Harry Potter a tajomná komnata

1 Najhoršie narodeniny

Nebolo to po prvý raz, čo v dome číslo 4 na Privátnej ceste vypukla pri raňajkách hádka. Pána Vernona Dursleyho zobudilo nad ránom húkanie, vychádzajúce z izby jeho synovca Harryho.

„Tento týždeň už po tretíkrát!“ zahučal ponad stôl. „Keď si s tou sovou nevieš urobiť poriadok, pôjde preč!“

Harry sa to, ako už neraz, pokúšal vysvetliť.

„Nudí sa,“ povedal. „Je zvyknutá lietať po vonku. Keby som ju mohol vypustiť aspoň v noci...“

„Máš ma hádam za blázna!?“ zavrčal strýko Vernon a na hustých fúzoch sa mu hompáľal kúsok volského oka. „Viem, čo sa stane, len čo ju vypustíš.“

Vymenil si temný pohľad so svojou ženou Petuniou.

Harry to chcel vyvrátiť, no jeho slová prehlušilo dlhé, hlasité grgnutie Dudleyho, syna Dursleyovcov.

„Chcem ešte slaninu.“

„Je na panvici, chrobáčik,“ povedala teta Petunia. A uprela nežný pohľad na svojho masívneho syna. „Musíme ťa vykŕmiť, kým na to máme príležitosť. Tá školská strava určite za veľa nestojí...“

„Hlúposť, Petunia, keď som ja chodil na Smeltings, nikdy som nebýval hladný,“ poznamenal strýko Vernon žoviálne. „Dudley tam určite hladom netrpí, však, synček?“

Dudley, ktorý bol taký tučný, že mu zadok prevísal po oboch stranách kuchynskej stoličky, sa uškrnul a obrátil sa k Harrymu.

„Podaj mi panvicu.“

„Zabudol si na čarovné slovíčko,“ odvrkol Harry.

Účinok tejto jednoduchej vety na zvyšok rodiny bol neuveriteľný: Dudley od hrôzy vykríkol a žuchol zo stoličky na zem s takým rachotom, až sa triasla celá kuchyňa. Pani Dursleyová zvrieskla a dlaňami si zakryla ústa, pán Dursley vyskočil na rovné nohy a v žilách na spánkoch mu divo pulzovala krv.

„Mal som na mysli slovko ,prosím‘,“ dodal Harry rýchlo. „Nemyslel som...“

„ČO SOM TI POVEDAL,“ zahrmel strýko a opľul pritom celý stôl, „VO SVOJOM DOME NECHCEM POČUŤ NIJAKÉ SLOVO, ZAČÍNAJÚCE SA NA ,Č‘?!“

„Ale ja...“

„AKO SA OPOVAŽUJEŠ VYHRÁŽAŤ SA DUDLEYMU!“ hučal strýko Vernon a trieskal päsťou do stola.

„Ja som len...“

„VAROVAL SOM ŤA! POD TOUTO STRECHOU NESTRPÍM ANI LEN ZMIENKU O TVOJEJ NENORMÁLNOSTI!“

Harrymu skĺzol zrak z purpurovolíceho strýka na bledú tetu, ktorá sa práve zúfalo pokúšala pomôcť Dudleymu vstať.

„Dobre,“ hlesol Harry, „v poriadku...“

Strýko Vernon si opäť sadol, fučal ako dýchavičný nosorožec a kútikmi svojich malých, prenikavých očiek uprene Harryho pozoroval.

Odkedy sa Harry vrátil domov na letné prázdniny, strýko Vernon s ním zaobchádzal ako s bombou, ktorá môže každú chvíľu vybuchnúť, pretože Harry Potter nebol normálny chlapec. Teda nebol natoľko normálny, ako by sa patrilo.

Harry Potter bol čarodejník – čarodejník, ktorý práve ukončil prvý ročník Rokfortskej strednej školy čarodejníckej. A ak boli Dursleyovci nešťastní, že ho mali na prázdniny doma, nebolo to nič v porovnaní s tým, ako sa cítil Harry.

Rokfort mu tak hrozne chýbal, že to bolo horšie, ako keď vás v jednom kuse bolí brucho. So smútkom spomínal na hrad, na jeho tajné chodby a duchov, na vyučovanie (možno s výnimkou hodín profesora elixírov Snapa), na poštu, ktorú doručujú sovy, na hostiny vo Veľkej sieni, na posteľ s baldachýnom v internátnej izbe vo veži, na návštevy u hájnika Hagrida v chatrči na kraji Zakázaného lesa, ale najmä na metlobal, najobľúbenejší šport v čarodejníckom svete (šesť vysokánskych stĺpov s obručami, štyri lietajúce lopty a štrnásť hráčov na metlách).

Všetky Harryho učebnice, čarodejnícky prútik, habit, kotlík a špičkovú metlu Nimbus 2000 mu strýko Vernon zamkol v komore pod schodmi, hneď ako prišiel. Dursleyovcom bolo fuk, že Harry môže prísť o svoje miesto vo fakultnom metlobalovom družstve, lebo celé leto netrénoval. Bolo im fuk, že sa vráti do školy a nebude mať urobenú jedinú úlohu. Pre Dursleyovcov (ľuďom, ako sú oni, hovoria čarodejníci muklovia, pretože im v žilách nekoluje ani kvapka čarodejníckej krvi) znamenal fakt, že majú v rodine čarodejníka, neskutočnú hanbu. Strýko Vernon dokonca zamkol Harryho sovu Hedvigu do klietky a tak jej znemožnil, aby doručila akýkoľvek odkaz do čarodejníckeho sveta.

Harry sa nepodobal na nikoho z rodiny. Strýko Vernon bol zavalitý, bez krku, s obrovskými čiernymi fúzmi, teta Petunia bola kostnatá a tvár mala ako kôň a Dudley bol vypasený ružový blondiak. Harry bol naproti tomu drobný, samá kosť a koža, mal nádherné zelené oči a nepoddajné vlasy čierne ako uhoľ. Nosil okuliare s okrúhlymi sklíčkami a na čele mal tenkú jazvu v tvare blesku.

A práve pre túto jazvu považovali Harryho všetci za nanajvýš nezvyčajného dokonca i samotní čarodejníci. Jazva bola jediným svedectvom Harryho veľmi tajomnej minulosti, v dôsledku ktorej sa pred jedenástimi rokmi ocitol na schodoch domu Dursleyovcov.

Keď mal Harry rok, podarilo sa mu akýmsi zázrakom prežiť kliatbu najväčšieho temného čarodeja všetkých čias lorda Voldemorta, ktorého meno sa ešte i dnes bála väčšina čarodejníkov a čarodejníc čo i len vysloviť. Harryho rodičia počas Voldemortovho útoku zahynuli, Harry však vyviazol len s tenkou jazvou v tvare blesku a akýmsi zázrakom – nik nechápe prečo – prišiel Voldemort v tej chvíli, keď sa mu nepodarilo Harryho zabiť, o svoju moc.

A tak sa Harry dostal do opatery k sestre svojej mŕtvej mamy a jej manželovi. U Dursleyovcov prežil desať rokov a nikdy nechápal, prečo sa mu neustále stávajú veci, ktoré si nevie dosť dobre vysvetliť, a historku svojich pestúnov o tom, že k jazve prišiel počas autonehody, pri ktorej zomreli jeho rodičia, považoval za pravdivú.

Až raz, presne pred rokom, dostal Harry z Rokfortu list, ktorým sa všetko vysvetlilo. Harry nastúpil do čarodejníckej školy, kde sa on i jeho jazva stali slávnymi... školský rok sa však skončil, on sa vrátil na prázdniny k Dursleyovcom, ktorí sa k nemu opäť správali ako k smradľavému psovi.

Dursleyovci si dokonca ani nespomenuli, že dnes má Harry dvanásť rokov. Harry si inak nerobil veľké ilúzie, nikdy od nich nedostal poriadny darček, tortu už tobôž nie – ale prejsť to úplným mlčaním...

V tej chvíli si strýko Vernon dôležito odkašlal a povedal: „Ako všetci vieme, dnes je mimoriadne významný deň.“

Harry naňho prekvapene pozrel, neveriac vlastným ušiam.

„Dnes možno uzavriem najdôležitejšiu zmluvu vo svojej kariére,“ pokračoval strýko Vernon.

Harry sa opäť vrátil k svojej hrianke. Jasné, pomyslel si trpko, strýko Vernon vraví o tej návšteve, čo má k nim prísť na večeru. Už dva týždne nehovorí o ničom inom. Pozvali nejakého bohatého staviteľa so ženou a strýko Vernon dúfa, že od neho získa obrovskú objednávku (strýko Vernon má firmu na výrobu vŕtačiek).

„Mali by sme si to celé ešte raz prejsť,“ navrhol strýko Vernon. „O ôsmej večer musí byť každý z vás na svojom mieste. Petunia, ty budeš...?“

„Budem čakať v obývačke,“ odvetila teta Petunia pohotovo, „aby som ich u nás doma srdečne privítala.“

„Dobre, dobre. A Dudley?“

„Ja budem čakať v hale, aby som im otvoril dvere.“ Dudley vylúdil otrasný afektovaný úsmev. „Môžem vám zobrať kabáty, pani Masonová, pán Mason?“

„Tí budú z teba hotoví!“ vykríkla teta Petunia nadšene.

„Výborne, Dudley,“ pochválil ho strýko Vernon. Potom sa otočil k Harrymu. „A ty?“

„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ vysypal Harry.

„Presne tak,“ povedal strýko Vernon škodoradostne. „Ja ich zavediem do obývačky, zoznámim vás, Petunia, a nalejem im niečo na pitie. O 20.15...“

„Ich pozvem k stolu,“ skočila mu do reči teta Petunia.

„A ty, Dudley, povieš...“

„Môžem vás odprevadiť do jedálne, pani Masonová?“ vysypal zo seba Dudley a ponúkol neviditeľnej panej svoje tučné rameno.

„Ty môj malý džentlmen!“ vzdychla teta Petunia.

„A ty?“

„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ odrecitoval Harry monotónne.

„Presne ako vravíš. Teraz by sme si mali pripraviť zopár vhodných komplimentov. Petunia, máš niečo?“

„Pán Mason, Vernon mi neustále spomína, ako úžasne hráte golf... Pani Masonová, povedzte, kde ste kúpili tie nádherné šaty...“

„Výborne... Dudley?“

„Čo takto... Mali sme priniesť do školy sloh, kto je naším hrdinom, a ja, pán Mason, som písal o vás.“

Toto bolo na tetu Petuniu i Harryho príliš. Teta Petunia sa rozplakala a začala objímať svojho syna, zatiaľ čo Harry vopchal hlavu pod stôl, aby ho nevideli, ako sa smeje.

„A ty čo?“

Harry sa vynoril spopod stola a zo všetkých síl sa snažil zachovať vážnu tvár.

„Ja budem vo svojej izbe potichu ako myš a budem sa tváriť, že tu nie som,“ odverklíkoval do tretice.

„Veru tak, presne ako vravíš,“ povedal strýko Vernon ostro. „Masonovci o tebe nevedia a tak to zostane i naďalej. Petunia, keď dojeme, odvedieš pani Masonovú do obývačky na kávu a ja zvrtnem reč na vŕtačky. Pri troške šťastia budem mať do správ o desiatej zmluvu podpísanú a spečatenú. A zajtra o takomto čase budeme nakupovať zariadenie do letného domu na Mallorke.“

Harry jeho nadšenie nezdieľal. Nemal totiž pocit, že Dursleyovci sa k nemu na Mallorke budú správať milšie než na Privátnej ceste.

„Takže – ja idem teraz do mesta vyzdvihnúť večerný oblek pre mňa a pre Dudleyho. A ty,“ zavrčal na Harryho, „ty sa neopováž motať svojej tete pod nohami, keď bude upratovať.“

Harry vyšiel zadným vchodom von. Bol nádherný slnečný deň. Prešiel krížom cez trávnik, zvalil sa na záhradnú lavičku a potichu si spieval.

„Veľa šťastia, zdravia... veľa šťastia, milý Harry...“

Ani jedna pohľadnica, ani jeden darček a navyše celý večer sa má tváriť, že neexistuje. Nešťastný uprel pohľad na živý plot. V živote sa necítil taký osamelý. Bolo mu smutno za Rokfortom, no oveľa viac ako metlobal mu chýbali jeho najlepší priatelia Ron Weasley a Hermiona Grangerová. On im však zrejme nechýbal. Ani jeden z nich mu za celé leto nenapísal, hoci Ron mu sľuboval, že ho pozve k sebe domov.

Nespočetne veľa ráz chcel Harry už-už čarami dostať Hedvigu z klietky a poslať ju k Ronovi a Hermione s listom, no bolo by to príliš veľké riziko. Mladiství čarodejníci mali mimo školy zakázané čarovať. To však Harry Dursleyovcom zatajil. Dobre vedel, že len panický strach z toho, že ich kedykoľvek môže premeniť na chrobáky hovnivále, im bráni v tom, aby ho zamkli do komory pod schodmi spolu s čarodejníckym prútikom a metlou. Ešte pred pár týždňami sa Harry zabával tak, že si popod nos hundral nezmyselné slovíčka a tešil sa, keď sa Dudley v panike vyrútil z izby tak rýchlo, ako mu len jeho tučné nohy stačili. Dlhé odlúčenie od Rona a Hermiony však spôsobilo, že sa cítil hrozne osamelý, a dokonca i provokovanie Dudleyho stratilo preňho svoje čaro – a teraz Ron s Hermionou zabudli aj na to, že má narodeniny.

Čo by len dal za akúkoľvek správu z Rokfortu! Bolo by mu úplne jedno, od ktorej čarodejnice či čarodejníka. Tuším by sa teraz potešil aj stretnutiu so svojím úhlavným nepriateľom Dracom Malfoyom, aspoň by sa ubezpečil, že to celé nebol iba sen...

Niežeby celý školský rok na Rokforte bol iba samá zábava. Veď na konci druhého polroka sa Harry ocitol zoči-voči samotnému lordovi Voldemortovi. Voldemort bol síce len tieňom toho, čo býval, no i tak stále naháňal hrôzu, bol úskočný a skalopevne odhodlaný získať späť svoju moc. Harry po druhý raz prekĺzol Voldemortovi pomedzi pazúry, no bolo to naozaj iba o vlások, a dokonca i dnes, niekoľko týždňov po tom, sa Harry strháva uprostred noci zo spánku, telo mu oblieva studený pot a rozmýšľa nad tým, kde asi tak Voldemort teraz je. Pred očami má stále jeho smrteľne bledú tvár a oči, v ktorých sa zračí šialenstvo...

Harry sedel na záhradnej lavičke a odrazu sa strhol. Po celý čas neprítomné hľadel na živý plot – a živý plot hľadel naňho. Medzi listami kríka sa z ničoho nič objavili dve obrovské zelené oči.

Harry vyskočil a práve v tej chvíli sa z druhej strany trávnika ozval posmešný hlas.

„Ja viem, aký je dnes deň,“ spieval Dudley afektovane a čaptal smerom k nemu.

Veľké oči žmurkli a zmizli.

„Čože?“ opýtal sa Harry, no neodtrhol zrak od kríka.

„Viem, aký je dnes deň,“ zopakoval Dudley a postavil sa rovno pred Harryho.

„Výborne,“ pochválil ho Harry, „konečne vieš, ako sa volajú dni v týždni.“

„Dnes máš narodeniny,“ povedal Dudley posmešne. „Ako to, že ti nik neposlal pohľadnicu? To v tej prašivej škole nemáš nijakých kamarátov?“

„Len počkaj, keď sa tvoja mama dopočuje, že hovoríš o mojej škole,“ nedal sa Harry vyviesť z rovnováhy.

Dudley si povytiahol nohavice, ktoré sa mu zošmykli dolu tučným zadkom.

„Prečo zízaš na ten krík?“ opýtal sa podozrievavo.

„Rozmýšľam, aké zaklínadlo použiť, aby začal horieť,“ odvetil Harry.

Dudley tackavo ustúpil dozadu, na jeho tučnom ksichte sa zračila hrôza.

„To n-nesmieš – ocko ti predsa vravel, že nemáš č-čarovať – povedal, že ťa vyhodí z domu – a nemáš kam ísť – nemáš nijakého priateľa, ku ktorému by si išiel...“

„Abrakadabra!“ spustil Harry zlovestným hlasom. „Hókus-pókus – čary-máry...“

„MAMÁÁ!“ jačal Dudley a potkýnajúc sa o vlastné nohy uháňal do domu. „MAMÁÁ! On robí, však vieš čo!“

Za túto chvíľku zábavy Harry kruto zaplatil. Keďže ani Dudley, ani živý plot neutrpeli nijakú ujmu, tete Petunii bolo jasné, že nečaroval naozaj, no i tak sa musel uhýbať pred jej presne mierenými údermi mastnou panvicou. Potom mu prikázala, čo má urobiť, s tým, že nedostane najesť skôr, kým to nebude mať všetko hotové.

Zatiaľ čo Dudley lízal zmrzlinu, pozoroval ho a presúšal sa sem a tam, Harry umýval okná, leštil auto, kosil trávnik, plel kvetinové záhony, prestrihával a polieval ruže a natieral záhradnú lavičku. Slnko mu pieklo na krk. Vedel, že sa nemal nechať vyprovokovať, Dudley však vyslovil presne to, na čo myslel i on... zrejme naozaj nemá na Rokforte nijakých priateľov...

Keby tak videli slávneho Harryho Pottera teraz, pomyslel si skrúšene, keď hnojil kvetinové záhony, chrbát ho bolel a po tvári mu stekal pot.

Bolo pol ôsmej večer, keď konečne, celkom vyčerpaný, začul tetu Petuniu.

„Poď dnu! A stúpaj iba na noviny!“

Harry sa rýchlo presunul do tieňa čistotou žiariacej kuchyne. Na chladničke stála velikánska torta: obrovská masa šľahačky a cukrových fialiek. V rúre syčalo pečené bravčové mäso.

„Rýchlo jedz!“ zavrčala naňho teta Petunia a ukázala na dva plátky chleba a hrudku syra na kuchynskom stole. Mala na sebe večerné šaty lososovej farby.

Harry si umyl ruky a nahádzal do seba skromnú večeru. Len čo dojedol, teta Petunia mu vytrhla tanier. „Šmýkaj hore! Už aj!“

Prechádzal okolo obývačky a zazrel strýka Vernona a Dudleyho vo večerných oblekoch s motýlikmi. Ešte ani poriadne nevyšiel hore schodmi, keď zazvonil zvonček a dolu pod schodišťom sa objavila zúrivá tvár strýka Vernona.

„Pamätaj si – čuš tam ako voš...“

Harry po prstoch prešiel do svojej izby, vkĺzol dnu, zavrel za sebou dvere a chcel sa zvaliť na posteľ.

Problém bol však v tom, že na nej niekto sedel.