Hadie srdce

I. Jefremov AFANEOR, ACHARCHELLENOVA DCÉRA

Plameň biednej vatry sa mihotal. Obrovská, štrkovitá rovina Amadror, akoby sfúkaná do posledného prášku, predsa ešte poskytovala vetru dostatok piesku, aby pokazil ľuďom skromnú večeru. Malý tábor geológov bol učupený pod svahmi piesočnatých kopcov na kraji suchého riečišťa. Tenučko šuchotali stebla suchého drinu — tvrdej saharskej trávy, húdli zvonivú a clivú pieseň. Dolu dunami sa šústal piesok, pomiešaný s kryštálikmi sadrovca. Šesť ľudí sa porozvaľovalo okolo ohňa v rovnakých pózach, každý si dlaňami zakrýval tvár pred vetrom. Iba jeden, zahalený do širokých záhybov tmavého rúcha, hovel si spokojne na bruchu, vysoko si podopierajúc hlavu, a bez mihnutia hľadel ponad vatru do tmavej diaľky. Odlesky slabého plameňa mu tancovali vo veľkých tmavých očiach, ktoré sotva vykúkali spod rúška, stiahnutého až na čelo a zakrývajúceho tvár. Úzka ruka s dlhými prstami lenivo preberala sponky na sedlovej kapse, čo mal podloženú pod hlavou.

— Tiressuen! — oslovil ho územčistý chlap v kaki košeli a šortkách. — Bude v noci vietor? Treba postaviť stany?

— Netreba, kapitán! — odvetil Tiressuen, — vietor o hodinu utíchne.

Kapitán spokojne zamrmlal a sklapol tabatierku.

— Prečo si o tom presvedčený? — spýtal sa mládenec, čo ležal vedľa Tiressuena. Vytiahol pritom lomené obočie a jasnobelasé oči prižmuroval pred prachom.

— Drin sa lúči s vetrom, — odvetil Tiressuen, ktorý neobrátil ani hlavu, — spieva hlbším hlasom. Počúvaj!

Mládenec sa nadvihol a hlasno zavolal na kapitána, prechádzajúc z arabčiny na francúzštinu.

— Nejde mi do hlavy, že by tento nafúkaný chlapík mal skutočne pravdu! Je taký sebaistý a hneď má na všetko naporúdzi odpoveď…

— Pozor na jazyk, Michel, Tuareg pozná našu reč!

— Neverím! Zhovára sa s nami len po arabsky alebo tým svojím desným tamašekom.

— Tuareg len v najnevyhnutnejších prípadoch hovorí rečou, ktorú dokonale neovláda. Hrdosť a ostýchavosť týchto detí púšte treba ešte pochopiť, — odpovedal rýchlo kapitán a pritom pokukoval na Tuarega, nehybného ako tmavomodrá socha. — Náš sprievodca vychodil základnú školu v Tidikelte a určite vie po francúzsky. Badať na ňom vplyv nových prúdov — vidíš, fajčí cigarety a nevláči sa s večnou kopijou a štítom. V tejto Strednej Sahare sme teda ozaj mali šťastie. Pre výskumnú výpravu je takýto sprievodca poklad! Pozná celý kraj, mnoho chodil s expedíciami a vie, kadiaľ môžu ísť autá.

— Nechce sa mi veriť, že by si niekto mohol zapamätať všetky podrobnosti takejto prekliatej krajiny, veď je až úmorné jednotvárna…

— To len pre vás, Michel, lenže nie pre saharského kočovníka, ba ani pre mňa. Tu osud každého cestovateľa a karavány záleží vždy od toho, či presne dodržiava vytýčený smer! Ostatne, urobte skúšku, presvedčíte sa.

— Ako?

— Ukážte na mape prstom na prvé miesto, čo vám padne do očí, a spýtajte sa naň Tiressuena.

— Ozaj! To by bolo zaujímavé! Hneď to urobím! — mládenec pristúpil k autu, čo sa pochmúrne černelo bokom, a vrátil sa s koženou kapsou.

Ľudia, čo ležali okolo ohňa, posadali si s nohami skríženými pod seba.

— Tiressuen, môžem sa ťa niečo spýtať? — začal Michel lichotivo po arabsky, pritískajúc ukazovák na nejasný vzor vrstevníc, a druhý geológ mu pritom svietil baterkou.

— Pýtaj sa, odpoviem, — súhlasil Tuareg, — ak budem vedieť.

— Bol si v Anachare?

— Bol.

— A poznáš tam horu Issedifen?

— Nijaká hora Issedifen tam nie je, — pokojne povedal Tiressuen, — jestvuje hora Isadifen oproti vrchu Nezubir v strede Anacharu a poznám piesočnatú dunu Issedifen, južnejšie v Hoggare, na juh od hory Tendžidž…

Zarazený Michel videl, ako sa uškŕňajú jeho druhovia, a zapýril sa od nevysvetliteľného hnevu.

— A ďalej? — zašomral.

— Ďalej na juh? — spýtal sa Tuareg. — Tam bude široká skalnatá plošina…

— Aká plošina?

— Plošina Tin-Eggole.

— Bol si vari aj tam?

— Bol, pred šiestimi rokmi. S profesorom Ka-Po-Rem… — Vtom sa Tiressuen zasekol, zmeravel a načúval.

Francúzski cestovatelia nasledovali jeho príklad.

— Motor, — prvý porušil mlčanie Michel.

Za čiernym zrázom nízkej náhornej plošiny na severe zjavil sa rozmazaný obláčik svetla, ktoré sa rozjasňovalo a rozjasňovalo, až boli z neho dva prúdy žltých lúčov, upreté k hviezdnemu nebu. Auto sa škriabalo po strmom severnom svahu. Ešte pár minút — a duté hučanie motora prešlo v prenikavý rev. Lúče reflektorov preleteli ponad hlavy čakajúcim, potom skĺzli dolu a prebodli tmu oslepujúcou škvrnou. Obrovské biele nákladné auto sa štveralo na piesočnaté kopce okolo tábora, hádzalo ho zboka nabok a rýchlostná skriňa mu len tak hvízdala. Auto zastalo asi päťdesiat krokov od ohňa a sálalo horúčosťou prehriateho motora, pachom zhoreného oleja a gumy. V priestrannej kabíne sa zapálilo matné svetlo. Vystúpili z nej traja ľudia a unavene sa popreťahovali. Najvyšší, tučný chlap, rezko vykročil k ohňu. Kapitán mu šiel oproti.

— Kto je to? — spýtal sa ho Michel idúcky.

— Archeológ profesor Vanedge, kto iný, — zahundral potichu kapitán.

— Ktorého ste čakali?

— Samozrejme, do čerta! Povedzte Jacquovi, aby vyladil vysielačku. Treba oznámiť, že sa naše skupiny stretli! Som veľmi rád, že vás vidím, pán profesor!..

— A ja ešte radšej! — nahlas a veselo vyhlásil archeológ. — Motali sme sa po tej skalnatej plošine ako po labyrinte, už som sa bál, že vás nenájdeme. Ale boli ste presne na mieste, ktoré bolo označené na mape…

— Je s nami Tiressuen.

— To je veľmi dôležité. Zhovárali ste sa s ním… vopred?

— Nie, čakal som na váš príchod. Máme času. Budete večerať? Ale voda je zlá…

— Ďakujem, jedli sme pred troma hodinami. Môžem vás pohostiť studenou sódou alebo limonádou. Brali sme ju dnes z hotela monsieura Blaisa!

— Ó, vy ste posol nebies!

— Iba Výboru pre saharské výskumy, prosím!

Rádiotelegrafista, dlháň Jacques, sa trápil s vysielačkou, učupený na širokej pieskovcovej tabuli, ktorá sa dopoly ponárala do dna vyschnutého riečišťa. Útržky rečí, praskot, letmé hudobné akordy, celý ten zmätok v étere, v ktorom hučali desaťtisíce vysielačov, vyznieval úboho v prísnom mlčaní púšte, tlmený sypkými brehmi vyschnutého koryta. K ohňu doliehal len nejasný šum. Profesor a kapitán sa ticho zhovárali, ľudia, čo prišli s archeológom, vykladali novinky. Tuareg vystrel dlhé telo obďaleč od Francúzov a hlboko zadumaný zvoľna fajčil. Zložil si z tváre rúško a cigaretu kládol do úst plavnými pohybmi po plece obnaženej ruky. Povyše lakťa mu obopínal ruku kamenný náramok — stará tradícia, ktorá predtým chránila pred údermi šable.

Keď už prebrali všetky novinky a klebety, Michel sa opýtal, hľadiac na sprievodcu:

— Rád by som vedieť, o čom tak môže rozmýšľať?

— Čo ťa to zaujíma? — ohlásil sa lenivo jeden spoločník. — O čom všetkom môže rozmýšľať Tuareg!

— Mlčí, keď ideme, mlčí, keď odpočívame. Ale nespí a nedrieme, zrejme na niečo myslí. Pozorujem ho.

— Michel, máte akýsi mimoriadny záujem o Tiressuena, — zamiešal sa zrazu do reči kapitán. — A zdá sa mi, že je v tom aj veľká dávka predpojatosti. Len pozor, aby sa to neskončilo nejakým konfliktom. Nerád by som vás… stratil!

— Dovoľte! — vyhŕkol Michel, no opanoval sa, nasadil si na tvár pokojný výraz a doložil: — Na môj dušu, môj kapitán, je to len číra zvedavosť. Som prvý raz na Sahare a tento národ ma zaujíma. Kedysi to boli slávni zbojníci a otrokári. Hovoria celkom neznámym jazykom, ich tifinarská spisba nemá nikde obdoby a dobre ju ovládajú len ženy. Ženy sú u nich hlavou rodu, sú slobodné, a nie nevoľnice ako u okolitých moslimov. Tuaregovia žijú presne uprostred Sahary, ale miesto toho, aby sa z nich stali divosi, osvojili si maniere hodné našej aristokracie — len sa dívajte, koľko dôstojnosti je v Tiressuenovi! A pamätáte sa? Tam, na juhu, žijú Julemidenovia, tak sa tuším volá ten kmeň. Odňali im otrokov ako všetkým, a čo tí neurobili? Ha-ha-ha! Pasú kozy sami, odháňajú ich svojimi dlhými mečmi! To vám je pohľad! Nuž chcel by som vedieť, nad čím stále rozmýšľa náš sprievodca. Či myslí na ženu, ktorú zanechal kdesi v púšti, a či na bývalé voľné zbojstvá?

— Neviete si predstaviť, mladý človek, — ozval sa zrazu vysokým hlasom archeológ, — akú bohatú fantáziu majú títo synovia púšte. V ich šiatroch, vlastne to nie sú arabské šiatre, lež kožené stany, počujete takú kyticu rozprávok, legiend, bájok a prísloví, akú nemajú azda všetci ostatní kočovníci sveta dovedna, hoci sú obdarení tiež dosť bujnou fantáziou. Poradil by som vám dobrú vec, ak chcete poslúžiť vede a sám sa presláviť… Preštudujte reč Tuaregov, tamašek, a venujte sa zbieraniu tohto folklóru. Písal som na akadémiu vied, že sa bez meškania treba do toho dať — podľa môjho názoru Tuaregovia čosi-kamsi vyhynú, jednotlivé kmene počítajú už aj teraz len po niekoľko desiatok členov, napríklad Kel-Achnet, ktorých ostalo dvadsaťtri. A na každého pripadá približne tisíc štvorcových kilometrov púšte! Alebo Tiressuen, ktorý pochádza zo susedného kmeňa Taj-Tok. Nie je ich viacej ako sto aj dovedna s imradmi, to sú akísi ich vazali…

— Nech som prekliaty, ak voľakedy!.. — začal Michel, ale zháčil sa pred zazlievavým pohľadom vedca.

Tiressuen nepočúval rapotanie nervóznych a hysterických Európanov.

Myslel na Afaneor a na to, ako vykonať pre ňu čosi neuskutočniteľné. Afaneor je luna, bohyňa, ktorá má zvláštnu moc nad nekonečnou púšťou. Kraj, známy od detstva, stáva sa akýmsi iným, keď sa zjaví na nebi — luna sa priblíži k zemi a splýva s ňou. Chladný mesačný svit opradie clonou tajomstva akúkoľvek krajinu. Ešte aj bezútešný Tanezruft bez vody a rastlinstva vyzerá ako striebristé more a čierny pancier mŕtvej roviny je ako rozprávková klenotnica, ako záplava rozsypaného striebra. A Afaneor, dievčina, jeho vyvolená, má nad ním tiež tajomnú moc ako luna nad zemou. V jej prítomnosti sa Tiressuen mení, objavuje v sebe neskrotné sny, zunivé ako piesne, vyvolávajúce trýznivý smäd po kráse, nemenej neodbytný ako smäd na ceste cez pieskové víchrice.

Nie je toto drobné dievča čarodejnica? Pochádza z kmeňa Tibbu, rodom je z južného Feccanu, ale vychovaná bola u Tuaregov, u zlostnej stareny mocného kmeňa Kel-Adžer. Na juh od Feccanu, nie v dusných oázach, lež medzi nízkymi zvetranými skalami, a v horách Tibesti žijú „skalní ľudia“ — Tibbuovia, potomkovia starobylého národa Garamantov. Boli to neskrotní čarodejníci a bojovníci, starí Rimania a Arabi sa ich báli a usilovne ich vyhladzovali. Kel-Adžerovia sa tiež pokladajú za potomkov Garamantov, lenže u nich Tiressuen ani raz nevidel takú farbu pleti, ako má Afaneor a jej príbuzní — jasnú červenohnedú s charakteristickým kovovým leskom.

Tiressuen si vzal cigaretu a zaškúlil na svojich francúzskych spolucestujúcich, ktorí pozorovali rádiotelegrafistu, rýchlo vyklepkávajúceho kľúčom heslá. Pred duševným zrakom kočovníka púšte, ktorý bystro zachytil aj sebamenší detail v kraji, rozvíjal sa obraz prvého stretnutia s Afaneor.

Bokom od kľukatých chodníkov a púšťových ciest, v neznámej doline, stoja zrúcaniny starobylého mesta. Na skalnatej rovine, vo venci zvetraných kopcov, sa z ničoho nič vypínajú pozostatky kolonád a zrúcané múry. Na kraji zrúcanín je veľký štvorec, vykladaný kameňmi a orámovaný bielymi dlaždicami. Zo severnej strany sa na dlaždiciach zachovalo osem stĺpov z bieleho kameňa — vysokých, neobyčajne štíhlych a krásnych. Niektoré stĺpy ešte dvíhajú k bledej, oslepujúcej oblohe vyrezávané hlavice, podobné rozvíjajúcim sa korunám mladých paliem.

Tu sa zišli na hudobnú slávnosť okolití Tuaregovia z kmeňa Kel-Adžer, a náhodou sa dostal sem aj on, osamelý Taj-Tok.

V jasnom mesačnom svite medzi bieloskvúcimi stĺpmi uvelebili sa tmavé zahalené postavy mužov — divákov a hostí, pretože slávnosť usporiadali ženy a ony aj prvé vystupovali. Matka radila Tiressuenovi, aby nevynechal ani jednu príležitosť, keď môže navštíviť takúto slávnosť.

— Tieto piesne, hudba a tance spájajú a povznášajú ženy, — hovorila, — a vás, mužov, učia láske. Tuarecká žena nie je taká jednoduchá, a keď sa chceš dožiť trvalého šťastia, musíš vedieť s ňou zaobchádzať, urobiť spoločný život čo najľahším a… čo najzaujímavejším. My, kočovníci, máme veľa slobody, veľa času na sny, rozprávky a piesne. A tvoja životná družka ti musí byť aj priateľkou v snoch, nielen robotnicou alebo súložnicou ako u iných národov. Navštevuj teda tieto školy lásky, kdekoľvek by si bol!

Tiressuen, ako každý Tuareg, bol naučený poslúchať matkinu prostú a dobrotivú múdrosť.

Ženy — vznešené ichaggarenky, chudobne oblečené imradky, ba aj tmavé otrokyne vo svojich bielych rúchach — tvorili malý orchester, hrali na jednostrunových husliach, na flautách a rytmus vyklepávali na malých bubnoch. Doprostred štvorca vystúpila vysoká dievčina. Jej pružná postava v modrom plášti vyzerala ako čierna silueta na striebornobielych kameňoch dlaždíc a stĺpov.

„Piesne drinu!“ pomyslel si Tiressuen a pohodlnejšie sa usalašil, bedliac, aby jeho tvrdý plášť nezašuchotal o drsný kamenný stĺp. Naozaj, hudba znela ako zbor zvončekov, ako šuchot vetra v hustom drine na dne vyschnutých riečišť, raz sa blížila, raz zase vzďaľovala. Cvendžal vysoký a čistý hlas dievčaťa; ako steblo drinu prehýbala sa jej tenká postava pod temnými záhybmi voľného rúcha. Flauta a husle pomaly ťahali smutnú, monotónnu melódiu. Občas rýchlo zabubnoval bubon. Nato sa ruky dievčaťa vzopäli do výšky, ako keď veľký vták zamáva krídlami, aby sa vydal na svoj let, ale ešte ho priťahuje sila zeme. S obradnou dôstojnosťou drobčili nohy vo farebných, perličkami zdobených sandáloch.

Nežná, smutná pieseň a pomalé pohyby učičíkali Tiressuena. Oprel si hlavu o stĺp a upadol do príjemných polodriemot, sledujúc speváčku spod sklopených viečok. Potom vystriedali sólistku štyri ženy. Postavili sa do radu, raz sa blížili k divákom, sediacim pri stĺpoch, raz zase cúvali chrbtom k spleti bielych dlaždíc a kameňov, čo ostali z rímskeho mesta. Ženy zborovo spievali rytmickú báj o nebeských ľuďoch-hviezdach, čo zlietajú v noci k odvážnym bojovníkom na ich dlhej a nebezpečnej púti cez púšť. Tiressuen poznal niektoré verše z detstva a do driemot sa mu vpletala ešte aj spomienka na matku, sklonenú nad jeho detskou postieľkou v tichých večerných chvíľach, keď zmĺkne bľačanie kôz, ťavy sa vzdialia od stanov a na západe onemie večný kočovníkov spoločník — vietor. Tiressuen si stiahol rúško hlbšie na oči, aby nevyvolal posmešky u susedov.

Asi zaspal, lebo sa strhol na to, že vôkol náhle zavládlo ticho.

Bola prestávka — ženy skončili a mužovia sa ešte nepripravili na svoje bojové tance. V tieni výklenku zrúcaného múru, kde sedeli ženy, strhla sa akási trma-vrma. Na plošinu, zaplavenú mesačným svetlom, vystrčili dievčinu strednej postavy v rúchu, ktoré sa nepodobalo ani dlhému tmavému hávu vznešenej ichaggarenky, ani svetlému šatu imradky, čo obnažuje plecia, ani tenkej lacnej tunike otrokyne-charatinky.

Hrubé vlnené rúcho, zrejme tmavomodrej farby, previazané cez boky úzkym pásom, splývalo v širokých záhyboch až po členky. Nad pásom sa rúcho rozdeľovalo na dva široké pruhy, čo zakrývali prsia a chrbát a na pleciach boli zopnuté veľkými striebornými krúžkami. Ruky a boky malo dievča obnažené, malé, od prachu biele nohy boli bosé. Veľmi husté čierne vlasy, previazané na temene hodvábnou šatkou, padali jej hlboko do širokého čela. Mala úzke čierne obočie, položené ďaleko od seba, podlhovasté, tiež úzke oči, pravidelný, pekný nos, v ktorom nebolo nič z tvrdých čŕt Tuaregov. Malé ústa, prívetivá oblá tvár — áno, dievča vyzeralo na cudzinku. „Nie je Arabka ani Kabilka…“ ožil zaraz Tiressuen, obzerajúc si ju spod rúška, čo mu zahaľovalo tvár. Dievča sa obrátilo, odpovedalo komusi za chrbtom, potom zodvihlo pravú ruku so žartovným prosebným gestom. Hladká koža, ktorá sa zdala Tiressuenovi veľmi tmavá, zaleskla sa jej v mesačnom svite ako vyleštený kov. Línie jej rúk, obrysy tela, vlniace sa pod rúchom, boli vymodelované ako na francúzskych bronzových soškách, čo videl v Tamanrassete, a také krásne, že sa Tiressuenovi zatajoval dych. Vystrel sa. Rýchlo a nepravidelne zabrnkali struny, akoby ich viedla zmätená ruka. Tuareg sa zachvel pri hlase dievčaťa, silnom a hlbokom — ten hlas ho priťahoval a vábil. Pieseň bola pravým opakom toho, čo počúval pred chvíľou! Menlivá, preskakujúca, skoro nepostihnuteľná melódia, a do toho kedy-tedy výkriky plné bôľu a clivoty, temne vábivé, náruživé a hlboké tóny, znepokojujúce a strhujúce… Kde sa vzal, tu sa vzal veľký bubon, ktorý zlovestne zabubnoval, sprevádzaný tupými a úsečnými údermi malých bubnov. Srdce pritom čudne zmiera, vzpína sa v ňom divoká túžba vyskočiť a utekať, utekať!

A čaro zvučného hlasu čoraz väčšmi prenikalo a podmaňovalo si Tiressuena. Pieseň sa zmietala ako prenasledovaný bežec, čo hľadá východ. Víťazná vyzývavosť, divoká radosť striedala sa so zúfalými a nastrašenými výkrikmi, ktoré ticho a bezmocne doznievali v melódii, potom sa opäť vzmáhal divý odpor v prudkom striedaní vysokých a hlbokých tónov. Dievčina bez toho, že by sa bola pohla z miesta, reagovala na rýchly spád a prechody melódie takými istými pohybmi rúk, kolísala a prehýbala sa do taktu.

„Čo je to?“ rozmýšľal Tiressuen. „Kam sa ženie táto pieseň mladého života? Čo chce, koho volá za sebou? Alebo letí ako arabský kôň, čo sa vrhne do púšte a nehľadí, kam a načo, kochajúc sa len vo svojej sile a v rýchlom cvale?…“

Mužovia, ohromení neznámou piesňou, nestihli sa ani spamätať, a speváčka už zmizla v tieni. Keď sa začali mužské tance, Tiressuen nezniesol ďalšiu neistotu. Nenápadne sa šuchol za zrútený múr…

— Tiressuen, kapitán ťa volá! — Tieto slová priviedli Tuarega späť do skutočnosti.

Vatra dohorela. Kapitán a profesor sedeli pri nemej skrinke vysielačky a vo svetle neskorého mesiaca vyzerali prísni, dôstojní. Tuareg si sadol na skladaciu stoličku, ktorú mu ponúkli, a čakal. Francúzi voľačo chcú! Neboli by ho zavolali tak obradne sem nabok, keby chceli prejednať len zajtrajšiu cestu.

— Tiressuen, profesor Vanedge je slávny vedec nielen v našej krajine, ale na celom svete… — kapitán urobil pauzu, tuho rozmýšľal.

Profesor bol netrpezlivý, ako Tuareg aj čakal od Európana, ktorý je na Sahare nováčikom.

— Počúvajte, Tiressuen, — prehovoril výbornou arabčinou, — môžete urobiť veľké služby Francúzsku aj celému svetu… vede. Raz ste boli spomenuli pred kapitánom, že hlboko v Tanezrufte, na mieste, kde nebol nijaký Európan, poznáte starobylé zrúcaniny mesta. Dá sa predpokladať, že je to kľúč k starobylej histórii Sahary a celej severnej Afriky. Overovali sme si tieto správy, ale nikto nám ich nevedel ani potvrdiť, ani vyvrátiť. No taký znalec Strednej Sahary a taký sprievodca ako vy, Tiressuen, nemohol sa mýliť a my by sme chceli, aby ste nás ta zaviedli. — Profesor vysypal celú tirádu na dúšok, akoby sa bál, že Tiressuen nebude počúvať, a potom v očakávaní zmĺkol.

— Mám malé znalosti o Tanezrufte, — pokojne odpovedal Tuareg. — Nebol som tam a mesto som nevidel. Ako sa rozpráva, sú tam pozostatky stavieb… Lenže kde na Sahare nehovoria o zrúcaninách?

— Zaveďte nás na to miesto, o ktorom rozprávajú! — naliehal archeológ.

— Nemôžem vás zaviesť na miesto, ktoré nepoznám. Tanezruft je veľmi ďaleko a bez vody. Je to nebezpečné.

— Ukážte nám teda na mape, kde sú tie zrúcaniny, my… — vtom kapitán profesora poriadne drgol, a ten sa zháčil.

Zavládlo trápne mlčanie.

— Teraz hovorím ja, — začal kapitán ahaggarským dialektom tamašeka. — Toto je naša piata spoločná výprava, Tiressuen. Aj predtým si chodil so statočnými ľuďmi, veľkými učencami mojej krajiny. Sprevádzal si naše autá ďaleko na západ a na juh. Pri vrchu Tamanat, blízko Diablovej hory, ste našli v kraji El-Mass ložiská sódy. Ďalej od Diablovej hory, sedemsto kilometrov odtiaľto, prešiel si cez Mekerrane, močarinu so slanou vodou, a prekonal si jarné pohromy, keď namiesto strašných pieskových víchríc prichádzajú záplavy. Vtedy ste prešli cez Mekerrane po celej dĺžke až po vyschnuté nečisté In-Raris. So mnou si pracoval v Tefedeste od Tin-Fidiadža až po Amsimassen. Štyri razy sme prešli spoločne cez Aretchum a v srdci Ahaggaru, Atakore, sme sa dostali až do Tachatu a Taessu a našli sme vzácnu rudu, vzdialenú len deň cesty od Tamanrassetu. A pamätáš sa na ťažkú cestu do Tanezruftu lanského roku? V Tassili-Tan-Adrar sa nám pokazilo auto, ale dostali sme sa na ťavách až do Tachalru a potom na juh po riečište Taneruelt… Och, čo sme vtedy vystali!

Úsmev ožiaril Tiressuenove prísne oči, zaclonené rúškom.

— V Tanezrufte sme mohli úspešne pracovať jedine vďaka tebe, tvojim skúsenostiam, múdrosti a odvahe. A v Taneruelte si ešte nebol. Poviem ti ešte čosi: podujal si sa viesť vedcov do Tibesti, bašty kmeňa Tibbu. Našli ste tam vyschnuté riečište s červenou pôdou a s kostrami obrovských slonov, a preslávili ste sa týmto objavom po celom svete.

— Vari aj ja? — spýtal sa Tuareg s naivným nádychom.

— Prirodzene, aj ty, — klamal kapitán bez mihnutia oka. — Píšu o tebe v knihách.

— Nič som nepočul! — ľahostajne povedal Tiressuen. — Vtedy mi sľubovali hory-doly: vyznamenanie, peniaze, vlastne výkupné, či ako sa to volá, — Tuareg sa detsky bezradne zháčil a obidvaja učenci videli, že tento výborný sprievodca výpravy je ešte veľmi mladý. — Nič mi neposlali, ani len fotografie…

— Ľudia sú všelijakí aj tu, aj u nás, — zachmúril sa kapitán. — Hovorím a spomínam to len preto, že keby si chcel, môžeš viesť výpravu na miesto, kde si sám ešte nebol. Ty sa vyznáš v krajine, vieš, kadiaľ prejdú nielen ťavy, ale aj autá. Platia ti za to mnoho peňazí, viacej ako iným sprievodcom. Aj my by sme ti dobre zaplatili… veľmi dobre!

— Načo mi je veľa peňazí? — odvetil Tuareg bezstarostne. — Moja matka má všetko, čo potrebujeme.

— Ozaj, čím tých zvábiš? — spýtal sa ticho po anglicky archeológ. — Tí nepotrebujú auto alebo vilu s kúskom zeme dookola… Keby bol usadlý, tak…

— Tak by nepoznal Saharu!.. Nemáš veru pravdu, Tiressuen, peniaze sa vždy zídu. Viem, že nemáš ženu, ale budeš ju mať… Možno by si chcel ísť k nám, do Francúzska, do Európy, pozrieť si všetky zázraky nášho sveta… uvidieť Paríž, divadlá, reštaurácie, milióny krásnych žien, ísť k moru!

Tuaregovi sa zrazu zablysli oči.

Kapitán opäť slabo drgol profesora, ponúkol Tiressuena cigaretou a povedal:

— Pouvažuj nad tým, Tiressuen, zajtra nám povieš, ako si sa rozhodol. Ale teraz treba využiť nočný chlad, veď aj tak je žiaľbohu krátky!

Tuareg si zapálil, zľahka sa uklonil a zamyslene odchádzal ku kopčeku, obďaleč od tábora, kde si postlal svoje jednoduché lôžko.

Kapitán sa za ním šibalsky díval a profesor natešený potľapkával vedúceho výpravy po pleci.

— No, zdá sa mi, že ste pohli tým neoblomným Saharčanom. Či naozaj všetci tak túžia ísť do Paríža alebo Nizzy?

— Verte mi, nikto z nich neodolá príťažlivosti mesta. Kde môžu títo prostoduchí a sympatickí divosi tu, na Sahare, uvidieť všetky zvody našej civilizácie? Za desať rokov, čo putujem po púšti, dobre som preštudoval tých kočovníkov. Treba s nimi zaobchádzať ostražite, len-len že ste to nepokazili. Oni pomaly žijú a pomaly uvažujú a náš obvyklý zhon im pripadá ako obyčajné bláznovstvo. Práve preto som mu dal lehotu a navrhol som, že počkáme, ako sa rozhodne. A pre nás, myslím, bude tiež najlepšie odložiť všetko do zajtra. Dobrú noc…

Darmo si kapitán myslel, že je bohvieaký prezieravý — Tuaregovi neprišlo na um snívať o Paríži a krásach európskej kultúry. Tiressuen sa vystrel na tenkom matraci, ktorý mal položený na koberčeku, utkanom z tvrdej ťavej srsti, aby bol chránený pred „slinou zlého ducha“, pred škorpiónmi a jedovatými veľkými pavúkmi, a zavrel oči. Nemohol zaspať od vzrušenia a znova si zapálil. Že na to neprišiel skôr! Kapitánove slová o ženách mu okamžite vyvolali v duchu obraz Afaneor, prišiel mu vhod návrh ísť do Európy. Len teraz Tiressuen zistil, že sen Afaneor hádam nie je ani taký nesplniteľný. Musí sa o to pokúsiť. Za cenu výpravy do mŕtveho Tanezruftu, obrovskej mŕtvej roviny v strede Sahary, môže uskutočniť Afaneorin sen.

Do Tanezruftu sú iba dve cesty — automobilová a karavánová — vedúce od severu na juh takmer vedľa seba, inak tam nie je nič. Karavánová cesta, kedysi veľmi dôležitá pre vývoz soli z Taudenni do Sudanu, teraz zapadla, ako skoro všetky karavánové cesty minulosti. Len tisíce vybielených kostier zvierat, čo tu pohynuli, a zavše aj ľudské kostry značkujú tieto pieskom zaviate cesty! Umrela sláva azalajov — obrovských saharských karaván, čo zásobovali černošskú krajinu vzácnou soľou a dovážali obilie a proso kočovníkom, ktorí nepoznali poľnohospodárstvo. Vyhynula aj udatnosť Tuaregov, ktorí ochraňovali karavány pred príslušníkmi vlastného kmeňa a vyberali dane od kupcov, karaván aj usadlých obyvateľov v oázach, čo v pote tváre dorábali sladké priezračné figy. Teraz velikánske autá dovezú všetko potrebné od hocikiaľ a ťavám ostalo len dopravovať tovar z obchodných skladov a základní k prechodným táboriskám kočovných kmeňov. Na Sahare sa zjavilo viacej potravy, už nehrozí každý piaty rok hladová smrť, hoci ženy naďalej zbierajú drobné belasé zrnká drinu a v Atakore sa naďalej zhromažďuje skoro celý Ahaggar v čase dozrievania tauitu — nízkej trávnatej rastliny s drobnými zrniečkami ako krupica. Zbierajú aj terfas, druh podzemného hríba, čo rastie zavčasu na jar, po dažďoch. Chlieb z pšenice je omnoho chutnejší ako, povedzme, aj prosová kaša, ale zato treba zaň platiť! Kde vezmeš peniaze, keď francúzske úrady všemožne prekážajú karavánovej doprave, oprávnene sa obávajúc zbližovania obyvateľov Sahary. Svet Tuaregov, drsný, chudobný a slobodný, hynie pod pätou nastupujúceho nového sveta, nezvyklého a nepríjemného… Tak mu vravela aj Afaneor!

Druhý raz sa stretol s Afaneor na starobylom táborisku kočovného kmeňa Kel-Adžer, v nedozernom labyrinte skalísk, roklín, plošiniek a náhorných plošín Tassili-dez-Adžer. Keď sa vrátil z výpravy do Airu, pobral sa na sever po vyschnutom riečišti Tafassaset. Od stanov k stanom niesla ho vysoká jednohrbá biela ťava, naložená celým prostým majetkom pútnika v púšti. Čím bližšie bol podľa zpráv miestnych Tuaregov kočovný tábor starej Lemty, tým väčšia netrpezlivosť sa zmocňovala Tiressuena. Jeho ťava menom Agelchok, ktorá patrila medzi slávne behúne v Hoggare, celé hodiny ho niesla po hlinačkách slaných močarísk, stvrdnutých na cement, opatrne stúpala po rozhorúčených čiernych kameňoch a štrku na povrchu plošiny, borila sa a šmýkala na piesočnatých brehoch, cez ktoré viedli úzke priechody, tajartachy. Ukrutne pálčivé dni a v noci zas až štipľavo studené vetry, nekonečnú osamelosť pútnika, kráčajúceho priamo, a nie po najschodnejších cestách — to všetko si Tiressuen vôbec nevšímal, bol na to navyknutý. Hneval sa len na to, že ťava nemala vytrvalosť auta. Ostatne, ktoré auto by tadiaľto prešlo? Cesta by sa predĺžila o tisíc kilometrov a koniec koncov nevedno, kto by došiel k cieľu skôr.

Napokon dosiahol údolie Tirchemir a tri stany pri úpätí hory Amardžan, o ktorých mu hovorili.

Aký tajný cit pošepol Afaneor, že príde? Šiel tak rýchlo, že ústna púšťová pošta ho nemohla predbehnúť. Ale sotva zazrel v diaľke čierne bodky stanov a ťava sa začala škriabať na strmý skalnatý svah, spoza hŕby balvanov sa vynorilo pred nimi dievča. V plamennom svetle slnka bola jej lesklá koža teraz celkom svetlá. Belasé kvety lomikameňa, ktoré mala zastoknuté nad uchom, zdôrazňovali až modravočierny lesk jej vlasov. Keď zadychčaná pribehla bližšie, nad tenkým obočím jej vystúpili perličky potu. Tiressuen s prekvapením zbadal, že Afaneor má v rukách kytičku drobných tuhočervených a oranžových kvetov. Biela ťava sa týčila nad dievčaťom ako vojenská bašta a Tuareg sa nízko naklonil zo sedla. Šťastný ako nikdy dosiaľ prijal z Afaneoriných rúk kvety, na Sahare také vzácne, ktoré Tuaregovia nemali vo zvyku darovať bojovníkom. Tiressuen cítil, ako sa vôňa kvetov mieša s vôňou dievčaťa, čistou a slnečnou, horúcou ako pálčivé poludnie púšte, pred ktorým ľudia musia skláňať hlavy a zakrývať si oči rúškom.

Tri týždne ostal Tiressuen na návšteve v Lemtiných stanoch. A jeho láska k Afaneor, ktorá skrsla znenazdajky na hudobnom zhromaždení pri rímskych zrúcaninách, stále rástla. Ženy Tuaregov, ktoré ovládali jazyk a tajné tifinarské písmo lepšie než mužovia, slobodné družky života, nepokrytecké, skvelé vychovávateľky detí, stáli omnoho vyššie ako ženy Arabov, ktoré boli ešte vždy zajatkyňami v ženskom oddelení stanu alebo v ženskej polovici domu, nevedomé a ubité ťažkým bremenom krutého náboženstva.

Kde panuje poroba a násilie, tam sú piliere morálky vratké. Len slobodný človek chápe nevyhnutnosť prísnych životných zásad. Syn Sahary sa žení so ženou svojho národa alebo s dcérami príbuzných berberských kmeňov — Kabilov, ale vyhýba sa manželstvu s cudzinkou, lebo inštinktívne cíti, že potrebuje nezhýčkanú dcéru púšte, ktorá bola tu aj vychovaná. Afaneor bola cudzinka z krajiny Tibbu. Avšak Tiressuen videl, že v ničom nezaostáva za tuareckými ženami. Ba dokonca táto potomkyňa čarodejníkov Garamantov, starých Etiópčanov z helénskych mýtov, ich aj prevyšovala.

Nemal sa jej ešte kedy povypytovať, kde sa to všetko naučila, zväčša jej rozprával o svojom živote. Tiressuen sa narodil v starobylej zemi Taj-Tokov, v Achenete. Potom, keď studne Achenete vyschli a nad krajinou zavial dych smrti, Taj-Tokovia odišli aj so svojimi imradmi na juh, do Ahaggaru a Adrar-Iforu. Ale jeho rodičia sa presťahovali so svojím jediným synom do Tidikeltu a tam dali malého Tiressuena učiť západným múdrostiam aj reči v základnej škole. Len čo Tiressuen trochu podrástol, dal sa na vandrovnícky život so svojím otcom, sprievodcom karaván, ktorý ho zasvätil do tajov všetkých púšťových ciest. Otec raz zahynul na ceste a Tiressuen nastúpil na jeho miesto. Otec patril k tým hrdým Taj-Tokom, ktorí sa nepokladali ani za vládnucich ichaggarenov, ani za nevoľníckych imradov. Takýchto chudobných, slobodných, ťažko žijúcich Tuaregov bolo niekoľko desiatok v každom neveľkom kmeni. Živili sa prácou sprievodcov alebo tým, že hnali stáda na nové ďaleké pastviská a stávali sa najzocelenejšími kočovníkmi Sahary, ktorí sa nedali zahanbiť ani len pred kmeňom Tibbu s jeho rozprávkovou húževnatosťou v behu, jazde a poľovačke.

— Ale Tiressuen nie je meno? — pozrela naňho figliarsky Afaneor.

— Nie je to meno, je to miestny názov, — priznal sa. — To kvôli Francúzom.

— A tvoje skutočné meno? — naliehala dievčina.

— Iferlil.

— Páči sa mi. Moje meno sa mi tiež páči a škoda, že je to len prezývka… vymyslela si ju stará Lemta, keď ma vzala k sebe.

— Chcela ťa pomenovať podlá starobylej bohyne luny nášho národa?

— Čoby. To na počesť Afaneor, Acharchellenovej dcéry.

— Acharchellenovej, veľkého vodcu Kel-Adžerov? Počul som o ňom!

— Áno, vládol tu pred päťdesiatimi rokmi. A mal dcéru Afaneor, krásnu a múdru devu. Bola to prvá tuarecká žena, ktorá pomýšľala na zastavenie odvekého nepriateľstva medzi Kel-Adžermi a Kel-Ahaggarmi a vôbec medzi všetkými kmeňmi tuareckého ľudu, bielymi a čiernymi…

— Vari to bolo možné?

— Francúzi to urobili násilím a tak, že nás zdeptali. Ale keby sme my sami? Nikde na svete nieto národa podobného Tuaregom. Odhliadnuc od vojen, od starých krívd a krvi, Tuaregovia sa predsa pokladajú za potomkov múdrej kráľovnej Tin-Chinan, ktorej mohyla v riečišti Abaless je aj teraz, pol druha tisícročia po jej smrti, posvätná pre všetky kmene. Nuž či sa aj Taj-Tokovia a Julemidenovia nepokladajú za jeden národ!? Tuaregovia sú pútnici a bojovníci, nie sú pripútaní k domom a veciam, hľadia na svet veľkoryso, a práve to mám rada na našom národe. Náš život nie je upätý na jedno miesto, kde je voda a rastú palmy alebo proso, kde žili rodičia a predkovia.

— Za cenu ťažkého života v púšti, kde trpíme horúčosťou a zimou, smädom a nedostatkom jedla, nadobudli sme veľkú slobodu, — odvetil Tiressuen, ktorý nechápal, kam dievča cieli.

— Áno, odišli sme do srdca púšte, aby sme si uchovali slobodu. Vôkol, ako vlny mora, plynuli, bili sa a potláčali, ubíjali sa navzájom rozličné národy — na úrodných územiach, vhodných pre život, na brehoch mora a veľkých riek. No kto chce žiť v púšti, musí byť na to vychovaný, a v tom bola prevaha a sila Tuaregov…

— Bola? — spýtal sa rýchlo Tiressuen.

— Áno, lebo teraz nie je. Autá a lietadlá umožňujú hociktorému Európanovi preniknúť do hĺbky Sahary. Rozmaznané Francúzky navštevujú teraz strašný Tefedest, obydlie duchov, kedysi neprístupné pre neposvätených, a pijú ľadové nápoje pri čiernych skalách s tajomnými obrazmi a písmenami. Cudzí život, celkom odlišný od nášho, vtrháva panovačne do púšte a nemožno ho zahatať.

— Možno je naša sila v tom, že sme roztrúsení po nedozernej púšti a nepoznáme choroby, stisk a malichernosť ako v oázach. „Oddiaľte svoje stany, priblížte svoje srdcia,“ vraví správne staré porekadlo, — zasmial sa Tiressuen, — ale aj tak panujeme v púšti my.

— Plané reči! Tým, že sme sa rozptýlili, stratili sme silu! Je nás čoraz menej a deťom sa žije ťažšie ako otcom. Európania nás teraz nakazili túžbou po ľahkom živote. Ale tým, že zarábame peniaze, stratili sme polovicu stád. Ani len paliva nieto v púšti, všetko sa spáli na drahé jedlo, čo varia na kuchynských ohniskách…

— Zlá budúcnosť! — zachmúril sa Tiressuen. — Aj ja ju vidím pri svojom putovaní. Ale načo sme sa vlastne o tom rozhovorili? Akoby nebolo o ničom inom hovoriť!

— Spomenula som si na Afaneor, Acharchellenovu dcéru.

— Načo? Mŕtvy človek je ako vyschnuté slané jazierko.

— Nie! Prídu dažde a jazierko sa naplní, príde núdza a rozpomenú sa na človeka! Stará Lemta mi povedala… — dievča sa zháčilo, len-len že sa neprerieklo o tajnom spolku žien, ktorý bol dielom Afaneor.

Ženy sú u Tuaregov omnoho väčšou spoločenskou silou ako u iných saharských národov. S ich pomocou chcela vojvodcova múdra dcéra vzkriesiť starú jednotu Tuaregov z čias kráľovnej Tin-Chinan.

— Povedala ti? — zopakoval Tiressuen.

— Rozprávala mi o El-Issej-Efovi, o Afaneor a o veľkej severnej krajine. A ja som sa rozhodla, že celý život budem hľadať človeka, ktorý by mohol ta ísť.

— A nenašla si ho?

— Ešte nie, — povedala Afaneor ťahavo a odvrátila sa od Tuarega.

Tiressuen išiel zhorieť pod nízkym stanom.

— O akej krajine hovorila starena? — spýtal sa netrpezlivo.

— Nielen ona! Zachovali sa báje… Pôjdeme na hrob Afaneor, k hore Atafajt-Afa. Dobre? — A dievča znenazdajky objalo Tiressuena okolo krku a pritiahlo ho k sebe tak mocne, že sa musel chytiť, aby nespadol.

Mladý Tuareg zabudol na všetko na svete. Celá nedozerná šíra púšť sa stratila v hlbočine tmavých očí, rozšírených a upretých naňho…

Dve ťavy merali dlhým inochodom pustú plošinu, načisto vypálenú slnkom. Jasnožltý pieskovec, čo sa vynáral v platniach a výčnelkoch spod hrubého štrku a piesku, pokrývala hnedá ligotavá kôra. Ťavy opatrne obchádzali tieto prekážky, kde sa im kĺzali široké mozoľnaté stupaje. Afaneor, zahalená po oči do tmavomodrého plášťa, zdala sa neznámou a cudzou. Mlčky sledovala akési znamenia, ktoré poznala jedine ona, a ani raz neprinútila svoju ťavu, aby spomalila. Blížila sa hora. Ťavy šli teraz po tvrdom dne vyschnutého strmého riečišťa, kľučkovali pomedzi ostré úlomky skál. Hora sa vypínala nad korytom ako strmá stena, naprostriedku rozštiepená obrovskou sekerou. Naježené a dozadu sklonené vrstvy tvrdého tmavého kameňa vystupovali na rovných prsiach hory ako hrubé podlhovasté rebrá, zvrchu obrúsené a ošúchané mnohými tisícročiami pieskových víchríc. Námorník by prirovnal vypuklú horskú stenu k vzdutému vetrilu, ale Tuaregovi pripadala ako pevnosť zlých duchov, čo tu vládnu od nepamäti. Jazdci na vysokých ťavách vyzerali pred hrozivou horou ako drobní chrobáčkovia. Vietor sa prudko vzopieral do steny, rozžeravenej nemilosrdným slncom, potom sa svižne odrazil späť a zavíril na dne riečišťa a na úpätí, zasypanom drobnými kameňmi. Hora sa bránila pred ľuďmi, čo sa blížili vzdor pieskovému víchru a žeravému dychu tmavej steny. Afaneor obrátila ťavu, vystúpila z dna suchého riečišťa a vybehla na zaoblený kopec. Odtiaľto sa svah plavne spúšťal na severozápad k priestrannej pustej rovine, ktorá sa strácala v mihotavom opare horúceho vzduchu, čo prúdil po rozžeravenej štrkovitej pláni. Kopec sa končil mohylou z hladkých rovnakých kameňov, obložených do oválu modravosivými pieskovcovými platničkami.

Stĺpovitý čadičový balvan a niekoľko paličiek a konárov, ozdobených stuhami, ktoré dotrhal vietor, označovalo mohylu Afaneor, Acharchellenovej dcéry. Živá Afaneor sa vztýčila, aby sa prešvihla cez veľmi vysokú, krížom ozdobenú hlavu sedla, a zoskočila z ťavy bez toho, že by ju bola prinútila kľaknúť si. Tiressuen zaťažil opraty ťažkou skalou a opatrne pristúpil k mohyle. Zamĺknuté dievča vytiahlo zo záhrenia zväzok pestrých stúh a obnovilo výzdobu. Tuareg jej pritom pomáhal a ona ho odmenila láskyplným úsmevom.

— Teraz si sadni a počúvaj, — Afaneor mu šikovne pripálila vo vetre cigaretu.

A Tiressuen sa dozvedel starú legendu o pútnikovi El-Issej-Efovi, ktorý prišiel do krajiny Tuaregov pred viac než sedemdesiatimi rokmi z veľmi ďalekej a studenej severnej krajiny, z Ruska. Bol lekár a maliar, býval v Gadamese a odtiaľ cestoval po púšti, kde sa spriatelil s Tuaregmi a Kel-Adžermi. Na ich pozvanie podnikol tajnú cestu do hĺbky Sahary a kočovníci v púšti prvý raz videli Európana, ktorý nemal nijaké postranné úmysly, chcel sa len zoznámiť s ľudom púšte a s jej prírodou.

Ruský lekár prišiel preplnený úctou k Tuaregom, ich obyčajam a drsnému životu. Bol tak hlboko chápavý a citlivý, až to u cudzozemca zarážalo. Silou svojho múdreho a vznešeného ducha prekonával tento slabý a na tunajšie podmienky neuspôsobený človek ťažkosti na cestách cez púšť a získal si srdcia kočovníkov. El-Issej-Ef čoskoro odišiel do svojej krajiny. Ostala po ňom povesť o tom, že ďaleko na severe žijú ľudia iní ako ostatní Európania. Majú síce ich múdrosť, no sú lepší voči cudzím národom, pokladajú ich za seberovné. Pamiatka na ruského lekára sa zachovala medzi ľudom a nie div, že keď mocného Acharchellena prišiel navštíviť iný ruský cestovateľ, spisovateľ, ktorý sa menoval tuším Nemirdan, Afaneor ho pozvala na hudobnú slávnosť a sama mu spievala. Po hudobnej slávnosti sa Afaneor dlho zhovárala s cudzincom a definitívne sa presvedčila, že povesť o El-Issej-Efovi je pravdivá. Ďaleká a kočovníkom púšte neprístupná krajina stala sa pre Afaneor a jej priateľov tou ríšou snov, ktorú má každý človek, čo aspoň trochu pozná svet.

Acharchellen a jeho dcéra chápali, že je koniec doterajšiemu životu, že národ Tuaregov sa nemôže večne skrývať v púšti a vyhýbať sa západnej kultúre. Lenže pomôcť pri osvojení tejto kultúry by mohla len taká krajina a ľud, čo by mali čisté a nezištné úmysly, inak cudzia kultúra prinesie národu Tuaregov záhubu.

Afaneor snívala o tom, že sama uvidí Rusko, ale umrela skôr, ako sa jej sen splnil. No jej túžba žila ďalej v tých ženách a dievčatách, ktoré poznali legendu. A práve tak sa nadchla aj nová Afaneor.

— Vieme, — skončilo dievča, — že nikto z Tuaregov alebo iných saharských národov nebol ešte v Rusku. Treba to však urobiť! Aj ja som prisahala pri pamiatke Acharchellenovej dcéry, že poprosím svojho budúceho milého, aby šiel do tejto krajiny. Mala som šťastie, našiel vo mne zaľúbenie najlepší pútnik Sahary, — dievčaťu zaznela v hlase hrdosť. Afaneor zodvihla hlavu a prikročila k Tiressuenovi. — Pred hrobom Afaneor ťa prosím, navštív krajinu Rusov, pozri sa na ten ľud a potom nám rozpovieš, či je povesť o El-Issej-Efovi pravdivá!

V slovách dievčiny znelo nezlomné presvedčenie. Tiressuen sa zachvel. Mal dojem, akoby sa s ním nezhovárala jeho prudká a vrtošivá milá, ale sama Acharchellenova dcéra, ktorá vystúpila z hrobu a nalieha naňho, aby splnil jej želanie. Tuareg rozpačito cúvol a zamrmlal:

— Nikto z nás nebol v tej krajine. Aj keby sa mi podarilo ta dostať, čo uvidím a pochopím z cudzieho života? Nepoznám ich reč, obyčaje a prírodu a prejdem tadiaľ ako tieň, ani sa nebudem môcť na nič opýtať, lebo neviem, čo sa pýtať?…

Afaneor si kľakla na zem pred Tiressuena a objala mu nohy.

— Teraz je to iné ako za časov Acharchellenovej dcéry. Ľudia lietajú rýchlo na veľké vzdialenosti, krajiny sa navzájom zblížili. Z Francúzska prichádzajú ľudia, čo poznajú nielen arabčinu, ale aj našu reč. Možno sa aj v Rusku stretneš s takými ľuďmi. A keď aj nepoznáš ich jazyk a obyčaje, najdôležitejšie je nazrieť proste Rusom do duše, vycítiť silu, vedomosti a umenie tohto národa! Ja som žena a nemôžem ísť, lebo som chudobná a neučená, lebo to nie je vo zvyku ani u Európanov, ktorí nás pokladajú za tmárske nevoľnice islamu! — Afaneor sa skotúľali slzy po hladkých lícach a oči na tvári, vyvrátenej dohora, hľadeli tak prosebne, že Tiressuenovi stislo srdce. Ešte sa pokúsil priviesť dievča k rozumu.

— Veď ty sama ani nepochádzaš z nášho národa. Čo ťa vedie k tomu, že s ním tak cítiš, toľko naň myslíš a posielaš ma na takú cestu, akú neprekonal ešte nikto z Tuaregov?

Dievča sa pomaly zodvihlo a sklopilo oči.

— Som sirota, vychovaná u Tuaregov, žijem s vami spoločným životom, mám tie isté túžby ako vy… Len možno… — dievčaťu sa zachvel hlas, — možno sú moje city proste silnejšie ako vaše. Práve tak ako aj moja túžba po šírom svete bez nepriateľstva a zaostalosti, ako moja túžba po nežnosti a kráse.

— Vidím, — povedal jemne Tiressuen, — ale prichádza mi na rozum, čo mi hovorili Francúzi. Ruská krajina sa zmenila, vládnu tam krutí ľudia, ktorí uchvátili moc a utláčajú ľud. Táto krajina ohrozuje teraz všetkých a európske krajiny sa musia po zuby ozbrojiť, aby nepadli pod ruskú tyraniu.

— Prečo to Francúzom veríš? Veď si vravel, ako často oklamali teba aj nás všetkých. Možno je klamstvo aj to, čo hovoria o Rusku?

— Možno, — pripúšťal Tiressuen a zmĺkol, hľadajúc ďalšie námietky.

— Iste si myslíš, že som bláznivá, — zvolala Afaneor. — Poďme!

Dievča sa hlboko poklonilo pred mohylou a rozkázalo svojej ťave kľaknúť si. Skôr než sa Afaneor vyšvihla do sedla, obrátila sa k Tiressuenovi. Pravou rukou naprávala ťave opraty na šiji, ľavou si upravovala záhyby rúcha. Chrbtom sa dotkla hodvábneho bieleho boku zvieraťa, hlavu zvrátila dozadu. Tuareg si navždy zapamätal Afaneorin pohľad, smutný i plný nádeje. Ešte okamih — a jej ťava prudko vyrazila. Tiressuen mal prvotriednu ťavu, lenže Afaneorina sa nedala…

Tiressuen sa vrátil sem, ku kapitánovej geologickej expedícii. A teraz mu osud sám vychádza v ústrety! Nie je dôstojné bojovníka, aby si zakrýval tvár a utekal pred osudom. Zajtra dá súhlas a povedie učenca do Tanezruftu!

Celý nasledujúci deň kapitán a profesor prehovárali Tuarega, aby sa vzdal svojej požiadavky. Tiressuen bol neoblomný a žiadal písomnú dohodu. Kapitán tvrdil, že v Alžírsku sa bojuje, že úrady nepovolia saharskému kočovníkovi ísť do krajiny buričov. A okrem toho Rusi sami nepúšťajú k sebe nikoho, len v najsúrnejších prípadoch — a o akú súrnu vec ide Tiressuenovi? Zachmúrený Tuareg pokojne tvrdil, že Rusi ho určite pustia do svojej krajiny.

Keď kapitán vyplytval už všetku svoju výrečnosť, zlostne si odpľul a prikázal rádiotelegrafistovi, aby ho spojil s Tamanrassetom. Tuareg sa dôstojne utiahol do chládku pod strminou a nevšímal si výsmešné pohľady a ruch medzi príslušníkmi obidvoch výprav. Najväčšmi zúril Michel, navrhoval, aby Tiressuena zatkli, dopravili ho do Tamanrassetu a držali ho tam, kým neprezradí cestu k zrúcaninám.

Nikto nevedel, aká odpoveď prišla od najvyššej vrchnosti, dosť na tom, že kapitán uzavrel so sprievodcom písomný dohovor, podľa ktorého sa Výbor pre saharské výskumy zaväzuje dať Tuaregovi za odmenu turistickú cestu do Sovietskeho sväzu. Obidve autá šli smerom na Tamanrasset. Šoféri poznali cestu a autá sa bezpečne ponárali do trhlín a suchých riečišť, kľučkovali medzi balvanmi a zrýchľovali beh na talakoch — rovných plošinkách hlinačky, spraženej od slnca.

Celé hodiny mihotali reflektory po nekonečnom kamenci a piesku, vytrhávali z teplej tmy skalnaté, pieskom zasypané kopce alebo končité čierne skaly, obrúsené od vetra. V širokých suchých riečištiach sa vynorili pravidelné rady stromov — tamarišky a pichľavé akácie. Na kopcoch trčalo krovie, autá sa ponárali do horskej krajiny Ahaggar. Žalostne zaškrípala prevodovka na ťažkom výstupe po širokom koryte niekdajšej rieky, ktoré bolo zovreté medzi ostrými skaliskami a úšustami popraskaného kamenia. V diaľke sa týčili kužeľovité vrchy ako obrovské hŕby uhlia. Čierne Hoggarské hrebene boli čoraz vyššie, čoraz viacej bolo balvanov a plání so zvetranými kameňmi, cesta sa vinula kľukato, hneď stúpala dohora, hneď zbiehala dolu brehom. Vrchy, čierne ako uhol, splývali s tmavou nocou v jedinú nekonečnú skalnatú priepasť, čo pohlcovala auto.

Zrazu sa zo sedla u posledného horského chrbta vynorili v diaľke stovky elektrických svetiel v rozľahlom údolí, lemovanom pohoriami, ojedinelými štítmi, plošinami a ihlovitými končiarmi, čo sa črtali vo svite vychádzajúceho mesiaca.

Tiressuen zaklopal na kabínu, aby šofér zastal.

Kapitán otvoril dvierka a zo stúpadla nakukol hore na auto.

— Chceš zostúpiť, Tiressuen?

— Áno, — odvetil Tuareg.

— Poď s nami do mesta. Dostaneš hotelovú izbu, chladenú ľadom, kde aj v najväčšej dennej horúčosti bude chladno ako v noci. Môžeš piť ľadové nápoje, najesť sa do chuti mäsa, praženého podľa vašej obyčaje na uhlí až tri hodiny. Vedia tam pripraviť aj výborný kus-kus s čerstvou zeleninou a veľkými pšeničnými zrnkami! Nemusíš kráčať potme niekoľko kilometrov, kým nájdeš stan. Tunajší kmeň Dagchalov je chudobný, možno nemajú ani jedlo… Prečo sa bojíš ísť do mesta?

— Nebojím sa, kapitán. Ale uváž si: ak si zvyknem na chladenú izbu, na hojné jedlo, ako pôjdem potom odtiaľto do páľavy Tanezruftu? Nevydržím dlhé pochody ani mrazivé zimné noci. Nebude sa mi viac chcieť vrátiť do púšte, a čo zo mňa bude? Opovrhovaný tulák, ktorý nič nevie a živí sa krádežou alebo almužnou medzi špinavými mestskými múrmi. Striedmosť môjho národa nie je poverčivosť alebo vrtoch, to je jeho život. Zbohom!

— Napozajtre na svitaní príď do hotela! — zakričal kapitán do tmy, v ktorej Tuareg už aj zmizol…

Tamanrasset je nové mesto uprostred Sahary, na mieste, kde kedysi stálo misionárske sídlo a kaplnka. Tento zhluk červených a oranžových budov vyrástol v obruči mnohých hôr, uprostred umele zavlažovanej doliny. Zeleň na jej poliach je vždy čerstvá a cestovateľov prekvapuje kontrast medzi touto zeleňou a morom čiernych skál Hoggaru. Každá budova, plánovaná vojenskými architektmi, je zladená s celkovým modernizovaným štýlom starobylých sudánskych miest. Široké ulice aj priestranné dvory sú čisto zametené a lemované vysokými červenými zubatými múrmi. Na každom dvore, na každom námestí rastú nízke, svieže akácie, ohradené okrúhlymi mrežami. Ale ešte prekvapujúcejšie sú vysoké stromy, čo vyhúkli v pálčivom slnku za niekoľko rokov a vrhajú kontrastný, priam čierny tieň na námestie, zaplavené oslepujúcim jasom. Toto mestečko je pohodlným a starostlivo udržiavaným sídlom francúzskych dôstojníkov, ktorých rozľahlé vily tvoria väčšinu mestských budov.

Profesor a kapitán sa vrátili z plaveckého bazénu ako znovuzrodení a s rozkošou užívali odpočinok a jedlo, kochali sa v prvotriednom hoteli novinkami zo šíreho sveta. Archeológ popíjal kávu, pofajčieval a už ktovie po koľký raz sa vracal k sprievodcovmu záhadnému želaniu.

— Tuareg a sovietske Rusko! Nepredstaviteľné! Kde nabral náš Tiressuen takú absurdnú a hlavne neodbytnú požiadavku. Stavím sa, že nepočul o sovietskom Rusku a komunistoch, ba že nevidel Rusa ani na obrázku. Čo je to za nezmysel, ha-ha-ha!

— Darmo sa smejete! — namietal zlostne kapitán. — Je to príliš absurdné a preto vážne. Podľahol niečej propagande!

— Agenti Kremľa na Sahare! Vy ste predsa vzdelaný, múdry človek, kapitán. Ako teda môžete veriť týmto bájkam pre novobrancov a fašisticky naladených sopliakov?

— Choďte na to z druhého konca, profesor. Idey sebaurčenia národov šíria sa po celej Afrike ako mor. Prišiel čas a s tým sa nedá nič robiť, je to príznak storočia. A Sovieti robia takú múdru politiku, že sa na nich všetci dívajú… Tu máte najpresvedčivejší dôkaz — Tuareg! Dal by som hlavu na to, že Tuaregovia zo všetkých najmenej vedia o tom, čo sa deje vo svete.

— Na vašom mieste by som s tou hlavou tak nehazardoval! Ale čo s Tiressuenovou cestou? Oklamať ho nemôžeme, stratili by sme všetku dôveru u Tuaregov…

— Nemôžeme. Niečo vymyslíme… Ešte nevieme, aké budú zrúcaniny. Ostatne, pre mňa nech si ide, len nie nadlho — saharský kočovník v takej cudzej krajine aj tak nič nemôže pochopiť. Čoskoro príde zima, nech tam poriadne vymrzne… Ďalej! — zavolal, lebo niekto klopal na dvere.

Fičúrsky pobočník sa na prahu postavil do pozoru a zasalutoval, potom podal kapitánovi obálku. Kapitán sa ospravedlnil a otvoril starostlivo zapečatený krátky list.

— Oznámte, prosím, že prídem v stanovený čas!

Pobočník vyšiel.

— Niečo dôležité? — spýtal sa znepokojený archeológ.

— Neviem. O hodinu budem vedieť, ale teraz si vypime kávu a Tiressuena nech čert vezme. V „La Tribune des Nations“ sú zaujímavé novinky.

Kapitán sa vrátil o pol druha hodiny ako vymenený. Zachmúrený a znepokojený prudko zaklopal profesorovi na izbu.

— To som vedel, — vítal ho profesor skleslým hlasom, — niečo sa stalo a nejdeme!

— Uhádli ste! Musím zmeniť smer svojej výpravy. Odchádzame dnes v noci a som nútený opustiť vás. Verte, veľmi ma to mrzí a mám strašné starosti. Vysielačka mi načisto vypovedala službu, príkaz sa neodvážim nesplniť, no bez vysielačky sa ani nedá ísť!

— Čo keby ste si vzali moju?

— Doparoma, to by bola moja spása, profesor! Ale aj pre vás by predsa bolo riskantné ísť do Tanezruftu na jednom aute a bez rádia. Keby ste nemali také dobré auto a najmä Tiressuena, za nič na svete by som neprijal vašu láskavosť. Ale s takýmto sprievodcom sa to dá riskovať, ak chcete…

— Pravdaže chcem! A aké je to neočakávané poslanie… prepáčte za netaktnosť, často zabúdam, že ste vojenský geológ.

— Vidíte, teraz by sme sa bez Tiressuena vôbec nezaobišli, aj keby sme hneď poznali miesto zrúcanín. Nech si ide hoci aj do Japonska alebo Tibetu, to je jedno! Do videnia, profesor, musím ísť. Verte mi, že ma to naozaj úprimne mrzí a dovoľte, aby som sa vám čo najsrdečnejšie poďakoval. Po vysielačku príde Jacques!

Kapitán vyšiel, preklínajúc celý svet vyberanými nadávkami saharských kaprálov. Príkaz, ktorý dostal z Paríža, nielenže znamenal škrt cez jeho vlastné plány, ale odporoval aj duchu milovníka prírody, celým srdcom pripútaného k púšti. Jeho neveľká expedícia dostala veľmi tajnú a v očiach niektorých horlivých vojakov aj významnú úlohu — nájsť a vopred preskúmať miesto na jadrové pokusy, ktoré plánuje na Sahare francúzska vláda.

V rozhovore s generálom sa už hovorilo aj konkrétne o tomto mieste, o obrovskej mŕtvej rovine Amadror, na rozlohe sedemtisíc štvorcových kilometrov, severne od Atakoru, tam, kde tvorí prudký tisícmetrový zráz. Ale kapitán navrhol izolovanejšie, i keď neprístupnejšie miesto — púšť Tenere. Je to úplne pustá a mŕtva rovina, ktorá sa rozprestiera na dvestopäťdesiatich kilometroch medzi Ahaggarom a Airom. Ak v Tanezrufte sa vo vyschnutých korytách zriedka vyskytujú chatrné akácie alebo stebla suchej trávy, či zriedkavé antilopy, ale na tisícoch štvorcových kilometrov Tenere sa sotva nájde voľným okom viditeľná rastlina alebo stopy po zvieratách.

Tenere je od obývaných miest a ciest ďalej ako Amadror a má omnoho väčšiu rozlohu, preto treba teda skúšky preložiť do tohto kraja. Avšak moderné termojadrové bomby vybuchujú tak silne a rádioaktivita je taká prudká, jedovaté častice reakcie sa tak šíria, že skúšky určite narobia škody na celej Sahare.

Kapitánovi to pripadalo ako zločin, nedôstojný vysoko kultúrneho človeka — Európana, lebo veril v jeho poslanie. A on sám, hoci vykonával len najzákladnejšiu etapu tohto hnusného podujatia, cítil sa ako zradca. Áno, aj on zradí tento slobodný svet, čo sa rozprestiera doširoka v horúcich plameňoch slnka a v mäkkej nehe jedinečne jasných hviezdnych nocí. Svet, ktorý práve tak ako všetci obyvatelia púšte vnímal ako čosi podobné nebu, blízke večnému žiareniu vesmíru. Kapitán horúčkovite rozmýšľal, ako by mohol odmietnuť alebo sabotovať príkaz. Ale ako nesčíselnekrát predtým, v každej dobe a vo všetkých krajinách, poslušná myseľ mu pošepla, že ani o deň nemôže zadržať to, čo sa má stať. Keď nie on, tak druhý, tretí, desiaty alebo dvadsiaty — vojenská vrchnosť a vláda majú až primnoho odvážnych a dosť vzdelaných ľudí, odhodlaných na všetko.

A ešte dávno pred svitaním opustilo auto geologickej expedície čistučké ulice Tamanrassetu a smerovalo na juhovýchod, ta, kde sa za horami Hoggaru a dolinami Airu s bujným rastlinstvom rozprestierala mŕtva Tenere, zahalená vírmi horúceho vzduchu a fantastickými výplodmi fatamorgány.

A na ďalší deň aj profesorovo veľké biele auto s dutým vrčaním prekonávalo ťažké stúpanie na západ od Tamanrassetu. Tiressuen, ako pri každej výprave, trónil bezstarostne hneď nad kabínou šoféra, ktorý mal otvorený oblôčik, aby mu Tuareg hocikedy mohol ukázať smer.

Ostré štíty Hoggaru pomaly ustupovali, vystriedali ich jasnejšie vrchy, okrúhle ako skalky pri brehu. V roklinách vyschli kamenisté potoky, spúšťajúce sa zo strmých svahov. Dno vyschnutých riečišť bolo už sypké. Ozvena roznášala rachot motora na všetky strany, až na vzdialené pohoria, ktorých vyškerené skaly a zaprášené vrchy sa ostro črtali na vzdialenom východe, čo sa práve zabronel.

Auto sa knísalo, húpalo, celé sa zachvievalo na sypkých pieskoch, zúrivo ho nadhadzovalo a triaslo na plytkých preliačinách. Cestujúcich metalo, hádzalo a kolísalo, ale už boli na to zvyknutí, ich telá nadobudli automatickú schopnosť prispôsobovať sa akýmkoľvek výkyvom vozidla, schopnosť, akú majú vypestovanú námorníci, čo sú dlhé roky navyknutí na kolísanie morských vĺn.

K Tanezruftu sa zvažovali široké horské terasy. Purpurové svetlo vychádzajúceho slnka zažiarilo nad horským masívom, odkiaľ padali do doliny obrovské šikmé clony matného ružového súmraku. Vrstevnato, jeden nad druhým, vŕšili sa na seba rozličné odtienky ružového svetla, ružovopopolavé dolu, na dne úžľabín i pri úpätiach, a čím vyššie, tým jasnejšie a čistejšie. Ako sa slnce dvíhalo a auto schádzalo stále nižšie, ružové svetlo, zaplavujúce púšť, postupne bledlo, akoby ho odvieval pálčivý dych dňa. Úplne čierne lávové plošiny sa striedali s útesmi ružovej žuly. Tmavé a sopečné štíty planuli v lúčoch zôr fialovým svetlom.

Vždy sa ľahšie cestuje, keď je krajina rozmanitá. Atakorské bralá s fantastickými tvarmi zvetraných skál, s prízračnými zápoľami a útesmi popúšťajú uzdu predstavivosti umu, ktorý za pomalej cesty nie je ničím zaujatý. Zo strmých stien sa škeria čudné tváre, masky a nepriateľské papule, na zákrutách vyrastajú znenazdajky bájoslovné zvieratá; začarované bašty a zosúvajúce sa svahy vyzerajú ako zrúcaniny neznámych miest. Čierne skaly sa rozžeravujú v pálčivom slnci ako železné kotly. Nad nimi prúdi horúci vzduch, podobný modravým, neskutočným jazerám, a jeho stúpajúce prúdy dodávajú predmetom rozmazané, mihotavé a neurčité kontúry, v ktorých oči, unavené od oslepujúceho svetla, môžu vidieť najpodivuhodnejšie tvary. A Európania — tí, čo prichádzajú k saharským kočovníkom ako vnímaví priatelia, nevedia sa vynadiviť bezhraničnej fantázii Tuaregov, ktorú čerpajú z prírody svojej krajiny — nevysychajúceho prameňa inšpirácie. Piesok bol čoraz sypkejší, čoraz častejšie sa zjavovali mohutné kužele z hliny, spečenej horúcim slnkom. Horské končiare sa znižovali, ustupovali; bledožlté plášte piesku plazili sa po ich brehoch vždy vyššie. A kamenné chápadla horského masívu, prenasledujúce cestovateľov, akoby sa bezmocne borili do mora sypkého piesku, drobného štrku a pestrej hliny, v ktorej sa ligotali kryštáliky horkých solí. Pohoria, tonúce v piesku púšte, rozchádzali sa čoraz širšie, až sa rozdelili, na jednotlivé úvaly a osamelé vrchy, vyčnievajúce na rovine ako kamenné ostrovy. Pásy kamenčia, rozpadávajúceho sa na štrk, obklopovali tieto ostrovy ako svedectvo tvrdého zápasu medzi pevnou hmotou a beztvárnou, sypkou masou.

Horúčosť sa stupňovala, slnce stálo vysoko a vyžarovalo prúd svetla natoľko jasný, že bol až šedivý a ťažký ako olovo. Doliehal svojou olovenou váhou na hlavy cestovateľov, krv, vzpierajúca sa proti nemu, búrlivo pulzovala v sluchách, v hlave ich neznesiteľne štiepalo. Viečka boľavo napúchali, za tmavými sklami ochranných okuliarov sa marili farbisté škvrny. Vodič a profesor, ktorých ovieval v kabíne špeciálny ventilátor, museli silou-mocou premáhať farebné blúznenie prekrveného mozgu, aby mohli sledovať cestu. A strašná moc slnka raz zastierala diaľky clonou horúceho vzduchu, raz nepravdepodobne približovala vzdialené kopce, pohoria a pieskové duny. Všetky drobné preliačiny, jamy a výmole zlievali sa v jednotvárne šedivú plochu — ako rozprestretý hladký koberec… O to ťažšie bolo voliť cestu. Auto sa motalo a zavýjalo ešte tuhšie, výkon prehriateho motora klesal z hodiny na hodinu, nepomáhal ani chladič dvojnásobnej veľkosti a osemramenný ventilátor.

Profesor napokon vyslyšal šoférovo reptanie a obrátil sa k Tiressuenovi, ktorý si pofajčieval, akoby nič, na svojom mieste.

— Nebolo by načase zastaviť a počkať, kým horúčosť klesne?

Tuareg pokrútil hlavou.

— Auto treba šetriť, — zvolal profesor, — prečo nemôžeme cestovať večer?

— Večer sa priženie prudká víchrica, — odvetil Tiressuen. — Voda v sudoch bude vysychať… a museli by sme stáť na mieste. Treba ihneď ísť ďalej!

— Odkiaľ vieš, že bude víchrica?

— Tu vždy bývajú víchrice. Je to taký kraj. Ahaggarské hory sa tu stretajú s Tanezruftom.

Profesor rozkázal šoférovi ísť ďalej.

Tanezruft, krajina záhuby, smädu a fatamorgán, bola šíra, nedozerná rovina. Tanezruft, ktorý bol kedysi prístupný karavánam len v určitých ročných obdobiach a len po jedinej ceste popri studniach In-Ziza a popri pieskových dunách Afarag — tento strašný Tanezruft bol teraz pohodlnou cestou pre rýchle autá. Autá do Sudanu chodili, pravda, stále po tej istej starej karavánovej ceste a vodou sa zásobovali na medzistanici Čerpadlo-5. Osamelé auto archeologickej výpravy si viezlo v dvoch bielych sudoch solídnu tristolitrovú zásobu vody a nemuselo odbočiť na stanicu. Na poludnie benzínové čerpadlo nákladného auta vypovedalo službu, prestalo dodávať vyparujúci sa benzín. Volant z umelej látky pálil vodičovi ruky, takže ho bolo treba omotať handrou. Museli zastať. Plytké suché riečište pritúlilo cestovateľov, políhali si na piesok pod auto. Bol to jediný tieň v Tanezrufte — maličký obdĺžnik, ktorý sotva stačil pre päť ľudí. Hrôza bola odísť od neho čo len na krok do bláznivo pripekajúceho slnka. Ani čo by všetko bolo vymizlo z tváre zeme a piati cestovatelia ostali poslednými ľuďmi v mori oslepujúcej horúčosti na piesku, navrchu posypanom drobným sivým štrkom.

Púšť dýchala príchodzím oheň do tváre a od jej dychu sa pukali pery, praskali žilky v očiach a v nose, čím ďalej, tým horšie sa otvárali oťažené viečka. Ľudia mali v ústach odporný pocit, akoby sa jazyk, čo bol samá rana, dotýkal suchého papiera alebo látky. Keď oblizli vodu, bolesť utíchla, ale čoskoro sa ohlásila znova. Ľudia boli vydesení Tanezruftom, ale príliš otupení a zmučení, aby reptali na osud, ako to robievajú Európania vo všetkých ťažkých chvíľach svojho života.

Nekonečný deň sa nebadane schýlil k večeru a pustošivé slnko konečne oslablo. Auto vrhalo dlhý tieň, v ktorom by sa mohlo skryť aj päťdesiat ľudí, lenže teraz to nebolo potrebné. Všetko vôkol nadobudlo zreteľné obrysy, bolo vidieť aj strmé vlnovité pahorkatiny púšte, vo dne rozmazané v šedivkastej hmle rozžeraveného povetria. Ochabnutí a zoslabnutí ľudia si posadali na svoje miesta, šofér, preklínajúc deň aj hodinu, v ktorú sa narodil, naštartoval a biele nákladné auto sa zase hojdalo a ponáralo do úžľabín, z ktorých liezlo na strmé kopce. Prebehli okolo úzkych vyschnutých korýt s dvoma-troma trpasličími akáciami alebo so zriedkavými chumáčmi vyschnutej trávy. Výprava prenikla do Tanezruftu — vôkol nebolo nič okrem piesku, udlabčeného víchricami, kde-tu pokrytého pásmi a klinmi tmavého štrku a kamenčia. Pokiaľ len dovidel Tuaregov orlí zrak, ba aj desaťnásobný profesorov ďalekohľad, všade sa rozprestierala rovina, až po obzor, kde sa utápala v prašnom opare.

Zrazu ľudia zbystrili pozornosť. Rovinu Tanezruft preťali zreteľné, celkom rovné čiary, od severného kraja obzoru až po južný. Čiary sa rozbiehali, rozchádzali sa ako koľaje na železničnej stanici a menili sa na široké stopy ťažkých áut. Profesor zastavil auto. Cestujúci nevoľky zdúpneli pred silným obrazom. Čo sú automobilové stopy na vyjazdených cestách medzi dedinami a závodmi rodného Francúzska? Najobyčajnejšia vec, ktorá neupúta ničiu pozornosť! A na asfaltových alebo betónových hradských stopu auta sotva zbadať a zaujíma nanajvýš vyšetrovateľa, ktorý zisťuje následky nejakej nehody.

Ale tu, hlboko v strašnej púšti, je to celkom iné! Hľa, tu je hlavná stopa, koľaj vytlačená širokými pneumatikami ťažkých autobusov a nákladných áut, so zreteľným vzorom protektoru. Vedie do diaľky, vzorkovaná, rovná a neohrozená. Dve koľaje sa postupne zbližujú, až napokon tam, na nejasnom rovnom rozhraní púšte a neba, splývajú v jediný úzky pásik. A vedľa vedú ďalšie stopy, staršie, často už zaviate vetrom, zavše prebiehajú zboka nabok a tvoria malebné výrazné krivky. Niekedy neznámi vodiči dávali prednosť vlastnej trase, a vtedy sa popri hlavnej ceste ťahala plytká, ale veľmi zreteľná stopa, oddelená pásom nedotknutého piesku, ktorá tak isto rovno bežala cez Tanezruft k neviditeľnému cieľu. Akoby sa všetka moc našej doby sústreďovala v týchto výrazných, príliš rovných líniách, ktoré symbolizovali víťazstvo stroja nad púšťou, nad najneprístupnejšou a najnebezpečnejšou časťou Sahary, ktorá predsa nevládala zadržať ani spomaliť beh železných tiav dvadsiateho storočia.

Odvážni vodiči si robili praženicu priamo na kapote áut, rozhorúčených od tanezruftského slnca, a húževnato sa predierali dopredu, zápasiac so strašnými fatamorgánami. Kým Tuaregovia videli v páľave strašnej púšte Deblisa, tanezruftského ducha s prázdnymi očnými jamkami, ktorý mal na sebe čierne rúcho, sedel na kostre ťavy a krúžil okolo odsúdených pútnikov, šoféri rozprávali čosi iné. Pri kóte 285, kde na stavbe cesty zahynulo množstvo vojakov cudzineckej légie, odsúdených za vzburu, ženú sa vraj za autami ich prízraky. Tenké zvíjajúce sa postavy víria okolo áut, nech idú akoukoľvek rýchlosťou. Vyvolávajú zachrípnutými hlasmi a jediná možnosť, ako sa pred nimi zachrániť, je hodiť im za obeť kožený vak s vodou. Vtedy postavy zaostanú a auto sa ženie nerušene ďalej.

Všeličo sa marilo ľuďom, vysileným od horúčavy, prekrvený mozog vyvolával pred očami najfantastickejšie vidiny. A predsa rovné stopy pneumatík pretínali celú púšť.

Auto archeologickej výpravy chvíľu postálo, potom preťalo dráhu transsaharských áut a vytláčalo si ďalej vlastnú stopu, práve takú priamu a zreteľnú. Bádatelia natrafili na cestu medzi stanicou Čerpadlo-5 a kótou 540, ďaleko na sever od oázy Tessalit, kde sa už začínali menej pusté stepi Sudanu a Nigérie. Osamelé auto napredovalo dlho v ružovej podvečernej hmle, potom bežalo po úzkej cestičke reflektorových svetiel cez jednotvárne more nočnej tmy. Krátky nocľah a znova cesta so zastávkou pred príchodom dennej horúčosti, pod vysokou strminou na začiatku veľkého vyschnutého riečišťa Azemnezi. Odtiaľto bola cesta veľmi ťažká — sypký piesok pokryl celé riečište vlnitými pahrbkami. Auto mohlo postupovať len tak, že pod kolesá podkladali „rebrík“ z brván, a za večer prešlo len niekoľko kilometrov.

Na svitaní auto akoby si bolo cez noc oddýchlo, vydriapalo sa rýchlo na pieskový breh vyschnutého riečišťa. Ďalej na západ bol kraj posiaty kužeľovitými, tupo skrojenými kopcami piesku, zvlnenými podivuhodnou sieťkou čiaškovitých jamiek. Tiressuen viedol auto okľukou okolo týchto kopcov, ku kamennému pohoriu, ktoré sa znenazdajky vynorilo uprostred šírych pieskov.

— Tiressuen, zrúcaniny sú ešte ďaleko? — spýtal sa sprievodcu profesor, ktorý v duchu s obavami rátal, koľko litrov benzínu si vyžiadal zápas s piesočnatým dnom koryta Azemnezi.

— Už blízko, tamto, — Tuareg ukázal na juhozápad, kde na strmom svahu pohoria vyrastalo množstvo čiernych balvanov, zaoblených od vetra, ktoré vyzerali z diaľky ako zástup dajakých korytnačkovitých bytostí.

Vedec si s úľavou vydýchol.

— Prečo sú tu také zvláštne kopce? — spýtal sa, ukazujúc na pieskové kužele s plastickým povrchom.

— Vietor, — lakonicky povedal Tuareg, opísal rukou niekoľko kruhov a všetci pochopili, že hovorí o víchroch, čo vynesú stĺpy piesku až do polkilometrovej výšky a zničia všetko, čo nie je z kameňa alebo nezapustilo do zeme dvadsaťmetrové korene.

A znova sa pomaly vlečú hodiny, akoby držali krok s vlečúcim sa autom. Znova olovenosivý opar ťažkej páľavy, kovový klepot čapov prehriateho motora, štipľavý dym spáleného oleja. Konečne vyšlo auto hore pevným svahom, kľučkujúc pomedzi balvany, vyhlodané vetrom. Okrúhle skaliská, vysokánske zápole, ostré útesy sa striedali so stenami, baštami, bránami… Profesor sa zachvel od zlej predtuchy. Nevedomí a fantazírujúci synovia púšte pokladajú niekedy tieto prízračné skaly za zrúcaniny. Vari by sa aj jeho výprava mala stať obeťou takéhoto omylu? Och, nech to všetko čert vezme bude to asi tak!

Tuareg energickým gestom zastavil auto vo chvíli, keď šofér chcel profesorovi práve oznámiť, že musia zastať a počkať, kým prejde horúčosť. Archeológ, celý bez seba od zúrivosti, s nervami vybičovanými strašnou páľavou a ťažkou cestou, vyskočil z kabíny.

— Kde sme to prišli? Kde sú zrúcaniny? — zaúpel.

Spod Tiressuenovho rúška zasršali hnevom jasné sivé oči. Tuareg netrpezlivo zodvihol ľavú ruku so širokým koženým náramkom, za ktorým mal zastoknutú dýku s rukoväťou v podobe kríža, a ukázal dolu.

Auto zastalo na kraji náhornej plošiny, ktorá bola zasypaná kamením. Dolu sa zvažovali čierne kontrastujúce útesy, vyhladené vetrom, popretínané hlbokými a krátkymi úžľabinami, čo dodávalo celému skalnatému múru vzhľad pevnosti, ani keby ju boli postavili ľudské ruky podľa dômyselného architektonického plánu. Pod strminou sa rozprestierala menšia rovina, pokrytá úlomkami kremenitých bridlíc, vyhladených vetrom, s preliačinou niekdajšieho jazera, po ktorom ostala okrúhla škvrna končitých dún.

A na rovine sa vynárali zrúcané múry z červeného kameňa, zreteľné aj v opare pálčivého povetria, akési výklenky brány a ulice. A tamto sú aj celkom jasné bašty — iba blázon by si ich mohol popliesť s výtvormi vetra, ktoré nestavala ľudská ruka. Plocha so zrúcaninami nebola veľká, ale stavby boli veľmi masívne a archeológovo skúsené oko na prvý pohľad odhadlo znaky prastarej architektúry.

Francúzi vykríkli. Hoci pred chvíľkou boli ochotní hľadieť na Tiressuena ako na idiota a zločinca, teraz opreteky chválili sprievodcu.

— Načo tu stáť? — zvolal profesor. — Ostáva nám len niekoľko kilometrov. Zrúcaniny sú celkom blízko! — A archeológ preložil svoju otázku Tiressuenovi do arabčiny.

Sprievodca vysvetľoval, že ďalej je veľmi zlá cesta. Lepšie by bolo ísť k zrúcaninám pešo a tak si ich prezrieť.

— My ich nechceme prezerať, ale študovať, — namietol archeológ. — Musíme tam stráviť zo tri dni, pokiaľ nám vystačí voda.

— Lepšie by bolo pozrieť si ich a prísť potom znova. Doviezť zásobu vody, potravín…

— Najprv treba zistiť, či to stojí za to. Je nezmysel chodiť odtiaľto pešo po horúčosti, akoby sme boli na rekreácii… — profesor sa spamätal — veď Tuareg ho nerozumie a hľadí naňho so zdvorilou, trochu zhovievavou zvedavosťou. — Musíme ta ísť. A to hneď. Škoda strácať čas na oddych, definitívne sa utáboríme na mieste prieskumu! — naliehal archeológ.

Tuareg sa poslušne vrátil na svoje miesto pri kabíne. Auto chytilo až o hodnú chvíľu. Sprievodca šikovne vyberal cestu, viedol vozidlo napravo, kde sa náhorná plošina mierne zvažovala a strmé úžľabiny, čo sa podobali pevnostiam, prechádzali do širokých vymytých úvalov.

Brzdy škrípali, ako auto zbiehalo po pieskovci do jám, hrubý štrk vržďal pod masívnymi pneumatikami. Nákladné auto prešlo cez úval. Šofér pridal plyn a z celej sily sa rozbehol do svahu. Motor hučí, zavýja nižší prevod a ozvena zvučne odpovedá. Zrazu ručička olejového čerpadla klesla naľavo, k nule, v motore čosi slabo zapraskalo a šofér, bledý ako stena, vypol zapaľovanie. Auto sa rútilo dolu, brzdy však chytili, takže spomalilo a zvoľna sa šmýkalo na hrubozrnnom piesku, čo sa šúchal ako broky pod zablokovanými kolesami. Všetci povyskakovali v strachu, že sa auto prevráti. No stroj sa pomaly zošuchol k výmoľu a zastavil sa na kamennom výbežku.

— Čo je, čo sa stalo? — vyriekol namáhavo archeológ. Zodpovednosť vedúceho výpravy, ktorá dosiaľ figurovala len v pláne prieskumu, vyrástla zrazu pred tvárou nebezpečenstva do obrovských rozmerov. — Pokúste sa … — začal.

Vodič pokrútil hlavou, spustil motor, ale hneď ho aj vypojil. Všetci sa zdesení zhŕkli okolo auta, zatiaľ čo šofér liezol pod kapotu. Tiressuen sa usadil na kamene a blúdiac pohľadom z jednej tváre na druhú, usiloval sa pochopiť, čo sa stalo.

Čoskoro vysvitlo, že porucha je vážna. Malé ozubené koliesko olejového čerpadla sa rozletelo na kúsky a poškodilo aj druhé. Chyba, nedbalosť pri výrobe či zlá kvalita materiálu, ktorá tam, vo Francúzsku, znamenala len toľko, že auto treba vziať do vleku alebo niekoľko hodín čakať, stávala sa tu, na Sahare, pre osamelé auto rozsudkom smrti. Iba profesor a rádiotelegrafista vedeli, že vysielačku dali kapitánovi, pretože sa spoliehali na kvality auta a na to, že majú dosť rezervných súčiastok. Lenže medzi množstvom súčiastok chýbala práve tá, ktorú potrebovali, lebo porucha olejového čerpadla je u moderného auta veľmi zriedkavá.

Zatiaľ čo si členovia výpravy uvedomovali situáciu — jedni kliali, iní nehovorili nič, len zosmutneli a tretí zbabelo strácali hlavu — profesor a Tuareg sa sklonili nad mapou a snažili sa čo najpresnejšie určiť miesto havárie. Najbližšia a najspoľahlivejšia bola transsaharská cesta, ktorú už raz križovali. To je stodvadsať kilometrov na východ. Keby chceli ísť priamo na Čerpadlo-5, znamená to stoštyridsaťpäť kilometrov, lenže tam by mohli dostať ozubené kolieska alebo zavolať pomoc. Ale Európan v Tanezrufte sotva prejde aj šesťdesiat kilometrov! Ak sa teda nepokúsi o to Tuareg, sú všetci stratení.

Európania sa nápadne zmenili. Inokedy hluční a netrpezliví, spupní a malicherní, zrazu boli pomalí a prísni. Vyjavene a napäto sledovali Tiressuena.

Takto sedia drobné dravce okolo leva v očakávaní, čo urobí mocný zver. Takto sledujú obžalovaní sudcu, ktorý sa chystá vyhlásiť rozsudok.

Tuareg fajčil, občas letmo pozrel na mapu a znova sa pohrúžil do seba, do čohosi, čo sa odohrávalo pred jeho duševným zrakom. Všetci účastníci výpravy vedeli, že Tiressuen si privoláva na pomoc svoju jedinečnú pamäť a skúsenosti, všetko, čo počul od svojich druhov, aj starobylé povesti, aby sa vedel rozhodnúť, kadiaľ ísť. Stoštyridsaťpäť kilometrov, to bolo príliš mnoho aj pre príslušníka kmeňa Tibbu, nie to pre Tuarega, ale Tiressuen sa pokladal za rovnocenného s týmito vynikajúcimi vládcami púšte. S vládcami, ktorí sa jej zmocnili bez technickej múdrosti Európanov, iba svojou telesnou vytrvalosťou a duševnou silou.

Deň sa chýlil k večeru. Tiressuen akoby sa bol prebral. Odhrnul dozadu rúško na hlave, ťažko vzdychol a hanblivo sa usmial. A Európania zrazu videli, aký mladý a dobromyseľný je ešte tento prísny kočovník, ktorý nadobúda taký hrozivý vzhľad so zahalenou tvárou, vo svojom tmavomodrom rúchu.

— Pôjdem na Čerpadlo-5! — vyhlásil Tuareg. Cestovatelia sa vrhli k nemu, stískali mu ruky, zaliečavo ho tľapkali po pleci, ponúkali mu konzervy, víno i cigarety, aby si bral, čo chce.

Tuaregovia nejedia ani ryby, ani vajcia, ani hydinu a Tiressuen mal strach pred konzervami. Vzal si len poľnú fľašu s vodou, trochu čokolády a slaných suchárov a napchal si za košeľu cigariet.

— Vezmite si môj kompas, Tiressuen, — ponúkol šofér, ale kočovník odmietol mapu aj kompas.

Hviezdy a slnko sú najspoľahlivejšími vodcami Tuarega a nebo nad púšťou nebýva skoro nikdy zamračené.

— Takí sme ti povďační, Tiressuen! — zvolal dojatý profesor, — ak sa zachránime, nikdy nezabudneme, čo si pre nás vykonal…

— Nevykonal som ešte nič, — Tuareg znova sprísnel, — a nerobím to kvôli vám, veď ide aj o moju záchranu. Keby som čakal na šťastnú náhodu, zahyniem ako ostatní. Vody máme na päť dní… Čo sa stane za ten čas?

— Áno, áno, tak je, — prisvedčil chytro archeológ.

V pohľade, ktorým sprevádzal Tiressuena, mihla sa pochybnosť, pery sa mu zachveli. Šoférovi, čo stál pri ňom, odrazil sa na tvári ešte zjavnejší strach. Tiressuen pochopil. Ako všetci malicherní ľudia, čo sa pokladajú za veľmi prezieravých, chceli vyčítať Tiressuenovi z očí najhlbšie myšlienky a skryté city. Báli sa, že Tuareg si chce zachrániť len vlastnú kožu a ujde kade ľahšie.

Podozrenie členov výpravy nahnevalo Tiressuena, ale ovládol sa a povedal:

— Teraz treba spať, kým nastane noc.

Utiahol sa za skalnatý výbežok a začal si rozprestierať plášť v malej škvrnke tieňa. Nestihol to však ešte urobiť, už rozprestreli úslužné ruky celtovinu a položili na ňu mäkký matrac. Všetci chodili ticho, zhovárali sa pošepky. Tuareg ležal a rozmýšľal, prečo sa Európania len vtedy vedia slušne správať k obyvateľom púšte, keď ich prikvačí bieda a potrebujú pomoc. Európan sa stáva naozaj ľudským v pazúroch ťažkej pohromy — Tuaregovi to pripadalo nízke. Tiressuen sa prebudil, ako si bol zaumienil, na súmraku. Po modlitbe, keď sa do chuti napil a trochu si zajedol, obrátil sa na východ.

— Barak Allah fik! (Nech vás boh opatruje!) — povedal Tuareg a zvoľna vykročil, vyprevádzaný povzbudivými výkrikmi ostatných, čo tu ostávali.

Profesor dlho hľadel na miesto, kde sa v priezračnej tme rozplynula sprievodcova vysoká postava. Zožierali ho pochybnosti a sto ráz si prisahal, že štedro odmení Tuarega, ak sa vráti… No ak sa nevráti, aj tak ho nebude mať kto a začo odmeniť. Nájdu ich, samozrejme, ale aký význam to bude mať pre celú malú výpravu? Archeológ znova hromžil na seba, že mal také mäkké srdce voči kapitánovi. Nijaká skúsenosť nie je všemocná proti náhode a on ako vedec to mal vedieť! Ale doparoma s týmito výčitkami — vysielačku si tým nenavráti!

Mladý asistent nečujne prikročil k profesorovi.

— Aké sú dispozície na zajtra, šéf? — asistent bol anglofil.

— Vstaneme pred svitaním. Pôjdeme k zrúcaninám, musíme predsa preskúmať to tisíckrát prekliate miesto! Auguste a šofér ostanú pri aute a uvaria obed. Pôjdeme my traja — vy, ja a Pierre.

Zrúcaniny boli ďalej, ako sa profesor nazdal. Okrem toho boli nesmierne zaujímavé, a kým sa archeológ spamätal, že je načase vrátiť sa k autu, slnce stálo už vysoko. Spiatočná cesta bola pre profesora hotovým utrpením. Zápasil s túžbou vycediť do poslednej kvapky vodu z poľnej fľaše, ťažko stúpal po vŕzgajúcom hrubom piesku a čiernom štrku, čo sa boril pod nohami, a pritom mal pocit, akoby sa mu celé telo vysušovalo v žeravej peci. Myšlienky sa mu plietli, nepremožiteľne sa vracali k ľadovej šumivej vode v tamanrassetskom hoteli, k rozprávkovej rozmanitosti nápojov na hociktorej parížskej ulici, či proste k studeným potokom a riekam, ktorými tak pohŕdal v Európe, nemysliac na to, akú životodarnú silu taja v sebe prúdy obyčajnej vody…

— Vody! — posledné slovo vyslovil profesor nahlas a vzdychol, lebo pred duševným zrakom sa mu neodbytne zjavoval studený a čistý horský potok, ktorý tak ukrutne nádherne zurčal po kameňoch.

— Sem, šéf! — zavolal naňho mladý asistent a ukázal na malý piesočnatý kopec so strmým východným svahom. Za týmto svahom sa dalo utiahnuť, vystrieť sa na zemi a schovať do spásonosného chládku aspoň hlavu a plecia.

Asistent pozrel ponad plece na horský výbežok, kde uviazlo auto, poťažkal v ruke poľnú fľašu a so vzdychom si ju upevnil naspäť za pás.

— Vari nikdy nedôjdeme, — zahundral študent, rádiotelegrafista Pierre, ktorý zachytil asistentov pohľad, — čas sa vlečie tak isto pomaly, ako sa ťahá sám človek. A z kroka na krok strácame sily. Keby som to bol vedel, vezmem na plecia vedrovú termosku…

— A vliekol by si sa ešte pomalšie! — namietal asistent.

— Ale mohol by som piť! Vieš si predstaviť — mať teraz tak dva litre studenej vody…

— Dosť! — zahriakol ho profesorov zlostný hlas. Archeológ ležal dolu tvárou a jeho hlas prichádzal ako spod zeme. — Zakazujem akékoľvek reči o vode, o citrónoch, o Paríži s jeho kaviarňami a bufetmi, kde sa na každom kroku môžeš napiť, koľko len chceš. Dosť bolo rečí o riekach, o kúpaní.

Mládenci pozreli na seba. Nikomu z nich ani nenapadlo hovoriť o niečom podobnom. Asistent si zaťukal prstom na čelo.

— Ba, kde je teraz Tiressuen? — spýtal sa zrazu študent. — Čo robí? My máme pred sebou asi šesť kilometrov, ale koľko on?

Profesor sa prevrátil nabok. Jasne si predstavil vysokú modrú postavu, nesmierne osamelú uprostred pálčivého oceánu Tanezruftu, takú slabú pred nevýslovnou silou púšte.

— Poďme, priatelia, — povedal energicky a vstal.

— A čo je tamto, profesor? — spýtal sa zrazu študent a ukázal na západ.

— Odtiaľ je pomoc veľmi ďaleko! Delia nás od nej obrovské priepadliská, pokryté pieskovými dunami, štrkové roviny, starobylá karavánová cesta do Timbuktu a známe soľné bane Taudenni, kde býva hŕstka ľudí.

— Bane na soľ uprostred Sahary! A kto ju tam ťaží?

— Predtým otroci a teraz aj slobodní ľudia, ochotní ostať tam od jednej karavány po druhú.

— A keď sa karavána oneskorila?

— Všetci zahynuli, ako sa neraz aj stalo. Zahynuli aj karavány na ceste z Timbuktu do Taudenni. Napríklad roku 1805 karavána z tisíc osemsto tiav a dvetisíc ľudí zahynula do posledného chlapa od smädu. Nikto sa nezachránil! Stačilo, aby sa sprievodca len trošku pomýlil, alebo aby studne vysušila piesková víchrica, a koniec…

— Do krajiny černochov sa teda dovážala soľ vzácnejšia nad zlato!

— Máte pravdu, soľ sa predtým cenila ako striebro. Ľudia s čiernou pokožkou sú chránení pred ultrafialovými lúčmi slnka, zato sa však väčšmi zohrievajú od infračervených lúčov a väčšmi sa potia ako belosi. Potrebujú viac soli. Mnohí cestovatelia popisujú strašný nedostatok soli, ktorým trpeli čierni poľnohospodári v lesoch a na savanách…

Asistent, ktorý bol samé ucho, zastal.

— Ó, prišiel som na dôležitú vec, šéf! Preto sa teda náš Tiressuen a všetci Tuaregovia halia do tmavomodrých prikrývok. Majú bielu pokožku a musia sa chrániť pred škodlivými ultrafialovými lúčmi saharského slnka.

— Celkom správne! A ešte čosi — viete, že jestvujú takzvaní bieli Tuaregovia? Sú to černosi, ktorí nosia biele rúcha. Ich odev prepúšťa iba ultrafialové žiarenie, ktorého sa neboja, a odráža infračervené tepelné lúče, ktoré zas príliš zohrievajú tmavú pokožku. Predtým boli títo černosi otrokmi. Zákon im zakazoval nosiť modré rúcho a chodili v bielom — v tom, čo práve potrebovali. Nech o tom pouvažujú naši páni od medicíny — málo veru rozmýšľajú o takýchto veciach…

Posledné stovky metrov po veľkých kameňoch na úpätí zrázu boli hotovým utrpením. Vodu vypili a trápil ich smäd, pred očami sa im robila červená hmla. Traja bádatelia lapali ústami rozžeravené povetrie a horko-ťažko, aj štvornožky sa škriabali hore brehom. Kým Auguste chvatne napĺňal veľké polievkové čaše, zvalili sa do tieňa auta. Smäd nie je ako hlad, a keď sa človek napije, chytro ožije. Ostáva len únava a ospanlivosť. Hľadači starých pamiatok zadriemali v chládku plachty, ktorú Auguste pripevnil o auto. To bola už reálna ochrana pred saharským slnkom a Európania čoskoro ožili. Na oboch stranách preliačiny, v ktorej auto uviazlo, vypínali sa zaoblené útesy bieleho pieskovca. Kameň pokrývala tmavohnedá, takmer čierna kôra, čo sa ligotala v slnci ako pancier. Pretože za studených nocí skaly vychládzali, brázdili ich steny široké trhliny, pri ktorých sa čierna kôra odlupovala ako obrovské šupiny. Tam, kde odpadla čierna kôra, jagal sa oslepujúcobiely kameň. Od ostrého kontrastu medzi kôrou, ligotavou ako čierne zrkadlo, a snehobielymi škvrnami, marilo sa ľuďom v očiach. Bezfarebné šedivé osvetlenie nad púšťou tiež nedalo oddýchnuť očiam. Európanov zachraňovali iba vysokohorské okuliare. Teraz chápali, že tuarecká mužská obyčaj farbiť si viečka na čierno nevznikla ako nejaký módny výstrelok alebo požiadavka svojráznej estetiky.

V noci sa cestovatelia vždy spamätali z dennej otupenosti. Kým deň im pripadal ako more horúčavy a oslepujúceho svetla, nedozerná hviezdna noc nad Saharou bola ako priepasť nekonečného neba, unášajúca človeka do takých hlbín a diaľav čistej, priezračnej tmy, že nepohody, nebezpečenstvá, ba aj sama smrť stávali sa akosi čudne nehmotnými a splývali s hroznou púšťou, ponorenou v tme.

V Európe sa končila jeseň. Na Sahare sa tento čas vyznačoval len tým, že nadišli studené noci, ktoré sa po pekelnej dennej páľave zdali ľadovými. Nevýslovná slasť bolo ležať na chrbte, zababušený do vlnenej deky, a poddávať sa hypnotickej sile bezodného neba, vnárať zrak do hviezdnych rojov Mliečnej cesty.

Ku každému sa mimovoľne prikrádali myšlienky na Tiressuena. Tuareg si nevzal so sebou prikrývku, a keď nezhorel v ohnivej peci dňa, rozhodne musel zamrznúť v noci. A s ním aj možnosť ľahkej záchrany pre tých, čo ostali pri sudoch s vodou, pod prístreškom, chrániacim pred vražednými šípmi slnka, čo sa mohli za mrazivých nocí pozakrývať teplými prikrývkami.

Len na tretí deň sa bádatelia odvážili vypraviť znova k zrúcaninám. Keby mohli ísť v noci, tých dvadsať kilometrov ta aj naspäť by nič neznamenalo. Lenže skúmať zrúcaniny v noci, najmä keď ešte ako na zlosť nesvietil mesiac, bola holá nemožnosť. Voľky-nevoľky by sa archeológovia zdržali pri zrúcaninách až do horúčosti a spiatočná cesta by bola zas utrpením. Rozhodli sa teda, že sa vyberú k zrúcaninám podvečer, tak, aby mohli ešte trochu aj pracovať, prenocujú tam a využijú potom celý čas od úsvitu až do deviatej, kedy majú byť pri aute.

Nikdy viacej by bádatelia nechceli prežiť takúto noc! Za svetlom ohňa vyliezlo zo zrúcanín tisíce škorpiónov a jedovatých pavúkov — faláng. Všetka táto háveď sa vrhla na ľudí, uložených na odpočinok. Ohník z úbohých stebiel, papiera a z triesok, čo si doniesli so sebou, rýchlo dohorel a ľudia ostali v tme, vystavení nerovnému zápasu s jedovatou chamraďou, čo sa na nich plazila. Jediná záchrana bola čím skôr ujsť čo najďalej od zrúcanín. Celú noc sa im marilo v šuchote vetra, že počujú blížiace sa škorpióny. Zase nemali dostatok vody, hoci Pierre s asistentom dodržali sľub a vliekli v plecniakoch velikánske termosky. Na tretej výprave, zase vo dne, dostal profesor ľahký šok z tepla, pretože si nevzal slané tabletky. Jeho mladí pomocníci sa vybrali na štvrtú výpravu k zrúcaninám, a vedec, oslabnutý telesne aj duševne, ležal pod strieškou. Mlčanlivý Auguste ho zamračene napájal polievkou z koncentrátov. Archeológ mu kázal niekoľko ráz premerať vodu v poslednom sude a s hrôzou zisťoval, že jej minuli príliš mnoho na výpravách v pálčivej horúčosti Tanezruftu.

Profesor uprel zrak na východ. Čierne pyramídovité kopy zvetraných kameňov dvíhali sa strmo k šedivému, smutnému nebu bez jediného obláčka a zastierali východný horizont, takže bolo vidieť len na niekoľko kilometrov. Tuareg sa mohol vynoriť znenazdajky o niekoľko minút alebo dní, alebo sa nevrátiť vôbec. Profesor sa rozpomenul na svoje obavy, že ich Tiressuen môže nechať napospas osudu, i keď všetko, čo vedel o týchto deťoch púšte, hovorilo proti tomu. Tiressuen však mohol zahynúť, ako by bol určite zahynul hociktorý z nich, keby sa bol vydal na takýto pochod. Ak Tuareg zahynul, aj tak musia ísť, a to všetci! Bude to čoskoro. Ak sa sprievodca nevráti napozajtre, treba všetko nechať tu, zobrať len vodu a kráčať po stope svojho auta. Archeológ si predstavil túto beznádejnú púť a v duchu sa zachvel.

Olovené nebo ho dusilo, vietor, čo popoludní utíchol, šumel dotieravo a bezútešne po kameňoch. Kraj striešky rovnomerne plieskal po zmeravenom aute. Zmeravenom beznádejne ako tieto zvetrané a od slnka očerneté skaly, ako celý tento vyprahnutý a mŕtvy svet, čo zovrel do klepca jeho výpravu.

Piaty deň! K zrúcaninám nešiel už nik, šetrili vodou. Ľudia sa povaľovali, fajčili, bez vôle hrali karty. Profesor si všimol, že pri všetkých rozhovoroch sa starostlivo vyhýbali jedinej téme — čo sa stalo s Tiressuenom? Táto otázka bola zrejme pre každého z cestovateľov príliš vážna, než aby mohol o nej konverzovať ľahkým tónom. Tábor, auto, všetky veci vôkol vytvárali obvyklé táborové prostredie, ktoré ničím nepripomínalo katastrofu. Lenže okolitá púšť, mŕtva a pochmúrne šuštiaca vo vetre, číhala ako nepriateľská sila, čo sa chystá na rozhodný útok proti hŕstke ľudí, pripútaných k autu. Ani čo by sa boli dostali na inú planétu, tak sa tu všetko líšilo od sveta, na ktorý je Európan od detstva navyknutý. Predtým vnímali púšť akosi nereálne, iba čo sa marila po stranách rýchlo bežiaceho auta. Ale teraz, keď obkľučovala malý tábor už niekoľko dní, stála tu nemenná ako večná hrozba všetkému živému, nekonečne vzdialená od rozmanitého života ľudí, od ich práce, zábav, radostí a žiaľu. Bolo celkom neuveriteľné, že na východe, len stopäťdesiat kilometrov od tábora, uháňajú cez púšť rýchle autá. Hociktoré z nich by previezlo všetkých cestovateľov ta, kde by sa ich život už nekolísal na neistých vážkach pochybného osudu. Premávajú tadiaľ lietadlá… Stačilo by, keby sa ktorékoľvek len trošku odchýlilo od obvyklého kurzu, zbadali by ich zo vzduchu a o niekoľko hodín by tu bola pomoc!

Šiesty deň — posledný, ktorý mohli čakať. Mládež nezniesla vyhliadky na zhubný pochod. Napili sa vína, aby sa im uvoľnili napnuté nervy a ľahšie sa vyrovnali s nevyhnutnosťou.

Deň svitol mimoriadne horúci, akoby púšť v predtuche nastávajúcich studených nocí vylievala vo dne celú zásobu svojej šialenej horúčosti. Profesor, ktorý sa celkom ešte nezotavil zo šoku, ležal v polodriemotách. Myšlienky sa prevaľovali v boľavej hlave pomaly, akoby viazli v žeravej smole. Jeho spoločníci, čo ležali okolo, odporne chrápali a odfukovali, ťažko vzdychali, nespokojne sa strhávali zo sna, vysilení páľavou a rozsudkom, čo visel nad nimi. Pochmúrny Auguste občas zastenal, Pierre žalostne vzlykal a prezrádzal v opitom spánku svoje city.

Profesor nadvihol hlavu, ťažkú ako z olova, a mechanicky, zo zvyku sa poobzeral, hoci neočakával nič nové od zunovanej krajiny. Zrazu sa archeológ strhol a prešiel si rukou po tvári, či sa mu nesníva. Obďaleč od auta, na plochom dne výmoľa, zavalenom čiernymi skalami, rástla nízka akácia. A za ňou presvitalo čosi vysoké biele… Že by? Áno, bola to biela ťava. Velikánske zviera sa blížilo k táboru a nieslo postavu, zahalenú do známeho tmavého rúcha. Kožené kapsy, zdobené ornamentmi, viseli zo striebrom vybíjaného sedla, ktoré malo hlavu v podobe kríža. Pri ľavom boku ťavy bola pripevnená puška, obrátená hlavňou dolu.

Profesorovi tak stislo hrdlo, že nevládal vykríknuť. Archeológ skočil na nohy. Biela ťava bola už celkom blízko. Nikdy by si archeológ nebol pomyslel, že Tuareg na ťave je taký vysokánsky. Vznešená postava rytiera púšte sa naklonila z vysokej ťavy. On je to, Tiressuen!

Archeológovi zaľahol do ucha taký hrozný výkrik, že sa až zatackal: to sa prebudil asistent a zbadal Tuarega. Jeho druhovia, ktorí ešte ležali, spustili rev ako svorka ľudožrútov. Všetci utekali oproti Tuaregovi, ktorý sklonil ťavu na kolená a pomaly, zrejme strašne unavený, zliezol zo sedla. Na nemú otázku cestovateľov si Tiressuen siahol do záhrenia a podával na dlani dve malé ozubené kolieska, zakrútené do mastného papiera. Augustovi sa z úst vydral vzlyk. Schytil kolieska, potriasol Tuaregovi rukou a bez slova letel k autu. Za ním sa rozbehol jeho verný pomocník Pierre. V momente bola kapota otvorená a obidvaja boli už pod autom.

Tiressuen sa unavene povystieral, sadol si pod striešku a zapálil si nepostrádateľnú cigaretu. Akoby ani nebolo bývalo vážneho nešťastia, akoby ani nebolo bývalo šiestich ťažkých dní, plných obáv a nebezpečenstiev. Tuareg, ako vždy, čakal, kým sa ho spýtajú.

— Čerpadlo-5? — profesor ukázal na východ.

— Áno.

— Ako si došiel, bolo to ťažké?

— Áno. Veľa slnka. Ponáhľal som sa!

— Si ustatý?

— Áno.

— A odkiaľ máš ťavu?

— Šli sme zo stanice autom do kočovného tábora istého známeho. Odtiaľ som si ju požičal.

Archeológ sa ďalej nevypytoval a navrhol Tiressuenovi, aby si oddýchol. O hodinu Auguste a Pierre len tak prestupovali na mieste od netrpezlivosti, aby mohli čím skôr naštartovať auto, ale profesor pohoršeným gestom zmaril ich pokus. Sprievodca sa zobudil, len keď sa slnce skláňalo k obzoru. A v tej istej chvíli zahučal motor, akoby bol tiež precitol z dlhého spánku. Všetci, včítane profesora, začali chytro baliť tábor a Tiressuen dlho pil teplý čaj a zajedal ho figami, ktoré si ulamoval z celej hrče, čo mal v sedlovej kapse. Strkal ich podľa obyčaje pod rúško na tvári, aby mu nebolo vidieť ústa. Francúzi sa priblížili k zvieraťu, ktoré ich zachránilo, chceli ho pohladkať, ale zrazu cúvli: ťava vydávala odporný zápach. Tiressuen zbadal, akí zarazení sú jeho spoločníci.

— Keď ťava dlho kráča po horúčave a nepije, veľmi smrdí! Musel som ísť vo dne, lebo som vedel, koľko máte vody.

Profesor a iste aj ostatní členovia výpravy boli by Tiressuena najradšej vyobjímali a vrúcne sa mu poďakovali za záchranu, za ťažkú, pre Európana nemysliteľnú cestu. Ale Tuareg spokojne sedel, akoby sa nič nebolo stalo. Archeológ bol pred ním v rozpakoch, ktoré ho nútili k zdržanlivosti.

— A čo s ťavou, Tiressuen? — pristúpil k sprievodcovi šofér.

— Ozaj, celkom som zabudol! Čo urobíme s ťavou? — spamätal sa profesor.

— Napojte zviera, dajte mi do zásoby vody a pohnite sa, — odvetil Tuareg.

Auto pomaly obchádzalo každučičký výmoľ, až vyšlo na plošinu a zabočilo na východ po vlastných stopách. Auguste šiel mimoriadne opatrne, rozhodnutý neriskovať nič, kým sa nedostanú z tohto klepca a nenaplnia vodné nádrže. Zhora ešte raz videli bielu ťavu a maličkú postavu Tuarega, ktorý si ľahol za skalu do chládku, aby tam vyčkal, kým príde noc. Tiressuen bol zrejme do krajnosti vyčerpaný a jeho európski spoločníci mali znova výčitky svedomia, že sa tak ponáhľajú. Ale po všetkom, čo prežili, nevedeli si predstaviť, že by mali tu ostať čo len hodinu. A Tuareg… čože, preňho je púšť domovom. Ich ženy chodia na návštevu ku kamarátkam aj vyše dvesto-tristo kilometrov a pre mužov nie je nič mimoriadne stráviť niekoľko dní na ceste len preto, aby sa dopočuli novinku. To je všetko pravda, no so spokojným svedomím by odchádzali, keby sa toto bolo stalo niekde inde, nie v Tanezrufte.

Ale auto zbehlo za hrebeň, prekliate miesto zmizlo z dohľadu a Európania sa už netrápili o sprievodcu, čo ostal za nimi. Napokon, Čerpadlo-5, kde ho majú počkať, nie je pre rýchlonohú ťavu tak ďaleko!

— Prosím, aby ste ma okamžite spojili s ministerstvom, generál!

— Dosť už, profesor, neviem, či stojí za to rozčuľovať sa toľko kvôli voľajakému Tuaregovi s jeho bláznivými požiadavkami!

— Pochopte, že ja a celá moja výprava vďačíme tomuto vôbec nie „voľajakému“, ale skvelému človeku za svoje životy!

— On iba splnil svoju povinnosť!

— Ja tiež len plním svoju. Je to pre mňa otázka cti. Vy, vojaci, máte vlastné meradlá na česť, a my, vedci, tiež vlastné. Dosť hanba, že sprievodca už tretí týždeň čaká na vybavenie takej maličkosti. Poneviera sa tu kdesi okolo Tamanrassetu. Ešte šťastie, že sú Tuaregovia trpezliví — neotravuje ma. Keby to bol našinec, Francúz…

Generál sa zamračil.

— Nie je to nijaká maličkosť, profesor. Pochopte predsa, vedieme nepopulárnu vojnu v Alžírsku, takmer s príbuznými Tiressuena…

— Povedzme, že Arabi a Tuaregovia… Ostatne, čo vám budem vykladať…

— Je tu ešte jedna okolnosť, o ktorej neviete. Ale na čestné slovo, profesor! Nikomu, za nijakých okolností!

Zvedavý vedec prikývol na súhlas.

— V Strednej Sahare sa plánujú pokusy s našou, francúzskou atómovou bombou! Chápete, ako sa skomplikuje situácia, len čo sa tajomstvo prezradí? A že sa prezradí, to je isté! A my pošleme Tuarega do sovietskeho Ruska!

— Pokus… tu… na Sahare! — Archeológ bol ohúrený a stratil všetku dôstojnosť, znovunadobudnutú po návrate z Tanezruftu. — Vy tu budete robiť pokusy!

— Do čerta, kde inde by sme našli také vhodné podmienky? Tak vidíte, teraz ste sa sám presvedčili! Ešte pohárik, profesor?

Archeológ mlčky vypil aperitív, ktorý mu hostiteľ podával, potom si zapálil a rázne sa vystrel v kresle.

— Ja predsa len trvám na svojom, môj generál!

— Nedbám, vystríhal som vás, môj profesor! — usmial sa generál kyslo, — telefonoval som veliteľovi južných území generálneho gubernátorstva, direktorovi Služby pre saharské záležitosti a armádu, ale…

— Krkolomný titul, — uškrnul sa profesor, — a samozrejme, odmietol?

— Áno.

— Čo sa dá robiť, poslednou nádejou je teda Paríž!

Profesor sa vrátil do svojej komfortnej hotelovej izby taký namrzený, že generálova tvrdohlavosť ani nestála za to. Na leštenom stole ležali kúsky starej keramiky zo zrúcanín v Tanezrufte. Archeológ zamyslene zodvihol ťažký kúsok dvetisícpäťstoročného výrobku, aby sa už ktovie koľký raz pokochal v náleze, a predstavoval si senzačnú správu v tlači. Ale čudná vec, úspešný výsledok výpravy, ktorá sa im stala bezmála osudnou, akosi vybledol. Archeológ neprežíval niekdajšiu neskalenú radosť bádateľa, čo objavil pre svet niečo nové. Teraz sa mu zdalo, že Tuaregova cesta do Ruska je preňho akosi dôležitejšia než objavy, vytiahnuté zo zabudnutia v hlbokej púšti. Vedec, zaujatý vlastnými pocitmi, vystrel sa v kresle a zapálil si cigaretu. Možno je to v tom, že podvedomá vďaka voči Tiressuenovi je po skúškach, ktoré prežil, ešte silnejšia? Nie, to nie je ono! Ani to, že človek vedy, ktorý si vytýčil za životný cieľ objavovať a obhajovať pravdu, mal nekompromisnejšie svedomie, než politikár a vojak. Generál sa usiloval hrať na jeho vlasteneckú strunu. On je synom Francúzska a miluje ho nemenej ako tento panovačný generál! Lenže naňho, na mysliaceho človeka a k tomu ešte historika kultúry, neplatí lacná demagógia, vyplývajúca z vojenských potrieb, nafúkané slová o poslaní Európana, ktorý vraj prináša kultúru divošským domorodcom. Druhá štvrtina dvadsiateho storočia jasne ukázala ľudstvu, že toto je živná pôda pre fašizmus. A tu ešte tá bomba — chystá sa veľké otrávenie Sahary! V takomto prípade osud kočovníkov, beztak tragický, bude proste hrozný!.. Do čerta s týmito myšlienkami! Ak niekomu môže pomôcť, tak Tiressuenovi, ale nie všetkým Tuaregom! Ani Tibbuom, ani západným Berberom, ani Arabom na severe. On je iba archeológ, a nie politik, ani finančník, ani vojak… Aha, už to má! Aj on mal od detstva sen, ktorý nosil v srdci, rozprávkovú krajinu detských kníh, potom z románov a filmov a neskôr aj z hľadiska prísne vedeckého záujmu — severnú Afriku. Rodáka z departementu Nord nezadržateľne ťahala táto čarovná krajina, ktorá sa mu — čo tajiť — marila omnoho krajšou, ako ju uvidel v skutočnosti, keď sa dostal sem ako tridsaťpäťročný… Možno preto, že už nebol mladý a vyslúžil si od života poriadnu dávku únavy a skepticizmu? Ale Tuareg je mladý a tiež sa usiluje dostať do krajiny svojich snov. Hlúposť, že podľahol propagande voľajakých záhadných komunistov v strede Sahary! Aj keď ešte slabo pozná Tuaregov, je to očividný nezmysel. Možno má Tiressuen milú s práve takou neskrotnou fantáziou? Rozpráva mu o tajomných krajinách severu a o najtajomnejšej pre Saharu — o ďalekom a studenom Rusku… Prosí ho, aby ta šiel… Je ochotná zniesť aj rozlúčku, aj nebezpečenstvá, aj dlhé čakanie… Všetko je možné a on pomôže Tiressuenovi nielen preto, že mu dal sľub, nielen z vďačnosti za záchranu, ale predovšetkým ako človek, ktorý vie, čo je to sen!

Osud prial archeológovi (alebo možno Tiressuenovi). Známosti na ministerstve vykonali svoje. Profesor odovzdal Tuaregovi letenku na transafrické lietadlo Aulef-Marseille a šekovú knižku Medzinárodného sväzu saharskej turistiky.

V zimnom období chodili turistické skupiny do Ruska zriedka. Tuarega mali pripojiť k obchodnej delegácii, ktorá letela do Leningradu na štyri dni, na aukciu s kožušinami. „To mu je dosť!“ — tak znelo rozhodnutie mocipánov.

Ťava kolísavo a neúnavne bežala, akoby Afaneor ešte len teraz bola vyrazila na svoju päťstokilometrovú cestu. Bola to najlepšia bežecká ťava starej Lemty, zvaná Talak-Hlina — podľa bledožltej farby krátkej srsti.

Neviditeľná pošta saharských kočovníkov doniesla Afaneor odkaz, že ju Tiressuen volá. Dievča ho malo vyhľadať na okraji piesočnatého údolia Afarag. Nevedela, čo prinútilo Tiressuena k tomu, že sa po príchode z Ruska nevrátil k nej.

Skalnatá a pustá náhorná plošina bola samý kráter, čo vyryl pán púšte — vietor. Ďalej sa zvažovala a prechádzala v labyrint skál, trhlín, výbežkov a ojedinelých stien. To znamenalo, že veľké priepadlisko je už blízko. Afaneor tu nikdy nebola, ale cestu našla, orientovala sa neomylne, s tým takmer podvedomým inštinktom, ktorý Európania pokladajú za zázrak. V skutočnosti je to však tak, že saharský kočovník od detstva blúdi po púšti a naučí sa voliť si najlepšiu cestu, len čo sa pozrie na krajinu. Tú istú cestu si vyvolia aj iní kočovníci — a preto Tuareg ľahko nájde stopu iného Tuarega, nehovoriac už o ceste celej rodiny so stádami a radom naložených tiav. Dievčine stačilo niekoľko veľmi všeobecných údajov o mieste Tiressuenovho pobytu, veď vyrástla medzi kočovníkmi.

Hlboká roklina ani čo by otvárala červenú bránu, prerazenú v slnečnej žiare. Masívne kamenné stĺpy, ktoré vytesali voľakedy starí kúzelníci, stáli v rade po oboch stranách rokliny a zatarasovali výhľad na celý svet. Šikmé výčnelky očernetých tvrdých dlaždíc pretínali asi v polovici každý stĺp. Dievčaťu sa zdalo, akoby tu stáli arabskí vojaci v červených mentiekach, s pásmi nábojov cez plece… Zakliati bojovníci stáli nehybne a nemo — sem, na dno rokliny, neprenikal vietor, čo ustavične vial v púšti. Na každej zákrute sa vynárali ďalší bojovníci a v tomto ich nekonečnom slede bolo čosi výhražné, čo mimovoľne pôsobilo na Afaneor. V myšlienkach sa stále vracala k tomu, čo sa len mohlo stať s Tiressuenom, že nepribehol za ňou na svojom Agelchokovi. Voľačo sa stalo! Tiressuen sa musí strániť ľudí a ciest… Možno sa previnil pred úradmi? Možno nemal chodiť do Ruska a ona ho nemala o to prosiť? Len keby už bola tam! No čím bližšie je k cieľu, tým dlhšou sa jej zdá cesta a pomalším beh ťavy.

Na dne rokliny sa objavili kamenné stupne. Pri takomto prudkom spáde roklina nemôže byť dlhá… Je to tinrert, vedľajší „prítok“ vyschnutého riečišťa. Čoskoro červené steny osiveli, znížili sa a rozstúpili do šírky, a Afaneor sa dostala do hlavného „koryta“ Tin-Challen.

Riečište tvorilo najmenej dvoj kilometrový pás stuhnutého piesku, prudko sa rozširujúci na severozápad, smerom k rovine Afarag. Jarné dažde napojili piesok vodou a celé niekdajšie široké riečište pokrývala čerstvá tráva, nízka a riedka. Tenké stebla dodávali z diaľky dnu koryta vzhľad mäkkej kožušiny, spestrenej kruhmi belasých, oranžových a ružovkastých kvetov. Voľne si tu šafáril vietor, čo v mohutných nárazoch dovieval od západu. Nežná trávička sa neudrží ani týždeň v jarnom slnci, ktoré sa už nalieva vražednou silou. Táto éterická pastvina — ašeb — zmizne skôr, než by k nej došli stáda. Slnko sa sklonilo už celkom na západ a teraz oslepovalo ťavu, ktorá vytrvale bežala nenáhlivým, voľným inochodom. Biela ťava sa zlostila, pohadzovala pyšnou hlavou a pohrdlivo stisnutými pyskami a zavše prenikavo zaerdžala, aby dala svojej jazdkyni na vedomie, že treba zmeniť smer. Lenže dievča si len spustilo závoj na ľavé oko, pomykalo trocha opratami a bežec so žltou srsťou sa podriadil. Vietor stále silnel, pritískal mäkkú trávu k zemi. Zdalo sa, akoby obrovská ruka hladila zelenú srsť riečišťa Tin-Challen… Nízke, široké brehy sa zrazu celkom stratili, začínalo sa piesočnaté údolie Afarag. Niekoľko dlhých ťavích skokov — a zelená tráva zmizla ako šibnutím čarovného prútika.

Údolie, zaviate pieskom na celej obrovskej rozlohe a zvlnené víchricami, vyzeralo celkom mŕtve. Vietor zúrivo trhal a odhaľoval kde-tu vyschnuté korene alebo prehadzoval spráchnivené zvyšky stebiel — známky, že tu kedysi rástlo zelené rastlinstvo. Nikde ani kríčka tamarišky, ani chĺpka drinu, ani akácie… nič živého. Sverepá suchota umŕtvila údolie. Afaneor si pomyslela, že Afarag je teraz ozaj spoľahlivým útočišťom pre človeka, ktorý sa nechce stretnúť s nevítanými ľuďmi. Slnce zapadalo v červenom prachovom oblaku, dlhé tiene sa plazili po pustej rovine a miešali sa so zábleskami červeného svetla na ostrých hrebeňoch pieskových dún, ktoré tu, neďaleko ústia vyschnutého riečišťa, boli ešte pomerne nízke.

Dievča bolo unavené a smutné. Z obrovského vypáleného údolia vial panovačný dych smrti, tiesnil ju pocit osamelosti. Dokonca aj nevšímavý Talak spomalil beh, často sa obzeral a strhával. Vietor hádzal do tváre Afaneor priehrštia piesku a prachu, previeval jej šaty a okraj závoja ju plieskal po tvári. Afaneor mala zlé predtuchy. Aby zahnala neveselé myšlienky, odvrátila tvár od vetra a snažila sa prehlušiť veselou piesňou jeho clivé zavýjanie. Afaneor nemôže ísť nocou po neznámom mieste, hľadať poznávacie znamenia, prichodí jej prenocovať osamote a akosi jej je smutno… Čo sa to s ňou deje? Alebo ju azda päťstokilometrová cesta príliš unavila? Tu voľakde musí byť vysoká, osamelá duna… treba vyjsť na ňu a potom napravo… Ó, veľký Alah, veď je to Tiressuen!

Jedine oko kočovníka mohlo zbadať bieleho Agelchoka na bledosivom povrchu pieskových dún. Dievča popchlo ťavu. Ako Talak zbadal svojho kamaráta, rozbehol sa cvalom, a tak sa pritom kolísal, že Afaneor mala zavše pocit, akoby sa zviera už-už šlo zvaliť na bok. Vietor dovial Tiressuenovo volanie. Afaneor sa mu radostne ohlásila. Dievča prudko zastavilo ťavu a zoskočilo na zem. Agelchok, ktorý práve priletel, týčil sa nad ňou ako veža. Nohy bielej ťavy sa zaborili do piesku a Tiressuen zoskočil zo sedla. Silné ruky zodvihli Afaneor a privinuli ju na prsia, ovešané nábojnicami.

Echen — stan z kožiek divých baranov, so stĺpom naprostriedku bol podľa obyčaje vymazaný znútra aj zvonku svetlou hlinou. Tiressuenov stan, spoľahlivo skrytý na okraji piesočnatého údolia, bol veľký a dievčina hneď pochopila, že jej milovaný nie je sám, že mu pomáhajú priatelia. Tiressuenovi priatelia — kto sú to? Akí sú? Afaneor si len teraz uvedomila, že vlastne nepozná nikoho zo snúbencových blízkych. S kým býva jej Iferlil — s matkou, s príbuznými? Dievča vedelo, že Tiressuenov otec sa utopil pri náhlej povodni, aké bývajú na Sahare po lejakoch…

Ich stretnutia boli krátke, veď Tiressuen bol stále na cestách. Nestihla sa ho na nič opýtať, len počúvala svojho milého a odpovedala na jeho otázky. A teraz sa vrátil z Ruska… Hrozí mu akési nebezpečenstvo! Napokon, nie je to jedno, akých má príbuzných a kde býva? Jej Tiressuenovi sa korí celá púšť, ale ona nepotrebuje nikoho, len jeho…

Noc bola studená a na oblohe sa vysypali vari všetky ďaleké mrazivé hviezdy. Na úbohom ohníku si ledva zohriali skromnú potravu. Tmavá noc víťazila nad slabým červenkavým svetlom, nedozerná púšť sa ponárala do tmy. Dvaja mladí ľudia sedeli v šere pred tvárou veľkého nového sveta, čo sa im otváral v Tiressuenových slovách a pamäti, v Afaneorinej obrazotvornosti. Tuareg zhodil vrchné rúcho. Vo voľnej, pevne prepásanej modrej košeli bez rukávov vyzeral slávny sprievodca púšte celkom mladý. Na bronzových lícach mu vzplanul tmavý rumenec. Taký bol rozrušený, že keď spomínal na to, čo videl, prísne sivé oči mu svietili ako chlapcovi.

Tuareg rozprával, ako cestoval cez Tidikelt a In-Salu do Aulefu, kde bolo veľké letisko. Obrovské lietadlo preletelo cez more a dopravilo ho do Marseille. Potom ho viezli vo veľkom autobuse, ktorý bol spojený s desiatimi ďalšími. Celá karavána sa hnala obrovskou rýchlosťou a so strašným rachotom. Doviezli ho do malého hotelu na okraji takého veľkého mesta, že to prevyšuje akúkoľvek fantáziu. Neďaleko bola rozľahlá pláň ako toto údolie, a tam vo dne v noci hučali také obrovské lietadlá, že by sa do nich zmestilo aj desať najväčších saharských nákladných áut. Tiressuen nebol ako ostatní Tuaregovia, ktorí veria, že každá uzavretá miestnosť je sídlom zlých duchov, a nebál sa izby. Hoci ho život v hoteli tiesnil, vyčkal tam osamote a mlčky tri dni. Potom ho posadili do jedného z obrovských lietadiel a zase letel, díval sa dolu, ale nevidel nič, iba nekonečné pláne bielych oblakov, pomedzi ktoré občas prebleskovala veľká voda. Dva razy pristálo lietadlo v nejakých neznámych krajinách, ale Tiressuena nepustili ďaleko od lietadla. Po krátkom odpočinku znova zahučali motory a lietadlo sa opäť vznieslo nad oblaky. Cesta bola celkom krátka, netrvala ani toľko ako denný pochod. Lietadlo zosadlo za hmly na hladkom, zasneženom mieste. Bolo mu veľmi zima. Prívetivé, usmievavé dievčatá, podobné, ako boli v lietadle, ibaže hovorili po francúzsky pomalšie a zreteľnejšie, odviedli ho aj s piatimi spolucestujúcimi do autobusu, studeného ako stan, a zaviezli do obrovského mesta. Dlho prechádzali zasneženými ulicami, až ich doviezli pred veľký šedivý dom na námestí, kde stála socha jazdca na koni, a o kúsok ďalej nevýslovné nádherná budova z lešteného sivého kameňa so zlatou kopulou a vysokými stĺpmi z jednoliatych kusov červenej žuly. Tiressuen si zvykol na domy a už sa nedusil pod povalami v nízkej murovanej klietke. Predsa si však neľahol spať do mäkkej postele, čo stála vo výklenku, ale uložil sa naprostred izby na koberci, kde bolo chladnejšie a viacej vzduchu. Na druhý deň ho viezli cez celé mesto k ešte väčšej, tiež sivej budove so širokými schodišťami, ktorá bola plná kožušín nevídaných zvierat. Kupci z celého sveta, medzi nimi aj Francúzi, čo ho doviedli, zišli sa sem na nákup týchto kožušín. Tiressuen mlčky sedel v takej veľkej sále, že by sa do nej zmestil aj gubernátorov dom z Tamanrassetu, a prizeral sa, ako na velikánske stoly váľali zväzky kožušín a šedivý chlap čosi vykrikoval, klepal kladivkom a kupci si niečo zapisovali a tiež kričali. Či Tiressuen prišiel kvôli tomuto? Čo uvidí tu, v dome kožušín? Tuareg pomaly vstal, poobzeral sa, a keď videl, že si ho nikto nevšíma, vyšiel von. Na schodoch priskočil k nemu akýsi človek a ukazoval na čierne auto, čo stálo o kúsok ďalej. Tuareg odmietol auto a pobral sa do mesta pešo, ostražito a nedôverčivo si obzerajúc chodcov. Tiressuen sa snažil zapamätať si cestu medzi obrovskými pochmúrnymi domami, ktoré boli také veľké, že aj najvyššie cyprusy v údoliach Tassili-dez-Adžer by sotva dosiahli po ich strechu.

Chodci sa naňho začudovane dívali — zrejme jakživ nevideli Tuaregov. Ale ich pohľady boli prívetivé, mladí muži a ženy sa veselo usmievali a chlapci utekali za ním, ako to robia všetci chlapci v saharských, nigérskych aj francúzskych mestách.

Zarazilo ho oblečenie žien — hlavu aj krk mali zahalené kožušinou, ale nohy, štíhle a opálené, nebáli sa vystavovať ostrému vetru, v ktorom poletovali suché ihličky snehu…

Tiressuen došiel k velikánskej rieke. Klenuli sa nad ňou obrovské mosty a za nimi sa vypínalo jedinečne krásne žltobiele stavisko so zlatým štítom, vrezávajúcim sa do nízkeho, pochmúrneho neba. Tuareg nedbal na vietor, prešiel cez most a zabočil na nábrežie. Hrubý ľad na rieke bol miestami polámaný a trčal do výšky v hranatých priezračných kryhách, pripomínajúc horské kryštály, čo sa nachádzajú medzi skalami Tefedestu. Poniže druhého mosta nebola široká rieka zamrznutá a čisté vlny oceľovej farby, sčerené vo vetre, rýchle plynuli. Tuareg sa oprel o zábradlie z červeného kameňa, zapálil si a rozmýšľal. Obrovské mesto bolo krásne zvláštnou, pochmúrnou krásou. Ľudia, čo v ňom bývali, vyzerali prívetiví a dobromyseľní, lenže neznalosť reči a obyčajov delila Tiressuena od nich väčšmi než múr. Saharský kočovník, ktorý sa tisíc ráz púšťal sám na nesmierne ďaleké cesty po mŕtvej púšti, cítil sa tu zabudnutým, cudzím a zbytočným. Nemal pri sebe ani len svoju milú bielu ťavu, aby zdieľala s ním jeho tiesnivú osamelosť…

Tu má teda pred sebou ako na dlani legendárnu ruskú krajinu, sen svojej Afaneor. Ale čo jej porozpráva, keď sa vráti na Saharu? Márna bude jeho rozprávková cesta vzduchom, márne úsilie, ktoré musel vynaložiť, aby sa sem dostal.

Francúzi sú prefíkaní — najprv ho nechceli pustiť, potom mu dovolili ísť na štyri dni s kupcami, ktorí trčia v dome kožušín. Vedeli, že ničomu neporozumie, nič sa nedozvie, nepozhovára sa ani s jedným človekom. Afaneor jednoducho povedala: „Choď, dívaj sa a potom porozprávaš, čo si videl!“ Ale čo videl?

Tiressuen sa poobzeral. Mesto, previevané mrazivým vetrom, bolo poprášené čistým bielym snehom — sviatočnou farbou Sahary. Tam, na juhu, ťažko udržať bielobu takúto nepoškvrnenú, je to všetko veľmi drahé: snehobiele paláce a domy, autá, koberce a cínové nádoby. Najlepšie ťavy sú tiež čisto biele… A tu sa biely sneh štedro sype z neba, netopí sa a všetkému dodáva slávnostný a veľkolepý vzhľad! Nebo je nízke ako povala vo veľkom dome a celé zatiahnuté sivými mrakmi. Aké je to čudné, že nebo je tmavšie ako zem vo svojom sviatočnom háve!

Nežné, tlmené a rozptýlené svetlo, akési perlové, dojímavo mäkké a láskajúce, nie ubíjajúce, privádza človeka na tiché, smutné myšlienky. Noc prichádza tu zavčasu a je dlhá, ale omnoho jasnejšia než saharské noci, aj keď ťažké oblaky zacláňajú hviezdy a mesiac.

Táto krajina je presným protikladom púšte, blčiacej v bláznivej samopaši slnca, suchej a kamenistej, v noci ponorenej do čiernej tmy pod nekonečnou klenbou striebristých hviezd alebo hojne zaplavenej jasným mesačným svitom, ktorý všetkému vôkol vtláča pečať kúzla a blúznivých snov…

Tiressuen si znova zapálil a zabočil k hotelu vedľa chrámu so zlatou kopulou. Tuareg bol skrehnutý: aj pri všetkej otužilosti bol jeho oblek predsa len príliš ľahký na takúto studenú krajinu. Končil sa deň — štvrtina celého jeho pobytu v Rusku. Len čo vošiel do vstupnej sály, prikročila k nemu drobná dievčina — francúzska tlmočníčka. Naširoko zasadenými očami a kučeravými plavými vlasmi pripomínala Tuaregovi mladú ovečku. A možno preto tlmočníčka vzbudila hneď sympatie u kočovníka, ktorý s materským mliekom vsal lásku k domácim zvieratám a nikdy nejedol ich mäso. Dievča sa vzrušene rozhovorilo. Všimlo si, že Tuareg nemá nič spoločné s obchodnými záležitosťami a usúdilo, že si prišiel proste pozrieť ich krajinu. Avšak po francúzsky vie veľmi slabo a s krajinou by ho mohol najlepšie zoznámiť niekto, čo vie po arabsky. Reč Tuaregov tu asi nikto nepozná. Ale jej priateľ študuje arabčinu, bol v Egypte a mohol by byť Tiressuenovi nápomocný. Ešte v ten večer prišiel veselý mladý človek s ryšavými vlasmi a s tvárou samá peha, hoci bola zima. Tiressuenovým francúzskym spolucestujúcim sa táto nová známosť nepozdávala. Keď študent odišiel, do noci mu vysvetľovali, akí prefíkaní sú komunisti a ako vedia oklamať a opantať neskúsených ľudí. Ale nepríjemný Tuareg bol im napokon len na prekážku. Boli radi, že bude zaujatý prehliadkou Leningradu a oni sa na ďalšie tri dni zbavia tohto prísneho cudzinca, ktorý nepije, vôbec sa nevyzná v jedlách a skoro stále len mlčí. Na druhé ráno prišiel študent pre Tiressuena. Osud pomohol osamelému a neskúsenému cestovateľovi aspoň trochu spoznať krajinu, do ktorej sa dostal na Afaneorinu prosbu…

Tuareg sa odmlčal a zádumčivo zhrabúval zvyšné steblá do ohňa. Vietor sa utíšil, bola hlboká noc, hraničiaca už s úsvitom, keď si kôň líha a ťava vstáva. Hviezdy zbledli, akoby stíchnutý vietor prestal rozfukovať ich svetielka, a na obzore sa slabučko črtal zvlnený povrch piesočnatého údolia, tratiaci sa v diaľke. Afaneor využila Tiressuenovo zamyslenie a spýtala sa ho na to, čo jej najväčšmi ležalo na srdci.

— Vidíš, to je vlastne najdôležitejšie, — zachmúril sa Tiressuen, — to som ti mal povedať najprv, ale som sa zahovoril. Valí sa na nás veľké nešťastie, horšie ako hlad, suchota alebo vojna!

— Čo môže byť ešte horšie?

— Pamätáš sa, o čom sme sa zhovárali pri mohyle Acharchellenovej dcéry? Ako sme sa my, Tuaregovia, stali vladármi púšte? Za cenu toho, že sme sa zriekli výhod usadlého života, že sme sa zoceľovali po dlhé pokolenia, navykli sme si na nedostatok, chudobné jedlo, na páľavu aj zimu — za takúto cenu sa nám podarilo podrobiť si púšť a žiť na tomto mieste, neprístupnom pre omnoho početnejšie a mocnejšie národy. Len si nás porovnaj s obyvateľmi oáz — tí sú slabí od nezdravého povetria, všetci trpia zimnicou, sú zastrašení. Rodia sa aj umierajú v stisku. To isté som videl aj na nigérskych brehoch a naši otcovia mali pravdu, keď hovorili: „Boj sa krajiny bez skál, kde rastú veľké stromy — tam umrieš a tvoja ťava s tebou.“ Teraz prichádza odplata. Tým, že sme sa zriekli usadlého života, odvrhli sme aj možnosť získať viacej vedomostí a ostali sme práve takými jednoduchými bojovníkmi a pastiermi, ako boli predkovia našich predkov…

— Ale veď ty si chodil do francúzskej školy, naučil si sa ich múdrosti! — nezdržalo sa dievča.

Tiressuen sa zasmial a nežne odhrnul Afaneor z líca neposlušnú kučeru havraních vlasov.

— Naučili ma iba hovoriť ich rečou, aj to zle. Možno som neschopný. Francúzi nám neveria, sliedia za nami, vždy nás podozrievajú… Svojím spôsobom majú pravdu! Ale všetky vedomosti o svete a živote mali v rukách oni, lebo ich prostredníctvom sme poznávali cestu k múdrosti sveta. Teraz som pochopil, aké je to nešťastie, keď cestu k poznaniu majú v rukách vojenskí mocipáni, ktorí sú samá lož a zbabelosť! My môžeme vedieť len to, čo nám dovolia! A žijeme na ostrove nevedomosti uprostred obrovského sveta, v ktorom búrlivo rastie sila poznania, ako tráva v púšti po daždi.

— A to je celé nešťastie? — zapochybovala nežne Afaneor. — Odídeme spolu cez Líbyjskú púšť k Arabom, tam sú vraj nové štáty, ktoré sa oslobodili spod moci Európanov. Tam sa veľa naučíš a… naučíš aj mňa. A potom sa vrátime, aby sme všetkým ukázali túto cestu. Kto chytí ťavu v piesku alebo Tuarega v púšti?

— Nešťastie hrozí z inej strany! Vymysleli novú zbraň — bombu, ktorú Európania sami nazývajú pekelnou. Jej výbuch môže v okamihu zničiť aj najväčšie mesto, také ako Paríž alebo Leninovo mesto v Rusku, v ktorom som bol. A nielen to. Po výbuchu sa na stovky, ba aj na tisíce kilometrov šíri hrozná otrava. Preniká človeku do kostí, až napokon vysilený umrie v mukách. Mužovia aj ženy sa stávajú neplodnými, deti prichádzajú na svet ako kaliky. A pred touto hrôzou niet záchrany — je v zemi i vo vzduchu, v ohni i vo vode, v potrave, ba aj v materskom mlieku!

Afaneor sa zdesene odtiahla.

— To je také hrozné, že to znie ako rozprávka o zlých duchoch!

— Žiaľ, je to pravda! Túto strašnú vec naozaj stvorili zlí duchovia. Celý svet je vo veľkom nebezpečenstve a teraz sa toto nebezpečenstvo blíži aj k nám. Aby bomby boli ešte strašnejšie a zhubnejšie, robia s nimi pokusy. Vyberajú si na to pusté, im nepotrebné miesta, a tie vystavia otrave. Teraz si Francúzi vybrali Saharu.

— Nebudú predsa robiť pokus tam, kde sú ľudia?

— Nie, samozrejme. Myslím, že si vyberú najmŕtvejší kraj púšte.

— Tanezruft?

— Sotva, tadiaľ vedie veľká automobilová cesta do krajín čiernych. Pravdepodobne si vyberú púšť Tenere alebo rovinu Amadror — neviem, len si tak myslím!

— Ale tam naozaj nikoho nieto!

— No otrava sa rozšíri odtiaľ po celej Sahare!

Afaneor sklonila hlavu a mlčala. Tiressuen si zapálil cigaretu a zahľadel sa do ružovej hmly, čo zaplavila údolie od východu.

Dievča sa po chvíli ozvalo:

— A ty si porozprával iným, keď si sa to dozvedel? A za to ťa vojaci začali prenasledovať?

Tuareg prikývol a skúmavo pozrel na Afaneor.

— Cítiš, že je to tvoja povinnosť… Ja by som na tvojom mieste urobila to isté… Aj to budem robiť, s tebou alebo sama!

Tiressuen prudko vstal.

— Chceš mi pomôcť? Budeš stáť pri mne? To je také krásne, že sa to ani vypovedať nedá. Francúzi si myslia, že naše ženy sú práve také poddané mužom, ako si oni predstavujú Arabky! Preto teba nebudú podozrievať, a to, čo vedia ženy, dozvedia sa všetci!

— Áno, pousilujem sa. Deti sa to dozvedia od matiek, mužovia od svojich milovaných, vnúčatá od starých matiek!

— Ale budeš vo veľkom nebezpečenstve. Ak sa to dozvedia, nezľutujú sa nad tebou!

— A ty čo chceš robiť? — zachmúrilo sa zanovito dievča. — Všetko porozprávaš… a potom? Francúzi majú pancierové autá, lietadlá, zmetú z povrchu zemského hŕstku Tuaregov… Môžeme sa im postaviť na odpor?

— Odpor by bol beznádejný. Púšť je zo vzduchu celá nechránená a lietadlá nás vidia ako na dlani. Ale všetok ľud nemôžu vyhubiť — to som sa tiež dozvedel. Dnes sú iné časy a každá krajina už nemôže robiť vo svojich kolóniách všetko, čo chce. Jestvuje zhromaždenie spojených krajín, jestvuje tvoje milované Rusko — to sa už postavilo na obranu Arabov. A my nedovolíme dopraviť jedovatú bombu ani do Tenere ani do Amadroru. V púšti sú tajné pramene, ktoré nie sú zaznamenané na francúzskych mapách, sú tu aj dobré skrýše. Ak Alah odsúdil náš národ na smrť, tak nech umrie so zbraňou v rukách a nepodochne od strašnej otravy ako vypĺznutý pes obyvateľa oázy.

Dievča sa pritúlilo k Tiressuenovi a ovinulo mu tmavé štíhle ruky okolo hrdla.

— Dáš mi, — jej horúci, čistý dych sa mäkko dotkol Tuaregovej tváre, — toto… — dievča ukázalo na pušku, opretú o stĺp naprostred stanu, — viem strieľať!

— Potom! Teraz sú najpotrebnejšie tvoje slová a tvoje piesne.

— Rozumiem! Ale ako si sa dozvedel o tejto podlosti, čo zamýšľajú Francúzi? V Rusku? „Usídlite sa pod strechou v meste a podlosť sa vám vlúdi do srdca!“ Pravdu vraví staré príslovie.

— Nie! Bolo správne pre pradedov v našom malom svete! Všetko toto som sa nedozvedel v Rusku, ale vo Francúzsku. Aj tam sú ľudia, mnoho ľudí s čistým srdcom. Bránia nás, píšu, kričia, kreslia — robia všetko, len aby nedali Saharu otráviť. A ešte mnoho a mnoho ľudí vo všetkých krajinách…

— Prečo teda celkom nezakážu tie pekelné bomby?

— Sú krajiny, kde je ľud pod útlakom vlády, ktorá je tým silnejšia, čím má účinnejšie zbrane. Ale raz doženie smrteľné nebezpečenstvo národy k tomu, že povstanú, pohŕdajúc smrťou, a potom nijaká zbraň nezachráni falošnú vládu. Ľudia nájdu najhlbšiu priepasť na zemi a zakopú tam naveky hrozný výplod zlých duchov.

— A teraz?

— Odpusť im, nie sú bojovníci! A čo je ešte veľmi zle — ľudí toľko klamali, že si už navzájom neveria, neveria nikomu, ani len tým, čo im prišli otvoriť oči a zachrániť ich. To je najväčšie nešťastie pre európske národy.

— Veru! Aj keby sme sa sto ráz mýlili, radšej uveriť v šľachetnú bájku ako ju odmietnuť a snažiť sa prekričať srdce! Ale čo videlo tvoje srdce v Rusku? Teraz viem o tebe, idem s tebou, ale o ceste si mi ešte všetko nepovedal…

— Je veľmi neskoro. Zajtra pôjdeme k ichaggarenom tvojho kmeňa. Cesta je dlhá a dozvieš sa všetko, čo som videl!

Ťavy sa dostali z údolia a pustili sa po dlhom hrebeni nad morom vysokých dún. Ostré, zohnuté vrchovce piesočnatých kopcov, zaplavené slnkom, boli ako tisíce krivých šablí z ligotavého zlata, rozhádzaných po rovine. Horúci vietor zmierňoval trochu páľavu slnečných lúčov, čo sa liali na zem ako prúdy ohňa. Ťavy nerady bežia tesne vedľa seba. Tiressuen musel kričať, aby Afaneor počula jeho ďalšie rozprávanie. Za hvízdania púšťového vetra rozprával o mladom priateľovi z ruského mesta. Ten mu nedával dotieravé otázky, s akými dorážali naňho francúzski novinári. Chránil Tiressuena pred prílišnou zvedavosťou, ktorú vyvolávalo jeho rúcho, a usiloval sa mu len čím viac ukázať.

Tuareg si zapamätal návštevu vo veľkom závode, kde ľudia v zaolejovaných kombinézach šikovne rozkazovali záhadným strojom. Kovový prach sa im zažral do tváre aj do rúk, takže všetci vyzerali černejší ako ostatní príslušníci ruského národa. Tam, kde tavili oceľ, videla sa Tuaregovi práca hodnou pekelných duchov. Ale neboli to zlí duchovia, lež prívetiví ľudia, ktorí vítali Tiressuena tak proste a úprimne, že mal pocit, akoby ich dávno poznal.

Tiressuen si zapamätal aj obrovský palác, plný obrazov. Tuareg dlho chodil po nekonečných vysokých sieňach, ovešaných obrazmi od dlážky až po povalu. Obrazy si boli navzájom podobné, tmavými, matnými farbami zobrazovali v obrovských rozmeroch ľudí, ktovie prečo nahých, nepekných, s vetchými a mľandravými telami. Títo ľudia sa alebo vraždili, alebo sa ponížene váľali v prachu pred ukrutnými vladármi, alebo sa objedali neuveriteľným množstvom jedla. Na obrazoch bolo často zobrazené len jedno — odporné kopy zabitých zvierat, hnusných rýb a veľkých pavúkov, ovocie a chlieb…

Prekvapený Tiressuen žiadal, aby odtiaľto čím skôr odišli, ale mladík sa len veselo smial a viedol ho ďalej. Šli cez mramorové schodište, krásne ako v raji, pomedzi vysoké stĺpy z ružového a prísne sivého lešteného kameňa. Videl izby, celé obložené tmavým drevom alebo plastickými ozdobami z prekrásneho modrozeleného kameňa, rámovaného zlatom (ako povedal jeho spoločník-študent, bol to bronz). Zázračné, krásne biele sochy nahých žien stáli a ležali v galériách a Tiressuenovi sa zdalo, že sú vymodelované zo stuhnutého hmlistého svetla, čo sa leje zo šedivého neba cez ozrutné obloky, celé zasklené…

A keď Tiressuen prišiel do sály celkom v úzadí rozprávkovej budovy, načisto sa zmieril s palácom severného mesta. Biele leštené steny, zdobené striebornou farbou, vyzerali ako z perál. Vysoko sa vypínali oblé klenby, z ktorých viseli trblietavé lustre s tisícami brúsených kryštálikov a hrali všetkými farbami. Ligotala sa hladká podlaha zo sivých a bielych mramorových kruhov. Vo výklenkoch napravo aj naľavo kvapkala priezračná voda z mramorových mušlí, upevnených na stenách. Vo všetkých stenách boli zapravené veľké zrkadlá nie s obyčajným mŕtvym leskom, ale bledé, hrajúce trochu do siva — takýto lesk má iba pravé striebro. Vysoké okná viedli na širokú rieku. Ľad a sneh a svetlo oblohy za oknom bolo v súlade so striebornobielou, krištáľovozrkadlovou a mramorovou sieňou. Bol to taký nevýslovné nádherný pohľad, že Tuareg dlho stál bez slova, až sa jeho sprievodca znepokojil. Tiressuen cítil, že cez túto sieň prvý raz prenikol k duši severnej krajiny. Tuareg pochopil neznámych staviteľov a ich veľkú lásku k tomu priezračnému svetu perleťového, bezslnečného svetla, chladu a takej dokonalej čistoty, že sa zdala nadzemskou…

Afaneor vykríkla od nadšenia a Tiressuen sa vrátil do skutočnosti. Doďaleka sa rozprestierala pred nimi zlatohnedá púšť a na nej svietili dve oslepujúce škvrny vyschnutých slaných jazierok.

— Aha, naše meraja, — zvolala dievčina, — vyžarujú práve také prudké svetlo, ako vydáva slnce našej krajiny! A ich krása a sila nám je preto pochopiteľná…

— U nás je svetlo príliš nepokojné. Nedá ti hlboko a dlho rozmýšľať, sústrediť sa, cítiť, ani dýchať. Tu človek rozmýšľa, spieva, zbiera múdrosť a šťastie po nociach, ale tam, na severe, to robia vo dne a majú viacej času na prácu aj myšlienky…

— A preto dosiahli aj vyššiu múdrosť a umenie ako my! — doložila Afaneor.

Tiressuen zastavil svoju ťavu.

— Tu musíme odbočiť na východ, — ukázal na horský výbežok v diaľke, jeden zo severných výbežkov Tefedestu, zahalený v opare horúceho vzduchu, čo neuveriteľne skresľoval jeho tvary.

— Tadiaľ vedie autostráda, — pokračoval Tuareg, — cez tú prejdeme v noci. Teraz si nájdeme skrýšu, kým nepopustí poludňajšia horúčosť. Pôjdeme napravo a zostúpime do aukeru…

Afaneor ležala na hrubom prikrývadle z ťavej srsti a počúvala Tiressuenove slová, podfarbené stonmi, vzdychmi a praskotom, čo pripomínal plieskanie biča. To kamene pukali od horúceho slnka — bol to žalostný chór mŕtvej hmoty, reptajúci proti neúprosnému rozkladu.

Tiressuen ďalej rozprával o Rusku. Sila ľudskej pamäti víťazila nad prírodou a unášala Afaneor tisíce a tisíce kilometrov, do krajiny, ktorú prvý raz navštívil človek Sahary.

V deň, keď bol Tiressuen v striebornej sieni — na tretí, predposledný deň jeho pobytu, pridali sa k Tuaregovmu sprievodcovi ešte traja mladí ľudia. Zaviedli ho večer na achal — hudobnú slávnosť v osobitnom chráme, ktorý bol práve taký obrovský ako všetko, s čím sa Tiressuen stretal v Leninovom meste. Tisíce ľudí sa zúčastnili na zhromaždení, ale iba ako diváci. Na achaloch v Rusku spievajú a tancujú starostlivo vyškolení a mimoriadne nadaní ľudia, ktorí žijú z peňazí, čo zaplatia diváci, aby sa mohli zúčastniť na hudobnej slávnosti.

Za Tiressuena zaplatili jeho sprievodcovia a usadili ho do akejsi bielej klietky, oddelenej od celej sály stienkou, obtiahnutou červeným plyšom. Sprievodcovia vysvetlili Tuaregovi, že to, čo sa tu zhromaždilo, nie je ani zďaleka celé mesto, iba slabá tisícina jeho dospelých obyvateľov. Množstvo ľudí vyvolávalo u Tiressuena ohromenie, zmiešané so strachom. Keby zhromaždili všetkých dospelých členov kmeňa Kel-Ahaggar, zmestili by sa do tejto bielej siene, vyzdobenej vyrezávanými zlatými ozdobami a červeným plyšom…

Sprievodca začal Tiressuenovi vysvetľovať obsah predstavenia — rozprávku o dievčatách, ktoré zlý čarodejník premenil na labute a potom ich vyslobodila láska junáka ku kráľovnej labutí. Tuareg porozumel z výkladu, že labute sú veľké biele vtáky, podobné husiam, lenže vznešenejšie a krajšie. Tiressuen veľa ráz počul a videl divé husi, letiace ponad západnú časť Sahary.

Zhaslo svetlo. Stočlenný orchester začal hrať na akýchsi silne a krásne zvučiacich nástrojoch a hudba uchvátila Tuarega. Zahrmeli strieborné trúby a bolo to ako zvučné volanie. Za nimi sa rozľahli clivé a vzrušujúce hlasy, volajúce do nekonečnej diaľky, celkom ako keby sa lúčili letiace husi. Hlasy slabli a boli čoraz melodickejšie, teraz pripomínali Tiressuenovi tajomné a čarovné zvuky, čo pre niektorých ľudí znamenajú, že udrela ich smrteľná hodina — spev pieskov pred prudkou víchricou. Počul ho aj Tiressuen, toto hlaholivé kvílenie strieborných trúb, ukolembávajúce a prinášajúce zdanie, že človek je stratený. Ale tu ho mohutné trúby unášali ako na krídlach, srdce zmieralo v očakávaní čohosi krásneho a vzrušujúceho. Husle sa k nim zborovo pridali a teraz bola hudba ako búrka prudkých citov, hľadania a nepokoja…

Tuaregovia sú muzikálny národ a Tiressuen, ktorý prvý raz zisťoval, že na svete jestvuje takáto hudba, zabudol na všetko.

Tuareg trochu posmešne očakával európsky achal, myslel si, že Európanom sú nedostupné výplody rozprávkovej fantázie, rozšírené medzi saharskými kočovníkmi, ale teraz bol ohromený, koril sa pred ruskou hudbou.

Všetko bolo zvláštne na tomto prekvapujúcom predstavení — aj veľkolepé scény plesov na kráľovskom dvore, aj skvelé dekorácie, ktoré robili z rozprávky skutočnosť. Ale Tuareg bol samé ucho a oko, nevládal odtrhnúť pohľad od dievčat-labutí a ich kráľovnej. Tiressuen videl predtým v Bu-Saade slávne tanečnice z kmeňa Uled-Nail z Hôr lásky — devy, o ktorých sa hovorí v celej Afrike, že majú oči ako ohnivé muchy, nohy gazely a driek pohyblivejší a rýchlejší, než jazyk chameleóna. Brušný tanec bol prejavom vytrvalosti a pružnosti, obdivuhodnej pohyblivosti všetkých svalov tela, vyjadroval prudké, temer zúrivé citové záchvevy a bolo to tiež veľkolepé umenie. Ale Tuareg si nevedel predstaviť, že tanečné umenie možno doviesť do takej dokonalosti. Štíhle dievčenské telá tisícami vypracovaných pohybov vyjadrovali všetky odtienky citov, ktoré len človek môže prežívať. Aj keby nepočul hudbu, aj tak by porozumel deju. Tiressuen videl, že krása ľudského tela môže byť práve taká čistá a jasná ako biele mramorové umelecké dielo, čo videl v paláci — múzeu. Vlastne nie, nie tak: môže byť sto ráz krajšia, pretože tu je sám život s nevyčerpateľným bohatstvom pohybov a premenlivých tvarov!

Hudba a tanec splývali dovedna… Tiahly a smutný spev huslí letel vozvýš ako lúč osamelej hviezdy a biela dievčina-labuť sa tiež vznášala za ním, omámená prebúdzajúcou sa láskou a žiaľom nad tým, že jej zakázaná vášeň sa nemôže naplniť…

Hlahol hudby, priezračné svetlo nad nočným jazerom aj biele dievčatá-vtáky splývali v takú istú krištáľovú striebornobielu harmóniu ako čudesná sieň v paláci so zvláštnymi obrazmi, ako samo zasnežené severné mesto na širokej zamrznutej rieke.

Tanec čiernej labute sprevádzala iná hudba, tiež melodická, ale hlbšia a drsnejšia, a kde-tu zaznievali v nej výstražné zlovestné tóny ostrej disonancie. Dokonalé telo dievčaťa, obtiahnuté čiernym zamatom, sa prehýbalo, privolávajúc temné city, čo prenikali aj vo výsmešnej a víťazoslávnej hudbe, jasajúcej nad vydarenou lžou… Rytmicky stenala a zúfalo sa trepotala melódia stratenej nádeje a osudovosti, ľahké akordy huslí vyjadrovali spevavé ponosy dievčat-labutí, čo sa skláňali pred osudom v belasom mesačnom svite…

A znovuzrodenie pôvodnej lásky v tom istom hviezdnom rozlete spievajúcich huslí, končiace víťazstvom nad temnými disonanciami klamu a násilia…

Tiressuen bol dojatý nevídanou hudobnou slávnosťou. Krištáľovočistú hudbu sprevádzal práve taký dokonalý tanec ako brúsený drahokam. V rytmicky sa meniacich pózach kráľovnej labutí videl Tuareg litery tajomného tifanaru, ktoré mu veštili mimoriadny osud, plný prekvapení. Nešlo mu do hlavy, že dievčatá-labute sú obyčajné smrteľníčky, a nie čarodejnice alebo hurisky, zoslané z neba do severnej krajiny. Sprievodcovia ubezpečovali Tuarega, že tanečnice sa líšia od všetkých ostatných ľudí jedine tým, že sa dlho — od piatich rokov — učia tancovať.

Tiressuen poprosil, aby mu ukázali jedno z tých dievčat, a keby to bolo možné, náramne rád by videl samu kráľovnú labutí. Sprievodcovia sa poradili a sľúbili, že ju požiadajú o to zajtra, ale nie teraz, po ťažkom predstavení. Tiressuen im pripomenul, že zajtra sa končí jeho pobyt v Rusku. Ale mladí ľudia ho neoklamali. Tuarega pozvali na výlet do parku na ostrovoch a sama kráľovná labutí privolila zúčastniť sa na tomto výlete. Tiressuen bol prekvapený, keď videl pred sebou drobné plavovlasé dievča, také prosté a skromné, že na prvý pohľad nemohol v ňom nájsť nič spoločného so včerajšou čarodejkou tanca a krásy. Sivý hrubý kabát, prepásaný širokým opaskom, veselá detská čiapočka na hustých plavých ostrihaných vlasoch, veľké, trochu zádumčivé sivé oči… Len nezvyčajná elegancia a ľahkosť pohybov, akási neustála sústredenosť mohla prezradiť vnímavému zraku, že má pred sebou veľkú umelkyňu. Vnútorný oheň, čo povýšil dievča na kráľovnú labutí, akoby stále vyžaroval a prezrádzal dlhé roky fyzického aj duchovného tréningu, striedmosť v jedle a pôžitkoch — to, čo bolo blízke a pochopiteľné aj Tuaregovi.

Auto sa šinulo popri nedozernej snehovej pláni — ako mu potom povedali, bolo to zamrznuté more — popod košaté borovice s červenofialkastou kôrou. Potom šli pešo po chodníčkoch, vyšliapaných v snehu, a dostali sa do hája ozrutných striebristobielych stromov. Všade, kde len oko dovidelo, stáli snehobiele kmene, zdobené čiernymi čiarami. Tenké čierne vetvičky na vrchu boli bez listov. Listy opadali cez dlhé, drsné a studené ročné obdobie…

Zrazu sa roztrhla clona ťažkých mrakov a vykuklo veľmi jasné belasé nebo. Slnko zapálilo milióny trblietavých iskierok na vysokom, vetrom nedotknutom snehu.

— Dívajte sa, dívajte sa! — zvolala kráľovná labutí, a keď sa Tiressuen obrátil, porozumel cudzej melodickej reči. Dievča ukazovalo dohora.

Zľadovatené biele stromy sa začínali topiť. Vysoko, pod jasným belasým nebom, sa ich vetvy prepletali ako strieborná priadza, posiata perlami. Na hybkých konárikoch viseli kvapky vody a žiarili v slnci ako diamanty.

Trblietavá sieť z diamantov, perál a striebra pod nekonečne belasým nebom zrazu zhasla. Obloha, tmavšia ako zem, sa znova zatiahla a nízko spustila. Zeleň ihličnatých kužeľovitých stromčekov úplne očernela. Prízračné pásy holých kríkov bežali v dlhých radoch do diaľky. Veľké jagavé vločky pomaly padali, krúžili v tichom povetrí a dýchali pokojom, aký je na Sahare nemysliteľný.

Ale ešte jasnejšie ako diamantová priadza, ktorú vyčaril mráz, zažiarili sivé, jasné dievčenské oči, upreté na Tiressuena. Snehové chumáče sa jej ukladali v ligotavom venci na vlasy, čo vykúkali spod čiapky, topili sa na končekoch dlhých mihalníc, na červenej krivke perí.

Zrumenená tvár dýchala sviežou zvláštnou vôňou topiaceho sa snehu a vlasy, presýtené mrazivým vzduchom, vydávali teplú vôňu života. A Tuareg, ktorý sa kochal v tejto cudzej a náramne ďalekej dievčine, vycítil kontrast medzi chladnou zimnou krásou, utkanou z nehmotného svetla, a medzi ľudskou živou nádherou. Teraz Tiressuen pochopil všetko. Chladná krajina bez slnka, zasypaná snehom a skovaná mrazom, rodila práve takých živých, náruživých ľudí, prekypujúcich túžbou po kráse aj schopných túto krásu vytvárať, skrášľovať si život, ako plamenná suchá zem na juhu. Acharchellenova dcéra mala pravdu, keď jej túžby leteli za El-Issej-Efom do Ruska. Ťažko sa žilo Rusom v takejto drsnej krajine, ale oni neušli pred svojím údelom, ako neušli ani predkovia Tuaregov. Zocelili si telo i dušu v mrazivej bielobe severu, tak ako Tuaregovia v plamennej černi saharských vrchov a pustatín. Preto teda duša ruského človeka hľadí hlbšie do prírody a cíti bohatšie ako duša Európana, preto teda El-Issej-Ef tak dobre chápal kočovníkov púšte a oni zas jeho!

Štyri dni v Rusku preleteli ako okamih, no predsa sa mu podarilo precítiť, pochopiť krajinu srdcom, a nie rozumom, tak, ako mu to radila Afaneor. Vrátil sa ako zvestovateľ pravdy Acharchellenovej dcéry!

Tiressuen sa odmlčal a zapálil si cigaretu, znova prežíval všetko, čo sa mu vrezalo do bystrej pamäti. Afaneor ticho ležala pri Tiressuenových nohách, kým jej nepohladil rozstrapatené vlasy. Dievčina pozrela naňho svojimi ohnivými očami a nesmelo sa spýtala:

— Sú veľmi krásne?

— Kto?

— Dievčatá-labute a ona… ich kráľovná?

Tuareg sa zasmial.

— Sú veľmi krásne. Aj v živote aj na javisku. Také krásne, že je to skoro neuveriteľné. Ale moju čiernu, slnkom prežiarenú Afaneor by som nevymenil ani za všetky. Ty jediná si moje slnce, také plamenné, ako je nad mojou a tvojou zemou. Ty si moja vyvolená a si teda najkrajšia zo všetkých žien na svete, aj keď ich je veľmi mnoho a sú veľmi rozličné. Ale ja ľúbim teba a život budem zdieľať len s tebou!

Noc bola tmavá a bez vetra ako tam, na ďalekom severe. Lenže vzduch nad púšťou bol priezračný ako tmavé svetlo a večne bezoblačné nebo približovalo hviezdy k zemi, takže zem akoby splývala s nekonečnom. Kedysi veľmi dávno sa starí Egypťania klaňali nekonečnému priestoru, nazývali ho Pašt, a všetko pohlcujúcemu času, ktorý volali Šebek. Púšť stelesňovala obidve božstvá. Súčasní obyvatelia Sahary nevedeli o tom, ale práve tak ako starí Egypťania cítili svoju spätosť s nekonečným priestorom a časom, ich pohľad aj myseľ letela ďaleko do nočnej púšte…

Biela a žltá ťava odpočívali po dlhom behu, pomaly vystupovali na široký výbežok Tefedestu.

— Dnes je noc studeného ohňa! — zvolala Afaneor a prešla rukou po šiji svojej ťave, ktorej zasvietilo v srsti množstvo belasých iskier.

Elektrické noci nie sú na jar v saharských horách zriedkavosťou. Čím vyššie vystupovali jazdci na vrch, tým hojnejšie sa sypali iskry zo srsti zvierat aj z ich vlastného rúcha. Tiressuen zastavil ťavu, odhrnul si rúško z hlavy a načúval. V diaľke, na ceste, ktorú práve prešli, narastalo pravidelné dunenie. Blížilo sa rozmazané svetlo reflektorov. Dievča chcelo zostúpiť a pohnúť ťavu, aby si kľakla, ale Tuareg ju zadržal.

— Sú oslepení vlastným svetlom!

Dolu, spoza zákruty, vynorilo sa prvé auto. Dlhé, na šiestich vysokých kolesách, s nízkym pancierovým trupom, odlišovalo sa od svojich mierumilovných bratov, ako sa odlišuje krokodíl od užitočného vola. Čosi vyzývavo zlé a tupé bolo v jeho plochej prednej časti s rozsvietenými reflektormi, uloženými ďaleko od seba, a s obrysovými svetlami. Pancierové auto sa krútilo na kľukatej ceste, reflektory šibali napravo a naľavo, akoby za niekým sliedili. A vzápätí sa vynorili jedno za druhým ďalšie také isté krokodílovité pancierové autá, tak isto sa hádzali zboka nabok a uháňali na juh v kúdoloch prachu, pozláteného od svetla reflektorov. Duto, dotieravo a spurne revali motory, zreteľne vržďal štrk pod širokými pneumatikami, výhražné trčali dopredu hlavne guľometov a rýchlopalných diel. Sila Západu, neskrotná a neľútostná, ťahala sa cez púšť ako oceľový pás. Afaneor naplašene pozrela na Tiressuena a stŕpla. Belasý studený plameň zachvátil Tuarega od hlavy po päty, prúdil po ťave, horel vysokým plameňom v ušiach a nozdrách ťavy. Tuaregova bronzová tvár v ráme belasého svetla vyzerala ako odliata zo železa, črty nadobudli neľudskú ostrosť a tvrdosť. Tiressuen vycítil pohľad dievčaťa a položil jej silnú ruku na lakeť, ktorý odtiahla. Afaneor vzhliadla naňho a pochopila, že aj ona je zaplavená takým istým belasým ohňom.

„Nebojíš sa?“ bez slov, iba pohľadom sa jej spýtal Tuareg.

„Nie!“ odvetila tak isto Afaneor.

Dvaja jazdci na ťavách, vysokých ako veže, stáli medzi čiernymi skalami, nad pancierovými autami, čo sa v rade plazili hlboko pod nimi.