Planéta troch sĺnc

POMÔŽTE ROBINSONOM VESMÍRU!

Akademika Chotenkova už od mladosti trápil problém, ktorý mnoho umelcov a vedcov pripravil o spánok:

Tajomstvo stradivárok.

Prečo majú stradivárky taký jedinečný zvuk? Prečo je to, že ani jedny husle ich dosiaľ neprevýšili? Tieto otázky nesmierne vzrušovali mladučkého študenta techniky. Často navštevoval moskovské konzervatórium, kde sa započúvaval do farbistých tónov. Umieňoval si, že záhadu odhalí, keby mal bádaniu venovať všetok svoj voľný čas.

Len čo ukončil štúdiá na vysokej škole, pustil sa do problému s celou vervou. Vyzbrojený najpresnejšími prístrojmi preskúmal na stá husieľ z najrôznejších končín sveta. Meral, mikroskopoval, zapisoval a zostavoval zložité tabuľky.

Po prázdninách ho však akadémia poslala ako inžiniera-astronautika do budapeštianskeho závodu Astronaut, kde sa vyrábali medziplanétne lietadlá. Na stradivárky zvyšovalo čoraz menej času. Neskoršie, keď ho zvolili za akademika, zabudol na tajomné husle úplne.

Ale nie navždy. Keď ho zvolili za predsedu astronautickej sekcie Svetovej akadémie vied a preberal výskumný ústav, jeho predchodca sa medzi rečou zmienil o tom, že sa vážne zaoberá stradivárkami.

Spriatelili sa. Chotenkov si vypožičal z múzea drahocenný nástroj, ukrytý v čiernom puzdre. Stávalo sa mu však čím ďalej tým častejšie, že si starostlivo pripravil mikroskop a meracie prístroje, ale nakoniec sa premenil na hudobníka. Aj onoho osudného predvečera veľkých udalostí stál pri otvorenom obloku v priestrannej pracovni a hral.

Do sladkého rojčenia zaznelo prudké zaklopanie. Chotenkov s neľúbosťou odložil husle a vyšiel neočakávanému návštevníkovi v ústrety. V otvorených dverách sa zjavil nižší plecnatý človek so širokou tvárou.

— Doktor Zajac, — zvolal prekvapene akademik. — Čo nám nesiete?

— Ozvali sa. Žijú! — vykríkol doktor Zajac.

— Kto? — nechápal Chotenkov.

— Naši. Žijú na planéte Kvarte v súhvezdí Alfy Centauri A.

Chotenkov Zajaca srdečne objal, a potom mu stisol ruku.

— Teda ste predsa vyhrali. Gratulujem.

— Ak sa to dá tak povedať, teda vyhral. Ale… — Zajac sa odmlčal. — …Lúč je zatiaľ vyradený z prevádzky.

— Čože? Čo to vravíte? — zvolal zdesene Chotenkov. — Ako to? Čo sa s ním stalo?

— Medziplanétne lietadlo poškodil meteor. Lúč je teraz umelým mesiacom, pozorovateľnou a spojovacou stanicou so Zemou. Zločinci pred troma mesiacmi ušli a dosiaľ sú nezvestní, skrývajú sa niekde na planéte Kvarte.

— Navrátil teda odpovedal pomocou gravitačného poľa, — prerušil ho akademik. Dr. Zajac mlčky prikývol a na stôl položil niekoľko husto popísaných hárkov:

— Tu je presný záznam prvej zprávy, ktorú zachytil náš astrogravimeter v Petržalke. Akademik rýchle prebehol očami po riadkoch.

— Prepáčte. Sadnite si. Prosím, — kývol rukou, nezodvihnúc hlavu. Zajac poďakoval, ale ostal stáť. Bol príliš vzrušený a v takých chvíľach nevydržal sedieť.

— Stroskotali v neznámych končinách vesmíru, miliardy kilometrov od svojich domovov, — zašepkal Chotenkov po dlhšej odmlke. — A na dovŕšenie nešťastia im nebezpeční zločinci číhajú s dýkou za chrbtom. To je strašné…— Zaboril tvár do dlaní. Ale hneď vyskočil z kresla a bez slova vybehol z miestnosti. Zajac sa chcel pustiť za ním, ale pri dverách nerozhodne zastal. Nervózne si hladil čelo a sluchy.

Pomaly sa obrátil a prelietavým zrakom obzrel miestnosť. Na pracovnom stole ležali stradivárky. A vedľa nich obrazovka televízneho telefónu.

Pristúpil k aparátu a neistou rukou vytáčal číslo.

— Počkajte ešte, — zvolal zadychčaný akademik vo dverách. — Prv, ako odovzdáme hlásenie prezídiu, preštudujeme ďalšie zprávy z Kvarty.

Opatrne položil na stôl dlhú kontrolnú pásku z astrogravimetra, ktorú v náhlivosti nestačil zmotať.

— Nebojte sa o nás, všetci sme zdraví, — čítal doktor Zajac nahlas. — Pevne veríme, že sa nám za niekoľko málo rokov podarí postaviť primitívnu oceliareň, v ktorej vyrobíme poškodené časti Lúča. Nateraz sme započali stavbu nového obydlia, pretože jaskyne, v ktorých bývame, hrozia zosutím. Celý dom postavíme z 200 tehál, čiže z 200 blokov, vyrezaných zo žuly, ktorej je tu nadbytok. Bloky sme už pripravili. Včera sme dokončili základy budovy. Dnes montujeme na stavenisku žeriavy. Hrubú stavbu dokončíme za dva mesiace. Dúfame, že do obdobia dažďov (podľa našich odhadov sa začne asi o pol roka a potrvá asi dva mesiace) dokončíme celú stavbu, včítane vnútorného zariadenia. Hneď, len čo nám opäť zasvietia slnká, pustíme sa do stavby novej atómovej elektrárne a oceliarne. Výkresy máme — okrem niekoľkých detailov — hotové.

Život na tejto planéte, ako sme ho dosial poznali, popíšeme v podrobnej zpráve, ktorú odošleme zajtra. Dnes by sme vám ešte radi oznámili, že súdružka Svozilová

so súdruhom Seversonom na svojich cestách po Kvarte umiestňujú na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice, takže máme stále lepší prehľad o tunajšom počasí a dokonca môžeme ako-tak predvídať poveternostné zmeny.

Zatiaľ všetkým blízkym i vzdialeným ľuďom posielame najsrdečnejšie pozdravy a zajtra (keď podľa našich odhadov bude pekné počasie so všetkými troma slnkami na jasnej oblohe) do počutia. Výskumná stanica Kvarta.

— Sú to statoční ľudia — ozajstní vedci, — s úľavou povedal Chotenkov. — Ale aj tak sa o nich bojím. Prepáčte, teraz už nesmieme stratiť ani minútu…

Rýchle vytočil číslo.

Na obrazovke televízneho telefónu sa zjavila ušľachtilá tvár človeka s vysokým čelom a dlhou šedivou bradou.

— Prepáčte, súdruh prezident, že vás vyrušujem na zaslúženej dovolenke…Môžeme vás s doktorom Zajacom navštíviť? Zachytili sme dôležitú zprávu z Lúča.

— Očakávam vás, — odpovedal prezident akadémie krátko. — Kedy prídete?

— Hneď sa vydáme na cestu…

— Teda o chvíľu do videnia.

Chotenkov náhlivo vsunul prepis zprávy i pásika do aktovky a obidvaja vedci vyšli výťahom na strechu ľavého krídla paláca, kde čakalo niekoľko vrtuľníkov. Nasadli do prvého z nich a o desať minút pristáli už pri neveľkej malebnej vilke, skrytej v údolí neďaleko Veľkých Pavlovíc na moravskom Slovácku.

Koldokola tonuli úbočia v ružovej záplave kvetov, ktoré sľubovali bohatú úrodu marhúľ. Zajacovi pri pohľade na idylickú krásu slováckej jari stislo v hrudi srdce.

Prezident Svetovej akadémie vied ich už očakával pri vchode do záhrady a uviedol ich do spoločenskej miestnosti, upravenej ako sedliacka izba.

Zprávu z Kvarty vypočul s napätím.

— Treba konať rýchle, — riekol rozhodne, keď Chotenkov dočítal poslednú vetu.

Prstom sklepol červenú páčku na širokej rozvodnej doske na pracovnom stole. Obrazovky, zostavené do niekoľkých radov, postupne ožívali. Na starca upreli zrak chlapi i ženy najrôznejších pletí a národností.

— Priatelia, ešte dnes v noci sa musíme zísť v paláci akadémie, — riekol prezident pomaly. — Výprava do trojhvezdia Centaura stroskotala na neznámej planéte…

Niekoľko minút po polnoci na mimoriadnom zasadaní prezídia Svetovej akadémie vied sa vedci jednomyseľne uzniesli, že ihneď zorganizujú záchrannú výpravu a súčasne požiadali všetky národy sveta o spoluprácu na výstavbe dvoch nových medziplanétnych lietadiel, podobných poškodenému Lúču.

Zpráva o výprave, zachytená Zajacovým astrogravimetrom, vzrušila celý svet.

Za niekoľko hodín odpovedali na výzvu Svetovej akadémie vied státisíce pracovníkov zo všetkých odvetví priemyslu. Gigantické závody všetkých svetadielov sa predstihovali v ponukách na vyrobenie jednotlivých súčiastok medziplanétnych lietadiel…

Do vysokej haly, stojacej na kraji nedohľadnej roviny mesačného kráteru Tycho, vrútil sa človek v skafandri. Rýchle si odkrútil sklenú kuklu a zastavil prvého montéra, ktorého stretol.

— Neviete, prosím vás, kde je doktor Zajac? Nutne sa s ním musím rozprávať. Montér ukázal do spleti konštrukcií, ktoré zvierali rozostavaný kolos.

— Určite ho nájdete v hlave lietadla. Spolupracuje teraz na montáži riadiacej kabíny.

Doktor Zajac privítal návštevníka s úsmevom a hneď odložil skrútené montérky, ktoré práve držal v ruke.

— Naši novopečení Kvarťania mali z našej zprávy radosť, všakže? — zasmial sa šťastne. — Nesiete mi ich odpoveď?

— Áno, mali radosť, že montáž obidvoch lietadiel bude skoro dokončená…ale…

— Ale? — opýtal sa poľakane Zajac. — Prihodilo sa im vari niečo zlého?

— Ešte nie, ale hrozí im veľké nebezpečenstvo. Práve keď nám odosielali zprávu, postihlo ich zemetrasenie a skoro na to začala sopka za ich obydlím vrhať ťažké kamene. Láva vystúpila až po okraj krátera a každú sekundu sa môže vyliať do údolia. Pri väčšej erupcii by zaplavila podzemnú elektráreň aj práve dokončenú obytnú budovu na náhornej rovine…

NEISTÁ PÔDA

Podľa pozemského kalendára bol február. Na Kvarte však vrcholilo leto. Ohnivé slnko nemilosrdne bičovalo romantickú krajinu a aj oranžové slnko bolo teraz priebojnejšie a jasnejšie ako v minulých mesiacoch. Bez ochranných helmíc by ľudia tropickej páľave skoro podľahli.

Krvavá Proxima ako bohyňa živlov deň čo deň s rozkošou vybíjala atmosferickú elektrinu v rachotivých búrkach s bengálskym ohňom.

Čoskoro sa zjavil ďalší nepriateľ: Celé ovzdušie zaplnili nesčíselné kŕdle veľkého lietajúceho hmyzu. Voľky-nevoľky museli sa obyvatelia Skalnej osady vrátiť do skafandrov. Skupina Aleny Svozilovej sa pustila hneď s háveďou do boja. Sotva však polarizátory rádioaktívneho žiarenia zničili jedno mračno, priletelo druhé, ešte černejšie.

— Určite nám tento dar posielajú neďaleké močiare, — rozčuľoval sa Fratev. — Tam musíme napadnúť nepriateľa predovšetkým. Čudujem sa vám, Alenka, že máte ešte toľko Božskej trpezlivosti a zostavujete tú hnusobu do zbierky. Ja sa asi z tej protivnej muziky zbláznim. To je priveľa aj pre môj slabý hudobný sluch…

— Neviem, či by nám tento radikálny zásah pomohol, — zamyslene riekol Navrátil. — V najlepšom prípade môžeme asanovať len najbližšie močiare. Vzdiale

nejšie nám medzitým vychrlia ďalšie miliardy nezvaných hosťov. Nakoniec ani nevieme, z akej diaľky tento hmyz dolieta. Domnievam sa, že by bolo účinnejšie, keby sme okolo staveniska vytvorili rádioaktívnu clonu. Žiara nemusí byť príliš intenzívna, aby zbytočne neničila vyššie tvory, ktoré by náhodou preleteli ochranným valcom.

Na druhý deň sa pracovalo na Prestretom stole už bez nepríjemných spoločníkov. Pripomínali ich len mihotavé tiene kŕdľov, poletujúcich za neviditeľnou stenou.

Jeden nepriateľ bol teda porazený. Ale koncom februára sa prihlásil ďalší, oveľa nebezpečnejší. Tektonické poruchy.

Madarász, ktorý istej noci stál na stráži pri vchode do podzemia, znezrady pocítil pod nohami ľahké chvenie. Prv ako stačil stisnúť gombík poplašnej sirény, rozľahlo sa chodbou prenikavé praskanie a škrípanie, pripomínajúce trenie plechu o sklo.

Do mocnejúceho lomozu zaskučala konečne siréna. Madarász sa ozlomkrky rozbehol do skalného bludiska. Neďaleko hlavného skladišťa sa musel na chvíľu zastaviť. Stena chodby praskla a pred upachteným človekom sa roztvorila úzka priepasť. Bez dlhého rozmýšľania ju preskočil a bežal ďalej.

Hlavnému skladišťu zatiaľ nehrozilo nebezpečenstvo. Povala i steny zostali neporušené. Len niekoľko debien sa zosypalo na dno jaskyne.

Madarász pozorne prezeral každý kút. Veď v týchto miestach bol uložený najcennejší poklad. Všetky dôležité prístroje, zariadenie a súčiastky Lúča, bez ktorých by Robinsoni na Kvarte ťažko vybudovali novú elektráreň a oceliareň…

Chvíľami sa mu zdalo, že do ohlušujúceho rachotu horského masívu sa miešajú výkriky ľudí.

„Halucinácie — podráždené nervy,“ pomyslel si a náhlivo pokračoval v prehliadke zaisťovacích oceľových podpier.

Teraz však začul svoje meno. Celkom jasne ho rozoznal od zvukov, vychádzajúcich z vnútra skál.

„Súdruhovia sú ohrození,“ blyslo mu hlavou — a už letel naspäť.

Pri trhline v skale ostal ohromene stáť. Hlavná chodba bola pred ním viac ako do polovice prehradená hladkou skalnou stenou, rozvrstvenou niekoľkými farebnými pásmi. V ostávajúcom otvore neďaleko povaly, ktorý sa neúprosne uzavieral ako kliešte, kľačali na kolenách Navrátil a Fratev a zúfale mávali lanom, ktoré sa usilovali hodiť priateľovi rovno pod nohy.

— Rýchle, rýchle. Chodba sa každú chvíľu uzavrie, — volali ktorý pred ktorého. Madarász chytil lano a niekoľkými vrtkými pohybmi sa vyšplhal nahor.

Len teraz si uvedomil, akému nebezpečenstvu unikol. S hrôzou pozoroval skalnú stenu pred sebou. Pomaly klesala do hlbín. Chodba za puklinou zmizla v jame…

— Skladište, — zvolal Madarász zdesene a s napätím všetkých síl sa oprel o rovnú skalu, ktorá mu pomaly uchodila pod rukami.

Navrátil ho pevne chytil za plecia.

— Nebláznite — rýchle preč. Vrstvy sa dali do pohybu. Všetci sú už von z nebezpečenstva.

Madarász sa spamätal iba na Prestretom stole, kam ho násilím odvliekli.

— Prečo ste tam vôbec liezli? — zlostil sa Fratev. — Ako chcete holými rukami zastaviť klesajúcu horu? Dobre, že mi prišlo na um, kde vás máme hľadať. Veľa nechýbalo, a ostali by ste tam — a ja s vami. Len-len že ma Navrátil nezadržal.

Praskot a škripot slabol, až nakoniec zanikol vo hviezdnatej noci. Len zvlnený skalný štít, skrývajúci katastrofu, čudno sa škľabil v červenkavom svite Proximy.

Všetkým bolo úzko. Posadali si do tesného kruhu na čerstvo vyrezané žulové dosky a ticho upierali zrak na vchod do podzemia.

Mlčali. Nikto sa dosial neodvážil na prehliadku podzemia. Nie azda len zo strachu o život — veď celá cesta do vesmíru bola ustavičným bojom na život a na smrť — ale je dosť možné, že skaly pochovali všetko — obydlie, skladište, atómovú elektráreň. V tom prípade by ostali úplne bezbranní, uprostred neznámej prírody, plnej prekvapení a úskočnosti — ak tomu s troma dobre vyzbrojenými zločincami v chrbte.

A príroda, aby potvrdila, že je naozaj nemilosrdná, pripravila nové prekvapenie.

Do tichej noci sa neočakávane rozľahol prudký výbuch súčasne so suchým praskotom. Ozvena ho niekoľko ráz výsmešne opakovala.

V nikom by sa krvi nedorezal. Rúca sa azda celá Kvarta v základoch?

Ďalší výbuch.

— Elektrická búrka, — vydýchol Scheiner uľahčene, keď nad obzorom zažiaril fialový guľatý blesk.

Hviezdy na oblohe pohltili prudko sa ženúce mraky. S nimi sa prihnal ľadový víchor. Prúdom vody zabubnoval do chvejúcej sa krajiny.

Vedci vbehli do podzemia. Na kraji chodby váhavo zastali.

— Atómová elektráreň je zničená, — ukázala Molodinová na žiarivky, slepo visiace na povale.

— Pozrime sa pravde smelo do očí, veď nie sme zbabelci, — prerušil mlčanie Fratev. — Ešte nebolo tak zle, aby nemohlo byť horšie… — Namieril lampu do tmy skál a rázne vykročil. Ostatní sa k nemu pridali. S búšiacim srdcom vstupoval jeden po druhom do podzemnej elektrárne.

— Sláva, beží, — zajasal Fratev, sotva zazrel hlavnú rozvodnú dosku. — Len jeden reaktor je vyradený z činnosti — štvorka…

Navrátil nežne prešiel rukou po hladkej ploche s mnohými kontrolnými obrazovkami:

— Dokiaľ vládneme atómovou energiou, nemusíme sa ničoho báť. Všetko, čo sme stratili, vyrobíme si znova. Nebude to síce za týždeň, ani za mesiac, ale načo sa ponáhľať — veď času máme dosť, — usmial sa trpko.

Ešte viacej pozdvihla vedcom náladu prehliadka obytnej časti. Ako zázrakom ostali spálne, spoločenská miestnosť, pomocné skladištia i laboratóriá nepoškodené. Fratev nevychádzal z nadšenia.

— Skorej by som čakal, že sa ryba utopí, ako toto, — smial sa šťastne.

Madarász, vždy vážny a málovravný, nervózne si niekoľko ráz prešiel po zipse koženej bundy:

— Na oslavy máme času dosť, — povedal podráždene, — nezabúdajme, že hlavné skladište je pochované. Mám teraz službu, idem sa pozrieť, čo sa s ním stalo…

Molodinová Madarásza zadržala.

— Sám ta ísť nesmiete, idem s vami.

— Ja tiež, — zvolali takmer súčasne všetci členovia výpravy. Po krátkej výmene názorov sa dohodli, že zadnú časť podzemného bludiska preskúma Molodinová s Cahénom, Fratevom a Madarászom.

— Podľa všetkého sa ponorila iba zadná časť podzemného bludiska, — uvažoval cestou Cahén. — Chodba je celkove neporušená.

— Dislokácia nás síce rozkrojila ako tortu, ale vykonala to veľmi ohľaduplne, — súhlasil Fratev.

Pri skalnej stene, ktorá uzavierala chodbu, vedci na chvíľu zmĺkli a načúvali. Do mŕtveho ticha šumela iba odkiaľsi z hlbín tečúca voda.

— Najprv musíme zistiť, aký veľký pokles pri prešmyku nastal, — riekla Molodinová a ukázala na úzku medzeru, ktorá ostala medzi obidvoma posunutými masívmi.

Fratev posvietil do úzkej hlbokej priepasti a povzbudivo hodil hlavou.

— Pri troške akrobacie sa tou škárou pretiahnem.

— Som slabšej konštrukcie, dokážem to aj bez akrobacie, — namietal Madarász. — Ostatne — mám dnes službu, — dodal rozhodne a opásal sa lanom.

O chvíľu zmizol v temnotách.

— Desať metrov, — hlásil Cahén, ktorý zaisťoval lano pri priepasti. Ďalšie dva červené pásiky, označujúce na lane metre, stratili sa pod nohami vedcov a Madarász stále klesal…

— Stop, — zaznel konečne z hlbín dutý hlas. Lano sa niekoľko ráz zakývalo. — Pozor, postavím sa — už stojím v chodbe — uvoľňujem lano. Idem do skladišťa…

Chlapi naklonení nad trhlinou s napätím očakávali Madarászov príchod. Do vzdialeného šumenia miešal sa len nervózne trhaný dych… — Hore, — ozval sa o chvíľu tlmený hlas z priepasti. Lano sa opäť naplo.

— Podívajte sa, — riekol skúpo Madarász, keď stál vedľa vedcov. V žiare reflektora sa zaligotal jeho premoknutý oblek.

— Do skladišťa vnikla voda.

Madarász prikývol.

— Treba konať rýchle, lebo prídeme o všetky zásoby.

Nastal zhon. Za niekoľko minút natiahli kábel a sústredený prúd vysokofrekvenčných lúčov sa zahryzol do tvrdej skaly. Rozrušené, na kúsky rozpadnuté horniny s rachotom padali do bezodnej rokliny.

Zvislá šachta sa rýchle prehlbovala a rozširovala. Ešte toho istého dňa pred polnocou — ani nie za dvadsaťštyri hodín — spojila obidve časti chodby. Hore stál už pripravený žeriav, premenený na výťah. Riadený skúsenou rukou Seversona dal sa bez meškania do práce…

Keď vytiahli poslednú debnu, Molodinová pozvala všetkých do spoločenskej miestnosti na dôležitú poradu.

— Nepozostáva inšie ako bojovať na niekoľkých frontoch súčasne, — začala bez dlhých úvodov. — Ťažko rozhodnúť, ktorú úlohu máme riešiť prv — či stavbu nového obydlia alebo stavbu gravitačného vysielača; či sa máme pustiť do boja s počasím alebo so zradcami. Na všetkých stranách číha rovnaké nebezpečenstvo. Podzemné obydlie nás tu môže kedykoľvek pochovať a vonku nás zase môže zničiť neočakávaná búrka alebo dobre ukrytí zločinci.

Navrhujem takéto opatrenie:

Po prvé — na stavbe pracovať na smeny vo dne i v noci, aby sme sa mohli čo najrýchlejšie presťahovať.

Po druhé — hneď po východe slnka preskúmať susednú sopku, ktorá je nesporne pôvodcom tektonických porúch.

Po tretie — neodkladne začať na rovníku so stavbou gravitačného vysielača a už zajtra vyhliadnuť vhodné miesto preň.

Po štvrté — priam tak bezohľadne určiť súd nad zločincami, a konečne, po piate — čo najskorej umiestniť na obidvoch pologuliach automatické meteorologické stanice…

Molodinovej návrh jednomyseľne schválili. Hneď si rozdelili úlohy a vypracovali podrobný časový plán.

Po dvoch hodinách nepokojného spánku sa podzemie premenilo na rojaci sa úľ. Šíp opustil letisko na Prestretom stole a zamieril k rovníku. Za ním vzlietla do vzduchu helikoptéra riadená Fratevom. A ešte predpoludním zasadol v spoločenskej miestnosti súd, ktorý vyniesol nad zločincami rozsudok, znejúci jednoznačne: Smrť zradcom!

Svozilová oznámila zo Šípu, že na pobreží susedného svetadielu sa otvárajú nové sopky. Vhodné miesto pre vysielač musia preto vyhľadať vo vnútrozemí…

Fratevovo hlásenie o činnosti susednej sopky poznáme — vypočuli sme si ho spolu so zločincom Gruberom v Lastovičke. — Pred nami je ďalšia naliehavá úloha, — vyhlásil Navrátil po Fratevovom návrate. — Voľky-nevoľky musíme vyrobiť atómovú bombu — a radšej hneď niekoľko odrazu.

NEZNÁMYM SVETOM

Minul sa marec, minul sa apríl. Dva mesiace úmornej práce. Na šťastie počasie našim Robinsonom žičilo. Občasné húľavy boli skorej príjemným osviežením ako nevítanou prekážkou.

Piateho mája sa rozhovoril gravitačný vysielač…

Dvanásteho mája položili široké ramená žeriavu prvé žulové bloky do základov obytnej budovy…

Štrnásteho mája však nastala neočakávaná zmena: Strhla sa búrka s krupobitím a v noci dokonca napadal ľahký poprašok snehu — úkaz na Kvarte dosiaľ nevídaný. Ráno prepadol stavenisko na Prestretom stole cyklón.

Meteorologická pozorovateľná na Lúči úplne zlyhala.

— Nečudujte sa, prístroje pri všetkej dokonalosti môžu planétu sledovať len z veľkej diaľky, a to len jednu pologuľu naraz, — povzdychla si Molodinová. — Potrebujeme síce každú pracovnú silu ako soľ, ale nedá sa nič robiť, musíte sa vydať na cestu, — obrátila sa k Seversonovi.

— Plán cesty je už pripravený, môžeme ísť hoci hneď, — riekla pohotovo Svozilová a odbehla. O niekoľko minút sa udychčaná vrátila a na stôl rozložila veľkú mapu obidvoch pologúľ Kvarty.

— Toto je návrh na dráhu letu, — prešla prstom po červenej čiare, ktorá zložitou krivkou pretínala niekoľko svetadielov planéty. V najkratšom čase — môžeme tak prezrieť najväčšiu časť Kvarty.

— Dobre premyslené, — chválil plán Navrátil. — Ale nezabúdajte, že sme mapu vyrobili na Lúči s veľkým odstupom. Je veľmi nepresná. Miesta pristátia, ktoré ste si tak starostlivo vyznačili červenými bodkami, budete musieť asi častejšie zmeniť. Ale ináč to nejde, keď sa človek pustí do neznámych krajov. Nemusím vám ani pripomínať, že opatrnosti nikdy nebýva dosť…

— A keď budete dávať mená neznámym moriam, pohoriam a ostrovom, nezabudnite na mňa, — zasmial sa Fratev. — Napríklad ostrov v Striebornom oceáne by sa mi náramne ľúbil…

— Ja by som po vás pomenovala skorej tento záliv, uprostred Novej Európy. Pripomína mi vašu večne nepokojnú povahu, — žartovala Alena…

Ráno šestnásteho mája sa vydal Severson spolu s Alenou Svozilovou na cestu okolo neznámeho sveta. Šíp čoskoro opustil tok Nádeje a zakrúžil nad Prielivom stretnutia, na ktorom výprava po prvý raz pristála na Kvarte.

Obloha na severozápadnej strane bola zatiahnutá ťažkými mrakmi. Lenivo savliekli nad obzorom a v ich tmavej hrudi sa občas zablysol červený plameň sopečného výbuchu.

— Pred dvoma mesiacmi sa tu otvorili prvé krátery sopiek — a dnes sa nad pobrežím vypína celé mohutné pohorie, — odložila Alena na chvíľku ďalekohľad a usmiala sa. — Ak sa tak rýchle mení celý povrch Kvarty, svoju mapu môžeme uložiť do múzea. — Lietadlo opustilo prieliv a ocitlo sa nad veľkým polostrovom susedného svetadielu, ktorý bol na mape označený ako Geózia — na počesť rodnej Zeme. Pestré pobrežné pralesy skoro vystriedala púšť s belostným pieskom. Z dvoch strán ju obklopovali pahorkatiny, ktoré pomaly prechádzali do nedohľadnej stepnej roviny.

— Smutná krajina — ešte šťastie, že ju za mňa pozorujú filmové kamery, — riekla unaveno Alena a zahĺbala sa do mapy.

— Na obzore sa, tuším, zjavili lesy, — vyrušil Severson tichú spoločníčku z myšlienok. Dala si na oči ďalekohľad a prikývla.

— Máš pravdu. Rovinou tečie akási rieka, a za ňou sa začínajú pralesy…Zaboč viacej vľavo — niečo som zazrela, — vykríkla prekvapene.

Šíp sa naklonil na ľavé krídlo a zamieril k veľkej zákrute rieky.

— To je úžasné — stavby — podívaj sa, — podala rýchle Seversonovi ďalekohľad.

— Mám pristáť na rieke? — opýtal sa, len čo zbadal podivné stavby. — Vieš, čo to znamená? Objavili sme civilizované obydlie skutočných Kvarťanov. Dokonca som jedného videl neďaleko podivných špirálovitých konštrukcií.

Alena mu vytrhla ďalekohľad z ruky.

— Dvaja — vidím dvoch, — kričala radostne. — Vznes sa trochu vyššie, boja sa nás — schovávajú sa do pyramíd, alebo čo to tam majú…

— Mám teda pristáť na rieke? — opakoval Severson otázku, nespúšťajúc oči zo záhadnej osady. — Nebojíš sa, že nás zostrelia ako nepriateľské lietadlo?

— Myslíš? — podívala sa na neho Alena poľakano, — na to som dosiaľ nepomyslela…Chvíľočku, poradím sa s Navrátilom…

Navrátil privítal zprávu o neznámej osade rovnako radostne ako Severson, ale za pristátie nebol.

— Nepoznáte hĺbku rieky ani Kvarťanov. Sami sa ta nepúšťajte. Vyberieme sa k nim po vašom návrate. Možno objavíte cestou aj veľké, moderné mestá…

Šíp sa vzniesol opäť do výšky a zamieril na juh k vysokému horstvu s oblými pravidelnými vrcholmi. Alena chvejúcou sa rukou starostlivo zaniesla do mapy prvú civilizovanú osadu Kvarťanov. Potom vybrala z aparátu automaticky vyvolané snímky a zasnene si prezerala nezvyčajné stavby so spletitými konštrukciami.

— Vieš, z čoho mám najväčšiu radosť? — povedala o chvíľu. — Že naši susedia sú veľmi podobní nám, ľuďom. A pod zväčšovacím sklom sú síce na týchto snímkach príliš malinkí, ale aj tak sa dá dobre rozpoznať, že majú hlavu, dve nohy a dve ruky ako my.

V TAJUPLNEJ OSADE

Štrnásť dní bývali zločinci v lietadle, zakotvenom v rokline pod kaskádami stuhnutej lávy. Vymýšľali si najrôznejšie hry, aby si skrátili dlhú chvíľu, a bezstarostne otvárali konzervu za konzervou. Občas sa vybrali do močiarov, aby sa zabavili streľbou do jašterov a skuvíňajúcich dlhonohých vtákov. Kraus však skoro spozoroval, že zásoby rýchle miznú.

— Rozum do hrsti, mládenci, a pekne hupkom na púť za miestnymi zdrojmi potravín, — riekol rozhodne. — Už sme sa naleňošili viac ako treba. Najprv sa podívame na plody rastlín — podľa banánov súdim, že určite nájdeme ďalšie jedlé druhy. Potom ochutnáme mäso tunajších vtákov…

— Fuj, — skočil mu do reči McHardy. — Takú potvora by som do úst nevzal…

— …a zomrel radšej od hladu, — odpovedal mu na to Kraus. — Ešte budeš rád, keď ti ostane aspoň to. — Chvíľu sa škriepili, až sa rozhodli, že sa najprv podívajú hlbšie do hôr.

Na veľkú radosť objavili pod úpätím prvej strmej veľhory malé jazierko s bujnou vegetáciou dookola. Na plochom skalnom útese nad vodou odpočívali bielokrídli vtáci, pripomínajúci naše plameniaky. Dvoch z nich hneď ubehlíci ulovili a vydali sa do pralesa na brehu jazierka.

Postupovali hlbšie a hlbšie, až sa octli v širokom údolí, ktoré sa rozostupovalo do nedohľadnej roviny.

— Úplný raj, nič lepšieho sme si ani nemohli želať, — pochvaľoval si krajinu Gruber. — Ani jaštery nás tu neotravujú…

Na spiatočnej ceste nazbierali plné batohy najčudnejších plodov. Nasypali ich do gumeného člna, ktorý vtiahli na kraj pralesa. McHardy na nich hneď vykonal chemickú skúšku. Z celej kopy vybral asi päť, ktoré sa zdali nezávadné. Obsahovali podobné látky ako jedlé plody na Zemi.

Dlho nad nimi sedeli v rozpakoch. Nikomu sa nechcelo začať s ochutnávaním.

— Nech to skúsi najprv Kraus — má už skúsenosti s banánmi… — navrhol škodoradostne Gruber. Kraus ho premeral privretými očami:

— Vari som sa ja opíjal? — Ale niekto to začať musí, ináč tu budeme sedieť do večera. Nech rozhodne lós…

Losovali, losovali — až sa povadili. Každý z ťahajúcich tvrdil, že bol vylosovaný podvodne.

— Zbabelci, — hodil Kraus opovržlivo rukou a opatrne zahryzol do slivkovomodrej bobule. — Je sladká — a celkom príjemná, — utrúsil spokojne a rýchle ju celú prehltol. McHardy a Gruber s napätím očakávali, čo sa bude robiť.

Odvážna skúška sa skončila nad očakávanie dobre. Napoludnie sa ubehlíci vracali s plnými žalúdkami výživnej sladkej dužiny. Ešte toho istého dňa presťahovali Lastovičku na jazierko. Upevnili ju lanami ku kmeňom mohutných stromov, ktoré súčasne svojimi košatými korunami vytvárali ideálnu skrýšu pred zvedavými zrakmi nevítaných návštevníkov zo vzduchu.

Na druhý deň zistili, že aj mäso bielych vtákov je jedlé. Nepríjemnú chuť napravil McHardy ostrým korením. Na obed predložil svojim kamarátom voňavú pečienku. Po mnohých rokoch sa zahryzli do prirodzeného čerstvého mäsa…

— Máme z pekla šťastie, — pochvaľoval si Gruber. — Lepšie miesto by sme nenašli ani na Zemi. Prichodím si tu naozaj ako v raji — pečené moriaky nám tu bezmála lietajú do úst. A ako sme tu krásne schovaní! Z troch strán nás kryjú nedostupné hory — a aj údolie je dobre uzavreté pralesom. Sme tu pekne v závetrí — a jaštery nech si robia, čo chcú. Ba ani Kvarťanov a svojich drahých kolegov sa nemusíme báť. Keby nám sto ráz preleteli nad hlavou, neobjavia nás. Nech sa tam lopotia so stavbou! Nám to neprekáža — my teraz máme dovolenku… — Kraus netrpezlivo hodil rukou, akoby odháňal chmúrne myšlienky.

— Nerád by som, aby táto naša dovolenka trvala naveky. Životné podmienky sú tu skvelé, to je pravda, ale ako sa to všetko skončí? Tamtí sa nakoniec dostanú domov. Alebo sa im podarí opraviť Lúč alebo podať zprávu pomocou gravitácie. Zo Zeme im potom určite prídu na pomoc — a my tu ostaneme navždy uväznení. — A nie je lepšie takéto väznenie vo voľnej prírode — ako pohodlný pobyt na šibenici? — Ironicky sa opýtal McHardy. — Len si nepripúšťaj nijaké starosti a buď rád, že si rád. Odrazu sa ti cnie za domovom…Odkedy, prosím ťa, si sentimentálny? Hlavná vec, že sa nám tu dobre darí — a na ostatnom nezáleží…

— Uvidíme, ako budeš spievať o desať-dvadsať rokov. A čo budeš robiť, keď zostarneš? Ja tu v nijakom prípade ostať nemienim…

— A čo chceš robiť? — opýtal sa prekvapene Gruber.

— Alebo sa nejako vpašujem do lietadla, ktoré poletí na Zem, alebo sa pokúsim prebiť sa naspäť na Lastovičke.

McHardy pokrútil hlavou.

— Nezmysel. S tou sa dostaneš najďalej ak k niekoľkým susedným planétam. O niekoľko rokov by sa ti premenila na letiacu truhlu. Radšej by sme to mali skúsiť s Kvarťanmi. Rozhodne sme chytrejší ako oni, aj s tými ich nezmyselne pokrútenými konštrukciami. Za nejaký čas si z nich urobíme poslušných otrokov a postavia nám nádherné medzihviezdne lietadlo. Až potom sa vrátime domov — ako páni. A k tomu vezmeme so sebou armádu dobre vyzbrojených vojakov, ktorých budeme z novej africkej skrýše posielať na výboje po celej zemi…

— A čo, ak tí skutoční Kvarťania sú naozaj neviditeľní? — namietol Gruber. — Možno ovládajú prírodné zákony už natoľko, že sa náročky robia neviditeľnými…

— Najprv sa tam podívajme, a potom uvidíme. Najprv by sa tam mohol vybrať len jeden z nás — na výzvedy. Ty si z nás najodvážnejší, — obrátil sa McHardy na Krausa.

— Prečo práve ja? — očervenel Kraus v tvári. — Nie si hlúpy. Prečo mám ja za teba pchať prsty do ohňa? Alebo tam pôjdeš ty, alebo pôjdeme na výzvedy všetci traja. Ostatne ešte stále som tu vodcom ja. Vyberieme sa ta spoločne, a to hneď zajtra. A komu sa môj rozkaz neľúbi…

Škriepka trvala až do večera. McHardy a Gruber navrhovali odklad, ale Kraus neustúpil.

— Vyberme sa ta teda na člne a Lastovičku nechajme na jazere. Bude to mene nápadné, — povedal nakoniec McHardy, keď videl, že niet iného východiska. Kraus bol zatiaľ pre neho väčším nebezpečenstvom ako neznáme tvory…

Po nepokojnej noci vydal sa čln na cestu. Ubehlíci preplávali roklinou a rozsiahlymi močiarmi a po prúde sa čoskoro dostali k veľrieke. Aby ich nezastihli valiace sa mútne vody, držali sa ustavične pri brehu.

— Musíme si chvíľku odpočinúť, už nemôžem ďalej, — vyhlásil pred veľkou zákrutou McHardy a pustil veslo. — Trošku by sme sa mali posilniť…

— Ja viem, zacítili ste vôňu banánov, — uškľabil sa Kraus. — Ale nech, pochutnajte si. Rovnako by som vás do osady ináč nedostal. Takto si aspoň dodáte odvahy.

Po malom občerstvení pokračovali v ceste. Za veľkou zátokou sa na druhom brehu zjavila osada neviditeľných. Kraus prirazil k brehu.

— Skryjeme sa v pralese a počkáme do večera, po tme sa ľahšie dostaneme do osady.

Kraus so samopalom na kolenách pozorne sledoval záhadnú osadu na druhom brehu. Nervy mal napäté do prasknutia. Rozčuľovalo ho mŕtve ticho na nádvorí pod štíhlymi ihlanmi, i bezstarostný pokoj obidvoch kolegov. Omámení alkoholom spokojne spali za jeho chrbtom. Chvíľami hlasito zachrápali do tichej noci.

A čas sa nemožne vliekol…

Konečne zapadlo najväčšie slnko. Nad obzorom sa zachvel zlatý svit večerných zorí. Z červenkavej žiary vystúpil odrazu vejár oslňujúcich lúčov, ktorý sa rýchle rozprestrel po celej oblohe. Zväzky lúčov sa mihali zo strany na stranu a prekrývali sa, akoby sa niekto s klamným vejárom hral.

Prekvapený Kraus zatriasol Hardyho.

— Čo, čo — sa robí? — Jachtal McHardy zmätene a nechápavo vypliešťal oči na rozmihanú oblohu.

Žiariaci vejár menil postupne farby. Oslňujúce žlté lúče zoranžoveli, až sčerveneli — a nakoniec zhasli v bledom fialkovom svetle. Oblohu zastrel priesvitný zelený závoj, pretkaný mátožnými tieňmi.

Strašidelné krásny zjav zrazu zmizol, akoby ho pohltili mračná, a celá krajina odrazu utonula vo tme. Ale len na chvíľu. Neďaleko osady sa vzniesla nad obzor červená Proxima. Ohlásila sa podobným vejárom mihotavých lúčov ako zapadajúca Alfa Centauri A. Krvavý vejár sa o chvíľu zmenil na svätožiaru, ktorá objala Proximu ako slnečná koróna.

Krausovi sa s pomocou McHardyho podarilo konečne zobudiť i Grubera.

— Tak vstávaj, ideme, — usiloval sa dať dôraz šeptaným slovám, — vy dvaja budete veslovať, aby ste sa trochu prebrali, a ja budem zaisťovať bezpečnosť. Teraz ide o všetko — neznesiem nijakú nedisciplinovanosť, — výhražne zodvihol samopal.

— Musíme sa čo najrýchlejšie dostať na druhú stranu. Nadídeme si pozdĺž brehu, ináč by nás prúd zaniesol ďaleko od cieľa…

Vetrík, podúvajúci od juhu, príjemne ochládzal rozpálené čelá plavcov. Na mierne zvlnenej hladine rieky sa trblietavo mihal odraz Proximy so svätožiarou, prerušený na druhom brehu tmavou siluetou podivných stavieb. McHardy a Gruber veslovali ako stroje.

— Podívam sa ta prvý, aby ste nemysleli, že som zbabelec, — odhodlane vyhlásil Gruber, sotva došli k nízkemu brehu a čln s nákladom zatiahli do vysokej trávy.

Kraus mykol plecami.

— Ako chceš, ale nerob hlúposti… — Gruber vytiahol z člna samopal a opatrne sa prikrádal k osade. Po niekoľkých krokoch sa obzrel. Tu ho už kamaráti nevidia, môže sa posilniť. Vytiahol z vrecka podlhovastý plod a odhryzol z neho konček. Ale jazyk s kúštikom banána mu zdrevenel.

V škáre medzi trsmi zbadal pohybujúci sa tieň. Zodvihol zrak a od hrôzy zajajkal. V červenom svetle Proximy stálo na mocných nohách obrovské zviera s neúmerne veľkou hlavou a krátkymi prednými nohami. Vedený pudom sebazáchovy bezhlavo sa rútil naspäť.

— Jašter — jašter — rýchle preč, — volal zúfale. Kraus ho zadržal a nasrdene mu pritisol dlaň na ústa.

— Opilec! Tie tvoje halucinácie nás ešte privedú do nešťastia. Ja ti dám ja — ja —. — Posledné slová mu uviazli v hrdle. Ako zhypnotizovaný vyvalil oči na obludu, ktorá sa hrozivo týčila oproti oblohe nad brehom.

McHardy, ktorý si jediný zachoval duchaprítomnosť, sa narovnal a stisol spúšť samopalu. Vyšľahli plamene a do tichej noci zabubnovala salva.

Ubehlíci sa dali na útek. Zviera sa zakolísalo a urobilo niekoľko krokov. Na brehu stratilo rovnováhu. Zakrútilo sa okolo svojej osi a bezvládne sa zrútilo do vody. Niekoľko ráz sa ešte kŕčovito zatriaslo a zmizlo v hlbinách.

— Vidíš — vravel som ti, že je tu plno jašterov. Vráťme sa domov do hôr.

— Radšej sa poď rýchle skryť, — zvolal Kraus z hustého krovia. — Streľba iste vzbúrila celú osadu.

Gruber vzdorovito hodil hlavou a ani sa neobzrúc, tackavo vykročil smerom k člnu.

— Stoj! Zničíš seba i nás, — zúfalo zvolal Kraus. — Na rieke ťa Kvarťania uvidia ako na dlani…

Gruber kráčal ďalej — ako vo sne.

— Načo sa s ním zabávaš, — McHardy pomaly dvihol hlaveň samopalu. Kraus mu vyrazil zbraň z rúk.

— Šalieš? Nevidíš, že je opitý? Chceš, aby sme tu ostali sami dvaja? Postrieľajme sa teda hneď navzájom a je po trápení. — Rozbehol sa za Gruberom, omráčil ho úderom do tyla a odvliekol do krovia.

— Čo teraz? — opýtal sa hlúpo McHardy.

— Čakať — viacej sa teraz urobiť nedá. Uvidíme, čo sa bude robiť v osade. Ľahli si vedľa omráčeného chlapa a načúvali.

McHardymu sa zakrútila hlava krátkym závratom. Viečka mu oťaželi od únavy. Pomaly usínal.

Najmenší šelest prešiel predráždenými Krausovými nervami ako elektrická iskra. Hrudník mu zvieral strach a krv mu ohlušivo búšila do slúch. Opatrne sa nadvihol, aby mohol osadu prezrieť.

— Nespi, — dotkol sa McHardyho neočakávane nežne. — Nikde sa nič nehýbe. Kvarťania spia asi veľmi tvrdo, alebo sú vôbec hluchí — čert ich vie.

— Skorej si myslím, že noc je pre nich deň, že sú práve všetci na nejakej výprave, — uvažoval rozospatý McHardy. — Doma ostali len stráže a s tými sa už nejako dorozumieme…

— A možno sú úmyselne takí pokojní, aby nás vlákali do pasce. Dostali sme sa do peknej kaše. Vrátiť sa nemôžeme, postrieľali by nás na rieke ako mačky…

Počkajme teda do rána a vojdeme do osady za vidna — bez skrývania, aby bolo vidieť, že nemáme nepriateľské úmysly.

Kraus súhlasil. Prikradol sa k člnu, vybral z neho najdôležitejšiu batožinu a rozložil ju v kroví okolo seba, aby ju mal pri ruke. McHardy medzitým zaspal.

Krausovi sa chvíľami snívalo, že veľké gule, pripevnené na vysokých ihlanoch, svetielkujú fialovým svetlom. Sprvoti si myslel, že je to zrakový klam, aký niekedy vzniká pri veľkej únave. Skoro však spoznal, že je to skutočnosť. Niekoľko gúľ zrazu zasvietilo belasým svetlom. Pohasli. O kus ďalej sa rozsvietili iné, tentoraz červené.

A potom žlté. A zasa belasé…

„Kvarťania asi signalizujú,“ pomyslel si a pričupil sa ešte viac k zemi. McHardyho radšej nebudil, aby zabránil rozhovoru, ktorý by mohol prezradiť skrýšu. Gule žiarili čoraz intenzívnejšie.

Odkiaľsi zďaleka sa ozvalo suché zapraskanie a hneď nato výbuchy, pripomínajúce streľbu z diel. Kraus sa poľakane obzrel a stŕpol: Na obzore šľahali k nebesiam plamenné jazyky. V ich matnom svite sa zjavili kužeľovité vrcholy hôr.

Zaduneli nové výbuchy, oveľa mocnejšie. Pôda sa citeľne zachvela.

McHardy sa prebudil. V rozospatosti zabudol na opatrnosť. Vyskočil a zmätene sa obzeral.

— Čo sa robí? Útočia na nás? — zakoktal. Kraus ho stiahol na zem.

— V našich horách vybuchlo niekoľko sopiek, — riekol temným hlasom. — Naša Lastovička určite zhorela v plameňoch.

McHardy sa obrátil horeznačky a neprítomným zrakom pozeral na oblohu. Pomaly vytiahol z vrecka podlhovastý plod. Kraus bezradne mykol plecami…

Ráno sa ohlásilo tak isto nádhernou žiarou, v akej dohasínal minulý deň. Gruber sa prebral z mrákot a udivene sa obzeral. McHardy ho potľapkal po pleci.

— Preber sa, spachtoš, čakáme na teba…

— Teda ideme, — riekol rezignovane Kraus a vstal.

— Odvážnemu šťastie praje, — pokúšal sa o úsmev McHardy. Gruber nechápavo krútil hlavou a pokrivkával za svojimi priateľmi.

Čoskoro došli ku kraju veľkého dláždeného štvorca, ktorý bol asi o meter vyvýšený nad ostatnou rovinou. Nerozhodne zastali a s vytržením pozerali na nezvyčajné stavby. Do belasej oblohy sa zabodávali štyri štíhle hladké ihlany asi päťdesiat metrov vysoké, s veľkými dúhovo sa ligotajúcimi guľami na vrcholoch. V ľavom rohu dláždeného štvorca stál o niečo väčší ihlan bez záhadných gúľ — a vpravo najčudnejšia stavba zo všetkých. Obrovská pologuľa, na ktorej boli pripevnené tri konštrukcie so širokými špirálami. Boli to tie isté, ktoré podľa zistenia Krausovho na prvom prieskume nepozorovateľne menili polohu.

— Prichodím si tu ako Napoleon pred egyptskými pyramídami, — zvolal McHardy, aby si dodal odvahy. — Zdá sa mi, že aj tieto stavby sú iba pomníky dávno zašlej slávy. Nikde ani živej duše a nikde ani okno ani dvere. Ako tu môžu bývať ľudia?

— Ty si naivný, — zasmial sa Gruber. — Títo ľudia vyzerajú celkom ináč ako my. Hádam ani vôbec nedýchajú. Alebo sú naozaj neviditeľní, — dodal tichšie.

Kraus odmietavo hodil rukou.

— Nezmysel. A pyramídy sú to tiež nie. Gule nesvietili v noci samy od seba. Kvarťania asi dávali niekomu znamenie, že sa blížime. Pravdepodobne nás tu dávno sledujú nejakým radarom. Nestrácajme čas a radšej poďme ďalej. Alebo nám niekto vyjde v ústrety, alebo objavíme nejaký podzemný vchod…

Gruber ako prvý vyskočil na dlažbu a neistým krokom vykročil. Obidvaja chlapi ho nasledovali. Kraus sa ustavične obzeral na všetky strany. Ale nič sa an len nepohlo. Iba vietor občas zašumel v podivných konštrukciách…

Pri najväčšom ihlane zastali. McHardy opatrne siahol na jeho stenu, akoby skúšal, z akého materiálu je postavený.

— Vyzerá to ako betón, ale betón to nie je, — uvažoval nahlas.

— Škoda, že tu nemáme potrebné prístroje, — vzdychol si Kraus, ktorý zo všetkých síl premáhal únavu zo vzrušujúcej prebdenej noci.

— Pozvi si teda na to Navrátila, Molodinovú a Svozilovú, — uškrnul sa Mc Hardy. — Oni ti už všetky tie záhady dôkladne rozlúštia. Prezrime si radšej tú stavbu zo všetkých strán, azda nejaký vchod objavíme.

— Mal si pravdu, — zvolal Gruber, ktorý šiel ustavične prvý. — Táto guľa sa určite pohybuje, — ukázal na veľkú pologuľu, ktorá vyčnievala nízko nad zemou zo šikmej steny.

Všetci traja sa o ňu opreli, ale darmo. Nepohla sa ani o milimeter. Pokúšali sa teda obrátiť ju okolo osi. Tiež bez výsledku.

— Rozstrieľajme ju, — mienil Gruber.

— Zavolajme, možno sa niekto ozve, — navrhoval McHardy.

Ostalo však len pri slovách.

Kraus konečne objavil v múre malý reliéf, pozostávajúci z troch pologúľ, ktoré vytvárali pravidelný trojuholník. Pri pozornejšej prehliadke zistil, že pologule sú z iného materiálu ako základná doska reliéfu.

— Sláva, zámku pokladnice už máme, — zaradoval sa. — Teraz už len heslo a nedobytnú pokladnicu otvoríme. — Stálo to síce hodne námahy a premýšľania, ale nakoniec sa Krausova domnienka potvrdila. Po mnohých pokusoch sa im konečne podarilo objaviť heslo skrytého mechanizmu. Sotva stisli tri drobučké pologule tesne k sebe, veľká guľa v múre ihlanu sa začala krútiť. Keď sa obrátila tou stranou, v ktorej bol široký okrúhly otvor, opäť sa zastavila.

Ubehlíci zatajili dych a so strachom očakávali, čo sa bude diať ďalej. Každá minúta sa im zdala večnosťou.

Otvor bez najmenšej známky života znudene zíval do vydláždeného nádvoria.

— Aha — vchod, ideme dnu, — spamätal sa konečne Gruber. McHardy nervózne vystrčil bradu a pomykal plecami.

— Máš pravdu, načo čakať. Ale ty tam nesmieš vojsť prvý, si opitý, — odsotil Grubera a nečakajúc na odpoveď, vliezol do otvoru a po bruchu sa vtiahol dnu.

Kraus s Gruberom sa nahli nad otvor a napäto načúvali. Šramot čoskoro utíchol a vo vnútri záhadnej stavby zavládlo strašidelné ticho.

Grubera dlhé čakanie znervózňovalo.

— Idem za ním. Ak mu niečo urobili, ja im ukážem, — povedal výhražne a zatackal sa.

— Nikam nepôjdeš, — rozkázal Kraus. — Ostaneš tu na stráži, podívam sa tam sám. A nerob tu nijaké hlúposti. Máš ešte banány?

Gruber pokrútil hlavou a pohodlne sa oprel o stenu.

Kraus sa na neho ešte raz prísne podíval a opatrne sa vopchal do otvoru. Čoskoro sa dostal do širokej chodby, v ktorej mohol postupovať dopredu kľačiačky.

Chodba vyústila do priestrannej haly, ožiarenej matným svetlom. Opatrne nazrel dnu. Od ľaku vykríkol a celé telo mu roztriasla zimnica. Priamo oproti nemu stál obrovský jašter s dlhým, nabok skrúteným krkom. Uprostred jeho podlhovastého tela svetielkovala kostra, jasne viditeľná cez priehľadné svaly.

Krausov vypleštený zrak mimovoľne skĺzol k nohám netvora. Boli pripevnené na vysokom podstavci…Preľaknutý človek sa rýchle spamätal. Dokonca sa zasmial.

— Už sa bojím aj figurín v panoptiku…

Nesmelo vstúpil do haly a rozhliadol sa. Celú ju zapĺňali nemenej fantastické tvory. Pôsobili takým skľučujúcim dojmom, že votrelca opäť čoskoro opustila odvaha.

— McHardy, — zašeptal do neznámych priestorov. Žiadna odpoveď.

— McHardy, kde si? — opakoval stiesnene.

Opäť mlčanie. Položil ukazovák na spúšť samopalu a neistým krokom obišiel jaštera.

Uprostred haly visela nad dlážkou obrovská guľa s plasticky vyznačenými pevninami na hladkom podklade, naznačujúcom more.

V polotme za veľkým glóbusom číhalo nové prekvapenie: priehľadné modely Kvarťanov s netopierími krídlami, s ktorými sa výprava stretla v údolí Svetiel.

— Toto všetko ešte nič nie je, — ozvalo sa znezrady za Krausovým chrbtom. — Neľakaj sa, to som ja.

McHardy chytil priateľa za ruku. — Poď pozrieť do vedľajšej miestnosti. Alebo uvidíš to isté čo ja, alebo som dostal delírium tremens…

Len čo prešli okrúhlym otvorom, McHardy mlčky ukázal nahor. Vysoko nad ich hlavami bola veľká pologuľa, ktorá tak isto ako v planetáriu žiarila tisíckami drobných hviezd. Uprostred pologule však bolo čosi, čo ľudské oči dosiaľ nevideli: vo voľnom priestore sa pomaly krútili okolo seba dve malé slnká — a okolo nich ešte pomalšie obiehalo maličké, červeno svietiace.

— Živý model trojhvezdia Centaura, — vydýchol prekvapený Kraus. — Modely sĺnk nie sú na ničom zavesené, — dodal ohromený.

— To ešte nič nie j e — pozri sa pozornejšie: okolo sĺnk obiehajú planéty. Vidíš, ako rýchlo krúžia? A aj plávajú voľne vo vzduchu. Ako je to možné? Aký mechanizmus ich poháňa, keď nie sú s okolím nijako spojené?

Kraus sa zrazu strhol:

— Vráťme sa, bojím sa, aby Gruber niečo vonku nevyviedol.

Gruber už pri vchode do ihlanu nestál. Darmo ho hľadali po celom nádvorí, i v uličkách medzi stavbami. Iba pri veľkej pologuli s konštrukciami objavili niekoľko odhodených šupiek z omamných banánov.

— Je zle, — zúfalo povedal Kraus. — Hľa — niekto ho vtiahol dnu, — hodil hlavou smerom k podobnému vchodu, ktorý objavili na najväčšom ihlane.

Po krátkom váhaní sa rozhodli, že ho pôjdu hľadať. Vchod do priestrannej stavby s pokrútenými konštrukciami bol oveľa širší ako do ihlanu, takže mohli postupovať dopredu vzpriamení. Na niekoľkých miestach prepínalo chodbu potrubie, vychádzajúce odkiaľsi z hlbín zeme. Čím hlbšie prenikali dnu, tým mocnejšie ich ovládal pocit, že strácajú pôdu pod nohami. Na konci chodby, uzavretej nízkym zábradlím, si zrazu uvedomili, že stratili akúkoľvek váhu, že zemská gravitácia na nich nepôsobí, tak isto ako v medziplanétnom lietadle. Kŕčovite sa pridŕžali zábradlia a kužele reflektorov zamierili do priestoru pred sebou. Z tmy vystúpila pred nich rozsiahla jaskyňa guľovitého tvaru. V jej strede bola niekoľkými konštrukciami pripevnená guľa z lesklého modrastého kovu. Lúčovite sa do nej zbiehalo niekoľko rúr.

Kraus sa nahol ponad zábradlie, ale hneď poľakane cúvol naspäť.

— Niekto pláva priamo k nám, — zašepkal sotva čujno a rýchle sa obrátil k východu.

— Je to Gruber, neboj sa. — O chvíľu sa skutočne pred ústím chodby ukázal plávajúci človek. k svojim kolegom bol obrátený chrbtom, akoby ich dosiaľ nezazrel. Kraus na neho zavolal, ale Gruber sa ani nepohol. Nevšímavo pokračoval ďalej vo svojej čudnej púti pozdĺž jaskyne.

Obidvaja chlapi ho sledovali ako prízrak.

— Možno je omráčený, musíme ho nejako zachrániť, — šeptal Kraus. — Počkaj tu, zabehnem k rieke po lano…

— Nikam nechoď, je to zbytočné, zase sa k nám vráti na dosah. Podívaj sa, obieha okolo stredu jaskyne ako obežnica… — Krausovi z chladnokrvnéh prirovnania prebehol mráz po chrbte.

Konečne sa Gruberovo telo opäť priblížilo. McHardy vtiahol nešťastníka do chodby a posvietil mu do tváre. — Je mŕtvy, — riekol skleslo.

— Naozaj mŕtvy, — potvrdil Kraus, keď bezvládne telo dôkladne prezrel. — Zabil ho elektrický prúd…Svozilová by mu ešte mohla vrátiť život… — Chytil sa za hlavu.

— Prekliaty život…Vráťme sa radšej naspäť medzi našich…Ináč sa tu určite zbláznime. Zahynieme rovnako ako on…

SKROTENÁ SOPKA

Život v podzemnom obydlí bol čoraz neistejší. Na stavbe novej obytnej budovy na Prestretom stole sa bojovalo o každú minútu. Sotva vedci dokončili strechu, presťahovali do nedokončenej budovy všetko provizórne zariadenie zo spálni i z laboratórií a zo spoločenskej miestnosti klubovne.

— Prvé víťazstvo je tvrdo vybojované, priatelia, — ujal sa slova akademik Navrátil. A kým naša kúzelníčka súdružka Molodinová pripraví slávnostnú hostinu, poviem vám niekoľko slov.

— Ešte pred niekoľkými týždňami sme si často zavzdychli:

Ach, kam sa podeli tie časy, keď lietavali po svete klobásy. Dnes už.

Nedokončil. Svetlá v klubovni zrazu oslepli.

Hneď potom prenikol do sály ohlušujúci rachot. Bolo počuť niekoľko zdesených hlasov.

Wroclawski priskočil k obloku a strhol zatemnenie.

— Naša podzemná elektráreň, — vykríkol a zatackal sa.

Stemnetá obloha nad drobiacimi sa skalami rozhorela sa červenou žiarou.

— Fajka soptí, — zvolal Fratev zdesene. Rozsotil skupinu vedcov a vybehol z budovy.

O chvíľu bol na letisku. Rýchle naštartoval helikoptéru, a kým sa ostatní spamätali, vznášal sa vo vzduchu.

— Pozor, pozor, — volal zúfalo do mikrofónu, umiesteného na krku. — Blížim sa ku kráteru sopky. Dym mi prekáža vo výhľade, usilujem sa dostať nižšie…Teraz už vidím dobre. Mohutný prúd lávy sa valí po kráteri smerom k Prestretému stolu. Zachráň sa, kto môžeš…

— Tu Navrátil…hneď sa vráťte, ide o životy všetkých… — ozval sa chrapľavý hlas v slúchadlách.

— Hneď som pri váááá…— Fratevovi zlyhal hlas. Pretiahol poslednú slabiku a odrazu zmĺkol.

— Všetko v poriadku — len malé škrabnutie do sluchy, — ozval sa opäť.

Helikoptéra kolísavo zastrihala vrtuľami a ťažko dosadla na plochu letiska neďaleko skupiny vedcov.

Navrátil mykol kľukou a v mihu stál v kabíne lietadla vedľa Frateva. Pod pazuchou zvieral veľký kovový valec.

— Späť nad sopku, nad parazitický kráter, — povedal zadychčane.

Fratev mlčky prikývol.

Do kabíny prenikol štipľavý dusivý dym.

— Pozor, pozor, o chvíľu zhodím atómovú nálož, — zvolal Navrátil, keď sa ocitli nad strmou stenou na druhej strane kráteru. — Bomba je síce zavesená na padáku, ale aj tak nám veľa času nezvyšuje. Keď vám poviem, usilujte sa dostať z dosahu výbuchu čo najrýchlejšie…Bol by v tom čert, aby sme lávu neposlali inou cestou…

— …Teraz!..

Helikoptéra poskočila vo vzduchu a neisto sa zakolísala.

Navrátil zdesene pozrel na Frateva. Hlava sa mu beznádejne skláňala nad hlavnou riadiacou pákou. Chytil ho za vlasy a pozrel mu do tváre. Obidve líca mu zalievala krv…

Kŕčovite chytil riadenie.

Helikoptéra prudko skočila do výšky. Okolo nej — ako vyhrážka poslednej chvíľky v živote — vznášali sa kusy rozžeravenej lávy…

Veľké žlté slnko zapadlo za holé vrcholy hôr. Oblohu rozstrihla červená vejárovitá žiara.

Madarász naštartoval helikoptéru a vzniesol sa s ňou do výšky. Ešte raz sa obzrel na budovu, ktorej ožiarené obloky prezrádzali, že takmer všetci osadníci sú doma. Hladina Nádeje sa poihrávala s mihotavou žiarou, v malej zátočine sa na plavákoch kolísal strieborný Šíp.

Madarász obrátil zrak na druhú stranu. Zachvel sa. Údolím svetiel sa valil hustý dym, zrážaný vetrom k zemi. Nad ním zúfalo trepotali blanitými krídlami Kvarťania, ktorí v zmätku zabudli na útek.

Sopka Fajka hrozivo šľahala plameňmi z obidvoch kráterov. Láva, ktorá ešte pomaly vytekala z bočného krátera, na povrchu rýchle tuhla a vytvárala kostrbatý povrazový prúd. V niektorých miestach plyny a vodné pary pretrhli stuhnutý pancier a vytvorili miniatúrny kráter, z ktorého sa s praskotom rozstrekovala žeravá láva.

Helikoptéra zamierila priamo na sever, priamo k rovníku. Madarász sa neponáhľal, lebo sa už rýchle blížil vhodný čas na vysielanie gravitačným vysielačom. Pologuľa Kvarty, na ktorej vysielač stál, obracala sa totiž smerom k našej slnečnej sústave.

Stroj ľahko dosadol na plošinu blízko nevysokej konštrukcie. Madarász vstúpil do menšej kabíny a zapol gravitor. Bol taký vzrušený, že celé pasáže vysielaného textu musel opakovať.

Telegrafný kľúč monotónne spieval.

— Dnes vám prinášam ešte žalostnejšie zprávy ako včera. Inžinier Fratev bol smrteľne ranený. Prerazilo mu lebečnú kosť a časť tváre spálilo. Spoločne s akademikom Navrátilom hrdinsky nasadil život za nás za všetkých. Doktor Wroclawski bojuje o jeho život. Strata krvi bola ihneď nahradená transfúziou, no aj tak je pacient stále v bezvedomí.

Ako k tomu nešťastiu došlo? Včera sme vám oznámili, že sopka Fajka práve vo chvíli, keď som vám odovzdával naše skúsenosti z letu medziplanétnym priestorom a z Kvarty, nečakane vybuchla. Akademik Navrátil dokončil na šťastie atómovú nálož, ktorou sme chceli uvoľniť bočný kráter sopky, aby lávové prúdy nezničili našu osadu. Inžinier Fratev bol na prieskumnom lete nad vulkánom zasiahnutý polotuhou sopečnou bombou do čela. Považoval to za ľahké poranenie — a ani Navrátilovi nič nepovediac — letel s ním nad vulkán ešte raz. Navrátil jeho zranenie spozoroval až po výbuchu, ktorý otvoril upchatý bočný kráter. Wroclawski podľa rany na čele súdi, že úlomok kameňa preletel pri výbuchu podivnou náhodou oblokom a na nešťastie zasiahol Frateva.

Novo dostavanú budovu na Prestretom stole sme síce zachránili, ale podzemné obydlie sa zosunulo. Okrem inžiniera Frateva sa nikomu nič nestalo — všetci sú zdraví. Podzemná atómová elektráreň je však zničená. Ostal nám len jediný reaktor, ktorý je zamontovaný v Šípe, a ten nám nedá toľko energie, aby sme mohli postaviť oceliareň a vyrobiť náhradné diely pre poškodený Lúč. Sme zúfalí.

Ostáva nám jediná nádej: požiadať Kvarťanov o pomoc. Podľa dômyselných konštrukcií, ktoré objavila Svozilová, usudzujeme, že dokonale ovládajú techniku a majú aj oceliareň.

Na dovŕšenie nešťastia ožíva na mnohých miestach planéty búrlivá sopečná činnosť, ktorá dvíha celé nové pohoria.

Dúfame, že nás Kvarťania prijmú priateľsky a že v nás nebudú vidieť okupantov planéty. Problém, pravda, bude, ako sa s nimi dorozumieme…

Ďalšie starosti nám spôsobujú Severson a Svozilová. Už niekoľko dní nám nepodali zprávu zo svojej cesty okolo Kvarty. Možno sa im iba poškodili vysielače.

Pre dnešok končím — ohlásim sa zajtra…

Madarász vypol gravitor a vrátil sa k ostatným súdruhom.

Fratev ležal na operačnom stole, obstúpený vedcami v bielych plášťoch.

— Dnes v noci sa všetko rozhodne, — šeptom vysvetľoval Watson.

Úporný boj o Fratevov život trval až do rána.

Práve za svitania zachytil astrotelevízor odpoveď zo Zeme.

— Statoční dobyvatelia vesmíru, drahí priatelia! Sme s vami! Vydržte!

Na nových medziplanétnych lietadlách „Fotón“ a „Elektrón“ dokončujeme posledné práce.

Zajtra o 5,30 stredoeurópskeho času štartujú. Čakajte nás o štyri roky.

Madarász, ktorý zprávu prijímal, neveril svojim očiam. O štyri roky? Nepomýlili sa? Či sa im azda podarilo zvýšiť rýchlosť lietadiel až na hranicu svetelnej rýchlosti?

Rýchle vybehol na chodbu. Oproti nemu sa ponáhľal Čan-su. Radostne zamával rukami a oči sa mu ešte viacej rozžiarili.

— Prvý boj je vyhraný, náš Fratev bude zachránený! A hlas mu zlyhal…

SKALNÉ MESTO

Alena Svozilová so Seversonom sa konečne vrátili z dlhej dobrodružnej cesty. Hneď na druhý deň, len čo si pútnici odpočinuli, premietol Severson dlhý dokumentárny film, ktorý so sebou priviezli.

Pozrime si tento film spoločne so statočnými dobyvateľmi vesmíru…

Sála, voňajúca novosťou, zmĺkla. Svetlá zhasli.

Na striebornom plátne sa ukázal obraz krajiny, ubiehajúcej hlboko pod lietadlom.

— Hneď za Prieplavom dobyvateľov vesmíru sa nám vynorili z hmiel novo vzniknuté sopky, ktoré podstatne zodvihli západný breh svetadielu, nazvaného na počesť Zeme Geózia, — sprevádzal meniaci sa obraz Seversonov hlas.

— Čoskoro potom sme objavili záhadné stavby s čudnými konštrukciami, ktoré svedčia o vyspelej kultúre ich staviteľov. Žiaľ, zatiaľ sú jediné, ktoré sme dosial na Kvarte objavili. Prehliadka osady nám určite ukáže ďalšiu cestu k inteligentným obyvateľom tejto planéty. Najprekvapujúcejšia je skutočnosť, že dvaja z nich, ktorých sme zazreli na nádvorí osady, sú veľmi podobní nám ľuďom…

Opúšťame obydlie mysliacich tvorov a odbočujeme vľavo k veľkému pohoriu, ktoré nám zatiaľ zastiera výhľad na more. Stúpame do výšky, aby sme nadleteli nebezpečný mrak popola, vyvrhnutého množstvom soptiacich vulkánov.

Pristávame v zálive, ktorý vytvoril polostrov, veľmi pripomínajúci svojím tvarom konskú hlavu. Na skale na brehu pripevňujeme prvú automatickú meteorologickú stanicu…

Letíme nad skupinou ostrovov ďalej na juh. Oceán pod nami má čoraz nezvyčajnejšiu farbu. Zdá sa nám, že jeho hladina je pomaľovaná do nekonečna ubiehajúcimi pásmi. Až po pristátí pri jednom z nádherných ostrovov si môžeme tento zjav aspoň čiastočne vysvetliť. Oceán pretínajú niekoľkými smermi morské prúdy, ktoré odkiaľsi prinášajú sopečný popol.

Veľkým oblúkom sa vraciame opäť k rovníku. Cestou umiestňujeme ďalšie automatické stanice. V zálive podkovovitého ostrova nás vítajú čudné morské zvieratá…

A konečne zase pevnina. Po krátkom lete sa ocitáme pred veľkou hmlovou clonou, visiacou od mračien až po zem. Vlietame do hmly. Naše prístroje zúfalo signalizujú, že mliečna hmla okolo nás je v skutočnosti horúcou parou. Takmer kolmým letom unikáme z nepríjemného kúpeľa. Na obrazovkách radara sledujeme krajinu pod sebou. Vznášame sa vysoko nad morom.

Spresňujeme svoje mapy a právom objaviteľov dávame mu meno. Danteho more…

Oči všetkých vedcov priam visia na premietacom plátne. Pralesy sa rýchlo striedajú s púšťami, jazerá s močiarmi…

A more. Alena Svozilová mu dáva meno Dračie more, pretože sa pri brehoch hmýri rozprávkovými jaštermi.

— Blížime sa k najkrajším miestam na planéte, k miestam, ktoré boli kedysi pravdepodobne kolískou všetkého tunajšieho života, — pokračuje Severson v rozprávaní. — Dve veľké prikrývky s dlhými skalnatými šijami zvierajú zo všetkých strán more Života.

Spomaľujeme let na najnižšiu rýchlosť. Nechávame za sebou nespočetné množstvo koralových ostrovov, skrytých do bujnej zelene.

Len čo sa plaváky lietadla dotknú hladiny, voda sa priam spení pod plutvami miliónov rýb…Nad brehom zakrúži mračno vyľakaných lietajúcich Kvarťanov…

Tvory najrôznejších tvarov a farieb ozlomkrky bežia do pestro rozkvitnutého pralesa. Z močarísk neďaleko brehov sa s hlučným vreskom dvíhajú obrovskí vtáci.

Lietadlo konečne opúšťa more Života a letí nad pevninou, ktorá hostí statočných dobyvateľov vesmíru, nad Novou Európou.

Mierne zvlnenú zalesnenú krajinu, pripomínajúcu strednú Európu, zrazu pretína veľké jazero.

Šíp klesá, aby dvaja pútnici po neznámom svete mohli na tomto Vernovom jazere umiestniť ďalších automatických prorokov počasia. Lietadlo chvíľu ešte skáče po tyrkysovej hladine.

Teraz sa už pokojne hojdá na kotve. k brehu zamieril gumený čln, poháňaný prúdovým motorom. Pútnici v člne si pretierajú oči, aby mali istotu, či dobre vidia.

V úzkej zátoke sedí na hladine niekoľko belostné bielych lodí s bohato vykrajovanými okrajmi a zlatoružovými plachtami. Lode sa blížia — a človek nevychádza z údivu. Nie sú to lode, ale kvety obrovských rastlín, kvety úchvatných morských lekien, ktoré z času na čas presťahuje vietor aj s koreňmi na iné miesto…

Na jednom z kvetov sedí okrídlený Kvarťan. Prestrašene žmurká očkami a celý sa chveje od strachu. Strach mu zrejme nedovolil včas vzlietnuť do spásonosných výšok…

Keď sme priplávali bližšie k obrovským kvetom, zbadali sme ústie riečky, ktorou vtekala do mora voda červená ako krv, — pokračoval Severson v rozprávaní.

— Chceli sme zistiť príčinu, preto sme sa pustili po tejto rieke do vnútrozemia. Plávali sme medzi zvlnenými skalnými stenami, rozrytými ostro rezanými zvislými ryhami, až sme sa dostali k miestu, kde riečka vytekala z vnútra skál. Seversonove slová sprevádzali zábery dokumentárneho filmu…

— Čoskoro sme sa ocitli v obrovskej nádhernej jaskyni. V žiare lámp sa trblietali ľadové kvaple, ktoré ako mramorové stĺporadie podopierali vysokú povalu.

Pozdĺž stien jaskyne rástol krištáľový prales a nad ním sa majestátne vznášal mohutný organ, ktorý len čakal na čarodejného organistu, aby sa rozospieval rajskou piesňou.

Na zamrznutých krajoch jazierka belostne svietili ľadové lekna.

Vchod do ďalšej jaskyne uzavieral záves dlhých kvapľov — neklamná známka, že po celé tisícročia tadiaľ nikto neprešiel.

Rozhodli sme sa, že budeme pokračovať v ceste.

Opatrne som jeden kvapeľ odlomil a zrazil ním niekoľko ďalších. Jaskyňou sa rozľahlo rinčanie, ako keď sa rozbíja sklo — a časť závesu sa zrútila do vody.

Ďalšia jaskyňa mala trochu inakší ráz. Pri stene vyčnievali z vody žltkasté misy, vytvorené z vápenca. Na skalných previsoch sa plazili ako chobotnice pestré závesy. Potok pretekal popri pravej stene a strácal sa opäť v ďalšej jaskyni.

Vystúpili sme na pevnú pôdu a čln pripútali k stalaktitu.

Do ďalšej jaskyne sme sa dostali pešky — uzučkým priechodom medzi dvoma mohutnými stalagmitmi. Tu sa potok končil, vlastne sa strácal pod skalnou stenou. Jaskyňa bola oveľa menšia, jednoduchšia — a hlavne teplejšia ako prvá.

Presvecovali sme všetky kúty, aby sme objavili otvor, ktorým by sme mohli preniknúť ďalej, ale ustavične darmo.

— Podívaj sa, — zvolala zrazu Alena a ukázala hore.

Na pomerne hladkej stene bola veľká nástenná maľba, znázorňujúca útek najrôznejších tvorov pred výbuchom sopky.

Medzi vtákmi, letiacimi v povetrí, vznášali sa aj okrídlení Kvarťania.

Kto asi bol autorom tohto diela, uvažovali sme. Vchod do jaskyne bol predsa uzavretý. Ciagle a kvaple v jaskyniach nenarastú za noc, činnosť vody ich vytvára po celé tisícročia.

— Je celkom možné, že niekedy v dávnej minulosti tu žili rovnako inteligentné tvory, ako boli starí Babylončania alebo Egypťania, — mienila Alena. — Ale kam sa podeli? Vari zahynuli?

Znova sme sa zahľadeli na nástennú maľbu. Bola zaujímavo zhotovená. Jej tvorca sa usiloval dosiahnuť väčší dojem skutočnosti tak, že nalepil na kresby zvierat srsť a chĺpky, ktoré zrejme získal zo živých zvierat. Pri pohľade zblízka to nepôsobilo priam esteticky.

Z úvah nás vyrušil podozrivý šramot.

Rýchle sme zhasli vreckové lampy a pričupili sme sa k stene.

Hneď vedľa mňa sa ozvalo duté buchnutie, znásobené ozvenou jaskyne.

„Alena,“ blyslo mi hlavou, údy mi od hrôzy zdreveneli.

— Žiješ? — zašepkala mi zrazu do ucha.

— Pst, pst, asi tu niekto je, — odpovedal som jej sotva počuteľne.

Napínali sme sluch do prasknutia.

Jaskyňa však mlčala ťažkým tichom.

— Opatrne som šmátral v temnotách, aby som zistil, čo mi dopadlo k nohám. Bol to balvan, ktorý sa nárazom na dno jaskyne rozštiepil na tri kusy.

— Prepáčte, že v týchto miestach má môj reportážny film značné medzery.

— Odtrhol sa kus skaly, mali sme z pekla šťastie, — riekol som s úľavou a opäť som rozžal lampu.

Alena urobila to isté.

— Odkiaľ mohol kameň vypadnúť, keď skalná stena i povala nad nami sú hladké a celkom pravidelné? — čudovala sa Alena.

— Tu nie je niečo v poriadku, — stíšil som hlas. — Drž sa pri mne, neľúbi sa mi to tu. Vráťme sa.

Neprešli sme ani desať krokov k východu z jaskyne, keď nám za chrbtom dopadol na zem ďalší kameň. Bleskurýchle som sa zvrtol.

Nad nástennou maľbou som zazrel pravidelný okrúhly otvor, ktorý tam pred chvíľou určite nebol a v ňom — Kvarťana, oblečeného do čudných šiat. Oslepený žiarou lampy prikryl si dlaňami oči a o krok ustúpil do tajnej chodby.

Alena od prekvapenia vykríkla.

Vtom sa zjavil ďalší Kvarťan. Chytil svojho kolegu za ruky, násilím ho posadil na dno chodby a hneď nato ho odvliekol do vnútra skál.

Okrúhly otvor ostal otvorený.

Všetko sa stalo tak rýchle, že sme v prvej chvíli nevedeli, či to bola skutočnosť alebo prelud. Otvor v stene však podával neklamné svedectvo: podzemné bludisko je obydlené, a to Kvarťanmi, ktorí si vedia vyrobiť odev.

— Prečo nás ten Kvarťan bombardoval balvanmi? — rozhorčovala sa Alena. — Veď sme mu nič neurobili…

— Neskoršie sa ho opýtam, — usmial som sa. — Poďme už, vráťme sa k člnu, lebo nám tu ešte niečo spadne na hlavu…

Viete si predstaviť naše pocity, keď sme sa vrátili k stalaktitu a čln tam — nebol?

Rozbehli sme sa popri podzemnej riečke k ľadovému závesu.

Ďalej sme nemohli.

Čo si teraz počneme? Ako sa dostaneme naspäť k lietadlu? Prečo som ja somár nechal prenosný vysielač v člne?

Vrhol som sa do rieky, odhodlaný preplávať úžľabinou a pomôcť aj Alene, ale krvavá voda bola taká ľadová, že som sa musel vrátiť na breh.

Boli sme v pasci.

Bezradne sme blúdili ľadovou jaskyňou a vzájomne sa utešovali, že sa to všetko určite šťastlivo skončí.

Ale východ z väzenia sme nenašli.

Vrátili sme sa teda k nástennej maľbe.

Otvor bol už uzavretý.

Keď budeme volať o pomoc, kto nás počuje? Len Kvarťania a oni nám sotva pomôžu, i keby nám stokrát rozumeli.

Čo teraz? Ako sa zachrániť?

Hodiny sa míňali a nám stále nič neprichodilo na um.

Kde prenocujeme? V ľadovej jaským je chladno a jaskyňa s nástennou maľbou je nebezpečná.

Nakoniec sme predsa len ostali pri nástennej maľbe. Dohodli sme sa, že sa budeme v spaní striedať.

Prvé dva dni prešli pri pokoji. Voda síce mala nepríjemnú príchuť, ale piť sa dala.

Na tretí deň sa však prihlásil hlad a na štvrtý deň únava. Tak sa stalo, že som na stráži spiacej Aleny zaspal.

Zrazu som pocítil, že ma niekto chytil pod pazuchy a dvihol do výšky.

Kým som si mohol uvedomiť, čo sa so mnou deje, stál som v kruhovitej chodbe — a vedľa mňa dvaja podivne oblečení Kvarťania, drsných, ale inteligentných tvárí.

— Kde je Alena? Pustite ma! Alena! — kričal som zúfalo, ako keby mi rozumeli.

Nedbali na moje protesty; bez milosti ma ťahali do vnútra skál. Pochopil som, že odpor je zbytočný.

Zdalo sa mi, že chodba nemá konca. Tŕpol som od hrôzy, čo sa stalo s Alenou, a za každým krokom som očakával, že ma vrhnú niekde do priepasti.

Veru, nie je to vôbec veselé potkýnať sa s takými milými spoločníkmi do neznáma.

Konečne sa predo mnou zjavil blikotavo osvetlený krúžok, ktorý sa ustavične zväčšoval, až sa premenil na bránu do skalného chrámu.

Krásou podzemnej sály som bol priam ohromený. Maľbami zdobenú povalu podopierali bohato členené stĺpy, či skorej zložité súsošia fantastických bytostí.

Bočné steny chrámu tvorili reliéfy, pomaľované rôznymi odtienkami hnedej, modrej a žltej farby.

Uprostred chrámu boli do kruhu zostavené kvádre s kľukatými vtesanými ornamentami.

V strede kruhu plápolal belasý plameň, vychádzajúci z otvoru v dlažbe.

Nepríjemní sprievodcovia ma bez slova usadili na dlažbu k podstavcu stĺpa. Kým jeden z nich ma stále držal, druhý niekam odišiel.

Usilovne som premýšľal, čo mám urobiť. Ďaleko som sa však v úvahách nedostal. O chvíľu sa kolega môjho sprievodcu vrátil — a s ním veľa iných.

Zdvihli ma zo zeme a usadili na sedadlo v kruhu — chrbtom k plameňu.

Jeden zo záhadných Kvarťanov si so záujmom prezeral kameru a reflektor, ktoré mi viseli na prsiach. Urobil pohyb, akoby mi ich chcel vziať, ale ja som sa tak zúrivo mykol, že Kvarťan naľakane ustúpil.

Ostatní stáli v kruhu predo mnou a zvedavo sa na mňa dívali. Striedavo otvárali ústa, akoby hovorili, ale ja som nezačul ani najmenší zvuk. Len neskoršie som si uvedomil, že sa dorozumievajú nečujným ultrazvukom.

Tvárili sa celkom pokojamilovne, a to ma trošku upokojilo.

— Kde je Alena? Prečo ste ma zajali? Chcete mi azda pomôcť? — povedal som nahlas.

Kvarťania od prekvapenia cúvli, akoby sa báli, že sa na nich vrhnem. Potom ako na povel sa všetci posadili a široko otvorenými očami sa vpili do mojej tváre. Neubránil som sa úsmevu.

Ľudská reč vás teda prekvapuje? A čo potom spev?

— Aké je klamlivé to srdce ženy, — zaspieval som áriu z Rigoletta. Účinok nebol oveľa väčší ako prv. Pochytila ma zlosť.

— Pustite ma, — skríkol som. Pokus o útek sa mi však nepodaril, bol som príliš zoslabnutý po štvordennom hladovaní.

Zúril som teda ďalej, až som od vysilenia stratil vedomie.

Keď som sa prebral z mdlôb, ležal som na mäkkej podložke v úplnej tme.

„To sa mi len snívalo,“ blyslo mi hlavou.

Rýchle som rozžal lampu a rozhliadol sa. Kvarťania tam už neboli. Ležal som sám v malej šesťhrannej jaskyni na niekoľkých veľkých mäkkých listoch s hrubou vrstvou podhubia.

Neďaleko mňa bola hŕba tmavomodrých plodov a kamenná nádoba. Tá ma zaujala najviacej. Trýznil ma totiž pálčivý — smäd. V nádobe bola skutočne voda. Bola síce teplá, ale to mi bolo jedno. Najprv som si ovlažil pery a opatrne ochutnal číru tekutinu. A potom som sa dobre napil.

Hneď potom sa znova prihlásil hlad. Plody boli síce na dosah ruky, ale kto mi tam mohol prezradiť, či sú jedlé alebo jedovaté?

Dve hodiny som váhal, kým som sa nakoniec odhodlal.

„Je to jedno,“ pomyslel som si. „Alebo tu zahyniem od hladu, alebo sa otrávim. Alebo ma plody skutočne zachránia.“

Jeden z nich som rozlúpil a dlho prezeral. Mal podobnú dužinu ako naša slivka. Opatrne som ju olizol.

Bola sladká. To bolo dobré znamenie.

— Čo sa dá robiť, budem riskovať, — rozhodol som sa a pomaly som ju zjedol. Chutila celkom dobre.

Bez rozmýšľania som sa pustil do ďalších.

Čoskoro sa mi vrátila sila do rúk i rozvaha.

„Pravdepodobne ma Kvarťania uvrhli do väzenia ako nebezpečného nepriateľa,“ uvažoval som. „Alebo ma ulovili ako čudné zviera, ktoré budú pozorovať.“

Odhrnul som záves, zakrývajúci východ z jaskyne, a vykukol von, či ma nikto nestráži.

Nebolo tam nikoho. Najvhodnejšia chvíľa na útek.

Prešiel som susednou jaskyňou a vstúpil do ďalšej. Krv mi stuhla v žilách. Na podobnom lôžku, aké som mal ja, ležala tam na zemi — Alena.

Priskočil som k nej a posvietil do tváre. Bola v bezvedomí.

Rýchle som priniesol nádobu s vodou a vzkriesil ju. Sotva vládala hovoriť, taká bola zoslabnutá.

Spamätala sa, až keď si riadne upila vody a zjedla niekoľko sladkých plodov.

— Ujdeme, kým niekto nepríde, — navrhla Alena, len čo sa vládala trochu udržať na nohách.

Čím ďalej, tým rýchlejšie sme prechádzali labyrintom jaskýň a chodieb, až sme nakoniec bežali. V umele vyhĺbených podzemných priestoroch nebolo živej duše.

— Asi odišli na nejakú výpravu, — hádala Alena. — Poponáhľajme sa, kým sa nevrátia.

— Už si unavená, nevydržíš to, — ale ona si nedala povedať.

Konečne sme sa dostali do pohodlnej širokej chodby, ktorá sa vinula ako had spleťou jaskýň. Už sme sa tešili, že je to hlavný vchod do bludiska, keď sa pred nami ozvalo klepanie. Spomalili sme beh a chvíľu načúvali.

Naozaj, ktosi tu neďaleko pracuje.

Chodba sa pred nami prudko zatočila doprava.

Priblížili sme sa k zákrute a nazreli za roh. Chodba tam ústila do obrovského skalného chrámu, v ktorom pracovalo niekoľko Kvarťanov.

— Vráťme sa, — zašepkal som. — Možno tam nájdeme iný východ.

Alena nesúhlasila.

— Do väzenia sa hádam vracať nebudeme, možno sa s nimi nejako dohodneme.

Ruka v ruke sme vstúpili do chrámu. Ostali sme stáť ako vo sne.

Na jednej strane pracovali kvarťanskí sochári a maliari, na druhej strane žiarili ako z alabastru nové reliéfy a nástenné maľby.

Umelci pracovali s takým zápalom, že si nás ani nevšimli. Pozrite si pozorne ich dielo, priatelia. Určite budete rovnako prekvapení ako my, — usmial sa Severson.

Na premietacom plátne sa zjavil veľký bohatý reliéf.

— Náš Šíp! — zvolala Molodinová. — A pri ňom tri postavy. Kto to môže byť?

— Len trpezlivosť, hneď nasleduje detailný záber.

— Navrátil…

— Fratev…

— Molodinová, — ozvalo sa takmer naraz.

— O tom niet pochybnosti, — súhlasil Severson. — I keď sú profily našich troch priateľov trochu skreslené, tiež sme ich poznali na prvý pohľad.

Na ďalšej snímke bol reliéf so záhadnou osadou Neviditeľných, s ktorou sme sa zoznámili spoločne s McHardym, Krausom a nešťastným Gruberom.

Na nádvorí osady bolo vytesané mnoho postáv v skafandroch.

— To je úžasné, — jasal inžinier Fratev. Nech sa hneď na mieste premením na antihmotu, ak toto nie je dokonalé priemyslové stredisko.

— To je celkom možné, — súhlasil Navrátil. — Ale čo znamenajú tie obrovské špirály na pologuli?

— Neviem, ale rozhodne je to tá istá osada, ktorú sme zazreli z lietadla pri Novej Volge. O tom svedčia aj ihlany s guľami na vrchole. Ostatne — Nová Volga je na reliéfe zachytená tiež, — upozornila vedcov Alena a pristúpila k premietaciemu plátnu.

— Podívajte sa sem, — ukázala na hladinu rieky, naznačenú vlnovkami. — A sem… — dodala s úsmevom.

— To nie je možné, — zvolal Navrátil prekvapene pri pohľade na čudné lietadlo, ktoré sedelo na kamenných vlnách reliéfu.

— Veď to nie je ani jedno z našich pomocných lietadiel. A ľudia v skafandroch — to tiež určite nie sme my. Veď sme túto osadu ešte nenavštívili a skafandre majú iné tvary ako naše.

— Áno, Kvarťania tu zvečnili do kameňa tajomstvo, ktoré sme ešte nerozlúštili, — prikývla Alena. — Ja som vždy hovorila, že tu niekde bývajú ľudia, ktorí sú na podobnom stupni vývoja ako my.

— Skvelé, úžasné, aspoň nám pomôžu opraviť Lúč a čoskoro dáme Kvarte vale, — živelne súhlasil Fratev. — Tisíc hromov a bleskov, prečo chodia v skafandroch? Hádam nechcú navštíviť susednú planétu?

Navrátil bezradne mykol plecami.

— Neviem. Dočkaj času ako hus klasu, — usmial sa. — Zajtra sa na tú ich osadu podívame zblízka, potom uvidíme. A Kvartu prezrieme ešte raz, a to dôkladne…

Severson pokračoval v rozprávaní.

— Zaujímali nás nástroje, ktorými vyspelí Kvarťania pracujú v skale. Priblížili sme sa ku skupine výtvarníkov, tvoriacich nový reliéf.

Prekvapilo nás, že dláta mali premyslený tvar, hoci iný ako naše — a kov bol prekvapujúco tvrdý. To je dostatočný dôkaz, že niekde na Kvarte existuje oceliareň alebo niečo podobného…

Potom sme sa nepozorovane vytratili do ďalšej chodby.

Na našu veľkú radosť sa za niekoľkými zákrutami ukázalo slnečné svetlo. Ocitli sme sa na malej plošine pred východom z podzemného bludiska. Z troch strán bola ohraničená vysokými balvanmi, stesanými do kužeľov. Pravdepodobne je to ochranná hradba proti jašterom.

Pretiahli sme sa úzkou medzerou a s úľavou sme si vydýchli.

Boli sme voľní. Nad nami žiarili všetky tri slnká, akoby nám prišli vynahradiť trudné chvíle v tmavom podzemí.

Za nami kolmá skalná stena — a pred nami prales.

Rozhodli sme sa, že pôjdeme popri stene, aby sme tak obišli skalné mesto a dostali sa naspäť k červenej vode.

Usilovali sme sa čo najrýchlejšie vzdialiť od vchodu do podzemia, aby sme sa znovu nedostali do pasce.

Asi po dvoch hodinách namáhavej chôdze divokou prírodou sa pred nami otvoril výhľad na Vernovo jazero s obrovskými leknami.

Neďaleko lekien sa pokojne hojdal na vlnách náš Šíp. A pri brehu — pri ústí červenej riečky krúti sa vo víre náš motorový čln…

ZÁHADNÉ STAVBY

Jurko Zajac už nie je malý chlapec. Za ten čas, čo ho poznáme, vyrástol na statného mládenca. Po absolvovaní jedenásťročnej školy vstúpil na Vysokú školu astronautickú, aby sa raz mohol stať pilotom medziplanétneho lietadla. Jeho sen sa splnil rýchlejšie, ako očakával…

Doktor Zajac pribehol domov úplne zadychčaný.

— Tak, deti, poletíte so mnou — akadémia to povolila, — zvolal radostne hneď vo dverách.

Mamička bude pracovať v atómovej elektrárni a Jurko sa stane pomocníkom v riadiacej kabíne, aby sa naučil zaobchádzať s kontrolnými prístrojmi. A mňa menovali za veliteľa Elektrónu.

Keď Jurko vstupoval so svojím otcom do medziplanétneho lietadla, už dávno ovládal teóriu vesmírnych letov. Dobre vedel, akým spôsobom poháňa lietadlo reaktívna sila, i to, že dlhý čas musí žiť bez akejkoľvek gravitácie. Poznal tiež podmienky života na Mesiaci i z literatúry i z otcovho rozprávania. Vedel, napríklad, že veľké rozdiely teplôt na mesačnom povrchu prekonáva človek jednak zvláštnym zariadením skafandrov, ktoré sú automaticky vykurované alebo chladené podľa potreby, jednak tým, že hlavné stanice a závody sa budujú alebo na póloch kde sa teplota pomerne nemení, alebo v podzemí.

A predsa bol jeho prvý let medziplanétnym priestorom jediným nepretržitým vzrušením. Ohromoval ho pohľad na Zem, ktorá sa stále vzďaľovala, až sa premenila na veľký, hmlami obalený glóbus, voľne plávajúci uprostred hviezdnatej oblohy. Obdivoval slnko so zeleno žiariacou korónou, ktorá zakrývala niekoľko hviezdičiek.

Najhlbším dojmom však zapôsobila na neho mesačná krajina — a potom vyše dvoch kilometrov dlhé kolosy, ktoré sa majestátne dvíhali nad letiskom v kráteri Tycho. Poznal dopodrobna ich vnútorné zariadenie a funkciu všetkých prístrojov kabín. A predsa — keď sa postavil k tomuto dielu ľudského ducha a práce zoči-voči, bolo mu akosi čudne pri srdci.

Ešte prehliadka lietadla — a štart…

Obidva kolosy sa zodvihli súčasne. Mesačná krajina pod nimi sa rýchle rozrastala do šírky, až sa zmenila na nedohľadnú pologuľu s drobučkými krátermi.

Po niekoľkých hodinách letu sa lietadlá priblížili k sebe a spojili sa teleskopickou chodbou, aby bol umožnený vzájomný osobný styk.

Zem i s Mesiacom sa stratili v hviezdnatej oblohe.

Slnko sa premenilo na jasnú hviezdu…

— Vravel som ti to koľko ráz a stále si tomu nechcel veriť. Podívaj sa, — ukázal McHardy na oblohu, kde sa vznášala helikoptéra. — Videli nás vtedy a teraz idú po nás. Radšej zmiznime hlbšie do pralesa.

Kraus nemohol od helikoptéry odvrátiť oči.

— Hlúposť, tu nás nenájdu a na útek je stále času dosť. Som zvedavý, čo v osade Neviditeľných vykonajú. Možno sa im povodí ako Gruberovi.

Kraus sa mykol.

— Vravel som ti, že tam Grubera nemáme nechať. Zo samého strachu z neviditeľných sme ho ani nepochovali.

— Nech si ho pochovajú oni, mňa by ta už nikto nedostal. Ostatne, určite tam už neleží, neviditeľní ho odstránili. Vari si tam nenechajú ležať mŕtvolu.

Helikoptéra pomaličky klesala, až nakoniec pristála na jednej z troch krátkych ciest, ktorá bola pravdepodobne letiskom. Dvere kabíny ostali dlho zavreté. Konečne sa na nádvorí záhadnej osady zjavili traja ľudia — Navrátil, Watson a Madarász. Severson s Alenou ostali zatiaľ v lietadle.

Vedci sa obzerali na všetky strany. Keď sa nič nepohlo, priložili ruky k ústam a niekoľko ráz spoločne vykríkli: — Haló!

— Asi sa nás boja, pozorujú nás odniekiaľ, — mienil Navrátil.

— Živia sa ovocím ako my, — zohol sa Watson k podlhovastému plodu a podal ho Navrátilovi.

Madarásza najviacej zaujala budova s čudnými špirálovitými konštrukciami.

— Kým sa niekto ukáže, prezrieme si ich zblízka, — navrhol súdruhom. — Nemôžem pochopiť, aký to má všetko zmysel.

Váhavo podišli k budove.

— Tým špirálam naozaj nerozumiem, — prikývol Watson, — ale tomuto veľkému parabolickému zrkadlu by som asi čoskoro prišiel na fígeľ. Stavím sa, že týmto prístrojom zachycujú Kvarťania slnečnú energiu.

Len teraz si Navrátil všimol, že vchod do veľkej pologule je otvorený.

Keď sa dlho nikto na ich volanie neozýval, opatrne vliezli dnu.

— Kvarťania majú asi menšie postavy, vari by neliezli do svojho domu kolenačky ako my, — uvažoval nahlas Watson.

— Čerti vedia, čo sú to za ľudia, — šeptom súhlasil Navrátil. — Všimol som si, že ani jedna ich budova nemá oblokov.

Watson miesto odpovede skríkol a cúvol. Všetci stŕpli na mieste.

— Čo je? — opýtal sa nakoniec Navrátil.

— Pred nami leží akýsi človek, asi je mŕtvy, cítite ten sladký zápach?

— Je to Gruber, — zvolal Navrátil, keď sa k mŕtvole priblížil.

— Ako sa sem dostal? Kto ho zabil…? Na celom tele nemá ani stopy po zranení, — ťažko vykrikoval Watson, keď si mŕtvolu prezrel.

— Zabil ho elektrický prúd, pozrite, ako kŕčovito je skrútený, — zašepkal Madarász.

Všetci traja sa poľakane poobzerali po stenách chodby.

— Ďalej ani na krok bez prístrojov. A Grubera musíme pochovať, — povedal Navrátil.

Mŕtvolu vyniesli na nádvorie, kde ju ešte raz dôkladne prezreli.

Gruber bol skutočne zabitý elektrickým prúdom. Proces rozkladu prebiehal veľmi pomaly, pretože v chodbe bola rovnomerná a pomerne nízka teplota.

Obaja chlapi, ktorí boli schovaní na druhom brehu Novej Volgy v pralese, sledovali prostučký pohreb s hrôzou v očiach.

Vedci chvíľu mlčky postáli nad hrobom úbohého šialenca, a potom sa vrátili na nádvorie k helikoptére.

— Oblečme si skafandre. Ochránia nás pred najrôznejšími druhmi žiarenia a aj pred smrťou elektrickým prúdom. A súčasne môžeme byť v ustavičnom rádiovom spojení. Budovu s konštrukciami si prezriem sám, — riekol Navrátil, — aby sme sa nebezpečenstvu nevystavovali všetci. Vy sa medzitým pozrite po osade…

Vedci sa rozišli.

Severson a Alena so slúchadlami na ušiach napäto očakávali prvé zprávy.

— Podarilo sa nám vniknúť do jedného z ihlanov, — ozval sa konečne Madarászov hlas. — Budova nie je bez oblokov, ako sme sa pôvodne domnievali. Na niekoľkých miestach prepúšťa stena všetky ultrafialové a infračervené lúče. Z toho usudzujeme, že jej obyvatelia tieto lúče vidia prostými očami, že ich zrakový orgán je celkom ináč vyzbrojený ako naše oko. Miestnosti sú bez nábytku a zdá sa, že tu už dlho nikto nebýval.

— Tu Navrátil…Je to úžasné. Budova s konštrukciami je vlastne veľmi výkonná atómová elektráreň. Dosial sa mi nepodarilo zistiť, na akom princípe pracuje. Zistil som iba, že pomocou slnečnej energie sa do budovy čerpá voda a rozkladá na vodík a kyslík. Obidva plyny sa vháňajú do atómového kotla uprostred guľovitého priestoru. Záhadou je, prečo priestor okolo kotla je bez zemskej gravitácie…

— …To je nepochopiteľné, — pokračoval Navrátil o chvíľu. — Atómový kotol je zhotovený z antihmoty — z negatívnej hmoty. Ako je to možné? Antiprotón a vôbec všetka negatívna hmota pri styku s normálnou hmotou vybuchne a premení sa na žiarenie…Pravdepodobne je tu izolovaná nejakými neznámymi lúčmi alebo umele vytvoreným hmotným poľom…

A kde sa tu vôbec vzala antihmota? Vyspelí Kvarťania ovládajú zrejme atómovú energiu lepšie ako my. Nemôžem to pochopiť. Veď sme sa tu dosiaľ okrem týchto stavieb nestretli s nijakým priemyslom. Vari by ho mali pod zemou?…

Teraz som práve objavil vysokofrekvenčné prúdy, ktoré vysiela kotol niekoľkými smermi na zachycovače, umiestnené na stenách. Jeden z týchto prúdov určite usmrtil Grubera, lebo v priestore medzi kotlom a stenou voľne pláva jeho lampa. Pravdepodobne do priestoru spadol. Ako sa však dostal naspäť do chodby, to neviem.

— Aký vysoký výkon má elektráreň? — opýtal sa Severson.

— Oveľa vyšší, ako môže zmerať môj elektromer — a ten má maximum šesťstotisíc kilowatov. Viem, kam mierite, a máte pravdu. Táto elektráreň môže dať energiu najmenej trom atómovým oceliarňam.

— Tu Watson. Objavil som budovu s čudným zariadením. Niet tu živej bytosti, zato plno priehľadných modelov zvierat a okrídlených primitívnych Kvarťanov. Prichodím si tu ako v múzeu. Uprostred je veľký plastický glóbus Kvarty. Je vypracovaný veľmi starostlivo. Aj táto osada je na ňom vyznačená plasticky.

Tu — na Danteho mori — je akýsi pomníčok v podobe ľalie. Na týchto miestach leží asi ďalšia osada. Ináč niet na glóbuse nič zvláštneho…

Watson čiahol na veľkú guľu, voľne plávajúcu v priestore, aby skúsil, či sa pohne z miesta. Ruka sa ponorila do glóbusu, akoby bol zhotovený z tekutého blata.

Rýchle ju mykol naspäť a pozorne si ju obzrel. Bola čistá, bez najmenšej stopy po nejakej kašovitej hmote. Aj povrch glóbusu v mieste ponorenia ostal neporušený.

Vedec pokus opakoval. Teraz ponoril do glóbusu celú ruku až po plece. Stratil pritom rovnováhu a v celej svojej dĺžke a šírke preletel telesom bez toho, že by do dačoho narazil.

— Tu Watson. Záhada nad záhadu. Glóbus je zhotovený — z priepustnej hmoty…

— Nezmysel, — prudko odporoval Navrátil. — Prieči sa to najzákladnejšiemu prírodnému zákonu, aký poznáme…

— Poďte sa teda podívať…

O chvíľu sa pri glóbuse zišli všetci traja vedci.

Watson opakoval pokus po tretí raz.

Večne nedôverčivý Madarász skúmal glóbus najrozličnejšími prístrojmi.

— Zaujímavé, — povedal po chvíli. — Ani jeden z prístrojov na hmotu gule nereaguje. Je azda nehmotná?

— Skúste to ešte raz, zázraky sa nedejú. Veď guľa je zo všetkých strán dokonale priehľadná, — požiadal ho Navrátil.

— Už to mám, — vykríkol Madarász radostne a ukázal na jeden z prístrojov. — Podívajte sa — sem…glóbus je zhotovený z neutrónov, čisto z neutrónov…

— Som ja ale motovidlo; keď som na to neprišiel hneď, — zasmial sa Navrátil. — Hmotu robí nepriestupnou hmotné pole atómu, to nám je všetkým dobre známe. Keby nie hmotného poľa, prechádzali by sme sa v každom pevnom telese ako v lese, v ktorom sú stromy vzdialené od seba najmenej osemdesiat kilometrov.

A vôbec, načo vám tu naivne opakujem základy zo školy. Človek od samého prekvapenia robí hlúposti. Veď je to jasné: priestupná hmota môže byť vytvorená jedine z neutrónov; nemajú hmotné polia. Vravím — že mi to neprišlo hneď na um. Je to jasné ako bezoblačná obloha…

— Zdá sa to síce jednoduché, ale záhada tým rozlúštená nie je, — povedal pomaly vždy rozvážny Madarász. — Otázok je tu viacej ako dosť. Ako Kvarťania tú neutrónovú hmotu vyrobili? A prečo z nej vyrobili glóbus?

— Možno nám na to odpovedia sami, keď sa s nimi stretneme, — mienil Watson. — Radšej poďme, každú chvíľu sa Kvarťania môžu vrátiť a bude po prehliadke. Nastane konverzácia nohami i rukami.

Predvečerom sa opäť všetci zišli pri helikoptére. Konečný výsledok prehliadky bol jednoznačný: osada je v týchto dňoch opustená. Kvarťania sa zdržujú v druhej osade pri Danteho mori. Atómová elektráreň pracuje automaticky. Prísun kuriva sa robí pomocou slnečnej energie. Veľké gule na ihlanoch sú vysielače energie…

— Tisíc planiet okolo Sýria a všetky obývané, máme my ale šťastie. — To boli prvé Fratevove slová po úraze, keď sa dozvedel o objavení atómovej elektrárne.

— Atómovú elektráreň nemôžeme použiť prv, dokiaľ si nevyžiadame dovolenie od Kvarťanov, — upozorňoval Navrátil. — Hneď zajtra sa za nimi vyberieme k Danteho moru…

DANTEHO MORE

— Už mám toho prekliateho života až po krky, — rozhorčene riekol Kraus, keď helikoptéra s vedcami opúšťala osadu. — Tamtí žijú ako ľudia — a my…nechcem tu nakoniec zahynúť ako zviera — nechcem, rozumieš? Vrátim sa späť, dobrovoľne sa prihlásim.

— A oni ťa dobrovoľne zastrelia. Veď si členom Bratstva silnej ruky — a s takými sa maznať nebudú.

— Členom som, ale zločiny na svedomí nemám ako ty, — skríkol Kraus. — Dal som sa iba chytiť na vaše sľuby. Teraz už chápem, že postaviť sa proti celému ľudstvu je hlúposť. Bol som šialencom. Ty si tu kraľuj na Kvarte — prosím — ale ja sa vrátim. Azda mi hlavu neodtrhnú, a aj keď, aspoň sa to rýchlo skončí. Ak chceš, poď tiež…

— Hneď teraz? — opýtal sa prekvapený McHardy, keď Kraus vykročil k brehu, kde bol v tŕstí ukrytý gumový čln.

Kraus neodpovedal. Ráznymi pohybmi uvoľňoval čln z húšťav. — Neblázni sa, zošalel si? — zareval McHardy a rozbehol sa za ním. Tresol výstrel — a ďalší.

Kraus sa chytil za plece a zatackal sa. Hneď sa však spamätal, vychmatol z vrecka pištoľ a tiež vystrelil.

McHardy urobil ešte niekoľko krokov a zvalil sa do močarísk za tŕstím. Hlava mu klesla do riedkeho žltého bahna.

Kraus ho chvíľu pozoroval, ale keď sa McHardy stále nehýbal, skočil do člna a odrazil od brehu. Kým si ošetroval ranu na pleci, nechal sa voľne unášať prúdom…

Nad Danteho morom sa váľali oblaky pary a čmudu. Pod strmými brehmi syčala a rozstrekovala sa vriaca voda. Zdalo sa, že celé morské dno je pokryté sopečnými krátermi. Hore na brehu boli chaoticky rozhádzané veľké balvany a celé masívy skál.

— Všetko svedčilo o tom, že tu pred časom bolo niekoľko sopečných výbuchov, aké nemajú na našej Zemi obdoby.

Helikoptéra blúdila nad rozorvaným pobrežím a vedci darmo hľadali čo len najmenšiu stopu po civilizácii.

— Tam — tam, — zvolal zrazu Watson. Na obzore zazrel siluetu ľalie, ktorú objavil na kvarťanskom glóbuse.

Helikoptéra sa rýchle priblížila k nezvyčajnej stavbe. Trčala opustená na skalnom útese a pripomínala skorej pomník ako obytnú budovu.

Vrtuľník zastal vo vzduchu a Navrátil s Watsonom zostúpili po teleskopickom rebríku na útes.

Pod pomníkom ležalo niekoľko kovových pokrútených platní, ktoré niesli stopy po výbuchu alebo po prudkom náraze.

— To sú nesporne zvyšky nejakého letúna, ktorý sa rozbil. Toto je úlomok z nosného krídla…

— Máte pravdu, súdruh Navrátil, tu je ďalší dôkaz, — ukázal Watson hlavou. Na prostrednom liste ľalie bol na pomníku pripevnený malý model lietadla, ktoré malo nezvyčajný hviezdicový tvar s guľovitým priestorom uprostred.

Pod lietadlom boli plasticky naznačené plamene.

Na druhej strane pomníka bol reliéf akejsi planéty, podobnej Saturnu s prstencom.

Navrátil si sadol na skalu a zamyslene sa zahľadel do pustej krajiny.

— Pomník hovorí zreteľne, — utrúsil pomaly. — Na tomto mieste stroskotalo medziplanétne lietadlo. Preto tie plamene a tá planéta. Zdá sa mi, že inteligentné tvory, ovládajúce atómovú energiu, hľadáme darmo. Dochádzam k presvedčeniu, že na Kvarte nie sú…

— Prečo si to myslíte? — opýtal sa prekvapený Watson.

— Domnievam sa, že tak ako my navštívili túto planétu z inej obývanej planéty. Pri havárii sa ich niekoľko zachránilo — alebo ich lietadlo nebolo zničené úplne. Usadili sa pri Novej Volge, kde si časom postavili atómovú elektráreň, aby si mohli lietadlo obnoviť alebo postaviť nové. Nakoniec sa im to podarilo a vrátili sa do svojej vlasti. Elektráreň tu nechali pre prípad, že sa sem ešte vrátia…

— To je celkom pravdepodobné, — súhlasil Watson. — Vašu domnienku potvrdzuje aj reliéf v skalnom meste. Ľudia v skafandroch, ktorí sú vytesaní pri záhadnej atómovej elektrárni, sú asi návštevníci z neznámej planéty. Preto sú aj v skafandroch.

Tým sa vysvetľuje, prečo je osada pri Novej Volge opustená. Jedno mi však vŕta v hlave. Nové lietadlo nemohli postaviť bez oceliarne alebo iného zariadenia. A my sme predsa v ich osade nič takého neobjavili…

Navrátil sa usmial.

— Alebo sme osadu neprezreli dosť dôkladne alebo sme popri ich továrni na lietadlá chodili ako slepí.

— Alebo si ju odviezli so sebou, — poznamenal Watson.

— Pochybujem — podľa mojej teórie sa sem chcú ešte raz vrátiť a oceliareň sa im môže zísť. Preto asi aj ponechali tú elektráreň v chode. Vysiela energiu ustavične, aby ju mohli použiť hneď po návrate. Nech je to už akokoľvek, môžeme sa im z celého srdca poďakovať, že nám tu nechali fungujúcu automatickú elektráreň. Som presvedčený, že pomocou neznámych ľudí z neznámeho sveta opravíme Lúč oveľa prv, ako príde pomoc zo Zeme. A to bude veľmi nutné, lebo sopečná činnos sa stále rozrastá — čoskoro by sa nám mohla rozhorieť pôda pod nohami…

Odkiaľsi z diaľky sa ozývalo ťahavé „Huiíí“ a nad obzor sa vzniesol kŕdeľ okrídlených Kvarťanov.

— Asi sme ich vyrušili z lovu, — zasmial sa Watson. — Možno si prišli pre ďalšiu korisť. Spomínate si na šošovku a črepiny, ktoré sme našli v ich jaskyniach?

V priestrannej klubovni medziplanétneho lietadla „Fotón“ končí sa práve pravidelná vyučovacia hodina pre mladých astronautov. Akademik Chotenkov, veliteľ záchrannej výpravy, lúči sa s pozornými poslucháčmi.

— Dúfam, že v posledných hodinách sme otázky navigácie v medziplanétnom priestore prebrali dostatočne dôkladne, predovšetkým zásluhou bohatých skúseností hrdinskej posádky Lúča. Budúcich niekoľko hodín venujeme otázkam medziplanétnej dorozumievacej techniky. Prednášať bude doktor Zajac, veľký vedec a objaviteľ nového spôsobu dorozumievania sa…

Oči niekoľkých poslucháčov utkveli na počernej tvári mladého Zajaca. Jurko hanblivo pozrel do zeme a začervenal sa. Otcova sláva ho síce veľmi tešila, ale nerád o nej hovoril, nerád o nej počúval. Študoval hádam najusilovnejšie zo všetkých, aby aj on raz dosiahol podobné úspechy…

Rýchle zložil svoje učebné pomôcky do aktovky a vybehol z klubovne. Zastavil sa len pri veľkom okrúhlom obloku, ktoré spájalo umelo vytvorený letiaci svet s nekonečným vesmírom. Pritisol čelo na chladné sklo a zahľadel sa do hviezdnatej oblohy. Pri pohľade na súhvezdie Andromedy sa mu srdce stislo úzkosťou. Tá malá hviezdička uprostred — to je naše milé zlaté slnko…

Odvrátil sa od obloka a zamieril k otcovej pracovni. Zrazu si spomenul na smutnú ľudovú pieseň z Bielych Karpát:

— Áno, stiahnem ťa za nohu — tak je to správne, — privítal Jurka doktor Zajac. — A nielen jedno slnko, ale naraz tri, ako to už dokázali neznámi ľudia na Kvarte, — stiahol si z hlavy sieťku a s rozkošou si obidvoma rukami prečesal rozviate vlasy, ktoré pri nedostatku gravitácie nechceli poslušne ležať v účese.

Jurko bol otcovou neočakávanou radosťou prekvapený. A ešte viacej jeho slovami. Nerozumel mu ani za mak.

— Ako to, chceš azda všetky slnká premiestniť? — opýtal sa nechápavo. Doktor Zajac sa srdečne zasmial.

— Tak ďaleko ešte nie sme, aby sme sa so slnkami hrali ako s tenisovými loptami. Ale môžeme si ich ešte lepšie osedlať ako dosiaľ. Dosial sme dokázal využiť jedine obrovskú atómovú energiu, ktorú vysiela naše slnko na zem. Jeho príťažlivosť — gravitácia — je pre nás zatiaľ iba putom, ktoré nás udržuje v patrič

nej vzdialenosti a navždy nás väzní v našej slnečnej sústave. Neznámi ľudia na Kvarte, to sú inakší chlapíci. Prečítaj si pozorne túto zprávu, — podal Jurkovi husto popísaný blok.

Jurko rýchle preletel očami po riadkoch. Keď dočítal, sklamano dvihol hlavu:

— Veď je to len podrobný popis atómovej elektrárne, ktorú naši vedci objavili na Kvarte…

— Vravíš len? — dvihol doktor obočie. — Vieš, čo táto elektráreň znamená? Podľa všetkých príznakov stiahli neznámi ľudia všetky tri slnká za nohu a donútili ich rozbíjať atómy. O niečo podobného sa pokúšam už niekoľko rokov. Mám dojem, že Kvarťania mi ukázali cestu. Tajomstvo ich úspechu tkvie asi v antihmote.

Doktor Zajac chytil Jurka za ruku a doviedol ho ku kresliacemu stolu, na ktorom bol pripnutý veľký výkres s mnohými nachytro načrtnutými poznámkami.

— Zistili sme, že tajomstvo gravitácie je uložené v atóme — v jeho vnútornom usporiadaní a v spôsobe otáčania elektrónu okolo jadra. Dokázali sme zákon gravitácie nielen poznať, ale čiastočne aj ovládať. Výsledkom je využívanie gravitačného poľa pre medzihviezdne zpravodajstvo.

Nedokázali sme však — zatiaľ — vytvoriť gravitáciu umele, ako vytvárame magnetizmus — pomocou elektromagnetov. Keby sa nám to podarilo, nemuseli by sme sa teraz pohybovať po elektróne pomocou držadiel a elektromagnetickej dlážky, ktorá pridŕža naše kovové podošvy ako muchu na povale.

A ešte jednu vec sme nedokázali. Sústrediť gravitáciu do jedného bodu podobne, ako sústredíme svetlo pomocou šošovky. A vidíš — tento problém neznámi ľudia na Kvarte rozriešili. Tie záhadné špirály na elektrárni, ktoré sa stále obracajú k slnkám, to sú šošovky, ktorými koncentrujú gravitáciu všetkých troch sĺnk do stredu atómového kotla a uvoľňujú tak z atómov nesmiernu energiu. Celý tento dômyselný automat nie je nijaké perpetuum mobile, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Poháňa ho slnečná energia, ktorá sa na noc konzervuje v akumulátoroch…

Doktor Zajac sa usmial a hodil rukou.

— Prednášam ti tu ako v škole…Ale nehnevaj sa, premýšľam o tomto probléme už naozaj dlho, a zrazu nachádzam jeho rozriešenie. Ani nevieš, ako som bol tou zprávou ohromený…

Všetko, čo ti teraz vravím, sú zatiaľ len domnienky. Potvrdí ich až dôkladné štúdium kvarťanskej elektrárne. Možno výsledky môjho bádania i moje domnienky pomôžu našim statočným vedcom na Kvarte lepšie využiť dômyselné stavby v osade neznámych ľudí.

— Milión atómových pecí a jedna lepšia ako druhá — ako si to predstavujete? — rozčuľoval sa Fratev, keď sa dozvedel, že temer celá vedecká výprava na Kvarte sa chce na niekoľko dní odsťahovať do osady Neviditeľných, aby preskúmala podmienky pre stavbu oceliarne. — Vari som malé decko, aby som tu musel ostať ako v jasliach? Ubezpečujem vás, že už som celkom zdravý — ako ryba. Nech len Svozilová a Wroclawski idú s vami, ja pôjdem tiež.

Molodinová beznádejne mykla plecami.

— Čo mám s vami robiť? Chápem, že vás to dlhé polihovanie zlostí. A podľa toho milióna atómových pecí súdim, že vás skutočne už nič nebolí…Môžeme ho teda vziať so sebou? — obrátila sa na Alenu Svozilovú.

— Len pod jednou podmienkou: že pacient bude v Šípe ležať a osadu si prezrie len z obloka, — zatvárila sa Alena prísno. — Opatrnosti nikdy nebýva dosť — a po Kvarte sa ešte nachodíte, že vás to bude až mrzieť…

Vedci starostlivo zabezpečili dom, aby ho počas ich neprítomnosti nenavštívil nejaký nezvaný hosť, a zvinuli vedenie, ktorým privádzali elektrinu zo Šípu. Ešte naložili helikoptéru — a raketové lietadlo sa plnou rýchlosťou rozbehlo po mierne zvlnenej Nádeji. Zakrúžilo nad Prestretým stolom a zamierilo na východ.

Dva tiene, ktoré hlboko pod lietadlom bežali pestrou krajinou, čoskoro sa s ním spojili na hladine Novej Volgy.

Wroclawski ostal s Fratevom v lietadle, ostatní si obliekli skafandre a vystúpili na breh. Po krátkej prehliadke záhadných stavieb zvolala Molodinová vedcov do tieňa vysokého ihlana na dôležitú poradu.

— Musíme sa teraz rozhodnúť, kde postavíme oceliareň. Ako ste videli, obydli neznámych tvorov je pre nás ľudí naozaj nepohodlné. Ak sa rozhodneme, že oceliareň postavíme tu, potom tu musíme postaviť aj nové obydlie. Ináč by sme sa museli v práci striedať a každodenne sa vracať domov na Prestretý stôl.

— Ešte sú tu dve ďalšie možnosti, — poznamenal Navrátil. — Podívame sa, či tu niekde pod zemou nie je niečo podobného ako naša oceliareň. A druhá možnosť: oceliareň postavíme na Prestretom stole a zásobíme ju energiou na diaľku.

— Ten váš posledný návrh sa mi vidí najlepší, — súhlasil Čan-su. — A keď tu objavíme dielne, v ktorých neznámi ľudia obnovili svoje lietadlo, stratíme príliš mnoho času, kým porozumieme ich zariadeniu. Ako sme už zistili, veľké gule na ihlanoch sú vysielače elektrickej energie. Teda ich použijeme…

— Núka sa, pravda, otázka, na akú veľkú vzdialenosť vrhajú energiu, — poznamenal Madarász. — Mali by sme to zistiť hneď.

Vedci súhlasili. Žeriavom vyložili helikoptéru na breh a Madarász ju ihneď naštartoval. Zatrepotala vrtuľami a stratila sa za obzorom. Ani nie o dve hodiny sa zniesla na dlažbu medzi budovami.

Madarász sa tváril mrzuto.

— Je to zlé. Maximálny dosah vysielača je tritisíc kilometrov. Prestretý stôl je najmenej o tisíc kilometrov ďalej…

Problém rozriešili ešte toho istého večera. Medzi gravitačnou elektrárňou a osadou Dobyvateľov postavia dve prenosné stanice, na ktorých umiestnia veľké lesklé gule z pyramíd.

Práve sa začínalo dlhé obdobie dažďov, keď sa v osade Neviditeľných ozval Seversonov hlas.

— Tu Navrátilova montážna čata. Počujete ma, súdružka Molodinová? Druhá medzistanica je hotová. Zapnite prúd.

— Sláva, vyhrali sme, — hlásil sa Madarász z osady Dobyvateľov vesmíru. — Na Prestretom stole sme namerali štyristopäťdesiattisíc voltov. Medzistanice sa dokonale osvedčili.

— Vyhrali sme, vrátime sa na Zem, — šťastne sa usmial Navrátil.

PRVÉ VÍŤAZSTVO

Dlhé obdobie dažďov využili vedci na prípravy na stavbu taviacej pece a na prehliadku skalného mesta.

Kvarťania sa k nim teraz správali veľmi priateľsky. Ochotne im ukázali celé podzemné bludisko i svoje primitívne pece, v ktorých tavili rôzne miešaniny kovov.

Obyvatelia podzemia sa živili sladkými plodmi, ktoré zachránili Seversona a Alenu. Stáli vlastne na prahu veľkého rozvoja. Medzihviezdna výprava sa rozhodla, že — nakoľko zvýši čas — naučia Kvarťanov vyrábať sklo, lepšie pracovať s drevom a dômyselnejšie používať nástroje.

Dorozumievanie sa bolo síce ťažké, ale skalní ľudia rýchle pochopili veľa vecí z náznakovej reči. Najviacej dopomohli k dorozumeniu názorné kresby.

Po niekoľkých mesiacoch opäť vyšli všetky tri slnká.

Prestretý stôl rýchle zarástol bujnou vegetáciou, ale za dva dni ho vedci oslobodili od nepríjemného osadníka. Letisko bolo opäť voľné. Prešli ďalšie tri mesiace.

Severson sedel na lavičke pred domom a zadumane sa díval na stavenisko oceliarne. Vlhká pôda voňala ako chlieb práve vytiahnutý z pece. Z otvoreného obloka prinášal sem vetrík Smetanovu Vltavu, ktorá po štvorročnej púti doletela na Kvartu. Obidve veľké slnká stáli tesne vedľa seba. Proxima sa nízko nad obzorom kúpala v ružovom hmlistom opare.

Seversona sa zrazu zmocnila clivosť — clivosť po domove. V úpornom boji s neznámou prírodou, vo vyčerpávajúcej spoločnej práci spomienky na domov tak neboleli ako teraz, keď je tu celkom sám na stráži.

Vstal, zatvoril oblok klubovne a pomaly kráčal k stavenisku. Zastal pri rúrkovej konštrukcii, ktorá niesla širokú strechu, upletenú z veľkých listov kvarťanských stromov. Strecha chránila budovateľov oceliarne pred vytrvalými dažďami — a teraz poskytuje príjemný chládok v páľave pripekajúcich sĺnc.

— Oceliareň, — usmial sa Severson pri pohľade na veľký valec s pologuľou na vrchole. — Človek by si pod slovom oceliareň skorej predstavil zložitý komplex budov ako túto jednoduchú pec, ktorá pripomínala veľký hríb…

Spomienky letia opäť na zem. Hlboko do minulosti, do čias mladosti. Vtedy sa žilo ešte v strachu z vojny, ľudia nepoznali tajomstvo nevyčerpateľnej atómovej energie. Výroba ocele a zliatin kovov bola veľmi zložitá a namáhavá. Železná ruda sa musela dobre pripraviť a pretaviť na surové železo vo vysokej peci. Až potom prišlo železo do oceliarne, kde ho v peciach pretavili na oceľ. Z ocele potom odliali ingoty, ktoré prevzala valcovňa. Vo valcovni sa museli ingoty znovu rozžeraviť v hlbinných peciach a vo valcovniach postupne rozvalcovať na potrebný tvar…

Ľudia dlho premýšľali ako túto zdĺhavú cestu skrátiť. Až atómová energia im pomohla vyrábať oceľ a iné kovy priamo z rudy a hneď odlievať do potrebných tvarov. Preto aj oceliareň, ktorú si postavili na Prestretom stole, pozostávala len z jednej atómovej pece a z plošiny na odlievanie do foriem…

Seversona vytrhol zo spomienok šramot, ozývajúci sa niekde za atómovou pecou. Rýchle odistil samopal. Keď sa prikradol k debnám s prístrojmi, šramot stíchol. Človek sa zastavil a napäto načúval.

O niekoľko minút sa ozvali zvuky znova. Na jednej z debien sa nadvihlo veko a hneď zase privrelo. Severson vyčkával. Keď sa dlho nič nepohlo, pomaly ho nadvihol. V otvore sa zjavila ustrašená tvár mladého okrídleného Kvarťana. Vyvalenými očkami kukal na Seversona. V ľavej ruke kŕčovite stískal cievku s lesklým drôtom a po celom tele sa triasol od strachu.

— Vidíš ho, zlodeja, sám sa chytil do pasce, — rozosmial sa Severson. — Čo tu hľadáte, priateľu? — Kvarťan vydal zo seba bolestné huííí a pričupil sa k stene debny. Potom natiahol ruku a podával Seversonovi cievku.

— Veď preto — a kde máš tie šálky, čo si nám vzal z lietadla? No, neboj sa, máš voľnosť, môžeš sa vrátiť domov. — Severson odstúpil od debny, ale Kvarťan sa ani nepohol. Vypleštenými očami ustavične sledoval strážcu oceliarne.

— Ak chceš, počkám, kým sa spamätáš, — riekol zhovievavo Severson. Urobil ešte niekoľko krokov a sadol si. O pol hodiny sa Kvarťan trochu osmelil. Vyškriabal sa z debny a tiež si sadol.

— Kššš — nože utekaj domov, — skríkol Severson, keď sa tvor stále nehýbal. Kvarťan sa mykol, dvihol ruky s blanitými krídlami, ale hneď ich zase zložil do lona.

„Bojí sa ma,“ pomyslel si Severson. Vstal a zamieril k obytnej budove. Keď sa obzrel, zmeravel od údivu. Kvarťan sa vliekol za ním.

— Akosi sa ti u nás zaľúbilo. Alebo máš ešte niečo za lubom?

— Huíí — keííí, — odpovedal Kvarťan, akoby porozumel. Priblížil sa až k Seversonovi a kvokol si.

— Nie si hladný? — opýtal sa ho človek dobromyseľne. Vytiahol z vačku vrecúško s bonbónmi a podal ho nezvyčajnému spoločníkovi. Kvarťan ochotne darček prijal. Chvíľu si ho pozorne prezeral zo všetkých strán. Po niekoľkých pokusoch sa mu podarilo vrecko roztrhnúť. Bonbóny, ktoré sa vysypali na zem, vrtko pozbieral a napchal si ich do úst. Podľa rozžiarených očí a radostného poskakovania sa dalo súdiť, že mu pozemská potrava zachutila.

Večer, keď sa výprava vrátila, Severson a Kvarťan boli už najlepšími kamarátmi.

— Dovoľte, aby som vám predstavil svojho priateľa, Xaveria. Požiadal nás o azyl, — smial sa Severson, keď videl užasnuté tváre svojich druhov. — Na krok sa odo mňa nepohne, asi mu bolo v pralesoch smutno.

— Alebo mu obydlie aj s jeho rodičmi zničila sopka, — mienila Alena Svozilová, ktorá prvá prejavila radosť z nového spoločníka. — Je to šťastná náhoda, lepšie spoznáme život Kvarťanov a možno ho aj niečomu priučíme. Tvár má celkom inteligentnú…

— A aký bol lov? — obrátil sa Severson k Navrátilovi.

— Nad očakávanie skvelý. Kvartánia je dokonalá zásobáreň rúd všetkého druhu. Získali sme také bohaté zásoby, že by sme mohli prestavať polovicu Lúča.

— Trošku nadsadzujete, — odpovedala Molodinová. — Zrejme ste sa nakazili od Frateva.

— Ja že nadsadzujem? — škeril sa Fratev. — Nech mi narastú krídla ako tuto malému Xaveriovi, ak som niekedy čo len slovo nadsadil…

Kvarťan prelietal očami z jedného na druhého a ustrašene sa čupil k zemi.

— A ešte jeden veľký objav, Leif, — riekol Navrátil. — Na ostrove Podkova sme objavili…ostatne, choďte sa podívať do lietadla…

Severson vstúpil do kabíny.

— Vy, Kraus? — Na poľnom lôžku ležal zarastený človek.

— Áno, ja — vraciam sa k vám — naspäť — medzi ľudí. Nemôžem žiť sám, bez ľudí — súďte ma…

Severson mu položil ruku na plece:

— Len pokojne ležte, aby ste si neublížili. Na súd je času dosť. Viem vás pochopiť. Poznal som starý svet…

V Chotenkovovej kabíne bliklo červené svetlo. Na veľkej obrazovke televízneho telefónu vyvstal obraz doktora Zajaca.

— Nehnevajte sa, že vás vyrušujem. Fotón i Elektrón dosiahli už rýchlosť tristotisíc kilometrov za sekundu, — radostne hlásil Zajac.

— Zastavte teda raketový pohon. A čo robia voľne plávajúce atómy vodíka?

— Nie je to také zlé. Teplota vonkajšieho obalu vystúpila len na deväťdesiat stupňov. Počítali sme s vyššou teplotou.

— Výborne — trikrát výborne a tisíckrát hurá. Takéto víťazstvo musíme ešte dnes osláviť, ako sa patrí.

— Nechcem sa chvastať, ale i ja som v posledných dňoch dosiahol určitý úspech.

Chotenkov otvoril skrinku vsunutú do steny kabíny a vytiahol z nej futrál s husľami. O chvíľu sa husle rozospievali radostným pochodom.

— Majú nádherný zvuk. Ako stradivárky, — uznanlivo riekol Zajac, keď Chotenkov dohral.

— Ľúbi sa vám ten zvuk? Teda sa to podarilo…

— Husle ste si vyrobili sám? — opýtal sa Zajac prekvapene. — Rozlúštili ste azda tajomstvo stradivárok.

— Zdá sa, že áno. Po mnohých márnych pokusoch sa mi konečne podarilo presne určiť chemické zloženie látky, ktorou bolo drevo stradivárok napustené. Predstavte si, že ten istý roztok, v ktorom slávny husliar namáčal drevo, máme v našej biochemickej kuchyni. Bielkovinový roztok spevňuje steny buniek a robí ich pružnejšími. Chvíľočku — niekto klope. Ďalej…

Do kabíny vstúpil syn doktora Zajaca, Jurko.

— Teda vás tu mám obidvoch, — usmial sa Chotenkov. — Jedného na televíznej besede a druhého osobne. Tvárite sa akosi mrzuto, stalo sa vám azda niečo? — spýtavo pozrel na mladého človeka.

— Prečítajte si túto zprávu…

Chotenkov prijal hárok papiera napnutý na tvrdej podložke a nahlas čítal:

— Tu Kvarta, osada Dobyvateľov vesmíru, pri gravitore Madarász. Posielame srdečné pozdravy ľudstvu na Zemi i posádkam na Fotóne a Elektróne.

Dnes vám môžem s radosťou oznámiť, že sme úspešne dokončili prvú tavbu a odliali prvú dosku vonkajšieho plášťa. Jej elektroimpulzné obrábanie si vzali na starosť súdruhovia Watson, Cahén a Baldík.

Prenos elektriny z osady Neviditeľných funguje bezchybne.

Chotenkov sa spýtavo podíval na mladého Zajaca.

— Také radostné zprávy, a vy sa mračíte…

— Len čítajte ďalej, prosím, — vyzýval Jurko.

— …Kraus, ktorého — ako som vám už oznámil, sme našli pri zálive Spravodlivosti, skutočne sa vracal k nám. Potvrdila to nielen jeho výpoveď, ale aj prieskum cesty, ktorou k nám prichádzal. Bola to naozaj jediná možná cesta, vedúca do osady Budovateľov. Tieň nedôvery na jeho slová vrhá iba skutočnosť, že mŕtvolu McHardyho sme na popísanom mieste nenašli. Pravdepodobne ho pochovali močariská na brehu Novej Volgy.

Kraus tvrdí, že sa stal členom Bratstva až počas letu na Proximu. Zlákal ho vraj McHardy. Je to možné, pretože tretím človekom, ktorého mal na ume umierajúci človek v Afrike, bol asi Ditrichson…

Kraus nám tiež oznámil, že všetci členovia zločinného Bratstva silnej ruky sa skrývali na východnom pobreží južnej Afriky, kde vybuchla atómová bomba. Jeden z nich — Jones, ktorý znemožnil akademikovi Tarabkinovi oživenie zmrznutého Neandertálca, žije v Tibete. Ďalší dvaja— Khaki a Randek — pravde podobne dosial pracujú v meste Šťastia, na území bývalej Sahary. Jones podľa výpovede Krausovej vystupuje teraz pod menom doktor Lykurgos a je zamestnaný v nemocnici ako lekár.

Krausa pozorne sledujeme; je veľmi príčinlivý, pomáha nám zo všetkých síl — a my mu v tom nezabraňujeme. Po návrate domov ho odovzdáme Svetovej akadémii vied, aby rozhodla o jeho ďalšom osude. Ak sa potvrdia jeho slová, že bol zvedený a že nijaké zločiny na svedomí nemá, navrhneme mu milosť.

Mladý Kvarťan Xaverius si už na nás úplne zvykol. S obľubou napodobňuje naše pohyby a je veľmi roztomilý, keď na svojich krátkych nohách vykhwsuc…

Chotenkov sa zháčil.

— Čo to znamená? — vykhwsuc?

— Neviem, ale opísal som to slovo presne z astrogravimetra. Všetky ďalšie slová sú rovnako nezrozumiteľné, takže nemalo zmyslu ďalej ich opisovať. Niektoré znaky sa dokonca vôbec nedajú rozlúštiť. Som tým zmätený. Pravdepodobne majú na gravitore poruchu.

— Vysielajú ešte?

— Keď som odchádzal k vám, vysielali, — prikývol Jurko.

Chotenkov bez slova vybehol z kabíny. Mladý človek sa ponáhľal za ním.

— Ihneď oznámte Kvarte, od ktorého miesta je ich zpráva nezrozumiteľná. Ja medzitým prezriem náš astrogravimeter…počkajte, opýtajte sa aj Svetovej akadémie, či ich príjem má také isté poruchy ako náš.

Akademik rýchle prezrel prístroj. Všetko bolo v úplnom poriadku. Vybral kotúč s kontrolnou páskou a pozorne ju prezrel.

— Ako to vyzerá? — opýtal sa doktor Zajac, len čo sa zjavil vo dverách observatória.

— Zle. Od tohto miesta nemá vysielanie nijaký zmysel, — ukázal Chotenkov na pás. — Z týchto nemožne dlhých čiarok, rýchle za sebou nasledujúcich bodiek nezložíte ani literu.

— Neviem to pochopiť, — krútil hlavou doktor Zajac. — Sú len dve možnosti: alebo sa Madarászovi niečo nemilého prihodilo práve pri vysielaní, alebo sa niečo deje s gravitačným poľom medzi nami a Kvartou.

O niekoľko hodín neskoršie prišla zo Zeme prekvapujúca zpráva.

— Naše astrogravimetre zachytili celú zprávu bez porúch. Končí sa slovami: Na skoré stretnutie sa tešia dobyvatelia vesmíru. O štyridsaťosem hodín sa opäť ozveme. Madarász.

— Nechápem — naozaj nechápem, — zronene povedal doktor Zajac a zaboril hlavu do dlaní…

McHardy zrazu pocítil prudkú bolesť v prsiach. S námahou otvoril oči — a zjajkol od hrôzy. Nad jeho hlavou sa skláňalo niekoľko čudných tvorov so šimpanzími tvárami. Jeden z nich mu práve kládol na prsia trs trávy, namočený do žltého bahna.

Ranený človek stratil vedomie.

Konečne sa opäť prebral. So strachom trochu pootvoril viečka.

Bol sám. Ležal v bujnej tráve pod vysokým stromom.

— Kraus — kde je Kraus? — blyslo mu hlavou. Ťažko sa nadvihol a obzrel sa. Dookola šumel divoký prales a po oblohe pokojne plávali mračná s dúhovými okrajmi. Kúštik od jeho hlavy sa kývali vetve nízkeho kra, prehnuté pod ťarchou modrých bobúľ. Doplazil sa k nim a hltavo prehltol niekoľko plodov.

Až teraz si uvedomil, prečo leží v pralese opustený. Krausa asi pri prestrelke zastrelil. Alebo azda predsa odišiel s člnom?

McHardymu sa zakrútila hlava. Vedomie sa teraz často striedalo s bezvedomím. k prudkým bolestiam v prsiach sa čoskoro pripojil trýznivý smäd. S vypätím posledných síl sa vliekol k húštinám na miesto, kde začul špliechanie vody. Konečne sa dostal na breh.

Na bruchu sa skĺzol k vode a dlho pil…

O niekoľko dní sa McHardy už natoľko zotavil, že mohol chodiť. Aj bolesť v prsiach sa pomaly utíšila. Priestrel pľúc sa neuveriteľne rýchle hojil.

— Pomohlo mi azda bahno, ktoré mi Kvarťania kládli na prsia? A prečo ma zaniesli do pralesa? — To boli otázky, ktoré McHardymu vírili hlavou. — Vrátim sa do hôr, — rozhodol sa nakoniec. — V Rajskom údolí je dostatok sladkých plodov i chutného mäsa, tam sa zachránim pred jaštermi — a hádam i Lastovička bude v úplnom poriadku.

V noci má človek zlú orientáciu: je celkom možné, že sopky vybuchli o kus ďalej…

Ale ako sa tam dostanem? — uvedomil si zrazu. — Čln je preč — a zbrane tiež…Stojím tu teraz s holými rukami, vystavený napospas neznámej zákernej prírode…

KRAUS ROZPRÁVA

Je večer, čas odpočinku. Všetci sedia v klubovni a pozorne načúvajú.

— Moje putovanie do osady Dobyvateľov bolo stále dramatickejšie, — začína pomaly Kraus.

— Sprvoti sa mi cestovalo dobre. Prúd Novej Volgy ma čoskoro zaniesol do mora, do pomerne pokojného zálivu. Držal som sa stále pri brehu, aby som mohol zavčasu uniknúť pred búrkou. Spával som v jaskyniach alebo na vysokých stromoch v hustej spleti vetiev.

Neskoršie som si z obrovských listov zhotovil plachtu, ktorou som pri priaznivom vetre poháňal gumový čln.

Neúprosne však prišiel deň, keď som dojedol poslednú konzervu. Kým som sa plavil pozdĺž zalesneného pobrežia, bolo mi dobre. Živil som sa plodmi, ktoré som už poznal z horského údolia, lebo som do sietí z lián lovil vtákov.

Čím ďalej som sa však plavil, tým pustejšie bolo pobrežie. Pralesy ustúpili hlboko do vnútrozemia a ich miesto zaujala nekonečná piesočná púšť, zakončená skalnatým brehom.

Musel som sa vrátiť, aby som sa mohol lepšie zásobiť na cestu.

Zrazu sa strhol prudký vietor. Schytil ma a závratnou rýchlosťou hnal dopredu. Čln roztopašne skákal po hrebeňoch vĺn a ja som ho viacej vo vzduchu ako na vode — zo všetkých síl udržoval v rovnováhe.

More sa začalo nebezpečne búriť. Jedna z vĺn ma vyhodila na breh väčšieho ostrova do mäkkej podušky chalúh. Skočil som rýchlo na pevnú pôdu a čln som odtiahol ďalej od brehu, aby nás nezmietla nová vlna. Mal som síce šťastie, ale zato som sa dostal do čudnej spoločnosti. Medzi skalnými útesmi uprostred ostrova sa hmýrili obludné zvieratá naj podivnejších tvarov a veľkostí. Nemal som priam veľa chuti zoznámiť sa s touto spoločnosťou bližšie, ale vzrastajúce zúrivé vlnobitie ma zahnalo až k útesom.

Vytiahol som čln na najvyššiu skalu a dal som sa do prípravy pre prípad najvyššej núdze. Zatiaľ som v priestore medzi plachtou a dnom uschoval len zásoby ovocia, uložené v plechoviciach z konzerv, a vak s vodou. Teraz som tam zaliezol i ja. Všetky predmety som si priviazal na telo, aby ma pri pohybe nepoudierali, a plachtu nad sebou som uzavrel.

Odovzdal som sa osudu a čakal som, čo sa stane.

Ozval sa ohlušujúci výbuch a ja som cítil, že prudko letím do výšky. Darmo som čakal na chvíľu, kedy dopadnem. Zdalo sa mi, že sa voľne vznášam vo vzduchu. Napínal som sluch, ale okrem rachotu som nič nepočul.

Rachot sa konečne trochu utíšil a pod člnom sa ozvalo syčanie a bublanie vody.

„Zrejme ma nesie na chrbte obrovská vlna,“ pomyslel som si a skrútil som sa do klbka, aby som tak ľahšie vyviazol z nárazu, ktorý som očakával.

Každá minúta sa mi zdala večnosťou — a ja som pritom letel vzduchom niekoľko hodín.

Konečne podo mnou čosi zaprašťalo.

Teraz — teraz —

Náraz…

Stratil som vedomie.

Len čo som sa prebral z omráčenia, ohmatal som si najprv ruky a nohy. Ojoj — ľavá noha bola zlomená. Ležal som v hustej tráve pod spleťou divoko pokrútených vetiev.

— Môj čln, — zastenal som zúfalo.

S nevýslovnou bolesťou v ľavej nohe som sa plazil po najbližšom okolí a prehľadával trávu i húštiny nad sebou. Výsledok prehliadky bol skromný. A predsa potešujúci. V tráve som našiel iba niekoľko prázdnych plechovíc z konzerv, ale to znamenalo, že čln nie je ďaleko. Asi sa od nárazu roztrhol a ja i s majetkom som vypadol z neho.

— Najprv treba ošetriť nohu, — povedal som si a s námahou som si sadol. So zaťatými zubami som si ju prehmatal, až som našiel zlomeninu. Náraz si odniesla holenná kosť, nalomila sa mi práve uprostred.

Narovnal som si kosť a vrátil ju do pôvodnej polohy. Nohu som si obalil širokými mäkkými listami a priviazal k nej lianami suchú rovnú palicu. Nebolo to také jednoduché, ako to teraz rozprávam. Kým sa mi operácia podarila, niekoľko ráz som omdlel od bolesti, ale to dnes už nie je dôležité. Nohu som si dal ako-tak do poriadku a vtedy to bola hlavná vec.

Keď som sa spamätal a trochu si oddýchol, vydal som sa na ďalšiu púť za člnom. Barly som si zhotovil z dvoch vetiev s vidlicami na konci.

Postupne som objavil temer všetky plechovice. Čln visel kdesi vo vetvách hore, ale na šplhanie sa po stromoch nebolo ani pomyslenia.

Strom, ktorým som preletel, označil som prázdnou plechovicou z konzervy a zamieril som k moru, ktoré neďaleko šumelo.

More bolo už zase pokojné, akoby sa vôbec nebolo nič stalo. Na obzore kadila a žiarila vybuchujúca sopka. Ocitol som sa jednoducho v neznámej krajine. Popri pobreží sa tiahla donekonečna široká piesočina. Kam oko dovidelo, nebolo na pevnine vysokých hôr.

Najväčšie žlté slnko sa už klonilo nad obzor. Blížila sa noc — a ja som dosiaľ nevedel, kde a ako prenocujem. Keby som sa bol mohol šplhať po stromoch, sňal by som čln a premenil ho na primitívny stan. Alebo by som bol prespal na strom vo vetvách. Na zemi v tráve spať nemôžem, bol by som v nebezpečenstve, že m rozšliapne niektorý jašter alebo napadne neznáme krvilačné zviera. Hady som dosiaľ neobjavil, ale nie je vylúčené, že sa tu niekde tiež skrývajú.

Ostáva mi jediná možnosť. Vyhrabať v zemi jamu, ako to robili pravekí ľudia, a prikryť ju suchými kmeňmi stromov, ktoré boli polámané alebo vyvrátené v búrke.

Ľahko je povedať — vyhĺbiť podzemnú skrýšu — ale čím? Keď nemáš potrebné nástroje a okrem toho vláčiš za sebou zlomenú nohu.

Dovliekol som sa na kraj pralesa, sadol som si na zem a pokúšal vyhrabať dieru najprv rukami. Išlo to ťažko, hlina bola naskrz prerastená drobnými pevnými korienkami. Po dlhšej námahe som prácu prerušil. Bezmocne som sledoval zore zapadajúceho slnka. Len pri pohľade na more som si uvedomil, ako pochabo som si počínal. Chcel som si vykutať brloh v miestach, kde by ma možno ešte tejto noci zaplavila voda.

Vrátil som sa teda na miesta, kde som tak šťastlivo i nešťastlivo pristál, vzal som prázdnu plechovicu a prenikol ešte hlbšie do pralesa.

Pomocou plechovice šlo hrabanie oveľa rýchlejšie. Pomáhal som si aj ostrými kameňmi a úlomkami zo silných vetiev. Napriek tomu si práca vyžiadala celú noc a ešte celý deň. A to som mal len jamu. Primitívna strecha si vyžiadala ešte ďalšie dva dni úmornej lopoty. Práca ma tak zaujala, že som chvíľami zabúdal aj na svoju hroznú opustenosť…

— Nechápem, ako sa vám podarilo vyhrabať jamu, keď ste pre zlomenú nohu nemohli ani poriadne stáť ani kľačať, — využil Watson krátku Krausovu odmlku.

— V najvyššej núdzi zmúdrie i hlupák. Postupoval som celkom jednoducho, i keď nemôžem tvrdiť, že to bola mimoriadne veľká rozkoš. Sadol som si jednoducho na zem a nohy som natiahol pred seba. Jamu som najprv hĺbil okolo seba — a potom pod sebou. Priviazal som sa dlhou lianou ku kmeňu stromu, aby som sa nakoniec dostal naspäť hore. Keď som sa pomaly prepadol až na dno budúceho brlohu, vytiahol som sa na liane zase nahor. Pretože takýto výstup je dosť namáhavý, zhotovil som si neskoršie z lián a vetiev povrazový rebrík.

Časom som objavil kry s jedlými sladkými plodmi, takže i zásoby mi na nejaký čas postačovali. Pitná voda sa mi čoskoro zjavila priamo v brlohu. Najprv som z toho nemal veľkú radosť, možno to chápete — neskoršie som si to však veľmi chválil. Voda na dne neprevýšila nikdy určitú úroveň. Zakryl som ju jednoducho primitívnou dlážkou zo spletených vetiev a nechal som v nej malý otvor pre „studňu“. Pohár, hrniec i džbán mi nahrádzali plechovice z konzerv.

Prešiel týždeň, potom mesiac — a ja som stále žil životom najúbohejšieho primitíva. Obstarávanie potravy bolo čoraz ťažšie.

Noha sa mi hojila len veľmi pomaly, stále som sa ešte nemohol vybrať na dlhšie výlety. Jediným mojím svetom bolo neďaleké okolie, prepletené hustou sieťou cestičiek, ktoré som si vyšliapal.

Z pokojného života ma vyrušila divná udalosť. Začala sa celkom prosto: istého večera som zabudol vonku plechovicu. Ráno bola preč.

„Zviera ju nezožralo, v plechu nie sú vitamíny,“ uvažoval som, „a veľké zviera to iste nebolo, našiel by som tu stopy. Niekto plechovicu jednoducho ukradol. Zlodeja musím lapiť,“ rozhodol som sa a dômyselne som na neho nachystal pascu. Ďalšiu plechovicu som priviazal na motúz, vložil do nej niekoľko skrutiek, aby pri najmenšom pohybe zašramotila a večer som ju položil k východu z brlohu.

Nadarmo som prebdel niekoľko nocí.

Konečne plechovica zašramotila. Niekoľkými skokmi som bol hore. V žiare lampy som zazrel malého Kvarťana. Na moje prekvapenie bol bezkrídly. Nepredvídavo strčil paprčku do plechovice a márne sa usiloval vytiahnuť ju. Pískal tenkým hláskom a ustrašenými očkami žmurkal na mňa. Omotal som ho lianou, aby ma azda nepokúšal alebo nepoškrabal, a spokojne som ho uložil na strechu svojho sídla. Už som sa chcel vrátiť na lôžko, keď tu podozrivo zašuchotalo krovie. Na malej čistinke sa zjavil podobný tvor. Prižmúril oči, oslepené svetlom, ale neušiel. Naopak, pomaly sa približoval ku mne. Zostúpil som o niekoľko priečok do brlohu a v strehu očakával, čo sa bude robiť. Dvojnohý tvor mi nevenoval veľa pozornosti. Priblížil sa k môjmu väzňovi a sklonil sa nad ním. Očakával som, že sa pokúsi vyslobodiť ho z pút, ale nestalo sa tak. Iba si sadol tesne k nemu a objal ho. Občas trhano zapískal, ale ináč nejavil ani stopy nepriateľstva ku mne.

„Nebezpeční zrejme nie ste, pomôž teda kamarátovi a choďte si svojou cestou,“ pomyslel som si a zaliezol do brlohu.

Ráno som pokojne vstal a vystúpil na povrch. Ani si neviete predstaviť, aký som bol prekvapený, keď som sa obzrel. Obidvaja návštevníci sedeli na streche môjho domova — a obidvaja voľní…

— Prečo ste neušli, veď ste voľní? — opýtal som sa dvojnohých tvorov nahlas. Natoľko som cítil potrebu s niekým sa porozprávať, i keď ma azda vôbec nerozumeli. Bolo to vždy lepšie ako nahlas hovoriť sám so sebou. Obával som sa totiž, že hlasitý samohovor je prvým príznakom šialenstva.

Keď tvory začuli môj hlas, mykli sa, ale ostali na mieste. Zvedavo si ma prezerali, akoby hľadali orgán, ktorým som vydával ten čudný zvuk. Zasmial som sa.

— Nebojte sa môjho hlasu, vychutnajte jeho krásu! — povedal som a pritom som široko otváral ústa. — Je to len ľudský hlas, takto vraví každý z nás!

Tvory sa na mňa dívali ustrašene. Len teraz som si všimol, že druhý Kvarťan má blanité krídla ako ostatní obyvatelia tejto planéty.

Sprvoti som nemohol pochopiť, prečo jedno mláďa má krídla, a druhé nie. Až o niekoľko dní som záhadu rozlúštil: Malý Kvarťan prišiel o krídla pri nejakom požiari. Medzi chĺpkami sa skrývali jazvy po spáleninách.

Čudní návštevníci ma vytrhli z úvah tenučkým pískaním, ktoré sa strácalo v najvyšších tónoch. Alebo mi chceli niečo povedať, alebo sa pochválili svojím nádherným spevom — to neviem. Rovnako som im nerozumel ani slova. Iba som cítil, že je to prejav priateľstva. A to sa skutočne čoskoro ukázalo. Keď sa ešte viacej osmelili, vodili sa so mnou za ruky a často napodobňovali moje pohyby. Prichodili mi ako dve deti. Priznám sa, že som si tieto roztomilé tvory obľúbil hneď v prvý deň. Pretože som nemal dosial kalendár, nemohol som ich pomenovať podľa dňa, v ktorom som sa s nimi zoznámil, ako to urobil Robinson s Piatkom. Hovoril som im Francko a Marka. Francko bol onen s krídlami a Marka bez krídel.

O niekoľko dní sme sa tak zblížili, že Francko s Markou sa chceli silou-mocou nasťahovať ku mne, do môjho podzemného obydlia. Luhal by som, keby som tvrdil, že som bol úmyslami nadšený.

Obydlie bolo pre troch príliš tesné — a najmä to, že pre mňa boli predsa len zvieratami. Štítil som sa ich natoľko, že by som v ich blízkosti nebol mohol pokojne spať.

Francko s Markou spávali teda vonku v hustej tráve, kde si urobili pohodlné hniezdečko. Deň čo deň vystrájali dlho do noci a na druhý deň spali potom až do poludnia. Všemožne som sa usiloval zmeniť ich životosprávu, ale márne. Jedného večera som si dokonca ľahol do ich hniezda, aby som im jasne naznačil, že majú spať. Napodobnili ma a predstierali, že spia. Sotva som však zaliezol do podzemia, vyskočili a vystrájali po pralese ďalej. Pochopil som, že noc je ich dňom, a s pre výchovou som prestal. Dokonca som bol rád, pretože moje obydlie malo takto aspoň nočných strážcov.

Noví priatelia boli pre mňa užitoční aj v inom smere. Hneď po prvej výprave za sladkými plodmi a pitnou vodou pochopili, čo potrebujem k životu, a o krátky čas ma temer zasypali zásobami jedla. Niektoré plody síce neboli pre mňa jedlé, ale zato veľmi chutili Franckovi a Marke.

Po krásnych slnečných dňoch nastali dažde — a tým aj starosti o obydlie pre priateľov. Naskrze premoknutá Marka sa ustavične triasla od zimy, akoby bola dostala horúčku. Darmo ju obetavý Francko zahaľoval do svojich blanitých krídel Rozhodol som sa teda, že hneď po dažďoch postavím primitívnu chatrč z vetiev a veľkých listov. Dočasne som ich ubytoval v podzemnej skrýši. Bolo to múdre opatrenie, lebo hladina na dne začala stúpať a bolo treba čo najrýchlejšie vylievať vodu prázdnymi plechovicami z konzerv. Bez usilovných rúk Francka a Marky by som na túto prácu nebol stačil, voda by ma bola čoskoro vytopila z brlohu.

Tak sme v spoločnom boji s nepohodou strávili celé tri mesiace. Bol to smutný život, plný strastí, prerušovaný len kratučkým spánkom.

Mračná sa však predsa len pretrhli a na oblohe sa opäť ukázali obidve slnká. Privítali sme ich s veselým tancom v mokrej tráve. Ani som si to neuvedomoval, že od svojich priateľov som čoraz väčšmi preberal ich detské chovanie. A on naopak usilovali sa napodobňovať mňa — takže vznikali komické situácie.

Na kraji malej lúčky neďaleko môjho obydlia rástli blízko seba dva veľké stromy. Ich kmene boli od seba vzdialené sotva na meter a obidve koruny vytvárali jedinú spleť vetiev, akoby sa velikány objímali.

Kmene obidvoch stromov sa stali základnými piliermi budúceho obydlia Francka a Marky. Asi dva metre nad zemou som ich spojil pevnou vetvou, ktorá sa premenila na hrebeň strechy. Po obidvoch stranách som pripevnil ďalšie dve vetvy, ktoré som oprel o zem a upevnil kolíkmi. Tak som urobil hlavnú kostru chatrče. Bola to vlastne ochranná strecha, opretá o kmene stromov. Vyplnil som ich vetvami a preplietol lianami. Nakoniec som strechu pokryl pevnými hladkými listami. I tie som zabezpečil pred vetrom lianami. Podobným spôsobom som postavil obidve bočné steny. Otvor medzi kmeňmi stromov som trochu zmenšil a ponechal ho ako vchod do obydlia.

Priatelia veľmi pozorne sledovali moje počínanie. Francko sa konečne rozhýbal a pomáhal mi nosiť stavebný materiál, ale Marka iba ustavične poskakovala okolo mňa a ako očarovaná pozerala mi na ruky, alebo si s údivom obzerala rastúce dielo. Kedykoľvek som na ňu pozrel, musel som sa smiať.

Markin záujem o moju prácu mi vrátil dobrú náladu a akési hrdé sebavedomie inteligentného tvorivého tvora. Dal som sa do spevu. Do omrzenia som si spieval obľúbenú pieseň z mladosti. Tram tam tam tá ra rá ra, — zanôtil ticho Kraus a tvár sa mu na chvíľku vyjasnila.

— Len čo som chatrč vystlal suchou trávou, Francko a Marka sa do nej s radost ným piskotom nasťahovali. A hneď predstierali, že spia. Nechal som ich v ich detinskej hre aurobil som to isté; ľahol som si spať. Bol som taký unavený, že som hneď usnul. Ráno ma prebudil podozrivý praskot v pralese.

— Priatelia ešte spia, blíži sa nejaké nebezpečenstvo — asi jašter, — blyslo mi hlavou. Vybehol som na rebrík a nadvihol vrchnák.

V korunách stromov znova zaprašťalo. Od prekvapenia som skríkol. Francko sa tam práve pokúšal odlomiť silnejšiu haluz. Keď sa mu to konečne podarilo, hodil ju na zem, roztiahol ruky a krásnou špirálou splachtil dolu. Prvý raz pred mojimi očami použil svojich blanitých krídel.

Chytil haluz a s námahou ju privliekol na kraj pralesa. Tam ma čakalo ďalšie — ešte väčšie prekvapenie. Marka upevňovala medzi dvoma kmeňmi veľký konár, ako som to včera robil ja. Počínala si celkom obratne, i keď mnohé pohyby musela niekoľko ráz opakovať.

Francko oprel haluz o strom a šiel si prezrieť chatrč, ktorú som včera postavil. Potom sa vrátil a haluz premenil na nosný trám strechy.

Vymenili sme si úlohy: teraz som zase ja s údivom pozoroval, ako Francko s Markou stavajú podobnú chatrč, akú som včera postavil ja. A musím sa priznať, že im to sprvoti šlo celkom dobre. Až som bol prekvapený učenlivosťou svojich priateľov.

Kostru z vetiev urobili veľmi pekne. Keď však začali vetvy prepletať lianami, nastali veľké ťažkosti. Po niekoľkých márnych pokusoch sa tak zaplietli do lián, že sa ledva mohli pohnúť.

Pribehol som im na pomoc. Radostne zamávali uvoľnenými rukami a Marka sa mi upreto podívala do očí. Zrazu sa jej vydralo z hrdla: Tram tam tam tá rá ra rá — vlastne ii ŕi fi f í fí fi, lebo nespievala, ale pískala. Bol som teraz zmätený, ale nakoniec som predsa len pochopil, čo mi tou melódiou chcela povedať. Moju pieseň spájala s budovaním chatrče, prosila ma, aby som učenlivým tvorom pomohol.

Vzal som liany a pomaly ich prepletal medzi vetvami, aby priatelia pochopili systém. Hneď to usilovne skúšali. Niekoľko ráz sa ešte zaplietli ako do siete, ale naučili sa to. Práca sa im strašne páčila. Stenu a bočné steny chatrče preplietli tak husto, že by nimi ani kamienčok neprepadol. Tešil som sa z toho.

— Časom ich tak vycvičím, že nebudem musieť ani prstom pohnúť, všetko urobia za mňa, — povedal som si.

Na budúcu noc postavili ďalšiu chatrč. A potom ďalšiu.

Jednoducho nebolo ich možno zastaviť. Za desať dní to na lúčke vyzeralo ako na dedine. Ich staviteľské vášne sa skončili len pre nedostatok voľných stromov, rastúcich na kraji lúčky.

Francko s Markou dlho striedali bývanie, až sa nakoniec natrvalo usadili v chatrči, ktorú som postavil ja ako prvú. Asi zo zdvorilosti. Teraz sa zase usilovali presťahovať ma do susednej chatrče. Darmo som sa vyhováral. Keby neboli prišli ďalšie rušné udalosti, ťahali by ma tam možno dodnes.

V PEKLE

Po prudkej búrke, ktorá sa prehnala pralesom a vyvrátila cestou niekoľko stromov i s koreňmi, spomenul som si opäť na čln, ktorý uviazol v spleti vetiev.

Noha sa mi už síce zahojila natoľko, že som mohol pohodlne chodiť, ale šplhať sa po stromoch som sa ešte vždy bál. Usiloval som sa nejako naznačiť Franckovi, ako čln vyzerá a kde je, a nahovoriť ho, aby mi čln priniesol.

Francko opakoval po mne všetky pohyby i Marka sa do toho naplno pustila, ale ani jeden ani druhý nechápali, čo chcem. Beznádejne som hodil rukou a prestal som s tým.

Jedného dňa som na Franckovi i Marke spozoroval čudný nepokoj. Počasie bolo krásne, búrka nehrozila a prales v bezvetrí tak ticho dýchal, že ani list nezašelestil.

Priatelia opustili chatrč a usilovali sa vniknúť do svojho podzemného obydlia. Veľkomyseľne som ich ta pustil a ostražito som načúval, čo sa deje, ale nech som sa akokoľvek namáhal, nezačul som nič.

O chvíľku Marka vyliezla z brloha a dala sa z nepochopiteľných dôvodov vytrhávať trsy trávy a hrabať v zemi. Počínala si tak obratne, že čoskoro vyhrabala jamu, v ktorej sa pohodlne mohla schovať.

„Robí si skrýšu,“ myslel som si. Vyzeralo to naozaj tak. Marka si počínala podobne ako ja, keď som budoval svoju podzemnú skrýšu. Vyhrabanú jamu pokryla vervami a lístím a pustila sa do ďalšej jamy, zrejme pre Francka.

Keď boli obidve jamy prikryté, urobila čosi, čo som nechápal: vyhrabanú hlinu sa dala hádzať na strechu prvej diery. Uprostred práce sa však zháčila, akoby premýšľala. Dlho sa dívala na strechu môjho brloha.

„Asi si spomenula na Francka,“ pomyslel som si a netrpezlivo som očakával, čo bude ďalej.

Marka zrazu zmenila pôvodný plán. Miesto na strechu svojej jamy dala sa hádzať hlinu na strechu môjho obydlia. Hoci som nechápal, prečo to robí, pomáhal som Marke zo všetkých síl. Aj Francko vyliezol z brloha a pomohol nám dokončiť započaté dielo.

Priatelia potom utľapkali nahádzanú hlinu rukami a všemožne sa usilovali vtiahnuť ma do podzemia. Pritom ustrašene pískali, akoby im šlo najmenej o život. Keď sa im to nepodarilo, zaliezli do skrýše sami. Ja som stál zamyslený nad čerstvou vrstvou žltej hliny.

Prečo Marka hádzala hlinu na moju strechu? Veď suché listy a výhonky sviežo zelenej trávy, vyrastené z nového humusu, maskovali skrýšu oveľa lepšie ako vrstva čerstvej hliny. Vari sa bála, že udrú mrazy, a hlinou chcela skrýšu lepšie izolovať pred nepohodou?

Vysvetlenie prišlo prv, ako som čakal. Odkiaľsi zďaleka sa ozval podozrivý šelest, ktorý sa o chvíľu premenil na zlovestný bzukot. Nad pralesom sa zjavilo prvé mračno akéhosi hmyzu. Znieslo sa do korún stromov — a priletelo ďalšie, oveľa mohutnejšie. Nasledujúce mračno zastrelo už celú oblohu, takže odrazu bolo šero.

Hmyz rýchle prenikal do všetkých kútov pralesa, až ho celý zaplavil. Niekoľko chrobákov si sadlo i na mňa a poriadne ma dohrýzlo. Utiekol som do skrýše a rýchle za sebou pribuchol vrchnák. Francko s Markou sa tisli k sebe, triasli sa a pískali v takej vysokej tónine, že mi to trhalo uši.

Prešla asi hodina. Chcel som sa podívať, čo sa vonku deje, ale naľakaní priatelia sa mi zavesili na ruky a ťahali ma späť. Poučený niekoľkonásobným uhryznutím poslúchol som a bezmocne som sa uložil na primitívne lôžko. Hodina za hodinou sa míňali, až som napriek prenikavému pískaniu od únavy usnul.

Neviem, ako dlho som spal, ale prebudenie nebolo vôbec príjemné. Na tvári i ústach som mal slanú hlinu a priatelia boli preč.

Francko a Marka utiekli, od strachu utiekli…

Vyskočil som na rebrík a nadvihol vrchnák. Pramienok suchej hliny sa mi vysypal na hlavu a na plecia.

Vykríkol som od hrôzy. Pohľad na krajinu okolo mňa bol taký strašný, že sa mi stislo srdce. Prales zmizol. Do nekonečna sa rozprestierala pustá rovina, z ktorej ako náhrobky v cintoríne trčali kýpte obhryzených kmeňov. Dielo skazy bolo dokonané, mračná hmyzu premenili bujný prales na púšť. Bolo aj po chatrčiach Francka a Marky, žltú hlinu nespestrovalo ani steblo slamy.

A na druhej strane sa červeno lesklo vlnami zvrásnené more…

Čím sa budem živiť? Zásoby potravín ukryté v skrýši nevydržia dlhšie ako na mesiac, i keby som jedol veľmi skromne.

Musím sa pobrať preč.

Ale ako dlho sa budem potĺkať po hroznej púšti? Vydržia mi zásoby do tých čias, kým nájdem ďalší prales? Nájdem ho vôbec? Nezničil prekliaty hmyz všetku vegetáciu?

V skupine kýpťov stromov sa zrazu čosi pohlo.

Francko — a Marka.

A čln. Áno, ťahajú za sebou gumený čln.

Zajasal som. Konečne záblesk nádeje. Bežal som priateľom v ústrety a vrúcne som ich objal. Bránili sa, asi nerozumeli mojim prejavom vďačnosti a priateľstva, ale mne to bolo jedno.

— Ste chlapíci, — vykrikoval som ako bez rozumu. — Tisíckrát vám ďakujem, že ste mi zachránili život. Bez teba, Marka, by ma tá háveď bola zožrala i so strechou nad hlavou. A čln — čln — viete vôbec, čo to pre nás znamená? Hneď to poznáte sami. Aké šťastie, že naša guma tej hávedi nechutnala.

Čln som hneď dôkladne prezrel. Poškodenie nebolo také veľké. Pri náraze na vetvu sa pretrhla len plachta, chrániaca za nepohody náklad alebo cestujúcich. Pri nafukovaní som síce objavil v člne niekoľko malých dierok, ale boli také nepatrné, že vzduch unikal nimi veľmi pomaly.

Vydali sme sa na cestu.

Jedinými našimi veslami boli ruky, pretože pôvodné veslá zmizli v útrobách žravej chrobače.

Zmietaní vlnami plavili sme sa popri piesočnatom brehu. Postupovali sme dopredu naozaj slimačím tempom. Nebolo nič ľahšieho ako ochrannú plachtu premeniť na opornú, ale vietor na nešťastie dul od mora, priamo proti brehu a bol príliš slabý na akékoľvek manévrovanie.

Francko s Markou čoskoro odpozorovali veslovanie, takže sme sa mohli striedať. Veslovali tak vytrvalo a húževnato, že som väčšinu času odpočíval, starajúc sa iba o dierky v člne a o doplňovanie unikajúceho vzduchu.

Na noc sme vytiahli čln na breh a uložili sa na jeho dne pod ochrannú plachtu.

Dlho som nemohol zaspať. V tichu noci doľahla na mňa celou váhou ťarcha opustenosti, beznádejnej opustenosti na neznámej nemilosrdnej planéte, bilióny kilometrov od domova.

Francko i Marka už spali. Rozopol som plachtu a vyliezol z člna. Veľká červená hviezda plakala nad obzorom, medzi blikajúcimi hviezdami preletel občas meteor, zanechávajúci za sebou striebornú, rýchle miznúcu čiaru. Hoci mi do tváre dul teplý vetrík, zdalo sa mi, že z nekonečného vesmíru padá na mňa ľadový dych nezmerných priestorov bez jedinej známky života. Prichodil som si ako utečenec vyhodený z medzihviezdneho lietadla a plávajúci teraz sám, samučký sám v úplne ničím neohraničenej prázdnote.

Má to ešte zmysel ďalej sa beznádejne vliecť pustinami a nakoniec biedne umrieť? Pohľad na hviezdnatú oblohu bol pre mňa neznesiteľný. Vrátil som sa do člna a horko som sa rozplakal.

Iba nad ránom som sa ako-tak upokojil. Aj som začal chladne uvažovať, ako sa najrýchlejšie dostať zo spustošeného kraja do lepšieho prostredia.

„Francko i Marka majú dobré nohy, prečo by ma nemohli ťahať?“ prišlo mi na um. Z morských chalúh som rýchlo uplietol niekoľko metrov dlhé lano a hneď po rozbrieždení som započal s výcvikom svojich spolucestujúcich. Čoskoro pochopili, čo chcem — ba mali z novej funkcie náramnú radosť.

Veselo poskakovali po brehu a čln za nimi len tak letel.

Na poludnie boli už takí unavení, že sa ledva vliekli. Nechal som ich chvíľu odpočívať, a potom som ich znova prinútil do behu. Priznám sa, že sa to bez bitky neobišlo. Zo strachu o svoj život som bol bezohľadný.

Predvečerom Marka spadla a ostala ležať bez pohybu. Francko ju objímal, dýchal na ňu a ronil veľké slzy. Prvý raz som tieto tvory videl plakať.

Marka sa konečne prebrala. Bola taká zoslabnutá, že ledva sedela.

Pochopil som, že bez jedla to dlho nevydržia. S ťažkým srdcom som každému dal niekoľko plodov a veľkomyseľne som dovolil, aby sa vyspali. Na druhý deň som použil inú taktiku. Na breh som poslal len jedného — a druhý sa so mnou viezol v člne a naberal nových síl. Pracovali teraz oveľa ochotnejšie, ale aj tak sme postupovali dopredu čoraz pomalšie. Tvory, premenené na otrokov, navidomoči ochabovali. Ale nepopustil som. Nech sa hoci uštvú na smrť — a čo mi na ich životoch záleží? Hlavne, keď sa zachránim ja. Áno, priatelia, tak hlboko som vtedy klesol.

Nešťastných priateľov zachránil pred skazou vietor. Zosilnel a obrátil sa práve do smeru našej plavby. Chvíľu som uvažoval, či mám Francka a Marku ponechať napospas pustinám, ale nakoniec som ich na smrť zoslabnutých uložil do člna.

— Pohon ma nič nestojí, možno mi ešte preukážete dobré služby, — povedal som si.

Bolo to múdre rozhodnutie; Francko s Markou boli veľmi potrebným zaťažením, dávajúcim mojej biednej plachetnici väčšiu stabilitu.

Počasie nám žičilo. Po niekoľkodennej plavbe sme sa dostali do neveľkej zátoky, ohraničenej väčšími kopcami a niekoľkými nízkymi dymiacimi krátermi sopiek.

Francko s Markou sa opäť znepokojili. Vyľakane som sa obzrel, či sa niekde na obzore nezjavilo nové mračno pažravých chrobákov. Obloha bola síce čistá, ale to ma neupokojilo. Dobre som vedel, ako úžasne vyvinutý a neomylný sluch majú moji spolucestujúci.

Rýchle som prirazil k brehu, aby som si v piesku mohol vykutať skrýšu, ktorú by sme chránili gumeným člnom. Ale Francko a Marka nemali do práce ani najmenšej chuti. Nepomohlo hrešenie ani bitka. Schúlili sa do klbka a len žalostne pískali.

Hnaný nevýslovným strachom začal som dieru vyhrabávať sám. Streštene som odhadzoval piesok na všetky strany, až som si prsty rozodral do krvi.

Znezrady mi čosi zašušťalo nad hlavou.

Zdesene som sa obzrel. Neďaleko mňa dosadali na breh okrídlení Kvarťania. V rukách stískali zaostrené kamene a hrčovité palice. Myslel som, že odbila moja posledná hodina. Nohy sa mi podlomili a bezvládne som klesol do vyhrabanej jamy. Díval som sa do hrozivých tvárí lietajúcich Kvarťanov ako králik zhypnotizovaný hadom.

Keď spozorovali, že sa nehýbem, pristúpili k Franckovi a Marke. Vymenili si s nimi niekoľko ťahavých písknutí, potom ich zodvihli a vzniesli sa s nimi do výšky. Niekoľko ráz nado mnou zakrúžili a odleteli k neďalekému pohoriu.

Trvalo hodne dlho, kým som sa spamätal z preľaknutia. Posilnil som sa niekoľkými sladkými plodmi a poslednými glgmi štipľavej teplej vody z mecha.

Čo teraz? Na úpätí kopcov sa zazeleneli pásy neporušených pralesov, ale práve do tých miest odleteli ozbrojení Kvarťania. A na pustých brehoch hrozí smrť hladom a smädom. Rozhodol som sa pre menšie nebezpečenstvo — odísť vysoko do hôr, do pralesa. Azda sa tam nejako skryjem pred nepriateľmi. Čo ak pískanie je akýmsi ich dorozumievacím prostriedkom? — uvažoval som cestou. — V tom prípade si Francko s Markou posťažovali na moju krutosť — a so mnou bude zle.

Vystúpil som niekoľko sto metrov, kým som neprišiel na potôčik s čistou krištáľovou vodou. S chuťou som sa napil a osviežil si ruky a tvár. Dlho som sa však v tých miestach nezdržoval, lepšie budem ukrytý v húštinách.

Prales sa hmýril zvieratami najrôznejších tvarov a farieb.

Na šťastie to boli tvory plaché a pokojamilovné; prestrašene predo mnou utekali do vnútra tmavého pralesa.

Zastal som pri prvom strome so sladkými plodmi, aby som si obnovil vyčerpané zásoby. Potom som sa zahalil do gumeného člna a čoskoro som zaspal.

Ako dlho som spal, neviem.

Keď som sa prebudil, pršalo. Zdalo sa mi, že sa pôda podo mnou citeľne chveje. „Asi sa mi trasú nohy od slabosti,“ pomyslel som si a zamieril som ku kraju pralesa.

Len čo som zazrel more, vypleštil som oči od hrôzy.

Hladina mora vystúpila najmenej o dvesto metrov, ligotala sa v púšti podo mnou Rýchle som sa usiloval prinútiť otupený mozog k činnosti.

Veď som v horách, hladina nemohla cez noc vystúpiť tak vysoko. Či sa mi azda pomiatol rozum a mám vidiny?

Pretrel som si oči a znova som sa pozrel dolu.

Zrak ma neklamal. More vystúpilo temer po moje nohy.

„Alebo azda hory poklesli do vnútra planéty?“ blyslo mi hlavou. Áno, to je jediné vysvetlenie, v takých obrovských geologických zmenách vôbec nie prekvapujúce.

To, prirodzene, znamená, že pokles horstva môže ešte vždy pokračovať, až nakoniec zmizne so mnou na dne zákerného mora…

Bedlivo som sledoval miesta, kde sa hladina stýkala s horskou stranou. Zúril tam prudký príboj, takže som nemohol odhadnúť, či hladina stúpa, alebo nie.

Nevedomky som čiahol na čln.

Hneď som si však uvedomil, že v takom divokom príboji by som beztak nemohol odplávať…

Obidve veľké slnká zapadli — bezútešnú krajinu zahalila tma. Len maličké červené slnko sa trepotalo nízko nad obzorom a na nepokojnej hladine vykresľovalo blikotajúcu šnúru krvavých svetiel.

Znova sa ma zmocnil pocit bezmocnosti. Ako pštros v nebezpečenstve zahrabal som hlavu do trávy, prikryl sa gumeným člnom a onedlho zaspal.

Snívalo sa mi o dievčati, ktoré som kedysi miloval a ktoré milovalo mňa. Prechádzam sa s ňou v rozkvitnutých sadoch, vtáci radostne spievajú na oslavu jari a kdesi v diaľke spieva skupina mladých ľudí.

— Odpočiniem si tu, chod medzitým ďalej, dohoním ťa, — šepká mi dievča a líha si do sviežej voňajúcej trávy. Hneď usína. V spánku sa tak spokojne usmieva.

Idem teda ďalej. Zrazu som v pustých krajinách planéty Kvarty. Som sám, celkom sám…A predsa nie. Oproti mne idú traja ľudia. Veselo sa zabávajú, akoby ma dosiaľ nespozorovali.

Poznám ich všetkých troch. Volám na nich po menách…Už ma začuli. Prichádzajú ku mne a mlčky si ma obzerajú.

— Čo od nás chceš? — pýta sa najstarší.

— Uzavrieť priateľstvo, nemôžem tu žiť takto sám…

— Priateľstvo? — čuduje sa chlap. — Ty a priateľstvo?

— Áno, chcem žiť s ľuďmi, chcem žiť s človekom, akým som sám, — volám zúfale.

— Chceš žiť s ľuďmi, — smeje sa chlap. — Ale tu ľudí niet. Veď si nás zabil.

Obraciam sa a bezhlavo utekám. Za pätami mi škrečí príšerný smiech šialenca. Zrazu som v matkinom náručí. Hladká ma po vlasoch a ticho upokojuje. Som opäť malým chlapcom. Vyplačem sa a veselo sa rozbehnem medzi deti, naháňajúce sa na ihrisku. Pestro pomaľovaný malý kolotoč radostne tancuje valčík, na malej lokomotíve kýva mi na pozdrav ešte menší strojvodca. Usmievavé dievčatko s jamkami na tvárach mi dáva kytku fialiek a ja jej za to tisnem do náručia veľkú plachetnicu, ktorú som si sám zhotovil.

Do tváre sa mi oprel studený vietor. Zahvízdal a zaraz odniesol do nekonečna dievčatko i kolotoč a malý vlak.

Prečo prišiel ten ľadový vietor? Veď je jar?

Otváram oči, prebúdzam sa. Ľadový vietor skutočne fúka. Predo mnou nekonečné more s tisícmi pustých ostrovčekov…

Zatriasol som sa od zimy i od hrôzy. Z ružového sna rovno do hroznej skutočnosti…

Pozrel som na modrozelenú ťažkú oblohu a skríkol som od úzkosti. Hoci bola tak vysoko, zdalo sa mi, že je tesnou klietkou, zvierajúcou mi srdce. Čím nekonečnejšie priestory, tým horším väzením sú, ak je človek odsúdený žiť sám, bez stisnutia ruky, bez zvuku ľudského hlasu, bez objatia.

Všetko sa mi zrazu videlo smiešnym — ja sám, hŕbka plodov okolo mňa, gumený čln — i nevľúdne more dookola. Začal som sa nahlas smiať, znova a znova som vybuchoval v záchvatoch smiechu.

— Zošalel som, — povedal som si s hrôzou, keď som sa opäť upokojil.

Ale uvažoval som celkom rozumne.

„Horstvo pokleslo. Neocitol som sa na ostrove?“ vhuplo mi do hlavy.

Gumený čln som uložil do spleti vetiev a pobral som sa na najbližší vrchol. Bol to kužeľ odpočívajúcej sopky. Z hlavného krátera unikal len biely dym. Z malých bočných kráterov pramenili zlaté potôčiky žeravej lávy.

Rozhľad z vrchola sopky ma presvedčil o tvrdej skutočnosti. Klesajúce horstvo sa skutočne premenilo na ostrov. Najbližšia pevnina — alebo veľký ostrov — rysovali sa až na obzore.

O niekoľko dní ma stúpajúce more zahnalo ešte vyššie do hôr. Pokles horstva sa však zastavil. Aj more sa postupne utíšilo. Obloha znachovela — čo bol neklamný príznak lepšieho počasia.

Naplnil som čln sladkými plodmi a vydal som sa na dlhú nebezpečnú cestu po mori. Čoskoro som bol taký unavený, že som musel pristáť pri malom ostrovčeku. Ale aj ten sa mi potopil pod nohami. Pokračoval som v krížovej ceste.

Po dvojdennej plavbe som sa konečne dostal na pevninu. Bol som taký slabý, že som sa len s vypätím všetkých síl vyšplhal na breh a vytiahol za sebou čln. Len čo som sa ocitol na pevnej pôde, stratil som vedomie.

Prebudil ma chladný príboj mora. Hladina opäť vystúpila…Doplazil som sa do malej rokliny, oprel hlavu o čln a opäť omdlel.

Keď som sa prebral, bola noc. Zdalo sa mi, že som v pekle. Zem sa triasla a pukala, hory mi soptili nad hlavou, roklinou, v ktorej som bol ukrytý, hnala sa ľadová búrka. A v srdci zúfalstvo…

Ľahol som si medzi rozhádzané, ešte teplé balvany a čakal, kým ma zaleje žeravá láva.

Ohlušujúci výbuch neďalekej sopky ma znova prebral k životu. Strach o život zvíťazil nad beznádejnosťou. Vyskočil som a bezhlavo som letel po horúcej stráni. Na cestu mi svietili plamene vulkánov.

Niekoľko ráz som spadol, dnes už neviem, či preto, že sa triasla zem, alebo preto, že mi nohy vypovedali službu. Čoskoro som sa dostal k malej horskej riečke, tečúcej v hlbokom koryte. Jej voda vrela ako v kotle nad plameňom. Ďalej som nemohol ísť, iba popri brehu, pretože po ľavej ruke sa zvažovala k rieke strmá skalná stena. Para, unikajúca z koryta, pálila ma vo vyschnutom hrdle a oparila mi celú tvár. Obkľúčila ma mliečnou hmlou, takže som musel postupovať dopredu, len čo noha nohu minie.

Nakoniec som prešiel úžľabinou. Ocitol som sa na širokej rovine, ktorá sa končila na obzore pralesom.

Dunenie za mojím chrbtom ma opäť popohnalo do šialeného behu. Ako splašený kôň skákal som cez výmole a jarky, potkýnal som sa po kameňoch a hustej spleti rastlín.

V pralese som videl svoju spásu. Vbehol som do jeho šera a ako divý zúrivo prerážal húštiny.

Liany a šupinaté kmene mi driapali tvár i ruky. Bolesť som však necítil — len akýsi vzdialený pocit, že po celom tele mi tečie lepkavá krv.

Síl rýchle ubúdalo.

Doplazil som sa až k stromu so svietiacimi plodmi — a klesol som v bezvedomí.

Ako dlho som tak ležal, neviem. Prebudila ma pálčivá bolesť v nohách.

S námahou som otvoril opuchnuté viečka.

Skríkol som od hrôzy. Olizovali ma plamene, topánky a nohavice na mne už horeli. Vyskočil som a s vypätím posledných síl unikal som pred strašnou smrťou. Na šťastie prales nehorel rýchle. Hrubé dužinaté listy obsahovali veľa vody. Kmene plné miazgy pukali v páľave ohňa ako vybuchujúce granáty.

Keď som sa dostal na kraj pralesa, zvalil som sa na zem a dlho som lapal dych. Chvíľami sa mi zdalo, že sa zadusím — stiahnuté hrdlo mi vypovedalo službu.

So zaťatými zubami som sa obrátil a rozhliadol. Po šedivej oblohe sa váľali klbá dymu. Predo mnou sa dvíhal kupolovitý kopec s holým piesčitým vrcholom.

Vstal som a po mnohých dlhých odpočinkoch som sa doplazil hore, aby som mal lepší výhľad po okolí. Len hmlisto si spomínam, že za kopcom som zazrel pravidel ne zvlnenú rovinu. O chvíľu som totiž usnul. Do horúčkových snov vmiesil sa akoby rachot z diel a hučanie rozbúreného mora.

Prebudil ma lejak a krutý pocit smädu. Sadol som si, aby som vypátral, či niekde neobjavím potok alebo kaluž vody. Neviete si predstaviť, aký som bol ohromený, keď som sa podíval na krajinu pred sebou. Myslel som, že blúznim. Zvlnený terén sa premenil na rad oblých horských hrebeňov. Na jednom z nich som sedel ja. Ani stopy nebolo po poprehýbanej rovine, zmizol i kopec, na ktorého vrchole som usnul.

Telo som mal ako dolámané. Len o chvíľu som spozoroval, že pôda sa chveje a kolíše.

Hučanie v ušiach prehlušil rachot, doliehajúci sem odkiaľsi diaľky. Zem podo mnou sa priamo rozhojdala a v niekoľkých chvíľach sa tak dopukala, že som sa zaboril do vlhkého piesku.

Zrazu sa mi zdalo, že hrebene klesajú a ja pomaly stúpam k nebesám. Ako som neskoršie spoznal podľa horstva, z ktorého som utiekol, vydúval sa a stúpal jedine hrebeň, na ktorom som bezmocne sedel v piesku a stŕpnuto sledoval rôzne zmeny krajiny. Za niekoľko hodín ma vydvihlo do obrovskej výšky. V diaľke sa rozbesnilo more. Vlny vysoké ako hrádze zúrivo bili do pevniny a odtŕhali celé kusý zeme. Z pralesov vybehli čudné jaštery a splašeno utekali k novovzniknutej hore, ktorá ma vydvihla.

Vyškriabal som sa z piesku a trmácal sa opačným smerom dolu, aby som sa pred nimi zachránil.

Zvieratá ma čoskoro dohonili. Ich mohutné svalnaté telá sa mihali popri mne ako preludy. Ani jeden z obludných tvorov nejavil o mňa záujem.

„Asi utekajú pred veľkým nebezpečenstvom,“ šľahlo mi hlavou a znova som sa vzchopil. Ubehol som niekoľko krokov a opäť klesol. Zúfale som sa díval za utekajúcimi zvieratami. Popri mne sa práve plazil jašter, ktorý sa pre svoje ťažké telo a neohrabané mocné nohy oneskoril za ostatnými. Niekoľkými skokmi som bol pri ňom. Zachytil som sa kostených doštičiek, ktorými bolo posiate jeho telo, a vyšplhal som sa na chrbát.

Jašter ma zrejme ani nezbadal. Napínal všetky sily, aby dohonil ostatné.

Obzrel som sa. Kúštik za nami sa valil netvor s dlhým krkom a obludnou papuľou, vyzbrojenou drobnými ostrými zubami. Stačilo, aby trošku natiahol krk — a moja púť peklom by sa zaraz bola skončila. Ale — keď ti už hrozí nebezpečenstvo zo všetkých strán, prestaneš sa báť a začneš chladno uvažovať. Nebudete mi veriť, ale ja som v tej hrôze začal premýšľať, ako sa nebezpečnému tvorovi ubrániť.

Kým som sledoval nebezpečenstvo za chrbtom, dobehol môj koráb k širokej rieke. Bez rozmýšľania sa vrhol do vody a plával na druhý breh, nad ktorým sa už dvíhali prvé stráne veľhôr. Údolím zaznel dunivý hukot. Mocnel a čoraz väčšmi ohlušoval. Jašter podo mnou napol všetky svaly, aby prekonal niekoľko metrov, ktoré chýbali po breh.

V zákrute údolia sa zjavila mohutná hrádza vody, ktorá ako pohybujúci sa vodopád rútila sa priamo proti nám.

Zoskočil som z tela záchrancu a niekoľkými pohybmi som sa dostal na breh.

Dodnes sa tomu čudujem, kde sa vo mne vzalo ešte toľko energie. Vyskočil som na breh a chcel som bežať hore stranou. Len čo som sa zachytil balvana, zaplavil ma dážď spenenej vody.

Zavrel som oči a bezmocne očakával, čo príde.

Príval vody sa však prehnal a ja som ostal tesne nad ním visieť na balvane. Úbohý jašter — môj záchranca — zmizol v rozbesnenom živle.

Nové nebezpečenstvo číhalo na mňa na stráni. Odpočívalo tu niekoľko jašterov, ktoré nemali dosť sily, aby sa vyšplhali vyššie.

Voda ustavične stúpala — dosahovala mi až po chodidlá. Nedá sa nič robiť, musím pokračovať v ceste. Sklonil som sa nad hladinu a dlhými glgmi som sa napil. Voda bola trochu slaná, ale pálčivý smäd predsa len zahnala. Ba zdalo sa mi, že mi trošku aj vrátila sily do rúk a nôh.

„Využijem ochabnutosti zvierat a vystúpim vyššie do hôr,“ uvažoval som.

S námahou som vyliezol až na malú náhornú rovinu a zaliezol do sviežo zeleného krovia. Šťastie sa mi opäť na chvíľu vrátilo. Priam na dosah ruky sa kolísali na vetvách nachové oválové plody, ktoré som poznal a na ktorých som si už viac ráz pochutnal. Vietor skučal a občas sa nad krovím ukázala hlava niektorého z jašterov. Ale ja som na nič nedbal. Hltavo som prehĺtal šťavnatú sladkú dužinu.

Únava mi čoskoro zavrela ťažké viečka. Keď som sa prebudil, opäť som siahol po plodoch, najedol som sa a znova zaspal. Tak som v húšťavách strávil niekoľko dní. A boli to trpké dni, to mi iste veríte. Na oblohe sa striedali dve slnká.

I keď už jedno dávno zapadlo, druhé stálo ešte len na vrchole klenby.

Pohyby horských masívov prestali, sopky zhasli. Vnútro planéty sa vybúrilo a teraz odpočívalo. Na ako dlho, o tom som nemal pochopiteľne ani tušenia.

Počasie sa tiež zlepšilo. Tmavý čmud sa rozplynul a ovzdušie sa očistilo od popolného prachu.

Z príjemného pokoja ma vyrušil len jašter, ktorý dostal chuť na listy kra, pod ktorým som odpočíval. Trochu ma nastrašil, ale ináč sa nič nestalo.

Rany na tele sa napodiv rýchle hojili a zaschýnali. Čoskoro som sa dostal z najhoršieho.

Opustil som svoj útulok a pomaly putoval do hôr, do rokliny, kde som v zúfalstve a záchvate strachu zabudol svoj jediný majetok, gumený čln. Srdce sa mi stískalo od úzkosti. Bez neho by sa moja nádej na udržanie holého života zmenšila na minimum.

Čím vyššie som vystúpil, tým širší bol rozhľad. Zdá sa vám to azda prirodzené, ale mňa to prekvapovalo. Čudoval som sa, kam sa podeli hory, ktoré podo mnou vyrástli, keď som ležal v bezvedomí. Zdalo sa mi, že sa opäť vyrovnali na rovinu, akoby ich vyvalcoval obrovský valec. Hmlový opar, ktorý sa váľal pod horami, nedovolil prezrieť si rovinu dôkladne. Až keď žiara obidvoch sĺnc hmly rozohnala, videl som, že dookola bolo more, posiate mnohými drobnými ostrovčekmi. Kopce, ktoré sa na kratučký čas dvihli k oblohe, prepadli sa naspäť a vytvorili zvrásnené dno nového mora.

Sú tieto hory na niektorom mieste spojené s pevninou, alebo sa stali opusteným ostrovom? To bola otázka, na ktorú som si zatiaľ nevedel dať odpoveď. Ak som skutočne na ostrove, potom bez člna sa odtiaľto nikdy nedostanem. Drevo je tu ťažšie ako voda, takže na stavbu člna niet ani pomyslenia. A bez potravy tu tiež zahyniem…

Obava o čln ukrytý v rokline hnala ma jednostaj nahor.

Po niekoľkých hodinách výstupu som narazil na vážnu prekážku — na tuhnúce prúdy lávy. Musel som ich ustavične obchádzať, čím sa mi cesta neprestajne predlžovala.

Na niektorých miestach boli výrony lávy také mohutné, že úplne zmenili tvárnosť krajiny a ja som čoskoro stratil orientáciu. Musel som sa veľký kus vrátiť naspäť až k húštinám a pralesom a zásobiť sa sladkými plodmi, ktoré mi nahrádzali nielen jedlo, ale aj nepostrádateľnú vodu.

Najmenej desať dní som blúdil obryvmi a úžľabinami po stranách a náhorných rovinách.

Konečne som došiel k rokline, ktorú som tak dlho hľadal. Obidve slnká boli už za obzorom. Nad hlavou mi blikotali hviezdičky.

Keď som sa priblížil ku vchodu do rokliny, zdalo sa mi, že v nej niečo horí. Prezrádzali to svetlá, ktoré poletovali na druhej stene.

Dych sa mi zatajil v prsiach.

Môj čln! Bez rozmýšľania som sa vrútil medzi skalné steny. Ale hneď som sa zháčil. Uprostred rokliny plápolala pravidelne nakladená hranica dreva a okolo nej sedeli — Kvarťania.

Asi ma počuli, lebo zamávali krídlami a vzniesli sa do výšky. Aj s člnom.

Už som ho na šťastie nepotreboval. O niekoľko dní ste ma našli na brehu mora.

Ďakujem vám.

LÚČ OŽÍVA

Prešiel ďalší rok, rok usilovnej práce a bojov.

Vedci sa opäť rozdelili na tri pracovné skupiny. Skupina Molodinovej vyrábala súčiastky na opravu Lúča, Navrátilova skupina mala na starosti opravu medzihviezdneho lietadla a skupina doktorky Svozilovej skúmala planétu Kvartu a zhromažďovala vedecké materiály pre Svetovú akadémiu vied.

Práve vo chvíľke, keď ľudia na Zemi so zatajeným dychom sledovali prvú televíznu reportáž zo života na Kvarte, z Lúča — ktorý stále ešte obletoval planétu — vyplávala do medziplanétneho vzduchoprázdneho priestoru skupina vedcov, aby vmontovala posledný náhradný diel do poškodenej vonkajšej steny lietadla. Hlboko pod ním zdanlivo pokojne stála obrovská zahmlená guľa — a koldokola bez jediného žmurknutia svietili milióny hviezd. Všetky tri slnká, ovenčené zelenkavou zubatou korónou, osvecovali lesklé steny Lúča i šedivé skafandre vedcov.

Práca šla rýchle od ruky. Vedci pracovali mlčky, pretože postup montáže bol vopred presne dohodnutý.

V malých prijímačkách v kuklách skafandrov sa zrazu ozval signál osady Dobyvateľov vesmíru:

— Tu Molodinová. Diel číslo 634, teda posledný náhradný diel hlavnej konštrukcie Lúča práve dokončili. Asi o desať minút štartuje Šíp. Aj výroba reaktorov je zabezpečená. Inžinier Fratev našiel v okolí Fajky bohaté ložiská všetkých potrebných surovín. Sopka, ktorej sme tak často zlorečili, uľahčila nám nakoniec ťažkú úlohu. Bez jej činnosti by suroviny ostali ukryté hlboko vo vnútri planéty.

— My sme tiež dosiahli veľké víťazstvo, — volal Navrátil radostne. — Pred niekoľkými minútami sme vmontovali poslednú dosku. Obidva plášte lietadla sú v poriadku. Práve sa vraciame do riadiacej kabíny. Prišli nejaké nové zprávy zo Zeme alebo z Fotónu a Elektrónu?

— Ešte neviem, Madarász je pri vysielači. Vráti sa asi o hodinu. Hneď vám podám zprávu. Teším sa, že sa skoro uvidíme.

Vedci opustili vzduchoprázdny medziplanétny priestor, prešli hlavnou spojovacou chodbou a v riadiacej kabíne si sňali priehľadné kukly skafandrov.

— Na zprávy zo Zeme nemusíte čakať, veď máme svoj astrogravimeter. V tom zhone by som skoro bol na to zabudol, — klopol sa do čela Čan-su. — Podívame sa, čo má pre nás zaujímavého.

Čan-su vstúpil do observatória a sklonil sa nad prístroj. Kontrolný pásik bol husto popísaný. Vedec ho prebehol očami a rýchle sa sklonil ešte väčšmi, aby lepšie videl.

— Veď to nemá zmysel. — Rýchle prevínal celý pásik, ale značky boli stále rovnako nezrozumiteľné.

— Ako na Fotóne a Elektróne — i náš astrogravimeter sa zbláznil, mrmlal si pre seba. Otvoril kryt a nazrel do prístroja.

— Všetko v poriadku — aha, už to mám, — zvolal víťazoslávne a priskočil k služobnému telefónu…

— Súdruh Navrátil, poďte sa pozrieť do observatória.

Navrátil doletel o niekoľko minút.

— Stalo sa azda niečo vážneho? — opýtal sa zadychčano.

— Neľakajte sa, nie je to také strašné, — upokojoval ho Čan-su. — V gravimetri sa nám pokazilo automatické smerovanie prijímacej antény. Anténa je už dlhší čas obrátená práve opačným smerom. K nášmu Slnku sa obrátila chrbtom, väčšmi sa jej zaľúbilo súhvezdie Hadonoša. A výsledok? Prečítajte si to sám…

— Päť rán do vrán, — uľavil si Navrátil, keď si pásik prezrel. — Alebo sme zachytili nejaké vážne poruchy v gravitačnom poli, alebo nejaké rýchle presuny telies v slnečnej sústave Hadonoša — alebo…

— Alebo to celkom dobre môže byť normálne vysielanie neznámych tvorov, ktorí žijú v súhvezdí Hadonoša. Či vari myslíte, že len my ľudia sme takí geniálni, aby sme mohli gravitačné pole využiť na dorozumievanie?

— To si určite nemyslím, — zasmial sa Navrátil. — Rozhodne nám pribudol ďalší problém na rozlúštenie. Nepochybujem o tom, že tento oriešok bude poriadne tvrdý. Ostatne nikto nemohol očakávať, že všetky záhady, s ktorými sa tu stretneme, rozlúštime hneď na prvej výprave k susedným slnkám…

HODINY SÚ SPOČÍTANÉ

Čas bežal…

Statoční dobyvatelia vesmíru dokončovali už opravu Lúča a súčasne dopĺňali zásoby pohonnej hmoty na dlhú spiatočnú cestu. Všetky poškodené reaktory atómovej elektrárne medzihviezdneho lietadla už opravili. Reaktory, zničené nárazom meteoru a katastrofou v podzemnom obydlí, boli nahradené novými reaktormi, vyrobenými v provizórne vybudovanej dielni na Prestretom stole.

— Dnes začíname stavbu posledného reaktora, — radostne hlásil Madarász ľuďom na Zemi a posádkam na záchranných lietadlách Elektróne a Fotóne. — Najneskoršie o dva mesiace bude náš Lúč schopný vydať sa na spiatočnú cestu.

— Rozhodne neopúšťajte Kvartu prv, ako k vám doletíme, — znela Chotenkovova odpoveď. — Stretneme sa najneskoršie o rok. Za ten čas môžete dokonale preštudovať celú planétu. Doteraz vám nezvyšovalo na štúdium príliš mnoho času. V prípade, že vám na dokončenie opráv chýba nejaká dôležitá súčiastka, nelámte si tým hlavu. Netrápte sa. Všetky náhradné diely i rezervné reaktory vezieme so sebou.

— Má to ešte zmysel babrať sa tu s posledným reaktorom, keď nám ho vezú na Elektróne? — namietal Fratev, keď si prečítal Chotenkovovu zprávu. — Aby do toho hrom tresol — ešte som sa po Kvarte poriadne ani neobzrel. Ktovie, kedy sa sem zase dostanem, — usmial sa lišiacky.

— Keby som sa na vás teraz nedívala, ani by som neverila, že to hovoríte vy, najobetavejší pracovník, — krútila hlavou Molodinová. — Vari chcete, aby sme teraz, niekoľko krokov pred cieľom, založili ruky za chrbát a pohodlne čakali, kým nám pomôžu z kaše iní? Keď si môžeš pomôcť sám, na pomoc nečakaj. — Ešte chcela niečo dodať, ale odrazu sa zháčila.

— Asi sa stalo niečo vážneho, podívajte sa, — ukázala oblokom na Cahéna, ktorý letel k obytnej budove.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — lapal Cahén dych. — Seizmografy i naše automatické meteorologické stanice nám zo všetkých kútov Kvarty oznamujú povážlivé zmeny na povrchu planéty. Automat pri Shakespearovom zálive hlási teplotu sedemdesiat stupňov Celzia. Vernovo jazero — šesťdesiattri stupňov. Amundsenove fjordy — päťdesiatsedem stupňov…

— Musíme urýchliť prípravy na odchod, — Molodinová sa obrátila k Alene, ktorá stála vedľa Seversona.

— Ihneď naštartujte Šíp a leťte do Kvartánie doplniť zásobárne Lúča pohonnými hmotami. Na spiatočnej ceste z Lúča obleťte celú planétu a dokončite zbierku rastlín a živočíchov pre akadémiu. Nezabudnite na rýchle rastúce rastliny — možno nám na Zemi budú užitočné…

A my, priatelia, my dokončíme posledný reaktor pre Lúč…Nad riekou Nádejou sa váľali chumáče rannej hmly…

Pracovisko na Prestretom stole bolo noc čo noc ožiarené silnými reflektormi. Vedci pracovali až osemnásť hodín denne a spali len niekoľko hodín.

O štrnásť dní seizmografy i meteorologické automaty stíchli.

— Sopečná činnosť v Geózii i Nerudánii značne poklesla, — hlásila Svozilová z cesty okolo planéty.

Molodinová prerušila práce na stavbe reaktora a nariadila, že si všetci musia dôkladne odpočinúť.

Kým Madarász pripravoval večeru, ostatní unavene sedeli v klubovni. Jediný Fratev udržoval náladu.

— Ste vy ale nezmar, — smiala sa Molodinová, keď Fratev dokončil veselú historku z putovania po Afrike.

— To ešte nič nie je proti tomu, čo som prežil na Sahare, — pokračoval Fratev v rozprávaní. — Montujem práve čerpadlo na západnej hranici Egypta, keď sa tu zrazu na mňa vyrúti lev. Čo myslíte, že som urobil? Vytiahol som z fazónky ihlu a…

Nedokončil.

Svetlá v klubovni niekoľko ráz zablikali a zhasli. Vedci utonuli v tme. Fratev skočil k obloku a jediným myknutím odhrnul záves. V medzere medzi rýchle letiacimi mrakmi sa na chvíľu ukázala Proxima, orámovaná niekoľkými dúhovými kruhmi.

— Oceliareň je tiež bez prúdu, — zvolal Fratev zdesene a otvoril oblok. Z tmy sa vynorila dlhá Seversonova postava.

— Súdružka Molodinová, súdružka Molodinová, zle je, — volal zúfalo. — Elektráreň v osade Neviditeľných nám prestala dodávať prúd. Oceliareň a dielňa sú bez energie. Asi sa v nej niečo prihodilo — alebo nám niekto prerušil prenos. Kde je Alenka?…

Klubovňu preťalo niekoľko kužeľov svetla z vreckových atómových lámp.

Molodinová zapla vysielač a kŕčovite stisla mikrofón.

— Haló, haló — tu osada Dobyvateľov vesmíru — Molodinová. Voláme súdružku Svozilovú — voláme súdružku Svozilovú — závažná zpráva.

— Tu Svozilová, tu Svozilová — počujem…

— Kde ste?

— Rozhodli sme sa, že prenocujeme na jednom z koralových ostrovov v mori Života. Práve som vás chcela volať. Čo sa stalo?

— Ihneď sa leťte podívať do osady Neviditeľných. Gravitačná atómová elektráreň zlyhala. Ak bude v poriadku, na spiatočnej ceste prezrite všetky prenosné medzistanice.

— Rozumela som. Štartujeme…

Klubovňa onemela napätým tichom. Vedci nervózne prechádzali po miestnosti. Kvarťanské mláďa, ktoré prišlo so Seversonom, čupelo pri stene a triaslo sa po celom tele. Občas vydalo zo seba ťahavý piskľavý zvuk, ktorý sa končil v nečujnom ultrazvuku.

— Chvíľami sa mi zdá, že sa mi pôda chveje pod nohami, — prerušil mlčanie Severson. — Nemáte taký istý pocit?

— Nervy — rozrušené nervy…treba zachovať rozvahu, — duto riekol Madarász. Stal si k obloku a zhlboka vdýchol chladný osviežujúci vzduch.

— Preboha! — skríkol a chytil sa za hlavu.

Celý obzor vzbĺkol krvavou žiarou, ktorá rýchle mohutnela. Na niekoľkých miestach vyšľahli blkotavé jazyky plameňov. Za chrbtami vedcov sa ozval praskot.

— Steny sa pukajú, rýchle preč! — zúfalo zvolal Fratev. Schytil Molodinovú za ruku a ťahal ju k dverám.

Z miestnosti sa však nedostali. Dlážka sa kŕčovito zachvela a hneď potom sa preborila.

— Kde je Alenka, kde je Alenka? — volal Severson ako bez rozumu.

Spadli na zem. Pred nimi sa zrútila povala a za ohlušujúceho rachotu zavalila východ z klubovne.

— Oblokom! — zachrčal Fratev, vstal, zatackal sa a rovnými nohami vyskočil von. Madarász za ním.

Molodinová a Severson zamierili k vysielaču.

— Rýchlejšie — rýchlejšie, — súril Fratev. Skočil naspäť do klubovne. Molodinovú zodvihol a podal ju Seversonovi, ktorý už stál pod oblokom.

— Tu Svozilová, — rozhovoril sa zrazu vysielač úzkostlivým hlasom. — Celá západná Geózia sa ocitla v jedinom ohni. Osada Neviditeľných zmizla z povrchu Kvarty. Na jej mieste sa dvíha obrovské pohorie.

Molodinová chytila mikrofón, ale hlas jej uviazol v hrdle. Na Prestretom stole sa zjavila kľukatá červená čiara. Z útrob zeme sa vyvalil štiplavý dusivý dym. V koryte rieky Nádeje zasyčala para.

— Po-moc, pomoc, — dusila sa Molodinová.

ZBOHOM, KVARTA!

Zúbožený a vyhladovaný došiel nakoniec McHardy do hôr, do Rajského údolia. Nebolo to už ono idylické údolie, ktoré pred časom opustil. Z bujnej vegetácie ostali iba ohorené kýpte. Na miestach, kde bolo jazierko, zívala hlboká priepasť, nad ktorou sa strašidelne vypínala dymiaca sopka. Časť údolia bola zavalená obrovskými hrudami stuhnutej lávy.

McHardy dlho zničene pozeral na obraz skazy.

— Prekliaty život, najlepšie rázne ho ukončiť.

Rozbehol sa k priepasti, ale na jej okraji sa v poslednej chvíli zastavil.

— Žiť nemôžem a na smrť nemám dosť odvahy…

Doplazil sa až k rokline a nesmelo pozrel do hlbiny. Na tmavom dne sa leskli akési predmety.

— Lastovička! — skríkol naradovane a celým telom mu prebehla zimnica. Vyskočil a bezhlavo letel pustým údolím dolu k divokému pralesu, ktorý na úpätí hory unikol skaze. Dobehol do húštin a ako šialený stŕhal zo stromov dlhé liany, porastené plazivými parazitmi.

Ovešaný lianami vrátil sa k priepasti. Sadol si na kraj a náhlivo spletal dlhé lano. Keď sa mu zdalo, že je už dosť dlhé, pripevnil ho na skalný útes a pomaly sa spúšťal dolu.

Konečne sa dostal na dno. Niekoľkými skokmi prebehol medzi balvanmi k ligotajúcim sa predmetom a stŕpnuto zastal.

Lastovička bola roztrieštená na veľa kusov. Z reaktora i raketového pohonu ostali len trosky. V zúfalstve sa vrhol k žalostným zvyškom lietadla, ako bez rozumu ich prehadzoval a obracal na všetky strany.

Vtom padol jeho zrak do širokej pukliny v skalnej stene. Pevne zvierala časť

trupu lietadla, ktorá bola čudnou náhodou uchránená pred ostrými skalnými hrotmi. Pomocou lana sa vyšplhal hore — a zajasal. V pokrútenej časti kabíny objavil pravý poklad: rozbitú debnu s konzervami, skafander a niekoľko kníh, gumený čln — a vysielač. Hneď ho zapol, ale prístroj zaryto mlčal.

— Veď ťa ja donútim hovoriť, — uvažoval nahlas. — Ale najprv si ťa odnesiem do bezpeky na pohodlnejšie miesto.

Vynášanie cenných vecí z priepasti mu zabralo celý deň. Na smrť unavený si ľahol na gumený čln a hneď zaspal.

V noci ho prebudil chlad. Rozospato sa rozhliadol. Hneď sa však spamätal. Nad skalným chrbátom blikala červená žiara, vrhajúca príšerný svit na plávajúce mračná.

Hnaný strachom rozžal lampu a vybehol na hrebeň.

Nekonečná rovina pred ním sa zvíjala v plameňoch. Na obzore, asi na tých miestach, kde stála osada Neviditeľných, dvíhala sa k oblohe veľká vypuklina. Uprostred sa pôda pretrhla a na mieste výbuchu vyšľahol ohnivý stĺp.

Hnaný hrôzou utekal McHardy naspäť.

— Zachránia ma, zachránia ma — nenechajú ma tu zahynúť, — chytil vysielač do trasúcich sa rúk. Rýchle ho otvoril a nazrel dnu.

— Je zničený, — klesla mu hlava na prsia.

— A čo príjem? — spamätal sa o chvíľu. Stisol zapínač a pomaly krútil gombíkom.

— …haló, haló, zmeňte kurz, — ozval sa zrazu Fratevov hlas.

— Na Nádeji nemôžete pristáť, jej vriaca voda uniká do širokých trhlín v zemi. Čakajte nás v prielive, možno sa dostanete k helikoptére — dosiaľ nie je poškodená…

McHardymu vystúpil na čelo studený pot.

— Sme zachránení — sme na palube helikoptéry. Nikto nie je vážne poranený…voláme Lúč. Tu Molodinová. Oznámte záchrannej výprave, že život na Kvarte sa stáva nemožným…

— Tu Navrátil. Statoční súdruhovia, čakáme vás na Lúči! Je pripravený na odlet. Chotenkovovi sme oznámili, že lietadlo je aj bez posledného reaktora schopné ďalšieho letu. Na šťastie sme sa zavčasu zásobili pohonnou hmotou. Malého Xaveria vezmite so sebou…

…Práve sme zachytili zprávu z Elektrónu, že so záchrannou výpravou sa stretneme na planéte X v slnečnej sústave Proximy Centauri…

Nad hlavou McHardyho sa rozpútala veľká búrka. Guľové blesky sa križovali na oblohe, praskali a vybuchovali. Do ohlušujúceho rachotu sa opäť ozval hlas Molodinovej.

McHardy pritisol ucho na prijímač.

— …helikoptéru sme šťastlivo naložili do Šípu.

Štartujeme.

Zbohom, nešťastná Kvarta. Maj sa dobre a skoro sa spamätaj z horúceho kúpeľa. A vám, nešťastní okrídlení Kvarťania, želáme veľa šťastia do ďalších dní. Možno vás vaše krídla zachránia pred katastrofou.

Buďte zdraví…

McHardymu stuhla krv v žilách. Kŕčovite zovrel ruky a nechty vryl do opuchnutej tváre.

— Odlietajú, navždy odlietajú…ostanem tu sám — tak strašne sám — uprostred pekla, bilióny kilometrov vzdialený od rodnej zeme a od ľudí…Od šťastných ľudí…Nevedia, že ma tu navždy opúšťajú…

Vyskočil a v zúfalstve kričal:

— Ľudia — Bože — ľudia — neopúšťajte ma!.

Jeho hlas pohltila búrka…

JE TO MOŽNÉ?

Je to uskutočniteľné? Dosiahne ľudstvo víťazstva vedy a techniky, o ktorých hovorí román? Alebo je to všetko číro-čistá fantázia spisovateľa?

Podobné otázky si iste položil mnohý z vás, keď prečítal túto knihu.

Dajme na chvíľu fantáziu nabok a podívajme sa na problémy tohto románu očami chladnokrvného vedca. Odpovedzme si jednoducho na otázky, ktoré sme mali na ume pri čítaní.

Je uskutočniteľný let do vesmíru? To je iste prvá a podstatná otázka.

Dnes už i najprísnejší vedci odpovedajú jednoznačne: Áno!

Ľudstvo od pradávna túži prekonať prekliatu zemskú príťažlivosť a vzlietnuť k nebesám, k záhadnému Mesiacu a trblietavým hviezdam.

Pozrime, čo o tom píše sovietsky vedec a spisovateľ A. A. Sternfeld v populárnovedeckej knihe Lety do vesmíru:

„Táto túžba ľudstva sa mimoriadne výrazne prejavuje v ľudových povestiach a vo fantastických románoch. Vedec nemôže obchádzať tieto pramene a vôbec ich odmietať. Románopisec nadhodí niekedy riešenie technických otázok, ktoré sú správne, ktoré však on sám nemôže presne zdôvodniť. Stáva sa, že myšlienka vyslovená románopiscom, hoci sa zdá celkom fantastická, privedie vedca na to, aby bádal v novom smere. Prísne vedecké bádanie, spojené so smelou technikou tvorivosti mení fantáziu na skutočnosť.

Z toho hľadiska nebude zbytočné pripomenúť si niektoré ľudové povesti a urobiť prehliadku niektorých projektov, nadhodených svojho času románopiscami.

Mytológia všetkých národov je bohatá na povesti o letoch k nebeským svetlám, uskutočňovaných väčšinou pomocou vtákov alebo koni. Povesti však zriedka hovoria presne o tom, ako sa tieto lety konajú, a niekedy ich priamo zahaľujú do rúcha tajomnosti.

V knihe kráľa Aššurbanipala, nájdenej pri vykopávkach v Ninive (na rieke Tigrise v dnešnej Mezopotámii), je rozprávanie o lete k nebesám vyryté do hlinených valčekov. Kráľ Etana (3200 rokov pred n. I.) vyletel vraj do takej výšky, že najprv videl Zem obkolesenú mórami ako „chlieb v chlebovom košíku“, a neskoršie ju vôbec stratil z dohľadu.

V staroindickej filozofickej epizóde Bchagavadgíte z eposu Mahabhárátan sú

pokyny jogom pre cestu na Mesiac, a v epose vynikajúceho stredovekého indického básnika Tulsí Dása Rámájánam sa popisuje mimozemská pút indického mytologického hrdinu Rámu.

V jednej z čínskych povestí sa hovorí o tom, že Číňania prišli na Zem z Mesiaca. Iná povesť hovorí, že Mongoli boli unesení do kozmického priestoru a tam postavili súhvezdie Veľkého voza.

Podľa starovekých gréckych postáv sú nebeské svetlá tak blízko Zeme, že ich možno dosiahnuť na chrbte letiaceho orla. Ikaros, hrdina známej báje, doletel s krídlami z vtáčích pier, ktoré mal prilepené na chrbte, do takej blízkosti Slnka, že vosk, ktorým boli krídla zlepené, roztopil sa od slnečnej páľavy. Ikaros sa potom zrútil do mora a utopil sa.

Jedna z legiend spätých s menom gréckeho vojvodcu Alexandra, Macedónskeho hovorí, že sa pokúsi navštíviť nebesá. Alexander Macedónsky zapriahol podľa tejto báje do voza niekoľko hladných gryfov, ktorých nútil k letu vnadidlom, zaveseným nad ich hlavami. Cestou stretol Alexander Macedónsky vtáka s ľudskou tvárou, od ktorého sa dozvedel, že lety k nebesám sú zakázané. Alexander sa potom vrátil na Zem — ďaleko od miesta, odkiaľ vzlietol.

Lukian zo Samosaty (2. storočie n. l.), nazvaný Engelsom „Voltairom antiky“, popisuje vo svojom diele Pravdivé histórie príhodu hrdinu, ktorý bol odnesený i s loďou na Mesiac za búrky, ktorá sa strhla v blízkosti Herkulových stĺpov; tak starovek nazýval Gibraltarskú úžinu, považovanú vtedy za „kraj sveta“.

Seléniti — obyvatelia Mesiaca — navštevujú v bájach niekedy svojich pozemských bratov. Diogenes z Laerty (3. storočie pred n. l.) rozpráva, že grécky filozof Herakleitos osobne poznal mesačného obyvateľa, ale nehovorí o podrobnostiach potuliek tejto tajomnej bytosti.

Povesť o lete Alexandra Macedónskeho sa znova vynára v diele vynikajúceho básnika Firdousiho (10. storočie n. l.). Rozdiel je iba v tom, že jeho hrdina, šach KajKraus, po dosiahnutí veľkej výšky vyslal k nebesám šíp, a potom sa vrátil na Zem.

V jednej perzskej povesti sa rozpráva o princovi, ktorý vykonal cestu zo Zeme na Slnko a späť na drevenom koni.

Obyvatelia legendárnej Atlantídy vraj našli pri zániku svojej materskej pevniny záchranu na iných planétach pomocou lietajúcich strojov.

Stredovek nezanechal literárnych pamiatok, ktoré by svedčili o túžbe po mimozemských cestách. Až v období renesancie sa znova prebúdza záujem o túto otázku. Objavujú sa literárne diela, v ktorých sa hrdinovia dostávajú za hranice Zeme.

Od I7. storočia sa charakter týchto diel trochu mení. Okrem literárnych umeleckých námetov a rozprávaní o príhodách sa v nich vyskytujú aj vedecké prvky. Tento smer sa hlási po prvý raz v Snoch geniálneho hvezdára Jána Keplera (1634). Kepler podáva v tomto diele popis mesiaca, akoby túto družicu videl pozorovateľ, ktorý sa ocitol na jej povrchu. Kepler sa domnieva, že Mesiac sa skladá z látky s veľkými prieduchmi. Uvádza podrobnosti o predpokladanej mesačnej flóre a faune, popisuje mesačných obyvateľov a ich obydlia, ktoré sú ochranou pred prudkými výkyvmi teploty. Na dosiahnutie Mesiaca však Kepler nevidí inej možnosti ako použiť — mágie.

Anglický spisovateľ Francis Godwin prenáša svojho hrdinu na Mesiac „reálnejším“ prostriedkom. V jeho románe Človek na Mesiaci (1638) sa pre cestu na Mesiac používa cvičená labuť.

Rozhodujúci obrat v prospech strojov ako prostriedkov pre medziplanétne lety spôsobil francúzsky spisovateľ Cyrano de Bergerac (1619–1655). Cyrano de Bergerac dlho pred tým, ako technika skutočne ovládla vzduchoplavectvo, vyslovil myšlienku o možnosti použiť raketu na kozmické lety. Ale popri správnych myšlienkach nachádzame u tohto spisovateľa veľa naivných, čisto vymyslených fantázií, ktoré nemajú s vedou nič spoločného.

Od čias Cyrana de Bergeraca sa románopisci väčšinou zriekajú leteckých projektov s vtákmi alebo duchmi ako hybnými silami a uvádzajú na scénu najrozličnejšie stroje.

Je pravda, že spisovatelia dajú niekedy popud k vedeckým výskumom, no ešte pravdivejší je opak: vedecké úspechy poskytujú spisovateľom látku pre ich literárne diela. V 19. storočí začínajú zaujímať vedecké otázky v románoch, venovaných medziplanétnym cestám, čoraz viacej miesta. Príčinou tohto zjavu bol nepochybne mocný rozvoj vedy a techniky, ktorý odhalil nové možnosti. Veľkú úlohu vo vývoji románovej tvorby mala najmä diskusia o obývaní planéty Marsu, ktorá sa koncom 19. storočia rozvinula medzi astronómami a v širokej verejnosti. Podnetom k tejto diskusii bolo zistenie rôznotvarých obrazcov na povrchu Marsu, ktoré boli pokladané za prieplavy, vyhĺbené živými bytosťami.

Rýchly rozvoj delostrelectva v polovici 19. storočia literárne zachytil vo svojich románoch Jules Verne. Autor v týchto románoch dopravuje svojich hrdinov na Mesiac v delovej guli. Dnes vieme, že taký spôsob letu na Mesiac sa nedá uskutočniť. Napriek tejto chybe i napriek inej podstatnej nesprávnosti môžeme však vo Vernových románoch nájsť mnoho zaujímavých a správnych predstáv o kozmických letoch.

V sérii románov z konca minulého storočia nachádzame akýsi prehľad najhlavnejších kozmonautických problémov, ako sa utvárali vo vtedajšej dobe.

Pozorovanie Marsu malo tak isto ohlas v literárnej tvorbe. Kurt Lasswitz dokázal vo svojom románe Na dvoch planétach (1897) spojiť bohatú fantáziu s vedeckými faktami.

Začiatkom 20. storočia dosiahol veľkej popularity H. G. Wells svojimi románmi o Marťanoch a o Selénitoch. Nie menšej popularite sa tešili fantastické romány A. Bogdanova začiatkom nášho storočia.“

Dnes už zásluhou rýchleho rozvoja techniky let do vesmíru nie je čírou fantáziou. Veda už tento problém v podstate rozriešila. Podľa odhadu odborníkov najneskoršie o tridsať rokov ľudia navštívia Mesiac.

Prvý krok sa urobil už roku 1957. V rámci geofyzikálneho roku boli poslané do stratosféry dve umelé družice, ktoré obiehali Zem.

Vo chvíli, keď sa postavíme na pôdu Mesiaca, otvoria sa pred nami ďalšie nedozerné obzory. Mesiac sa stane odrazovým môstkom pre lety na Venušu a Mars.

Teraz asi namietate: „Dobre, našu slnečnú sústavu si azda raz prezrieme, v pomere k veľkosti vesmíru nie je taká obrovská. Ale let k hviezdam — to je predsa len utópia.“

Namietate právom. Nazrime do niektorej astronomickej príručky a preskúmajme, ako je to s tými hviezdami.

Pri pohľade na oblohu za jasnej letnej noci sa nám zdá, že vesmír je preplnený žeravými svietiacimi telesami. Hviezdička pri hviezdičke — milióny hviezd!

A ako sú blízko! Nie je to tak dávno, keď sa ľudia domnievali, že hviezdy sú malé svetlá zavesené na pevnej nebeskej klenbe.

A predsa — vesmír je až strašidelne prázdny. Našou najbližšou hviezdou je Slnko. Svetlo, ktoré sa šíri priestorom asi 300 000 km za sekundu, letí k nám zo Slnka 7 minút.

Najbližšou susedkou Slnka je „hviezdička“ Proxima Centauri (Proxima = najbližšia). Táto „susedka“ je od nás vzdialená 40 000 miliárd kilometrov. To znamená, že slnečný lúč preletí túto vzdialenosť pri svojej nepredstaviteľnej rýchlosti za štyri a jednu tretinu roka. Neďaleko Proximy Centauri (14 svetelných dní) sú ďalšie dve slnká — dvojhviezda — Alfa Centauri A a Alfa Centauri B. Prv ako si ich prezrieme pozornejšie, podívajme sa, ako ďaleko sú ďalšie najbližšie hviezdy.

Jasná hviezda Sirius je od nás vzdialená vyše osem svetelných rokov, Labute jedenásť rokov, Prokyon vyše jedenásť rokov, Altair vyše pätnásť rokov (viď mapku na prílohe).

Stručne povedané: v okruhu šestnásť svetelných rokov, teda v nepredstaviteľne obrovskom priestore, nie je viac ako 48 hviezd. Mizivo málo…

Vráťme sa preto k tým naozaj najbližším, k trojhvezdiu súhvezdia Centaura.

Alfa Centauri A je hviezda veľmi podobná nášmu Slnku. Má rovnako žltú farbu, tú istú spektrálnu triedu a teplotu 6000 °C (na povrchu). Ba i jasnosť, hmota, hustota a rozmery tejto hviezdy sú tie isté.

Na porovnanie: Slnko Alfa Centauri A

Absolútna jasnosť ……………………… +4,8 — +4,7

Svietivosť …………………………………. 1,3

Priemer (Slnko = 1) ……………………. 1,5

Hmota…………………………………….….. 1,1

Hustota (voda-1)…………………………1,41— 0,83

Alfa Centauri B je o 15 % ľahšia ako Slnko a má päťkrát slabší jas. Teplota 4000 °C. Farba oranžová. Tri štvrtiny slnečného priemeru.

Alfa Centauri A a B sa vzájomne otáčajú (viď mapku na prílohe); doba obehu 78,8 roka, teda o niečo málo viacej ako doba obehu našej planéty Urána okolo Slnka. Veľká poloos vzájomnej dráhy obidvoch častí tejto dvojhviezdy je 23,3-krát väčšia ako vzdialenosť Slnko— Zem, t. j. opäť toho istého radu ako vzdialenosť medzi Slnkom a Uránom. Ale to nie je dvojica Slnko a planéta, lež dve skoro rovnaké slnká.

Proxima Centauri patrí medzi najmenšie hviezdy zvané trpaslíci. Má jasnosť 15 ooo-krát menšiu než Slnko a jej hmota je 7-krát menšia. Je tmavočervená, teplota 3000 °C. Keby nám Proxima svietila namiesto Slnka, osvetľovala by nás červeným svetlom iba 30-krát jasnejším než svetlo mesačného úplnku. Priemer Proximy je 6-krát menší ako priemer slnečný, je teda len jeden a polkrát až dvakrát väčší ako Jupiter, naša najväčšia planéta. Stredná hustota tohto červeného trpaslíka je skoro päťdesiatkrát väčšia ako hustota vody. Keby táto látka bola kvapalinou, mohli by v nej ako korkové zátky plávať kúsky železa i celé lokomotívy. Nie je to však kvapalina, ale značne stlačený plyn, ktorý má vo vnútri hviezdy ešte oveľa väčšiu hustotu, ale v jej atmosfére je tak zriedený ako v našom Slnku.

Astronómovia dosiaľ nezistili, či Proxima obieha okolo dvojhviezdy alebo sa len pohybuje priamočiaro v ich blízkosti. Rozhodne sú však medzi týmito troma hviezdami blízke gravitačné vzťahy.

A teraz asi máte na ume ďalšiu otázku: obiehajú okolo týchto hviezd planéty ako okolo nášho Slnka? Veď planéty nemajú vlastný zdroj svetla a sú také malé, že nijakým ďalekohľadom ich nemožno v tej obrovskej diaľke vidieť.

Áno, to je pravda, tie planéty ešte nikto nevidel. A predsa v poslednom čase astronómovia tvrdia, že okolo Proximy Centauri i okolo dvojhviezdy Alfa Centauri obiehajú tmaví a drobní spolupútnici, pravdepodobne planéty. Ako to astronómovia zistili? Na najbližších hviezdach spozorovali pohyby spôsobené gravitáciou (príťažlivosťou) neviditeľných telies.

Fyzikálne podmienky na niektorých z nich môžu byť vhodné pre vznik života. Pokrokoví vedci sa už dávno zhodli v tom, že život nie je výsadou našej Zeme; že v podobnej forme určite existuje na mnohých miestach vo vesmíre.

Pravdepodobne nevyzerá tak, ako ho popisuje Vladimír Babula vo svojom fantastickom románe. Spisovateľ-fantasta nie je však biblický prorok. Účelom fantastických románov nie je vykresliť dokonalý obraz budúcnosti, ale ukázať skvelé perspektívy ľudstva.

Dobre, poviete si. Kto neverí, nech tam uteká. Ale ako sa na trojhviezdu Centaura dostať, keď i svetlo ta letí vyše štyroch rokov.

Na túto otázku vám najlepšie odpovie opäť známy sovietsky vedec Sternfeld:

„Ovládnutie svetového priestoru je i v hraniciach slnečnej sústavy nesmierne obťažný problém. Dosiahnuť hviezdy, t. j. iné slnká, je pre súčasnú techniku problém úplne neriešiteľný.

I keby bolo možné uskutočniť cestu k najbližším hviezdam najväčšími rýchlosťami, ktoré možno pomocou prístupných pohonných látok dosiahnuť, stačil by ľudský život len na nepatrnú časť takej cesty.

Predpokladajme totiž, že by sa nám podarilo postaviť takú kozmickú loď, ktorá by bola schopná uniesť stokrát väčšie množstvo pohonných hmôt, ako sama váži, a že výtoková rýchlosť dosiahne 4 km/sec. Predpokladajme ďalej, že na loď nepôsobí ani zemská, ani slnečná príťažlivosť. Za týchto podmienok dokáže loď dosiahnuť vo voľnom priestore po spotrebovaní všetkých pohonných hmôt rýchlosť 66 312 km/ hod. Myslime si, že sa cestovatelia vydajú touto rýchlosťou zo Zeme k stálici Proxima v súhvezdí Centaura. Ak poletia 70 rokov touto rýchlosťou, prejdú len jednu tisícinu cesty.

Aby sa čas letu podstatne skrátil, musí sa zrejme značne zvýšiť rýchlosť lode. Je také zvýšenie možné, i keď hádam až v budúcnosti?

Súčasná fyzika došla, ako je známe, k uzáveru o ekvivalencii masy a energie, z ktorého vyplýva, že hmota má v sebe zásoby obrovskej energie. Podľa teórie relativity obsahuje 1 kg akejkoľvek hmoty fantastické množstvo energie, rovné 9×1023 ergov. To umožňuje aspoň predstaviť si „fotónovú“ raketu, ktorá by vyvrhovala miesto prúdu plynov veľmi mocný prúd svetla, vznikajúci spotrebou hmoty, a ktorá by sa pohybovala reaktívnym účinkom tohto svetelného prúdu. Rýchlosti, ktoré by mohla dosiahnuť taká raketa, sú obrovské.

V tejto súvislosti poznamenajme vopred, že niet rýchlosti, ktorú by ľudský organizmus za istých podmienok nezniesol. Vari nás obťažuje čo len trošku napríklad otáčanie Zeme okolo vlastnej osi? A predsa je obvodová rýchlosť tohto pohybu na rovníku 1675 km/hod. Znepokojuje nás pohyb Zeme okolo Slnka, keď jeho rýchlosť presahuje 100 000 km/hod.? Pozorujeme pohyb celej našej slnečnej sústavy vo svetovom priestore, ktorý sa deje rýchlosťou 7o 000 km/ hod.? Ak zovšeobecníme skúsenosti, ktoré fyzika nahromadila, môžeme tvrdiť, že ľudský organizmus je schopný zniesť bez nebezpečenstva akokoľvek rýchly pohyb. Podmienkou tu, pravda, je, ako už bolo povedané prv, aby pohyb bol priamočiary a aby preťaženie neprevyšovalo pri dlhšom trvaní pohybu normálnu tiaž v terestrických podmienkach. To jest zrýchlenie alebo spomalenie kozmickej lode nesmie prekročiť približné 10 m/sec.

V takých podmienkach sa bude človek cítiť ako na Zemi.

Keby pohyb kozmickej lode bol v prvej polovici cesty medziplanétnym priestorom zrýchlený a v druhej polovici spomalený, zastavila by sa kozmická loď práve v cieli cesty. Ak zanedbávame gravitačné pole nebeských telies, bolo by možné za uvedených podmienok prekonať strednú vzdialenosť medzi Zemou a Mesiacom za tri a pol minúty.

Za tých istých podmienok by let zo Zeme na Slnko (149 500 000 km — takzvaná astronomická jednotka dĺžky) vyžadoval asi tri dni a let na najvzdialenejšiu planétu našej slnečnej sústavy — na Pluta — by trval asi osemnásť dní.

Teraz si myslime, že kozmická loď sa pohybuje po priamke za hranicami slnečnej sústavy k nejakej hviezde a predpokladajme, že loď môže dosiahnuť rýchlosť 290 000 km/sek. Zanedbávame vplyv slnečného gravitačného poľa, čo je pri takej ceste celkom prípustné, a vypočítame čas, potrebný na dosiahnutie uvedenej rýchlosti, a vzdialenosť, ktorú kozmická loď za tento čas prekoná. Keby sme v tomto výpočte použili vzorce klasickej mechaniky, dostali by sme výsledok, že pri zrýchlení 10 m/sek. by sa rýchlosť 290 000 km/sek. dosiahla za 29 000 000 sekúnd (to je asi za 336 dní), a že by koz mická loď za tento čas prekonala vzdialenosť 0,44 svetelného roku. No pri rýchlostiach blízkych rýchlosti svetla nemožno použiť zákony klasickej mechaniky. Pri týchto rýchlostiach treba robiť všetky výpočty podľa formulí teórie relativity; potom vyjde, že hľadaný čas je 114 026 000 sekúnd (to je asi 1320 dní) a hľadaná vzdialenosť 2786 svetelných rokov. Ten istý čas je potrebný na zastavenie kozmickej lode. Za predpokladov, za ktorých bol urobený výpočet, by teda kozmická loď mohla prekonať za 7227 tropických rokov vzdialenosť rovnú 5572 svetelných rokov. Len dve hviezdy sú v takom dosahu, Proxima a Alfa, obidve v súhvezdí Centaura.

Teda takto by bolo možno v prijateľnom čase dosiahnuť hviezdy, ktoré sú najbližšie k Zemi, keby sa uprostred cesty dosiahla rýchlosť 290 000 km/sek.

Koľko hmoty sa na to spotrebuje?

Ukazuje sa, že spotreba je obrovská. Do cieľa doletí len jedna šesťdesiatina hmoty fotónovej rakety a naspäť na Zem ešte znova šesťdesiatkrát menej. Pri takej spotrebe hmoty nám ani jedna fotónová raketa neumožní návštevu najbližších hviezd, lebo nie je mysliteľné postaviť raketu o váhe tisíckrát menšej, ako je váha pohonných hmôt, ktoré raketa má niesť so sebou.

Ale je jednoduchý spôsob, ako znížiť spotrebu pohonných hmôt. Motor fotónovej rakety totiž nemusí byť po celú cestu v činnosti. Je možné využiť ho na začiatku letu pri rozbehu, napríklad do rýchlosti 100 000 km/sek., potom ho vypnúť, ďalej letieť zotrvačnosťou a iba na konci letu ho opäť zapnúť na brzdenie. Je pravda, že pri takom lete sa čas cesty predĺži, napriek tomu však môžeme ostať v niektorých prípadoch v hraniciach ľudského života.

Myslime si napríklad, že naša fotónová raketa smeruje k hviezde Proxima v súhvezdí Centaura. Nariadime motor tak, aby rýchlosť rástla o 10 m za každú sekundu. V rakete bude teda po celý čas, v ktorom bude motor pracovať, normálne preťaženie, na ktoré je človek zvyknutý. Na konci 123. dňa dosiahne raketa letovú rýchlosť 100 000 km/sek., a pritom by nepreletela oveľa viac ako 1 % cesty. Slnečný lúč by túto cestu vykonal za 21 dní a 2 1/2 hodiny.

Keď raketa dosiahne rýchlosť 100 000 km/sek., bude sa pohybovať 12 rokov a sto šesťdesiatdeväť dní zotrvačnosťou, nato sa opäť zapne motor; teraz na to, aby raketu brzdil. Slnečný lúč by preletel celú vzdialenosť, ktorú raketa až dosiaľ prekonala; za 4 roky a 2 1/2 mesiaca.

Ešte sto dvadsaťtri dní, v ktorých sa let brzdí, a raketa dosiahne vytýčený cieľ. Keby mal motor rakety účinnosť rovnú jednej, spotreboval by až sem polovicu počiatočnej hmoty rakety. Celá cesta by teda zatiaľ trvala trinásť rokov a päťdesiat dní.

Cesta naspäť zaberie ten istý čas, pričom pomer počiatočnej a konečnej hmoty lode bude opäť 2: 1. Pri návrate na Zem bude teda hmota lode štyri razy menšia, ako bola vo chvíli odletu zo Zeme.

Keby sa fotónová raketa pohybovala pri rozbehu a pri brzdení so zrýchlením? prípadne spomalením 20 m/sek2., celkový čas cesty by sa tým skrátil len nepatrne. V našom prípade by napríklad raketa dosiahla cieľ o 115 dní, 11 hodín a 24 minút prv ako za pôvodných letových podmienok. Spotreba látok by bola bez ohľadu na zrýchlenie a spomalenie pohybu rovnaká.

Je prirodzené, že také projekty nemožno uskutočniť technikou najbližšej budúcnosti. Dotkli sme sa ich len ako perspektív, ktoré sa otvárajú ľudským možnostiam.“

Táto stať bola napísaná v čase, keď ešte nebol dokázaný antiprotón. Objavom antiprotónu — negatívnej hmoty — otvárajú sa pred ľudstvom nové perspektívy, lebo antihmota pri styku s pozitívnou hmotou uvoľňuje obrovskú energiu v podobe žiarenia. A žiarenie, ako vraví i Sternfeld, bude pravdepodobne pohonnou silou medzihviezdneho korábu.

Ostáva nám ešte jedna nezodpovedaná otázka:

Je možno ovplyvniť gravitáciu, ako sa o to pokúsil doktor Zajac v Babulovom fantastickom románe?

Na túto otázku nám ešte veda nedáva odpoveď, lebo gravitácia ešte nie je dokonale preskúmaná. Pred nedávnom prebehla novinami zpráva, že odrazu v niekoľkých krajinách súčasne pokúšajú sa vedci ovládať gravitáciu, ale výsledky pokusov nie sú známe.

Isté je, že medzi elektrickým a gravitačným poľom existuje určitá podobnosť.

A na záver: Dnes stojíme len na prahu atómového veku. Atómová energia nám dáva dosiaľ netušené možnosti. Čo bolo včera utópiou, stáva sa dnes skutočnosťou. Človek nakoniec ovládne prírodu na Zemi a dobyje i vesmír. Dnes už o tom niet pochybnosti.

A fantastické romány, postavené na vedeckom podklade, odkrývajú závoj budúcnosti a umožňujú nám aspoň nazrieť do nádherných zajtrajškov.

Antarktída je pevnina, ktorá sa rozprestiera okolo južného zemského pólu.

Antiprotón je nedávno objavená jaderná častica rovnakej hmoty ako protón, ale elektricky záporná. Bol získaný bombardovaním medeného terča protónmi urýchlenými energiou 6,3 miliardy elektrónvoltov.

Astrogravimeter je prístroj budúcnosti, ktorým sa bude merať v medziplanétnom priestore veľkosť príťažlivosti rôznych kozmických telies.

Astronautika alebo kozmonautika je náuka o letoch do vesmíru.

Atmosféra., ovzdušie, je plynový obal našej zemegule. Nemožno ju ohraničiť presnou vzdialenosťou, pretože vzduch do výšky ustavične redne. Rozdeľujeme ju na niekoľko vrstiev: najnižšia — troposféra — siaha do výšky asi 10 km, po nej do výšky 80 km je stratosféra, nad ňou ionosféra a nad výškou 300 km je exosféra s plynmi takými riedkymi, že prevýši naše najdokonalejšie vákuum.

Biologická smrť — neodvratný koniec ľudského organizmu, lebo nastáva rozpad tkanív a buniek — predovšetkým v mozgu — a úplne mizne látková výmena. V tomto stave je oživenie životných funkcií nemožné.

Cyklotrón je jedným z klasických urýchľovačov elektricky nabitých častíc. Možno ním urýchľovať elektricky kladné častice, najmä protóny, jadrá ťažkého vodíka, častice alfa (héliového jadra) a p. Pôvodné lineárne urýchľovače používali vysokých napätí až niekoľko miliónov voltov. Cyklotrón pracuje s nevysokým napätím. Striedavým na pätím o vysokom kmitočte sa nabíjajú dve duté elektródy, pripomínajúce dve polovice plochej škatule od konzervy krížom rozrezané. Kladná častica sa vtiahne do zápornej polovice, ale vplyvom magnetického poľa v nej prebehne polokružnicou, je vtiahnutá do druhej, až nadobudne takú rýchlosť, že po obvode vyletí otvorom von. Detektor znamená obecne zariadenie, ktoré niečo odhaľuje, odkrýva. Najviacej sa tento názov vžil pre detektory rádiových vĺn, najmä pre detektory krištáľové, ktoré tým, že prepustia vysokofrekvenčné prúdy z antény iba jedným smerom, umožňujú zachytiť slúchadlami rádiové vysielame.

Elektrónka (predtým „rádiolampa“) je typickým príkladom zariadenia, kde nepatrnou energiou môžeme citlivo riadiť prúd energie mnohomiliónkrát väčšiu. Vo vzduchoprázdnej banke je umiestená žhavená katóda, z ktorej vychádzajú elektróny a smerujú ku kladnej katóde, ktorá býva vytvorená v podobe dutého valca okolo katódy. Tomuto prúdu sa stavia do cesty drôtená špirálka — mriežka. Kým je mriežka kladná, neprekáža elektrónom. Ak jej však dáme záporné napätie, odpudzuje elektróny, a tým prúd brzdí, prípadne celkom uzavrie. Vyvinuli sa rôzne, veľmi zložité typy elektrónok, ktoré slúžia jednak ako zosilňovače, jednak ako detektory elektromagnetických vĺn alebo ako budiče elektrických kmitov, oscilátory.

Elektróny patria k základným elementárnym časticiam hmoty. Každý atóm má jadro, zložené z kladných protónov a z neutrónov, okolo jadra obieha v pomerne veľkej vzdialenosti rovnaký počet záporných elektrónov, koľko má jadro protónov. Hmota elektrónov je temer dvetisíckrát menšia ako hmota protónu. Elektróny sa môžu za určitých okolností pohybovať samy hmotou alebo vzduchoprázdnym priestorom. Prúd elektrónov je elektrický prúd. Rôzne prístroje založené na pohybe elektrónov (elektrónky, obrazovky, fotónky) sú dnes podkladom nového významného odboru techniky — elektroniky.

Fotónový pohon je nateraz smelým snom kozmonautiky. Ako je známe, závisí ťah raketového motora na hmote vystreľovaných plynov a ich rýchlosti. Lenže do dnešného dňa boli dosiahnuté výtokové rýchlosti iba okolo 4000 m za sekundu. Pretože svetlo, ktoré si môžeme predstaviť ako prúd jemných častíc — fotónov — má rýchlosť 300 miliónov metrov za sekundu, javí sa lákavou myšlienka použiť miesto žeravých plynov vystreľované fotóny, čiže mocný zdroj svetla. Že i slnečné svetlo pôsobí tlakom na osvetľované telesá, je dokázané už dávno. Je teda problém fotónového pohonu teoreticky odôvodnený, ale dosiaľ nepoznáme zariadenie, ktorým by bolo možné uskutočniť ho.

Geológia je veda, ktorá sa zaoberá skúmaním zloženia najvrchnejších, priamemu pozorovaniu prístupných vrstiev zemskej kôry.

Gravimeter je prístroj, ktorým sa meria veľkosť i zmeny gravitácie, príťažlivosti zemskej.

Tá je na rôznych miestach zemegule rôzna, je väčšia na póloch, ktoré sú bližšie k stredu Zeme, menšia na rovníku, kde proti príťažlivosti Zeme pôsobí odstredivá sila. Ale aj ináč je nerovnomerne rozdelená, zvyšujú ju napríklad ložiská ťažkých nerastov. Mení sa i s časom, napríklad pôsobením príťažlivosti Slnka a Mesiaca. Normálne teda gravimetre slúžia na vyhľadávanie ťažkých kovov alebo naopak zase nafty.