojne hovoriť. Nechodím na trh s tým, čo počujem…“

„Tak je to správne. Vidno, že som sa vo vás nesklamal,“ pochválil ma prasynovec a pokračoval:

„Teda: Bez toho, že by to kto tušil, existuje ešte na svete tajná spoločnosť, ktorá združuje duševnú aristokraciu, ľudí z bývalej vyššej spoločnosti. Aj ja som jej členom. Vravíme si: Bratstvo silnej ruky. Nie je nás veľa — a predsa sú medzi nami vyvolení temer všetkých bielych národov. Farebné nižšie rasy do Bratstva neprijímame. Niekoľko našich bratov vykonáva dnes dôležité funkcie v ľudskej spoločnosti…“

„A prečo je vaša spoločnosť tajná?“ čudoval som sa. „Všetky národy dnes predsa žijú slobodne a aj jednotlivcov — ako som pozoroval — nikto neobmedzuje v ich slobode…“

„Vidíte — a predsa sa musíme skrývať. Keby sme vyšli so svojím programom na svetlo, všetkých by nás pozatvárali — taká je dnešná sloboda. Predtým mohli byť našinci zástancami čohokoľvek — a do programu si mohli verejne dať hoci aj ovládnutie sveta alebo vojnu — a nikto im nič neurobil. Ani nemohol, veď mali moc. A teraz tajne bojujeme o navrátenie tejto moci.“

Nevychádzal som z prekvapenia.

„Načo potrebujete moc? Veď každý dostane, čo potrebuje, nikto sa nemusí báť o to, čo bude zajtra jesť, alebo či dostane prácu…“

„Ale ani nikto nesmie povedať: Ja vám rozkazujem á vy musíte poslúchať. Nehnevajte sa, že vám nepoviem všetko — ešte by to bolo príliš predčasné — ale ten čas príde…“

„Čo chce teda vaše Bratstvo urobiť?“ spýtal som sa nechápavo.

„Už som vám to povedal: znova si vybojovať moc.“

„Ako? So zbraňou v ruke?“ zachvel som sa.

„Napokon aj so zbraňou. Vo chvíli najmenej očakávanej postavíme svet do šachu. Je medzi nami dosť znalcov atómovej energie, ktorí dokážu obnoviť slávu atómových zbraní…“

V univerzitnej knižnici som videl snímky z dvoch strašlivých výbuchov atómových bômb v Hirošime a v Nagasaki v Japonsku. Spomenul som si na ne — a ovládla ma hrôza.

„Vari len nechcete znova vraždiť nevinné matky a deti?“ zvolal som rozhorčene. Olaf ma vzal za ruku a bolestivo stisol.

„Preboha, tichšie, aby nás nikto nepočul,“ zasyčal mi do ucha. „Možno to ani nebude potrebné — a vám sa rozhodne nič nestane,“ usiloval sa ma upokojiť. „Ostatne, ešte vždy máte slabé nervy — a ste príliš sentimentálny. Čo vám záleží na niekoľkých miliónoch neznámych ľudí? Veď ich je na svete dosť! Plačete vari nad hoviadkom, ktoré zabíjajú na bitúnku?“

Prišlo mi nevoľno — a priznám sa, zmocnil sa ma z môjho prasynovca strach.

„Preto ste ma vyhľadali, aby ste mi rozprávali — toto?“ vyjachtal som nesmelo. V duchu som už premeriaval vzdialenosť od stola ku dverám, aby som mohol vo vhodnej chvíli ujsť. Olaf ma však neustále držal v zápästí.

„Potrebujem od vás malú pomoc,“ povedal s ľadovým pokojom. Zaryto som mlčal. Bol som rozhodnutý neprehovoriť až do konca tejto čudnej besedy.

„Som význačným pracovníkom nukleárneho výskumného ústavu v Pittsburghu,“ pokračoval neúprosne.

„Zajtra alebo pozajtra sa prihlásim do Navrátilovej výpravy. Nepchal by som sa ta — pre našinca je to príliš riskantný podnik — ale poverili ma dôležitou úlohou. Chcel by som, drahý strýčko, aby ste mi pri plnení tejto úlohy pomáhali. Dvaja viac zmôžu…“

Teraz som už nemohol mlčať.

„Ja — ja — ja by som vám…“ Zarazil som sa. Chcel som totiž povedať, že by som mu v jeho plánoch nikdy nepomáhal, ale včas som si uvedomil, že je to nebezpečný zločinec, ktorý by sa možno neštítil siahnuť ani na vlastného strýka.

„Rád by som vám pomohol,“ povedal som zbabelo, „ale nemôžem. Pomáham síce pri stavbe medziplanetárneho lietadla, ale na lete sa nezúčastním.“ Olaf hodil rukou.

„Predbežne vás nepozvali. No ak budete chcieť, Navrátil vás určite vezme so sebou, najmä keď sa za vás prihovorí vaša snúbenica…“

Bolo mi, akoby mi niekto vrazil nôž do chrbta.

„Ani Alena nebude letieť,“ povedal som zúfalo. „Odriekla to kvôli mne.“

Olaf bol na moju odpoveď asi pripravený, pretože pokojne navrhol:

„Tu zas pomôže vaše slovo, vám určite neodriekne…“

Spomienka na Alenu ma zasa- trochu povzbudila.

„Nehnevajte sa, Olaf, ale to, čo odo mňa žiadate, je priamo nemožné.“

Prasynovec privrel oči a uprene sa zahľadel do mojej tváre.

„Dávam vám dvadsaťštyri hodín na rozmyslenie. Zajtra o tomto istom čase vás očakávam tu… Moja žiadosť je jednoduchá, nezabudnite: Chcem, aby ste prostredníctvom svojej snúbenice odporúčali moju účasť na výprave — nebude to vôbec ťažké, veď sme krajania a ja som dokonca odborníkom v astronautike — a po druhé, aby ste boli mojím spoločníkom na ceste k Proxime. Ani to nebude pre vás tvrdým orieškom. Nakoľko som sa informoval, strýčko, ste schopným pracovníkom Navrátilovho kolektívu a akademik si vašu prácu veľmi váži. Určite nájde pre vás dáku prácu aj v medziplanetárnom lietadle. Varujem vás však pred veľavravnosťou. Potom by som musel zabudnúť na to, že sme blízki príbuzní… Naša moc siaha ďaleko… No, a ešte maličkosť: V prípade, že odmietnete spoluprácu, neručím za bezpečnosť slečny Svozilovej. Prípadnej nehode nezabránite ani tým, keď ma dáte pri nástupe do lietadla zatknúť. Nezabúdajte, že v Bratstve nie som sám…“ Vstal som a otočil som sa k východu. Prasynovec ma zadržal.

„Nech vám nepríde na um nahuckať proti mne ľudí na ulici. Keď sa nevrátim do polnoci na určité miesto, neručím ani za Svozilovú, ani za vás… Strýčko,“ usiloval sa zrazu zmäkčiť hlas, „nehnevajte sa, že vám vyhrážam — viete, boj je boj. Ubezpečujem vás, preboha, že to s vami myslím dobre. Uvidíte sám, keď sa naše plány uskutočnia…„

Napriek tomu, že som bol celkom zdrvený, vzplanula vo mne iskierka zvedavosti.“

„Prečo sa vlastne púšťate do takých — povedzme nerozumných — plánov?“ spýtal som sa. „Prečo chcete letieť do druhej slnečnej sústavy?“

„Vidíte, že sa rozumne dohodneme, „usmial sa spokojne Olaf. „Urobil som chybu, že som vám to nepovedal hneď. Teda: Najprv niekoľko otázok: Prečo tam letí Navrátil?“ Odpovedal som mu, že chce prebádať neznáme planéty a život na nich, že chce zároveň preskúmať prírodné zákony, ktoré ovládajú našu Galaxiu — a vôbec, že chce rozšíriť obzory vedy.

„Záhadná planéta X vysiela k nám signály, ktoré sú vlastne súvislými zprávami neznámych ľudí, „pokračoval prasynovec. „A práve ta zamieri Navrátil najprv. Čo chcete robiť na tejto obývanej planéte?“

Ani táto otázka ma nepriviedla do rozpakov.

„Kto by sa nechcel zoznámiť so svojím susedom, hoci by žil aj na samote, od jeho sídla na míle vzdialenej? Vedecká výprava chce poznať život a kultúru neznámych ľudí a nadviazať s nimi priateľstvo…“ Dosiaľ som ani netušil, čo má môj prasynovec za lubom. No na vysvetlenie som nemusel dlho čakať.

„Dosiaľ vám neprišlo na myseľ, čo by sme my mohli chcieť na planéte X? Veď je to také jednoduché. Trochu vám pomôžem. Navštívili nás už títo neznámi ľudia? Dostali sa už k nám, na Zem? Nedostali. To nasvedčuje tomu, že nemajú takú vyspelú techniku ako my, že sú za nami pozadu. Sú teda menej kultúrni ako my. Ani nevzdelanci nie sú, inak by nemali rádio. A to je dobre, ba výborne. Budú to dobrí pracovníci — a ani ich nebude ťažké rozdeliť na viac táborov a ovládnuť…“

Teraz mi už svitlo v hlave. Teda preto chce člen Bratstva silnej ruky navštíviť susednú slnečnú sústavu! Chce tam pre svojich bratov zabezpečiť vládu nad neznámymi ľuďmi. Na Zemi to zrejme nejde tak ľahko…

„Milý prasynovec,“ povedal som už veselšie, „myslím, že ste dostali nadľudskú úlohu. A či môžete sám ovládnuť neznámy svet? Nezabúdajte, že budete členom početnej posádky — a tá vám váš plán určite zmarí…„Olaf sa záhadne usmial.

„Mýlite sa. Naopak, posádka mi pri plnení úlohy pomôže…“

„Tomu neverím,“ zvolal som.

„Uvidíte…“ riekol prasynovec — a tým sa vlastne náš rozhovor skončil. Pri rozlúčke mi ešte pripomenul schôdzku — a rozišli sme sa.

Dosiaľ som sa ešte nespamätal z prvého stretnutia a o hodinu sa mám s tým hrozným príbuzným stretnúť zasa. Ešte som sa nerozhodol, čo urobím. Na nešťastie Alena je v Moskve — a možno je to aj šťastie, ktovie? Čo robiť? Varovať Alenu a Navrátila? Nie, udavačom nebudem — nevravím to zo strachu. Ako by som mohol udať vlastného prasynovca? Mám teda zradiť svojich najlepších priateľov, ktorí mi vrátili život a obklopujú ma láskou a prepychom? Mám mlčať, keď vidím, ako chladnokrvne sa pripravuje zločin? Nebudem spoluvinníkom? A na druhej strane: Čo pomôže, keď udám svojho prasynovca? Sám povedal, že takých, ako je on, je viac. Keď sa to nepodarí jemu, pokúsi sa o zločin ďalší „brat“…

Som zúfalý. O chvíľu musím ísť na schôdzku. Keby som radšej nežil!

22. marca. Dnes sa mi už lepšie dýcha. Rozhodol som sa pre zlatú strednú cestu. Sľúbil som Olafovi pomoc — a skutočne mu aj pomôžem. Myslím, že tak to bude najlepšie. A požiadam Navrátila o miesto v posádke Lúča. Rozhodne však nepripustím, aby so mnou letela aj Alenka. Ktovie, či sa mi napokon podarí prekaziť Olafove plány, a čo potom? Keby sa za letu nedal prehovoriť — za osem rokov bude príležitostí viac ako dosť — odhalím jeho plány pred celou posádkou. Nepripustím, aby došlo ku zločinu.

29. marca. Olafa prijali. Keď som sa to dozvedel, prebehol mi mráz po chrbte. Alenka je zasa v Prahe. Hryzie ma zlé svedomie.

30. marca. Včera neskoro večer mi ktosi podstrčil pod dvere Olafov list. Upozorňuje ma na to, že v posádke sú už iba dve voľné miesta. Je vraj najvyšší čas konať. Zajtra ráno požiadam Navrátila.

1. apríla. Utešoval som sa, že Navrátil bude považovať moju žiadosť za aprílový žart a zdvorilo ma odmietne. Prekvapilo ma, že moje slová vzal vážne a že — ma prijal. Vraj hneď požiada akademika Tarabkina o súhlas. Teraz už nemôžem cúvnuť.

„A poletíte aj bez Aleny?“ spýtal sa ma Navrátil. Začervenal som sa ako moriak. No akademik sa dobrácky usmial a povedal:

„Dobre vám rozumiem. Ste deti. Tušil som hneď, čo väzí za tým nečakaným odmietnutím. A vedel som aj, že obidvaja dostanete rozum. Vie už Alena o vašom rozhodnutí — či ste sa o tom dokonca dohovorili?“

„Nie, nie,“ riekol som rýchlo. „Ani to, ani to. Predbežne jej, prosím, nič nehovorte. Rád pôjdem s vami aj bez nej…“

Navrátil na mňa prekvapene pozrel.

„Vždy vravím, že ste deti. Vari ste sa už len nepovadili? No nebojte sa, rozumiem vám. Ubezpečujem vás, že nedopustím, aby nás Alena opustila.“ Teraz som už ostal celkom bezradný. Ako mám zabrániť, aby sa Alena nezúčastnila na tomto dvojnásobne nebezpečnom lete? čo jej povedať?

2. apríla. Alena dnes ráno pribehla za mnou a bez ohľadu na ostatných montérov v hale ma objala.

„Vedela som, že pochopíte. Ste statočný — môj statočný Leif…“

Len-len že sa mi nohy nepodlomili. Na prvý pohľad bolo jasné, prečo sa tak veľmi teší. Navrátil jej všetko prezradil. Posadila ma na akúsi debničku a aj sama si sadla. Žiarila ako slnko.

„Neviete si ani predstaviť, aké ťažké chvíle to boli. Tak som túžila byť medzi prvými, ktorí navštívia neznáme svety. A vás som stratiť nechcela. Chvíľami som sa na vás v duchu aj hnevala, priznám sa. Obávala som sa, že som priveľa obetovala pre naše priateľstvo, že raz — možno niekedy v budúcnosti — budem cítiť túto obeť ako trpkú výčitku. Že sa táto obeť postaví

medzi nás — aká som šťastná, že sa to takto skončilo…“ Bol som rovnako šťastný — ako zmätený, „Teda aj vy letíte?“ spýtal som sa neisto. Zasmiala sa.

„No pravdaže, vy blázonko. Vari by ste nechceli letieť sám, vy nenapraviteľný sebec. Pýtate sa, akoby ste z toho nemali rovnakú radosť ako ja…“ zrazu zmĺkla.

„Mám, ako by som nemal,“ povedal som neobratne. „Ale — bojím sa o vás…“ Hneď sa jej vrátila veselá nálada.

„Čo sa nám dvom môže stať?“ zasmiala sa. „Čo sa môže stať ľuďom, ktorí pod Navrátilovým vedením idú dobývať vesmír?“

Bol som odzbrojený. Teraz som sa pred Alenkou cítil ako hlúpe chlapčisko. Veď sa to všetko dobre skončí, utešoval som sa v duchu. Za osem rokov sa mnoho zmení. Možno aj Olaf sa dá presvedčiť.

27. apríla. Už takmer mesiac som nemal denník v ruke. Priznám sa, že som si naň ani nespomenul. Niet divu, mám teraz lepšieho spovedníka. Škoda — preškoda, že to najpálčivejšie tajomstvo nemôžem Alenke prezradiť. A to mi dnes pripomenulo môj verný denník.

Deň veľkého štartu sa rýchlo blíži. Prvého mája odletíme s Alenou a celou posádkou na Mesiac pomáhať pri konečnej montáži. Píšu o nás teraz všetky noviny na svete a v televízii je naša výprava denne na programe. Chotenkov nám asi závidí. Akadémia neschválila jeho účasť na výprave. Musí ostať na Zemi, aby v prípade dajakej nehody viedol záchranné práce.

Práve teraz mi telefonovala Alena, že Navrátil určil deň štartu na štvrtok, pätnásteho mája. Toho dňa Mesiac, Zem a ostatné planéty budú v najpriaznivejšom postavení vzhľadom na gravitačné sily…

14. mája. Lietadlo už pred niekoľkými dňami do končili a vyskúšali. Včera ho za prítomnosti, členov prezídia akadémie pokrstili. Nazvali ho, ako už dávno navrhol. Navrátil: Lúč. Veď poletí takmer takou, istou rýchlosťou…

Olaf o svojom pláne so mnou už nehovorí…

15. mája. O dve hodiny štartujeme…