Harry Potter a Polovičný princ

1 Ten druhý minister

Blížila sa polnoc, premiér sedel vo svojej kancelárii sám a čítal dlhý zápis, obsah ktorého sa mu prevaľoval v mozgu bez toho, aby po sebe zanechal hoci najmenšiu zmysluplnú stopu. Čakal na telefonát prezidenta vzdialenej krajiny a kým rozmýšľal, kedy ten mizerný chlapík zavolá, a usiloval sa potlačiť nepríjemné spomienky na veľmi dlhý, únavný a ťažký týždeň, nezostávalo mu v hlave veľa miesta pre niečo iné. Čím úpornejšie sa usiloval sústrediť na popísanú stránku pred sebou, tým jasnejšie sa pred ním vynárala zlomyseľná tvár jedného z politických protivníkov. Práve tento rival vystúpil dnes v správach a nielenže vymenoval všetky strašné udalosti, ktoré sa prihodili minulý týždeň (akoby bolo potrebné pripomínať ich), ale aj vysvetľoval, prečo každú zavinila vláda.

Premiéroví sa zrýchlil pulz už len pri pomyslení na tieto obvinenia, pretože neboli ani spravodlivé, ani pravdivé. Ako, preboha, mala vláda zabrániť zrúteniu toho mosta? Náznaky v médiách, že vláda neinvestuje dostatočné finančné prostriedky, boli nehorázne. Most nemal ani desať rokov a ani najväčší odborníci nevedeli vysvetliť, prečo sa zlomil presne napoly a desiatky áut popadali do rieky pod ním. A ako sa niekto opovažuje predpokladať, že tie dve ohavné, na verejnosti toľko pretriasané vraždy zapríčinil nedostatok policajtov? Alebo že vláda mala nejako predvídať vznik čudného hurikánu na západe krajiny, ktorý spôsobil toľké škody na životoch a majetku? A je to naozaj jeho chyba, že Herbert Chorley, jeden z jeho zástupcov, sa práve tento týždeň správal tak nezvyčajne, že bude teraz tráviť oveľa viac času so svojou rodinou?

„V krajine zavládla pochmúrna nálada,“ uzavrel protivník, sotva skrývajúc úškrn.

Nanešťastie mal úplnú pravdu. Aj premiér to cítil. Ľudia naozaj vyzerali nešťastnejšie než zvyčajne. Ešte aj počasie bolo pochmúrne. Studené hmly uprostred júla… to nie je v poriadku, to nie je normálne…

Prevrátil druhú stránku záznamu, pozeral, koľko je ešte do konca, a vzdal to. Vystrel ruky nad hlavu a smutne sa rozhliadol po kancelárii. Bola to pekná miestnosť s elegantným mramorovým kozubom oproti vysokým posuvným oknám, pevne zatvoreným, aby dnu neprenikol na toto obdobie nezvyčajný chlad. Premiéra trochu striaslo, vstal, podišiel k oknám a hľadel na hmlu, ktorá sa tisla na sklo. Práve vtedy, keď stál chrbtom do miestnosti, začul za sebou tiché zakašľanie.

Zmeravel zoči-voči vlastnému vyľakanému odrazu v tmavom skle. Poznal to zakašľanie. Už ho počul. Veľmi pomaly sa otočil do prázdnej miestnosti.

„Prosím?“ spýtal sa a usiloval sa, aby to znelo statočne, i keď sa tak necítil.

Nakrátko si dovolil márne sa nádejať, že sa nikto neohlási. Hlas však odpovedal ihneď. Ostrý, rozhodný hlas, ktorý znel, akoby čítal pripravené vyhlásenie. Vychádzal – ako premiér vedel pri prvom zakašľaní – z malej a špinavej olejomaľby vo vzdialenom kúte miestnosti, z portrétu malého muža v dlhovlasej striebornej parochni pripomínajúceho žabu.

„Premiéroví muklov. Naliehavo sa musíme stretnúť. Odpovedzte láskavo ihneď. S pozdravom Fudge.“ Muž na obraze spýtavo pozrel na premiéra.

„Ehm, viete…“ odpovedal premiér, „mne sa to teraz veľmi nehodí… čakám na jeden telefonát, od prezidenta…“

„To sa dá preložiť,“ ihneď odvetil portrét. Premiéra sa zmocnila úzkosť. Toho sa obával.

„Ale ja som dúfal, že sa porozprávame o…“

„Zariadime, aby prezident zabudol, že vám mal zavolať. Namiesto toho zavolá zajtra večer,“ povedal malý muž. „Láskavo, prosím, ihneď odpovedzte pánu Fudgeovi.“

„Ja… no tak dobre,“ slabým hlasom súhlasil premiér. „Áno, stretnem sa s pánom Fudgeom.“

Rýchlo sa vracal k stolu, pričom si naprával viazanku. Ledva si sadol a nasadil, ako dúfal, uvoľnený a nenútený výraz, už v prázdnom ohnisku mramorového kozuba vzbĺkli jasnozelené plamene. Hľadel na ne a usiloval sa nedať najavo ani najmenšie prekvapenie či strach, keď sa v plameňoch zjavil objemný muž a vrtel sa rýchlo ako detský vĺčik. Vzápätí vyliezol na elegantný starožitný koberec a oprášil si rukávy dlhého plášťa s tenkými pásikmi a v ruke držal citrónovozelený klobúk.

„Á… pán premiér,“ oslovil ho žoviálne Kornelius Fudge a kráčal k nemu s natiahnutou rukou. „Som rád, že vás zase vidím.“

Premiér by nemohol vrátiť tento kompliment úprimne, nuž nepovedal nič. Ani zďaleka ho netešilo, že vidí Fudgea, veď jeho občasné zjavenia vo všeobecnosti znamenali, že sa dopočuje nejaké zlé správy, nehovoriac o tom, že už samotný jeho príchod v premiéroví vyvolával prinajmenšom znepokojenie. Fudge bol očividne ustaraný. Bol chudší, plešatejší a popolavejší a tvár mal ako pokrčenú. Premiér už videl takto vyzerajúcich politikov a nikdy to neveštilo nič dobré.

„Ako vám môžem pomôcť?“ spýtal sa a veľmi krátko potriasol Fudgeovi rukou a ukázal mu na najtvrdšiu stoličku pred stolom.

„Ani neviem, kde mám začať,“ zahundral Fudge, pritiahol si stoličku, sadol si a zelený klobúk si položil na kolená. „To bol týždeň, to bol týždeň…“

„Aj vy ste mali zlý týždeň?“ upnuto sa spýtal premiér, dúfajúc, že tými slovami dá najavo, že už má toho na tanieri dosť aj bez toho, aby mu Fudge ešte niečo priložil.

„Áno, pravdaže,“ Fudge si unavene pošúchal oči a mrzuto pozrel na premiéra. „Mal som rovnaký týždeň ako vy, pán premiér. Brockdalský most… vražda Bonesovej a Vanceovej… a to nespomínam ten rozruch na západe krajiny…“

„Vy… ehm… vaši… chcem povedať, niektorí vaši ľudia boli tiež zapojení do… do tých záležitostí?“

Fudge uprel na premiéra dosť prísny pohľad.

„Samozrejme. Určite ste si uvedomili, čo sa deje.“

„Ja…“ zaváhal premiér.

Práve pre toto správanie tak veľmi nemal rád Fudgeove návštevy. Napokon, je predsa premiér a nepáči sa mu, keď sa k nemu niekto správa ako k hlúpemu školákovi. Lenže tak to bolo od prvého stretnutia s Fudgeom, hneď v prvý večer v kresle premiéra. Spomínal si na to, akoby to bolo včera, a vedel, že ho tá spomienka bude prenasledovať až do smrti.

Stál v tejto kancelárii celkom sám a vychutnával víťazstvo po toľkých rokoch snívania a intríg, keď za sebou začul zakašľanie, presne také ako dnes večer, a keď sa obrátil, zistil, že sa s ním rozpráva ten nepekný malý portrét a oznamuje mu, že sa práve chystá prísť a predstaviť minister mágie.

Prirodzene, myslel si, že dlhá volebná kampaň i napätie narušili jeho duševné zdravie. Na smrť ho vydesilo, že sa s ním rozpráva portrét, hoci to nebolo nič v porovnaní s tým, keď samozvaný hosť vyskočil z kozuba a podával mu ruku. Mlčky počúval Fudgeovo láskavé vysvetľovanie, že po celom svete v tajnosti stále žijú čarodejníci a čarodejnice, a jeho ubezpečenie, že si s tým nemusí zaťažovať hlavu, lebo za celé čarodejnícke spoločenstvo zodpovedá Ministerstvo mágie a to sa stará o to, aby sa o nich nečarodejnícke obyvateľstvo nedozvedelo. Ako Fudge povedal, je to ťažká úloha, ktorá zahŕňa všetko možné od kontroly zodpovedného používania lietajúcich metiel až po reguláciu populácie drakov (premiér si spomenul, ako sa v tomto okamihu chytil stola, aby sa udržal na nohách). Potom Fudge otcovsky potľapkal ešte stále nemého premiéra po pleci.

„Niet sa čoho báť,“ upokojoval ho. „Je pravdepodobné, že sa nikdy viac neuvidíme. Dovolím si vás obťažovať, iba ak by sa u nás dialo niečo skutočne vážne, niečo, čo pravdepodobne ovplyvní aj muklov – vlastne mal by som povedať nečarodejnícku verejnosť. Inak sa riadime zásadou ži a nechaj žiť. A musím povedať, že to zvládate oveľa lepšie než váš predchodca. Ten sa pokúsil vyhodiť ma von oknom a myslel si, že som podvodník, ktorého poslala opozícia.“

Vtedy sa premiéroví konečne vrátila reč.

„Ale vy ste… vy nie ste podvodník?“

Bola to jeho posledná zúfalá nádej.

„Nie,“ vľúdne odvetil Fudge. „Žiaľ, nie. Pozrite.“

Nato premenil premiérovu šálku na pieskomila.

„Ale,“ priškrtene sa ozval premiér a hľadel, ako mu jeho šálka v podobe hlodavca obhrýza roh prejavu, „ale prečo mi nikto nepovedal…“

„Minister mágie sa odhalí iba úradujúcemu premiéroví,“ vysvetľoval Fudge a strčil si prútik zase do kabáta. „Domnievame sa, že je lepšie zachovávať utajenie.“

„Ale prečo ma teda neupozornil predchádzajúci premiér?“ zabľabotal ministerský predseda.

Nato sa Fudge zasmial.

„Môj drahý pán premiér, a vy to niekedy niekomu poviete?“

Fudge so smiechom hodil do ohniska nejaký prášok, vstúpil do smaragdovozelených plameňov a zmizol, len to tak zasvišťalo. Premiér tam ostal stáť celkom nehybne a uvedomil si, že by sa nikdy, pokiaľ bude žiť, neodvážil spomenúť toto stretnutie ani živej duši, lebo veď kto by mu na tomto šírom svete uveril?

Chvíľu trvalo, kým sa z toho šoku spamätal. Istý čas sa usiloval sám seba presvedčiť, že Fudge bol vlastne iba halucinácia spôsobená nedostatkom spánku v období vyčerpávajúcej predvolebnej kampane. Márne sa pokúšal zbaviť všetkého, čo by mu pripomínalo toto nepríjemné stretnutie. Pieskomila daroval svojej natešenej neteri a osobnému tajomníkovi prikázal, aby portrét škaredého chlapíka, ktorý oznámil Fudgeov príchod, zvesil. Na premiérovo zdesenie sa však ukázalo, že obraz sa nedá odstrániť. Niekoľko tesárov, murárov, jeden historik umenia i minister financií sa neúspešne pokúšali strhnúť portrét zo steny, až to premiér napokon vzdal a usiloval sa dúfať, že olejomaľba sa nepohne a bude mlčať po zvyšok jeho funkčného obdobia. Občas by bol aj prisahal, že kútikom oka zachytil, ako obyvateľ obrazu zazíval alebo si škrabká nos, dokonca raz či dva razy jednoducho odišiel z rámu a na plátne zostala po ňom iba šmuha vo farbe blata. Naučil sa však nehľadieť na ten obraz a vždy, keď sa niečo také stalo, tvrdo sám seba presviedčal, že ho klamal zrak.

Potom raz pred tromi rokmi, v jeden večer podobný dnešnému, keď bol premiér v kancelárii sám, portrét znova ohlásil Fudgeov príchod. Ten vyskočil z kozuba celý premočený, až z neho kvapkalo, a bol značne vystrašený. Kým sa ho premiér stihol spýtať, prečo mu okvapkáva celé sídlo, Fudge spustil o nejakom väzňovi, jakživ o ňom premiér nepočul, o nejakom chlapíkovi menom Seriózny Black, ďalej spomenul čosi ako Rokfort a nejakého chlapca, ktorý sa volal Harry Potter, ale premiér z toho vonkoncom nič nechápal.

„… práve idem z Azkabanu,“ dychčal Fudge a vylial si z okraja klobúka do vrecka značné množstvo vody. „Viete, to je uprostred Severného mora, bol to nepríjemný let… dementori sú rozčúlení…“ striasol sa, „nikdy predtým im nikto neutiekol. Skrátka, prišiel som za vami, pán premiér. Black je známy ako zabijak muklov a možno uvažuje, že sa opäť pridá k Veď-Viete-Ku-Komu… ale, pravdaže, veď vy ani neviete, kto je Veď-Viete-Kto!“ Chvíľu beznádejne hľadel na premiéra a potom povedal. „Tak dobre, sadnite si, sadnite, radšej vás so všetkým oboznámim… dáme si whisky…“

Premiérovi sa vôbec nepáčilo, že mu niekto v jeho vlastnej kancelárii kázal sadnúť si, nehovoriac o tom, že mu ponúka jeho vlastnú whisky, ale napriek tomu si sadol. Fudge vytiahol prútik, z ničoho nič vyčaril dva veľké poháre plné jantárovej tekutiny, jeden strčil premiérovi do ruky a pritiahol si stoličku.

Fudge rozprával vyše hodiny. V jednom okamihu odmietal vysloviť isté meno nahlas, a tak ho napísal na kus pergamenu, ktorý strčil premiérovi do voľnej ruky. Keď sa nakoniec Fudge postavil a chystal sa odísť, vstal aj premiér.

„Takže vy si myslíte, že…“ prižmúril oči, aby prečítal meno, čo držal v ľavej ruke, „lord Volde…“

„Ten-Koho-Netreba-Menovať!“ zavrčal Fudge.

„Prepáčte… myslíte si, že Ten-Koho-Netreba-Menovať ešte žije?“

„Nuž, Dumbledore to tvrdí,“ povedal Fudge a zapínal si pásikavý plášť pod bradou, „ale nikdy sme ho nenašli. Podľa mňa nie je nebezpečný, pokiaľ nezíska podporu, takže by sme sa mali obávať skôr Blacka. Tak teda zverejníte to upozornenie? Výborne. Dúfajme, že sa už neuvidíme, pán premiér! Dobrú noc!“

No videli sa znova. Ani nie o rok sa vyčerpaný Fudge sčista-jasna zjavil vo vládnej zasadačke, aby premiéra informoval, že sa vyskytli nejaké problémy na svetovom pohári v nejakom metobale (či tak nejako to znelo) a že sa do toho „zaplietlo“ niekoľko muklov, ale nech to premiéra netrápi, a fakt, že videli znamenie Veď-Viete-Koho, neznamená nič. Fudge si je vraj istý, že je to ojedinelá zrážka a Kancelária pre vzťahy s muklami zatiaľ, kým sa oni dvaja rozprávajú, zariaďuje všetky príslušné úpravy pamäti.

„Och, skoro som zabudol,“ dodal Fudge. „Dovážame zo zahraničia na Trojčarodejnícky turnaj troch drakov a sfingu. Rutinná záležitosť, ale Oddelenie pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov mi oznámilo, že ak privážame do krajiny veľmi nebezpečné tvory, podľa pravidiel vás o tom musíme informovať.“

„Ja… čo?… Drakov?“ vyprskol premiér.

„Áno, troch,“ potvrdil Fudge. „A sfingu. No tak vám prajem pekný deň.“

Premiér márne dúfal, že draky a sfingy budú to najhoršie. Kdeže. Ani nie o dva roky Fudge znova vyskočil z ohňa, tentoraz so správou o masovom úteku z Azkabanu.

„Masový útek?“ zachrípnuto zopakoval premiér.

„Nemusíte sa znepokojovať! Nemusíte sa znepokojovať!“ kričal Fudge už s jednou nohou v plameňoch. „Onedlho ich dostaneme – len som si myslel, že by ste o tom mali vedieť.“

A prv než premiér stihol vykríknuť – počkajte chvíľu! Fudge zmizol v spŕške zelených iskier.

Nech si tlač a opozícia hovorili, čo chceli, premiér nebol nijaký hlupák. Neuniklo jeho pozornosti, že napriek Fudgeovým ubezpečeniam pri ich prvom stretnutí sa teraz stretávali dosť často a Fudge bol na každej ďalšej návšteve čoraz nervóznejší. Hoci na ministra mágie (či na toho druhého ministra, ako vždy Fudgea v duchu volal) myslel nerád, nemohol sa ubrániť obavám, že keď sa zjaví nabudúce, prinesie ešte horšie správy. Preto pohľad na Fudgea znovu vystupujúceho z ohňa, neupraveného a vystrašeného a nepríjemne prekvapeného, že premiér nevie, prečo tu vlastne je, bolo možno to najhoršie, čo sa prihodilo v tomto hroznom týždni.

„Ako mám vedieť, čo sa deje v… v spoločenstve čarodejníkov?“ odsekol teraz premiér. „Musím spravovať krajinu a teraz mám dosť starostí aj bez…“

„Trápia nás tie isté starosti,“ skočil mu do reči Fudge. „Brockdalský most nebol opotrebovaný. A tamto nebol iba hurikán. A tie vraždy, to nebola práca muklov. A rodina Herberta Chorleyho by bola bezpečnejšia bez neho. Teraz zariaďujeme jeho prevoz do Nemocnice svätého Munga pre čarovné choroby a zranenia. Presun by sa mal uskutočniť dnes.“

„Čo to… obávam sa… Čože?“ vyhŕkol premiér.

Fudge sa zhlboka nadýchol a povedal: „Je mi veľmi ľúto, pán premiér, ale musím vám povedať, že sa vrátil. Ten-Koho-Netreba-Menovať sa vrátil!“

„Vrátil? Keď hovoríte vrátil… je živý? Myslím teda…“

Premiér lovil v pamäti podrobnosti z ich strašného rozhovoru spred troch rokov, keď ho Fudge informoval o najobávanejšom čarodejníkovi, páchateľovi tisícky hrozných zločinov, ktorý pred pätnástimi rokmi záhadne zmizol.

„Áno, živý,“ potvrdil Fudge. „Teda vlastne neviem – je osoba živá, ak ju nemožno zabiť? Celkom tomu nerozumiem a Dumbledore to poriadne nevysvetlí – ale, skrátka, má telo, chodí, rozpráva a zabíja a tak… myslím, pre účely nášho rozhovoru je živý.“

Premiér nevedel, čo na to povedať, ale zo zvyku chcel pôsobiť ako informovaný o všetkom, čo sa kde vynorilo, preto sa chytal každého detailu, ktorý si pamätal z predchádzajúcich rozhovorov.

„Je Seriózny Black s… no… s Tým-Koho-Netreba-Menovať?“

„Black? Black?“ roztržito opakoval Fudge a rýchlo krútil klobúkom v prstoch. „Myslíte Siriusa Blacka? Pri Merlinovej brade, nie. Black je mŕtvy. Vysvitlo, že pri Blackovi sme… ehm… sa mýlili. Bol nevinný. A nebol ani spojencom Toho-Koho-Netreba-Menovať. Totiž,“ dodal obranne a krútil klobúkom ešte rýchlejšie, „všetky dôkazy ukazovali… mali sme viac ako päťdesiat očitých svedkov – no skrátka, ako hovorím, je mŕtvy. V skutočnosti ho zavraždili. V priestoroch Ministerstva mágie. Bude vyšetrovanie…“

Na vlastné prekvapenie premiéroví prišlo v tomto bode na chvíľku Fudgea ľúto. Ľútosť však takmer vzápätí zatienila samoľúbosť pri pomyslení, že hoci on sa nevie vynárať z kozubov, za jeho pôsobenia sa nikdy nestala vražda v nijakom z ministerstiev. Aspoň zatiaľ nie…

Kým si premiér potajomky zaklopal na drevo, Fudge pokračoval. „Lenže Black je už stará záležitosť. Vec sa má tak, že sme momentálne vo vojne, pán premiér, a treba podniknúť kroky.“

„Vo vojne?“ zopakoval premiér nervózne. „To ste sa trochu zveličene vyjadrili.“

„K Tomu-Koho-Netreba-Menovať sa teraz pridali tí stúpenci, ktorí v januári utiekli z Azkabanu,“ vysvetľoval Fudge, hovoril čoraz rýchlejšie a krútil klobúkom tak rýchlo, až bolo vidieť iba zelenú škvrnu. „Odkedy sa prestali skrývať, pôsobia skazu. Brockdalský most – to je jeho dielo, pán premiér, pohrozil masovým vraždením muklov, ak mu neustúpim, a…“

„Panebože, takže to je vaša vina, že zahynuli všetci tí ľudia, a ja musím odpovedať na otázky o zhrdzavených lanách a rozpínacích spojoch a o ktoviečom ešte!“ zúrivo zvolal premiér.

„Moja vina!“ Fudge očervenel. „Chcete mi povedať, že vy by ste pred takým vydieraním kapitulovali?“

„Možno nie,“ premiér vstal a prechádzal sa po miestnosti, „no vynaložil by som všetko úsilie, aby som tých vydieračov chytil prv, než by spáchali také zverstvo!“

„Naozaj si myslíte, že ja som už všetko úsilie nevynaložil?“ rozhorčene sa spytoval Fudge. „Každý auror na ministerstve sa pokúšal – a pokúša sa – nájsť ho a pozatýkať jeho prívržencov, lenže náhodou hovoríme o jednom z najmocnejších čarodejníkov všetkých čias, o čarodejníkovi, ktorý uniká dolapeniu skoro tri desaťročia!“

„Takže mi, predpokladám, teraz ešte poviete, že spôsobil aj ten hurikán na západe?“ spýtal sa premiér, v ktorom s každým krokom stúpala zlosť. Dovádzalo ho do zúrivosti, že odhalil príčinu všetkých tých strašných katastrof, a nemôže ju oznámiť verejnosti, čo je skoro horšie, než keby za to napokon predsa len mohla vláda.

„To nebol nijaký hurikán,“ nešťastne šepol Fudge.

„Prosím?“ vyštekol premiér a teraz už doslova dupal. „Stromy vyvrátené z koreňov, strhnuté strechy, ohnuté kandelábre, strašné zranenia…“

„To boli smrťožrúti,“ vysvetľoval Fudge. „Stúpenci Toho-Koho-Netreba-Menovať. A… a máme podozrenie, že v tom majú prsty aj obri.“

Premiér prestal pochodovať, ako keby narazil do neviditeľnej steny.

„Kto?“

Fudge zvraštil tvár. „Naposledy použil obrov, keď mu išlo o veľkolepý efekt. Úrad pre dezinformácie pracuje na tom v jednom kuse, náš tím vymazávačov pamäti sa usiluje upraviť spomienky všetkých muklov, ktorí videli, čo sa v skutočnosti stalo. Po celom Somersete behá väčšina pracovníkov Oddelenia pre riadenie a kontrolu čarovných tvorov, no obra nemôžeme nájsť – hotová katastrofa!“

„Ani mi nehovorte!“ zúril premiér.

„Nepopieram, že morálka na ministerstve je dosť nízka,“ priznal Fudge. „Všetko toto a nakoniec sme ešte prišli o Ameliu Bonesovú.“

„O koho?“

„Ameliu Bonesovú. Šéfku Oddelenia pre presadzovanie čarodejníckeho práva. Myslíme si, že Ten-Koho-Netreba-Menovať ju možno zavraždil osobne, pretože to bola veľmi talentovaná čarodejnica – a všetky dôkazy nasvedčujú, že sa bránila statočne.“

Fudge si odkašlal a zrejme len s veľkou námahou prestal krútiť klobúkom.

„Ee – o tej vražde sa písalo v novinách,“ povedal premiér a na chvíľku ho to odpútalo od hnevu. „V našich novinách. Amelia Bonesová… písalo sa tam, že to bola iba osamelo žijúca žena v strednom veku. Bola to odporná vražda, však? Mala dosť veľkú publicitu. Viete, polícia je zmätená.“

Fudge si vzdychol. „To je samozrejmé. Zavraždená v miestnosti zamknutej zvnútra. No my presne vieme, kto to urobil, lenže to nám ani o chlp nepomôže k tomu, aby sme ho chytili. A potom Emmelina Vanceová. O tej ste možno nepočuli…“

„Ale áno, počul!“ odvetil premiér. „Mimochodom, stalo sa to hneď tu za rohom. Noviny si na tom zgustli: Zlyhanie práva a zákona premiéroví pod nosom…“

„A ako keby to všetko nestačilo,“ vzdychol si Fudge sotva premiéra počúvajúc, „celé mesto je plné dementorov a napádajú ľudí zo všetkých strán…“

Kedysi za šťastnejších čias by premiér tejto vete nerozumel, no teraz bol múdrejší.

„Myslel som si, že dementori strážia väzenie v Azkabane,“ namietol opatrne.

„Strážili,“ unavene odpovedal Fudge. „Ale už nestrážia. Opustili väzenie a pridali sa k Tomu-Koho-Netreba-Menovať. Nebudem predstierať, že to pre nás nebol úde…