Harry Potter a väzeň z Azkabanu

1 Sovia pošta

Harry Potter bol po mnohých stránkach veľmi neobyčajný chlapec. Po prvé, zo všetkých ročných období najväčšmi nenávidel letné prázdniny. Po druhé, naozaj by si veľmi rád robil domácu úlohu, no musel si ju robiť potajomky, neskoro v noci. A čisto náhodou bol čarodejník.

Blížila sa polnoc a on ležal v posteli na bruchu, deky mal stiahnuté až nad hlavu ako stan, v jednej ruke držal baterku a o vankúš si oprel veľkú, v koži viazanú knihu (Dejiny mágie od Bathildy Bagshotovej). Končekom brka z orlieho pera prechádzal po stránke a mračil sa, lebo hľadal niečo, čo by mu pomohlo pri písaní práce na tému Upaľovanie bosoriek v 14. storočí bolo úplne nezmyselné – rozprava.

Brko zastalo na začiatku odseku, ktorý sa mu zdal vhodný. Harry si posunul okrúhle okuliare ku koreňu nosa, priložil baterku bližšie ku knihe a čítal:

Harry si zastrčil brko medzi zuby, spod vankúša vytiahol fľašku atramentu a zvitok pergamenu. Pomaly a veľmi opatrne otvoril atrament, namočil doň brko a začal písať, občas prestal a načúval, lebo keby niekto z Dursleyovcov cestou na záchod začul škripot brka, pravdepodobne by ho do konca prázdnin zamkli do komory pod schodami.

Rodina Dursleyovcov z Privátnej cesty číslo 4 bola tou príčinou, prečo Harry vôbec nemal rád letné prázdniny. Strýko Vernon, teta Petunia a ich syn Dudley boli jedinými žijúcimi Harryho príbuznými. Boli to muklovia a k mágii mali veľmi stredoveký postoj. O Harryho nebohých rodičoch, tiež čarodejníkoch, sa pod Dursleyovie strechou nikdy nerozprávalo. Celé roky teta Petunia a strýko Vernon dúfali, že ak budú Harryho dostatočne deptať, vytlčú z neho všetky čary. Na ich zlosť sa im to však nedarilo. Momentálne žili v strachu, aby sa nebodaj niekto nedozvedel, že Harry skoro celé uplynulé dva roky strávil na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Mohli však urobiť nanajvýš to, že zamkli Harryho čarodejnícke knihy, prútik, kotlík a metlu hneď na začiatku letných prázdnin a zakázali mu rozprávať sa so susedmi.

To, že mu vzali čarodejnícke knihy, bolo pre Harryho skutočným problémom, pretože rokfortskí učitelia mu dali na prázdniny kopu úloh. Jedna mimoriadne nepríjemná písomná práca o zmenšovacom elixíre bola od Harryho najneobľúbenejšieho profesora Snapa, ktorý by sa len potešil, keby mal dôvod nechať Harryho mesiac po škole. Harry sa preto prvý prázdninový týždeň chopil príležitosti. Kým strýko Vernon, teta Petunia a Dudley šli do záhrady a obdivovali strýkovo nové firemné auto (veľmi hlasno, aby si ho všimla celá ulica), Harry ukradomky zišiel dolu, pakľúčom si otvoril zámku na dverách do komory pod schodami, zobral si zopár kníh a skryl ich vo svojej izbe. Pokiaľ nenarobí atramentové machule na plachte, Dursleyovci sa vôbec nedôzvedia, že po nociach študuje mágiu.

Harry si zvlášť dal záležať na tom, aby sa teraz vyhol konfliktom s tetou a strýkom, lebo už aj tak bol u nich v nemilosti, a to preto, že hneď v prvý prázdninový týždeň mu telefonoval spolužiak čarodejník.

Ron Weasley, jeden z Harryho najlepších priateľov na Rokforte, pochádzal z čistokrvnej čarodejníckej rodiny. To znamenalo, že hoci vedel veľa vecí, ktoré nevedel Harry, ešte nikdy predtým nepoužíval telefón. Nanešťastie, keď volal, zdvihol slúchadlo strýko Vernon.

„Prosím? Tu Vernon Dursley.“

Harry, ktorý bol náhodou v tej chvíli v miestnosti, zmeravel, keď počul Ronov hlas.

„HALÓ? HALÓ? POČUJETE MA? CHCEM – HOVORIŤ – S – HARRYM – POTTEROM!“

Ron tak strašne kričal, že strýko Vernon až nadskočil, držal slúchadlo pol metra od ucha a hľadel naň zlostne a vyľakane zároveň.

„KTO VOLÁ?“ zreval smerom k slúchadlu. „KTO STE?“

„RON – WEASLEY!“ odpovedal Ron tak, ako keby so strýkom Vernonom kričali na seba z opačných koncov futbalového ihriska. „SOM – HARRYHO – KAMARÁT – ZO – ŠKOLY...“

Malé oči strýka Vernona sa upreli na Harryho, ktorý stál na mieste ako skamenený.

„NIE JE TU NIJAKÝ HARRY!“ zreval a teraz už držal slúchadlo na meter od seba, akoby sa bál, že môže vybuchnúť. „NEVIEM, O AKEJ ŠKOLE TO HOVORÍTE! UŽ MI NIKDY NEVOLAJTE! NEPRIBLIŽUJTE SA K MOJEJ RODINE!“

A šmaril slúchadlo na vidlicu, akoby odhadzoval jedovatého pavúka.

Paľba, ktorá potom nasledovala, bola jedna z najhorších v Harryho živote.

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ DAŤ NAŠE ČÍSLO ĽUĎOM AKO... ĽUĎOM, AKO SI TY?!“ reval strýko Vernon a prskal na Harryho sliny.

Ron si zrejme uvedomil, že narobil Harrymu problémy, lebo už viac nevolal. Ani Harryho ďalšia najlepšia priateľka z Rokfortu Hermiona Grangerová sa s ním nespojila. Harry tušil, že Ron varoval Hermionu, čo bola škoda, lebo Hermiona bola najšikovnejšia čarodejnica v Harryho ročníku, mala rodičov muklov, a preto vedela dokonale používať telefón a pravdepodobne by mala dosť rozumu a nepovedala by Dursleyovcom, že chodí do Rokfortu.

A tak sa Harrymu nikto z čarodejníckych kamarátov neozval dlhých päť týždňov a zdalo sa, že toto leto bude skoro rovnako zlé ako to minulé. Zlepšila sa iba jedna maličkosť. Keď Harry odprisahal, že nebude sovou poštou posielať listy svojim kamarátom, mohol sovu Hedvigu v noci púšťať von. Strýko Vernon to dovolil iba preto, že stále zavretá Hedviga robila v klietke strašný rámus.

Harry dopísal o Vendelíne Čudesnej a na chvíľu sa znovu započúval. Ticho v tmavom dome rušilo iba vzdialené krochkavé chrápanie jeho obrovského bratanca Dudleyho. Musí už byť veľmi neskoro, pomyslel si Harry. Oči ho štípali od únavy. Asi tú prácu dopíše zajtra v noci...

Zatvoril atrament, vytiahol si spod postele starú obliečku na vankúš, vložil do nej baterku, Dejiny mágie, svoju prácu, brko a atrament, vyliezol z postele a schoval to všetko pod uvoľnenú dosku v podlahe pod posteľou. Potom vstal, natiahol sa a pozrel na svietiaci budík na nočnom stolíku.

Bola jedna hodina v noci. Harrymu sa zvláštne zachvel žalúdok. Už celú hodinu má trinásť rokov a ani si to neuvedomil.

Lenže ďalšou Harryho zvláštnosťou bolo to, ako málo sa tešil na svoje narodeniny. Ešte nikdy mu nikto k sviatku neposlal blahoželanie. Dursleyovci posledné dva roky jeho narodeniny úplne ignorovali a nemal dôvod predpokladať, že si spomenú na tie tohoročné.

Prešiel cez tmavú izbu popri Hedviginej prázdnej veľkej klietke k otvorenému oknu. Oprel sa o podokenicu a po tom, čo bol tak dlho zahrabaný pod dekou, mu chladný nočný vzduch príjemne osviežil tvár. Hedviga už druhú noc nebola doma. Harry sa o ňu nebál, už aj predtým odchádzala na tak dlho. Dúfal však, že sa čoskoro vráti – bola jediným živým tvorom v dome, ktorý sa pri pohľade naňho nestŕhal.

Hoci bol Harry na svoj vek stále pomerne malý a chudý, za minulý rok o pár centimetrov podrástol. Jeho uhľovočierne vlasy sa však nezmenili – boli zanovito strapaté, nech s nimi robil čokoľvek. Oči za okuliarmi mali jasnozelenú farbu a na čele sa mu vynímala tenká jazva v tvare blesku, ktorú bolo vidieť aj spod vlasov.

Zo všetkých Harryho zvláštností bola táto jazva najzvláštnejšia. Nebola to pamiatka po havárii, pri ktorej údajne zahynuli Harryho rodičia, ako desať rokov predstierali Dursleyovci, pretože Lily a James Potterovci nezahynuli pri autonehode. Boli zavraždení. Zavraždil ich najobávanejší temný čarodej storočia lord Voldemort. Harry vyviazol pri jeho útoku len s jazvou na čele, pričom Voldemortova kliatba ho nezabila, ale obrátila sa proti svojmu pôvodcovi. Polomŕtvy Voldemort utiekol...

Harry sa s ním v Rokforte opäť stretol zoči-voči. Keď tak teraz stál v tom tmavom okne a spomínal na ich posledné stretnutie, musel priznať, že aj tak má šťastie, že sa dožil trinástych narodenín.

Prešiel pohľadom po hviezdnatej oblohe, či neuvidí Hedvigu prilietať s mŕtvou myšou v zobáku. Zamyslene hľadel ponad strechy a chvíľku mu trvalo, kým si uvedomil, čo vidí.

Na pozadí zlatistého mesiaca sa črtal veľký, čudne naklonený tvor a blížil sa. Trepotal krídlami a mieril k Harrymu. Harry stál celkom nehybne a sledoval, ako tvor klesá čoraz nižšie a nižšie. Na okamih zaváhal s rukou na kľučke a rozmýšľal, či nemá okno rýchlo zabuchnúť. No vtom ten prečudesný tvor nadletel nad pouličnou lampou na Privátnej ceste, a keď Harry zbadal, čo to je, odskočil nabok.

Cez okno vleteli tri sovy. Dve z nich pridržiavali tretiu, ktorá zrejme bola v bezvedomí. S tichým žuchnutím pristáli na Harryho posteli a prostredná sova, veľká a sivá, sa prekotila a zostala nehybne ležať. K nohám mala priviazaný veľký balíček.

Harry tú bezvedomú sovu ihneď spoznal – volala sa Elvíra a patrila rodine Weasleyovcov. Vrhol sa k posteli, rozviazal uzly na Elvíriných nohách, zobral balíček a potom odniesol Elvíru do Hedviginej klietky. Elvíra otvorila jedno kalné oko, slabo vďačne zahúkala a napila sa vody.

Harry sa obrátil k ostatným sovám. Jedna z nich, veľká snežná samička, bola jeho Hedviga. Aj ona niesla balíček a tvárila sa, akoby bola so sebou mimoriadne spokojná. Láskyplne ďobla Harryho zobákom, keď ju zbavil bremena, a potom preletela k Elvíre.

Tretiu sovu s pekným zlatohnedým perím Harry nepoznal, ale hneď vedel, odkiaľ prišla, pretože okrem tretieho balíčka priniesla list s pečaťou a znakom Rokfortu. Keď Harry odbremenil aj túto sovu, dôležito si našuchorila perie, rozprestrela krídla a cez okno odletela do noci.

Harry si sadol na posteľ a zobral do ruky Elvírin balíček, roztrhol hnedý papier a objavil darček v zlatom obale a svoj prvý pozdrav k narodeninám. Keď otváral obálku, prsty sa mu trochu triasli. Vypadli z nej dva kusy papiera – list a výstrižok z novín.

Výstrižok jasne pochádzal z čarodejníckych novín Denný Prorok, pretože ľudia na čiernobielej fotografii sa pohybovali. Harry zobral výstrižok, vyrovnal ho a čítal:

Harry pozrel na pohyblivú fotografiu a pri pohľade na všetkých deviatich Weasleyovcov, ktorí mu odušu kývali spred veľkej pyramídy, sa mu po tvári roztiahol úsmev. Nízka, bucľatá pani Weasleyová, vysoký, plešivejúci pán Weasley, šesť synov a jedna dcéra, všetci (hoci to na čiernobielej fotografii nebolo vidieť) s vlasmi farby plameňa. Presne na prostriedku fotografie stál Ron, vysoký, samá ruka, samá noha, s potkanom Prašivcom na pleci, a okolo pliec držal svoju mladšiu sestru Ginny.

Harry si nevedel spomenúť na nikoho, kto by si väčšmi zaslúžil vyhrať kopu zlata než Weasleyovci, ktorí boli veľmi milí, no mimoriadne chudobní. Harry otvoril Ronov list.

Harry si veľmi dobre pamätal, kedy sa Ronov prútik zlomil. Stalo sa to, keď auto, ktorým obaja leteli do Rokfortu, narazilo v školskom areáli do stromu.

Harry sa pozrel na fotografiu. Percy, študent siedmeho a posledného ročníka na Rokforte, sa tváril zvlášť samoľúbo. Pripol si odznak hlavného prefekta na fez elegantne nasadený na upravených vlasoch a okuliare s rohovinovým rámom sa mu leskli na egyptskom slnku.

Potom si Harry rozbalil darček. Vyzeralo to ako miniatúrny sklený vĺčik na hranie. Pod ním bol ďalší lístok od Rona.

Harry si položil vreckový špiónoskop na nočný stolík, kde celkom nehybne zastal na špičke a odrážali sa v ňom svietiace ručičky Harryho hodín. Chvíľu naň radostne hľadel a potom si vzal balíček, ktorý priniesla Hedviga.

Aj v tom bol zabalený darček a pozdrav i list, tentoraz od Hermiony.

Harry sa smial, keď odložil Hermionin list a chytil do ruky jej darček. Bol veľmi ťažký. Ako poznal Hermionu, určite to bude nejaká veľká kniha plná ťažkých kúzel. Mýlil sa. Srdce mu poskočilo, keď roztrhol papier a uvidel elegantný čierny kožený kufrík so strieborným nápisom Servisná súprava na metly.

Hermiona! No toto!! zašepkal Harry, keď otvoril kufrík, aby sa pozrel, čo je v ňom.

Bola tam veľká nádoba vysokoúčinného fleetwoodskeho leštidla na rúčky, ligotavé strieborné nožničky na pristrihovanie chvostových vetvičiek, malý mosadzný kompas, ktorý sa dal pripnúť na metlu pri dlhých cestách, a Príručka starostlivosti o metly z edície Urob si sám.

Okrem priateľov z Rokfortu Harrymu najväčšmi chýbal metlobal, najpopulárnejší šport vo svete čarodejníkov. Veľmi nebezpečný, veľmi vzrušujúci šport, ktorý sa hrával na metlách. Harry bol náhodou veľmi dobrý metlobalista. Hral za jeden z fakultných tímov a za posledných sto rokov bol vôbec najmladším hráčom, pretože začal už v prvom ročníku. A k veciam, ktoré si Harry najväčšmi cenil, patrila pretekárska metla Nimbus 2000.

Harry odložil kožený kufrík a zobral do rúk posledný balík. Čarbanice na hnedom papieri spoznal ihneď – tento balík dostal od rokfortského hájnika Hagrida. Roztrhol vrchný obal a pod ním uvidel čosi zelené, čo vyzeralo ako koža, ale kým to stihol dôkladne rozbaliť, balík sa čudne zatriasol a to, čo bolo v ňom, hlasno cvaklo, akoby to malo čeľuste.

Harry zmeravel. Vedel, že Hagrid by mu nikdy úmyselne neposlal niečo nebezpečné. Lenže Hagrid nemá chápanie normálneho človeka, pokiaľ ide o rozlišovanie, čo je a čo nie je nebezpečné. Bolo o ňom známe, že sa priatelí s obrími pavúkmi, od chlapov v krčmách si kupuje zlostné trojhlavé psy, ba potajomky nosí do svojej chalupy ilegálne dračie vajcia.

Harry nervózne štuchol do balíka. Zase to hlasno cvaklo. Zobral teda z nočného stolíka lampu, pevne ju chytil do jednej ruky a zdvihol nad hlavu, pripravený udrieť. Potom druhou rukou potiahol zvyšok baliaceho papiera.

A z balíka vypadla... kniha. Harry si stihol všimnúť iba peknú zelenú obálku, vyzdobenú zlatým nápisom Príšerná kniha príšer, keď sa kniha prevrátila oriezkou nadol a cupkala po posteli ako nejaký čudesný krab.

„Och!“ potichu zhíkol Harry.

Kniha s hlasným buchnutím spadla z postele a rýchlo sa rozbehla po izbe. Harry ju ukradomky sledoval. Skryla sa na tmavom mieste pod stolom. Harry len dúfal, že Dursleyovci tvrdo spia, kľakol si a načiahol sa za ňou.

„Au!“

Kniha sa mu zacvakla do ruky, potom sa zatrepotala a na obale uháňala preč. Harry sa točil dookola, napokon sa na ňu hodil a podarilo sa mu priľahnúť ju. Strýko Vernon vo vedľajšej izbe zo spánku nahlas zakrochkal.

Hedviga a Elvíra so záujmom sledovali, ako Harry pevne zviera brániacu sa knihu. Rýchlo vytiahol z bielizníka remeň, pevne ho omotal okolo knihy a zatiahol. Príšerná kniha príšer sa nahnevane zatriasla, ale už sa nemohla trepotať ani cvakať, a tak ju Harry hodil na posteľ a čítal Hagridovu kartu.

Harry mal nepríjemný pocit pri pomyslení, že podľa Hagrida by sa mu hryzúca kniha mohla zísť, ale kartu od neho položil k Ronovej a Hermioninej a usmieval sa ešte väčšmi. Teraz zostával už len list z Rokfortu.

Harry si všimol, že je hrubší ako zvyčajne, otvoril obálku, vytiahol z nej prvú pergamenovú stranu a čítal:

Harry vytiahol formulár povolenia, hľadel naň a už sa neusmieval. Bolo by nádherné, keby mohol cez víkendy chodievať do Rokvillu. Vedel, že je to čisto čarodejnícka dedina, a ešte nikdy v živote tam nebol. Lenže ako prepánajána presvedčí strýka Vernona alebo tetu Petuniu, aby ten formulár podpísali?

Pozrel na budík. Už boli dve hodiny ráno.

Rozhodol sa, že s povolením si bude lámať hlavu, keď sa zobudí, vliezol zase do postele a prečiarkol ďalší deň na kalendári prázdnin, ktorý si sám vyrobil a na ktorom rátal, koľko dní mu zostáva do návratu na Rokfort. Potom si zložil okuliare, ľahol si a hľadel na tri narodeninové karty.

Aj keď bol Harry Potter taký nezvyčajný, v tej chvíli sa cítil rovnako ako hocikto iný na jeho mieste – bol rád. Po prvý raz v živote sa tešil, že má narodeniny.